Súčasnú predstavu o pôvode Vandalov dnes reprezentuje hlavná línia, ktorá vypovedá o ich severskom pôvode a ich predkov kladie na územia dnešného Nórska a Švédska. Odtiaľ niekedy v druhom storočí pred naším letopočtom prešli Vandali cez Baltické more a usídlili sa medzi riekami Odra a Vistula (dnešná Visla).
Tu, na území strednej Európy, sa však Vandali prelínajú s Markomanmi. Úzky vzťah medzi oboma kmeňmi dokladá Tabula Peutingeriana, na ktorej je označené naddunajské územie Markomanov nápisom MARCOMANNI a v medzerách medzi jeho jednotlivými písmenami je uvedené VANDULI.

Výsek z mapy „Tabula Peutingeriana“. Markomani a Vandali
sú zobrazení spoločne na jednom teritóriu (hore).

Mavro Orbini ich vzájomný vzťah popisuje jednoznačne: (1)
…Markomani boli Vandalmi, čiže Slovanmi, ako píše Albert Kranc v predslove k „Saksonii“, rovnako píše i Suffrid Petri vo svojej druhej knihe. Slovanským plemenom, ako označuje Volfgang Lacius, boli i Quádi, ktorí sa oddelili od ostatných Vandalov. Markomani napadli starých Bójov, zúrivý národ, vyhnali ich z ich odvekých zemí a zmocnili sa jej, ako píše Suffrid. Ďalej píše: „Starí Bóji boli vyhnaní Markomanmi, to jest Vandalmi, ktorí do súčasnosti vládnu v Bohémii, preto sú Bohémci Vandalmi.“ Oni vládli celej tejto oblasti, ktorá je dnes rozdelená medzi Moravu, Bohemiu a Austriu Nižnu…

…nakoniec Markomani i Quádi, toľko preslávení v antickej histórii, tiež pochádzali z neporaziteľného slovanského rodu, nakoľko Albert Kranc v 14. hlave prvej knihy „Vandalii“ i Kornel Tacit jednoznačne nazývajú ich Vandalami. To isté robí i Jeremej Russkij v svojich „Letopisoch Moskovii“, kde potvrdzuje, že Markomani sú terajší Slovania…

Orbini ďalej uvádza:

… v čase Cézara Augusta osemdesiattisíc Vandalov zabralo východný breh rieky Rýn, no potom Drusus i Tiberius odrazili ich naspäť na ich odveké územia, ktoré im pridelil Plinius – u Karpatských hôr, na hraniciach Sarmatie alebo Poľska. Odtiaľ, za mnoho rokov, rozvinuli svoje kolónie k Baltickému moru, kde od začiatku (znova) dlho bojovali s Dánmi i Sasmi (Nemcami).

…oni boli spojencami Markomanov vo vojnách, ktoré oni viedli proti imperátorovi Markovi Antóniovi, potom, podľa svedectva Suffrida Petru, Vandali prešli mečom celú Germániu. Vo vyššie spomenutej knihe on píše: „Našiel som v našich archívoch, že deväť rokov po tejto markomanskej vojne, práve v 183 roku od narodenia Krista, celá Germánia bola zdesená pred tými Vandalami, alebo Poliakami“…

Územie, ktoré Vandali obývali, Orbini opisuje nasledovne:

…v oblasti Meklenburgu na celom úseku pobrežia od Holštýnska (dnešné severné Nemecko) po Livonsko (približne dnešné Estónsko) žili iba Vandali, čiže Slovania… (2)

…Slovania, ktorí odišli na sever sa tak rýchlo rozmnožili, že vyplnili Veľké Poľsko, Sliezko i Vandaliu, to jest Poľsko na rieke Vandal, ktorá sa teraz nazýva Vislou. Vyplnili taktiež Pomoransko, Kašubsko i tú časť pobrežia Germánskeho mora, kde sa teraz nachádza Marka Lübeck i Rostok, tesne pri Vestfalsku, i začali sa nazývať rôzne, v závislosti od miesta kde žili… (3)

Na dôkaz svojich tvrdení, prikladá vandalsko – slovanský slovník pozostávajúci zo 181 slov, ktoré prevzal od Karla Vagrijskeho a z jedenástej knihy Laciusa. (2)

Meno Vandalov podľa Orbiniho pochádza od ich kráľa menom Vandal, ktorý žil v čase patriarcha Josifa, a vládol počas 40 rokov a meno, ktoré v tom čase vzniklo, to je meno Vandalov čiže Venedov. (4)

Orbini tu zreteľne dáva do rovnítka mená Vandal a Vened (Venet). Jeho tvrdenie je v celku logické, pretože obidva výrazy majú spoločný základ Vand/Vend. Ale, ak ich kráľ bol menom Vandal, a Vandali boli Venedi, potom i meno ich kráľa mohlo byť Vend, či Vened.

Toto meno nachádzame v mene známeho Quádskeho kráľa Vaniusa → Vani(uš) – Van(dal) – Ven(ed). Kráľ menom Vannius (Vannij) (5), štyridsať rokov „kráľoval nad Markomanami a Švédmi“. Vlády sa ujal „vďaka milosti imperátora Tibéria“ (5) a vládol až dovtedy, pokiaľ nebol vyhnaný svojimi synovcami Vangionom (Vandone) a Sidonom (Sidone).

Tento štyridsať rokov vládnucí kráľ Vandal je identický so štyridsať rokov vládnucim Vaniusom. Avšak táto Orbiniho výpoveď je v miernom rozpore s oficiálnymi predstavami, ktoré tvrdia, že Vannius bol Quádsky kráľ (nie vandalský, ani markomanský), ktorý vládol na území za Dunajom medzi riekami Morava a Váh (Danuvium ultra inter flumina Marum et Cusum) (6) v rokoch 20 až 50 n.l. (7), teda iba 30 rokov.

Obidva zdroje však zhodne tvrdia, že Vanniovi po prehratej bitke Rimania poskytli azyl a neskôr mu pridelili územie v Panónii západne od Neziderského jazera v dnešnom Burgenlande (7), kde prežil zvyšok svojich dní. (5)

Vandali na území strednej Európy boli členení na dve hlavné skupiny. Prvá sídlila na území dnešného juhozápadného Poľska, z časti Nemecka a Severných Čiech. Tomuto historickému územiu sa dodnes hovorí Sliezko. Tu sídliaci Vandali sa nazývali Silingovia (The Siling Vandals). Druhá skupina Vandalov bola označovaná ako Asdingovia (The Asding Vandals) a žili na území dnešného Slovenska. (8)

Slovenskí Asdingovia v roku 171 n.l. expandovali do Dácie a v roku 270 nášho letopočtu obsadili Panóniu. Zväz vandalských kmeňov spolu so Suebmi a Alanmi v roku 406 vpadli na územie dnešného Francúzska, v roku 409 ovládli pyrenejský polostrov a v roku 429 vtrhli do Afriky. Neskôr obsadili Kartágo a Sicíliu, a v roku 534 boli porazení Byzantíncami.

Vandali sú označovaní ako Germáni a mylne sú jazykovo kategorizovaní do súčasnej nemeckej jazykovej skupiny. Mená kráľov vandalských Asdingov (v mnohých zdrojoch sú uvádzaní i ako Hasdingovia) však vypovedajú o ich jednoznačnom slovanskom pôvode.

Počnúc Clotarom I. sa rodová línia kráľov Vandalov Asdingov zlúčila s Merovejcami (Merovenmi). Prvé tri mená kráľov Vandalov Hasdingov sú tak rýdzo slovenské mená, že o ich pôvode ani nemožno pochybovať. Miedislaus je latinský zápis mena Miedislav (Medislav), Radagaisis je totožný so slovanským menom rodového boha zvaného Radegast. Meno Radegast sa zachovalo i v miestnych názvoch, napríklad vrch v Radhošťskom hrebeni Morav sko -
sliezskych Beskýd (1106 m n. m). Gondeguslus Corisco je zložený z troch slov: Gond-eguslus Korisko. Gond je pravdepodobne „kont“ (G→K), staroslovenský výraz pre dlhé vlasy stiahnuté na tyle alebo temene hlavy, ktorý sa do dnešných čias dochoval vo východoslovenských nárečiach v tvare „konťa“. Eguslus má blízko k chorvátskemu „jegulja“ (jeguslus)
čo značí „úhor“ a Korisko je horisko/gorisko v zmysle veľká hora, veľký muž, chlapina. Voľný preklad jeho mena v dnešných časoch by znel: „obrovský vlasatý úhor“. Mix chorvátsko-východoslovenských slov nie je vytrhnutý z reality, pretože až na východ Slovenska kedysi siahala Chrobatia – územie odkiaľ pochádzajú dnešní Chorváti a rovnako tu nachádzame i Vandalov.

Vandalská invázna vlna v 5. storočí.

Vandalskí Silingovia boli slovanskí Slezania a na území dnešného Slovenska žili vandalskí (slovenskí) Asdingovia (Hasdingovia). Ak šlo o pôvodne jeden kmeňový zväz Vandalov, môžeme predpokladať, že obidve skupiny Vandalov používali identický jazyk a rovnako zhodnú toponýmiu. No a zhodnosť geografických názvov Sliezska a Slovenska je priam neuveriteľná.

Mestá:

Vratislav (Sliezsko) – Bratislava,
Lubin (Sliezsko) – Ľubovňa,
Hlohov (Sliezsko) – Hlohovec,
Kladsko (Sliezsko) – Kladzany,
Rogožnik (Sliezsko) – Rohožník (okr. Humenné), Rohožník (okr. Malacky),
Biskupice (Sliezsko) – Biskupice,
Legnica (Sliezsko) – Lechnica (okres Kežmarok),
Bystrzyca Górna (Sliezsko) – Bystrica,
Świdnica (Sliezsko) – Svidník (Prešovský kraj),
Leśnica (Sliezsko) – Lesnica (okres Stará Ľubovňa),
Prochowice (Sliezsko) – Parchovany (okres Trebišov),
Ostroszowice (Sliezsko) – Ostrovany (okres Prešov),
Opolnica (Sliezsko) – Oponice (Topoľčany),
Legnica (Sliezsko) – Lechnica (Spišská Stará ves),
Strzegom (Sliezsko) – Ostrihom (Esztergom – maď.),
Olszanica, Olszyna, Olszany (Sliezsko.) – Košické Olšany, Olšovany (obe okres Košice),
Olša (Spišská Nová Ves), Oľšavce (okres Prešov),
Rusinowa (Sliezsko) – Rusíni (slovanské etnikum žijúce na severovýchode východného
Slovenska),
Komarno (Sliezsko) – Komárno,
Bukowiec (Sliezsko) – Bukovec (okres Košice), Bukovec (Myjava),
Michałowice (Sliezsko) – Michalovce,
Gieraltówek, Gierałtowiec (Sliezsko) – Giraltovce (Prešovský kraj),
Gierałtów (Sliezsko) – Geraltov (okr. Prešov),
Łomnica (Sliezsko) – Lomnička (Stará Ľubovňa), Veľká Lomnica (Poprad), Tatranská
Lomnica (Poprad),
Chełmiec (Sliezsko) – Chlmec (Humenné), Kráľovský Chlmec,
Piotrowice (Sliezsko) – Petrovce (3x vých. Slovensko), Petrovany (Prešov), Petrovice
(Bytča);

Pohoria:

Beskid Śląski (Sliezsko) – Beskydy (okres Svidník),
Gory Bystrzyckie (Sliezsko) – Bystrická vrchovina,

Rieky:

Bystrzyca (Sliezsko) – Bystrica,
Odra (Sliezsko) – Bodrog,
Oleszna (Sliezsko) – Olšava

Na slovenskej strane sa prevažná časť týchto zhodných pomenovaní vyskytuje práve na území
východného Slovenska a na západe v trojuholníku Bratislava – Hlohovec – Malacky.

V plačevnej reči švédskeho kráľa Karla XI. sa pomenovanie švédsky uvádza ako Swidski (SWIDSKICH, GOTHSKICH I WANDALSKICH) (9). Pomenovanie Swidski nápadne pripomína nielen sliezsku Świdnicu ale i slovenský Svidník. Pomenovanie Svidník je staré, spomínané už v najstarších písomných dokumentoch pochádzajúcich z obdobia zavádzania latinského písma na našom území (14. stor.), takže je pravdepodobné, že sa používal i dávno pred tým.

Spoločné dejiny Sliezka a Slovenska však názvami nekončia. Erb dolnosliezskych Piastovcov sa stal neskôr erbom Sliezka. Erb tvoria dva dominantné prvky: orlica a kosákovitý útvar na jej hrudi.

Vľavo: súčasný erb sliezskeho vojvodstva, vpravo: erb českého Sliezska.

Do súčasného erbu sliezskeho vojvodstva sa kosákovitý útvar transformoval v podobe tvarovaných krídel, avšak nezmenený naďalej zostal v modernej podobe erbu Sliezka patriaceho do územného celku dnešnej Českej republiky. [Obr. hore]

Historický znak dolného Sliezka. Na hrudi orla zreteľne vidno kosákovitý útvar zakončený na koncoch trojlístkami, v strede sa nachádza kríž. V pravo erb dolnosliezskych Piastovcov, 15. storočie. Na helmici sa nachádza klbko z pávích pier. Pávie pero je symbolom Murugana.

Kosákovitý útvar má na koncoch „trojlístok“ a v strede kríž. Pôvodne na mieste kríža bol tretí trojlístok, takže tri trojlístky na kosáku tvorilo spolu starú „slovanskú“ (pohanskú) posvätnú deviatku.

Nuž a tento motív sa v masívnom meradle nachádza na šperkoch z „veľkomoravského obdobia“ nájdených v oblasti dnešnej južnej Moravy a môžeme ich vidieť v múzeách v Starom Měste a v Mikulčiciach, ako i nálezy z Nitry-Lupky, Boroviec, Kráľovského Chlmca, či z Bojnej. Zvláštnu pozornosť budia náušnice, každá s desiatimi dlhými retiazkami, na koncoch zašpicatené. Ak ich porovnáme so sliezskym erbom, zreteľne vidieť vzájomnú spojitosť. Kosákovitý útvar s výstupkami zobrazuje telo a krídla orla (sokola), a retiazky symbolizujú perie (letky) visiace smerom dole.

Slovenské šperky z južnej Moravy, z obdobia tzv. Veľkej Moravy, vystavené v múzeách v Starom meste a v Mikulčiciach. Všetky zobrazujú motív kosáka s „výstupkami“ (trojlístkami), ktorý sa nachádza i na erbe Sliezska. Fotografie vyhotovila Blažena Ovsená.

Podobný šperk bol nájdený i v Laivai v západnej Litve, rovnako datovaný do 9. storočia, no a presne tá istá symbolika (visiace retiazky) je vpečatená i do uhorskej svätoštefánskej koruny.

Medzi Silingami a Hasdingami existovala pravdepodobne mocenská rivalita. Výsledok jednej z možných vojenských potýčok je i nápis na Velestúre, ktorý širšej slovenskej verejnosti prezentoval Pavel Križko, v roku 1868 v Letopise Matice slovenskej. Križko nápis vyrytý do kameňa najprv odkreslil, potom porovnávaním s etruským a fenickým písmom dešifroval jednotlivé znaky, a následne dostal tento text (10):

Riadok 1: prěchach silian ot morane, zru-
Riadok 2: mich kremenitju te turv i vsia gra-
Riadok 3: da; i bě gode po turu dvě stěte
Riadok 4: osmdst

Text bol očividne slovenský a do dnešnej spisovnej podoby by sme ho voľne mohli upraviť nasledovne:

Prišiel Silian od severu (od Morane), sboril Kremnicu a Turovo i všetky hrady; i bolo rokov po Turovi 280.

Písmo tvoriace nápis bolo pre Križka neznáme, a svoju náročnú a zdĺhavú analýzu opisuje vlastnými slovami takto:

Nemajúc po ruke viac starobylých azbúk, nutno mi bolo prvotne srovnávať čiary a písmeny, nachodiace sa v kremnických starobilých nápisoch s písmenami v Kollárovej Staroitalii poznačenými, a vynímajúc niekoľkých písmen, našiel som tu všetky tieto znaky, pravda nie hneď v azbukách na prvej tablici udaných, lež častejšie iba v nápisoch sem i tam roztratené a začasto v okrúhlejšej alebo hranatejšej podobe prichodiace, čo mi ovšem krušnú krem toho prácu nemálo obťažovalo.

Križko zjavne narazil na text písaný písmom, ktoré naši predkovia užívali ešte pred cyrilikou.

Zabudnutý a ošarpaný nápis na Velestúre dnes. Vo všetkých krajinách Európy by táto skala s nápisom bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Koľko takýchto zabudnutých nápisov na Slovensku ešte jestvuje?

Znaky javia značnú podobnosť s etruským a fenickým písmom. Žiaľ, toto písmo bolo objavené iba na niekoľkých skalách, ktoré Križko zdokumentoval. Z nášho územia nie sú známe žiadne ďalšie písané texty. Oich dôslednú likvidáciu sa postarali mocenské štruktúry, na čele s rímskou cirkvou, ktorým vzdelaní Sloveni (Slovania) nezapadali do mocenského systému. I samotný Križko jednoznačne tvrdí, že „Slovania už dávno pred sv. Kyrillom znali a mali svoje písmo“.

Etymológia názvu Sliezsko, Ślůnsk (Sliezsky), Schlesien (nem.), Silesia (lat.) nie je známa. Nemecký humanista Konrad Celtis, na ktorého neskôr nadviazal poľský filozof Jerzy Samuel Bandtkie uvažovali, že Slovania žijúci na tomto území prijali meno Slezania (Ślęzanie) podľa rieky Ślęza resp. vrchu rovnomerného mena.

Podľa poľských slavistov M. Rudnickiego i S. Rosponda názvy Ślęża [Šleza] alebo Ślęż [Šlez] má tesný súvis so slovanským slovom „ślęg [šleg]“ či „śląg [šlog]“, označujúce vlhkosť, mokrosť (11). No a najznámejšia teória pôvodu je teória germánska, ktorá hovorí o tom, že Sliezsko, sliezsky Ślůnsk pochádza od názvu germánskeho kmeňa Silingov.

Objektívne treba povedať, že všetky tri hlavné teórie o pôvode mena Ślůnsk (Sliezsko) majú v princípe pravdu, a preto je nutné hľadať prienik, respektíve to, čo tieto teórie spája. V prvom rade si treba uvedomiť, že tzv. germánski Silingovia boli tí istí, ktorým sa neskôr hovorilo slovanskí Slezania. Ide o jeden a ten istý kmeň alebo národ, ktorý obýval rovnaké územie – povodie rieky Odry. Títo Silingovia – Slezania, boli ako všetci ostatní „Slovania“ úzko spätí z vodným živlom. Vodný živel mal v obraze pôvodného obyvateľstva Európy (dnes sa im hovorí Slovania) rôzne podobenstvá a jedno z týchto podobenstiev bol had, resp. vodný had. Aj o rieke samej sa hovorí, že sa „hadí“ krajinou, pomedzi kopce a stráne. Z ľudovej slovesnosti je známy výrok „Slizký ako had“, čo má zrejme na mysli vlhký ako had. Tomuto zodpovedajú aj výrazy v slovenčine, kde k slovu „slizský“ poznáme synonymá „vlhký“ či „šmykľavý“. V šarištine sa vo význame klzký používa slovo šlisky. Slíž je i druh ryby, no a slíže sú podlhovasté
(hadovité) cestoviny (rezance), či šúľance, ktorým sa v okolí Prešova hovorí taktiež šlisky. V tejto súvislosti je potrebné spomenúť veľmi príbuzné slovo „šľak“ používajúce sa na Slovensku vo význame mŕtvica, porážka alebo ako pomenovanie neznámeho, neurčitého zla v slovnom spojení „Šľak by ho trafil“ alebo „Choď do šľaka“.

Vlhkosť a neurčité zlo (v ponímaní neskoršieho kresťanského náboženstva) sú charakteristické pre hada, ktorý má podlhovastý (rezancovitý) tvar. Je možné, že tomuto hadovi obyvatelia v povodí Odry hovorili Šleza (Ślęża), čo do nášho súčasného slovenského jazyka by sme mohli preložiť ako Sliz, od ktorého je už len na skok k názvu krajiny Slizko, teda Sliezko (spisovne Sliezsko). S výrazom „sliz“ sa v slovenskej tvorbe môžeme stretnúť aj ako s menej častým označením hada. No a sliz je známy v súvislosti s rybou-hadom, ktorému hovoríme „úhor“. Koža úhora je hladká a produkuje veľké množstvo slizu, takže podľa tejto jeho charakteristickej črty by sa mohol volať i sliziak, sliz či šliz (šar.)! A kto vie, či tomu tak i v minulosti nebolo, a možno práve v spojitosti s úhorom sa hovorí „slizký ako had“.

Podľa hada „Šleza“ (Ślęża) bola nazvaná nielen krajina Ślůnsk (Sliezsko), ale aj rieka a vrch, obidve juhozápadne od Wroclawi. Od vandalských Slezanov, ktorí obývali krajinu „hadov“ menom Ślůnsk prešlo toto ich pomenovanie i do novodobej nemčiny, kde pod pojmom had nachádzame slovo Schlange, ktoré čitame ako šlanke. Šlunsk a šlanke majú očividne rovnaký pôvod.

A aby to bolo ešte zaujímavejšie, tak v nemčine máme pre označenie hada ešte ďalšie dva výrazy: hydra a reptil. Hydra je identické so slovenským had hneď na prvý pohľad. Reptil bolo do nemčiny exportované z latinského reptilia (plaz), ktoré opäť pochádza zo slovenského (slovanského) jazykového prostredia zo slovného spojenia dlhá ryba, inak povedané ryba-dlhia, ryb-tlhia, ryp-tilhia, rep-tilia. Dlhá ryba je v podstate vodný had alebo ešte správnejšie, ryba – had.

Ryba – had nie je žiadne vymyslené fantastické stvorenie, ale konkrétny živočích, ktorému my Sloveni hovoríme „úhor“. Tvar „úhor“ nám ponúka zaujímavý dôkaz, že podľa hada nebola nazvaná len jedna krajina – Sliezsko (Ślůnsk), ale i ďalšia slovanská zem – Uhorsko (úhor), v ktorej jeho severnej časti žili príbuzní vandalským Silingom a to menovite: vandalskí Asdingovia.

Meno Asdingovia, v jednotnom čísle Asding sa uvádza i v tvare Hasding. Carl Waldman a Catherine Mason vysvetľujú pôvod slova Hasdingii ako „dlhovlasí“ (12). Vzniká tu prirodzene otázka, čo značí slovo asding v slovenských nárečiach a jazykoch, ak boli Vandali Asdingovia dlhovlasými Slovenmi.

Existencia variantu Hasding s „H“ na začiatku naznačuje, že v prípade Asding ide opäť o skomoleninu pôvodného mena, vynechaním počiatočného písmena. Počiatočných znakov dávajúcich zmysel slovu asding, je tu hneď niekoľko. Prvým je G (H→G), ktorého použitie je celkom oprávnené už z dôvodu jestvovania tvaru Hasding. Zámena H a G v slovenských (slovanských) jazykoch je známa. Použitím znaku G dostaneme výraz „Gasding“ či „gazdink“ (obe výrazy spodobujú), kde je zreteľne čitateľný základ slova GAZDI, teda gazda. Gazda je hospodár, oráč, čo bolo kedysi výsadou vzdelaných a dobre situovaných ľudí, a Sloveni sú známi vzťahom k pôde a ku „gazdovaniu“.

Druhým použiteľným znakom je písmeno K. To je tiež pravdepodobné, pretože zámena (H→G) má širšie uplatnenie v podobe (H, CH, G, K, Q, X). S „K“ na začiatku dostaneme slovo Kasding alebo Kastink či Kostink. Toto je blízko k slovu Kosatí, kde základ tvorí časť kosa, čo v ruštine značí vrkoč a v srbštine dlhé vlasy, a tieto dlhé vlasy zodpovedajú Waldmanovým dlhovlasým.

Ďalším možným znakom je „D“, aplikovaním ktorého dostaneme slovo Dasding alebo Dazding, správnejšie Dažding, kde základom je slovo dážď. Daždingovia uctievali boha dažďa menom Parom, ale i Dažďbogom nazývaným.

Na prvý pohľad vzniká dilema, kde je pravda. Tú však netreba v tomto prípade až tak úmorne hľadať, pretože všetky tri výrazy (gazdi, kasti, daždi) smerujú k jednému zdroju – k hadovi. Gazda hospodár bol od nepamäti spojený s bielym hadom, čo výstižne vyjadruje i samotné jeho pomenovanie ga(z)da, avšak hada v tomto pojme je možné vidieť oveľa zreteľnejšie v synonyme gadžo, ktoré je evidentne odvodené od slova gad. Živlom bieleho hada – úhora (ale i užovky) je voda, a dážď je jeho bezprostredným zdrojom. Dážď súvisí s hadom i v ďalšom, k tomu však neskôr. No a vrkoč či dlhé vlasy sú zreteľnou symbolikou hada, ktoré boli výsostnou a dominantnou charakterovou črtou slobodných Slovenov (Vandalov).

Ako Silingovia (Slezania), tak Hasdingovia (vlasatí) si ctili hada, ktorý im dal meno. Tu by sme mohli túto možno i ťažko stráviteľnú konštrukciu „hadov Slezanov“ a „hadov Gazdingov“ ukončiť, keby to nemalo ďalšie podivuhodné pokračovanie.

Vandalská línia kráľovského rodu počnúc kráľom Vandalov Hasdingov–Miedislavom (*310 – †388) sa v osobe vandalskej Clotilde de Bourgogne spojila s rodovou líniou Merovejcov (Merovenov), keď sa stala ženou Clovisa I. a matkou Chlotara I.

Vlasatí Meroveni a vlasatí Vandali boli buď úzko prepojení, alebo vyjadrené perom Mavra Orbiniho: „Markomani boli Vandalmi“. A táto prepojenosť medzi nimi bola mimoriadne vysoká, pretože tak ako sa delili Vandali na Silingov a Asdingov, tak obdobne sa delili i Frankovia na Salianov a Ripuarianov.

Saliani (Salii lat.), etymológia ich mena nie je známa rovnako ako meno Ripuariani (Ripuarii lat., varianty Ripensis, Ripaurii a Riparii). Saliani sú najčastejšie prirovnávaní k „tým od mora“ (salty sea) a Ripuariani naopak k „tým od rieky“.

Meno Ripariani je alternatívne meno pre Frankov, ktoré je odvodené od starého dravidského názvu Ripaia, ktorým sa označovalo podhorie Karpat, teda Uhry, Uhorsko. (13) Rhipaey (grécky Ριπαι) prvý u Grékov spomína Alkman (633 pred Kr.), potom Hekataeus (ok. 509 pred Kr.), Aeschylus (ok. 490 pred Kr.) a Hippokrates (400 pred Kr.), (14) pričom sa všetci svorne zhodujú, že Ripaiské vrchy sa nachádzajú na najzadnejšom severe známeho sveta.

Pôvod mena Ripai (vrátane všetkých variantov) nie je známy. Samotné grécke Ριπαι (Ripai) je však zrejme výraz mierne zdeformovaný, pochádzajúci z pôvodne slovenského Ribai, teda Riba (v súlade so spisovnou slovenčinou – Ryba). Rybajské alebo Rybie vrchy (Karpaty) boli vrchy, ktorých meno bolo odvodené od ryby-hada, ktorému sa na slovensku hovorí úhor. Uhorské vrchy (Herkýnsky les, Uherkýnsky les, Uhercinia silva – lat), respektíve Uhorsko je
iný, neskorší názov pre územie, ktoré Ripaiské vrchy ohraničovali.

Uhorsko, a Karpatská kotlina je popretkávaná množstvom riek a v tých časoch, vďaka častým záplavám, bola značná časť priľahlého územia ich povodia pod vodou. Tak rozľahlé bahnisté územie muselo byť rajom rýb a vodných živočíchov, preto sa niet čomu čudovať, že sa do jazyka mnohých národov dostalo slovo riba, ktorým možno úhora tiež pomenovať, v podobe slova riber, resp. river označujúcim rieku (B→V) – river (ang.), rivière (fr.), rivier (hol.), ako miesto, kde žijú ryby. Tomuto zodpovedá i slovenské slovo „rybník“, zreteľne pochádzajúce od významu charakterizujúceho „miesto, kde sa nachádzajú (žijú) ryby“. Rieky kedysi netiekli v stabilných upravených korytách ako je tomu dnes, ale rozťahovali sa do šírky, zaplavujúc na rovinatejších úsekoch veľké územia, s množstvom slepých ramien pripomínajúc miestami skôr jazero ako rieku.

Úhor (ryba-had) bol teda charakteristickým znakom pre Ripuriánov, ktorí pochádzali z Uhorska (Karpatská kotlina), pričom tým istým atribútom možno označiť i Vandalov Asdingov, ktorí taktiež obývali Uhorsko.

Obdobná príbuznosť je i v prípade Salianov a Vandalských Silingov. Salian-Silin(g) majú až na malú, v slovenských nárečiach nepodstatnú odchýlku, identickú stavbu slova.

A keďže Vandali boli Markomani a Markomani zase Merovenci (Merovejci) respektíve Frankovia, určite neprekvapí, že historické pramene uvádzajú pôsobiská týchto kmeňov na úplne zhodných teritóriách. Markomani sú spomínaní v oblasti Západné Slovensko-Morava-Čechy-východné Rakúsko, v Trevíri, Dácii, Panónii, Sliezsku, Belgike (pri mori) a pri mori medzi Dánskom a Flámskom. Vandali sídlili na Slovensku (Asdingovia), v Sliezsku, Dácii, Panónii, zabrali východný breh rieky Rýn. Prvotné teritórium Frankov zodpovedá markomanskému osídleniu v Belgike a medzi Dánskom a Flámskom. Do toho spadá i Trevír, ktorý bol súčasťou Austrásie.

Saliánski Frankovia sídlili v pobrežnej oblasti Rýna na severe Holandska, kde sa i dnes nachádza región menom Salland. Tu sa nachádzajú mestá Deventer (ako Deven, Devín) a hlavné mesto regiónu – Zwolle (ako Zvolen).

Spojitosť medzi územím východného Slovenska, západného Slovenska a časti Moravy na strane jednej, a Sliezka na strane druhej, je historicky doložená jedine Vandalmi. Vandalmi Silingami a Vandalmi Asdingami. Iná spojitosť medzi týmito územiami nie je známa. To, že toponýmia týchto území je zhodná, svedčí o tomto prepojení a zároveň svedčí a dokazuje jazykovú vybavenosť Vandalov, ktorí hovorili jazykom blízkym dnešným Slezanom a východoslovenským nárečiam. Inak povedané, dnešní Slezania a obyvatelia severovýchodného Slovenska sú priamymi potomkami Vandalov, so zachovanou toponýmiou i jazykom.

O aký jazyk v prípade Vandalov Asdingov šlo, možno napovie ešte jedno nemenej zaujímavé možné vysvetlenie pôvodu mena Asding. Asding má veľmi blízko ku Asing. Doplnením počiatočného písmena R dostaneme Rasing či Rusin-g. No a Rusíni sú skýto-sarmatské etnikum žijúce na severovýchode Slovenska, juhovýchode Poľska a v západnej Ukrajine, presne na území Vandalov! To však nie je všetko. Popravde treba povedať, že územie Sliezka a Slovenska spája ešte jeden motív a tým sú Chorváti.

Na území obývanom dnešnými Rusínmi (Rutheni) sa v dávnych dobách rozprestieralo Biele Chorvátsko. Chorváti sídlili i na severe Čiech a v Sliezku, a nachádzame ich i na západnom Slovensku. Chorváti sú spájaní so sarmatskou haploskupinou I2a, ktorá má svoju paralelnú vetvu v podobe haploskupiny I1 rozšírenou na severe Európy, prevažne v Nórsku a Švédsku – v krajine Vandalov.

Asdingovia (The Asding) je však zápis „nemotornou“ latinkou, u ktorého sa nepreniesla pôvodná fonetika. V prípade počiatočného „A“ je možné uvažovať rovnako ako v prípade slova „jablko“, ktoré sa tiež nemotornou latinkou začalo zapisovať ako „ablko“, odkiaľ sa dostalo do nemčiny ako apfel a do angličtiny ako apple. V takomto prípade Asding by sme mali čítať ako Jasding či Jazding a bez „germánskej“ koncovky „-g“ ako „Jazdin, Jastin“ alebo „Jasti, Jazdi“. „Jasti, Jazdi“ je základom slova „jazdiť“ to znamená niesť sa na koni, ale nachádzame v ňom i slovo „jas“ čo je základom slova „jasný“, žiarivý. „Slovenskí“ Asdingovia v roku 171 n.l. expandovali do Dácie a v roku 270 nášho letopočtu obsadili Panóniu. Je doslova zarážajúce, ako historici vytvorili z jedného kmeňa kmene dva, pretože zhruba v tom istom časovom období sa „vynorili“ v Karapatskej kotline Jazygovia (Iazyges, Jazyges, Jasik – jasný, žiarivý), ktorí rovnako obsadili Dáciu a Panóniu.

Jazygovia boli spájaní so Sarmatmi, pričom často sa používa i výraz „sarmatskí Jazygovia“. Herodotos a Ovídius ich spomínajú v oblasti Čierneho mora, odkiaľ sa približne v období od 1. storočia pred n.l. do 1. storočia n.l. presunuli do Karpatskej kotliny medzi Dunaj a Tisu. Počas Markomanských vojen po boku Quádov a Markomanov bojovali proti Rimanom. O niekoľko storočí neskôr tento stredoeurópsky protirímsky zväz spolu s Alanmi vtrhol na Pyrenejský polostrov.

Oskár Cvengrosch
Text je časťou knihy “Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Použitá literatúra
1. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа гр., Москва 2010, str. 164, 128
2. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str.120
3. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str.152
4. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str. 145
5. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str.168-169
6. Tacitus: Letopisy (Annales) II, 62-63; XII, 29-30. Slovenský preklad: Tatran, Bratislava 1980
7. Dušan Kováč a kol., Kronika Slovenska 1, Fortuna Print a.s., Bratislava 1998, str. 70
8. Carl Waldman and Catherine Mason, Encyclopedia of european peoples, Fact On File, Inc., New York,
str. 821, 822
9. kópia PLACZEWNAJA RECZ NA POGREBENIE…, kódex univerzity v Uppsale, strana 833 (tohto
kódexu), 82 Aa13/1 (91)
10. Pavel Kriško, Starobylé nápisy na kremnickom pohorí, Letopis Matice Slovenskej, Ročník V. Sväzok
I., Banská Bystrica, 1868
11. Onomastica slavogermanica. Uniwersytet Wrocławski. 2007. t. XXVI. 2007. str. 83
12. Carl Waldman and Catherine Mason, Encyclopedia of european peoples, Fact On File, Inc., New York,
str. 821, 822
13. Cyril A. Hromník, Sloveni, slováci kde sú vaše korene, Eko-konzult 2010, str. 133
14. Pavol Jozef Šafárik: Slovanské starožitnosti I, Článok IV. Zemepisný prehľad pravlasti Slovanov, § 22.
Hory, rieky, jazerá, mestá a hmotné stariny v zemi Praslovanov