Slovo ako zaujímavý dôkaz.

V súvislosti s Keltskou dobou je potrebné poznať jednu zaujímavosť, s ktorou doposiaľ nik vážnejšie neuvažoval. Gréci zmenili starodávny orientálny smer písania (sprava doľava), a začali písať zľava doprava. Avšak najstaršie grécke nápisy sú písané ešte starým východným štýlom sprava doľava, alebo obojsmerne, t.j. bustrofedicky – na spôsob býčieho záprahu tak, že jeden riadok je písaný zľava doprava, a ďalší opačne, a tak striedavo. ¹

Zmätky zapríčinené opačným zápisom boli zdrojom nemalého počtu nových neznámych slov. Krásnym príkladom tohto typu skomolenia je grécke slovo άκινάκης [akinakes]. Akinakes bol krátky meč (40-60 cm) skýtskeho pôvodu, ktorý používali nielen Skýti, ale i Médi, Masageti, Peržania a neskôr i Gréci. Akinakes sprava doľava nám ponúka tvar „sekanika“ a keďže sa meče používali na sekanie a bodnutie, tvar „sekanik“ v zmysle „nástroj na sekanie“ je pre meč naozaj výstižný. Sekanik je pomerne dlhé slovo na to, aby šlo o náhodu, pričom toto dlhé slovo je na chlp zhodné so slovenčinou, vrátane koncovky „-ik“. Koncovka v slovenčine vyjadruje zdrobneninu ako napríklad konár-konárik, rám-rámik(šar.), stôl-stolík, strom-stromik(šar.), plán-plánik, kľúč-kľúčik, kôň-koník, nôž-nožík, meč-mečík, atď., čo je v prípade malého meča (od tvaru „sekan“ – nástroj na sekanie) prirodzene nazvaný „sekanik“. Akinakes je zreteľne rýdzo slovenské slovo čítané od zadu, z čoho je možné vyvodiť nielen starobylosť slovenských nárečí, ale i idetifikovať, kto boli v skutočnosti Skýti, Médi či Peržania (nositelia haploskupiny R1a).

Ak tento „grécky logos-vrat“ použijeme v prípade germánskeho mena Slev, Sláv (Suev, Sueb) dostaneme pomenovanie „vels“, „vals“, čo nie je nič iné ako „vlas“ a ktoré smeruje k termínu „vlasatý“. Už som spomínal, že pôvodné slovanské obyvateľstvo pestovalo kult dlhých vlasov, vlasatí boli Markomani, vlasatí boli všetci tí, ktorým sa v latinčine hovorí vulgus (v preklade „pospolitý ľud“). Tento pospolitý ľud býval prevažne na dedine, no a týchto latinčina označuje i ako paganus, čo je zjavné zhodné s pojmom „pohan“, pochádzajúce od termínu „bog“, takže vidiečania v celej rímskej ríši boli „bogani“, uctievajúci boha menom „BOG“.

Ako už bolo spomenuté, široké slovanské nárečové spektrum v kombinácii s nedokonalou (foneticky obmedzenou) latinskou abecedou prinieslo mnoho podôb mena „vlasatých“ a tak historicky poznáme volos (rus.), vlas, vles, valach, vulgus atď. Tento pojem však nesúvisel striktne s vlasmi, ale mal širšie mytologické zázemie v slovách „veľký“, „veličizný“, „velikášsky“ ako i „vlchký“ vytvárajúci prepojenie na „mokrý“, „mok“ a z toho vyplývajúci „mag“, teda „magický“. Všetky tieto pojmy navzájom súviseli a smerovali k mytologickému slovanskému božstvu mnohých mien, z ktorých je v našich končinách známa bohyňa menom Veles.

Latinský tvar vulgus (pospolitý ľud), ktorý by sme mohli zapísať i ako „vulkus“ čítaný sprava doľava dáva „sukluv“, teda spoluhlásky SKLV, predstavuje iné meno pre Slávov, Slovenov – tvar Skláv (Sclav, as-Sakáliba ). Týmto dostávame zaujímavý reťazec: SLAV=VALS=VULKUS=SKLAV=SLAV, ktorý zaujímavým spôsobom vypovedá okrem iného i o možnom pôvode mena Sclav.

Volcae

Ďalší jazykový variant mena „vlasatých“ bolo historické meno Volcae (Valachi, Volchae). Volcae bola keltská kmeňová konfederácia, ktorá vpadla do Macedónie (asi 270 pred n.l.). Kelti pod vedením Brenusa zvíťazili a pokročili ďalej na grécky poloostrov, kde vydrancovali Delfy. Na základe materiálnej kultúry boli kmene menom Volcae identifikované v južnom Francúzsku, Morave, v údolí rieky Ebro (Španielsko), a v Anatóilii (Galatia).

Za čias Cézara Volcae (Vlasatí) sídlili východne od Bójov, na území slovenskej Moravy. Cézar spomína bohatstvo regiónu nielen v zmysle poľnohospodárskej produkcie, ale i vzhľadom na nerastné ložiská, a „Vlasatým“ prisudzuje značné metalurgické schopnosti i kvalitu ich zbraní ²¹⁷. Tieto metalurgické možnosti poskytuje len región Slovenského Rudohoria, ktoré bolo už od vekov politicky zviazané s celým územím severných Karpát, vrátane dnešnej českej Moravy. Cézar vo svojich „Galských vojnách“ opisuje Keltov obývajúcich Herkýnsky les (Karpaty; Uherkýnia silva – uhorský les, obkolesujúci krajinu menom Uhorsko) ako prisťahovalcov z Galície, ktorí „zabrali“ krajinu, avšak moderná archeológia identifikuje moravsko-slovenský región, ktorý obývali Volcae, ako časť materskej krajiny kultúry „La Tène“. Ako poznamenal Henry Howarth pred sto rokmi: „Tectosagi opisovaní Cézarom, ako stále obývajúci Herkýnsky les, boli v skutočnosti obyvatelia, žijúci v domovoch svojich predkov, odkiaľ časť z nich sa presadila na ich ohromnej výprave proti Grécku, a napokon sa usadili v Galatii (Anatólia) v Malej Ázii, kde sa jeden z kmeňov nazýval Tectosagi“

Podľa všetkého „Volcae Tectosages“(Vlasatí Tektoságovia) obývali územie severnej časti Karpatskej kotliny, vrátane Moravy a západnej časti dnešného Rakúska. Odtiaľ podnikli výpravu na juh na Peloponéz a do Malej Ázie. Vpád na Peloponéz z územia Pannónie bol vedený v dvoch vlnách. Predvoju velil vodca menom Bolgios (alebo Belgios)², ktorého meno by sme mali pravdepodobne čítať ako Volchios alebo Velchios (Velkios, veľký či volch-vlasatý). Druhú vlnu viedol muž menom Brennus z Prausi³. Prausi je považované za meno kmeňa, ktorého identifikácia je neznáma. Prausi by sme však mali pravdepodobne čítať ako Prauši (s mäkčeňom) a nemusel to byť kmeň, ale zemepisná lokalita – v našom prípade mesto, ktoré sa nachádza v oblasti Pannónie (na jej severnej hranici) a z mnohých jeho historických pomenovaní sa časť zhoduje s termínom „Prauši“. Ide o lokalitu Bratislavy, ktorá bola nazývaná i Presburch, Prespurch, Brezburc, Prešpork. Tieto staré názvy sú zreteľne zložené z dvoch častí: „preš“ a „vrch(burg)“, pričom prvá – „Preš“ je identická s „Prauši“. Meno Brennus je rýdzo slovenské, pričom dvojité „n“ naznačuje, že mohlo ísť o zápis fonetického „ň“, takže náš Brennus bol vlastne Breňuš, teda Braňuš, Branislav, Braňo.

Strabón vo svojej Geografii (kniha IV., kapitola 1.) opisuje, že ľudia zvaní  Tectosages prišli tesne k Pyrenejám, do krajiny bohatej na zlato. Ďalej opisuje ich obrovskú silu a početnosť, kedy sa zo svojej otčiny (Pannónie) vydali smerom na východ, a spolu s ďalšími dvoma kmeňmi – Trocmi a Tolistobogii vtrhli do Malej Ázie. Rímsky historik Livius opisuje tieto tri keltské kmene (Tolistobogii, Trocmi, Tectosage) ako pochádzajúce z dunajskej oblasti, ktoré sa roku 279 pred n.l. usadili v strede Malej Ázie. Oblasť sa neskôr stala súčasťou rímskej ríše s pomenovaním Galatia.

Tolistobogi v Malej Ázii obsadili západnú časť územia, ich centrom bolo mesto Blucium, čo možno interpretovať i ako Vluchium (Valachium). Stred osídlili Tectosages sústredení okolo mesta Ancyra (dnešná Ankara), ktorého meno nápadne pripomína jedno z variánt mena Uhor – Ungar, ktorý sa v tvare „ungari“ spomína napríklad i na Soľnohradskej (Salzburgskej) doske z roku 477. Východnú časť osídlili Trocmi s hlavným mestom menom Tauion (dnes Büyüknefes). Významným mestom Galatie bolo staré mesto Frýgov – Gordion, ktoré príchodzí Galaťania premenovali na Vindia³, teda na mesto Vinidov (podobne ako Vindobona, dnešná Viedeň), čo pomerne jasne vypovedá o tom, kto vlastne príchodzí „Kelti“ v skutočnosti boli.

Migrácia Volcae podľa Cézara.

Na Peloponéze v časoch antických sa nachádzalo mesto Golos (ale i Golkos), ktoré sa nachádzalo v jednej z cieľových oblastí „karpatskej inváznej vlny“. Neskôr došlo k zámene počiatočného písmena z G na V, takže v súčasnosti sa mesto nazýva Volos. Volos ako slovenská Veles, ale i ako ruské волос[volos] (vlas). No a tento Volos-Golos, zámenou V-G načrtáva zaujímavý smer možného vnímania Galičanov ako Valičanov, Vališanov (vlasatých) a naopak, Galov/Keltov ako Volosov – Valachov, čo by podporoval i všeobecne známy fakt, že „Volcae“ bola keltská kmeňová konfederácia, inak povedané Volcae-Volosi boli Gali-Kelti.

Meno Volcae ako „grécky logos-vrat“ nám dáva „eaclov“, ktoré čítame ako „jeaklov“, či „jeaglov“. V tomto tvare vidíme dva typy zvierat: chorvátske jegulja, čo označuje úhora a latinské aquila – orol. V tejto súvislosti nebude náhodou, že hlavné mesto Tectosagov – Ancyra, nesie meno Ungar (úhor).

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúce časti:

Pôvod Slovenov – Slovákov I.
Pôvod Slovenov – Slovákov II.
Pôvod Slovenov – Slovákov III.
Pôvod Slovenov – Slovákov IV.
Pôvod Slovenov – Slovákov V.
Pôvod Slovenov – Slovákov VI.
Pôvod Slovenov – Slovákov VII.
Pôvod Slovenov – Slovákov VIII.

Literatúra:

1. Gorazd A. Timkovič, Cyrilika je staršia ako glagolika, Krásnohorský zborník, Prešov, III/I -2 (2008), str. 15 – 23

2. Gerhard Herm, Kelti, vydavateľstvo Obzor, Bratislava 1985, str. 44-45

3. John C. Koch, Celtic culture a historical encyclopedia, ABC-CLIO, inc; Santa Barbara, California, USA, 2006, str.785-787