Nemci – námezdná hraničiarska armáda ríše Slávov.
Pás kmeňov sídliacich od prameňa Rýnu až po jeho ústie boli germánske, ale oproti Suebom (Slávom) mali určité špecifiká. Toto špecifikum pekne opisuje Tacitus (28. kap.): …germánski Ubii pred časom prešli cez Rýn a za svoju vernosť boli odmenení tým, že boli usídlení na samom brehu ako strážcovia hraníc, už neboli ako tí, ktorých bolo treba strážiť… vyslúžili si česť byť rímskou kolóniou… Tacitus (29. kap.) …Batavi, bývajúci na neveľkom kuse brehu, inak na ostrove rieky Rýn, boli kedysi vetvou Chatov, kvôli vnútorným rozbrojom prešli do svojich nových sídel a tam im bolo určené stáť sa súčasťou rímskej ríše… neponižuje ich žiadna daň, ani colníci ich neutláčajú, od tiarch a dávok sú oslobodení a ponechaní iba pre vojenskú službu, sú ako zbraň a výzbroj pohotoví do vojen… v rovnakej závislosti je i kmeň Mattiakov, veľký rímsky národ rozšíril totiž úctu k svojej ríši za Rýn a za staré hranice. A tak majú Mattiaci sídla a územia na germánskom brehu avšak svojou mysľou a srdcom sú s nami…
Zreteľne sa tu spomína hranica, ktorú tvorila rieka Rýn, ako i prechod germánskych kmeňov sídliacich na tejto hranici pod správu rímskej ríše. Tieto germánske kmene sa stali vazalmi Ríma a slúžili ako branná moc a strážcovia hraníc voči ostatným Germánom. Tacitus zreteľne opisuje mocenský ako i územný postup Rimanov smerom na východ: nepočítal by som k národom Germánie tých, ktorí hospodária na desiatkovych poliach (platili desiatky?) aj keď sa usadili za Rýnom a Dunajom… tí zabrali pozemky neistého vlastníctva… keď tam bolo zriadené pohraničné opevnenie a keď boli posádky posunuté dopredu (smerom na východ), stalo sa toto územie súčasťou našej ríše a časťou provincie…
Na druhej strane vojenského bloku stáli Chati (Srbi), od ktorých sa oddelili spomínaní Batavi, pravdepodobne ako výsledok rozoštvávacej akcie Rimanov, a ktorí prešli na druhú stranu vojenského bloku, k Rimanom. Tacitus opisuje Chatov ako mimoriadne nebezpečných a vojensky zdatných, disponujúcich prevažne pechotným vojskom. Hneď vedľa nich sídlili Tencteri, ktorí vynikali v jazdectve; ďalej nasledovali Angrivari a Chamavi, ktorým kryli chrbát Dulgubini, Chasuari a iné kmene nie príliš známe…
Batavi, ktorí sídlili pri vode „na neveľkom kuse brehu, inak na ostrove rieky Rýn“, stratili svoje pôvodné meno Chati (Hadi – Srbi) a zreteľne dostali pomenovanie od miesta, kde sa usadili – pri vode, teda Vadavi (V-B), Batavi (dnešné Bádensko). Kmeň menom Dulgubini je krásne a zreteľné slovanské: „Dul-gubini“ (tí s dlhými gubami), alebo „Dulgu-vini“ (dlugi, dlhí, vysokí).
Obe skupiny kmeňov: prorímske a protirímske zjavne operovali v širokom páse, zhruba v oblasti bývalého Západného Nemecka, od dnešného Švajčiarska po Dánsko. Protirímske germánske kmene pôsobili pravdepodobne ako hraničiarske jednotky ríše Slávov (Suebov). Hranicu spočiatku tvorila práve rieka Rýn o čom jednoznačne vypovedá Tacitus, keď uvádza, že Rýn má už stále riečište, takže môže slúžiť ako hranica. Potvrdzuje to i samotné meno Rýn, nemecky Rhein, ktoré v slovenčine označuje hranicu. Hranica je odvodená od slova hrana, hrana je okraj, teda hranica. Rýn s prídychom vyslovíme ako „hrin“, čo je identické so slovom „hran“, a ktoré je základom slova hrana i hranica.
Lenže hranicu pravdepodobne netvorila len rieka Rýn, ale i francúzska Rhôna, Rhône (fr.). Rhôna pramení v dnešnom Švajčiarsku, vzdušnou čiarou niekoľko desiatok kilometrov od prameňa rieky Rýn, tečie opačným smerom (juh-juhovýchod) ako Rýn a vlieva sa do stredozemného mora. Príbuznosť slov Rýn (Rhein), Rhôna a hranica určite nebude náhodná už aj vzhľadom na to, že sústava oboch riek tvorí súvislú hranicu zo severu na juh, od Severného mora po more Stredozemné.
V hraničnej oblasti Rýna sa nachádzali i takzvané keltské kmene Helvetov a Bojov. Samotné meno Boji je slovanské a vypovedá o ich militantnom charaktere: boj, bojovať – Boji. Helveti boli priamymi predkami neskorších Švajčiarov, ktorí od nepamäti disponovali vynikajúcou armádou. Švajčiarska Federácia mala po celé storočia povesť nepremožiteľnosti, získanú počas množstva vojen. Prvú porážku utrpela až v roku 1515 vo vojne proti Francúzsku v bitke pri Marignane. Prítomnosť oboch bojovných keltských kmeňov v oblasti len dokresľuje koncentráciu vojenských jednotiek na hraniciach.
Hraničiarske vojsko tvorili vo veľkej miere nomádske kmene rôznych etník, ktoré boli najímané ako strážne jednotky. Medzi týmito etnikami pravdepodobne prevažovali slovanské etniká z rôznych oblastí východnej Európy (Skýtia) – Skýti a Sarmati. Prítomnosť nomádov potvrdzuje i samotné meno Nemetes, čo je meno jeného z germánskych pohraničných kmeňov a ktoré je zároveň zhodné s termínom Nomád. Nemetes – nomádi bolo i ich meno a toto staroveké meno sa dodnes zachovalo v slovenčine v tvare „Nemec“. Znak „t“ sa zmenil na „c“, čo je iba dôsledok zápisu v inom slovenskom nárečí. Zámena týchto znakov je dobre viditeľná napríklad medzi stredoslovenskou slovenčinou a východoslovenskými nárečiami ako v slovách mlátiť-mlacic, biť-bic, lapiť – lapic, otec – ocec, teľa – ceľe atď. Tvar „nomad“ pre pomenovanie Nemcov si do dnešných čias zachoval postslovenský jazyk – moderná maďarčina, v podobe slova német. Slovo „nomád“ vyslovíme v latinčine ako nomas (lat.), rovnako i v gréčtine νομάς [nomas], čo zaujímavo dotvára prepojenie nomád-Nemec.
Ríša Suebov-Slávov. Hraničné oblasti boli predmetom neustáleho ataku Rimanov (červené šípky), po ktorých nasledovali odvetné vojenské operácie „germánov“ (Slávov) voči Rímskej ríši.
Synonymom slovenského slova „hranica“ je „medza“. Medza je pás zeme medzi dvoma územiami, dnes prevažne medzi dvoma poľami. Jedná sa spravidla o pás zarastený nízkymi krovinami, v ktorom nezriedka tečie potok. „Medza“ pochádza od slova „medzi“ v zmysle medzi niečím, alebo „medzi nejakými dvoma subjektmi“, teda v strede. Je pravdepodobné, že výraz „medza“ sa používal i v prípade pohraničného pásma na rieke Rýn a tí čo túto hraničnú oblasť obývali, tí čo bývali „na medzi“, na pomedzí, boli „namedzi“. Tu snáď môže pochádzať i ich meno „nomádzi“ (Námadžín1), teda „nomádi“. Že to nie je účelovo vyprodukovaná téza, dokladá i existencia krajiny menom Mézia (Moesia), ktorá sa tiahla pozdĺž pravého brehu rieky Dunaj od dnešného Srbska, cez Bulharsko, po Čierne More. Mézia bola pohraničnou oblasťou, neskôr rímskou provinciou, ktorá bola silne opevnená systémom pevností na ochranu proti nepretržitým útokom Skýtov a Sarmatov zo severu. Mézia bola teda „medza“ (mez – čes.) – hranica, pás medzi Rimanmi a barbarmi. To isté muselo platiť i pre barbarikum v Germánii. Oficiálna história predpokladá pôvod názvu od Tráko-dáckeho kmeňa menom Moesi. V skutočnosti tomu bolo pravdepodobne presne naopak, Moesi dostali pomenovanie podľa charakteru krajiny – podľa „Medze“, ktorá tvorila hranicu medzi rímskym impériom a slobodným slovanským svetom.
Súčasní Francúzi hovoria Nemcom Allemani (fr. Allemand), čo je identické s iným germánskym kmeňom menom Alamani. Územie Alamanov sa rozprestieralo medzi Štrasburgom a Augsburgom, dnešné Alsasko, južná časť Badensko-Württenbersko a západná časť Bavorska. Podľa Asinia Quadrata citovaného v polovici šiesteho storočia byzantským historikom Agathiom, ich názov značí „všetci ľudia“. Edward Gibbon vo svojom šesťzväzkovom diele “Úpadok a pád rímskej ríše” uvádza názor svojho predchodcu Nicolasa Fréreta, ktorý v roku 1753 formuloval názor, že menom Alamani boli označovaní vylúčení príslušníci kmeňa Suebov (Slevov, Slovenov). Táto etymológia je dodnes považovaná za štandard. Mních z kláštora svätého Galla, Walafrid, žijúci v 9. storočí zaznamenal, že ľudia žijúci vo Švajčiarsku a okolitých krajinách sami seba nazývajú Suebi (Slevi), zatiaľ čo okolie ich nazýva Alamani. Územie, ktoré obývali Alamani sa neskôr nazývalo Suabia či Svebia, nemecky Schwaben, čo sa do nášho jazyka dostalo nesprávne ako Švábsko. Správne by sme tomuto historickému územiu mali hovoriť Slévia či Slávia.
Vysvetlenie o pôvode mena Alamani z nemeckého alle (všetci) vo význame „všetci ľudia“, je síce na prvý pohľad presvedčivé, no pomerne plytké. Otázkou zostáva, prečo sa na interpretáciu tohto slova používa nemčina, keď boli príslušníci kmeňa Suebov? Hovorili oni sami sebe „všetci ľudia“? Pôvod pomenovania Alamani je potrebné vidieť skôr v spojení s najvyšším bohom Alamanov menom Wodan (Vodan), ktorého meno bolo odvodené od základu – VODA, čo je slovo rovnaké vo všetkých Suebskych (rozumej slovanských) jazykoch. Tento Wodan, bol vodný tvor, zviera prazvláštne svojím životným cyklom, ktorý bol ešte donedávna tajomstvom i pre našich novodobých vedcov, zviera ktoré je síce rybou, ale tvarom hadom, bez srsti, tajomný živočích, ktorému na Slovenku hovoríme úhor a v nemčine aal.
Lenže aal nachádzame i v mene iného, stavbou slova príbuzného, germánskeho kmeňa menom Alani. Alani (nazývaní tiež Alauni či Halani) sú pôvodne umiestňovaní severne od Kaspického mora, medzi Volgu a Aralské jazero. Okolo 1. storočia sa presunuli na územie dnešnej Ukrajiny, do okolia Azovského mora a rieky Don. Podnikali nájazdy do Perzie, Zakaukazska a okolo 4. storočia sa objavujú ako námezdná armáda pri rímskych hraniciach pozdĺž Dunaja. Alani boli podľa antických opisov vysokí svetlovlasí bojovníci, krutí a pohybliví, ktorí spôsobom svojho života pripomínali Húnov. Naopak Číňania opisujú, že žili usadlo. Antickí historici ich dávajú do súvisu s kmeňmi Sauromatov a Massagetov, pričom Ptolemaios ich nazýval Alanoskýti. Za Marca Aurélia vstúpili Alani do protirímskeho germánskeho zväzu, ktorý cisár iba za obrovských obetí porazil v markomanských vojnách. Neskôr sa časť Alanov pripojila k Vandalom a Suebom (Slévom) pri ich spoločnej invázii do Galie a do severnej Afriky.
Alamani sami sebe hovorili Suebi (Slévi) a Alani boli so Suébmi spriaznení vojensky. Príbuznosť mien ako i nápadná spoločnosť Suebov (Slévov) nabáda k myšlienke, že ide o jeden a ten istý kmeň, národ, či vojenský zbor. Zdá sa, že termín Alaman vznikol z pôvodného Alan pripojením koncovky -man. V mene Alan tvorí jadro „Al“ („Hal“) a „-an“ je slovenská prípona, podobne ako mešť-an, zem-an, dvor-an atď. Vsunutím nemeckého man, vzniklo Al-man, teda Alaman. V tejto súvislosti je možné spomenúť, že tvar „hal“ je takmer identický s gréckym χέλι [chéli], ktoré prekladáme ako úhor (ryba). Alani-Alamani boli teda Uhri, boli Germáni, boli hraničiarskou námedznou (Nemet) armádou Suebov, preto slovenské Nemec ako i francúzske Alleman označujú jeden a ten istý národ.
Ptolemaios nazýval východných Alanov žijúcich na stepiach severovýchodne od Azovského mora menom „Srbi“.2 V stredoveku kraj nazývaný Biele Srbsko zahŕňal Sasko a časť Durínska, oblasť, ktorá kedysi spadala do impéria Húnov. Alanskí Srbi tvorili súčasť húnskej armády, a ich úlohou bol držať územie neskoršieho Bieleho Srbska pod húnskou nadvládou.2 Toto územie však obývali i Alamani, ktorí pôvodne obývali polabskú oblasť, rozprestierajúcu sa od Meklenburska po Čechy. Alamani sa údajne „neskôr“ usadili na území dnešného juhozápadného Nemecka a Švajčiarska (Bádensko). Pravdepodobnejšie však je, že významná časť ostala i naďalej v Polabí, avšak pod iným menom ako Lužickí Srbi (Chati). Týchto Srbov Al-Mascúdí opisuje ako „veľmi obávaných Slovanov“ bez akéhokoľvek náboženstva, ktorí spaľujú svojich mŕtvych v ohni. Ďalej uvádza: Keď zomrie ich kráľ alebo náčelník, spaľujú aj jeho kone. Tieto zvyky sú podobné zvykom Indov.1
Oskár Cvengrosch
Niektoré časti textu boli použité z knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.
TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek
Predchádzajúce časti:
Pôvod Slovenov – Slovákov I.
Pôvod Slovenov – Slovákov II.
Pôvod Slovenov – Slovákov III.
Pôvod Slovenov – Slovákov IV.
Literatúra
1. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 238
2.Tadeusz Sulimirski, Sarmaci, Pańsłwowy Instytut Wydawniczy, Warszawa 1979, str. 173-176