Je pôvod angličtiny v slovanských nárečiach?

Október 9th, 2014 od JanK Leave a reply »
aktualizované 9.06.2017                                   slovo crust (chrasta)

Slovenský jazyk a jeho nárečia vykazujú pomerne vysokú príbuznosť s jazykom anglickým. Pôvod týchto podobností určite nepramení v akomsi ideologicky vytvorenom „indoeurópskom“ jazyku, ale jeho prameň treba hľadať v osídľovaní Európy. Briti však na rozdiel od Nemcov našu krajinu nikdy nekolonizovali, takže odvíjať pôvod slovenských slov od jazyka anglického nemá opodstatnenie. Naopak, genetika vypovedá, že naši predkovia (nositelia haploskupiny R1a1) osídľovali Európu z jej samotného stredu, z územia, ktoré sa nazývalo Uhorsko, smerom na západ i na sever, pričom jedna z jej vĺn dorazila i na územie dnešnej Veľkej Británie. Pri detailnej analýze je zreteľné, že tvarovo príbuzné anglické a slovenské slová majú jednoznačný pôvod v +slovanských nárečiach, čomu nasvedčuje samotná skladba jednotlivých slov a ich vývoj. Typickým príkladom je anglické screw [skru:], čo značí skrutka, skrutkovať. „Skru“ je identické so slovenským skrutka a pod vplyvom súčasnej jazykovej dominancie angličtiny vo svete, by sme sa mohli domnievať, že slovenská „skrutka“ pochádza z anglického jazyka. Opak je však pravdou. Slovo „skrutka“ je výraz pre predmet, ktorý sa aplikuje do materiálu krútením. Toto krútenie – krut je zahrnuté v samotnom názve „skrutka“. Písmeno „s“ na začiatku chrakterizuje dokončenie procesu (aktu) – „doskrutkovanie“, obdobne, ako je no napríklad i u množstva ďalších slovenských slov ako napríklad krátiť-(s)krátiť, konať-(s)konať, páliť-(s)páliť, pomaly-(s)pomaliť ako i krútiť-(s)krútiť. Skrutka je teda predmet, ktorý sa aplikuje krútením, výsledok krútenia je skrútenie (dokončenie), odkiaľ je i pomenovanie „skrut“-ka. Naproti tomu v angličtine pre pojem „krútiť“ poznáme slovo turn, pre „krut“ torsion a pre „skrútiť“ distort, či twist. Nemčina ako „most“ sa nedá použiť pretože skrutka je tu prekladaná ako schraube, čo je vzdialenejšie anglickému screw. Avšak uplatnením V→B dostaneme schrauve čo by sme mohli zapisať i „šrauve“ či „srve“, „scrve“ – screw. No a keďže po rusky sa skrutka povie винт [vint] od slova „vinúť sa“ (skrutkovica sa vinie, ovíja okolo tela skrutky), česky šroub, poľsky šruba, je zjavné, že anglické screw pochádza zo slovenčiny. A keďže oficiálne je známe, že skrutkovicu ľudstvo pozná sotva 2000 rokov, a že samotná skrutka vznikla len doslova nedávno, otázkou zostáva, ako a kedy k tomu prenosu názvu z územia Uhorska (krajiny Slovenov) do Anglicka došlo. Podobných prípadov nie je málo a všímavejší ľudia na to čoraz častejšie poukazujú. Odborné vedomostné vákuum v tomto smere ma podnietilo vytvoriť tento článok, v ktorom za pomoci ďalších nadšencov budeme zhromažďovať spoločné anglické a slovenské (ako i slovanské) slová a zároveň sa pokúsime i “rečou života” vysvetliť jeho pôvod.  Je to záležitosť nie jedného mesiaca ani roka avšak verím, že i snáď práve Vy prispejete svojou troškou do “mlyna”.

K tomuto dlhodobému projektu som pribral Jána Klasovitého, ktorý rovnako poukazuje na zaujímavé jazykové paralely medzi slovenskými nárečiami a dnešnými takzvanými germánskymi jazykmi, avšak nezdieľa môj názor na pôvodnosť a originalitu slovenských a slovanských nárečí ako pôvodných jazykov Európanov. Jeho odlišný názor vnímam ako pozitívnu črtu, pretože rôzne pohľady ženú veci dopredu, nútia viac premýšľať, odlišný názor môže byť pri zrode nových vzletnejších nápadov a myšlienok a môže prispieť k pokoreniu neprebádaných oblastí nášho života. Nie je dôležitý momentálny názorový postoj, dôležité je pátranie za poznaním.

Oskár Cvengrosch

Medzi Karpatmi a Sibírou sa raz rozprestieral obrovský svet. Genetika ukazuje, že tento svet bol oveľa väčší, ako bola historická veda západnej Európy schopná celé storočia priznať. Prirodzene, invázie z tohto gigantického populačného kotla museli zanechať svoje stopy aj na jazykovej mape Európy. A zvlášť, po vyčíňaní Hunov/Avarov atď., naši predkovia museli doslova utekať na kraj sveta. V rano- stredovekých pozostatkoch “Anglosasov” je zaznamenaný obrovský nárast východo- európskej DNA oproti starším vzorkám. Je preto bezpredmetné vôbec pochybovať, či sa východoeurópske slová vyskytujú alebo nevyskytujú v angličtine. Sú tam, rovno v základnej slovnej zásobe, a dokážu ich nájsť aj deti. Vlastne iba deti, pretože tie nemajú školským systémom preformátované hlavy. To, že write je vlastne vryť, že forest je porast, follow je poľov (ať),atď.,  to si žiada vysvetlenie. Reálne vysvetlenie, nie výhovorku (ako napr. to, že tieto slová pochádzajú z “indoeurópskeho” jazyka.  Keďže sa doteraz nikto nemal k činu, pár vysvetlení tu ponúkame. Úvahy nad anglickými slovami sú jednoznačne prospešné aj pre pochopenie nášho vlastného jazyka- my Slováci používame množsvo slov, ktoré považujeme za naše, echt slovenské (ondiať, lapiť atď.), ale je to v skutočnosti len krátkozraký omyl. Tie najslovenskejšie slová zo slovenských, majú totiž svoje varianty- v Británii a Škandinávii! Dozviete sa tu tiež veľa tajomstiev- odkiaľ sa vzalo slovo brloh, prečo anglický pes šteká po slovensky, že v slovenských pádoch sa skrývajú škandinávske predložky, komu sadne do hlavy maďarský jazyk, pravý význam slova rozgajdaná, a veľa ďalších.

Ján Klasovitý

Ak chcete prispieť svojimi jazykovými postrehmi napíšte na:
info1sgo2sk alebo na janklasovity1gmail2com (namiesto 1 píšte zavináč a namiesto 2 dajte bodku). Uveďte prosím taktiež vaše meno, alebo značku pod akým (akou) máme Váš príspevok publikovať.

Spoluautori slovníka:

Ján Klasovitý ml. {JanK}
Oskár Cvengrosch {oc}
neznámy autor {N}

Tu môže byť i vaše meno.

Slovník

písomný zápis anglického slova [fonetický prejav] – slovenský preklad; komentár {autor};

age [eidž] – vek; age – (G→K) ake – (v)ake – vake – vek {oc};

apple [æpl] – jablko; počiatočné „a“ je nesprávny zápis pôvodného fonetického „ja“, pôvodne „japple“ či „jable“, teda jablko {oc};

at [et] – v, pri, u, na;  Príklady: at school- v škole, Look at me!- Pozri sa na mňa!). Predložka at zdanlivo nesúvisí so žiadnym slovenským slovom, ale len preto, lebo nepoznáme medzičlánok. A tým je škandinávske/nórske ved, s anglickým at významovo skoro identické (ved siden av = vedľa). No a škandinávske ved- sa zase podozrivo podobá na naše vedľa, resp. staršie vedno. {JanK};

baker [beikə] – pekár; chlieb a soľ boli dary, ktorým Sloveni vítali hostí. Slovo „pekár“ pochádza od slova „pec“, „pek“ ako pekáč, pekať (zapekať, vypekať atď.), piecť – pekár, fonetická zámena (B→P) nám dáva “bekár”, teda baker {oc};

bat – 1. palica, 2. netopier; V zmysle palica je toto slovo rozšírené naprieč celou severnou polovicou Európy, od Britských ostrovov po Rusko. V slovenčine sa zachovalo v slove batoh (pôvodne šatka s uloženými vecami, zavesená na konci palice (bat-u), nosila sa prehodená cez plece). V staroangličtine batt. Anglická literatúra predpokladá keltský pôvod (v gaelskom jazyku- bat), nevysvetľuje však existenciu tohto slova v slovanských jazykoch (po rusky tiež bat) (ref: bat ) {JanK};

bless [bles] – požehnať, žehnať, velebiť, chváliť, posvätiť; Pochádza pravdepodobne od slovenského „blažený“, blažiť. Slovenské „žehnať“ má blízko k inému slovenskému „úžeh“, čo značí horúčava alebo pocit veľkého tepla. Základ „žeh“ sa v slovenčine do dnešných čias nedochoval, no bol tu zjavný súvis s teplom o čom vypovedá i slovo „žehliť“, t.j. teplom vyrovnávať, hladiť. Žehnať je teda „poctiť niekoho teplom“. Teplo je láska, teplo je svetlo, žiara. Forma žiary, nebeskej žiary, je „blesk“, ktoré je identické s anglickým bless a obe majú blízko k „blažený“ (velebený) {oc};
Slovo “žeh” sa dochovalo. Minimálne u nás na Liptove  “ide do žehu” znamená: ide na spopolnenie. {JanK}

blue [blu:] – modrý; obloha – (o)bloh(a) – bloh – blue [blu:]; charakteris-tická farba oblohy je modrá; Rovnakú logiku nachádzame i v polštine, kde pre slovo „modrý“ nachádzame výraz niebieski (nebeský) {oc}.

bog – močiar, rašelinisko; prastaré európske slovo, geneticky súvisiace s našimi baž(ina) a bahno, ale aj- boh. Nič prekvapujúce, nakoľko močiare/pramene/jaskyne/priepasti atď. mali pre pravekých Európanov hlboko magický význam (ktorí, v snahe prikloniť si bohov, ukladali do prameňov obetné predmety).

bogafjell2

Pohľad z kopca Bogafjell v Nórsku. V diaľke Jaeren (pozri slovo yard), jediná úrodná oblasť v západnom Nórsku. Aj keď je v Nórsku viac kopcov ako Nórov (tak sa tam hovorí), a hora Bogafjell nie je sama o sebe ničím výnimočná, mohla mať obetno- religiózny význam vďaka svojej polohe. Je totiž prvým dominantným kopcom nad rozľahlou rovinou (podobne ako Zobor nad Nitrou). Aj preto sa prikláňam k teórii, že jej meno skôr súvisí s Bogom / Bohom ako bažinou / mokrinou.

Bogafjell, ako aj Vogezy/Bogezy (ako upozorňuje O. Cvengrosh) sú len jedny z  variánt slova boh/bog na neslovanskom území. Ešte nečakanejšia varianta slova boh je v brazílskej portugalčine. Keď som prvýkrát videl film Mesto bohov od Fernanda Meirellesa, v scéne, keď hlavný antihrdina Li’l Zé uteká pred políciou, používa na uľavenie emócií slovo, ktoré je jedno z najslovenskejších zo slovenských (nech mi veriaci odpustia)- boha!

Samozrejme, že som to vnímal ako náhodu, ale to bolo v čase, keď som ešte nevedel nič o Sueboch. Alebo inak, Srboch. Tých, ktorí v ranom stredoveku prešli Európou naprieč, a na západe Pyrenejského poloostrova založili Suebské kráľovstvo.

Slováci a Srbi. Aj keď existenia Srbska je väčšine Slovákov zrejme ukradnutá, za povšimnutie stojí lingvistická podobnosť hlúpych slov, ktoré oba národy zdieľajú (lingvisticky zaujímavá kategória slov, ktorá sa vyhla kodifikácii jazykov). Vrcholom na torte týchto slov je výraz “b*ha ti ****m”, (pre spoločenskú neprípustnosť autocenzurujem). Slováci a Srbi sú podľa istého článku (ktorý koloval v minulosti na internete) jediné národy na svete, ktoré majú tú trúfalosť, že by ****** niekoho boha. Nečudujem sa a neodsudzujem. Tisíce rokov boja proti invazívnym etnikám z východu, Rimanom, Germánom, Hunom, Turkom atď museli našim predkom rozviazať jazyk.

{JanK}

bogey, bogeymanbôžik, strašidlo, lomoziaci/tancujúci duch. Toto slovo je dôkazom, že aj v angličtine má slovo boh/bog 2 významy- jeden súvisiaci s vodou (bog/bažina), a druhý vo význame duchovná bytosť (bogey/boh, bôžik)  {JanK};

book [buk] – kniha, biblia; podobne je tomu i v nemčine: buch; prvá tlačená kniha bola biblia. Biblia je kniha o Bohu, tu treba vidieť pôvod oboch slov. Základom je „slovanské“ BOG→book (TYP G); alebo BOH, BŮH (čítame „boch“, „búch“) →buch (TYP H). Slovenské slovo „kniha“ má spoločný koreň so slovami kňaz, knieža odvodené od „kon“ (zákon) {oc};

bore- vŕtať; identické so slovenským boriť (sa), preboriť a pod., a tiež: nórskym, dánskym a holandským bore. Vo všetkých vymenovaných jazykoch sa toto slovo zachovalo bez zmeny, čo by mohlo naznačovať jeho veľkú odolnosť voči mutáciám a teda jeho starý pôvod. K tomu pripočítame- mierne zmutované- nemecké bohren, latinské forō (zmenu spôsobil príchod novej etnickej skupiny v bronzovej dobe, ktorá nevedela vysloviť  “b”, pozri slová so začiatočným “f”), a albánske birë (vŕtať, kopať) + toponymá ako napr. jaskyne Tora Bora (Afganistan) a Borra Guhalu (India) Je to prastaré euroázijské slovo, pri ktorom je zrejme nemožné vystopovať jeho genézu, a kto ho vlastne na britské ostrovy doniesol.

Má však súvis (niekto by povedal náhodný) s množstvom európskych aj slovenských slov:

-brav (v angličtine wild boar znamená diviak tj. zviera, ktoré hrabe- “borí”??) Brav je tradične spájaný so slovom brva- fúz, štetina, ale čo urobíme s jeho anglickým variantom (evidentne súvisiacim so slovom bore)?

- bear (angl.), bär (nem.), ber (nór.)- medveď. Svoje meno mohol bear dostať aj podľa svojho zvukového prejavu- bručania (množstvo zvierat v európskych jazykoch je pomenované podľa svojho zvukového prejavu), ale zase je to jeden notorický okupant dier/jaskýň, takže možnú súvislosť s dierou/borou tu nemôžme vylúčiť.

- brloh, po východniarsky aj barlog (v nemčine bär-loch- diera, brloh = doslovne “ležovisko medveďa”). Brloh je jednoznačne kompozitum dvoch extrémne starých slov: bar/bor (hrabať, hypoteticky možno ber- medveď) a log (loch, ležovisko- odvodeniny od paleolitického slova leg/lež  nachádzame v celej Európe- od ležiaka po legislatívu).

- borsuch/borsug- jazvec (vo východoslovenských dialektoch). Borsuch je tiež jedno z tých zvieratiek, ktoré boria (lochy).

{JanK}

boundary [baundəri] – hranica; pochádza z latinského unda – voda, vodstvo: (V→B)unda-ry. Voda (rieka, more) tvorili prirodzenú hranicu územia. Latinské unda pochádza zo „slovanského“ „voda“ – vuda, vunda. {oc};

Britain [britən] – meno samotného kráľovstva. Koľko krvi sa prelialo v mene impéria, ale jeho pôvod, čo to vlastne Britain znamená- sa dodnes poriadne nevie. Nikdy ani v najhoršom sne by ma nenapadlo, že toto slovo má pokrvné sestry na Slovensku . A sú to tie najslovenskejšie slová, detvo môjho rodu- Bratislava a Bradlo. A keby len to, ale aj Malinô Brdo, Brtkovica a Čebrať.

Ako Briti nevedia, čo je to Britain, tak ani my Slováci nevieme, čo vlastne naše hlavné mesto znamená- slávime bratov, alebo bratáme sa so slávou?

Naše hlavné mesto malo veľa mien:  Braslau, Breslava, Poszony atď., ale pôvod mena je- ako inak- hmlistý.

Poďme uvažovať- Bratislava je geografická abnormalita- úžina na rieke, podobne ako Železné vráta v Srbsku, alebo Strečianska úžina na Váhu. Bratislavská brána, Železné vráta, a Viedenská brána vyššie proti prúdu mali od predhistorických vekov, a zvlášť od skrotenia koňa, strategický význam. Tu sa totiž končila Euroázijská step. Všetky invázie z východu tadiaľto prešli. Bolo by naivné si myslieť, že pôvod takto strategicky dôležitého miesta je odvodený od nejakej metafyzickej záležitosti ako bratstvo.

Tak čo teda? Odpoveď je v nórskom slove bratt, čo znamená strmý, kolmý. Nemusíme chodiť ale ďaleko- bralo.  Dunaj si prerezal do tvrdej horniny Karpát svoju cestu, a dôsledkom je to, že Bratislavský hradný vrch a Devínska kobyla sú na rozdiel od okolitého terénu strmé kopce- tento fakt musel mať svoj odraz toponymách. Čo s rumunským mestom Brašov, obklopeným horami, so strmým hradným vrchom (pôvod mena neznámy, ako inak), alebo Vrátnou dolinou (ktorá si skôr zasluhuje meno kaňon ako dolina), a čo s maďarskou Buda (Brda?)- Pešťou (Buda leží na úpätí strmého pahorku- hradného vrchu).

Ak je toto celé pravda, potom Británia je jednoducho pomenovaná podľa toho, ako ju poznajú Európania- podľa Doverských útesov.

A nie je to nič kontroverzné, najstaršie známe meno Anglicka- Albion (z gréckeho alba- biely) je (prekvapko)- spájaný s bielou farbou útesov.

Čudoval by sa niekto, keby aj tento názov nesúvisel s pobrežím, ktoré bolo od počiatku anglického národa jeho zdrojom obživy, prirodzenou ochranou proti nájazdom počas tisícročí, a hlavným centrom historických udalostí?

Čo ale s Bretónskom, na opačnej strane prielivu? Nuž, z recesie som si tipol, že Bretónsko musí mať strmé brehy. A strmé ich naozaj má.

A to som ešte nespomenul Brighton, mesto, postavené v strmom kopci, za ktorým za začínajú Brightonské útesy, rovnaké- kolmé kriedové útesy, ako tie v Doveri.

Alebo krásne slovenské názvy kopcov ako Brtkovica alebo Malinô Brdo. (Keď sme už pri Malinôm Brde,  verte tomu, že ani samohláska ô nie je slovanská, ale to už je iný príbeh). Alebo Sivá brada, starobylé miesto na Spiši (kopček, travertínová kopa)- alebo české pohorie Brdy- žeby sme túto, do očí bijúcu súvislosť, zase zvalili na náhodu?

K Bratislave by som tiež pridal kontroverznú úvahu, to ava na konci by teoreticky mohlo znamenať voda- Brattava by bolo niečo ako strmá voda (Bratislava je vďaka podložiu vlastne skalný prah, rýchlosť prúdu je tu vysoká), konieckoncov, sesterské slovo nórskeho bratt je prudký (!!!), a Bratislava mala v minulosti viac názvov, začínajúcich na “p”, ale takéto úvahy nie sú potrebné- základ slova- brat- dostatočne zapadá do konceptu.

Či už to brat/prudký je odvodeninou od slova rúc(logicky, čo je kolmé, z toho sa dá zrútiť) alebo Bratislava súvisí so slovom brána resp. vráta , (a to zase odvodené od vrtieť = otáčať sa, čo vráta zvyknú, pozri slovo worth) je tiež skoro jedno- obidve varianty súvisia so strmými brehmi.

Čo sa Brightonu týka- zaujímavé sú jeho stredoveké mená: Bristelmestune (1086), Brichtelmeston (1198), Brighthelmeston (1493). Teda akosi sa tam nachádza aj slovo mesto, aj keď anglosaskí jazykovedci si myslia, že jeho meno pochádza od farmy nejakého Beorthelma (Beorhthelm’s farmstead).

V prípade Brightonu tu pripadá do úvahy aj ďalšie slovenské slovo- breh.

Alternatívy: Slovo bratt/prudký/brd a ich odvodeniny vyvolávajú v človeku množstvo asociácií, nakoľko sa vo východnej Európe nachádza celý zástup toponým s podobným menom. Tu je zopár hrubých ideí- miestne názvy, ktoré by možno zapadali do konceptu:

- Budatín (Brdatín?:-) na sútoku riek), České B(r?)dějovice (na sútoku riek), Budča, Budmerice

- Branisko (strmý kopec)

- Prešov

To, že všetky tieto mestá ležia na rieke (čo mestá zvyknú), by mohlo súvisieť s ďalším slovom- brod. Brodatín, Brodějovice, nemecké/rakúske mestá, začínajúce sa na Bad (inak stotožňované s kúpeľmi), ako napr. Bad Ischl. Aj Bratislava mala niekoľko brodov (a to ju robilo strategickým miestom….. Brody bolo nutné strážiť…..Vojenská posádka potrebovala opevnenie…Najlepšie opevnenie je na prudkom kopci, na brale/bradle…Vzťah brodov a brál má teda poriadne prepletenú, zacyklovanú pointu. Prešov mohlo byť tak isto miesto, kadiaľ človek prešou cez Torysu (napriek tomu, že to znie skôr ako otrepaný vtip, je to čisto reálna varianta). No a kde bol brod, tam sa koncentrovali ľudia, vyberalo sa tam mýto, musela tam byť vojenská posádka, ktorá musela niekde bývať…a tak vzniklo mesto.Prešburg teda tiež mohol byť miestom, kadiaľ človek prešiel. Podobne nemecké Passau / Pasov.)

Slovo prudký a prúd majú ďalšieho fonetického príbuzného- slovo prút. Vyslovujú sa rovnako. No čo môže mať prút spoločné s prúdom? No asi to, že je priestorovo prudký (=kolmý)- rastie z kmeňa rovno nahor (záhradkári majú pre tieto výhonky veľa výrazov, napr vlky). A sme pri slove proud…ten, čo chodí vystretý ako prút (?)..

A čo so slovom Brazília, to sa až bojím uvažovať (pozri slovo bog). Každopádne, jedno z prvých miest, kam portugalskí námorníci / plieniči dorazili, bolo Rio de Janeiro (1502). A Rio de Janeiro, to je samý kopec…

{JanK};

Poznámka- SlovenSko

Nielenže Angličania nevedia, čo Britain znamená, ale ani my, z rodu Slovenského nevieme, čo to Slovensko vlastne znamená. Nuž je to preto, že sme si do svojej histórie nechali rozprávať historikom z tzv. civilizovanej Európy. Fatálna chyba. Pod nánosom hrubých kníh leží skoro zabudnutá teória o našom mene- podľa nej sme potomkovia Suebov, zväzu tzv. germánskych kmeňov, žijúcich za hranicou Rímskej ríše, pričom názov Sueb znamená slobodný (suobodný). Aj velikáni ako P. J. Šafárik tejto teórii odmietali veriť (aj keď určite chytala za srdce, však si uvedomte, čo to muselo v otrokárskej dobe znamenať, byť slobodný).

Táto teória bola príliš grandiózna, aby ju slovenská, poddanstvom ubitá submisívna duša dokázala prijať. Odmietnuť túto teóriu, to je rovnaké, ako povedať “nejdem Mercedesom, mne stačí Trabant”. Typickí my. A stačí pritom otvoriť oči. Vidieť makroobrázook vtedajšej Európy- južne od Dunaja otroctvo- severne- SLOBODA. Sloboda bola v dobe otrokárstva cennejšia komodita než pitná voda. MUSELA mať odraz v jazyku. No a ako asi mohli slovanskí otroci volať tých za Dunajom. ktorí si voľne pobehovali po kraji? Žeby Suebi/Srbi/Švábi atď.? No jasné! Frankovia sú tiež odvodení od frei/voľný. Tak prečo my už 200 rokov odmietame akúkoľvek spojitosť so Suebmi a Slobodou? Lebo sme to my, poddanstvom ovplyvnení Slováci. A pritom by stačilo jediné- Milan Lasica to naznačil výrokom: “Chcete byť šťastní? Tak buďte!”. Toto je jediná cesta- osamostatniť svoje myslenie, a akceptovať našu hrdú minulosť.

Boris Filan v jednej svojej Pálenici opisuje zahraničných turistov, ako v úžase vychádzajú z chrámu Sv. Jakuba v Levoči, pozerajú na domácich Levočanov, a s rešpektom si šepkajú- však toto sú potomkovia týchto géniov, ktorí vyrezali tieto božské oltáre… A domáci- sa tvária, ako keby s tým nemali nič spoločné. Ako keby tie gotické, dokonalé diela vytvoril niekto cudzí. A tak je to aj so Suebmi a Slobodou.

Prípona SKO v Slovensko by sa mohla javiť ako len hlúpa prípona, označujúca miesta, ale aj tu je nutné sa zobudiť. Ono to sko niečo muselo znamenať. Slovensko, Poľsko, Maďarsko, to sú všetko kompozitá, pozostávajúcich z 2 slov. V časoch svojho ekonomického exilu v Anglicku sme sa inými Slovákmi smiali, aká je tá Angličtina primitívna- fireplace. Oheňmiesto. To som vtedy netušil, že naša slovenčina je asi primitívna úplne rovnako. Ohnisko. To sko znamená miesto. To je nad slnko jasné. (Naši predkovia neboli hlúpi. Vtedajšie prežitie vyžadovalo oveľa vyššiu pozornosť než je tomu dnes. V našom jazyku je oveľa viac poriadku a oveľa menej entropie než si myslíme.). Ale prečo sko? Nuž slová so sk tradićne oscilujú okolo sekania, vo všetkých jazykoch, je to vlastne zvuk štiepania kameňa, zvuk dopadajúcej sekery atď. Pointa je, ako inak, vždy ale stále na moje vlastné prekvapenie- v škandinávštine- skog znamená po nórsky les (v západnej nórštine skau). A sme tam! Sko je vlastne rúbanisko resp. zem, vytvorená vyklčovaním. Podobne terra znamená zem, ale aj oheň, páliť (terra je teda zem, získaná vypaľovaním). Nenaznačujem, že Slovensko znamená rovno Les slobodných, ale znie to dobre. Tak dobre, že to bude asi pravda.

Ako je to s našim menom, je to aj s menami našich regiónov. Napríklad taký Spiš. Nikde som nezachytil teóriu, ktorá by pôvod tohto slova poriadne vysvetlila. Tak som si zase ako vždy musel otvoriť nórsky slovník. Spiss = hrot, špička, resp. ostrý, špicatý. A sme doma. Podľa čoho iného sa Spiš mohol pomenovať vážení, ako podľa grandióznej panorámy Vysokých Tatier. V podstate aj nemecké meno Zips obsahuje koreň cíp. Podobný, pre jazykovedu bohovský oriešok je názov Tatry (a vlastne všetky kopčeky na našej vlajke- Tatra, Matra, Fatra, ale aj Nitra, pozri slovo tree). Nuž hovorím to už pár rokov- kľúčom je slovko tre, ktoré znamená drevo, les (aj keď po škandinávsky), a skrýva sa aj v našom trieska, tráva a strom. Drevo/derevo sa ujalo ako dominantné označenie dreva neskôr, keď ho sem dopratali emigranti z východu, možno niekedy v ranom stredoveku.

Liptov- o Liptove sa predpokladá, že dostal svoje meno po svojom (v stredoveku) administratívnom centre- Ľupči (dnes Partizánska Ľupča). No a Ľupčou preteká potok Ľupčianka. Čo bolo prvé, či Ľupča alebo Ľupčianka je ťažko povedať (je to podobné problému kura versus vajce), ale zaujímavosťou je existencia podobných toponým po Európe- Ľubica-obec a potok pri Kežmarku, Ľubotín, obec a potok na východnom Slovensku, ale aj- nemecký Lübeck. Ten je pomenovaný podľa hradu/osady Ljubici, a našiel som aj zdroj, ktorý tvrdí, že toto osídlenie je pomenované podľa rieky. A keď sme už v Nemecku, poďme kontemplovať nad slovom luft- vzduch. Ako je spomenuté pod slovom fart, kedysi dávno osídlila Európu etnická skupina, ktorá mala problém vysloviť p a b. A skomolila všetko p a b na f. A keďže to bolo zrejme vojenské etnikum, domáci Európania zrejme nemali 100 chutí ich po každej vete naprávať. Takže Luft bolo niekedy lubt/lupt. A sme doma. Keďže vzduch ako entita nebol známy až do novoveku, myslím si, že slovo lupt/ľubt/luft jednoducho znamenal bublina. A sme pri čľup. Takže Ľupča, Ľubica atď., sú jednoducho žblnkotajúce, čľupajúce potoky. Niečo podobné tvrdil Šimon Ondruš o rieke Laborec. Je to rýchla rieka, opakom čoho je napr. rieka Slaná (podobnosť s českým slovom liný)

{JanK}

cabbage [kæbidž] – kapusta; kebidž – (B→P spodobuje) kepič – kapuš -kapus(ta) {oc};

cancel [kænsəl] – zrušiť, odvolať, vymazať; všetky slovenské významy majú synonymum v slove “končiť” (skončiť, ukončiť), teda “koniec” – odvolanie, vymazanie, zrušenie je koniec starého. “Kensel” či “kancel” je identické so slovenským koniec, či ruským “kanec” : kansel – kanesl – kanec(l). {oc};

carrot [kærət] – mrkva; krátka mrkva je považovaná za delikatesu, preto slovo „krátky“, rusky короткий [korotkij] sa stalo označením pre mrkvu – karótku. {oc};

chop [čop] – krájať , sekať (na kúsky); príbuznosť so slovenským slovom štiepať, štep atď. Zhodou okolností je podobné aj s maďarským csap [čap]. Slovo csap je na zozname podobných maďarsko- anglických slov, ktoré zozbieral v Maďarsku známy filmár, matematik a amatérsky lingvista- Csaba Varga. Teda aj maďarčina, nielen slovenčina, zdieľa s angličtinou množstvo slov. Csaba Varga je zástancom nostratickej teórie (pozri poznámku za slovom zero). (Možno kvôli prílišnému sentimentu voči vlastnej krajine) je tiež zástancom teórie, že ugrofínske jazyky sú v Maďarsku pôvodné od praveku, a až odtiaľ sa rozšírili na sever.

Čop, csap aj štep majú jedno spoločné- začiatok slova zvukovo pripomína zvuk letiacej sekery, a záverečné p- tupý náraz do dreva. Tieto slová mohli teda vzniknúť úplne nezávisle od seba, a ich príbuznosť vôbec nemusí byť dôsledkom nejakého hypotetického prajazyka. Toto je teda jedno zo slov, ktoré nás pri hľadaní spoločných koreňov nemusia zaujímať.

{JanK};

clinch [klinč] (alebo aj clench [klenč])- potvrdiť, objať, zabezpečiť (klincom alebo nitom)- identické s našim klincom resp. zaklincovaním. Záverečné “ch” v slove clinch by som videl ako pozostatok z niečoho, čo sa môźe podobať viac na naše klinec resp. klinok.

A vôbec, čo tam robí to c (čítaj k) na začiatku? Nejaký význam v tom slove hláska c/k musela mať, na okrasu tam asi nebola. Nie je to náhodou slovanská predložka k? A k je len jedna z krátkych (preukázateľne)  slovanských predložiek, ktoré sa potencionálne môžu skrývať v anglických slovách (ďalšie sú g/o/s/z/v/w atď). Krátke predložky vznikli rozpadom dlhých (ku na k a u, prićom to ú-čko sa presunulo za slovo a vznikol tak 3. pád), a tento proces sa najpravdepodobnejšie nestal spontánne, ale kultúrnym stretom, niekde vo východnej Európe mladšej doby kamennej, s ľuďmi uralského/ugrofínskeho pôvodu (pozri slovo of). Krátke predložky sú preto naše, naše (žiadne indoeurópske, naše). Ak je niečo echt originálne jedinečné na slovanskej reči, je to práve to chaotické rozkúskovanie pôvodných predložiek na prvú hlásku (ostala pred slovom) a druhú hlásku (presunula sa za slovo a stal sa z nej niektorý z pádov).

Všetky anglické slová, začínajúce  sa k/g/s/z/v/w a podobne sú preto podozrivé.  Pretože vznikli evidentne po tomto hybridizačnom procese. To znamená, že slová ako clinch (klinec), glue (glej, klej), screw (skrutka), write (vryť) a podobne vynikli vo východnej Európe, a až potom sa dostali na Britské ostrovy. {JanK};

clutch [klač]- spojka na aute, uchopiť; pochádza zo staroanglického clyccan, znamenajúceho to isté ako clinch- zabezpečiť, zaháknuť. Slovenský kľúč, kľučka, zakľučkovať- a anglické clutch a clinch- sú teda identické slová. {JanK};

crater [kreitə] – kráter; kráter vzniká sopečnou činnosťou a je charkteristický vysokou teplotou, erupčnou činnosťou, či prítomnosťou horúcej lávy. Kráter by sa dal  charakterizovať ako miesto, kde je vysoká teplota, kde sa od horúcej lávy zohrieva vzduch ako i celé okolie. Je to akoby kotol, ktorý sa ohrieva, teda „hreje“, čomu v ruštine zodpovedá slovo греть [greť]. Crater je zjavne odvodené od ruského „greť“ → „greť-er“ (K→G), teda „greter“ (krater); Kráter je doslova „vytvorený“ tlakom magmy, takže súvis s ďalším anglickým create [krieit] (vytvoriť) nebude náhodný. Create pochádza z latinského creātiō – stvorenie (výtvor). {oc};

cruel [kruəl] – krutý; kruel – krutý; predpokladám pôvod slova v slovenskom “krut”, “krútiť”. Toto slovo súvisí jednak so “skrútením” sa človeka keď je napadnutý, chráni si hlavu, ako i  ostatné dôležité partie tela, ale i s mučením, kde sa funkčnosť rôznych mučiarskych nástrojov realizovala krútením (napr.: naťahovanie na škripci), kde sa okrem iného i obeť krútila v bolestiach. {oc};

crust [krast] – kôra, škrupina ; sestra nášho krásneho (slovenského?) slova chrasta.{JanK};

chamois [šaemwa:] – kamzík; Prevzaté z francúzštiny. Vzdialená podobnosť chamois a kamzík naznačuje spoločný pôvod (sú jednoznačne z jedného koreňa, v podobách kamz, gämze a pod. sa toto slovo vyskytuje v množstve jazykov), ale čo ma irituje už roky je ich možná súvislosť so slovom kameň. Na vyslovenie tohto predpokladu mi však chýbal medzičlánok, resp. viac dôkazov. Až kým som nebol v Chamonix. Toto horské mestečko pod Mont Blancom je pomenované podľa údolia Chamouny, a svojim okolím pripomína akúkoľvek tatranskú dolinu (skalné morény), okorenenú o stále aktívny ľadovec (ktorý pred sebou tlačí masu kameňov). A čudujte sa všetci, presne na opačnej strane Álp, v Slovinsku, sa nechádza pod Kamnicko- Savinjskými Alpami, mesto Kamnik. Francúzština je fantastický jazyk.

Tak som začal kontemplovať nad ďalšími francúzskymi slovami, končiacimi na ix (ík), ale radšej som prestal. Pretože z Roubaix mi vyšlo niečo ako Rúbaník (rúbanisko alebo miesto bitky) a z Bordeaux niečo ako Brodík. Ale toto radšej nechám na uvážení budúcich generácií…

{JanK};

dance [da:ns] – tanec, tancovať {oc};

Zaujímavý je súvis tanca s ohňom. Slová, označujúce tanec a oheň sú si podozrivo podobné. Tak napríklad tanec (nemecky tanzen, nórsky danse) má svoje príbuzné slovo v nórskom tenne- zapáliť, slovenské bál (súvisiace s talianskym balare- tancovať) majú nórske príbuzné slovo bål- oheň, vatra (tenne bål znamená zapáliť oheň)- teda aj slovenské bolieť je vlastne páliť , a ples (súvisiace so staroslovenským plešč- tanečník) má príbuzné slovo v slovenskom plameň, plápolať. Podobne je to so slovami flame (plameň) a flám. Nič prekvapujúce, okolo ohňa sa tancovalo od veky vekov.{JanK};

darling [dárling] – miláčik. Kto by povedal, že má toto slovo niečo s naším dar, darovať. A možno nie. Každopádne, je tu akási oscilácia medzi oslovením blízkych osôb a darovaním / prijatím daru.

Tak napríklad dvojica slov priateľ a prijať. Priateľ je teda ten, čo prijíma. Synonymom slova darovať je venovať. Nuž a venn, znamená po nórsky- priateľ!  Takže tu máme pexeso poskladané:

darling- darovať

priateľ- prijať

venn- venovať

Aj sloveso milovať teda znamená, resp. znamenalo v niektorom euópskom jazyku dávať. Miluj ma teda znamená daj mi. Slovo milovať je teda oveľa viac pudovo motivované / menej romantické, než sme si my všetci východoeurópania tisíce rokov mysleli.

Je to jednoducho odvodenina od slova mi, ktorá súvisí aj slo slovesom mať.

{JanK};

deal [díl] – obchodovať, jednať, ale aj rozdávať (karty) atď., ako podstatné meno- obchodná transkakcia, dohoda; súvis so slovenským diel, deliť , a tiež nórskym del (diel) resp. dele (deliť sa). Nemecké teil je z rovnakého koreňa, ale je silne skomolené (podobne ako množstvo iných nemeckých slov) cudzojazyčnou etnickou skupinou, ktorá prišla do strednej/západnej Európy v bronzovej dobe, a definitívne si ju podmanila po civilizačnom kolapse roľníckych kultúr (spôsobenom suchom) (cca 2200 r. p.n.l.) a vrazila tak (proto-keltský, proto-baskický, proto-nemecký) klin do jazykovo príbuznej pravekej Európy. (A tento klin je dôvodom, prečo sa slovenské slová podobajú viac slovám atlantického okraja Európy, než tým nemeckým, ktoré sú, paradoxne, geograficky bližšie.) {JanK};

Musíte porovnávať slovanské jazyky so škandinávskymi, nemeckými dialektami a so staroangličtinou. A skutočne nájdete vodítka. Napríklad germánsky boh Odin v nemčine ani v starogermánčine nemá žiaden základ a pôvod. Naopak v slovanských jazykoch Odin=Jeden. Príznačné je, že Odin mal len jedno oko, takže bol jednooký (Odinoočnyj). {PavolJ};

dream [dri:m] – sen, snívať, spánok; identické so slovenským „driemať“, ako i so šarišským drimac {oc};

er [ár] (prípona)- dnes už bez významu, v minulosti však bola plnovýznamová, a znamenala (pán, muž). Podobnosť s nemeckým er (on). Er/ar sa nachádza v celej palete európskych slov (pekár, stolár, resp. baker, joiner, frajer, fušer atď., teda- všetky tieto slová sú kompozitá, len sa časom zabudlo, čo to er vlastne znamená). Er/ar sa nachádza už v (dá sa dnes už tak povedať) najstaršom slovanskom texte- etruskom (!!) náhrobnom kameni, zvanom Novilarská stéla (Dnes už vieme, že najbližśí, dnes žijúci potomkovia Etruskov sú Slovinci).

Zaujímavú tézu o slove er (a nielen o ňom) napísal americký jazykovedec Grover S. Kranz

“Vrstva turkických (!!!??? pozn. JanK) slov v angličtine a germánskych jazykoch očividne zanechaná sarmatskými kmeňmi, patriacimi k super- etnikám Gótov a Vandalov, je evidentná aj tomu najnepozornejšiemu pozorovateľovi: do, make, talk, eat, write, tell, kill, earth, dawn, body, this, a drobné prípony/predpony, ktoré robia angličtinu angličtinou.”…..”ešte aj slovo writer (pozri write=vryť, pozn. JanK) je kompozitom dvoch turkických slov, rizan= škrabať, písať, a -or, -er= muž.”. Grover S. Kranz 1988

Či už to boli  “Sarmatské kmene s turkickým jazykom”, alebo, po našom- Slovania, to nechám na iných (aj keď sa neubránim pocitu, že tým Sarmatom by som celom dobre rozumel). Postreh G. S. Kranza je však potvrdením teórie, že tu bol v minulosti silný východoeurópsky/západoázijský vplyv na angličtinu, a to dokonca na úrovni tej najzákladnejšej slovnej zásoby. S tým turkickým jazykom však otvoril Pandorinu skrinku, v ktorej sa skrýva jedno z tajomstiev našej slovanskej identity (viac v poznámke za slovom of). A keby len to, slovo er/ar má rovnako zaklincovanú pointu- nachádza sa totiž aj v baskičtine, a drávidčine!!! A podľa niektorých názorov, tieto 2 jazyky zapadajú do jednej jazykovej superskupiny- tzv. Dene- kaukazsskej skupiny, ktorej ostrovčeky výskytu sa rozprestierajú od Baskicka cez Kaukaz a Himaláje, až do Severnej Ameriky. Teda vyzerá to tak, že er/ar doniesli Protobaskovia z Kaukazu až v bronzovej dobe (budú sa spomínať viackrát), a teda slovo er/ar tu nie je pôvodné! Pôvodnejšie- paleoeurópske- označenie muža sa v tomto svetle skôr javí slovo en (v Slove Sloven napr., en sa tiež dodnes nachádza v škandinávskych jazykoch), a jeho súčasnou verziou je on.

{JanK};

“Slovensko bolo odjakživa cieľom mnohých návštevníkov, a podaktorí prišli aj po dobrom. Ale väčšina si musela našu povestnú pohostinnosť vydobiť násilím.” Martin Šeďo

fart [fa:t] – (s prepáčením) prd, prdnúť; mutácia (P→F) spôsobila, že prd a fart, vzdialení bratranci, vyzerajú dnes ako dve navzájom cudzie slová. Prd s “p” je pôvodné slovo. Do podoby “f” ho zmenili (už spomínaní v slove bore) jazykoví Hotentoti, ktorí sa do Európy dovalili v bronzovej dobe, a ktorých naši predkovia právom nazvali Nemci.

(Ryšavé vlasy, divé modré oči, mocné údy, súce však len na boj- Tacitus, Germánia).

Prd s “p” je úplným akustickým zobrazením onoho explozívneho procesu. Fart s “f” signalizuje skôr niečo slabé, patetické- čo vôbec nezodpovedá macho kultúre tej doby- takto predsa nemohli prdieť starí Germáni!!! (aj keď pri ich mliečno-mäsovej strave človek nikdy nevie).

Neviem, do akej miery je prd skúmaným slovom (v odbornej literatúre som o tomto slove našiel veľký p*d, a moskovská knižnica humanitných vied zhorela), ale myslím si, že práve táto- apokryfická časť nášho jazyka je tá, kde treba hľadať starý pôvod (pozri slovo wound/ondiať). Lebo- chytľavé slová- sú neuveriteľne nákazlivé a odolné. Dokážu sa ako lepkavý bodliak zachytiť v najvnútornejších útrobách našich mozgov, a nie a nie odtiaľ odísť.

V minulosti som zachytil článok o severských ságach. Ság bolo veľa. Dodnes sa však zachovala len časť. A- nikoho to neprekvapí- zachovali sa hlavne tie ságy, ktoré mali istým spôsobom- pikantný obsah. Bojovník, frflajúci po  prehratom boji, pomsta, cudzoložstvo, prehratá stávka, podvod, atď. Skrátka- dvíhače adrenalínu resp. štipka antikultúry v príbehoch spôsobuje, že tieto príbehy prežijú tisíce rokov, a preto má prd zaslúžené miesto na tomto zozname.

{JanK};

Update: Môj tradične vlažný prístup k výskumu spôsobil, že som prehliadol slovník podobných slov ruštiny a sanskritu od Konstantina Borisova- takže naši Slovanskí predkovia, ktorí zblúdili do Indie (a trochu na hanbu tam vytvorili sociálny aparteid, aký svet nevidel, trvajúci 3,5- tisíca rokov), používali slovo pard / pardati.

{JanK};

fist [fist] – päsť; (F→V→P) – „pist“ je identické s „päsť“ (pěst-čes.) {oc};

file [fail] – pilník; (F→V→P) – „pile“ je skrátená verzia „pil(ník)“. Pilník je slovenské slovo, ktorého základ tvorí tvar „pil“, od ktorého sa odvíja slovo „píliť“. Pílenie je v podstate delenie (oddeľovanie) napríklad dreva, inak povedané „polenie“ dreva, teda „pílenie“ {oc};

flame [fleim] – plameň; (F→V→P) – „plame“ je absolútne zhodné s „plame(ň)“ {oc};

flash [flæš] – zablysnutie; (F→V→B) – blash [blæš] ako slov. „blišťať“, „blesk“ {oc};

flea [fli:] – blcha; (F→V→B) – „blea“ ako šarišské „blicha“ či záhorácke „blecha“ {oc};

follow [folóu] – nasledovať, sledovať; a teraz si všimnime slovenské poľov – (ať)… jediný rozdiel je mutácia p→f, inak je to identické slovo. Follow pochádza z tzv. OLD ENGLISH. Tento prajazyk, zdá sa, je plný slovenských slov. Hlavnými podozrivými sú všetky „anglické” slová, končiace sa na (typicky slovanskú príponu) ov (shadow, shallow atď.). Zaujímavosťou je, že sa jedná o najpoužívanejšie slová z tej najzákladnejšej slovnej zásoby anglického jazyka, ktoré ani po množstve hist. invázií nevytlačili synonymá z francúzštiny či normančiny. Znie to ako nedobrý vtip, ale jedny z najpoužívanejších slov v angličtine (a tým pádom jedny z najpoužívanejších slov na svete) pochádzajú od rano- stredovekých roľníkov, s ktorými by sa Slovák dohovoril. {JanK};

Poznámka- o Anglosasoch

Anglosasi museli byť zvláštne plemeno. Je tu štúdia z roku 2014, ktorá porovnávala genóm štyroch Anglosasov z roku cca 700 n. l. a 2 genómy Keltov z doby železnej (tak ich nazvali) cca 2-tis, rokov starých. Na počudovanie, “Anglosaské” vzorky vykazujú podiel východoeurópskej DNA 24% (pre porovnanie, pozostatky z doby železnej vykazujú cca 8% a súčastní Briti cca 3% východoeurópskej DNA). Genetická výbava anglo- saských vzoriek pripomína skôr niečo medzi “východnými Nemcami a západnými Poliakmi”. A sme doma. Máme podozrivých. Máme partiu, ktorá pravdepodobne zanechala svoje slová v dnešnej angličtine. Možno máme tiež partiu, ktorá si síce evidentne prisvojila slová domorodých ostrovanov, ale popridávala k nim svoje (slovanské?) ov. (Podobne, ako si Slovák aj dnes poradí s cudzími slovesami- pridaním ov: jódl-ov-ať, kuriz-ov-ať, kritiz-ov-ať, možno uzreli svetlo sveta slová ako follow, wallow atď.) {JanK};

“Synáčik študíroval v Pešti, a tam si ho tak obľúbili, že posledný ročník, na žiadosť samotného rechtora, wiederhólovať musel.” nedokonalý citát z hry pravdepodobne Jána Chalupku (kto vie, nech mi napíše plné znenie {JanK};

fore [for] – pred, vopred, súčasť množstva anglických slov ako napr. forecast, forever, forward atď. V živote by ma nenapadlo, že toto slovo môže mať nejakú obdobu v našom jazyku, až kým som náhodne pri susedskom rozhovore nezačul slovo do foroty. “Mal by som si nakúpiť nakýchto vecí do foroty…”. Keby som nevedel po nórsky, tak mu nerozumiem. Forut znamená po nórsky vopred, vpred. U nás síce do foroty znamená do zásoby, a hádam pochádza z baníckej hantírky, z nemčiny. Ale čo je to za nemčina, keď je na skoro 100% identická s nórskymi slovami? {JanK};

forest [forist] – les; (F→V→P) nám dáva „porest“, čo je mierne skomolené slovenské „porast“, ktoré je synonymom slova „les“ {oc};

friday [frájdej, frájdi]- toto slovo na f je v porovnaní s ostatnými výnimkou, je pravdepodobné, že nepochádza od Slovanov. Zamyslenie nad pôvodom tohto slova je však poučné aj pre nás- Slovákov. Friday totiž súvisí so slovenským frajer, frajerka, “idem na fraj” (idem na rande alebo aj na zábavu) a pod. Slovo frajer nám tu pravdepodobne priniesli Nemci, v podobe Freier. A teraz- čo má frajer spoločné s Friday? Jednoduchá otázka, ale odpoveď nás zavedie do takých hlbín minulosti, z ktorých nepripraveného rozbolí hlava- friday je Freia day- deň bohyne Freji- pravekej bohyne mesiaca, plodnosti, krásy, sexuality, úrody, ale aj vojny a smrti. Piatok bol čas, kedy sa pri svetle mesiaca mali ľudia venovať telesným pôžitkom (veta “idem na fraj” hneď dáva väčší zmysel, až sa mi nechce veriť, že aj slovo fraj pochádza z nemčiny). Je tu však problém- aj starí Židia odporúčali manželským párom milovať sa počas Šábesu (od piatka večer). Tento praveký zvyk je teda pan-kontinentálny, aveľmi, veľmi starý. Anglický psychológ Stan Gooch tento zvyk považoval za pozostatok náboženstva potomkov Neandertálskeho človeka – kultu Mesiaca, a kultu Matky. Kontroverzná idea, ale keď si uvedomíme, že neandertálsky človek bol do veľkej miery nočný živočích (dôkazom sú relatívne veľké očné otvory na neandertálskych lebkách), a jeho spoločnosť matriarchálna…

“Keď sa stretol Neandertálsky človek s Kromaňonským, nastal výbuch biologickej supernovy. Ak budeme počúvať, môžme stále zachytiť ozveny tejto explózie…” Stan Gooch

Baskický autor J. F. Del Giorgio nemal na mysli neandertálskeho človeka, ale píše o paneurópskom kulte bohyne- Matky, tak silnom, že za jednu z jej reinkarnácií- pannu Máriu- boli ľudia množstva generácií ochotní zomierať (koho sochu to nieslo vojsko Jana Sobieskeho, keď nás oslobodzovali od Turkov? A koho ikony niesli ruskí vojaci vo Veľkej vlasteneckej vojne keď kráčali na smrť?). Vďaka kultu matky sú dnes európske ženy sebavedomé a nie utláčané, a možno vďaka existencii pravekého matriarchátu máme dnešnú cyklickú demokraciu- čo je údajne pozostatok zvyku matriarchálnej despocie Balkánu/Stredomoria (to, čo Maria Gimbutas nazvala- Stará Európa)- zvyku dosadiť kráľa na isté obdobie, a potom ho, aby sa nededila moc, slušne povedané- zosadiť (podľa niektorých= rituálne zavraždiť počas oslavy zimného slnovratu. V tejto súvislosti- nikde sa nepíše, čo sa stalo s Odyseom, keď sa vrátil na Itaku- J. F. Del Giorgio to vie).

Čo všetko sa skrýva za jednou vetou “idem na fraj”… A je toho podstatne viac! Stará Európa- to bola aj (naša) dunajská kultúra, bola to Tiszpolgárska kultúra na východnom Slovensku ako súčasť balkánskeho kultúrneho (alebo skôr nekultúrneho) okruhu- a zvyšky- ozveny týchto časov, sú badateľné dodnes. Odpoveď na otázku, prečo sú Slovania niekedy pre iných nepríjemní, a  prečo bola fiktívna manželka fiktívneho ľudového hrdinu- Andera z Košíc- Erža taká dominujúca despotka- je možno nutné ísť 7- tisíc rokov dozadu.  A možno ešte hlbšie.

Ozveny matriarchálneho sveta Starej Európy sa ozývajú z našich úst aj dnes, bezpochyby. Slovo friday a frajer nie je jedinou časovou konzervou z týchto čias. Sú tu aj iné slová, a nielen to, vplyvy starej Európy museli zmeniť ďaleko viac, vrátane gramatiky. Niekto, v dobe kamennej, zmenil jazyk kromaňoncov- jedných zo zakladateľských otcov Slovanov- predložky popresúval za slová a rozkúskoval ich, až z toho vznikli dnešné pády- a logický kromaňonský jazyk zmenil na nepoznanie- a bol to niekto, kto rád prekrúca… (viac pri slove of).

{JanK};

frontier – [frantjə] hranica; hranica bolo územie v odľahlej časti domoviny, ktoré bolo potrebné v prípade ohrozenia nepriateľom brániť. Slovenské „brániť“ (B→F) takto nadobudlo význam „hranica“: (B→F)rán(i)ť-ier, branti(er) {oc};

full [ful] – plný; (F→V→P) – „pul“, pulný (šar.), plný {oc};

future [fju:čə] – budúcnosť, budúci; (F→V→B) nám dáva „buture“ [bju:čə] resp. „budure“ čo má spoločný základ so slovenským „budúcnosť“ respektíve s tvarom „bude“, „budú“ {oc};

Poznámka k slovám so začiatočným “f”.

Netreba žiadny výnimočný talent, aby sme postrehli, že mnohé anglické slová na “f” boli pôvodne so začiatočným “p” alebo “b”. Tento fenomén je známy, a jeho existenciu veľmi výstižne vysvetľuje John T. Koch z Univerzity vo Walese. Podľa jeho teórie sa imigranti, rozprávajúci “indoeurópštinou” dostali v bronzovej dobe do kontaktu s pôvodnými Protobaskami (obývajúcimi západ Európy). Protobaskovia sa s príšelcami snažili dohovoriť indoeurópskym jazykom, ale keďže jazykový systém Protobaskov neobsahoval “p“, nahradili ho niečím iným (napr. “f“). (Je tu aj iný pohľad- a to ten, že Protobaskovia- stotožňovaní s kultúrou zvoncových pohárov  (prišli do Ibérie po mori alebo obkľukou cez Afriku cca v r. 2800) a otcovskou líniou R1B (ku ktorým patrila aj Kurganská kultúra od Kaukazu- začala plieniť európu od roku cca 3000), boli tí, čo prišli neskôr, prevrstvili domáce obyvateľstvo, a zanechali tu svoje kaukazsské/proto-baskické slová).

Tak či onak, dôsledkom tohto (dobabraného) procesu bol keltský jazyk (a nemčina, samozrejme, tá rieši schizmu medzi p a f dodnes, čoho dôsledkom bol vznik podivnej hlásky pf, napr. v slovách ako Pfenig, Pflege, Pferd a podobne. Nemci tento zvyk doniesli po 3000-tisíc rokoch aj na Slovensko, a tak z vrcholu Patra na Turci vznikla Fatra (a po nej bolo pomenované celé pohorie, pozn. JanK).

Písal som Johnovi T. Kochovi, že tá “indoeurópština” znie veľmi slovensky, ale rozhodol sa ma ignorovať:-)

Poznámka- O Kaukazsských Slovänoch a ultranordických Rómoch

Každopádne- protobaskický (protokeltský) alebo inak vaskonický jazyk (ako je už spomínané pod slovom er), podľa niektorých obsahuje jazykové prvky z Kaukazu, a zrejme patrí do Dene-kaukazsskej jazykovej superskupiny, do ktorej o. i. patrí aj drávidský jazyk. A tu nám zainteresovaným musí okamžite zasvietiť žiarovka v hlave- ono to celé vysvetľuje veľa vecí- napr. to vnáša viac svetla do teórie Dr. Hromníka (resp. ju vyvracia), ktorý tvrdí, že Drávidi- prospektori a obchodníci s bronzom, prišli v bronzovej dobe na Slovensko, a ako dôkaz toho je množstvo slov, ktoré tu zanechali- o. i. slovo tesár (v drávidčine tessar). Tu si je nutné položiť otázku- načo ísť po náš pôvod do Indie- keď stačí na Kaukaz.

Treba si všímať genetiku- a hlavne rozptyl otcovských línií skupiny R. Ich pra-domovom je stredná Ázia- nie indický subkontinent! Nositelia haplotypu R boli sformovaní silami krutej ľadovej doby- v tundre- v glaciálnom refúgiu- odrezaní desaťtisíce rokov- od západu Kaukazom, od severu ľadovcom, a od juhu a východu Ázijskými veľhorami (rovnako pokrytými ľadovcom). Tu sa pravdepodobne sformovali, ako adaptácia na extrémny chlad a sucho- fyziologické črty ako ryšavé vlasy, červená pokožka (neschopná syntetizovať vitamín D, adaptácia na nosenie oblečenia) a robustná postava. Neskôr sa k tomu pridala adaptácia na trávenie mlieka a- alkoholu. Tento fyzický typ si vďaka impulzívnej povahe a bronzovým zbraniam nakoniec našiel svoju cestu aj do Európy. Táto, ako ju nazval istý Španiel- “hypernordická rasa” je najreprezentatívnejším reprezentantom (už spomínanej) skupiny tzv. “pôvodných severoázijcov”, a v Európe je dodnes badateľná napr. u Škótov a Nemcov (ryšavé vlasy, tmavomodré oči, ružová pokožka). Svoje zanechala u Baskov-viac než 90% mužov patrí k haploskupine R1B, dodnes prežíva na Iberskom poloostrove kult býka (čoho zvyškami je dnešná corrida a beh Pamplonou) a uchovala sa tu tiež 20- ková sústava (nachádzame ju aj u Francúzov, Dánov, a …. Gruzíncov). Tieto fakty, okrem iného, dosť vážne nahlodávajú mýtus o pôvodnosti Baskického národa, a predstavujú istú facku resp. chladnú sprchu baskickému nacionalizmu, ktorý posledných 100 rokov naberal dosť nezdravú podobu. Niežeby Baskovia nemali nič z Paleo-Iberov (čo jednoznačne majú), ale to, čo robí Baskov Baskami, prišlo až v bronzovej dobe. Ale v podstate to priznáva aj mytológia- legenda o Jentiloch (Jentilak) hovorí o pôvodných obyvateľoch- plavovlasých bytostiach, ktorí stavali megality,  “tak vysokých, že dokázali chodiť po mori a hádzať kamene z jednej hory na druhú”, od ktorých sa Baskovia naučili metalurgii a pestovaniu pšenice…hmm, takže plavovlasí vysokí, stavitelia megalitov- až na tú metalurgiu- zapadá všetko do konceptu.

Zaujímavou perličkou je fakt, že vyššie spomínaný ultranordický genetický komponent (a tu sa dostávame späť k Slovänom) je prítomný aj v drávidskej populácii!!! Jedna z vetiev hypernordikov- R2 migrovala na juh (v niečom, čo sa nazýva “druhá invázia do Indie”), a tam zanechala svoje gény, a svoje slová. Teda- žiadne drávidské slová v slovenčine, ako tvrdí Dr. Hromník, ani Slovania v Indii, ako tvrdil p. Antonín Horák- ale stredoázijské/kaukazsské slová, ako chápadlá, vśade po Euroázii. Považovať ich za naše, slovanské, je vzhľadom na rozmanitosť nášho pôvodu- nezmysel.

Konskú dávku hypernordického haplotypu R2, majú skrze drávidský pôvod- aj- Rómovia. Veľmi zjednodušene- otcovská strana rómskeho národa je sibírska, a po matke pôvodná- indická (afro- austrálska). Jedna z rómskych povestí hovorí, že keď Boh tvoril človeka, uvaľkal ho z hliny a vložil do pece. Keď ho vybral, zistil, že je nedopečený. A tak vznikol biely človek. Tak teda uvaľkal druhého, ale ten sa mu pripiekol. Vznikol tak čierny človek. Až na tretí pokus sa Bohu podarilo stvoriť ideálneho človeka- Róma. Žiaľ, ako u mnohých povestiach o stvorení etník, aj toto je mýtus. Rómovia sú- ako ukazuje genetika- deťmi toho nedopečeného, a toho prepečeného. {JanK};

garden [gádən]- záhrada. Jedno z najznámejších slov s pravdepodobným slovanským pôvodom v anglickom jazyku, súvisiace s množstvom (východo) európskych slov, oscilujúcich okolo významu- hradiť, zahradiť (napr. hrad, hranica, záhrada, toponymá ako Grad, Grat, Stuttgart, Graz/ Štajerský Hradec, a pod.)

Tvar gard-en by mohol naznačovať, že toto slovo sa dostalo na britské ostrovy cez severnú Európu , pričom prípona en vlastne znamená určitý člen, významovo “on” (en gård, alebo gården znamená po nórsky hospodársky dvor, farma, pričom en gård znamená “nejaký dvor” a gården skôr znamená “ten, konkrétny dvor”). Keď sme pri prípone en, bolo by dobré sa zamyslieť nad slovom Slov-en. Určite tam v minulosti to en malo nejaký význam ( len tak na okrasu tam asi nebolo).

Nezodpovedanou otázkou tiež zostáva, čo bolo skôr- či slovanské grad, alebo severo/západoeurópska varianta gard. Konieckoncov, aj západoeurópske jazyky poznajú toto slovo v zmysle brániť, chrániť (garde, guard, garda a podobne). Problémom je tiež, že to “západoeurópske” Gard- máme aj na Slovensku- Telgárt! A klbko sa zamotáva. Aj keď, vysvetlenie by bolo…{JanK};

Hranica je expresívny tvar Hrany. Nechápem, prečo jazykovedci zámerne ignorujú fakt, že jazyky formovali Volchovia a Žreci. Boli to duchovné osobnosti vtedajšej slovanskej doby. Nositelia poznania a náuky. Zámerne zostavovali slová, aby podprahovo ovplyvňovali ľudskú myseľ. Napríklad hranica – to bola hrana ich sveta. Nezaujímali sa o to, čo je za tou hranou. Podvedome teda nemali potrebu viesť výbojné vojny. Naopak Nemci, Anglosasi a Frankovia chápali hranicu len ako čiaru na zemskom povrchu. Grenzen nemá žiaden dohľadateľný koreň v germánskych jazykoch. Snáď v zeleni – green/grun. Pôvodný tvar mohol byť Grun-zen, teda Gruncen, čo by mohlo byť Grun-zehn, teda Zelených desať (zelená desiatka), čo mohli znamenať Vartovky – strážne hraničné stanoviská a veže. Ale logickejší mi príde model, že len prevzali slovanskú Granicu (hranicu).

{PavolJ};

gate [geit]- brána- pravdepodobne toto slovo nemá nič s gaťami, ale vyzerá to na príbuznosť s našim hať, zahatiť.{JanK};

grab- uchopiť, zobrať, zdrapiť- pochádza z jedného koreňa ako slovenské hrabať, hrable, resp. hrebeň. {JanK};

girl [gə:l] – dievča; pôvod je možné vidieť v tvare “gorlica”, teda dievča, mladá žena, ktorej horia (goria) líca (gor-lica), má zapálené líca (červené, rumenec) {N}

Gorlica by po rusky malo znamenať hrdlička. {JanK};

goat-[gout]- koza; slovo z old english. Je to paneurópske slovo (napr. v holandčine je koza geit, v nórštine geita (ei geit) a variant tohto prastarého slova sa nachádza aj v slovenčine- a aj keď nikto z nás Slovákov o tom nevie, naše slovenské gajdy etymologicky znamenajú kozy (!!!). Nič prekvapujúce, poviete si teraz- vzhľadom na tú kozatú rárohu do ktorej sa fúka, brucho zo zašitej kožky a otrasný zvuk, skutočne pripomínajúci mekotanie kozy…napriek očividnej súvislosti s kozou sa jazykovedcom doteraz úspešne darilo zatajovať skutočný zmysel slova gajdy. Slovenčina tiež obsahuje množstvo narážok na gajdu-  „Nechoď rozgajdaná.” „Vyzeráš ako gajda.” (módny posudok z rozhovoru dvoch žien)..atď. Žiaľ, poslední, čo si pamätali význam tohto slova, pomreli, a výsledkom je, že už generácie Slovákov si prenášajú z otca na syna slovo gajdy bez toho, žeby mu skutočne rozumeli. „Nechoď rozgajdaná.” teda znamená „Nechoď rozkozená.” Zrazu tá veta dáva zmysel. A ešte aký. (Slovenčina skrýva pod blúzkou veľa tajomstiev.)

Domestikácia kozy nastala zhruba pred 11-tisíc rokmi v pohoriach Zagros a Taurus, na Slovensku sa prví pastieri objavujú v Jaskyni Domica (pred cca 8-tis. rokmi). Jaskyňa bola používaná ako zimovisko. Títo prví európski pastieri sú (podľa predbežných poznatkov z genetiky) stotožňovaní s otcovskou líniou J2 a G2a. Či slovo geita a jeho varianty rozniesli do sveta práve oni, vedia dnes už len hviezdy. Na svojej ceste Európou stihla domestikovaná koza/gajda odlesniť celé Stredomorie aj nórske fjordy, a dôkazy jej prítomnosti ostali aj v našej slovnej zásobe. Slovo koza, v tomto svetle, sa skôr javí ako import, ktorý prišiel s niektorou z posledných vĺn Slovanských imigrantov.

Etymologicky zaujímavé sú aj pomenovania niektorých častí gájd, ako napr. huk a burdon. V tomto článku ich nazvali “írečité”. Nuž, írečitosť je zradná vec, ako u množstva najírečitejśích slov, aj význam týchto dvoch slov pravdepodobne nájdeme v cudzích slovníkoch- či už anglickom, nórskom, francúzskom alebo albánskom- tie slová tam niekde sú.

{JanK};

goose [gu:s] – hus; rusky гусь [gus] {oc};

guest [gest] – hosť; rusky гость [gosť] {oc};

green [gri:n] – zelený; Pôvod možno vidieť v slovenskom „grúň“ – čo je nezalesnené horské úbočie (stráň) porastené „zelenou“ trávou, ktoré zvyčajne spásali ovce. Slovo „grúň“ je odvodené od „hora“ -„gora“ (gorúň, grúň) – green. {oc};

grisly [grizli] – desivý; Pochádza z ruského грозный [groznyj] vo význame hrozný, strašný. Rodiel je iba v koncovke groznyj-grizli. {oc};

hand [hand, hend] – ruka. O všeslovanskom slove ruka si myslím asi toľko, že je to novodobý import, ktorý prišiel v ranom stredoveku. Predtým museli obyvatelia Slovenska používať pre označenie ruky iné slová. Ktoré to boli, nie je isté, každopádne by som rád vedel, odkiaľ sa tu vzalo slovo handra. Na slove hand je zaujímavá jeho nórska varianta hånd, ktorá sa vyslovuje ako hon (på egen hånd znamená vlastnoručne). A tu sme akosi doma. Hon na líšky, pohon,náhon atď. Žeby nahánať / honiť znamenalo “poháňať rukami” ? Podobne si myslím o slove hanba, že je to jednoducho stav, keď na vás ukazujú (rukami), a je tu aj istá, percentuálne možná varianta, že v našom on a ona je zamlčané “h” (nórsky han= on, hun=ona).

Keď sme už kontroverzní, tak treba spomenúť aj ďalšie nevýrazné slovko, resp. slovný koreň, ktorý sa objavuje v našom jazyku tam, kde sa spomína ruka- je to slovko lo. Žezlo, baranidlo, páčidlo, atď, loziť (= chodiť s použitím rúk), a hypoteticky aj slovo lakeť (česky loket), aj keď toto zrejme súvisí skôr so slovom luk (=ohyb). Lo na označenie ruky, resp. palice, by sa mohlo vyskytovať aj v slove lámať/lomiť, lomoz a pod. Nič kontroverzné, anglické log (kus dreva) a slovenské haluz je tiež z tohto koreňa. {JanK};

hole [houl] – Diera. príbuzné s nórskym hull. Nuž a našim- úľ. Položil si niekto niekedy otázku, prečo sa úľ povie úľ a nie trebárs “včelí domček”? A prečo tento výraz včelí domček nepoužívame, veď sme predsa Slováci, či nie? Úľ je jednoducho diera, a časom tento výraz možno nadobudol význam dom. Ulica by teda znamenalo jednoducho domica (=rad domov). Priezvisko Uličný by týmto pádom nesúviselo s ulicou, ale znamenalo jednoducho domáci (domorodec, starousadlík, rovnako ako priezvisko Staroň, ktorého presným opakom je Novák (=príšelec)). {JanK};

hook [húk] – hák;  a teraz pozor- toto slovo sa nachádza v baskičtine ako kako, khako, a súvisí dokonca aj so slovom key- kľúč. Nemecký lingvista Theo Vennemann ho považuje za pozostatok vaskonického (protobaskického jazyka). Predchodcu slovenského háku, anglický hook-u a baskického khaka- sem teda zrejme priniesli (proto-baskicky hovoriace?) bronzové kultúry. Podobne je to s menami množstva ďalśích kovových úžitkových predmetov- logicky- kto sem doniesol kovové predmety, pravdepodobe doniesol aj ich mená. {JanK};

in [in]- v, vo, do. Táto predložka sa do angličtiny určite nedostala cez Slovanov, zaujímavosťou však je, že má svoje sesternice aj v našom jazyku. Pekne- krásne poskrývané, bez toho, že by si to ktokoľvek z nás Slovákov uvedomoval, v privlastňovacom páde (ani sa mi nechce rozmýšľať v ktorom, pretože pády- to je jeden veľký nezmysel, ktorý vymysleli jazykovedci v ranných časoch jazykovedy- pády neexistujú- je to len zhybridizovaný guláš predložiek a prípon, ktoré sa v jazykoch nakopili počas tisícročí, a jazykovedci, namiesto toho, aby vydedukovali evolučný model vzniku tohto guláša, vymysleli pády). Ale k veci. Nech mi niekto zo slavistov (=of Slavists) vysvetlí, odkiaľ sa vzalo to i na konci. Odpoveď je- z neba určite nespadlo. To i- vo vetách ako “je to v kýbli” je vlastne “v”. V minulosti mohlo byť predložkou (ale nemuselo), ale znamenalo presne to isté ako “v”. Možno ho nové etnikum s rodným jazykom aglutinačného charakteru presunulo spred slova za slovo, ale tak, či onak, bolo tu ďalšie príchodzie etnikum, ktoré prinieslo so sebou predložku “v”. Fúziou týchto 2 synoným vznikol jeden slovanský pád.

Veta ako “je to v kýbli” je teda nelogická- to “v” tam je 2-krát. Načo.

Zvyšky tohto fenoménu zostali aj v nórštine, slovo inni znamená “do” (i znamená “v”).

Tak, či onak naše slovanské pády obsahujú podozrivo veľa prípon, ktoré sa akousi súhrou náhod podozrivo podobajú predložkám, ktoré sa dodnes nachádzajú v škandinávskych jazykoch.

Teda tu vzniká znepokojivá teória, že to, čo s takým pátosom nazývame slovančinou, vzniklo vlastne z niečoho, čo znelo ako škandinávština, len potom niekto poprehadzoval predložky za slová.

Keď som to v roku 2013 vydedukoval, zostal som šokovaný. Tento evolučný model vzniku praslovančiny je tak jednoduchý, až sa mi to dodnes nechce veriť. Keď sa však pozrieme na náš jazyk použitím tohto triviálneho modelu, ľahko pochopíme každý komponent, ktorý sa v našom jazyku vyskytuje. (pozri poznámku za slovom of).

To “i” na konci slov (znamenajúce “v”, ale aj “do”) je celokontinentálne, norrónt, staroškandinávština z rúnových nápisov, je ho plná, a spolu s koncovkou um v množnom čísle v podstate zaplňajú celý 3. pád staroškandinávštiny. Inými slovami, v rano- stredovekej Európe ste darovali buď jednej osobi, alebo viacerým osobum (resp. om). A tak je to, v hovorovej slovenčine, aj dnes.

Môj starý otec spod Tatier, bez ohľadu na spisovnosť, sypal zrno kurom. Žiadnym kurám. To ám je novodobý výmysel.

Podobe Bystričania idú do Bystrici a nie do žiadnej Bystrice. Bystricu skloňujú správne- ako od veky vekov- podľa vzoru kosť. Nevedia prečo, ako väčšina ľudí sú len nosičmi kultúry- chodiace memristory, čo nevedia pointu, ale vďaka svojej sladkej nevedomosti sú tými najlepšími prenášačmi pravekej múdrosti (keď veci ešte mali logiku).

A nielen Bystričania, vždy keď Slovák pošle Slováka do ženského rodu vzor dlaň, použije vo väčšine prípadov vzor kosť. Výrazy ako “Choď do ***i!” je síce nespisovná (spisovnou verziou je “Choď do ***e!”), ale ctí rozum predkov.

Odkiaľ sa sem domotali nezmysly ako “kurám” alebo “choď do Bystrice!” neviem (jazykovedci budú vedieť lepšie), ale podozrievam z toho Slovanov. Nie tých Protoslovanov, čo tu žili od neolitu cez bronzovú dobu až po Rímsku ríšu, s ktorou viedli storočia krvavú pohraničnú vojnu. Myslím tých chytrákov z východu, čo prišli, až keď bol vzduch čistý, keď bol Rím oslabený, Huni zlikvidovaní, a hrdinovia mŕtvi. A títo na spôsob dnešnej invázie východoeurópanov v Anglicku (alebo tých ostatných do Európy), prevrstvili domáce obyvateľstvo. A vďaka svojej neschopnosti a neochote naučiť sa jazyk domácich radšej naučili domácich svoj jazyk. Spôsob akým to urobili nemal pravdepodobne žiadnu úroveň, a predpokladám, že tento proces prebiehal podobne, ako jedna slovensko-poľsko-bulharská párty, ktorej som sa zúčastnil pred veľa rokmi v nórskom Stavangeri. Keď východoeurópski “hostia” učilli domáceho Nóra, čo je to “vodka”, “nazdarovie” a podobne. Niektorí zo zúčastnených nemali žiaden záujem naučiť sa nórsky (načo, keď Nóri rozumejú anglicky). Zhruba takto si predstavujem proces, ktorým prebiehali jazykové zmeny v 7.-8. storočí.

(Áno, tento spôsob asimilácie Vikingov je v podstate dosť mierumilovný- podobne Slovania, chlebom, soľou a páleným asimilovali nájazdníkov od nepamäti, vedeli že Aziati málo znesú), ale ono je to slušnejšie robiť na domácej pôde). Jazyk týchto stredovekých gastarbeiterov ma preto nezaujíma. Mňa zaujímajú vrstvy po týmto nánosom, podklad, medzi ktorý títo netolerantní Novoslovania prišli. A ten vykúka spod našich krpcov, vychádza z našich úst každý deň, len my ho nevidíme. Lebo máme hlavy preformátované tým, čo sme počuli v škole.

{JanK};

job [džob] – práca; zaujímavé je, že pôvod tohto slova nie je známy. No ako inak. Anglosaskí vedátori zrejme odjakživa používali len mapy Impéria- a východná Európa v ňom žiaľ (alebo skôr chvalabohu) nebola. Inak by zistili, že job sa nejak nápadne podobá na naše rob. A hoci je táto paralela kontroverzná, lepšie vysvetlenie nie je.

Možno niekoho napadne otázka, ako mohlo j zmutovať na r. Jednoducho- jedna z prvých vecí, na ktoré natrafí každý, kto sa učí nemecky alebo anglicky je fakt, že nevyslovujú poriadne r (okrem napr. Škótov). No a toto musí mať nejaký dôvod. Uvažujem už niekoľko rokov, že absencia poriadneho r je tu z rovnakého dôvodu ako zmena p,b na f (už spomínané viackrát). Jednoducho- boli tu dobyvatelia, ktorí nevedeli vysloviť r (resp. panovník, vládnucí rod atď.). A poddaní- čo mali robiť? Nuž v záujme prežitia, rozprávali ako ich vládnuca vrstva.  {JanK};

kettle [ketl] – kotlík; kettle stratilo koncové “-k”. Koncovka “-lík” v slove “kotlík” je typická slovenská koncovka používaná pri zdrobneninách (napr.: stôl-stolík, biely-bielik, pes-psík, plán-plánik atď.) z čoho je zrejmé, že kotlík je pôvodné slovenské slovo, z ktorého vzniklo kettle(k). {oc}

kill [kil]- zabiť; jedno zo zoznamu slov, ktoré G.S.Kranz (pozri slovo er) považoval za za výpožičku z jazykov “sarmatských kmeňov, patriacich k superetnikám Gótov a Vandalov”. Keď už to tak je, hľadal som teda slovenskú alternatívu (musí niekde byť), a ono to vyzerá na príbuznosť so slovom kyjak (kyj)!!! {JanK};

kohlrabi [kəulra:bi] – kaleráb; kaleráb je čisto slovenské slovo skladajúce sa z dvoch slov: hola-repa (repa rastúca nad zemou), teda (H→K) kolarep, kaleráb {oc};

lake [leik], loch – jazero, rybník, slatina; jazero = vlchkosť, je teda vlhké, bez počiatočného „v“ iba „lhké“, či „laké“ (H→A) {oc};

lap [lap, lep]- lono, ale aj- kolo, okruh (v športe), prekrývať (niečo) atď. Možný súvis so slovenským lapiť. Ak sú tieto 2 slová rovnakého pôvodu, potom by anglické lap elegantne vysvetľovalo skutočný zmysel slovenského slova lapiť- lapiť by teda neznamenalo chytiť, dostihnúť, ale skôr- objať, zobrať do lona. Konieckoncov- “naše” krásne slovenské oblapiť znamená, v princípe, skoro to isté, ako anglické overlap (prekryť). {JanK};

lass, lassie [læs, læsi] dievča; Po „skrotení“ mužov, ktorí boli na znak pokory ostrihaní, dlhé vlasy sa stali charakteristickým prvkom hlavne mladých dievčat. Deva, dievča bola i Veles (veľká, vlasatá). Vlasy ako typická črta devy (dievčaťa) sa preniesli do anglického jazyka v tvare „vlas“, „vlasy“; pričom počiatočné „V“ sa časom stratilo, takže zostal dnešný tvar „las“, „lasi“ {oc}.

look [luk]- pozrieť, pozerať; ďalšie slovíčko z „old english”, s „neznámym pôvodom”. Zmysel však dáva vtedy, keď ho porovnáme s paletou východoeurópskych slov so základom luk. Toto prastaré slovo označuje ohyb, ale aj otočku. Luka, napr. v chorváťštine označuje ohyb rieky resp. trávnatú plochu v ohybe rieky. Podobne v baltských jazykoch. Luk a oblúk sú tiež niečo principiálne ohnuté. Avšak- čo so slovom lúčiť sa, rozlúčka, atď? Tam je motiváciou otočenie sa. Anglické „look!” by teda pôvodne neznamenalo  „pozri sa!” ale „otoč sa!” Slovo luk nie je exkluzívne naše. Napr. V Nórsku lukke znamená zavrieť (aj keď možno základnou motiváciou je tu tiež „otočiť”. Lukke opp vindu znamená otvoriť okno. A tu sa dostávame k nášmu oblok. Slovku, ktoré je čisto slovenské a nemá v slovanskom svete obdobu, ako poznamenal Blahoslav Hečko vo svojom „Nehádžte perly sviniam.”. Maestro sa nemýlil- oblok nenachádzame nikde v slovanskom svete (tu dominuje okno). Ale nachádzame ho v Škandinávii- aj keď len v slovese- lukke opp, pričom luke (luka) znamená po nórsky oblôčik, vikier.

Spojitosť slova look s východoeurópskym luk priznáva aj Wiktionary.

{JanK};

lock- [luk]- zámok, zamknúť- aj toto slovo pochádza z tzv. „old english”. Má jednoznačný súvis s nórskym lukke (zavrieť) a podobne ako look (pozrieť) má súvis s množstvom východoeurópskych slov s koreňom luk, označujúcich ohyb/otočenie.{JanK};

love – láska; (V→B) lobe – lube – ľúbe (ako pekné, milé) – ľúbiť {oc};

mar [ma:] – kaziť; mar-mariť, teda kaziť (zmariť – prekaziť) {oc};

mash [meš] – miešanina, kaša; meš ako miešať či mišac (šar.) ale i miesiť {oc};

mechanic [mikænik] – strojník, mechanik; Slovo má slovenskú koncovku “ik” ako napríklad koník, dáždnik, právnik, poľovník, bojovník atď. Základom je tvar “mechan” čo je pravdepodobne odvodené od “makan”, “makať” v zmysle robiť, pracovať; no a strojník, či stroj (mechanizm) pracujú. “Makať” má rýdzo slovenský pôvod a nachádzame ho v slovách ako “máchať” teda mávať (máchať rukami), “machliť” (maľovať), ale hlavne v “makať” v zmysle “močiť” (mokrý), “máčať” prádlo vo vode (kedysi veľmi ťažká práca pradlien, ktoré lopatkou trieskali po namočenom prádle), ako i makať v zmysle “omakať”, obchytať, dotknúť sa. {oc}

mention [menšn] – zmieniť sa o; ako slovenské zmieniť sa, bez požiatočného “z”, (z)mieniť – menti-on {oc};

metal [metl] – kov; výraz pochádza z doby bronzovej a je čisto slovenského pôvodu; metal je odvodené od slovenského “med”, správnejšie “meď”, čo bol v dobe bronzovej najvýznamnejší kov. Slovensko v tých časoch bolo najvýznamnejším metalurgickým centrom, s ťažbou, výrobou a spracovaním medi. Meď vo význame kov sa takto dostal aj do jazykov ostatných európskych krajín. {oc}

milk [milk] – mlieko, v šarištine mliko, kde základ “mlik” je identický s “milk” (prehodené poradie znakov) {oc};

mother [maðə] – matka; ako slovenské „mater“ {oc};

more [mo:] – viacej; „more“ v slovenčine značí veľa (napr.: mám more času) {oc};

multi [malti] – viac, mnohonásobný; pochádza z latinského multum – veľa, mnoho a obe pravdepodobne zo slovenského mletý, mleti (v zmysle mlieť, pomlieť, pomletý); mletie bol proces, v ktorom bolo zvyčajne pomletých viacero zložiek napríklad klobásy, múka atď. Viac zložiek obsahuje napríklad i “malta”. {oc}

must [mast] – musieť; zhodné: mustmusieť {oc};

nose [nəuz] – nos {oc};

časť druhá- O-Z