4. júna 2012 sa v Prešove v Knižnici P. O. Hviezdoslava uskutočnila prednáška PhDr. Miroslava Demka pod názvom Franz Liszt a Cyril a Metod. Prednášku organizoval Národný odkaz.
Celú prednášku si môžete pozrieť tu:
Franz Liszt a Cyril a Metod – prednáška prof. Miroslava Demka 1. časť
Franz Liszt a Cyril a Metod – prednáška prof. Miroslava Demka 2. časť
a
Prof. Miroslav Demko, slovenský hudobný historik, ktorý pôsobí ako vysokoškolský pedagóg vo Švajčiarsku a Francúzsku, predstavuje svetu Franza Lista ako Slováka. Pri štúdiu Lisztovho života, mal možnosť zoznámiť sa s historickými dokumentmi a literárnymi prameňmi v európskych knižniciach a archívoch, vychádzal zo znalosti slovenských zdrojov a doplnil ich o analýzu najmä dodnes neznámych (neraz aj utajovaných) francúzskych, nemeckých a vatikánskych prameňov.
a
Prof. Miroslav Demko
Pozrime sa v krátkosti na Franza Liszta tak, ako ho po rokoch výskumu vidí Miroslav Demko:
a
Franz Liszt pochádzal z kvantitatívne malého neuznaného národa Slovákov, keď práve on patril medzi prvé exponované európske osobnosti, ktoré pochopili, do akej miery oslavované revolúcie 19. storočia egoisticky neriešili osudy „malých národov“. Svojím nesúhlasom s revolúciou Košúta v Uhorsku, Garibaldiho v Taliansku a podobne až profeticky dokázal z nich vyčítať nebezpečné totalitné konzekvencie v budúcnosti.
Svojou angažovanosťou aj za umelcov týchto malých národov sa snažil poukázať na ich existenciu vo svete. Nie náhodou pričinením Liszta získal ocenenie a pomoc Slovák J. L. Bella, Nór E. Grieg, Čech B. Smetana a iní. Vieme, že finálne prvé scénické dielo, národná sága Nórov „Arnljot Gelline“ Griega a Björnsona bolo venované Lisztovi. Björnson sa odvďačil Lisztovi tak, že pokračoval v jeho „diplomatickom diele“. Ale konkrétne aj tým, že práve Björnson sa angažoval za Slovákov po masakre v Černovej.
Lisztovo účastenstvo pokračovania vo františkánskej tradícii, obzvlášť svätého Františka z Pauly, cyrilo-metodského odkazu a vôbec povedomia Lisztovej slovenskej prezentácie na Slovanskom zjazde v Peterburgu s jeho slovenskými (Uhorskými) rapsódiami kompletizovalo obraz tohto slovenského génia už pred storočím.
Za života Franza Liszta sa v Uhorsku pojem Slovák vyslovoval skôr potichu. Okrem toho, že sa za ním skrývalo viac súvislostí vyjadrených oficiálne a nahlas, v očiach maďarského vládneho systému sa tento termín chápal ako prejav buričstva. Inak tomu nebolo ani s označením Uhor – Hongrois! Iba obyvatelia bývalého Uhorska (i dnes) túto problematiku poznajú a vedia, že Maďari – Magyar sa v maďarčine nepredstavovali a nepredstavujú ako Uhri, ale iba ako Maďari. Z toho dôvodu prehlásenie Franza Liszta „som Uhor“ (Je suis Hongrois.) Maďarov dráždilo. Akceptovanie mohlo byť spojené s jeho pôsobením v cudzine, kde sa pojem Maďar práve v tomto storočí začal svojvoľne prekladať ako Uhor.
Oba pojmy, ako Slovák, tak Uhor, sa vnímali ako prejav nemaďarov, teda nežiaduceho etnika, ktoré i týmto spôsobom predstavovalo ohrozenie politickej vlády Uhorska.
Slováci, ktorí mali v histórii viac pomenovaní, sa už od 18. storočia snažili zachovať pojem Uhor, pretože si uvedomovali, že súvisí s ich starou tradíciou a kultúrou. V tejto súvislosti môžeme chápať tiež Lisztov zápas o jeho prezentáciu. Vďaka brilantnému odhadu Liszt hneď od počiatku pochopil, že milióny starých Slovákov, ktorí sa v protiklade k termínu Maďar nazývali Uhri, boli utopení v maďarizačnom mori. Ide o Slovákov – Uhrov, ktorí sa takto i jazykovo dištancovali od Maďarov (tí sa v maďarčine Maďarmi iba nazývali), a ktorí ešte ako Slováci – Uhri so svojim jazykom žili na pôde dnešného Maďarska (Magyarország), rovnako ako hlavného mesta Pešti a Budy.
S tým súvisel tak isto problém geografie Slovenska, presnejšie: s etnickou hranicou, známou ako Horné Uhorsko, ktoré bolo i v literatúre každému známe. Liszt bol v tomto smere výborným znalcom. Vidíme to na jeho spôsobe vyjadrovania. Sebemenšia odchýlka vo formuláciách už v rannom období by znamenala definitívne si zavrieť dvere pred vlastným etnikom – Slovákmi – Uhrami. „Ty si moja domovina,“ zvolal mladý Liszt. Ako dvadsaťosemročný 19. decembra 1839 z Bratislavy píše svojej priateľke a životnej partnerke madame d’Agoultovej: „Oh! ma sauvage et lointaine patrie! Oh! mes amies, amen!“ („Ach! Moja divoká a vzdialená domovina! Ach! Moji priatelia, amen!“)
Uvedené zvolanie so štyrmi výkričníkmi v liste zaslanom z dnešného Slovenska, nebolo náhodné. Ak sledujeme každodenný život Franza Liszta až do jeho posledných chvíľ, zistíme, že v skutočnosti je úchvatným obrazom génia a intelektuála, ktorý za hranicami presne reagoval na politický útlak Slovákov v Uhorksu i na vlastnú tragickú životnú realitu neslobodného, bezprávneho človeka. Uvedomujúc si svoju genialitu i národné prebudenie, Liszt veľmi rýchlo pochopil, že už jeho prvým slávnym koncertom v Bratislave v roku 1820, začal zápas o jeho osobu. To je dôvodom jeho vyjadrenia o Slovákoch – Uhroch, o ich starej histórii a tradícii. Rozhodne nie je náhoda, že uvedený slávny list poslal z Bratislavy. Lisztova kultúrna vycibrenosť pramenila z historického prameňa, ktorý vyvieral predovšetkým zo znalosti diel slovensko-uhorských historikov 18. storočia. Aj tí, podobne ako Franz Liszt, videli v Slovákoch – Slávoch – Uhroch, jeden z najstarších a najväčších antických národov v Európe. Slovákov spojovali s pojmom Uhor (Hongrois) a ešte v 19. storočí sa Slováci takto i predstavovali. Zdá sa evidentné, že Franciscus Liszt nielen vďaka výchovnému vplyvu otca a rodiny zásadným spôsobom až do smrti zastával názor spojený s jeho identitou.
Nie je pochyb, že v Uhorsku sa Maďari dodnes predstavujú iba ako Maďari, nikdy nie ako Uhri. Pokiaľ chceme pochopiť komplikovaný a zložitý zápas maďarských vládnych kruhov o privlastnenie si Liszta, musíme brať do úvahy snahy o zatajenie a nepripustenie tak zásadnej skutočnosti, a totiž, že Liszt ani jeho rodina nehovorili maďarsky, ale iba slovensky! Tento problém bolo možné riešiť iba neustálym udržiavaním Liszta v cudzine, teda vzdialiť ho domovine, prípadne neustálym a nekonečným cestovaním po koncertných turné, a to navzdory vôle samotného Liszta, ktorý sa chcel sústrediť na vlastné komponovanie. Pokiaľ sa pripúšťa kompromisnejšie konštatovanie, že Franz Liszt hovoril lepšie nemecky a predovšetkým francúzsky než uhorsky (myslené maďarsky), môžeme si ľahko vytvoriť obraz miery nedorozumenia. V skutočnosti Liszt maďarsky nevedel a ani sa o zvládnutie tohto jazyka nepokúšal. Odmietnutie v kruhoch maďarskej kultúry a politickej aristokracie i tie najjednoduchšie výrazy predniesť maďarsky, napríklad poďakovanie, sa v nich chápalo ako skutočná tragédia.
Na druhej strane je dôležité pochopiť Liszta. Veľmi dobre si uvedomoval, že i jedno jediné slovo vyslovené maďarsky by mohlo byť použité proti nemu. Bol nesmierne tolerantný. Bol známy tým, že na neustále a neprimerané urážky na svoju osobu nikdy nereagoval a neodpovedal. V skutočnosti ani nemohol. Uvedomoval si, že masmédiá i životopisci zavierajú oči pred jeho až komickou realitou. V podstate sa ani nikdy nehľadali skutočné súvislosti, teda prečo Liszt v podstate celý život zápasil s problémom neuznania identity vlastného národa. Aj keď sa v mladosti porovnával s Mozartom, všetko sa zastieralo nekonečnými prekladmi do maďarského a neskôr nemeckého jazyka. Pojem Slovák a slovenčina v súvislosti s Horným Uhorskom a Bratislavou životopisci takmer nepoužívali a cudzincom nevysvetľovali.
Slovenčina sa oficiálne v Uhorsku nesmela vyučovať. V skutočnosti oficiálne nikto nechcel a ani nemohol zastávať názor, že Uhorsko je mnohonárodný celok, a že i otázka Liszta môže byť zaujímavá práve z tohto hľadiska. S prihliadnutím k ohromnému množstvu dokumentácie o Lisztovi sa nemožno diviť porovnaniu napríklad s Mozartovým otcom; o Lisztovom otcovi Adamovi, skladateľovi, inštrumentalistovi a pedagógovi, dodnes nevyšla ucelená štúdia. Nikto nemôže pochybovať o tom, že Lisztov otec, rovnako ako dedo Georgius – Juraj, predstavujú slovenský intelektuálny kultúrny svet, protestujúci proti maďarskej totalite.
Je zrejmé, že do určitej miery sa Liszt zhodoval s názormi slovenských historikov (J. B. Magin, J. Sklenár, J. Papánek, A. F. Kollár a ďalší), ktorí v 18. storočí nesúhlasili nielen s maďarskými, ale tak isto ani s českými historikmi a titerátmi, s P. J. Šafárikom (1795-1861), J. Kollárom (1793-1852), F. Palackým, F. Čelakovským a ďalšími. Liszt, ktorý odmietal politiku totality L. Košúta, si ako jeden z mála osvietených Slovákov všimol, ako je české osvietenectvo v spojení so slovanofilstvom pre samotných Slovákov nebezpečné. Liszt musel postrehnúť, že v spojení nielen s českým osvitenectvom, ale taktiež s európskou (nie len s tzv. slovanskou) oficiálnou kultúrnou elitou, v duchu hesla „spojenie Slávov“ bol Šafárik v skutočnosti zásadne proti názorom a výsledkom bádania slovenských historikov. Svojím chápaním stredoeurópskej histórie de facto posilnil maďarskú a protislovenskú pozíciu v tom, že pojem Uhor (Ungarn, Hongrois) vo svojich prácach vnímal (písal takmer výhradne v nemčine) a prekladal ako Maďar. Tým bol zničený vzťah Slovákov smerom na juh k oblasti Panónie, Esclavonie, Slavonie hlavne v súvislosti so spoločnou históriou Slovákov – Slovincov (Venétov, Ruténov) Sarmatov, podobne ako sa čiastočne tento vsťah vníma v súvislosti s Veľkou Moravou, teda vertikálne.
5. júla 1863 sa konali v Ríme Cyrilo-metodské oslavy k 1000-ročnému výročiu príchodu slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a sv. Metoda. Francz Liszt svojou osobnou prítomnosťou, tvorbou a aktivitou predstavoval šokujúce prekvapenie, ba smelosť, s ktorými si nielen muzikológovia, historici ale ani politici nevedeli a nevedia dať rady. Tento paradox je tým väčší, že Liszt odmietol venovať pozornosť sv. Štefanovi – kráľovi.
Tesne po Lisztovej smrti si aj v uhorskom parlamente uvedomili, že Franz Liszt, ktorý sa celý život predstavoval oficiálne ako „Uhor“, nebol svojim životom, svojou tvorbou v súlade s predstavami uhorskej histórie, kultúry a politiky z pohľadu Maďarov.
Výsledkom bolo, že dňa 26. februára 1887 predseda vlády Kálman Tisza predniesol na pôde maďarského parlamentu vyhlásenie, ktorým Maďari degradovali umeleckú veľkosť Franza Liszta a odmietli ho prijať ako maďarského skladateľa.
Dňa 15. októbra 2006 pri slávnostnom otvorení Koncertného domu Franza Liszta v Raidingu, prezident Rakúskej spolkovej republiky Heinz Fischer v prítomnosti Lisztovej prapravnučky Nike Wagner a taktiež za prítomnosti európskej kultúrnej elity i rakúskej muzikológie predniesol vyhlásenie, v ktorom potvrdil (na základe rakúskych výskumov) slovenskú identitu Franza Liszta: „Bundespräsident Heinz Fischer hob in seiner Rede die europäische Dimension von Liszt hervor, der als Mitglied der slowakischen Minderheit im damaligen Ungarn geboren wurde und zum polyglotten Weltbürger aufstieg.“
a
Oskár Cvengrosch
Text bol zostavený z úryvkov prác Miroslava Demka:
1. Franz Liszt Ukradený skladatel, str. 48 až 60
2. Vyhlasujeme: Franz Liszt je slovenský skladateľ str. 3