Sloveni najgermánskejší Germáni.

Júl 21st, 2010 od oc Leave a reply »

Copyright © Oskár Cvengrosch

Text je možné voľne kopírovať a rozširovať na nekomerčné účely. Úprava obsahu je možná len zo súhlasom autora.

Verzia pre tlač:  Sloveni najgermánskejší Germáni.pdf

 

Kto sú Germáni, či germánske národy dozvieme sa v každom lexikóne, či v detskej encyklopédii. Germáni zaberajú súvislé územie od severu až po stred Európy, hovoria germánskymi jazykmi, ktoré sú si navzájom príbuzné a majú spoločnú, vzájomne previazanú históriu. Na severe žijú Nóri a Švédi, s nimi susedia z juhu Dáni, na západe sú Flámi, na juhu Rakúšania a čiastočne Švajčiari a medzi nimi v strede sa rozkladá územie najväčšieho národa spomedzi Germánov – Nemci.

Prevláda názor, že predkovia týchto Germánov osídlili južnú Škandináviu zhruba okolo roku 2000 pred naším letopočtom, odkiaľ potom expandovali smerom na juh k Alpám, pozdĺž Dunaja, neskôr do Talianska a Španielska. V 1. storočí už zaberali pomerne rozľahlé územia Eúrópy od severu až po Dunaj, a od Čierneho mora po Rýn, pričom v nasledujúcich storočiach postupne ovládli územie až po Jadranské more a Peloponéz, obsadili Apeninský polostrov (Ostrogóti, neskôr Longobardi) a temer celý Pyrenejský poloostrov (Visigóti, Suebi) a severnú Afriku (Vandali).

N-Germania

 Germánia podľa Tacita v 1. storočí po K. Podľa jeho opisu Suebi zaberajú významné územné pozície v rámci celej Európy.

 Koncom 5. a začiatkom 6. storočia sa kdesi strácajú, akoby sa prepadli pod zem, a na ich výsostných teritóriách sa akoby zo dňa na deň objavujú Slovania.

 slovania50

 Územie preukázateľne obývané Slovanmi v období od 6. do 9. storočia.

V súčasnosti najväčší germánsky národ – Nemci, odvodzujú svoj pôvod od už spomínaných Germánov, ktorí pokorili Rím i mnohé národy Európy, avšak ich skutočný pôvod je tak trochu záhadný. Arabský historik a zemepisec Al-Mascúdí (pravdepodobne 890-956) vo svojej knihe Kitáb at-tanbíh va l-išráf (Kniha poučenia a opráv), na počudovanie, opisuje Nemcov ako Slovanov 48:

Z iných veľkých riek treba spomenúť Dunaj, ktorý sa v reči Slovanov nazýva aj Morava. Je to veľká rieka, široká okolo troch míľ. Z Konštantínopolu trvá cesta k jej brehom niekoľko dní. Na jej brehoch sú sídla slovanských Nemcov a slovanských Moravanov. Odkedy sa Bulhari stali kresťanmi, tiež sa usadili na Dunaji.

Al-Mascúdí ide pekne po poriadku. Pri prameni a na začiatku slovenskí Nemci, v strede Moravania (Maravania alebo Muravania) a pri jej ústi Bulhari.

V knihe Kitáb murúdž az-zahab vamacádin al-džauhar (Ryžoviská zlata a bane na drahokamy)  v časti opisujúcej Slovanov Al-Mascúdí sa vyjadruje ešte jednoznačnejšie 49:

Potom treba spomenúť Slovanov, ktorí sa volajú Ustutrána (prekladané ako Stodorania). Ich vládca sa volá Basklábidž. Potom kmeň Dúlába (alebo Dúlána – kmeň Dudlebov), ktorého vládcom je v súčasnosti Vándž-sláf (Václav I.; 926-935). Potom kmeň Námadžín (Nemci), ktorého kráľ sa volá Garána. Tento kmeň je najstatočnejší a najrýchlejší spomedzi Slovanov…

Archeologické nálezy z oblasti východného Nemecka i množstvo topografických názvov   prítomnosť Slovanov potvrdzujú. Koniec – koncov nepopierajú to ani samotní Nemci, ktorí sebavedomo dokumentujú zakladanie nemeckých misijných biskupstiev a arcibiskupstiev na obsadených slovanských územiach: Hamburg, Bremen, Hildesheim, Halberstadt, Magdeburg v roku 968; Kolín, Mainz, Würzburg, Bamberg v roku 1007, atď. V roku 983, za panovania cisára Ota Veľkého, vypuklo na slovanskom území medzi riekami Labe a Odra veľké povstanie Slovanov, ktorí zvrhli saské panstvo a zničili budovanú cirkevnú organizáciu.

Protinemecké povstania západných Slovanov sú zdokumentované nemeckými historikmi i na ďalších okupovaných územiach: Starigrad (dnes Oldenburg) 973, Lenzen 929, Havelberg 948, Magdeburg 968, Merseburg 968, Brandenburg 948, atď.1

Správy arabského historika sú teda zdá sa pravdivé. Boli teda Nemci naozaj Slovania?

Súčasnú predstavu o pojme Germán má na svedomí nemecký filozof, Prus Johan Gottfried von Herder (1744 – 1803), ktorý rozdelil Európu medzi Germánov a Slovanov 2. V 19. storočí nastal rozmach nacionálneho povedomia európskych národov. Politika Nemeckého cisárstva, ktoré sa chystalo na ďalšiu expanziu na východ, potrebovala takú doktrínu, ktorá by dokazovala pôvodnosť Nemcov na stredoeurópskych a východoeurópskych územiach a odôvodňovala tak oprávnenosť nárokov na tieto územia.

 Bola vyfabrikovaná teória o masívnom sťahovaní národov, podľa ktorej sa dozvedáme, že až v období od konca 4. do konca 6. storočia zaujali Slovania svoje súčasné domovy v strednej a západnej Európe. Naproti tomu je zdokumentované, že Slovanské kmene v 8. storočí obývali prevažnú časť dnešného Nemecka, Čechy, východné Rakúsko, sever a juh Talianska a odtiaľ samozrejme všetko na východ.

Podľa tejto teórie Slovanské kmene v priebehu ani nie dvoch storočí opustili močaristé územie a obsadili polovicu Európy, pričom o tom neexistuje jediný hodnoverný historický záznam. Dokonca to dokázali bez kvalitných zbraní, či bojových skúseností, pretože oboje v močarinách mohli nadobudnúť len veľmi ťažko.

Táto romantická predstava pokojného obsadenia obrovského územia (polovice Európy) pokornými roľníkmi naráža na niekoľko zásadných problémov.

1. Na týchto územiach existovalo množstvo pôvodných kmeňov, prevažne Germánskych, pomerne detailne opísaných gréckymi i rímskymi zemepiscami a historikmi. Mali rozvinutú remeselnú výrobu – výrobu zbraní a príslušenstva, obranný systém – sieť hradísk a pevností a vlastnú kultúru tvorenú spoločným jazykom. Slovania toto podľa osídľovacích predstáv historikov dokázali prekonať nie ojedinele, ale plošne na rozsiahlom území do takej miery, že pôvodné obyvateľstvo sa nielen úplne odnárodnilo, ale dokonca prevzalo kompletnú kultúru Slovanov. Takéto niečo sa mohlo uskutočniť len za predpokladu, že by Slovania boli agresívni nájazdníci, ktorí systematicky vyvražďovali celé mestá, alebo boli na kultúrne vyššej úrovni, čo sa však o obyvateľov močarísk nedá povedať.

2. Za dvesto rokov museli Slovania pochádzajúci spoza Visly obsadiť územie 2500 kilometrov na západ, juhozápad a juh. Viac ako 7 miliónov kilometrov štvorcových. Všade ich zjavne vítali s otvorenou náručou a dychtili po ich roľníckych zručnostiach. Otázkou je, kedy sa vlastne naučili roľníčiť, keď v podstate dvesto rokov nerobili nič, len zaberali cudzie územia?

3. Popri tom všetkom, slovanské osídlenie bolo také silné a intenzívne, že zanikli všetky pôvodné názvy riek, hôr a krajov a ostali len slovanské. Tá sila a intenzita bola priam mystická, pretože Germáni obývajúci územie Germánie, v silnej predtuche blížiacej sa budúcnosti, pomenúvali svoje mestá a dediny slovanskými názvami niekoľko storočí pred príchodom Slovanov, čo v oných bájnych časoch (2. stor. po K.) zdokumentoval vo svojom Zemepise Ptolemaios 3. Ten na území Germánie opisuje množstvo miest s rýdzo slovanskými názvami ako Bogadion (mesto boga), Kalaigia (kaliť, kalište, Kali), Budoris (budova, budovať), Cravionarion [Kravionarion] (to nepotrebuje ani komentár), Ménosgada (meno gada, hada), Dévona, Riusiava (Rusovce, Ruské), Brodentia (brod), Medoslanion (med a slanina), atď., pričom tam niet ani len stopy po nemčine či nemeckých dialektoch.

Slovanské názvy však nachádzame nielen na dnešných slovanských územiach, ale i na územiach súčasného Nemecka, Rakúska, Talianska a ďalších. Vojenské výpravy Ota III. v 10. storočí a jeho cirkevná kolonizácia, narážala na odpor domáceho slovanského obyvateľstva, nie na odpor vládnucej slovanskej vrstvy, ktorá údajne obsadila územie dnešného Nemecka niekedy v 6. storočí.

Avšak ešte v 16. storočí bola predstava o Germánii úplne odlišná. Dokazuje to aj Johannes Aventinus (*1477 – †1534) vo svojej práci Letopisy Bavorov IV, XX 13 4, kde v súvislosti s príchodom „Maďarov“ (latinsky Ugros) uvádza, že:

..ti blúdiaci po tri roky po území východnej časti Veľkej Germánie a po území oboch Sarmatií, prešli medzi veľmi divokými národmi po rozsiahlych pustinách i hvozdoch a hľadali si  obživu v koristení, lúpežení a lovu. Až v štvrtom roku dosiahli od Arnulfa stálych sídel. Vtedy vpadnú do Dákie – tá sa tiahne spolu s Dunajom na východ – za rieku Tisu.

Aventinus zreteľne popisuje územie za Karpatským oblúkom ako územie Veľkej Germánie. V ďalšom texte opisuje Dákiu, o ktorej hovorí, že Dákiu až doposiaľ nazývajú „Uhorskom vo Veľkej Germánii“. Z tejto nenápadnej poznámky vyplýva, že ešte v 16. storočí, za čias Aventinusa, existoval a pretrvával pojem Veľká Germánia. Podľa všeobecne uznávaných predstáv toto územie obývali Slovania už minimálne tisíc rokov. Za ten čas sa pojmy Germánia a Veľká Germánia museli stratiť, ibaže by Germáni ešte stále obývali túto časť Európy, a obývajú ju až dodnes.

Tacitus v 1. storočí nášho letopočtu vymedzil Germániu východne od rieky Rýn a severne od rieky Dunaj. Vzhľadom na dôležitý fakt, že starovekými historikmi a geografmi nebol zaznamenaný žiaden veľký pohyb Slovanov smerom na západ (smerom od rieky Pripjať), musíme skonštatovať, že Germáni žili na území Germánie i v 6. storočí, i v storočiach nasledujúcich, až podnes. Dnešné Nemecko nazývané v niektorých jazykoch aj Germánia, dostalo toto pomenovanie nie preto, že tam žijú len Germáni a v ostatnej Germánii nie, ale preto, že toto územie bolo kedysi súčasťou Veľkej Germánie. Územie dnešného Nemecka postupne, počnúc zhruba 1. storočím zo západu postupne smerom na východ obsadzovali, a prenikali do domácej komunity, Kelti a neskôr i cudzojazyční severania (Normani), pričom toto územie neobsadili úplne ani dodnes, čoho živým dôkazom je síce malá, ale stále jestvujúca enkláva Lužických Srbov i množstvo miest a obcí nesúcich slovanské názvy.

Tieto migračné vlny Keltov smerom na východ zreteľne opisuje Tacitus vo svojej Germánii 5. V nej sa dočítame, že keltské kmene prekračovali rieku Rýn a postupne prenikali medzi Germánov, takže už za jeho čias v západnej časti Germánie (dnešné Nemecko) nachádza keltských Helvetov, Bójov, ďalej  Treverov a Nerviov, ktorí sa však už podľa neho, aj keď majú pôvod keltský, hlásia ku Germánom. Druhú migračnú skupinu umiestňuje do Karpatskej kotliny, kde popisuje keltské kmene Osov a Kotínov. Tieto Tacitove opisy Germánie sú v súlade s geneticko – geografickým výskumom posledných rokov, vďaka ktorému je možné preveriť teórie o pôvode a migračných vlnách jednotlivých populácií.

Pre súbor genetických mutácií, ktoré sa vytvárajú v populácii, bol zavedený termín haplotyp. Skupiny podobných haplotypov, odvodených od spoločného predka tvoria haploskupiny. V genetike sú predmetom výskumu haploskupiny chromozómu Y a mitochondriálnej DNA. Y-DNA sa prenáša výhradne v otcovskej línii a poskytuje informácie o predkoch v neprerušovanej paternálnej línii, mtDNA (mitochondriálnu DNA) majú všetci, avšak dedí sa len po matke 6.

Dnes sú vedci schopní popísať rôzne mutácie chromozómu Y, ktoré sa vyskytujú u ľudí na celom svete. Na základe zoznamu všetkých známych mutácií ľudského chromozómu Y, zaviedlo Konzorcium YCC (z angl. Y-Chromosome Consortium) systém označovania haploskupín Y-DNA písmenami v rozsahu A až R s ďalším delením do podskupín pomocou čísel a malých písmen abecedy 7.

Vďaka týmto vlastnostiam chromozómov Y, možno zostaviť približný scenár migrácie pravekých obyvateľov. Tento scenár je možné rekonštruovať i na základe mitochondriálnej DNA (výsledky oboch sú v hrubých rysoch podobné), no analýza chromozómov Y je jednoduchšia, pretože mužská populácia má pri migráciách väčší predpoklad úplne nahradiť predchádzajúcu, vďaka čomu sú následky migrácie v mužskom chromozóme Y omnoho čitateľnejšie.

Na základe rozsiahleho výskumu, ktorý priebežne pokračuje, sú v Európe známe dve dominantné Y-DNA línie – R1aR1b. Obe sú si veľmi blízke a pochádzajú od spoločného predka, ktorý žil asi pred 35-40 000 rokmi (Vladimír Ferák) 6. R1a sa považuje za mierne staršiu vetvu a je prisudzovaná Slovanom, ďalej sa vyskytuje v južnom Nórsku, Strednej Ázii (Kyrgyzi), Iráne, Indii a na Srí Lanke. Prevláda myšlienka, že R1a tvorili dominantnú haploskupinu medzi jazykovými skupinami Indoeurópanov, ktorí sa vyvinuli do skupín Indo-Iránskej, Mykénskych Grékov, Thrákov, Baltov a Slovanov8.

R1a_65 

Rozloženie početnosti  Y-DNA slovanskej haploskupiny R1a (rozumej germánskej) v Eurázii  (podľa http://www.eupedia.com/europe/origines_haplogroupes_europe.shtml)8 

 

R1b je označovaná ako Kelto-germánska a okrem bohatého rozšírenia v západnej Európe sa vyskytuje v západnej Ázii v čínskej provincii Sin – ťiang a severnom Kamenrune.

Prechodovú oblasť medzi týmito dominantnými haploskupinami v strednej Európe tvoria územia Nemecka a Rakúska. Vo východnom a severnom Nemecku Slovanská haploskupina R1a sa vyskytuje v 24%, R1b je o čosi rozšírenejšia, má podiel v populácii vo výške cca 37%. V Rakúsku je slovanská R1a na prvom mieste s podielom 26%, hneď za ňou tesne zaostáva R1b s podielom 23%.

 R1b_65

Rozloženie početnosti  keltskej Y-DNA haploskupiny R1b (v súčasnosti nesprávne označovanej ako kelto-germánska) v Európe (podľa http://www.eupedia.com/europe/origines_haplogroupes_europe.shtml)8 

 

Uvedené genetické výsledky v celku zodpovedajú archeologickým nálezom i historickým zdrojom. Veľkým prekvapením je však vysoký výskyt slovanskej haploskupiny v Škandinávii, pretože o prítomnosti Slovanov v týchto oblastiach európske historické anály (resp. ich interpretácia) zaryto mlčia. V Nórskej populácii má R1a rovnaké zastúpenie ako R1b, a to vo výške 28%. Vo Śvédsku je R1a dokonca na druhom mieste hneď za nordickou I1 s podielom 23,5 %. V oboch týchto severských krajinách (dokonca aj na Islande) má R1a vyššie zastúpenie v populácii ako napríklad v Bulharsku (14%), či Srbsku (15%). A tu je na mieste otázka: Odkiaľ a kedy sa tam Slovania vzali?

 I1

Rozloženie početnosti  Y-DNA haploskupiny I1 (nordickej) v Európe  (podľa http://www.eupedia.com/europe/origines_haplogroupes_europe.shtml)8 

 

Dobrodružné predstavy o lúpení a kradnutí žien Slovanom neprichádza do úvahy, pretože ide o Y-DNA, ktorý sa  prenáša výhradne v otcovskej línii. Čo v laickej reči znamená, že zhruba 30% dnešnej populácie Škandinávie založili mužskí predkovia Slovanov, nositelia R1a. A keďže o systematickom obsadzovaní Európy Slovanmi nie je nikde ani len zmienky, a keďže na obsadzovanie Škandinávie doposiaľ nikto ani len nepomyslel, musíme vychádzať z toho, že Slovania tvorili pôvodné obyvateľstvo Škandinávie. Inak povedané, práve nositelia R1a boli tí, ktorí boli starovekými historikmi a zemepiscami označovaní ako Germáni.

Na stránkach Eupédie, kde môžeme nájsť priebežne aktualizované výsledky geneticko – geografického výskumu Európanov, sa na túto tému dočítame 8:

…R1a pravdepodobne prišli do Škandinávie skôr (pred R1b), počas obdobia Povrázkovej keramiky. Nositelia R1a sa premiešali s domácou Nordickou I1 haploskupinou a odštartovali tak Nordický bronzový vek (1800-500 p. K.). Majitelia haploskupiny R1b dosiahli územie Škandinávie neskôr, severnou migráciou v období Halštatskej kultúry (1200 – 500 p. K.).

V tomto bode nastáva rozpor medzi DNA (Eupédia) a historickými dokumentmi, pretože podľa nich  Slovanov v Škandinávii nieto. Boli a sú tam iba Germáni. Klamú historické dokumenty? Je to možné. Hlavnou príčinou je však zjavné nepochopenie toho, kto bol Germán a čo to slovo v skutočnosti kedysi znamenalo. Na stránke www.eupedia.com je možné vidieť hypotetickú mapu Y-DNA haploskupín rozšírených v Európe pred 2000 rokmi. Mapa bola zostavená  podľa súčasnej hustoty obyvateľstva a sťahovania v závislosti od migrácie v posledných 2000 rokoch.

 Haploskupiny Europa_65

Hypotetická mapa Y-DNA haploskupín rozšírených v Európe pred 2000 rokmi. Na mape sú zobrazené iba dominantné haploskupiny reprezentujúce každý región. Haploskupiny E a R1b zahŕňajú aj variácie. Veľké písmená charakterizujú viac než 25 % populácie, malé písmená označujú počet medzi 10 až 25 % populácie (podľa http://www.eupedia.com/europe/origines_haplogroupes_europe.shtml)8.

 

Zreteľne tu môžeme vidieť  silné zastúpenie R1a na juhu Škandinávie, v strednej Európe (Poľsko, Slovensko, Čechy, Morava, východné Nemecko), na územiach dnešného Srbska i Chorvátska, Macedónie (vrátane tej gréckej) a Trákie. Po pripiaťských močiaroch niet ani len stopy, naopak, paradoxne na toto územie autori umiestnili haploskupinu I2a.

Na mape je evidentné dominantné postavenie slovanskej R1a na línii – južná Škandinávia, Čechy, Chorvátsko, Srbsko, severné Grécko a odtiaľ ďalej na východ. Súčasná početnosť Slovanov pri dodržaní logiky a prírodných zákonov predpokladá približne rovnako silnú početnosť (v pomere s ostatnými haploskupinami) i pred 2000 rokmi i pred ďalšími tisíckami rokov, dokonca, haploskupina R1a tu bola evidentne skôr ako R1b. Ak je naozaj pravda, že naši predkovia prišli do Európy zo strednej Ázie (pomerne často sa uvádza Kaspické more), potom možno jednoznačne povedať, že sem prišli pred nositeľmi haploskupiny R1b, pred všetkými tými, ktorí by nás najradšej videli ponorených v bahne pripiaťských močiarov, pred tými, ktorí si privlastnili pomenovanie Germán.

Odvíjať pôvod a rozšírenie Slovanov, nositeľov haploskupiny R1a, od málopočetnej skupiny pokorných roľníkov žijúcich v močaristých oblastiach, je nielenže logický nezmysel (močiare a roľníčenie nejde veľmi dokopy), ale priam osudový omyl historikov konajúcich na politickú objednávku, vrátane ich dôverčivých nasledovníkov. Omyl, z ktorého boli exaktne usvedčení pomocou DNA, omyl, z ktorého by mali veľmi rýchlo vycúvať, pretože im už zakrátko nebude nik veriť.

SLOVENI

Najvýznamnejším a zároveň i najväčším germánskym kmeňom boli Suebi. Tacitus o nich hovorí:

Teraz musím prehovoriť o Sueboch. Nie je to jediný národ ako Chatti alebo Tencteri, pretože zaberajú väčšiu časť Germánie a delia sa na menšie kmene s vlastným menom, avšak všetci dohromady si hovoria Suebi.

Zhruba o sto rokov neskôr Ptolemaios vo svojej Geografii hovorí o Venedských horách, čo sú severné Karpaty, pričom medzi inými uvádza aj národ menom Suobeni 2.

Český preklad znie Suebové, Svébové latinský text pozná výraz Suebi 9, v anglickom preklade nájdeme slovo Suevi 10. Do slovenčiny je pomenovanie tohto veľkého národa prekladané ako Svébi. Rozdiel v názvoch Suebi a Suevi je v zámene písmen B a V. Táto zámena nie je ničím ojedinelá a vyskytuje sa v pomerne veľkom množstve slov, ako napríklad Dānuvius – Dānubius 11, Velehrad – Belehrad, Vulgarii (Bavorský geograf) – Bulgari (българин – Bulhar), Vratislaburgium 12 Bratislava, Frýgovia – Brigovia 13 (Trácky kmeň), al-Abar 14 – Avar, Venezia – Benátky (Benecia), S(a)klaba 14 – Sklavi, Wallachi – Blachi ale i farba – barva (čes.), kde F sa mení na B a naopak, B na V atď.

O zámene B za V je potrebné uvažovať i v prípade tajomného mesta Wogastisburg, ktoré je vedátormi márne hľadané po všetkých kútoch strednej Európy, pričom bolo vymyslených množstvo teórií o pôvode jeho názvu. Wogastizburg je v skutočnosti Bogastisburg, mesto boga, teda boha.

Tacitovi Suebi a Ptolemaiovi Suobeni sú zjavne jeden a ten istý národ nielen na základe zreteľnej podobnosti v názve (rozdiel v koncovke), ale i vzhľadom na to, že obývali tú istú lokalitu. Zdá sa, že Tacitus (prípadne neskorší prepisovatelia jeho diela) si zjednodušil prácu a skrátil pôvodné Suobeni na Suebi. Nie je však vylúčené, že sa používali výrazy obe. Suebi (Suevi) používali cudzinci, pretože zvyšok slova považovali za koncovku (bol pre nich zložitý). Suobeni (Suoveni) nazývali Suobeni sami seba, vediac, že o koncovke nemôže byť ani reči. Mocenským aj náboženským jadrom Suebov(Suevov) / Suobenov(Suovenov) bolo dnešné západné Slovensko, Morava, severovýchodné Rakúsko a severozápadné Maďarsko s pravdepodobným politicko-mocenským centrom v dnešnej Bratislave.

Nárečia na území Moravy a Slovenska (napr. Záhorie, Novohrad) si do dnešných čias uchovali špecifickú výrazovú črtu, ktorou je zámena spoluhlásky -l za -u (ų). Táto zámena však nie je uplatnená plošne, týka sa len určitej škály slov, takže napríklad Záhoráci poznajú nielen dųaň (dlaň), ųavica (lavica), škoųa (škola), ale i chvíla, košela, strela, ladvina, ležat, páleňica atď.

V nárečí na Záhorí je spoluhláska ų bilabiálna, úžinová, trená, znelá. Pri jej artikulácii je jazyk vzadu hore ako pri hláske u, ale trocha vyššie, bližšie k stredu. Pery sú zaokrúhlené a medzi nimi ostáva malý otvor. Pri artikulácii sa pery priblížia k sebe, ale sa nedotknú a vzdušný prúd sa otrie o pery a vychádza úžinou medzi nimi von 15.

Spoluhláska ų [zjednodušene možno čítať aj ako -u] sa používa napríklad v slovách ako: chųap (chlap), mųácit (mlácit), kųát (klát), kųást (klást), dųátko (dlátko), sųábnút (slabnúť), mųádnút (mladnúť), ųaň (laň), piųa (píla), žiųa (žila), voųat (volať), posųat (poslať), dųabat (dlabať), ųakomí (lakomí), sųabí (slabí), poųedňe (poledne, poludnie), maųé (malé), vesųo (veslo), šidųo (šidlo), skųo (sklo), strašidųo (strašidlo), veseųo (veselo), ųítko (lítko), zųí (zlí), zmrzųí (zmrzlí), koteų (kotel), mųáka (mláka) atď.

Ale i v slovách suníčko (slniečko), sunko (slnko), sųabina (slabina), sųaďučkí (sladučkí), sųáma (slama), sųamjení (slamení), sųaní (slaní), sųatkí (sladkí), sųobodňák (slobodňák), sųopat (slopať-piť), sųovenskí (slovenskí), SueviSuebi (SleviSlebi), SuobeniSuoveni (SlobeniSloveni).

Zámena –u za–l však nie je špecifikom iba západoslovenských nárečí. V roku 1842 Janko Kalinčiak napísal do Prostonárodného zborníka povesť „Zlý brat“ v podnárečí liptovskom 16. V povesti nachádzame slová ako mau (mal), dau (dal), dorástou (dorástol), volau (volal), odpoviedau (odpovedal), pokrútiu (pokrútil), povedau (povedal), šiou (šiel), išou (išiel), zakričau (zakričal), utreu (utrel), nevideu (nevidel), zaraduvau (zaradoval), vyšiou (vyšiel), zavolau (zavolal), nechceu (nechcel), prosiu (prosil), umieniu (umienil), plakau (plakal), spau (spal), prebudiu (prebudil), atď.

Obdobne Ján Botto zaznamenal žartovnú poviestku v nárečí „ako na Rimavskej doline hovoria“ (stredné Slovensko) 16. Aj tu nachádzame obdobné koncovky ako  bou (bol), vybrau (vybral), smieu (smial), prešou (prešiel), preplovau (preplával), vedeu (vedel), začau (začal), proseu (prosil), zatopeu (zatopil).

Sloveni sami seba teda nazývali Suoveni resp. Suobeni, cudzí prebrali skrátenú podobu Suevi resp. Suebi. Je zjavné, že pomenovanie Suebi sa do slovenčiny prekladá nesprávne ako Svébi. Správny preklad slov SuebiSuobeni znie SLEVI – SLOVENI!

V súvislosti so vzťahom Suebi – Sloveni je dôležité vysvetliť výraz Slovan/Slovania. Označenie Slovan je novotvar vyfabrikovaný neslovenskými dejepiscami v 19. storočí 17. Pôvodný výraz Sloven zjavne nepasoval do emancipačného rozvoja najmladšieho zo Slovenských národov (Čechov), bol prekrútený a upravený na Slovan, ktorý sa v duchu Herderovej filozofie začal používať plošne pre všetky jazykovo príbuzné národy strednej a východnej Európy, ktoré sú dnes známe pod pomenovaním Slovania.

Len ten, kto nechce vidieť, nevidí, že výrazy Slovan, Slovien, Slovän sú iba variantmi jedného a toho istého pomenovania SLOVEN. Nekompromisne to potvrdzuje samotná jazyková variácia nárečí na Slovensku. Pre porovnanie: kléšče(zah.) – kliešte – klišče(šar.), žesc(šar.) – zjesť, ac(šar.) – vziať, viľac(šar.)  – vyliať, šerdečko(šar.) – srdiečko, svaty(šar.) – svätý, nesc(šar.) –niesť, hreda(šar.) – hrada, češky(šar.) – ťažký,  ec(šar.) – mlieť, drapac(šar.) – driapať, vrieskať – vrešťať – vriskac(šar.), svátek (čes.) – sviatok – šveto(šar.), černí(zah.) – čierny – čarny(šar.), čepica(zah.) – čiapka – čapka(šar.), ceųí(zah.) – celý – caly(šar.), visat(zah.) – visieť – višec(šar.), atď. a samozrejme i Sloveni -Slovieni – Slovani. Potvrdzuje to aj existencia dvoch krajín s rovnakým názvom – Slovensko a Slovenija (od Sloven), ktorých obyvateľstvo si ponechalo pôvodné pomenovanie také, ako sami seba Sloveni (Suebi) pôvodne nazývali. Je paradoxné, že –e sa mení na –a iba v slove Slovák, či Slovácko (Slovensko sa mení na Slovák, Slovácko). Tu je dobré znať, že obe boli vyfabrikované v 14. storočí ako hanlivý výraz pre Slovenov na východ od Prahy. Výrazy sa vžili do takej miery, že sme sa s týmto pomenovaním stotožnili, napriek tomu, že naše ženy ostali Slovenky (nie Slováčky) a všetci žijeme na Slovensku (nie na Slováčsku). 

Sloveni (kedysi aj Suebmi nazývaní) tvorili silný, a dá sa povedať, dominantný národný celok v Európe, jazykovo pomerne kompaktný. Slabosťou Slovenov však bola decentralizovaná moc, rozdrobená na veľký počet kmeňov, ktoré medzi sebou súperili. Poukazuje na to i španielsky obchodník a diplomat Ibráhím ibn Jackúb at-Turtúší (zhruba polovica 10. storočia), ktorý uvádza 18:

Slovania sú odvážni a bojovní. Keby neboli rozdrobení na veľa kmeňov a rodov, nijaký národ by ich nemohol poraziť.

A tak vďaka vzájomným nešvárom, cielenej intrigánskej politike Frankov a stredovekej rímskej cirkvi sa podarilo postupom času jednotlivé kmeňové celky rad radom pokoriť. Počnúc cca. 18. storočím sa rozklad zavŕšil vymazaním dôležitých častí histórie a Sloveni sa postupne stali zatracovanými Slovanmi, ktorých pravlasťou sa stali Pripjaťské močiare.

Označenie SuebovSuebenov za Slovenov a zároveň Slovenov za najsilnejší a najpočetnejší kmeň Germánov (dnes Slovanov), znie tak fantasticky, že hneď pri prvom počutí nastane rázne odmietnutie. Tu však treba mať na zreteli dva dôležité fakty. Po prvé, táto fantastičnosť nesiaha ani po päty fikciám o Pripiaťských močiaroch, a po druhé, neexistuje nič, čo by toto tvrdenie popieralo, naopak, jestvuje obrovské množstvo dôkazov, ktoré toto tvrdenie priamo i nepriamo podporujú.

Pôvod slova GERMAN.

Nemci ako „najpravejší“ Germáni pre pomenovanie Germán na počudovanie nemajú jednoznačné vysvetlenie. Odpoveď je hľadaná v latinčine, kde slovo germanus znamená: z tých istých rodičov, rodný, vlastný resp. pravý, opravdivý, skutočný. Ako pojmový prienik týchto výrazov môžeme použiť slová „pôvodný – spríbuznený“ a možno ho chápať tak, že Germáni bolo označenie pre pôvodných obyvateľov Európy, ktorí boli navzájom v príbuzenskom pomere, čo by sme z dnešného vnímania štruktúry obyvateľstva mohli pokojne označiť, že išlo o množstvo kmeňov tvoriacich jeden národ.

Avšak latinský termín germanus je dôsledkom, nie pôvodným slovom, podľa ktorého boli Germáni pomenovaní, to znamená, že slovo german bolo prevzaté do latinčiny, pričom v jazyku Germánov muselo znamenať čosi konkrétne. Cudzí pôvod (z pohľadu Rimanov) priamo potvrdzuje Tacitus vo svojej Germánii, kde v druhej kapitole uvádza 5:

Názov Germánia je vraj nový, daný len nedávno, pretože si tí, ktorí prví prekročili Rýn a zahnali Galov, dnešní Tungri, vtedy hovorili Germáni. Toto meno patriace jednému kmeňu, nie celému národu, sa pomaly rozšírilo, takže potom sa menom Germáni označovali všetci porazení, myslím, že zo strachu pred víťazmi a čoskoro si tak hovorili i oni sami.

Tacitus sa netají neistotou v pôvode mena German, pričom predpokladá, že pochádza od názvu kmeňa menom Tungri. Tungri je však ich dnešný názov (v čase Tacita), pričom kedysi, keď predkovia Tungrov prekročili Rýn, si Tungri hovorili Germáni.

Samotné Germánske kmene sa delili na niekoľko základných skupín. Plinius Starší v Prírodovede 4,9 19 uvádza:

Je päť germánskych kmeňov: Vandali, ku ktorým patria Burgodiani, Varini, Charini a Gutóni; druhý kmeň tvoria Inguaeóni, ku ktorým patria Kimbri, Teutóni a Chaukovia; najbližšie k Rýnu sídlia Istiaeóni, ku ktorým patria Sikambri; najbližšie k Stredomoriu sú Hermióni, ku ktorým patria Svébi, Hermunduri, Chatti a Cheruskovia…

Zhruba to isté tvrdí i Tacitus 5:

Manno mal troch synov, podľa ktorých sa nazývajú Ingaevones sídliaci najbližšie k Oceánu, Hermiones vo vnútrozemí a Istaevones, čo sú všetci ostatní. Niektorí tvrdia, veď s dávnymi časmi možno nakladať ľubovoľne, že bolo viac božích synov a viac názvov kmeňov – Marsos, Gambrivios, Suebos, Vandilios, to sú vraj tie pravé starobylé mená.

Vo vnútrozemí a najbližšie k stredomoriu teda sídlili Hermióni. K týmto Hermiónom patrili Suebi (Sloveni), Hermunduri (Tacitus ich radí k Suebom), Chatti a Cheruskovia. Tacitus tiež uvádza 5:

Starobylými piesňami, ktoré sú ich jediným prostriedkom ako si pripomenúť minulosť, oslavujú Germáni boha Tuistona, zrodeného zo zeme. Prisudzujú mu syna Manna, praotca zakladateľa ich národa…  

Germáni svoj pôvod odvodzovali od vnukov božského Tuistona, ktorí boli zakladatelia ich kmeňov. Ich mená (Ingaevon, Hermion a Istaevon) sa stali označením akéhosi širšieho zoskupenia kmeňov (podľa Tacita). Avšak tento údaj je možné vnímať aj inak. Skrz božský pôvod je skôr pravdepodobné, že mená Ingaevon, Hermion a Istaevon sú mená božstiev, ktoré jednotlivé kmene uctievali. Nepriamo to potvrdzuje i samotný Tacitus, ktorý toto delenie spomína iba raz a to hneď na začiatku, v druhej kapitole, kde uvádza božský pôvod. Neskôr, pri opise členenia jednotlivých germánskych kmeňov, mená Ingaevon, Hermion a Istaevon už nespomína. Tie naopak, aj keď nepriamo, nachádzame v časti, kde opisuje ich náboženstvo.

Nenápadná poznámka o tom, že bolo viac božích synov a viac názvov kmeňov – Marsos, Gambrivios, Suebos, Vandilios, a že to sú vraj tie pravé starobylé mená, celý tento obraz božstiev dotvára. Zreteľne tu možno vidieť náboženskú nejednotu, kde takmer každý kmeň uctieval božstvo iného mena, pričom však ich pôvod bol rovnaký, odvodzovaný od toho istého Manna.

V tých časoch, podľa všetkého, v Európe jestvoval typ náboženstva, ktorý je možné prirovnať k súčasnému hinduizmu. Samotný germánsky Manno má v hinduizme svojho dvojníka v podobe svätca menom Manu. Manu bola postava pokračovateľa ľudstva – prvého muža, ktorý mal určovať smer sveta po jeho zániku. V príbehu podobnom biblickému Noemovi, zachránil časť stovrenia pred zničujúcou potopou.

Germánsky Manno bol zakladateľom národa, rovnako ako hinduistický Manu. Hermion, ako boží syn Manna, bol pravdepodobne ústredným božstvom všetkých Hermionov, uctievačov boha Hermiona, od ktorého títo odvodzovali svoj pôvod. K týmto Hermionom patrili i Suebi (Sloveni).

Hermióni, inak povedané Hermani, teda uctievali boha Hermiona, či Hermana, boha, ktorému Gréci hovorili Hermes. Gréci sa nachádzali v bezprostrednej blízkosti Germánskej vetvy Hermionov, nachádzajúcich sa najbližšie k Stredomoriu, preto uctievanie toho istého božstva je veľmi pravdepodobné (rovnaká haploskupina R1a).

TYP H3

Tento Hermes/Herman/Hermion bol zjavne pomerne rozšíreným božstvom v strednej a juhovýchodnej Európe, v oblasti obývanej aj v súčasnosti potomkami uctievačov boha Hermiona – Slovanmi. Poďme sa pozrieť, v akých formách sa výraz Hermes vyskytuje v súčasných Slovanských jazykoch: Гермес [Germes] (rus.), Гермес [Germes] (ukr.), Хермес [Chermes] (Bul.), Хермес [Chermes] (srb.), Хермес [Chermes] (mac.), Hermes (chor.), Hermes (slov.), Hermes (čes.), Hermes (pol.), Hermes (slovi.).

Hermes má teda v slovanských jazykoch tri varianty: Hermes, Germes, Chermes, obdobne ako Hadi, Gadi (Goti), Chadi (Chati). V tomto duchu by sme Germánske kmene mohli rozdeliť podľa ich názvov (podľa Tacita) do troch základných jazykových skupín.

  • TYP-H: používali Germáni žijúci v strednej Európe v povodí Dunaja, a severovýchodne od Tatier. Možno to odvodiť od pomenovania jednotlivých kmeňov ako Hermunduri, Harios, Helveconas, Helisios 9
  • TYP-CH používali Germáni na severozápade Germánie – Chatti (Hadi), Chamavos, Chasuarii, Chauci, Cherusci. Tento typ možno chápať aj ako variantu či podskupinu typu H.
  • TYP-G používali kmene na severe a neskôr aj na juhu – Gotones, Goti (Gadi), Ostrogóti, Visigóti

 

Určite nie je náhodou, že toto členenie zodpovedá aj jazykovému členeniu súčasných Slovanov. TYP-H sa okrem slovenčiny v súčasnosti používa, v češtine, hornej lužickej srbčine (Chatti), v ukrajinčine a Bieloruštine (Harios, Helveconas, Helisios) i v časti ruských nárečí. TYP-G je typický pre Srbov, Bulharov a Rusov. Poliaci, Chorváti a Slovinci sú niekde medzi oboma typmi, čoho príčinou je historicky preukázateľná migrácia a prienik jazykovej skupiny TYP G (Goti) na územia, ktoré boli obývané obyvateľstvom používajúcim jazyk TYP H.

TYP-CH je čisto hypotetický, a pravdepodobne ani nikdy neexistoval. Spoluhlásky H, K, G, CH majú v slovanských jazykoch (a nielen v tých) zvláštne postavenie. Množstvo slov jednotlivých slovanských jazykov sa od seba navzájom líšia práve zámenou týchto písmen. Vzájomná variabilita je tak obrovská, že je nemožné nájsť exaktné pravidlo zámeny. Na druhej strane, znalosť tohto fenoménu a jeho aplikovanie pri porovnávacích analýzach prináša nové, priam neuveriteľné, pohľady, na súvzťažnosť slov a hlavne pojmov, ktoré reprezentujú.

Bulharský, srbský a macedónsky Хермес určite nemá nič spoločné s hypotetickou jazykovou skupinou TYP-CH. S najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o situáciu, kedy sa v jazyku TYP-G jeho používatelia snažili foneticky čo najviac priblížiť k písmenu H, k slovu Hermes, výsledkom čoho bol Chermes, takže výraz Chermes je s najväčšou pravdepodobnosťou novotvar odvodený od Hermes. Pri vzniku tohto novotvaru bolo len foneticky prevzaté slovo (obdobne ako Suebi), pričom sa nikto nezamýšľal hľadať paralely s pojmom Germán. A tak vznikla podivuhodná realita, v ktorej kedysi jeden a ten istý pojem: Hermes/Germes sa stal základom dvoch odlišných slov. Slova Chermes označujúceho starogréckeho boha a slova Germán označujúceho príslušníka starovekého národa. A najbizarnejšie na tom všetkom je, že ako Srbi a Macedónci (vrátane gréckych), tak i Bulhari sú z významnej časti priami potomkovia týchto severských Germánov nositeľov jazyka TYP-G, pričom o spojení Chermes – German dnes ani len netušia.

Jazyková skupina Germánov TYP-G (podľa historickej verzie, ktorá je všeobecne uznávaná),  v zosobnení Gótov obsadila Rím. Tí v minulosti označovali Hermesa Germesom (Rusi si ponechali výraz Germes doposiaľ), Hermiona výrazom Germion, teda German a to z celkom prozaického dôvodu: nemali a ani dnes nemajú vo svojej abecede písmeno H. Táto jazyková skupina v súčasnosti sídli v dolnej časti bývalého Uhorska, no za čias Rimanov sa ich teritórium rozťahovalo pravdepodobne viac na sever až k Matre a do Slovenského Rudohoria v stelesnení Gótskeho kmeňa Gotínov inak aj Kotínmi nazývanými.

German bolo pomenovanie toho istého božstva jazykovej skupiny TYP-G ako Herman či Hermes jazykovej skupiny TYP-H. German je teda totožný s pomenovaním Herman, pričom príčina zámeny G a H je zjavná. Dôležitou otázkou zostáva, čo znamenal výraz Herman/German?

Herman je pomerne často vyskytujúce sa meno na území Nemecka, Rakúska, Čiech i na Slovensku. Herman je odvodzované od nemeckého mena Hermann, ktoré, ako inak, pochádza zo staronemeckého HERI-MAN, čo údajne znamená „bojovník“. Takýchto logických vysvetlení na germánske názvy nájdeme nespočetné množstvo.

Slová German i Herman boli doposiaľ spájané s nemecky hovoriacou jazykovou skupinou, ako údajne tými najpravejšími potomkami starovekých Germánov. Zo Slovanmi ako s Germánmi minimálne posledných dvesto rokov nikto seriózne neuvažoval (aj keď v niektorých nemeckých zdrojoch sú Slovania označovaní ako východní Germáni), preto obe tieto pomenovania doposiaľ nikto nespájal so slovenskými nárečiami (slovanskými jazykmi). Čo bolo na škodu, pretože napríklad v slovenčine a jej nárečiach, ako typickom jazykom typu H, slovo Herman označuje niekoho, kto spôsobuje hrmenie, hermavicu (šar.).

Hromy a blesky boli odjakživa vnímané ako boží hnev, besnenie živlov vzbudzovalo hrôzu a pokoru. Hrom bol jedným z významných božstiev Germánov (rozumej Slovanov), dokonca takým významným, že sa stal nositeľom ich mena.

Vo východoslovenských nárečiach sa pre slovo hrmieť používa výraz hermic, keď hrmí tak hermí, a hrmavica je hermavica, chorvátsky grmavica. Ten kto spôsobuje hrmavicu je hromiak či hermiak (šar.) a Hromiak je dokonca meno, ktoré sa vyskytuje len na území Slovenska.

Samotný pôvodca hromu sa dochoval na našom území v podobe veľkého množstva priezvisk všetkých nárečových skupín Slovenska, takže okrem priezviska Hromiak, Hromjak tu máme Hromnik, Hrmel, Hrmo, Harman, Harmaniak, Harmaček, Harmančin, Harmadi, Harmady, Harmanský, Harmanovský, Harmat, Harmath, Harmati, Harmaty, Harmatta, Harmatha, Harmanc, Harmanec, Harmar, Harmoš, Harmaňoš, Harmáček, Harmák, Harmecký, Harmečko, Harmečný, Harminc, Harmoci, Herman, Hermanovský, Hermanský, Hermaňák, Hermánek, Hermely, Hermel, Hermiak a pokojne by medzi nich zapadol aj Hermion či Hermes, ktorého keď mierne poslovenčíme na Hermeš, znie takmer na nerozoznanie od Harmoš.

Vkladanie samohlásky do slov vo východoslovenských nárečiach, v porovnaní so spisovnou slovenčinou, je pomerne bežné. Rovnako ako slovo hrmí - hermi, harmi (šar.) rozoznávame celú plejádu slov ako hrbáč – harbač, mudrc – muderec, vŕba – verba, mrkva – marchev, krčma – karčma, krčmár – kačmar, hrnčiar – harčar, hrnčiarik – harčarik, hrdý – hardoň, hraničiar – harničar, vrtieť -  vercic, trčať – tirčec alebo tirčic, trhať – tarhac, slzy – solzy, srnec – sarňak, opretý – oparti, prvý – perši, prstienok – perscinek, krstiť – kerscic, hrdlo – harlo, hrnúť – harnuc, hrniec – harček atď.

Takže Hrman (od hrmieť), či Hromjak znamená to isté čo Herman, či Hermjak. Herman je teda len jednou z nárečových variant označenia pôvodcu hromu (Hrman – Harman – Herman).

S písmenom G na začiatku sa na Slovensku vyskytujú priezviská ako Grom, Grman (Grman – German), Greman, Groman, German, Germič či Gromoš (Grmič – Germič). V Poľsku sa vyskytuje prezvisko Germiak, v Srbsku Geremič, v Rusku Гром [Grom], Герм [Germ], Горм [Gorm], Громан [Groman], Громош [Gromoš], Громенко [Gromenko], Громов [Gromov], Громовенко [Gromovenko], Громовик [Gromovik], Громовиков [Gromovikov], Громович [Gromovič], Громовой [Gromovoj], Громовский [Gromovskij], Громогласов [Gromoglasov], Громозов [Gromozov], Громоковский [Gromokovskij], Громолюк [Gromoľjuk], Громский [Gromskij], Громук [Gromuk], Громут [Gromut], Громцев [Gromcev], Громцик [Gromcik], Громчаков [Gromčakov], Громчевский [Gromčevskij], Громченко [Gromčenko], Громыкин [Gromykin], Громыко [Gromyko], Громыхалов [Gromychalov], Громыхин [Gromychin], Громыченко [Gromyčenko], Громыш [Gromyš], Громышев [Gromyšev], Громюк [Gromjuk], Громяк [Gromjak].  

Zdanlivo problematickou sa javí koncovka –man, ktorá na prvý pohľad očividne nie je slovenského (slovanského) pôvodu. Tu však je potrebné jednoznačne rozlišovať, čo tvorí koncovku v prípade slova Herman/German, pretože jadrom slova je Herm/Germ (Hrm/Grm) v zmysle hrom/grom a skutočnou koncovkou je iba –an.

Potvrdzuje to variabilita mien, u ktorých nemenná zostáva práve časť Herm/Germ : Herm-ion, Herm-es, Herm-an, Herm-el, Herm-iak, Harm-oš/Germ-an, Germ-ič, Germ-iak, Ger(e)m-ič atď. Samotné slovo Herm v nemčine neznamená nič, avšak v podobe priezviska sa v nemecky hovoriacich krajinách vyskytuje pomerne často.

Naopak, ak by sme uvažovali v súlade s „nemeckým“ variantom vysvetlenia pôvodu slova Herman, výraz by sme rozdelili na dve časti, na HER a MAN. Použitím iba „neslovanských“ ekvivalentov: Hermes – Hermion – Hermun, dostali by sme na jednej strane výraz HER a na strane druhej nič nehovoriace slová MES, MION, MUN. Vidieť v týchto slovách staronemecké MAN je i pri najlepšej vôli dosť obtiažne.  

V slovenčine sa v slovnej zásobe, v slovách vyjadrujúcich vzťah k nejakej činnosti či predmetu, už dnes nevyskytuje veľa slov končiacich na –an. V prevažnej miere však ide o slová veľmi staré, siahajúce až do čias Germánov. Sú to slová: krajan, župan, dvoran, mešťan, zeman, živan (šar.), pijan, herman atď.

Zeman je veľmi dobrým príkladom, ktorý môžeme použiť pri skúmaní vývoja slova herman. Zeman nie je, ako by sa niekto mimo Slovenska nazdával, odvodené od slova ZE resp. ZEM a MAN, teda muž zeme, vlastník tejto zeme, ale ide o ZEM-AN, kde –an je prípona vyjadrujúca osobu – človeka svojím postavením v priamom vzťahu k slovnému základu ZEM. Obdobne je to i v slovách kraj-an (kraj, oblasť), župa-an (župa, správna jednotka), dvor-an (dvor, priestor), mešť-an (mesto), živa-an (živý, hravý, potmehúd – šar. ), pij-an (piť, napiť sa), hrm-an či herm-an (hrmieť; herm – hrom, hermic – šarišsky hrmieť, hermi – hrmí, hermavica – hrmavica; herman – ten kto spôsobuje hermavicu, hrmenie).

Omnoho viac slov s príponou –an sa zachovalo v slovenských menách a priezviskách, z ktorých mnohé, vzhľadom na súčasnú spisovnú slovenčinu, znejú nespisovne, no na druhej strane sú jasným dôkazom hojnejšieho využívania tvaru –an v minulosti.

Mená Dušan (duša -an), Milan (u žien milá: Mile -na, muž milý: Mil -an), Radovan (radovať sa, Radov -an). Ďalej v priezviskách Bubán, Bocán, Bičan, Gajan, Caban, Cicman, Cervan, Čakan, Černan, Čekan, Goban, Golian, Hlodan, Hyben, Huťan, Chovan, Kacian, Kočan, Kohan, Kochan, Križan, Kurian, Molčan, Pakan, Stojan, Štofan, Toman, Turčan, Zbojan, Zahorjan, Trojan, Trochan, Truban, Poruban, Stražan, Šatan, Seman atď.

Koncovka –an sa však v hojnej miere zachovala v slovách vyjadrujúcich územný pôvod ako Šarišan, Prešovčan, Košičan, Zemplínčan, Žilinčan, Bratislavčan, Považan, ale už Spišiak, Tatranec, Oravec; ale i v obyčajných slovách ako šarkan, pohan, pagan, fagan, satan, baran, kahan, chalan, havran, oplan, krpáň atď.

Mimo Slovenska sa vyskytuje v menách na území bývalej Juhoslávie – Goran, Dragan, Slobodan atď. V chorvátčine pomocou prípony –an vyjadrujeme prídavné mená ako važan (dôležitý), vjeran (verný), vredan (pracovitý), zabavan (zábavný), zaštitan (ochranný), zaseban (oddelený), zlatan (zlatý), dockan (neskoro), hladan (chladný), koristan (užitočný), ljubomoran (žiarlivý), ljubazan (láskavý), mališan (chlapček), mastan (mastný), mračan (temný, tmavý), okretan (zručný), prazan (prázdny), strašan (strašný), rodan (rodný), ogroman (obrovský, ohromný), rumen (červený). Slová ogroman (obrovský, ohromný) či gromobran (hromozvod) znejú veľmi podobne ako German.

Súčasná spisovná slovenčina je odvodená od stredoslovenských nárečí. Stredoslovenčinou sa pôvodne hovorilo na území severného Maďarska v oblasti Matry a Bukových hôr, z východu ohraničeným riekou Tisou, na západe Dunajom a severne pravdepodobne po Slovenské Rudohorie. Bolo to územie obývané Kotínmi, ktorým Tacitus priradil keltský pôvod, pretože na rozdiel od domácich Germánov hovorili odlišným jazykom.

…galský jazyk usvedčuje Kotínov a panónskych Osov, že nie sú Germáni, rovnako ako okolnosť, že znášajú poplatky. Tieto poplatky im ako cudzincom ukladajú jednak Sarmati, jednak Quádi. Kotíni dolujú železo, aby bola ich hanba ešte väčšia. 20

Je zaujímavé, že v anglickom preklade Tacitovho diela sa Kotíni (Cotini – lat.) uvádzajú ako Gotíni.

The Gotini and Osi are proved by their respective Gallic and Pannonian tongues… 10 

Kotíni či Gotíni boli v priestore Svébov – Germánov podľa Tacita cudzím elementom. Galský jazyk, bol pravdepodobne jazyk TYP G, ktorým hovorili Góti na juhu v oblasti Srbska (Gadi), Bulharska a juhovýchodnej časti Rumunska, čomu nasvedčuje aj ich pomenovanie – Gotíni, zjavne odvodený od Góti, aj fakt, že Tacitus Gótov (Gadov) na juhu nepovažoval za Germánov, pretože by ich inak vo svojom diele spomenul.

Podľa jazykovedcov sa v 12. storočí v slovenčine uskutočnila zmena z TYP G na TYP H 21, ako k tomu došlo však vysvetliť nevie nik. Zmena sa však týkala len stredoslovenčiny, nakoľko východoslovenské i západoslovenské nárečia boli pôvodné (TYP H), ktorý používali všetky Suébske kmene.

Východoslovenské i západoslovenské nárečia nemajú so strednou slovenčinou genetickú príbuznosť a sú s ňou absolútne nekompatibilné. Stredoslovenčina obsahuje veľa juhoslovanizmov, čo svedčí o jej prieniku z juhu. Gotínska stredoslovenčina sa postupne prispôsobovala suébskemu dominantnému H TYPU, čím sa odčlenila od dnešnej srbštiny.

Tristoročná turecká okupácia Uhorska vyhnala veľké masy obyvateľstva z územia osídleného Gotínmi (Kotínmi) viac na sever, čím dnešná stredoslovenčina zaujala svoje konečné miesto, rozdeliac pri tom celistvú pôvodnú jazykovú štruktúru (TYP H) na území dnešného Slovenska.

 

Boha hromu Hermana mal vo svojom názve aj jeden z germánskych kmeňov – Hermunduri. Tacitus radil Hermundurov k Suébom. Plinius Starší spomína Suébov a Hermundurov samostatne, obe kmene však radí k Hermiónom. Pomenovanie Hermunduri pochádza práve z príslušnosti tohto kmeňa k Hermionom – uctievačom, potomkom boha hromu. Výraz HERMUN je len ďalšou z variácií pomenovania (v slovenských a slovanských jazykoch to nie je nič ojedinelé) pôvodcu hrmenia – Herman, Hermun, Hermeň, Hermel, Harman, Hroman atď. DUR je pravdepodobne vo význame TUR – býk. V spojení obe výrazy čítame ako Hermun-turi v zmysle „hromoví turi“, „hromoví býci“.

Dnešné Durínsko, nemecky Thuringia, je východnou časťou územia Hermun-turov, ktoré je  súčasťou Nemecka. Územie Hermundurov sa rozprestieralo kedysi od prameňov Vltavy (Tacitus ju opisuje ako Labe) až po Durínsko (vrátane).

S Durínskom na západe susedí spolkový štát Hessen, a v rámci toho sa pri durínskych hraniciach rozkladá kraj Hersfeld-Rotenburg. Hersfeld-Rotenburg má erb s dvojkrížom a s lipovou ratolesťou (trojlístok), ktorú možno vidieť i na Biatekoch. V samotnom kraji Hersfeld-Rotenburg sa nachádza niekoľko miest, ktoré majú v erboch dvojkríže.

Erb 1

Erb kraja Hersfeld-Rotenburg

Priezvisko  Herman vyskytujúce sa na území strednej Európy, je s najväčšou pravdepodobnosťou importované nemeckými prisťahovalcami, ktorí od 12. storočia v niekoľkých vlnách kolonizovali územie dnešného Slovenska. Herman bola variácia používaná na území dnešného Nemecka, obyvateľstvom, ktoré Al-Mascúdí v 10. storočí označuje ako Slovanov. Ďalej smerom k Dunaju, k prameňu rieky Vltava sa používal výraz Hermun, ktorý nachádzame v názve Hermundurov. Potom nasleduje územie dnešnej Moravy a Slovenska, kde sa v priebehu posledných dvoch tisícročí premiešalo množstvo germánskych (rozumej slovanských) kmeňov, takže tu rozoznávame veľké množstvo variácií od Hrmel cez Hromiak, Hermel a Harman až po Gromoš. Nižšie nasledujú južní Germáni (Slovania – Ostrogóti a Visigóti), ktorí ako klin narušili kontinuitu medzi Suébskym Harmanom a gréckym Hermesom, používajúci namiesto H spoluhlásku G. Tu nachádzame German, Geremič, Grmič atď.

 Hermion50i

Hypotetická mapa Y-DNA haploskupín rozšírených v Európe pred 2000 rokmi v porovnaní s výskytom jednotlivých viarantov mena Hroman.

Pojem HROM mal teda božský pôvod, a toto slovo museli naši predkovia vnímať obdobne ako súčasné slovo BOH. A napodiv to zrejme aj tak bolo, pretože napriek tomu, že slová BOH a HROM majú v súčasnosti rozdielne významy, slová od nich odvodené sú navzájom synonymické. K výrazu HROMŽIŤ poznáme synonymá nadávať, kliať, hrešiť a BOHOVAŤ. Bohatiersky, BOHOVSKÝ chápeme rovnako ako OHROMNÝ, v zmysle úžasný, očarujúci, vynikajúci spomedzi ostatných, nadpriemerný; ale i ohromný v zmysle rozsiahly, nesmierny nadľudský teda božský. Ďalej bohatstvo (veľa niečoho, napríklad majetku) – hromada (veľa niečoho), ale i obohatiť sa a nahromadiť niečo. Avšak i protiklady: bohatstvo a pohroma. Výraz hrom v súvislosti s uctievaním boha nachádzame i v slove chrám, ktoré do chorvátčiny prekladáme ako hram (hram – hrom). V poľštine pre slovo chrám medzi inými nachádzame i slovo bóžnica.

Gréci uctievali Herma (Hermes) od najstarších čias, Rimania prevzali jeho kult a stotožnili ho so svojím bohom obchodu a zisku Mercuriom (Merkúrom). Podľa jeho mena pomenovali najbližšiu planétu Slnka 22.

Tacitus v časti, kde opisuje náboženstvo Germánov uvádza 5: „Spomedzi bohov si ctia najviac Mercuria…“. Tu si je potrebné uvedomiť, že Tacitus bol úradníkom v rímskej správe. Už za cisára Flavia Vespasiana sa venoval úradníckej kariére, ktorá vyvrcholila jeho konzulátom r. 97 po Kr. za vlády cisára Nervu a úradom miestodržiteľa provincie Ázia za Traiana. Preto jeho opisy je nutné vnímať ako opisy Rimana, takže keď tvrdí, že Germáni uctievajú Mercuria (Merkúra), má na mysli germánskeho Hermiona, či Harmana v grécku Hermesom nazývaným.

Toto je pomerne zreteľný dôkaz toho, že pomenovanie Herman nebolo odvodené zo staronemeckého HERI-MAN, v zmysle „bojovník“, ako nám to ponúkajú západné zdroje, ale jeho pôvod je potrebné vidieť v súvislosti s božstvom menom Hermes/Hermion/Herman/Harman/Hromiak. A zároveň je potrebné si uvedomiť, že uctievatelia tohto boha boli nositelia haploskupiny R1a, dnešní Slovania, v tých časoch Germánmi nazývaní. 

Avšak boh menom Harman či Hromjak sa v doposiaľ známom slovanskom panteóne bohov nenachádza. Poznáme iba boha hromu Perúna, na Slovensku Paromom nazývaným. Tu treba otvorene povedať, že okrem ľudovej slovesnosti, kde sa vyskytuje Parom a Morena sa mená pôvodných slovenských božstiev vo veľkom počte nedochovali. Okrem týchto dvoch je u nás známy ešte boh menom Veles, ktorého nachádzame v chotárnych názvoch, kde boli svätyne – háje 23.  Ostatné mená poznáme prevažne z Ruských zdrojov, ktoré môžu byť do určitej miery deformované, respektíve nie je vylúčené, že na našom území boli uctievané božstvá s odlišnými menami.

Náboženstvo z obdobia pred prijatím kresťanstva do značnej miery pripomína dnešný hinduizmus, ktorého charakteristickou črtou je jeho nehomogénnosť. V rôznych oblastiach sa pre označenie toho istého boha používajú rozličné, navzájom i nepodobné pomenovania, avšak jednotlivé denominácie sa navzájom rešpektujú a niet medzi nimi nenávisť (v masovom meradle) ako napr. v Írsku medzi protestantmi a katolíkmi. Hinduizmus ako celok nie je dogmatický a má tendenciu prijímať aj iné myslenie, pričom rôzne kontroverzné názory sa vzájomne rešpektujú a môžu koexistovať (pre jedných je napr. Skanda prvým Bohom, pre druhých je to Ganeš).

Prvotný dôvod, prečo je možné uvažovať o spojení hinduizmu so slovenskými a germánskymi (slovanskými) bohmi je spoločný genetický pôvod – haploskupina R1a. Tam, kde je pôvod genetický, musia byť i spoločné zvyky, či príbuzné (ak nie identické) náboženstvo a životná filozofia.

Tacitus nám zanechal stopu v podobe Manna, ktorého možno stotožniť s hinduistickým svätcom menom Manu. K slovenskému bohovi hromu – Paromovi nachádzame v hinduizme ekvivalent v podobe védskeho boha dažďa menom Parjana. Podľa W. R. S. Ralstona 24, Parjana (Parjanya) značí nielen „dážď“ ale výraz možno chápať i ako „Hromovládca“. Konkrétnejšie o tom vypovedá Rig Veda 5:63 – „Keď Ty, s hromom a hrmením, Parjanya, skolíš hriešnikov, vesmír bude jasať…25.

Hromovládca menom Parjana je mimoriadne horúca stopa! Ptolemaios vo svojom Zemepise z 2. stor. po K. umiestňuje na územie Germánie mesto Pariena, ktoré sa nachádzalo na ceste medzi mestami Kelemantia (Iža pri Komárne) a Leukaristos (Trenčín). Pariena a Parjana sú očividne identické pomenovania, z čoho vyplýva, že mesto nazvané podľa tohto boha dažďa (hromu) bolo s najväčšou pravdepodobnosťou i náboženským centrom okolitej krajiny.

Podľa rekonštrukcie Ptolemajovej mapy tomuto mestu (len s malou odchýlkou) zodpovedá súčasné mesto Nitra! Presne tá Nitra, ktorá bola už oddávna známa ako náboženské centrum Slovenov. A že Nitra (latinsky Nittria) súvisí s hromom, jednoznačne dokazuje latinčina, kde pod heslom hrom nájdeme výraz tonitrus, v ktorom je zreteľne čitateľná časť nitrus teda Nitra – (to)nitrus.

W. R. S. Ralston však ďalej uvádza „a god called Parjana, or Pargana“, kde poukazuje, že Parjana bol označovaný aj ako PARGANA, čo má veľmi blízko k slovu PAGANA, čo v latinčine znamená pohan (pāgānus – lat.). Je pravdepodobné, že tu je zdroj pôvodu latinského slova pāgānus – pohan.

V sanskrite pod slovom „hrom“ nachádzame ekvivalenty – meghagarjana, garjana, meghanaada, vajra – Indrova zbraň, vaatagulma a azani. Slovo meghagarjana sa skladá z dvoch slov megha, čo značí oblak, a garjana je zvuk, ktorý vychádza z oblaku, či hocijaký iný hlasný zvuk. Rozdiel medzi sanskritským garjana a german je iba v spoluhláske j → m. Obe slová majú takmer identickú výslovnosť a rovnaký význam – hrom a hroman. Spojitosť je očividná. Védskeho boha dažďa a hromobitia menom Parjana, uctievaného v posvätnom meste Pariena môžeme jednoznačne dať do súvisu s javom, ktorý sa deje pri búrke – s hromom, teda s so sanskritským garjana. Inak povedané, tých čo uctievali boha Parjana (Paroma), nazývali podľa hrozivých prejavov tohto božstva, podľa hromu, respektíve podľa garjana teda garmana či germana(i).

V slovách : Par(om) – hr(om) a Par(jana) – gar(jana) si nemožno nevšimnúť rovnakú štruktúru skladby slov. Par(om) a Par(jana) majú rovnaký význam, rovnaký základ (PAR) s odlišnou koncovkou. Presne to isté pozorujeme v slovách hr(om) a gar(jana), respektíve gr(om) a gar(jana).

Pomenovanie garjana spomína aj Al-Mascúdí v knihe Kitáb murúdž az-zahab vamacádin al-džauhar (Ryžoviská zlata a bane na drahokamy). Pri vymenúvaní jednotlivých kmeňov Slovanov, spomína aj mená vládcov týchto kmeňov. Na čele kmeňa Námadžín (Nemci), ktorý bol podľa neho „najstatočnejší a najrýchlejší spomedzi Slovanov“, udáva kráľa menom Garána, ktoré je až na písmeno -j zhodné s výrazom garjana znamenajúcim v sanskrite hromobitie.

Známy výrok Konštantína Porfyrogenetosa „megalé Morabia“ (v gréckom origináli), ktorý je prekladaný do latinčiny ako „Magna Moravia“, teda Veľká Morava, je podľa všetkého nesprávny. V sanskrite slovo megha, značí oblak a oblak má k bohu dažďa menom Parjana (Parom) veľmi blízko. Grécke megalé, pravdepodobne pochádza od výrazu megha, takže „megalé Morabia“ by správne malo znieť v preklade „oblačná Morava“, respektíve „Morava zasvätená bohu dažďa a hromu“ či „Paromova Morava“. Za pozornosť stojí i samotný zápis slova Morava – Morabia, v ktorom zreteľne vidieť zámenu -v za -b, obdobne ako v slovách Suevi (Slevi) – Suebi.

Typ hromu menom meghanaada, pozostáva tiež z dvoch slov megha (oblak) a naada čo značí zvuk. Je iba náhodou, že rovnocenný synoným k slovám HROMŽIŤ a BOHOVAŤ je slovo NADÁVAŤ, ktoré je do detailov (samozrejme bez koncovky) totožné so sanskritským naada?

Ďalší výraz v sanskrite pre hrom – vajra – Indrova zbraň, nachádzame v pomenovaní severských Varjagov označovaných ako kmeň germánsky (slovanský). V byzantských prameňoch sú spomínaní ako Varangoi. Varjagovia sa preslávili ako bojovníci v službách významných panovníkov, varjagskú gardu mali napríklad i byzantskí cisári, preto odvodenie ich pôvodu pomenovania od sanskritského slova vajra – Indrova zbraň, je naozaj výstižné.

Variagovia boli podľa západných historikov (germánskych Varjagov spájajú s dnešnými germánskymi národmi) pôvodcami štátu Kyjevská Rus, podľa ruských historikov to však nie je pravda. Ak budeme vnímať starovekých Germánov ako dnešných Slovanov, prítomnosť Varjagov na území Ruska nadobudne nový rozmer.

BIATEKY

Boha hromu nachádzame na našom území aj v písomnej podobe na slovenskej minci s nápisom AINORIX. Minca patrí do sady mincí známych ako mince bratislavského typu, nazývané aj biateky.

tetradrachma-AINORIX 

Na reverze mince sa nachádza vyobrazenie harpye. Pôvod Harpyí je odvodzovaný z gréckej mytológie. Sú považované za okrídlené bohyne – démonov, ktoré mali za úlohu kŕmiť draka, strážiaceho Zlaté rúno. V starovekom Grécku však v prvopočiatkoch boli akýmsi zosobnením búrky a mračien a zamestnávali sa tým, že odnášali duše zomrelých do podsvetia 26. V antickom Grécku boli zobrazované ako ženy s krídlami, neskôr ako vtáci s ľudskou hlavou, spravidla ženskou alebo dievčou, v neskoršom období sa jej hlava zmenila na hlavu starej škaredej ženy.

Minca AINORIX pochádza z obdobia, kedy Harpyje boli ešte zosobnením búrky a mračien. Búrka to znamená hrom, hromobitie, blesky, tmavé mračná, dážď – typické podmienky védskeho boha dažďa Parjana (Paroma). V slove Harpyja nemožno nevidieť podobnosť so slovenským slovom hrmieť. Drobnou zámenou písmen p → m dostaneme z Harpyje výraz Harmyja resp. Harmija či Harmia. Slovo Harpyja je však možno rozdeliť i na dve slová, na HAR(m) a PYJA, čo značí : HARM BIJA inak povedané – hromobitie (hrom bije). Táto interpretácia v žiadnom prípade nie je samoúčelná, pretože slovo Harmija resp. Ham-bija je významovo identické s poslaním Harpyje, ktorá bola zosobnením búrky a mračien, teda hrmenia (v šarištine slovo harmi znamená hrmí).

Harpyja zobrazená na slovenskej minci svedčí o tesnom kultúrnom prepojení so starovekým Gréckom a jeho mytológiou. Súčasťou tejto mytológie bol i boh Hermes. Preukázateľná existencia Harpyje na Slovensku nepriamo potvrdzuje i prítomnosť Hermesa, na našom území, popri iných, i Hromiakom nazývaným.

V staroveku sa domnievali, že harpyje sú oplodňované vetrami a ich deťmi sú potom najrýchlejšie a najlepšie kone. V rumunčine pod slovom žrebec nachádzame výraz armăsar (nápis na minci). Ohnivý, divoký, nespútaný kôň sa v slovenčine označuje výrazom PARIPA (hinduistický Parjana či germánska Pariena). A toho taktiež nachádzame i v gréckej mytológii pod menom Pegasos. PEGASOS okrídlený kôň, ktorý vedel lietať rýchlo ako vietor 50, má pomerne blízko k PARGANA, resp. PAGANA.

Potom už určite neprekvapí, že Parom bol bohom ohňa, hromu, sporu, hôr, lesov a zvere. Kultové zviera KANEC, respektíve biely kôň28. A kanec a kôň majú čosi spoločné, čosi, čo nám momentálne uniká, pretože okrem toho, že obaja sú symbolom boha Paroma, majú rovnaký slovný základ: KON – KAN (kôň – kanec).

Kôň ako symbol hromu a búrky je stvárňovaný na minciach bratislavského typu (Biatekoch) pomerne často (na minciach s nápisom COVIOMARVS a BIATEC je zobrazený kanec), buď samostatne alebo spolu s jazdcom. Ohnivý kôň ako posvätné zviera má zreteľné prepojenie s hadom – drakom, čo môžeme vidieť i na jednom z biatekov, kde hlava koňa pripomína dračiu.

Biatek - drak50

Biatek reverz, hlava koňa je zobrazená ako hlava draka. Jazdec drží v ruke akýsi krík či konárik. Tento germánsky zvyk opisuje Tacitus slovami :“…a akési obrazy a odznaky vzaté z hájov, nesú do boja…[kap.7] “ 5

Spojenie drak-kôň v hojnom počte nachádzame i v bohatej ľudovej slovesnosti. Slovenské rozprávky sa priam hmýria príbehmi, v ktorých sa vyskytuje drak letiaci na tátošovi. V jednej z nich, v rozprávke o Vintalkovi, ktorú podal Samko Jamriška z Malohontu 29, sa dočítame:

Vintalko pod železným mostom sa uložil spať i usnul. Tu ale o polnoci strhol sa strašný vietor, huk a tresk, a to práve nad mostom, kde Vintalko odpočíval, nač sa i on prebudil a hneď svoju zbroj zháňal. A to letel jeden drak na tátošovi, ktorý sa mu nad tým mostom potkol…

Pod ďalším mostom pri strete s ďalším drakom, jeho let sprevádza hrmot, treskot (drak – hrom) a čo je zaujímavé, meno hlavného hrdinu – Vintalko, môžeme po miernej úprave vysloviť aj ako Vantalko či Vandalko, teda Vandal.

armo

Detailné zábery na nápis. Zreteľne na nich vidieť jednotlivé písmená – ARMO.

Na averze mince AINORIX je hlava, pravdepodobne muža, s vrkočom (ženy sú na biatekoch zobrazované inak), pričom na opačnej strane sa nachádza hadovitá štruktúra ako protiklad vrkoča. Hadovitý útvar môže byť blesk, prípadne had. Pokiaľ „hadovitá štruktúra“ nie je výsledkom náhody (pravdepodobne nie je, pretože sa vyskytuje aj na minci s nápisom FARIARIX), tak sa tu črtá zreteľná symbolika, medzi mužom, ktorý má zopnuté vlasy do tvaru vrkoča a hadom-drakom ako ústredným božstvom – reprezentovaným ohnivým úkazom na oblohe, sprevádzaný hrmením. Symbolika spočíva v úprave vlasov do tvaru vrkoča, ktorým je dávaná najavo úcta, dôverný vzťah či doslova stotožnenie sa z božstvom formou vrkoča.

Vlasy zopnuté na samom temene hlavy do uzla spomína Tacitus v Germánii, pri opise Suebov. Ďalej uvádza, že „tým sa odlišujú Suebi od ostatných Germánov“. Ako príčinu udáva nie parádivosť, ale zdôvodňuje to ako praktickú potrebu: „pretože oni sa vyčesávajú pre oči nepriateľa, keď sa chystajú do vojny, aby vyzerali vyšší a strašnejší“, aby vyzerali ako božstvo, v ktoré veria, ktoré je s nimi v spojení, ktoré im dodáva sily a odvahy.

Ako si však vysvetliť nápis AINORIX? Na to existuje na prvý pohľad nezvyčajná odpoveď  – „Nijako.“ Takáto interpretácia nápisu je podľa všetkého chybná. Pri podrobnejšom preskúmaní textu AINORIX je možné vidieť, že nápis na minci je v skutočnosti odlišný. Pri patričnom zväčšení pomerne zreteľne vidieť namiesto AINO slovo ARMO. V spodnej časti sa nachádza XIR (čítame odzadu ako RIX), takže text by sa mal správne čítať ako „ARMORIX“.

Nápis ARMORIX v slovenčine nemá význam. Keď však vložíme na začiatok písmeno H, dostaneme HARMORIX (Harmorik?), v ktorom prvá časť  HARMO je zreteľne totožná s menami Harman, Harmaniak, Harmaček, Harmat, Harmanc, Harmar, Harmoš, Harmák, Hermes atď. V prípade doloženia písmena G dostaneme GARMORIX.

Vkladanie H pred písmeno A resp. vynechávanie H na začiatku v slovách je pomerne bežný jav a netýka sa len Slovenčiny. Poznáme množstvo podobných príkladov, medzi ktorými možno spomenúť ANNA – HANNA, Elena – Helena, Enrico – Henrik, Eravisci – Heravisci, Irmioni – Hermioni, Ermunduri (tal.) – Hermunduri, Ungaria 4 – Hungaria, Alani – Halani 27, Ister – Hister 27, arēna – harēna    (zápasište – lat.) 46, Aeduī – Haeduī (Haeduovia) 46, Adria – Hadria (Adriatické more) 46, erēmīta -herēmīta (pustovník – lat.) 46, erīlis – herīlis (mužský – lat.) 46, Iberi – Hibērī 46, Jeruzalem – Hierosolyma46,    atď.

Nápis ARMORIX je blízke menu Arminius, ktoré spomína Plinius vo svojej Prírodovede. Arminius bol vodca germánskych Cheruskov, ktorý porazil rímskeho vojvodcu Vara (vajra – Indrova zbraň) a jeho odseknutú hlavu poslal Marobudovi, vodcovi Markomanov (kmeň Suebov). V anglickom preklade z roku 1851 30 sa uvádza meno cheruského vojvodcu ako „Arminius or Hermann“, Arminius alebo Herman 31. V tejto nepatrnej poznámke nachádzame zreteľný odkaz na význam mena Arminius. Arminius je latinský výraz, takže jeho pôvodné germánske meno znelo pravdepodobne Armin (ARMO), resp. Harmin, a Harmin je opäť ďalším variantom k menám Hermion, Hermes, Harman, Harmaniak, Harmaček, Harmat, Harmar, Harmoš, Harmák atď.

Výraz podobný slovu ARMO nachádzame i v Škandinávii, v švédčine, v podobe slova Ormar, čo v preklade znamená HAD. Tento výraz sa vyskytuje i v nórštine v jazyku nynorsk, pochádzajúci z dedinských nárečí, ktoré si uchovali staronorské prvky. Druhý oficiálny jazyk Nórska Bokmål, je veľkou mierou ovplyvnený dánštinou, ktorá bola viac než 400 rokov úradným jazykom v Nórsku. V jazyku Bokmål slovo had preložíme obdobne ako do dánštiny – Slanger (dánsky Slange). Stará Nórština sa používa na juhu Nórska, práve v oblasti s najvyšším podielom (okolo 30 %) germánskej (rozumej slovanskej) haploskupiny R1a v Škandinávii.

norsko

Mapa Nórska s vyznačením oblastí, kde sa ako úradný jazyk používa (2007) bokmål,  nynorsk,      neutrálny

Had, resp. had-drak, a hrom majú k sebe veľmi blízko. Dalo by sa povedať, že hrom je jeden z prejavov hada-draka. Že nejde o náhodu, či účelovú slovnú hračku, dosvedčuje susedná fínština, v ktorej pod heslom HAD nachádzame výraz Käärmeet ( vyslovujeme medzi -a a -e) čo ma veľmi blízko ku garmet, germet – teda garmieť, harmieť, harmic či harmec (šar.), hrmieť.

Že je možno čítať K ako G napovedá fínske slovo Unkarilainen, čo v preklade znamená Maďar, pričom časť Unkari bolo prevzaté z latinského Hungarus, resp. Ungros 32. Obdobne je to i v slove pakanuus (fin.) a pagānitās (lat.), čo v oboch jazykoch znamená pohanstvo. Pagānus (identické s pakanuus) v latinčine značí pohan a Pakan je i priezvisko vyskytujúce sa na Slovensku.

Škandinávskeho hada menom Ormar, na počudovanie nachádzame v Zoroastrizme. Zoroastrizmus je považovaný za najstaršie monoteistické náboženstvo, ktoré malo veľký vplyv na neskôr vzniknuté náboženstvá ako Judaizmus, Kresťanstvo a Islam. Ujal sa v Iráne (haploskupina R1a) a v niektorých častiachAfganistanu. Tieto územia boli obývané Protoiráncami, ktorí tu zostali pri presune kmeňov do Indie (haploskupina R1a).

Zoroastrizmus je stále živé náboženstvo s koncentráciou stúpencov v okolí mesta Yazd. Bolo to jedno z prvých náboženstiev, ktoré uctievalo všemohúceho, neviditeľného boha menom Ahura Mazdu, v zoroastriánskych chrámoch reprezentovaného “večným plameňom“. Jadro učenia spočíva v dualizme, v odvekom boji protikladných božstiev reprezentujúcich dobro a zlo. Spenta Mainja (svätý duch Ahura Mazdu) alebo Ormazd či Ohrmazd podmieňuje jestvovanie, Angra Mainja (zlý duch) alebo Ahriman či Ahreman stelesňuje jeho popretie. K druhotným praprincípom ako ďalší existenciálny prejav Ormazda patrí neobmedzené trvanie čiže čas a nikdy nehasnúce svetlo; existenciálnou negáciou zo strany Ahrimana je znovu nijakou mierou nepostihnutý priestor a bez počiatku a bez konca ho vyplňujúce temnoty.

Zoroastriánsky Ormazd a škandinávsky Ormar (had-drak) majú zhodné nielen pomenovanie, ale i nikdy nehasnúce svetlo reprezentované ohňom, či večným plameňom (drak je ohnivým znamením). Ormazd v perzskom jazyku Pahlavi nachádzame ako Ohrmazd, čo má napodiv veľmi blízko k slovenskému ohromiť so základom hrom, v zmysle Boh (ohromný – božský). O-hrmazd je pozitívna zložka, a-hriman je negatívna zložka, jediného boha Ahura Mazdu. HrmazdHriman pôsobia ako ďalšie variácie Herma (Hermes) – Hrman, Hrmel, Hrmo, Harmar, Harmoš, Herman, Hermion atď.

Na základe výskytu haploskupiny R1a, na území, kde vzniklo učenie Zoroastrianizmu, by toto konštatovanie bolo logické, avšak popravde treba povedať, že je nutná podrobná analýza (bez predsudkov) tohto myšlienkového smeru. Určité jazykové a historické súvislosti napovedajú, že nás možno v tejto oblasti bádania čakajú veľké prekvapenia.   

Pôvod zoroastrianizmu je v hinduizme. Hinduizmus alebo Sanatana Dharma je veľmi zrnitá, pestrofarebná viera v Boha, ktorá pripúšťa rôzne cesty k Nemu; je to systém podobný záhrade, ktorá je síce jedna, avšak s rôznymi stromami či rastlinami. Opiera sa o základné ľudské hodnoty dobra a lásky, ktoré majú aj kresťania; toto náboženstvo verí vo večné prevteľovanie sa, z ktorého sa možno oslobodiť a dospieť do stavu, ktorý sa volá mokša (moksha), kedy sa oslobodený jednotlivec dostane do vyšších sfér (kde sú Bohovia) 33.

Mokša doposiaľ existuje vo Fínsku u niektorých etnických skupín ako bohyňa života. V ruskom panteóne nachádzame Mokoš, ktorá v hierarchii slovanských nadprirodzených bytostí stojí v prvej trojici spolu s Démonom Drakom a Bohom-Krakom, ako matka tiel živej prírody – veľká matka 34.

Mokoš – Mokša je „vodná bohyňa“ a slovo mokoš môže mať dávnoveký pôvod v slove mokrý. Vodou sa krstí, „oslobodzuje“ a sanskritské slovo mokša chápeme i vo význame – spása, sloboda, uvoľnenie. Túto Mokšu – Mokoš nachádzame aj na slovenskej minci bratislavského typu s názvom MACCIUS (Makiuš). Na reverze tejto mince je vyobrazenie štvornohej šelmy, ktorej podľa súčasných predstáv, trčia z papule ľudské nohy. Na averze mince sa nachádza do klbka skrútený okrídlený had – drak (šarkan).

Ďalšiu paralelu s hinduizmom nachádzame v pomenovaní severnej časti Európy. Škandinávia je výraz absolútne identický s menom indického boha menom Skandu. Skanda, je lúčom svetla, ktorý vznikol zo Šivovej iskry. Je Šivovou energiou a Jeho číslom je číslo šesť. Svojím oddaným odovzdáva materiálnu i duchovnú energiu, ale aj úspech 35. Na Srí Lanke (haploskupina R1a) je veľmi známy pod menom Murugan 25

Meno Murugan rozoznávame na Slovensku v menách Murga, Murgaš, či Murgač. V strednej Európe, na území Karpatskej kotliny nachádzame množstvo riek, ktoré nesú názov Mur, Mura, Mureš (slovensky Maruša). Al-Mascudí, arabský historik a zemepisec vo svojom encyklopedickom diele „Kitám murúdž az-zahab va macádin al-džauhar (Ryžoviská zalata a bane na drahokamy)“ pomerne obšírne opisuje Slovanov. Medzi inými spomína 36:

…Potom je tu kmeň, ktorý sa volá Muráva, potom kmeň Churvatín (Chorváti), potom Sásín, potom kmeň Chuššánín a napokon kmeň Barándžábín…

Je možné, žeby všetky Maravy – slovenská, rumunská a srbská boli územia, kde bol uctievaný boh Murugan, či Murgaš? Vylúčené to nie je, najmä keď si uvedomíme, že Góti (Srbi a Bulhari) dorazili na svoje dnešné územie so Śkandinávie, z územia, kde uctievali boha Skandu (Murugan).

Bavorský geograf v diele Descriptio civitatum et regionum ad septemtrionalem plagam Danubii spomínal (okolo roku 817) severne nad Dunajom Moravu, ktorú obývajú Marhari. V nej sa nachádzalo 11 miest. Druhú Moravu obývali Merehani, ktorí mali 30 miest 37. MarharovMerehanov súčasní historici svorne považujú za Moravanov. Pomenovanie MarhariMerehani však vysvetliť nevedia.

Kmeň menom Merehani, singulár Merehan je identický s hinduistickým božstvom menom Murugan, resp. Muruhan (TYP H). Zhoda je vo všetkých štyroch spoluhláskach, vrátane koncovky, jediný rozdiel je zámena samohlásky -u za -e. Ide o takú zhodu, že o totožnosti týchto dvoch výrazov len ťažko možno pochybovať.

Obdobne je to i s kmeňom menom Marhari. Kmeň Hari, opisuje Tacitus v Germánii, ako jeden z kmeňov Suebov (Slevov). Latinsky ich nazýva Harios a umiestňuje ich do oblasti niekde za Karpatský oblúk, na územie dnešnej západnej Ukrajiny. Marhar (singular od Marhari) pozostáva z dvoch slov, zo slova MAR v zmysle Marava a zo slova HAR. V slove HAR je možno vidieť dvojitú interpretáciu -  sanskritské výrazy HARA, prípadne HARI. HARA je ďalšie meno pre vlasatého indického boha Šivu, HARI je meno boha Višnu, ktorý mal taktiež dlhé vlasy.

Výrazy HARA, HARI nachádzame v súčasnej nemčine v slove haar, čo znamená – vlas, vlasy, chlp, chlpy, srsť a v slove haarig vo význame vlasatý. V šarištine sa pre označenie dlhých vlasov používa slovo haro. Tu je treba popravde povedať, že pôvod slova haro nie je známy. Môže ísť o slovo pôvodné, avšak nie je vylúčené, že výraz bol prevzatý od nemeckých prisťahovalcov. Pomenovanie Marhar označovalo teda obyvateľa Maravy uctievajúceho boha s dlhými vlasmi, ktorého oni sami napodobňovali pestovaním dlhých vlasov, ktoré zväzovali do vrkočov. Pre takýto “typ” vlasov sa v sanskrite používa výraz VENI, od ktorého sa odvíja pomenovanie MARaVENI, inak Maravania nazývaní.

 

Staroveká slovenská minca s nápisom ARMORIX (AINORIX) má mincu – dvojičku s nápisom FARIARIX. Na averze oboch mincí je zobrazená hlava s dlhým vrkočom, na reverze je taktiež rovnaký motív Harpyje, avšak tu už vidieť oproti minci ARMORIX určité odlišnosti. Najmarkantnejší rozdiel je v texte vyrazenom na pravej strane. Text je interpretovaný ako FARIARIX, a podľa neho dostala minca i pomenovanie. Nápis je rozdelený na dve časti. Prvú časť tvorí FARIARI, druhú – samostatne stojace X, nachádzajúce sa medzi nohami Harpyje.

 fariarix30

FARIARIX.

V odbornej literatúre 47 je základ mena považovaný za germánsky, prípona –rix je údajne keltská. Text je rozdeľovaný na dve časti, na FARA a RIX. Fara je odvodzované z nemeckého fähre, čo znamená prievoz, prievozník je fährmann. Význam slova FARIARIX je podľa toho vykladaný ako „kráľ prievozníkov“. Meno sa v tomto význame nikde inde nezaznamenalo, a je otázne ako sa k tomuto výsledku odborníci dopracovali.

Priemerný Slovák (Sloven) nepotrebuje tituly pred ani za menom, dokonca ani veľkú fantáziu k tomu, aby nápisu jednoznačne porozumel. V slovenčine je FARA miesto, kde býva duchovný muž – farár. Slová farár i fara sú čisté slovenské výrazy bez akejkoľvek úpravy. FARIARIX teda čítame ako FARIARIK, resp. FARARIK.

Pôvod slova farár je v súčasnosti nesprávne odvodzovaný od nemeckého ‘der Pfarer’. Podľa českých etymológov (1967), základné slovo fara pochádza zo staronemeckého pharre, a to zo strednelatinského parochia, a to zo strednegréckeho parokia a to od paroikos. A paroikos je vraj zložené z para, čo značí vedľa, a z oikos (dom). Podľa tohto teda katolícky farár  je „bydlíci vedle“, respektíve osoba nachádzajúca sa vedľa domu.

Avšak grécke slovo pre farára je papas a žiadny papasnebydlí vedle“. Farári vo všetkých kultúrach obyčajne žijú na fare. Anglicky sa fare hovorí parish, nemecky pfare portugalsky paroquia, grécky paroikia, slovensky farský dom alebo fara, a nikto nevie odkiaľ sa to slovo vzalo. Určite však nie od bydlíciho vedle. Pritom fara je domovom alebo oddychovým miestom duchovného muža, ktorý vidí a vie viacej než kto iný. Takému svätcovi sa v dravidskej Indii hovorí pār (plural pārar) alebo pāramaņan čiže Brahman a jeho miestom oddychu je paroikai, odkiaľ potom grécke paroikia atď. Ten kto býva na paroikai je pār alebo pārar. [Dr. Cyril Hromník]

 Farár teda odvodzujeme od pārar (tamilčina nepozná F), ktoré ak nám naozaj prišlo, tak len z východu, a od nás sa dostalo ďalej do nemčiny a nie naopak. FARIARIX teda mohlo byť pôvodne PARIARIX, s rovnakým významom. PARIARIX respektíve časť PARIAR, PARIA je identické s bohom menom Pariana (Parom) ako aj s mestom PARIENA (Nitra).

Obe mince, FARIARIX a (H)ARMORIX sú teda nielen dizajnovo identické, ale priamo na seba nadväzujú – PARIARIX (Pariarik, Parjana) ako boh Parom, boh hromu a bleskov, s hlavným náboženským sídlom v meste Pariena a (H)ARMORIX (Harmorik) ako pôvodca hromu (hrmenia), teda opäť „hromové“ božstvo.

Samotná interpretácia textu mince FARIARIX nesie so sebou určité pochybnosti, pretože je pomerne benevolentná k odchýlkam. Pri podrobnejšom preskúmaní názvu je zreteľne vidieť, že F nie je F, ale podoba sa skôr ruskému, či gréckemu G. Prvému R chýba nožička, takže ak to chceme čítať ako R musíme opäť siahnuť za gréckou resp. ruskou abecedou. Druhé R dokážeme čítať ako latinské, len v prípade, ak budeme uvažovať, že je obrátené.

Je zjavné, že text je možné čítať nielen v latinčine, ale i v gréčtine, dokonca, grécka „stopa“ sa javí ako pravdepodobnejšia.

Aplikovaním gréckej abecedy dostaneme nápis ΓΑΡΙΑ?ΙΧ , čo je omnoho bližšie vyrazenámu textu ako text písaný latinkou, čítaný ako FARIARIX. ΓΑΡΙΑ?ΙΧ čítame ako GARIA?ICH resp. GARIA?IKH. Otáznik označuje písmeno, ktoré v gréckej abecede nie je jednoznačne identifikovateľné. Písmeno sa nepodobá žiadnemu veľkému písmenu gréckej abecedy, avšak možno ho prirovnať k malému gama (γ), upsilon (υ) alebo ní (ν).

fariarix-text

Text na minci vykazuje prvky písma antickej gréčtiny, kde možno zreteľne prečítať  ΓΑΡΙΑUΙ [GARIAUI]. X (čítame ako kh resp. ch) sa nachádza trochu nižšie, medzi nohami Harpyje.

 

Dostávame tak tri varianty: GARIAGICH, GARIAUICH, GARIANICH. Prvú možnosť môžeme hneď zavrhnúť, pretože písmeno G (Γ) je zobrazené zreteľne na začiatku textu. GARIANICH zavrhujem tiež, aj keď tento variant je lákavá (GARJANA). Najpravdepodobnejší je variant s písmenom upsilon, pretože zobrazený znak sa javí ako akýsi medzitvar medzi veľkým (Υ) a malým (υ) ypsilonom. Vzhľadom na rôzne varianty starogréckej abecedy, ktorej používanie bolo závislé od miestneho dialektu, je táto odchýlka prípustná.

 grecka abeceda50

Grécka abeceda – starogrécka výslovnosť

 upsilon komplet

 Znak na minci vykazuje črty upsilon. ( v poradí zľava: veľké upsilon, znak na minci, malé upsilon)

 

Upsilon je v súčasnej gréckej abecede čítané ako Ypsilon, teda -y. Starogrécka výslovnosť je však v niektorých prípadoch odlišná od tej súčasnej. Konkrétne v prípade upsilon sa v starovekej gréčtine používal na zápis samohlásky -u. Vzhľadom na to, že nápis na minci určite nie je nový, mali by sme ho čítať ako GARIAUICH, respektíve GARIAUIKH.

Doposiaľ bolo nájdených a zdokumentovaných 23 mincí s nápisom „FARIARIX“, všetky v nálezoch v Bratislave a v Rakúsku, teda na území, kde ešte v 5. storočí 43 sídlili Suebi (Slevi), ktorí sami sebe hovorili Sloveni, a ktorí tak ako vtedy, tak i dnes v svojom nárečí používajú spoluhlásku (zjednodušene čítame ako -u). Z toho je zrejmé, že v slove GARIAUICH, nejde o štyri po sebe idúce samohlásky I – A – U – I (GARIAUICH), ale že domnelá samohláska U je v skutočnosti spoluhláska , v súčasnosti typická pre Záhorie a Slovácko, kedysi však hojne používaná i v iných regiónoch Slovenska a na Morave.

Ako príklad súčasnej Záhoráčtiny možno uviesť slová ako vúų (vôl), veseųo (veselo), piųa (píla), žiųa (žila), voųat (volať), poųedňe (poledne, poludnie), káųat (kálať, drevo rúbať na polienka), kaųač (drevená pomôcka pri odkôrňovaní prútia), spoųem (spolu), pedňe (poludnie), ųeų (lel), dopoųi (dopoly), škoųa (škola), siųa (sila), máųo (málo),  maųí (včasný), ųaųoch (lalok).

Táto spoluhláska , je v ostatných krajoch Slovenska, ako i v spisovnej slovenčine, nahrádzaná spoluhláskou -L, takže po drobnej gramatickej úprave dostaneme výraz už pomerne známy – GARIALICH respektíve GARIALIKH. S prihliadnutím na určité jazykové zákonitosti slovenských nárečí, je súčasnému slovenskému uchu prirodzený druhý variant, teda GARIALIKH, správnejšie GARIALIK. A tento GARIALIK je slovo veľmi zaujímavé hneď z viacerých dôvodov, z ktorých zatiaľ uvediem len jedno.

GARIALIK je až na koncovku zhodné so sanskritským slovom GARJANA, GARJANA v sanskrite značí zvuk – hrom, či hromový zvuk. Tento poznatok vytvára mimoriadne zaujímavú situáciu. Máme tu dve mince s rovnakým motívom (až na zopár drobných detailov) na averze i reverze s dvoma rôznymi nápismi, jeden zobrazený latinkou, druhý gréckou abecedou, jeden čitateľný v slovenčine, druhý v sanskrite so slovenskou koncovkou (-LIK), obe však vyjadrujúce vsťah k jednému fenoménu – k hromu, hromovému duneniu, GARIALIK a (H)ARMORIX.

Vyvstáva tu otázka, čo tým chceli autor či autori povedať. Jedná sa snáď o pomenovanie jedného božstva, ktorého uctievali pod dvoma rozličnými menami dve rozličné náboženské skupiny, či dva slovenské kmene? Tí pôvodní (domáci) a tí čo prišli zo severu? Alebo to bolo inak? Bol ako prvý  razený GARIALIK a po ňom, možno i vplyvom prisťahovaleckej vlny, (H)ARMORIX už v novo zavedenej latinčine? Je vari existencia týchto mincí dôkaz kultúrnej (nie výmeny obyvateľstva!) reformy, vrátane písma? Mohlo ísť v prípade mince GARIALIK o pôvodné písmo, používané na našom území, našimi predkami? Veď nemožno si nevšimnúť, že jednotlivé znaky vykazujú v porovnaní s ostatnými územiami, kde vládol Hermes (Ionia, Atény, Korint, Argos – viď. tabuľka) nepatrné odlišnosti (písmená -A, , ).

 

grecka abeceda varianty50

Porovnanie variácií rannogréckych typov písma z rôznych lokalít (Ionia, Athens, Corinth, Argos, Euboea) so súčasnou gréckou abecedou (Modern). Stĺpec AP zobrazuje starovekú výslovnosť, MP modernú výslovnosť.

Samotná gamma ( ) má v staršom období tak veľkú variabilitu zápisu (tvarov), že je na mieste pochybnosť, či možno vôbec uvažovať o prvom písmene nápisu ako o písmene G. Samotný tvar síce pripomína akési skrútené  ( G ), avšak rovnako tomu zodpovedá i staroveký zápis písmena pí (viď. tabuľku), dokonca to zatočenie smerom dole i územný rozsah používania, písmeno pí posúva do role favorita. V tom prípade by sme nápis nemali čítať ako GARIALIK, ale správnejšie – PARIALIK, teda PARIANA. A kruh sa uzatvoril. Boh menom PARIANA (Parjana) a boh menom (H)ARMORIK, majú na minciach rovnaké motívy. Tento samotný fakt vypovedá za všetky argumenty.

Otázkou na zamyslenie zostáva, či by sme pomocou starogréckych znakov nemali čítať i nápis (H)ARMORIX. V takom prípade by text RIX nebol čitateľný ako RIX, ale obrátene, v súlade s orientáciou textu ARMO, takže by výsledný text znel : ARMO-UICH respektíve ARMOUIKH, teda ARMOLIK (HARMOLIK). Znak A spolu so znakom R sú odlišné od znakov A (Λ)a R (P) použitých v prípade mince PARIALIK /GARIALIK, avšak v súlade s typom písma používaným napríklad v Korinte, Aténach či v Argose.

Riešení i interpretácií sa núka hneď niekoľko a nájsť tu najsprávnejšiu je dnes veľmi ťažké ak nie nemožné. Každopádne však možno jednoznačne povedať, že nech použijeme akúkoľvek abecedu, výsledkom budú vždy len slová čitateľné v slovenčine a jej nárečiach. A tie sú kľúčom k odhaleniu pôvodu všetkých biatekov i našej skutočnej histórie.

Škandinávski SLOVENI.

Názov Švédska je odvodzovaný od germánskeho kmeňa Suebov (švédsky svear), ktorý obýval oblasť centrálneho Švédska (Svealand). Pôvodné označenie znelo – Swerige (Svea rike, ríša Suebov). V južnom Švédsku, pri hraniciach s Nórskom, sa nachádza provincia Bohuslän, ktorá je známa vysokou koncentráciu nástenných malieb. Bohuslän v slovenčine znie ako územie zasvätené Bohu (obdobne ako Bohuslav). Krajinu s podobným pomenovaním nachádzame i v strednej Európe, ktorej starobylý názov znie Bohemia. Obe majú spoločné jadro v slove BOH. Bohuslän ako “Bohu sláva“ a Bohémia ako krajina „bohémov“, uctievateľov božstva menom Boh. Výraz Bohémia je v súčasnosti odvodzovaný od slova Boiohaemum, vo význame „územie Bójov“. Presvedčenie v túto „pravdu“ je také silné, že sa v tomto prípade to ani len nepokúšam spochybňovať.

Bohuslän a Bohémiu však nespája len ich názov. Spojitosť medzi strednou a severnou Európu možno objaviť aj v historických zdrojoch. Kanonik brémskeho biskupstva zo začiatku 13. storočia, vo svojom popise severských krajín „Descriptio insularum Aquilonis“ roku 1210 uvádza poznatky misionárov, obchodníkov a plavcov, a potom konštatuje, že spodok vtedajšieho Švédska majú v rukách Švédi, stred Góti a sever Vandali. A tí Vandali rozprávali slovanským jazykom 38.

A.F. Zvrškovec vo svojom článku Vandalizmus a Vandali 39 spomína švédsku kráľovnú Kristínu, ktorá ukončila svoj život v Ríme a na jej náhrobnom kameni je napísané, že skonala ako kráľovná Vandálie. Ďalej spomína existenciu mapy južného Švédska z 12. storočia, na ktorej sa nachádza mesto Morávia, z ktorého vyteká rieka Netra. K tejto mape som sa nedostal, avšak informácia zdá sa byť hodnoverná, pretože mesto Moravia sa nachádza ešte i na mape Škandinávie pochádzajúcej zo 16. storočia 40.

 

Mapa svedska 16stor600dpi18 

Časť mapy Škandinávie zo 16. storočia. V strede (pod nápisom GOTHIA) zreteľne vidieť mesto MORAVIA ( http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Carta_Marina-lightened.jpg) .

Nemusíme však hneď siahať po starovekých mapách. Na tých súčasných nájdeme napríklad mestá ako Harmanger, Sala, Kovland, Mora, Tärna, Gråssjön (Krasjon – Krásna, Krasno, Krosno), Mørkri (Mokrý, Mokraď), Vindeln (Vinidi, Vandali), Granö (Gran – staroveký názov pre Hron, prípadne Grad), Rödön, Rödånäs (Rodná), Lemesjö (Lemeš, na Slovensku – Lemešany), Byssträsk (Bystrica), Hornmyr (Horný mir obdobne ako Budimír), Bellvik (belavý, belij, biely), Drevdagen, Drevsjø (drevo, chorvátsky drevni – starý), Galabodarna (Gala bodarna, Kala vodarna – kalná voda), Drobak (Drobný), Dragsvik (drag chorvátsky drahý, draga – zátoka); či vrchy menom Ravnåsen (Ravná – Rovná, Rovina), Bogajell (Bog – Boh), Skåla, Gervenåkko (Červenako – Čerevnák, či žervenako – žeravý),  jazero Byssträsket (Bystrické), rieka Granan (Gron – Gron) atď.

Prevažná časť týchto geografických lokalít sa nachádza na severe Švédska, práve v oblasti, kde sídlili Vandali, ktorých spomína kanonik brémskeho biskupstva zo začiatku 13. storočia. Vandali, známi ako kmeň germánsky, boli očividne Slovania, a potvrdzujú to nielen historické dokumenty a zemepisné názvy, ale i fínština, v ktorej pod označením Rus nachádzame výraz Venäläinen – Ven(d)ala(inen).

Jazyková odlišnosť obyvateľov súčasných severských krajín a novodobých slovanských jazykov je zapríčinená dvoma faktormi. Prvým je vplyv Normanov (haploskupina I1) migrujúcich zo severu z Grónska a severnej Ameriky do strednej a južnej Škandinávie a Dánska a odtiaľ na Britské ostrovy a na územie dnešného Nemecka a do Stredomoria. Druhým je latinčina, ktorá počnúc stredovekom, postupne prekryla nielen pôvodný jazyk súčasných románskych národov, ale významným spôsobom ovplyvnila aj jazyky „súčasných národov germánskych“. Slovania (Germáni), až na zopár výnimiek (Maďari, Rumuni), si dokázali svoj jazyk uchovať v takmer nezmenenej podobe až do súčasnosti. Tomuto zodpovedá i príbuznosť slovenčiny a sanskritu. Na príbuznosť ďaleko starších dravidských jazykov (ako tamilčina) a slovenčiny vo svojich prácach poukazuje Dr. Cyril Hromník. Takzvaný proto-indoeurópsky jazyk, od ktorého je v súčasnosti odvádzaná prevažná časť jazykov Európanov, je umelým elementom rekonštruovaným pomocou komparatívnej lingvistiky, o ktorého hodnovernosti a reálnosti už v čase jeho vzniku boli veľké pochybnosti.

Obsadzovanie severnej Európy cudzincami zo severu, opisuje španielsky obchodník a diplomat Ibráhím ibn Jackúb at-Turtúší (zhruba polovica 10. storočia) 42:

Sídlia (Slovania – Suebi) v najúrodnejších krajoch, najbohatších na rozličné prostriedky obživy. Veľmi usilovne obrábajú pôdu a zabezpečujú si poživeň. V tomto ohľade prekonávajú všetky severné národy. Ich tovary putujú po súši, ale aj po mori k Rusom a do Konštantínopolu. Väčšina severných národov hovorí po slovansky, lebo sa pomiešali so Slovanmi. Medzi nich patria kmene at-Tudiškíjún (prekladané ako Nemci), al-Ankalajún (niektorí „nadšenci“ v tom slove vidia slovo „Maďari“)…

Al-Ankalajún pripomína skôr germánsky kmeň menom Anglii (lat.), ktorých spomína Tacitus vo svojej Germánii. Angliovia, latinsky AngliiAnkalajún resp. Angalaj(ún), ktorí sídlili na Jutskom polostrove, resp. v dnešnom severnom Nemecku.

Jackúb at-Turtúší ďalej opisuje územie Slovanov42:

Slovanské krajiny sa rozprestierajú od Stredozemného mora až po Severné more. Severné národy sa však niektorých týchto krajín zmocnili a bývajú medzi Slovanmi dodnes.

Aké krajiny má na mysli? Ide o územie dnešného Nemecka? Pravdepodobne áno, avšak nielen o to. Poznámka: „Ich tovary putujú po súši, ale aj po mori k Rusom a do Konštantínopolu“, naznačuje smer obchodnej trasy – cez more k Rusom a potom ďalej do Konštantínopolu. Na základe uvedeného, je možné sa domnievať, že severné národy sa zmocnili nielen Nemecka a Dánska, ale i celej Škandinávie, obývanej Suebmi (Slovenmi). Tomuto scenáru do detailov zodpovedá genetické zloženie obyvateľov Škandinávskych krajín, s vysokým podielom Slovanskej Y-DNA haploskupiny (R1a) a dominantnej Nordickej (severné národy) Y-DNA haploskupiny (I1).

Avšak slovanské jazyky sa v severnej Európe intenzívne používali ešte v druhej polovici 17. storočia! Keď v roku 1697 umrel švédsky kráľ Karol XI, bola pri tejto príležitostí napísaná pohrebná reč, ktorú v Štokholme 24 novembra 1697 na zhromaždení švédskeho dvora prečítal oficiálny kráľovský ceremoniár. Tu je časť z nej 44:

Placzewnaja recz na pogrebenie togho prez segho welemozneiszago i wysokorozdennagho knjazja i ghossudarja Karolusa odinatsetogho swidskich, gothskich i wandalskich (i proczaja) korola, slavnagho, blaghogowennagho i milostiwagho naszego ghossudaja (!), nynjeze u bogha spasennagho. Kogda jegho korolewskogo weliczestwa ot duszi ostawlennoe tjelo, s podobajuszczjusae korolewskoju scestju, i serserdecznym wsich poddannych rydaniem byst pogrebenno w Stokolnje (!) dwatset-scetwertago nowemrja ljeta ot woploszczenia bogha slowa 1697…

Ďalej nasleduje šesť strán taktiež v miestnom slovanskom jazyku, ukončených oslavnou básňou o zomrelom kráľovi. Tento text sa dochoval a je umiestnený v súbore kódexu univerzity v Uppsale, počínajúc stranou 833 (tohto kódexu), zaberajúc 8 strán. Známy je ešte jeden exemplár, uložený v Kráľovskej knižnici v Štokholme 45.

Dôležitým bodom tejto pohrebnej reči je poznatok, pre koho bola táto reč určená! Kto bola cieľová skupina? Neboli to drobní poddaní, ale prítomná šľachta, vysokopostavená vrstva spoločnosti! To značí, že za posledných tristo rokov muselo prebehnúť v severnej Európe silné odnárodňovanie, obdobné „maďarizácii“ a „ponemčovaniu“, ktoré z tohto obdobia dôverne poznáme v našich končinách.

Zaujímavé paralely dostaneme porovnaním germánskeho osídlenia strednej a severovýchodnej Európy (podľa Tacita) s „neskoršími“ slovanskými územiami. Pomerne značné množstvo názvov Germánskych a Slovanských kmeňov vykazujú podobnú, ak nie identickú skladbu, či totožný význam a dokonca, niektoré sa nachádzajú na približne rovnakom teritóriu (viď tabuľka).

  

Germánske kmene

Slovanské kmene

Chatti

Hadi (Srbi)

Goti

Gadi, Hadi (Srbi, Bulhari)

Ostrogóti

Ustutrána (Al-Mascúdi – O Slovanoch)

Cherusci

Chorváti

Helisios, Halani (Alani)

Haličania

Lygii

Uliči (Lučani)

Manimos

Manábin (Al-Mascúdi – O Slovanoch)

Rugii

Rusi

Lemovii

Lemkovia

Nemetes

Nemci

Helveconas

Havolania

Marcomani / Marhari

Maraveni (Moravania)

Suebi (Suevi), Suobeni

Slevi, Sloveni

 

Pre pomenovania mnohých ďalších germánskych kmeňov jestvuje čisté a logické vysvetlenie v jazykoch súčasných Slovanov, či v jazykoch iných súčasných európskych jazykov so zjavným prepojením na Slovanov.

Pri pohľade na obe mapy (Tacitova Germánia a územia Slovanov), je na prvý pohľad zjavné, že ide temer o identické územia a je takmer nemožné uvažovať o tom, že k takejto rozsiahlej výmene obyvateľstva došlo v priebehu niekoľkých storočí, aj vzhľadom na to, že Suebi sú na území Slovenska opisovaní ešte v 5. storočí 43. Na ich čele v roku 468 stál suébsky kráľ Hunimund opisovaný ako Hunimundus Suavorum dux, čo by sme správne (pomocou jazyka Suevov – dnešnej Záhoráčtiny) mali čítať ako Hunimundus Slavorum dux, teda Hunimundus Slovenský vládca (knieža).

Pojem German za posledných dvesto rokov dôsledkom politickej objednávky zmenil svoj skutočný význam. Stal sa symbolom nadradenosti a osobitosti, stal sa kultom. V skutočnosti však značne utrpel. Utrpel tým, že stratil historickú kontinuitu, zmenou jazyka a náboženstva stratil svoj pôvodný význam a stal sa označením pre úzku skupinu moderných národov, ktorých pôvod je síce germánsky, avšak z pohľadu genetiky len v minimálnej miere, neprekračujúc hranicu 30 percent.

Vzhľadom na historickú kontinuitu, prerušenú iba v posledných dvoch či troch storočiach, by sme mali správne používať pomenovanie Germáni nielen pre Škandinávske národy a Nemcov, ale i pre všetkých súčasných Slovanov, a označenie Sloveni pre všetkých Suebenov (Suebov), pričom to nie sú len dnešní Slováci, ale i Moraváci, Maďari, Slovinci, Česi, minimálne východná časť Rakúska, Halíč, západná časť Ukrajiny, Sedmohradsko a Chorvátsko (podľa Tacita i celé Poľsko a časť Škandinávie).

Súčasné pomenovanie Suebov v podobe výrazu Svébi bolo na Slovensko importované z českého Svébové. Popri inom aj na tomto slove zreteľne vidieť, v akej otrockej závislosti sa nachádza historická veda na Slovensku. Poslušne sme preberali nielen myšlienky a teórie, ale i názvy a pomenovania. A len tak sa mohlo stať, že slovo Suebi, ktoré v nárečí západného Slovenska a Moravy, Liptova i Rimavskej doline znamená Slevi, teda Slávi, len tak sa mohlo stať, že to naši historici premenovali na nič nehovoriace Svébi. Že nejde v žiadnom prípade o náhodu, či slovnú hračku, dokazuje jednoznačný fakt, že historikmi spomínaní Suebi (rozumej Slevi), žili a pracovali práve na území dnešných Moravákov, Záhorákov, či Rimavanov, a že títo sú ich priami potomkovia, čo aj v svojom rodnom nárečí dosvedčujú tým, že rozumejú slovu Suev.

 

Oskár Cvengrosch

 

Súvisiace články:

Biateky razili Sloveni

Marava a Markomani

Gótové nebo Getové – Germáni nebo Trákové 

 

Literatúra: 

1. Július Handžárik, Maďarské podvody, Eko-konzult 2009, str.30

2. Marián Tkáč, Kedy sa začínajú slovenské dejiny, Literárny týždenník 24. júl 2009

3. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 117-119

4. MAGNAE MORAVIAE FONTES HISTORICI I, Státni pedagogické nakladatelství PRAGAE-BRUNAE, 1964, str. 367

5. Tacitus, Z dejín císařského Říma, Svoboda 1976

6. Vladimír Ferák, Čo hovorí DNA o genetických koreňoch slovenskej populácie, Katedra molekulárnej biológie, Prírodovedecká fakulta UK. https://www.vedatechnika.sk/SK/VedaASpolocnost/NCPVaT/Stranky/CoHovoriDNAoGenetickychKorenochSlovenskejPopulacie.aspx

7. The Y Chromosome Consortium, The university of Arizona, http://ycc.biosci.arizona.edu/

8. Origins, age, spread and ethnic association of European haplogroups and subclades, http://www.eupedia.com/europe/origines_haplogroupes_europe.shtml

9. Publius Cornelius Tacitus, De origine et situ Germanorum, anno domini XCVIII, kap. XXXVIII, E Wikisource

10. Publius Cornelius Tacitus, Germania, translation based on A.J.Church and W.J.Brodribb (1876), from Wikisource

11. Július Špaňár/Jozef Hrabovský, Latinsko/slovenský a Slovensko/latinský slovník, SPN 1962, str. 156

12. MAGNAE MORAVIAE FONTES HISTORICI I, Státni pedagogické nakladatelství PRAGAE-BRUNAE, 1964, str. 342

13. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 142

14. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 232

15. Konštantín Palkovič, Záhorácky slovník, Vydavateľstvo HEVI, s.r.o. 1997, str. 177

16. Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, zväzok II, Tatran, Bratislava 1974, str. 223, 297, 157

17. Cyril A. Hromník, Vsup údajných Slovanov-Zablatencov do európskych dejín, KULTÚRA 15/09; Tajne dejiny – http://www.tajnedejiny.sgo.sk/?p=68

18. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 245

19. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 52

20. Tacitus, Z dejín císařského Říma, Svoboda 1976, str. 43

21. Dejiny slovenčiny, Wikipédia

22. Vojtech Zamarovský, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Vydavateľstvo PERFEKT 1998, Bratislava, str. 182

23. Rudo Irša, osobná korešpondencia autora

24. W. R. S. Ralston, Songs of the Russian People, 1872, str. 87, http://www.sacred-texts.com/neu/srp/srp00.htm

25. Juraj Šípoš, osobná korešpondencia autora

26. Vojtech Zamarovský, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Vydavateľstvo PERFEKT 1998, Bratislava, str. 158

27. AMMIANI MARCELLINI  HISTORIAE LIBER XXXI, http://www.thelatinlibrary.com/ammianus/31.shtml

28. Rudolf Irša, Slovo a Oslovanoch ich démonoch a bohoch, str. 145

29. Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, zväzok I, Tatran, Bratislava 1974, str. 379

30. NATURAL HISTORY OF PLINY, TRANSLATED BY THE LATE JOHN BOSTOCK, M.D., F.R.S. AKD H. T. RILEY, Esq, B.A., LATE SCHOLAR OF CLAEE HALL, CAMBRIDGE, LONDON; HENRY G. BOIIN, YORK STREET, COVENT V MDCCCLI.str 348

31. Július Špaňár/Jozef Hrabovský, Latinsko/slovenský a Slovensko/latinský slovník, SPN 1962, str. 757

32. Ľubomír Ď u r o v i č, ZPRÁWA PJSMA SLOWENSKÉHO TOBIÁŠA MASNICIA* A PROBLÉM SLOVENSKEJ IDENTITY

33. George Nandana Sipos (Juraj Šipoš), Ganeš a Kumara – úvod do hinduizmu,  http://www.freebsd.nfo.sk/hinduizmus/ganesh.htm

34. Rudolf Irša, Slovo a Oslovanoch ich démonoch a bohoch, str.128

35. George Nandana Sipos (Juraj Šipoš), Boh Skanda, http://www.freebsd.nfo.sk/hinduizmus/skanda.htm

36. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 238

37. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 154

38. Recenzia : Slovenské dejiny I., Anton Semeš, recenzia bola uverejnená v dvojtýždenníku Kultúra 16/2009

39. A.F. Zvrškovec, Vandalizmus a Vandali časopis Tempo – 5.jún 2006

40. Carta Marina-lightened.jpg, http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Carta_Marina-lightened.jpg

41. Publius Cornelius Tacitus, De origine et situ Germanorum, anno domini XCVIII, kap. XL, E Wikisource

42. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 245, 242

43. Ján Steinhübel – Nitrianske kniežatstvo, vydavateľstvo RAK, Bratislava 2004, str. 17

44. Плачевная речь по Карлу XI, или На каком языке говорили в Швеции?, http://gorod.tomsk.ru/index-1228868796.php

45.  NORDISK TIDSKRIFT för BOK OCH BIBLIOTEKSVÄSEN, UPSALA & STOCKHOLM, ALMQVIST &WIKSELLS BOKTRYCKERI-A.-B., ÅRG. I. 1914, str. 368, http://runeberg.org/bokobibl/1914/0003.html

46.  Július Špaňár/Jozef Hrabovský, Latinsko/slovenský a Slovensko/latinský slovník, SPN 1962, str. 267, 266, 270, 271

47. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 133

48. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 241

49. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 238

      50. Vojtech Zamarovský, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Vydavateľstvo PERFEKT 1998, Bratislava, 236