Kto boli tajomní Kelti?

Genetika podáva nezvratné dôkazy.

Historické tézy naformulované v 18. a 19. storočí sa v konfrontácii s novými vednými disciplínami javia ako neudržateľné. Zdrojové texty, z ktorých bola vymodelovaná súčasne uznávaná história sú buď zavádzajúce, alebo nesprávne interpretované. Významný krokom smerujúcim k odhaleniu pravých dejín zaznamenala veda v oblasti genetiky, ktorá nám poskytuje podnetné informácie o pôvode jednotlivých „národov“. Predmetom výskumu sú chromozóm Y a mitochondriálna DNA.

Pre súbor genetických mutácií, ktoré sa vytvárajú v populácii, bol zavedený termín haplotyp. Skupiny podobných haplotypov, odvodených od spoločného predka tvoria haploskupiny. Haploskupina chromozómu Y (Y-DNA) sa prenáša výhradne v otcovskej línii a poskytuje informácie o predkoch v neprerušovanej paternálnej línii, mtDNA (mitochondriálnu DNA) majú všetci, avšak dedí sa len po matke ¹. Dnes sú vedci schopní popísať rôzne mutácie chromozómu Y, ktoré sa vyskytujú u ľudí na celom svete. Na základe zoznamu všetkých známych mutácií ľudského chromozómu Y, zaviedlo Konzorcium YCC (z angl. Y-Chromosome Consortium) systém označovania haploskupín Y-DNA písmenami v rozsahu A až R s ďalším delením do podskupín pomocou čísel a malých písmen abecedy ².

Na základe rozsiahleho výskumu, ktorý priebežne pokračuje, sú v Európe známe dve dominantné Y-DNA línie – R1a a R1b. Obe sú si veľmi blízke a pochádzajú od spoločného predka, ktorý žil asi pred 35-40 000 rokmi (Vladimír Ferák) ¹. R1a sa považuje za mierne staršiu vetvu a je prisudzovaná Slovanom, ďalej sa vyskytuje v južnom Nórsku, Strednej Ázii (Kyrgyzi), Iráne a Indii.

Púť „slovanskej“ haploskupiny R1a do Európy smerovala zo strednej Ázie, cez dnešný Irán a Anatóliu na Balkán (žltá). Táto haploskupina sa podľa Kľosova³ objavila v Európe po ústupe ľadovcov približne pred 12 tisíc rokmi. Ich životným priestorom bol  Balkán, odkiaľ sa rozšírili do celej Európy (fialová), a spolu s haploskupinou I spoločne obývali Európu.

Zhruba pred 4750 rokmi osídlili ruskú rovinu, a v priebehu niekoľkých storočí obsadili územie od Baltického mora po Kaukaz. Okolo roku 2500 pred n.l. boli na Kaukaze, a v roku 1600 pred n.l. už boli v Anatólii, a ďalej sa rozšírili v okolitých regiónoch.

Okolo roku 2000 pred n.l. vetva sídliaca na ruskej rovine založila kultúru Andronovo a jej príslušníci dosiahli južný Ural. Archeologické nálezy na juhu Krasnojarského kraja ukázali, že kostené pozostatky s datovaním 1800 až 1400 pred n.l. majú charakteristické mutácie haploskupiny R1a. Okolo roku 1600 pred naším letopočtom už historicky známi ako Áriovia (nositelia R1a1) opustili južný Ural a prešli do Indie (červená). Približne v tom istom čase, Árijci Strednej Ázie, žijúci v danej oblasti minimálne už 500 rokov, prešli do Iránu (červená). Spoločný predok Indov a Iráncov haploskupiny R1a1 žil okolo roku 2025 pred n.l.. Haploskupina súčasných východných „slovanov“ (haploskupina R1a1) je prakticky identická s haploskupinami Indov a Iráncov až do 25 markerových dokonca i 67 markerových haplotypov, čo znamená maximálnu možnú presnosť súčasnej DNK genealógie. Na tomno základe možno potvrdiť, že Árijci z obdobia 2000 pred. n.l., nositelia haploskupiny R1a1 majú, bez akýchkoľvek pochybností, tých istých predkov ako i súčasní etnickí Rusi. V súčasnosti žije v Indii nie menej ako 100 miliónov mužov, potomkov Árijov z Ruskej roviny, ktorých predkovia vzišli z Balkánu. Do 72% vyšších kást v Indii prináleží k haploskupine R1a1.

Postup migrácie haploskupiny R1a1. Obdobie 20 až 6 tisíc rokov pred n.l. (žltá), 6 až 5 tisíc rokov pred n.l. (fialová), 5 až 3 tisíc rokov pred n.l. (červená), max. 3 až 2 tisíc rokov pred n.l. (modrá). Staršia európska časť haploskupiny R1a1 (fialová) sa rozvinula na území neskoršieho Uhorska (prevažne v jeho severnej časti), odkiaľ sa šírila ďalej Európy. Posledná invázna vlna zo Strednej Ázie opäť smerovala najprv do Uhorska (modrá), a odtiaľ paralelne na sever, východ a na juh kontinentu. Uhorsko je zobrazené čiernou obrysovou farbou.

Títo predkovia súčasných Rusov, a tak isto mnohých Ukrajincov, Bielorusov, Litovcov, Estóncov, Tadžikov, Kirgizov, nositeľov haploskupiny R1a1 priniesli do Indie a Iránu árijský flektívny jazyk, ktorý vytvoril jazykovú previazanosť (príbuznosť) medzi Európou a Indiou-Iránom, a vytvoril počiatok novej jazykovej rodiny, takzvaných indoeurópskych jazykov. Na prelome 5. a 4. tisícročia pred naším letopočtom, bol jazykom Európanov jazyk staroárijský, ktorým hovorili nielen príslušníci haploskupiny R1a1, ale pravdepodobne i príslušníci haploskupiny I.

Zhruba v období 2500 až 2000 rokov pred naším letopočtom sa udiala v Európe obrovská prírodná kataklizma, po ktorej značná časť populácie haploskupiny R1a1 prakticky takmer vymizla, a príchodzia turkojazyčná haploskupina R1b1a2a osídlila opustenú západnú Európu. V tom istom období sa rozdelila haploskupina I na dve dominantné zložky I1 a I2.

Škandinávski Slovania.

Archeologické nálezy z tohto obdobia v Škandinávii odhaľujú množstvo starovekých ľudských pozostatkov s rozdrvenými lebkami, podľa ktorých  dostalo toto obdobie i názov „obdobie rozdrvených lebiek“. Charakteristické pre tieto nálezy sú prevládajúce pozostatky žien a detí. K týmto možno priradiť i nález v Nemecku, kde skupina 13 ľudí pozostávajúca prevažne z detí a starých žien, bola pozabíjaná rozdrvením lebiek alebo kamennými strelami uviaznutými v kostiach. U dvoch chlapcov a jedného starca bola urobená analýza DNA, pričom u všetkých troch išlo o „starú“ vetvu R1a. Analýza miesta ukázala, že ženy a deti boli zabité v čase neprítomnosti dospelých jedincov. Datovanie nálezu bolo stanovené na rok 2600 pred n.l.

Podľa Kľosova a jeho analýzy Y-DNA³, druhé preosídlenie Európy nositeľmi R1a1 sa uskutočnilo niekedy v období od 900 až 500 pred. n.l. do polovice prvého tisícročia nášho letopočtu [viď mapka - modrá]. Škandinávske haplotypy haploskupiny R1a1 sa teda vzhľadom k ich predkom delia na dve skupiny. Staroveká skupina, tá má spoločného predka okolo roku 2100 pred n.l., čo je v súlade s archeologickými nálezmi, pričom sa  predpokladá, že ide o nositeľov „kultúry šnúrovej keramiky“. Druhá relatívne mladá skupina má spoločného predka okolo roku 300 n.l. ± 220 rokov (približne. 4. storočie) alebo 525 ± 320 n.l. (približne 6. storočie), čo rovnako súhlasí s archeologickými i historickými údajmi, aj keď tie sa začali črtať len nedávno. Práve v tejto druhej osídľovacej vlne spoznávame historických Germánov.

Je preukázané, že mladé škandinávske haplotypy R1a1 vykazujú maximálnu možnú zhodu zhodu s haplotypmi tej istej haploskupiny R1a1 Strednej Ázie (Kirgizko). Spoločný predok „kirgizskej vetvy“ a mladej „škandinávskej“ vetvy žil okolo roku 1000 pred n.l. Zhruba v tomto období sa začalo druhé osídľovanie Európy nositeľmi haploskupiny R1a1, tentokrát z Ruskej roviny. Príchod predkov dnešných Škandinávcov zo Strednej Ázie podporujú archeologické nálezy z obdobia 375 až 550 n.l. Vo vykopávkach v Škandinávii bolo objavených množstvo figúrok s aziatskými motívmi, ktoré sú pripisované Skýtom ⁴.

Migrácia tak veľkej skupiny ľudí zo Strednej Ázie sa musela zákonite prejaviť i pribraním iných haploskupín ako je R1a1. Susedstvo Árijov s južnou Sibírou spôsobilo pravdepodobne čiastočné premiešanie sa R1a1 s pôvodnými obyvateľmi stepnej oblasti Sibíre, u ktorých dominuje haploskupina Q (v súčasnosti Ketov a Seľkupov). No a táto haploskupina Q, i keď v malej miere, nachádza sa i v Európe, prevažne v severnej a strednej časti. Kľosov⁴ urobil analýzu Y-DNA Škandinávskych haplotypov Q. Výsledok preukázateľne potvrdzuje, že nositelia „mladej“ škandinávskej haploskupiny R1a1 a nositelia škandinávskej haploskupiny Q, prišli na sever Európy v rovnakom čase a z rovnakého územia – z oblasti Strednej Ázie.

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Niektoré časti textu boli použité z knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúce časti:

Pôvod Slovenov – Slovákov I.
Pôvod Slovenov – Slovákov II.
Pôvod Slovenov – Slovákov III.
Pôvod Slovenov – Slovákov IV.
Pôvod Slovenov – Slovákov V.
Pôvod Slovenov – Slovákov VI.

Literatúra:

1. Vladimír Ferák, Čo hovorí DNA o genetických koreňoch slovenskej populácie, Katedra molekulárnej biológie, Prírodovedecká fakulta UK. https://www.vedatechnika.sk/SK/VedaASpolocnost/NCPVaT/Stranky/CoHovoriDNAoGenetickychKorenochSlovenskejPopulacie.aspx

2. The Y Chromosome Consortium, The university of Arizona, http://ycc.biosci.arizona.edu/

3. Вестник Российской Академии ДНК-генеалогии, Том 3, No 1, 2010 январь, Основная загадка во взаимоотношения хиндоевропейской и тюркской языковых семей и попытка ее решения с помощю ДНК-генеалогии: соображения нелингвиста, Анатолий А. Клёсов

4. Вестник Российской Академии ДНК-генеалогии, Том 3, No 1, 2010 январь, Миграции из южной Сибирии Средней Азии в северную Европу с точки зрения ДНК-генеалогии, И. Рожанский и А. Клёсов