úryvok z knihy Jurija Kanigina - Cesta árijcov
Ukrajina v duchovnej histórii ľudstva, Román – esej, vydavateľstvo Ukrajina , Kyjev, 2002
Úvod k prekladu: Kniha je venovaná pamiatke buriatskeho lámu , ktorý bol spolu s inými uväznený v pracovnom tábore – gulagu na Kolyme, a v roku 1972 mal pomôcť autorovi knihy, Jurajovi Kaniginovi, porozumieť starým textom z kláštorov.
Priateľstvo s guruom úplne prevrátilo život a názory J. Kanigina, rovnako sa o nové informácie z burjatských zdrojov začali zaujímať ďalší vedci, hlavne Lev Gumilev a Viktor Gluškov. Kniha je písaná formou rozprávania, obsahuje prvky románu a eseje. Je popretkávaná prvkami literatúry faktu a osobnými zážitkami a dojmami. Obsahuje množstvo mimoriadne zaujímavých kapitol, ja som si pre neautorizovaný a svoj vlastný neprofesionálny “preklad” vybral časť : Na zástave Attilu – árijský kríž.
Kapitola prvá
HUNI – OSLOBODITELIA?
“Ničivý rozklad mnohých európskych národov Hunmi stvoril Hunom na Západe reputáciu hrdlorezov a vrahov, na druhej strane ich však v tom čase čínski autori charakterizujú ako najkultúrnejších zo všetkých barbarov“. (Lev Gumilev)
Jeden z predsudkov histórie sa týka Húnov. Doteraz ich charakterizujú ako krvilačných uzurpátorov Európy, a ich vodcu – Attilu charakterizujú ako polodivokého cára. Ba rozprávajú sa bájky, že Attila sa vozil na voze, kde boli zapriahnuté dievčatá z podmanenej Panónie.
To všetko sú výmysly. Attila je jednou z najvýraznejších postáv histórie, nie menšou osobnosťou, ako Alexander Macedónsky, a oveľa význemnejšia, ako Džingischán. Čo sa týka ľudskosti, ako Alexander Veľký, tak ani Džingischán, sa s Attilom nemôžu porovnávať. Alexander bol pomstychtivý, neľútostný a keď sa píše o jeho dobrých stránkach, tak iba podľa princípu: víťa má vždy pravdu, víťaza nikdy nesúdia. Alexander bol spoluvinníkom smrti svojho otca – kráľa Filipa, veľmi ľahko dával rozkazy na zabíjanie obyčajných obyvateľov mnohých dobytých miest, pritom sa oddával alkoholu. Pred smrťou odvrhol svoju manželku – dcéru Dária, najkrajšiu dievčinu Ázie a dva dni pritom pil so svojim eunuchom – partnerom vo svojom homosexuálnom vzťahu.V Boha neveril, dokonca sám seba pokladal za Boha a vyžadoval, aby sa mu ostatní klaňali.
A Džingischán? To bol tiež akýsi netvor. Na upevnenie svojho zdravia pil tekutinu, ktorá bola topená z tiel malých chlapcov, zabíjaných špeciálne pre neho. Nevedel ani čítať, ani písať. Nemožno ho nazvať divým, ak nazveme divým aj vlka. On jednoducho ničil ľudí, nezamýšľajúc sa nad tým, či je to divoké alebo nie.
Nič také sa nedá povedať o Attilovi. Attila sa narodil v roku 401 na mieste, ktoré sa potom stalo Kyjevom. Jeho otec bol Munduk (syn hunského cára Donata), jeho matka bola ruskou kňažnou z plemena Ruskolanov (Roxolanov), ktoré obývalo pobrežie Azovského mora. Mimochodom z tohto plemena (kmeňa) pochádzal aj rod kniežaťa Olega, zakladateľa dynastie Olegovičovna Rusi. Tomuto plemenu (kmeňu) vládol za vlády Munduka knieža Kyj, ktorý vydal svoju sestru za Attilu.
Presne ten Kyj, ktorého považujú za zakladateľa Kyjeva, hlavného mesta dnešnej Ukrajiny. On sa staral o Attilu ako o svojho syna, vychovával ho, učil ho, miloval ho ako svojho, zo svojho rodu. Svojou postavou, bielym telom, blankytnými (modrými) očami, tmavými vlasmi sa odlišoval od svojho brata, ktorý pochádzal od inej matky, kipčackej kňažnej. Attila vedel čítať a písať, bol vyznavačom mitranistického kipčackého náboženstva, pretože veril v Tengrichana (analógia mitranistického Mitru). Nemeckí historici a literáti uverejnili množstvo informácií s cieľom vykresliť Attilu iba z negatívnej stránky. V mnohých prácach (napríklad v dielach Felixa Dana : Bitka o Rím, Attila ) je zobrazený ako krivonohý, nízkeho vzrastu, divoký barbar, ktorý vraj vlastné deti nenávidel tak, že ich mohol rozdupať kopytami svojich koní.Všetko sú výmysly a bludy. Za rôzne previnenia Attila poznal iba jeden trest – smrť. Taká bola doba.
Attila sa už v mladom veku prejavil ako dobrý vojak a diplomat. Ako 18 – 20 ročný už viedol pluky na vojenských ťaženiach, jazdil po Byzancii a Panónii ako diplomat. Spolu s ním jazdil aj Kyj. Keď Attila zasadol na kráľovský trón, Kyj sa stal fakticky druhým človekom impéria, a ako to zvyčajne býva, urobil veľmi veľa pre posilnenie ich hlavného mesta.
Obaja – Attila i Kyj umreli v jednom roku, v roku 453. O dôležitosti Attilu svedčia aj ním vytvorené impérium (ríša), ktoré sa rozprestieralo od Atlantického po Tichý oceán, od Baltu po Stredozemné more. Hlavným mestom tejto ríše bol Kyjev. Tu, presnejšie v juhozápadnej časti dnešného Kyjeva, na mieste starodávneho mesta Gelon, ktoré dávnejšie zruinoval perzský kráľ Xerxes, stál palác “kráľa Attilu”.
Historik tej doby Jordanes takto opisuje toto miesto: Osídlenie (teda Kyjev) bolo ako veľké mesto, drevené steny jeho budov boli opracované z hladkých dosák. Budovy boli usporiadané do značného priestoru, okolo celého hradiska bol parkán, a vo vnútri bolo dosť miesta pre Attilov palác. To bol Attilov príbytok, z ktorého povládal celý barbarský svet. Toto miesto mu dávalo prevahu nad všetkými mestami, ktoré dobyl.
Guru pokračuje : Ako som už povedal, my, adepti Agarty, vyznávame analytickú históriu, ktorá má zmysel. A Vaši historici často veľa vedia, a rozumejú tomu málo. Mnoho z nich prirovnáva Hunov k Mongolom (prišli, spustošili, podmanili, išli ďalej…), niektorí zase Hunov prirovnávajú ku Skýtom, iní zase ku Slovanom alebo Uhrom.V každej z existujúcich verzií je čiastočne kus pravdy. Ale pre pochopenie veľkej problematiky Hunov (najvážnejšej determinácie histórie Ukrajiny, Slovanstva a celej Európy) treba vymenovať niekoľko momentov:
1. Huni (Hunu resp. chu-nu) – to je celé obdobie (takmer 3 000 rokov) v živote Euroázie, doba, ktorá začína v XVII. storočí pred našim letopočtom a je zakončená v XII. storočí nášho letopočtu v Európe.
2. Je to super-etnos, ktorý zahŕňa mnoho národov, ktoré sa odlišujú navzájom etnickými a sociálnymi vlastnosťami, úrovňou kultúry, mentalitou, rečou. Preto keď antickí historici píšu , že Huni si holili brady, dodržiavali pevné pravidlá hygieny, mali radi delikatesy, napr. pečivo, mnoho z nich vedelo písať, a ich králi (cári) mali paláce, tak to všetko je pravda. Ale neklamú proti pravde tí vedci, ktorí o Hunoch hovoria, že to boli diví stepní kočovníci, ktorí neschádzajú z koňa, zarastení nestrihanými vlasmi, špinaví, ktorým netreba príbytok, pripravujúcich mäso medzi vlastným stehnom a chrbtom koňa, plodiacich a rodiacich deti v malých šopkách. Také široké “spektrum” charakteristík Hunov je zapríčinené tým, že že hunské národy a kmene rozdeľujú geografické vzdialenosti aj 5 000 kilometrov a časový posun 500 až 1000 rokov.
3. Huni zahŕňajú v sebe množstvo kmeňov a národov, ktorí vyznávajú árijské vedomie – Veľkú step. Lev Gumilev píše : “Sú to kmene hraničiace na východe so starodávnou čínskou kultúrou a na západe s kultúrou západoeurópskeho polkontinentu.Veľkú step zo severu ohraničuje nepriechodná tajga a z juhu horské hrebene.Taká geografická jednotka, osídlená rozmanitými národmi so svojimi hospodárskymi zvykmi,sociálnymi vzťahmi a morálkou, spolu so susedmi sa dodržiavala ako svojrázna jednota, v ktorej mnoho etnografov, sociológov a teoretikov nevedelo vybrať dominantné prvky.
Všetko to je aj Veľká Hunia, svetová ríša Attilu, ktorá sa potom rozpadla na menšie kaganáty. Lev Gumilev našiel to, čo nevedia objaviť iní, čo “spájalo” po mnoho storočí celú step, roztiahnutú na tisícky kilometrov. Iba ponorenie sa do duchovnej minulosti ľudstva dáva pravdivú odpoveď : dominujúcim prvkom je árijská idea, duchovná sila Agarty – Aratta. To je veľká cesta Árijcov – cesta duchovné zrastania ľudstva, ktorá vedie k jedinému Bohu, k podstate, až ku Slnku. Uzatvára ju oblasť Pripontídy – kolíska Slovanstva a ukrajinsjkého národa, ktorá ešte povie svoje slovo.
4. Hunmi sa nazývajú aj národy, ktoré prevzali árijskú ideu od Árijcov. Medzi nimi vedúcu úlohu čím ďalej, tým viac preberá etnický substrát huno-sajanský, z ktorého neskôr vznikol turecko-mongolský etnos. Na začiatku 4.storočia n.l. Huno-sajanci vkročili na územie Alanov a Uhrov a odtiaľ sa pohli do Európy, presnejšie do severnej Pripontídy (Pričiernomoria) a vzali so sebou množstvo kmeňov. V roku 376 oni vyšli z oblasti Kubáne, obsadili “dva Dony” (dnešné rieky Volga a Dneper) a pohli sa ďalej. Odvtedy takto pozná Hunov aj Európa, vtedy ich volali ešte Bieli Huni. Árijské jadro jazdeckých más stanovila neveľká národnosť huno-sajano-kipčacká, ktorá fyzicky a duchovne dozrela v stepiach Altaja. Ona sceľovala v sebe intelektuálne a duchovné jadro bielych Hunov, ktorí prišli do Pričiernomoria.
5. Je nám známe, že Huni na čele s Balambergom na prosbu antských kniežat rozbili Ostrogótov a pohli sa na Dneper. Góti sa stali vazalmi Hunov, ktorí sa zjednotili a Antmi a tiež inými praslovanskými kmeňmi.Vizigóti (západní Góti) sa zľakli hunského nebezpečenstva a a začali sa posúvať z pravého brehu Dnepra ku Dunaju.V roku 376 sa ukončilo oslobodenie celého dolného Podneprovia od panovania Gótov, ktorí celé storočia utláčali praslovanské kmene. Góti prišli do Pričiernomoria zo severozápadu, z dnešného Pruska.To bol svojim spôsobom útok “ľavých ” Árijcov (zhodne s neskoším vývojom práve tu sa sformovali teutónsko-rytierske protislovanské križiacke rády.) proti “pravým “Árijcom.Tento úsek dejín znamená typickú etapu boja medzi Šambalou a Arartou.
Keď Skýti prišli na územie Ukrajiny, aby zabránili expanzii antických Grékov, (expanzii “egyptského typu”), tak Huni prišli sem, aby pomohli zabrániť ľavoáriskej expanzii zo severozápadu (ezpanzii tých, ktorí sa považujú za nadľudí – obermenšova prinášajúcich svastiku). Huni ako aj Skýti nielenže nebojovali proti Praslovanom, ale naopak, sa s nimi zasimilovali a utvorili jeden celok.
Lev Gumilev, ktorý dôkladne preštudoval a poznal hunskú problematiku, píše, čo ťažko pochopiť, že prečo Huni opustili rodné priestory okolo Kubáne a pohli sa za rieku Don ku Dnepru.Vysvetlenie je jediné – duchovná misia. Celý hunský pochod je veľmi vážnym javom v histórii Slovanov, ktorý nedal zahynúť Veľkej árijskej idei, pretože Góti z juhu sa zle zapísali do hlavnej časti veľkého árijského tela, ktoré sa rozprestieralo od Himalájí po Karpaty.
Preložil Ivan Šomjan
pokračovanie