aktualizované 5.11.2018  (slovo “to” vysvetlenie významu slovenského slova “terigať”, slam- slama, Slemä, talk, vysvetlenie pôvodu slova drísty)

pokračovanie 1. časti:

octopus [oktəpəs] – chobotnica; Chobotnica je tvor žijúci pod vodou s mnohými chápadlami (nohami). Tvar octopus pravdepodobne stratil počiatočné písmeno „N“, takže pôvodne znel „noctopus“ resp. „nogtopus“, čo je výraz zložený z dvoch slov: „noga“ (noha) a „topus“ v zmysle byť pod vodou, kde základ tvorí slovo „top“ ako topiť, potopiť; „nog top-us“ bol teda opisné meno tvora s mnohými nohami žijúceho pod vodou. {oc};

of- od, z; táto predložka, jedna z najpoužívanejších v anglickom jazyku, vyjadruje v 2. páde privlastňovací vzťah. Je podozrivo podobná prípone ov v našom 2. páde. Európa je posiata názvami miest a dedín s príponou ov/ow (Glasgow, Prešov, Rostow na Donu atď.). Východoslovenské dialekty spodobujú „ov” na „of” („Prešof”). Týmto pádom, paradoxne a nad všetky očakávania, je východniarčina bližšia angličtine než iné slovenské dialekty. Niektorí nebudú prekvapení, už Ander z Košíc tvrdil, že: „I perši čľovek bul vychodňar. Ľudze mojo, to še hutori že dajaky Kolombus objavil Ameriku..Ľudze to ňe pravda. To un kec prišol, to už vychodňare v moru nohy močili i še ho pitaľi: „Bratu a ty skadze?”"

Ale ono je to ďaleko horšie- to of a ov sa nejak podozrivo podobá na psie haf! (anglický pes šteká woof!, pozri poznámku za slovom wren)- čo to znamená- anglické of a naše ov je nielenže jedno z najstarších ľudských slov, ale, pravdepodobne jedno z najstarších zvieracích slov. Je to principiálne zvuk na odohnanie nepriateľa cez vycerené zuby, znamenajúci “(choď) preč!” Podobnosť of a ov je preto možno náhodná. Ale možno nie.

Praveké ov v našom jazyku nahradilo od (???). „Tento klobúk je od Jana.” resp. „Tento klobúk je Janov.” (Spisovne by to teda malo znieť: „Tento klobúk je ov Jana.” alebo „Tento klobúk je Janod.” V angličtine sa hovorí „This is Jans hat.”, ale anglicky hovoriaci by rozumeli aj vete   „This is a hat of Jano.”, ale táto sa používa už len príležitostne, nadnesene: „People of Slovakia” (Ľudia Slovenska). Vzťah slov ov a of je len vrcholom ľadovca- len jedna z pragermánskych (?) predložiek, zakuklených v našom jazyku, ktoré tvoria kostru nášho slovanského jazyka (ďalej v poznámke).

Poznámka- o strate logiky. Angličtina nemá pády, zato prekypuje bohatosťou predložiek- in, at, of, off atď. Je to tzv. analytický jazyk, kde sa slovný základ nemení, a nič sa nepridáva na koniec slova. My máme pády-6, a to z nášho jazyka robí tzv. flektívny jazyk. My slová ohýbame. Ohýbame ich preto, lebo sme hlúpi.

Zabudli sme, totiž, prečo naše slová ohýbame.

Naše slovenské pády a skloňovanie- vznikli jednoduchým presunutím predložky spred slova za slovo. Niektoré predložky sa rozdelili napoly, pričom prvá hláska (s,k,z, o atď.) zostala pred slovom, a zvyšok sa presunul za slovo. Preto sú slovenské predložky tak krátke.

Podľa skladby viet ako napr. „S Janom.” je možné vydedukovať, že pôvodná predložka obsahovala m (ako napr. nórske samt a sammen (saman)- spolu), podľa mňa to bolo sam resp. nosovejšie samm). „Idem s Janom.” by tak pôvodne znelo „Idem samm Jano.” ). Znie to veľmi germánsky, nie? Ako vidíte, hranica medzi “Slovanmi” a “Germánmi” je tenká. Dá sa zjednodušene povedať, že náš slovenský/slovenský jazyk bol niekedy analytickým jazykom (bez pádov?), ktorý namiesto pádov používal predložky, úplne identické s dnešnými škandinávskymi/germánskymi. Každému slavistovi teraz musí hlava explodovať, keď poviem, že gramatická bohatosť slovanských jazykov vznikla skomolením, a následným- generačným nepochopením škandinávskych/germánskych predložiek (pravdepodobne imigrantami, používajúcimi pragermánčinu ako druhý jazyk). Však koniec- koncov, aj slovo suma (z latinského sum) vlastne znamená dokopy, spolu. Ďalšou tehličkou, podporujúcou túto teóriu, je existencia slova sám, ktoré síce znamená presný opak od spolu, ale práve to ho robí podozrivým (nič nezvyčajné u jazykov, slovo čerstvý v poľštine znamená presný opak- starý, pokazený). Je tu teda predpoklad, že slovo sám niekedy znamenalo presný opak- spolu.

“Idem samm Jano.” resp. “Idem s Janom.” je len začiatok. 6. pád.

Ideme na 3. pád.- “Idem ku Janovi”.  Slovenské ku, to je to isté ako anglické to, alebo nemecké zu (alebo ďalšie “naše” TU). Akurát u nás sa používa dvojako- v tvare ku, ako aj skrátenom k. Prečo sa niekde používa k a niekde ku, to nám v škole vysvetlili, ale nezmyselne. K sa “vokalizuje” (pridá sa k nemu “u”) vtedy, keď nasleduje slovo s “k”. Je to nezmysel, ktorý vymysleli ľudia, ktorí nepoznajú pointu.

Pointa sa zachovala v mužskom rode vo vzore dub a stroj, a v celom strednom rode. “Idem ku (to, zu) dievča.” sa skomolilo na “Idem k dievčaťu.” Avšak (vokalizovaná, “spisovná”) veta “Idem ku kredencu” obsahuje 2 u, nie jedno (z toho jedno je zbytočné), teda je nelogická.

Pád 5- ty- O KOM, O ČOM? – Jediný kontroverzný pád, ktorý môže a nemusí pochádzať z pragermánskej/kromaňonskej/škandinávskej predložky. V tomto prípade OM. V nórštine om znamená to isté, ako nemecké um- o, okolo, ale aj za, cez atď. Det handler om noe annet- Jedná sa o niečo iné. Om en time- O/za hodinu. Om du vil- Pokiaľ chceš. (nór.). V 5. páde sa pozostatky po om možno zachovali v zámenách:

Z (hypotetického pravekého) OM KO? vzniklo teda O KOM?

(Ko až také hypotetické nie je, znamená ktorý v chorvátštine aj bosniačtine, tieto krajiny majú mimochodom najvyšší výskyt kromaňonskej otcovskej línie I2 v Európe, ktorá je o. i. pôvodná aj v Škandinávii).

Om sa možno schováva aj vo výrazoch ako: Idem poľom (Pôvodne Idem om pole???) Aj keď toto je už 6.-ty (7-my) pád, a je možno pozostatkom po ancestrálnej predložke SAM (vyššie).

(síce kontroverzné, ale keď sa pozrieme napr. na vetu bol som na rybách, dostaneme nemeckú predložku nach (po). Možno je to náhoda, ale tých náhod je nejak veľa. Podobne sa rozkúskovala predložka za- idem z Mikuláša, vyzerá to tak, bolo predtým idem za Mikuláš).

Každopádne- kostra našej gramatiky- pády (minimálne 2.,3. a 5-ty) vznikla roztrhnutím, skomolením a 5-tisícročným zabudnutím pragermánskych predložiek ku/tu resp. to,zu, of, samm atď. Sú roztrúsené ako prípony vo všetkých našich pádoch a rodoch (a keby len našich), väčšinou chaoticky a nelogicky, ale po dôkladnej analýze sa vždy dopracujeme k ancestrálnym predložkám, ktoré majú dodnes svoj variant v Škandinávii (a nielen predložkám, aj také “ideme” je vlastne “me ide”, me=my v jazyku západného Nórska, tzv. nynorsk, ale aj ďalších euroázijských jazykoch, čo by mohlo skôr naznačovať skôr nostratický/uralský pôvod slova me/my než kromaňonský/európsky. Najnostratickejšie slovo je ty, ktoré sa s malými obmenami vyskytuje vo všetkých jazykových rodinách na euroázijskom kontinente, a o. i. sa v našej gramatike schováva v tvaroch ako idete=te ide).

Tento posun predložiek spred slova za slovo mohol nastať u východnej odnože “západoeurópskych lovcov” (ktorých najčistejšími potomkami sú paradoxne obyvatelia baltských krajín) celkom spontánne- však skúste 20-krát za sebou povedať: “Idem sam Jano, idem sam Jano, idem sam Jano….”skôr, alebo neskôr, nastane skomolenina.

Môžme veriť na náhody, ale skôr je pravdepodobné, že oná degenerácia logiky európskeho prajazyka sa neudiala len tak- tam musel byť prítomný katalyzátor- domnievam sa, že oná zmena od logického k nelogickému mohla nastať len inváziou, (resp. imigráciou alebo populačným boomom) cudzieho etnika, ktoré nie celkom pochopilo jazyk domácich. A vyzerá to tak, že to bolo etnikum, ktoré používalo ako svoj materinský jazyk aglutinačný jazyk (Fíni, uralské, sibírske kmene???). Skrátka- niekto kto je zvyknutý používať výlučne prípony, a nie predložky. A hybridizáciou týchto dvoch zvykov vznikol jazykový hybrid- pekne znejúci, ale nelogický mačkopes, ktorý slavistika, nesmierne samoľúba veda- nazýva praslovančinou. (Jazykoveda hovorí o procese aglutinizácie analytických jazykov resp. analytizovaní aglutinačných jazykov ako o bežnom, priam spontánnom procese, ale nič sa svete sa nedeje len tak. A zvlášť v praveku. Jazyková zmena musela byť sprevádzaná etnickou zmenou.

Čo sa Fínov a ich vplyvu na náš jazyk týka, nebol by som v tomto názorovom prúde sám, jazykovedkyňa Asya Pereltsvaig sa na svojom blogu zaoberá prvkami fínskeho jazyka v ruských dialektoch, a jej postrehy sú skutočne zaujímavé:

- fínština sa v ruštine doteraz hľadala na nesprávnych miestach- v slovnej zásobe. Pointa tkvie v tom- že ona je zakuklená v gramatike:-)

- pravdepodobný spôsob introdukcie fínštiny do ruských dialektov je cez manželské zväzky- keď si Rusi brali za manželky ženy z fínskych kmeňov, žijúcich na území Ruska (Kareli, Mordvini, Vepsi atď).

- fínske manželky sa síce naučili po rusky, ale zároveň sa nikdy nezbavili jazykových prvkov svojho jazyka, a tieto preniesli na ďalšie generácie.

(Koniec- koncov, aj vandalský veľmož z Popradu mal čiastočný ázijský pôvod, pričom, ako naznačil Karol Pieta, jeho matka mohla byť Alanka).

Asya Pereltsvaig sa však zaoberá relatívne nedávnou dobou- počínajúc vznikom Ruska- nie pravekom.

Postrehy tejto jazykovedkyne sú však veľmi poučné aj pre pochopenie starších procesov- vrátane vzniku našich slovanských jazykov. Ak je toto pravda, potom slovanský svet nie je vôbec výnimočný- je vlastne rázcestím (nič viac- nič menej) medzi analytickými jazykmi atlantického okraja Európy, a aglutinačnými jazykmi severo-východu- nič originálne, len veľa nelogickej komplexity- miešanec,akých je na euroázijskom kontinente veľa. Naša slovanská identita- náš nepochopiteľne bohatý jazyk- je možno pozostatkom jazyka Kromaňonských lovcov, ktorý prešiel kuchynskou úpravou ich fínskych manželiek. (Teória č. 1- sme ugrofíni po matke).

Ale toto je tá romantická verzia príbehu o praslovančine. Potom je tu ešte jedna verzia- znepokojivejšia, nepekná, rúcajúca všetky ideály slovanskej duše- a síce- že nie matky- ale otcovia našich otcov, nositelia genetickej línie R1A, rozprávali uralským (ugro-fínskym) jazykom(!!!). A títo, po stovkách rokov koexistencie s východnými kromaňoncami s nimi jazykovo splynuli, čoho výsledkom sú dnešné slovanské jazyky…(takže teória č. 2- sme ugrofíni po otcovi)

Ale prečo stále spomínam kromaňoncov- v roku 2013 boli tímom prof. Lazaridisa dekódované pozostatky 5- tich mezolitických lovcov (cca 6tis. r. p.n.l.), jeden z Luxemburgu a 4 zo Švédska- prekvapenie- 3 pozostatky patrili otcovskej línii I2a1b (kromaňonského pôvodu, ktorá sa dnes ale vyskytuje prevažne vo východnej Európe, v Škandinávii dnes prevláda I1) a prekvapenie č. 2- línia I2a1b je presne ten rod, ktorý o tisíc rokov neskôr, po styku s prvými roľníkmi, založil prvú veľkú civilizáciu v Európe, Cucuteni- Tripolije na území dnešnej Ukrajiny. Teda tu je ten kromaňonský element- skrytý hlboko v jadre našej slovančiny, o ktorom hovorím. Žiadni- po tajge roztrúsení- lovci, ale plnohodnotná mestská civilizácia. Ich jazyk bol ale zmenený, predložky rozkúskované, a vetné členy poprehadzované. Kto zapríčinil túto jazykovú kolíziu, môžme hádať. Koniec civilizácie Cucuteni Tripolje privodili výpady národov, ktoré sa v minulosti nazvali Indoeurópania. Geneticky patriaci líniám R1A a R1B, rozvrátili Európu, a ako jedna z prvých padla matriarchálna civilizácia Cucuteni- Tripolije.

Ozveny týchto násilných udalostí sa mohli doniesť o 2-tisíc rokov aj k Herodotovi, ktorý opisuje, že Sarmati vzišli zo “skýtskych mužov a Amazoniek”- inými slovami- klasickou inváziou, v ktorej sú pobití muži. Tento scenár (o. i. vzniku praslovančiny), ktorý som našiel kdesi na diskusii Eupedie, nie je romantický ako verzia s fínskymi manželkami, ale je epický ako príbeh o Helene Trójskej- veď len uvážte- bojové národy Skýtov z východu si podmanili krajinu, kde po boku bojovníkov cválali ženy- bojovníčky. A tento príbeh po ústnom podávaní 80-tich generácií, zapísal staroveký génius. A my sme ich potomkovia. Je to tak neuveriteľné, až to nemôže byť pravda. Ale zároveň sa hovorí, sú veci, ktoré nevymyslíš… Jeden z argumentov, prečo si Slovania nárokujú na dedičstvo Skýtov/Amazoniek je samotné slovo Amazona, ktoré, podľa niektorých, obsahuje slovo maž (muž, teda A-mužona by podľa tejto tézy bola žena bez muža, čierna vdova, kt. muž padol v boji). Neviemneviem, ja osobne sa skôr prikláňam k slovu žona (žena). (tak, či onak, je tu vylepšená 2. teória- v antickom svete zapísaná, grandiózna teória č. 3- sme potomkami Skýtov a Amazoniek.)

Teda to, čo, čo nazval Grover S. Kranz “Sarmati, rozprávajúci turkickými jazykmi” (zmeska nositeľov genetických línií R1A, R1B a N), ktorí sa nakoniec dostali aj na Britské ostrovy spolu so svojimi skomolenými predložkami a príponami, sme, podľa všetkého, MY.

Ale je tu aj 4- tá teória. A teraz to zoberiem obrovskou odbočkou od jazykovedy do množstva sfér života.. Je tu 4-tý evolučný model straty logiky nášho prajazyka. Súvisí s 1. a 3. teóriou- náš kromaňonský prajazyk skomolili a prekrútili ŽENY. Ale nie tým, žeby boli ugrofínky. Ale tým, že boli ženy…

Presnejšie, východo-európske ženy. Ale nie tie východoeurópske ženy, ktoré stoja za to. Ale tie…poviem príklad- pravidelne, na sviatok všetkých svätých, na cintoríne na východnom slovensku vídam- nazvem to- východoeurópanky, ktoré sa na tejto pietnej akcii objavia v úbore, pripomínajúcom skôr najnechutnejšie obdobie 90-tych rokov- v čiernom obtiahnutom, prípadne tigrovanom úbore, a už zdiaľky sa ligoce obrovská zlatá pracka na opasku (s uhlopriečkou 14cm a viac). O omietke na tvári, oblaku voňavky a podobne, ani nehovorím. Tomu sa povie, pocta zosnulým ako sa patrí. Namiesto tichej spomienky vizuálna sebaprezentácia.

Budem hovoriť o tej časti slovanských žien, ktorá po osobnostnej stránke vymetá spodné priečky. Ktorej poviete 3 vety, z toho zabudne 2, z toho si jednu domyslí, druhú prekrúti, a svojou schopnosťou “čítať medzi riadkami” (ktorou sa často chváli) pridá Vašim 3 vetám nečakaný význam. Všetky 3 prekrútené vety použije v budúcnosti proti Vám. Napriek tomu, že programovo devastuje kardiovaskulárny systém obetí svojej verbálnej šikany, je to večná obeť, a všetci jej robia zle. Ako som už naznačil v slove friday, stelesnením tejto bytosti je fiktívna postava z Andera z Košíc- Erža. Ján Pisančin- alias Ander- túto postavu vôbec nemusel vymýšľať- on ju odpozoroval zo svojho okolia…

Niežeby takéto typy neexistovali od nepamäti po celom svete, ale som skutočne presvedčený, že to, čo vidíme aj dnes, na cmiteroch niektorých regiónov Slovenska, je pozostatok obrovskej matriarchálnej civilizácie, ktorej súčasti (dunajská kultúra, tiszpolgársky komplex v mladšej dobe kamennej, neskôr Dáci) sa podieľali na procese našej etnogenézy, a samozrejme, aj genéze nášho jazyka. (pozri slovo friday).

Niekde v minulosti tu bol obrovský zdroj iracionality. Musel byť, je to evidentné na slovanských jazykoch, ako aj tých, ktoré sa nazvali indoeurópskymi. Ak hľadáme pôvodcu, alebo minimálne katalyzátor, ktorý zpôsobil túto stratu logiky, je veľmi pravdepodobné, že ho spôsobil iracionálny a nelogický nositeľ.

Vladimír Ferko v knihe Svetom, moje, svetom. opisuje príhodu slovenského drotára, ktorý sa po dlhej vandrovke a vybudovaní prosperujúceho obchodu v Odese vrátil domov na Považie, aby si tu našiel manželku. Tu chcel navštíviť istú perspektívnu dievčinu, ale evidentne prišiel k nej domov priskoro. Idúc popod okno, stal sa svedkom magického obradu dedinských žien- oná deva, vo svojej izbietke, kľačiac v kadi s vodou, obklopená staršími ženami, odriekajúcimi akési zaklínadlá. Ktorási jej vyliala na hlavu surové vajce, ktoré sa jej lialo po tele až tam dolu, kdesi… Mágia, ktorej účelom bolo evidentne zvýšiť šance onej devy. Spomínanému drotárovi nebolo viac treba. Otočil sa, vrátil sa do Odesy, a zobral si za ženu “Nemkyňu”. (Tá aspoň vie, načo má tú vec medzi ušami, pozn. JanK).

Fenomén tetky je jednou z najmizernejších stránok východnej Európy. Niežeby nemecké  ženy nemekotali a neriešili iných- ale nájsť tam pravú tetku, aké sa dodnes zachovali v niektorých oblastiach  Slovenska- proste- ak tam aj nejaké sú, akosi ich nevidno. Zato v balkánskych krajinách, radšej tam nechodiť…

Rovnaký pôvod má aj fenomén židovskej matky. Podobne ako Ander z Košíc a ďalší trpiaci, aj východoeurópski Židia v Amerike sa odjakživa snažili obrátiť celú vec na vtip. Podľa bývalého poradcu izraelského prezidenta (meno si nepamätám) sa dôstojníci IDF boja matiek svojich vojakov viac než Arabov. Myslím, že by si izraelský národ mal sadnúť, a konečne si zadefinovať, kto je vlastne jeho skutočný nepriateľ…

Rovnako jazykovedci by mali uznať, ako rôznorodosť nositeľov jazyka drasticky vplýva na jazyk samotný- uznať existenciu neurodiverzity nositeľov jazykov- sú etniká logické, etniká iracionálne, a tu je, vklinený hlboko do srdca našej civilizácie, obrovský iracionálny element, ktorý musel mať jednoznačný vplyv na vývoj slovanských a európskych jazykov. A to teda mal, a nielen na jazyk. Tento iracionálny element rovno v jadre euroázijskej civilizácie je totiž starší než sama civilizácia. Je určite starší než racionálny element.  A čo je najšokujúcejšie, keby nie jeho, tak možno dnes nie je ani civilizácia. Kto si myslí, že všetko toto je nezmysel, a má pocit, že ho už teraz vynáša zo sedačky, nech ani nečíta ďalej. Lebo najhoršie len príde.

J. F. Del Giorgio vo svojej knihe The Oldest Europeans (Najstarší Európania) nie je síce najvedeckejší, ale podáva asi najšokujúcejšie ale zároveň najpravdepodobnejšie vysvetlenie množstva gréckej mytológie aké som kedy počul. V prvom rade, všetko, čo sa píše v bájach, je pravda. Akurát podaná optikou vtedajšieho človeka- a tú treba správne dekódovať. Heinrich Schliemann to vedel, a tak nepočúval reči skeptikov/obmedzencov, ale šiel hľadať Tróju podľa jej opisu v Iliade a našiel ju.

Heroické obdobie bolo obdobím pádu matriarchálneho zriadenia Starého Grécka vplyvom výpadov kmeňov zo severu (odtiaľ, kde žijú dnešní Slovania, mimochodom). Tento archeológiou dávno podložený proces  je však zachytený aj v bájach:

Hydra- netvor s hadím telom a 9-timi dračími hlavami, žijúci v jazere Lerna, s jedovatým dychom, strážiacim vstup do podzemia. Jej matka bola spolovice ženou a spolovice hadom. Herakles/Herkules sa nebál, a tak zobral meč a netvora sťal…

Inými slovami, v blízkosti jazera Lerna, pri termálnom prameni (travertínovej kope) s jedovatými výparmi (resp. pri vstupe do jaskyne s jedovatými výparmi) bola svätyňa kňažiek, ktorých sa domáce obyvateľstvo bálo (vďaka ich krvavým rituálom napr.), čo však nebol problém pre príšelca zo severu. Zobral meč, dal ich dolu, čo bolo pre domáce (nezmyselným zlom terorizované) obyvateľstvo takým vykúpením, že okamžite vznikol hrdinský epos. Tento príšelec sa samozrejme nevolal Herakles- Herov a Herakleitov bolo podľa Del Giorgia veľa- 2-3 generácie zakladateľských otcov, ktorí zlikvidovali matriarchálne zriadenie tej doby. Tak dlho im to trvalo. A to, že sú velebení dodnes, len svedčí o tom, že spôsoby vládnutia vtedajšieho matriarchátu boli pre príšelcov zo severu skutočne odpudzujúce (preto prirovnanie kňažiek k hadom je úplne namieste).

Už len názov samotný- tetka- akosi osciluje okolo slova tot, tót , toth (maď.), Teuton (ger.) = pôvodný obyvateľ, človek odtutaj. Tetka, by teda jednoducho znamenala domáca obyvateľka.

Psychológia tetky, evidentne, nie je vlastná len ženám. Manipulácia a klamstvo sa nesie civilizáciami ako cholera od čias ich vzniku, a dnes vďaka informačným diaľniciam a sofistikovaným zbraniam páchajú jednotlivci s hyperaktivovanými subhumánnymi časťami mozgu škody ako nikdy. Zdravý rozum nie a nie neprevážiť démona, ktorým sú neurálne štruktúry, hormonálne žľazy a orgány, z ktorých pozostáva zadný mozog (alebo inak plazí komplex), a dôsledkom je ten kreatívny chaos, ktorý vidíme dnes.

A pritom, existuje aj tretia cesta. Naznačil ju rakúsky psychológ Otto Rank už pred 100 rokmi. Ak nám už príroda nadelila anatomicky väčśie neurálne obvody tam kdesi vzadu, v tých evolučne primitívnejśích častiach našich mozgov, je škoda ich nevyužiť v dobrej veci. Vizuálny talent zadného mozgu sa dá rovnako využiť pri fintení pred zrkadlom, ale aj pri práci v grafickej/ výtvarnej oblasti. Takisto prekrúcanie, inštinkt, nad ktorým veľa ľudí nemá žiadnu kontrolu, je možné využiť na ničenie životov ľudí okolo seba, ale jeho podstata- kombinatorika- je pozitívne využiteľná v množsve oblastí (logistika). A zvedavosť- hlad po informáciách, sa dá uhasiť rovnako klebetami/ zbieraním špiny na druhých, ako aj poznávaním sveta okolo nás.

Aký lepší hardware si môžete želať na skúmanie okolitého sveta, než dva vyspelé mozgové laloky (=dva výkonné simulátory reality, ktoré sa vyvinuli do dnešnej podoby na savane), poháňané výkonným agregátom- obrovským slepačím mozgom, ktorý si pravdepodobne nesieme ako dedičstvo po neandertálskom človeku. Kto sa dokáže vymaniť z otroctva svojho JA a vizuálneho/zvieracieho polosveta alfa a tera- vĺn (ktoré vysiela zadný mozog), môže sa po dlhej ceste sebazdokonaľovania stať niečím, čo Otto Rank nazval Kompletný človek (Total man).

A teraz, po dlhej obkľuke a vysvetlení košatého kontextu, späť k jazykovede.

Slepačí/plazí mozog a negatívne vlastnosti idú akosi ruka v ruke. Ale je tu aj akási ďalšia oscilácia- sú 2 druhy jazykov, ktoré akosi zapadajú do mentálneho profilu človeka s vyvinutým zadným mozgom- a sú to aglutinaćné jazyky (pridávajú sa prípony na koniec slova), a- flektívne jazyky (pridávajú sa prípony na koniec slova, kde jedna fonéma môže mať viac významov). Povedať slovo, a až potom na konci mu dať význam, pričom až posledná fonéma mu dáva úplne konečný význam- to mentálny proces, ktorý je veľmi podobný dohode, kde sa niečo dohodlo, potom dohodlo znova, a finálne ešte raz. A aj tak nič nakoniec neplatí. Je to náhoda, že turkické/ugrofínske kmene, ktoré odjakživa pôsobili deštruktívne voči európskej civilizácii, rozprávajú aglutinačnými jazykmi? Neverím. Neviem si predstaviť osmanských tyranov, ani budapeštianskych politikov a iných lámačov dohôd a prekrúcačov, rozprávať iným jazykom. Je to štýl reči, ktorý dokonale sadne do hláv podobných typov. Niečo povedať- čakať na reakciu protidiskutujúceho- a podľa jeho reakcie dodať potrebnú koncovku, ktorá až po niekoľkých sekundách dá onému slovu zmysel. Tento element je prítomný aj v nemeckom jazyku- povedať koreň slova, a až na konci krasorečou preplnenej vety povedať (po odsledovaní reakcií spolustolujúceho) príponu/predponu, ktorá dá celej vete konečný zmysel. Jazyk diplomacie, ktorá vznikla v kožených stanoch ázijských nomádov.

A možno- tu funguje aj Lamarckistická evolúcia- že nielen manipulatívne etniká rozprávajú aglutinačným jazykom, ale že aj aglutinačný jazyk tvorí takýchto ľudí. Jazyk má obrovský vplyv na mentálny profil človeka, takže rozprávať jazykom, ktorý permanentne aktivuje centrá kombinatoriky v mozgu, musí mať svoje dôsledky aj na správanie. Ale gény nie sú voda. Možno preto estónsky jazyk stráca svoj aglutinačný charakter v prospech analytického, lebo Estónci sú geneticky jednoducho viac Európania než Uralici. Ale, čo je pre jedného jedom, to je pre druhého liekom. Možno práve aglutinačný jazyk je dôvodom, prečo majú Maďari taký zmysel pre vtip a recesiu. Prekrúcanie, kombinovanie, a nečakané zvraty, ktoré vyvolávajú emotívnu reakciu- však to je základ vtipu! Môj známy z južného Slovenska sa mi raz zdôveril, že jemu slovenská nadávka neprinesie ani zďaleka takú úľavu, ako tá maďarská. Tu niekde je možno odpoveď na otázku, prečo maďarský jazyk prežil, ako cudzí element, obklopený slovanským svetom, až dodnes.

Okrem zvyškov aglutinačných jazykov zostali v jazykovom kotli Európy aj fenomény ako napr. ablaut (sing-sung-sang), o ktorom som po dlhej dobe uvažovania vydedukoval, že je to cudzí element, ktorý nemá ani kromaňonský, ani uralický pôvod. Takže zostával pôvod neolitický. Že asi najlepšie zapasuje do hlavy človeka, ktorý nemá pevné pravidlá. Kuchynská veda má svoje čaro. Po dlhom mentálnom výkone prísť na niečo, na čo už dávno niekto prišiel. Už dávno to totiž vyslovil Theo Vennemann. Ablaut je podľa neho semitského pôvodu.

{JanK};

opium [əupjəm] – ópium; Ďalšie celoeurópske slovo, ktoré dala slovenčina svetu. Ópium je omamná látka získaná z nedozretých makovíc. Pôvod názvu je „hľadaný“ v gréčtine v slove opion – maková šťava. Užívateľ ópia sa dostáva do stavu eufórie, stráca pocit telesnej, či duševnej bolesti. Tento stav pripomína stav opilosti. Tu pramení i pôvod slova ópium – opilosť, opitý, opiť; pričom slovo „opiť“ má jednoznačný slovenský pôvod v tvare „pi“, „piť“. Šťava z nezrelých makovíc sa zjavne kedysi popíjala namiesto pálenice (pálenka). {oc};

passion [pešn] – vášeň, nadšenie; (P→V) nám dáva vassion, spoluhláska “io” sa mení na “e” teda vasen, vášeň, {oc};

patriot [petriət] – vlastenec; vlastenec pochádza od základu vlasť, vlastniť; vlasť je to čo vlastníme, čo je naše, nie cudzie. Vlasť sa vzťahuje na krajinu a vlastenec dalo by sa povedať túto krajinu vlastní, má ju v dŕžave, je proste jeho, teda mu patrí (patriť) – teda je patriot. {oc};

persuade [pə’sweid] – presvedčiť; persuade zeretľne pochádza od slova „presvedčiť“ – rovnaká stavba, rovnaké hlásky (presuade, presvade, presvadčiť). Slovo „presvedčiť“ je jednoznačne slovenské, zložené z predpony „pre“ a základu „svedčiť“. {oc};

plane [plein] – rovina, plocha; slovensky planina, pláň {oc};

piston [pistən] – piest; piston pochádza zo slovenského “piest”, podobnosť je zreteľná, pričom slovenské “piest” má zreteľný súvis so slovom “piesť”, v zmysle zapekať, zohrievať sa. Piest sprostredkuje prenos sily (energie) medzi tlakom piestom utesnených tekutín a pohyblivým mechanizmom spojeným s piestom. Spomínaná energia (piestom utesnená tekutina) je v prevažnej miere vysokotepelný (horúci) element, takže piest je zahrievaný, t.j. pečený (piesť). {oc};

place [pleis] – miesto; plece pochádza od šarišského pľac a to od šarišského plac (plať, platiť, miesto výplaty) a to od slova plátno (kedysi používané ako “peňažná” mena). Plátnom sa kedysi platilo za tovar a služby. Miesto, kde dochádzalo k vyrovnaniu sa nazývalo pľac (od slova platiť), čo je i anglické place. {oc};

plait [plet] – vrkoč; pochádza zo slovenského pliesť, pletie – plait; pramienky vlasov sa zapletajú (pletú), z čoho vzniká vrkoč {oc};

plough [plau] – pluh {oc};

plum [plam] – slivka; Najrozšírenejšie použitie sliviek je pálenka (slivovica). Pálenka sa páli, teda palum – plum. {oc};

prayer [preə] – modlitba, prosba; modlenie sa je prejavovanie túžob, sú to želania, priania. „Modlím sa za tovje zdravie, za šťastie…“ nech je to za čokoľvek, stále je to prejavovanie „priania“, a toto slovo „priať“, „praje“ je vyjadrené i v anglickom „prajer“ {oc};

proud [práud] – pyšný; spojitosť so slovenským prút (prút rastie kolmo nahor,  zvykom ľudí s veľkým egom je chodiť vzpriamene- ako prút).Pre lepšie pochopenie tohto (na prvé počutie uši trhajúceho a nepravdepodobného) spojenia je nutné ísť na slovo Britain.

definícia z Wiktionary: “z Middle English proud, prout, prut, z Old English prūd, prūt (”pyšný, arogantný, ; porovnanie s Old English prȳtung ‎(“pýcha”); prȳde, prȳte ‎(“pýcha”)). Príbuzné slovo s Plattdeutch praud, staronórsky prúðr (”statočný, pekný, dobrý”; > islandsky prúður, stredná nórština prudh, Danish prud), pravdepodobne zo starej francúzštiny prod, prud (”statočný, galantný”; > franc preux), z predpokladaného neskorolatinského *prōdis, príbuzné latinskému prōdesse ‎(“hodnotný”); aj keď, staroanglické umlaut odvodeniny prȳte, prȳtian, atď. naznačujú, že slovo môže byť staršie a pravdepodobne pôvodné…”

Osoby, označované ako prut mohli byť tiež príslušníci vyššej spoločenskej triedy, ktorí sa od podrobeného obyvateľstva odlišovali vyššou a štíhlejšou postavou.

{JanK};

punish [puniš, paniš] – potrestať; do angličtiny sa toto slovo dostalo údajne zo starofrancúzskeho puniss, čo je gramatická verzia slova punir (potrestať, napraviť, pomstiť), skôr poenire. Súvisiace so slovom poena (trest). S tým súvisiace anglické slovo penal (trestný). Ako u množstva paneurópskych slov, aj tu nachádzam slovenský ekvivalent, ktorý je síce špekulatívny, ale dáva zmysel- slovenské slovo ponoriť. Keď zoberieme to množstvo mumifikovaných tiel, nájdených v bažinách Dánska a ďalších krajinách, z ktorých je vysoké percento evidentne popravených, potom táto hypotéza až tak špekulatívna nie je.

Podobne slovo funeral (pohreb) sa javí ako hypotetické puneral, (=proces ponorenia). Odkiaľ sa vzalo slovenské ponurý, a čo vlastne v skutočnosti znamená, môžme hádať.

Zvuky starej Európy sú všade okolo nás, v slovách, ktoré denne používame. Sú to tiene našich zabudnutých predkov, ktoré nám plynú z úst bez toho, žeby sme poznali ich skutočný zmysel. Ale sú momenty, keď sa veľa ľudí, bez akejkoľvek príčiny, zastaví nad nejakým slovenským slovom, a zrazu im pripadá akosi cudzie. Väčšinou nenájdu príčinu toho zvláštneho pocitu, tak to nechajú tak. Je to škoda, lebo tieto momenty precitnutia- to sú v skutočnosti chvíľky geniality. Je škoda ich premrhať. V takomto momente si treba oné slovo zapísať, vo voľnom čase nagooglovať, a o svoje poznatky sa podeliť (trebárs na tejto stránke). Možno sa tým svet dozvie jedno ďalšie tajomstvo. {JanK};

raise [reis] – zvihnúť; toto slovo je síce podobné svojim škandinávskym bratrancom reise s rovnakým významom, ale čo urobíme s našim rásť?

{JanK};

shadow [šaedou]- tieň; na tom by nebolo nič podozrivé, pokiaľ sa nezameriame na prídavné meno od shadow- shadowy (tienistý). Po našom- šedivý. Tu sa musíme zastaviť a uvedomiť si, že (ak je toto pravda) my Slováci vlastne slovu šedivý asi nerozumieme. Síce ho používame od veky vekov, a považujeme za svoje, ale nikdy by nás nenapadlo, že má niečo spoločné s tieňom. Ale čo urobíme so slovesom shed – hádzať? Nie je náhodou shadow odvodené od shed? Potom by shadow- tieň znamenalo niečo ako slovenské „zhod“ (hypoteticky „shod“, „shodov“).

Oficiálna jazykoveda má odlišný názor- a síce že shadow a šedivý pochádzajú z iného koreňa (shadow z koreňa SCEADUWE a šedivý z niečoho, čo obsahovalo “ch”= chedivý), a teda- že sa v tomto prípade jedná o nepríbuzné slovo.

No dobre, ale ako potom vysvetlíme podobnosť slov shed a (z)hod? Tie sú významovo aj zvukovo identické. Na nepríbuzné slová, to rozhodne nevyzerá…

{JanK};

sit [sit] – sedieť; základom je slovenské „sed“, ktoré má v slovenskom jazyku širokospektrálne jazykové využitie, ako napríklad sed, sedieť, sedadlo, sídliť, sadnúť, sad (územie s posadenými stromami), sadiť (umiestniť, položiť, teda posadiť), sadza (splodiny usádzajúce sa na stenách), sud (objekt v ktorom je niečo uložené, „posadené“), atď. {oc};

slam [slem] – (tvrdý) úder. Pravdepodobne príbuzné s nórskym slamre a švédskym slemma- udrieť- buchnúť. No a sme pri našom slama. Pri tom, čo zostane po cepovaní- teda búchaní a mlátení. Nič nenaznačujem, ani netvrdím, ale ak má niekto lepšie vysvetlenie významu nášho krásne slovenského (ako vždy) slova slama, sem s ním. Keď som už kontroverzný, trochu svetla to vnáša aj do pôvodu mena Slemä (kopec v Nízkych Tatrách). Slemä by mohlo znamenať, že je kopec zrazený, plochý, ubitý (čo aj je pri pohľade z liptovskej strany, aj keď tá plošina sa dnes volá Ohnište), {JanK};

snake [sneik] – had; had/drak bol symbolom (znakom) Tartarov, Tartárie; slovo znak sa stalo pomenovaním pre hada (snake) {oc};

soup [sup] – polievka. Podobnosť s ďalším anglickým slovom- soap- mydlo. Pokiaľ zoberieme do úvahy fakt, že klasické mydlo sa získava rovnakým procesom ako polievka- vývarom, potom je tu aj jednoznačná logická súvislosť. Poďme však do Škandinávie- sǿppel znamená po nórsky odpad. A sme pri našom- krásne slovenskom- sopli. Ak si myslíme, že náš sopel je náš, kľudne si myslime ďalej. Stačí sa však pozrieť na ten nesúrodý element, čo pláva v hrnci pri varení polievky /resp. mydla., a podobnosť s nórskym sǿppel- odpad, je nám hneď jasná. {JanK};

stay [stei] – zostať; od slovenského „stáť“, „zostať“ {oc};

step [step] – krok; zo slovenského „stopa“ (šľapaj) ale i „stúpať“ (ísť, kráčať smerom hore) – step {oc};

stool [stu:l] – stolička; стул [stul] (rus.) pochádza od základu „stáť“ {oc};

street [stri:t] – ulica; ulica bolo miesto stretávania sa ľudí, „stret“ (ako stretnutie) tvorí základ slova street {oc};

square [skweə] – štvorec; zámenou (Q→T) a (U→V) dostaneme „stvare“, čo je totožné so slovenským „štvore(c)“. Slovenské slovo „štvorec“ je odvodené od čísla „štyri“ (štyri rohy, uhly) {oc};

small [smo:l] – malý; v pôvodnom „malý“ pribudlo v angličtine počiatočné „s“ {oc};

steam [sti:m] – para; „(s)tim“ je identické so slovenským „dim“ (spisovne dym); plynná povaha „dymu“ i „pary“ ako i vizuálna podobnosť je nesporná {oc};

still [stil] – stále, ešte stále; still → stal → stale {oc};

sun [san] – slnko; podobné záhorackemu sunko {oc};

sweat [swet] – pot, potiť sa; (W→V→P) – „speat“ či „spot“ – spotiť, pot {oc};

swine [suájn] – sviňa; vyskytuje sa aj v Škandinávii ako svin, a v nemeckých krajinách ako Schwein. Podobne ako v slovenčine, aj angličtina pozná synonymá slova sviňa- pig, resp prasa, a boar resp. diviak. Prítomnosť synonymických výrazov pre jednu vec znamená v akomkoľvek jazyku asi toľko, že daný jazyk je jednoducho kompozitom viacerých jazykov- jeden predhistorický kmeň pouźíval slovo sviňa, druhý prasa- a výsledkom je dnešný jazyk, obsahujúci obidve slová.

Sviňa bolo veľmi obľúbené slovo Blahoslava Hečka, ktorý o. i. vyslovil aj veľkú pravdu o našej minulosti, že veľké národy sú preto veľké, lebo mali v minulosti viac svíň vo svojich radoch, než malé národy (tento hlboký životný poznatok je aplikovateľný aj v oblasti jazykovedy- keď sa pozrieme detailnejšie na okolnosti rozšírovania jazykov, zistíme nepríjemný fakt, že najrozšírenejšie jazyky sú tie, ktorými v minulosti rozprávalo najviac svíň). {JanK};

talk [tók]- reč, rozprávať; ďalšie zo zoznamu slov, ktoré G.S.Kranz (pozri slovo er) považoval za za výpožičku z jazykov “sarmatských kmeňov, patriacich k superetnikám Gótov a Vandalov”. V hovorovej reči používaná hlavne vo forme tell (Tell me, please.- Povedzte mi, prosím.) Nuž a tell je podobné pan-škandinávskemu fortell, a našim- taľafatkám,  táraniu, a otáľaniu. Otáľať by teda znamenalo obkecávať (miesto vykonania činu), tárať- to je vlastne hovoriť, a taľafatky- jednoducho- reči.

No a jazykovedná perla hovorovej slovenčiny- drísty, sa zase akosi podobá na nórske dritt, po slovensky (s prepáčením) hovno. Žeby drísty boli jednoducho (s prepáčením) sračky? To neviem, ale ak má niekto lepšie vysvetlenie, rád si ho vypočujem.

{JanK};

to [tu]- ku; možno áno a možno nie, toto slovo je zakuklené v jednom z perál hovorovej slovenčiny- v slove terigať (pomaly sa pohybovať, napr. namáhať sa s bremenom). Ale to musíme ísť tentokrát do jazyka holandského- terug znamená späť (podobné nemeckému zurück), pričom te znamená to isté ako anglické to, a rug znamená chrbát (rygg po nórsky). ČO TEDA TERIGAŤ ZNAMENÁ? Niečo ťahať, chrbtom vpred!!!!!!!!

{JanK};

tradition [tradišæn] –Tradícia; Ked som bol mladší, vždy som si myslel, že toto slovo sme prevzali od anglosasov. Lenže je tu zádrhel. Tradícia v slovanských jazykoch pochádza zo slovesa tradovať (teda predávať z pokolenia na pokolenie). Traduje sa, že Jánošík…..atd. Tradícia a Tradovať má teda jasnú logickú súvislosť. Naopak v anglickom aj nemeckom jazyku má základ slova úplne iný význam – Trade/traden – obchodovať. To znamená, že slovo tradition, s rovnakým textom, no inou výslovnosťou u angličanov aj u Nemcov, nemá v ich jazyku žiaden logický koreň. {PavolJ};

trap [træp] – pasca, chytať do pasce; pasca slúži na chytenie, zachytenie zveriny, čo by sme mohli prirovnať k „zdrapeniu“ (chyteniu). V slove zdrapiť je základ „drap“ odvodený od pojmu „dráp“ (pazúr). Pasca – „trap“ sťaby chytí zver do svojích drápov {oc};

thread- [niečo ako "sred"] závit, cievka s niťou; akousi náhodou má toto slovo súvis so slovenským trdlo-m. Trdlo bolo súčasťou kolovrátku- vysústružený kus dreva, na ktorom sa točila cievka s ľanom. Trdlo je aj nástroj na výrobu (točenie) trdelníkov. Či už pôvod slova u oboch jazykov pochádza od slova tre- drevo, alebo drieť (ktoré má v Európe množstvo príbuzných slov-od gréckeho terra- páliť, zem (získaná žiarením) alebo nemecké Durst-smäd) je v podstate jedno. Thread a trdlo sú si pokrvní príbuzní.

Na slove trdlo je zaujímavé aj to záverečné lo. A lo akosi v našom jazyku osciluje okolo palíc, nástrojov resp. rúk. Nieto divu- anglické log znamená guľatina, haluz. Veslo, páčidlo, žezlo atd. sú teda kompozitá. Pravý význam slova trdlo (tre- d-lo) by teda bol úplne prozaický- drevopalica (čuduje sa niekto?). To d uprostred je 1. mutácia (lepšie sa to vyslovovalo s d) alebo 2. to znamená z, zo a má genetickú príbuznosť s nemeckým des resp. francúzskym de, v tomto prípade by tre-d-lo znamenalo palica z drevo).

Slovo lopata vnímam jednoducho ako kompozitum lo-pata inými slovami- drevonoha, resp. palicanoha. Slovo pata pre označenie nohy vytlačilo slovanské noha, s príchodom imigrantov z východu/severu v historickom období, ale slovo pata nezmizlo, samozrejme, ono sa len posunulo v hierarchii nižšie a dodnes označuje časť nohy. Z rovnakého základu sa po zmene p-f (zrejme s príchodom kultúry zvoncových pohárov do Európy) stalo anglické foot (poot).

Možno by niekto namietal, že prečo drevonoha, keď lopata je tak napoly zo železa. Na to by som povedal asi to, že chudobný slovenský ľud vyrábal 100% drevené lopaty aj v 20-tom storočí (jednej som majiteľom, koľko má rokov netuším). Je teda možné, že prvé lopaty na svete boli drevené (drevonohy).

Čo napríklad so slovami lomoz a lokaj? Žeby lo-kaj vlastne znamenalo drevokáľać? To si nedovolím tvrdiť. Ak má niekto lepšie vysvetlenie tohto slova, sem s ním.

A podobne aj “prípona” ko v slovách ako ko-nár, ko-leso,ko-zub, pravít- ko atď. Čo s tým ko? Žeby tiež označenie dreva/palice, ale v inom prajazyku? No niečo to ko znamenať muselo.

Veď len uvážte – ko-runa, kô-ra, ko-reň, ly-ko, kôl, ko-liba, ko- ryto, ko-rálka atď. Ideme naďalej veriť, že to ko nič neznamená?  Samozrejme že znamená. Toto všetko, samozrejme s výnimkou slova kôl, sú kompozitá. O slove lyko sa domievam, že to ly znamená šnúra, a je geneticky príbuzné s anglickým line, linear, teda lyko je jednoducho šnúradrevo. Videl niekto niekedy suché lyko? Tak sa tomuto vysvetleniu nebude čudovať.

Ďalšie drevené veci s koreňom lo a ko: lopár. loď, kôš, ale možno aj lata, lavica, lávka, metla.

Keď sa bavíme o ko, je nutné zase pripomenúť aj sko (v našom Slovensko, Portugal-sko, ale aj ohnisko, rúbanisko atď.) V euroázijských jazykoch sa nachádza množstvo slov, ako upozorňoval Šimon Ondruš, ktoré v jednom jazyku obsahujú počiatočné s, v inom jazyku zase nie. Tak napríklad naše kôra je po poľsky skóra. No a sme doma. Skog je po nórsky les (v západnej nórštine skau). Teda zase tu narážame na prastarý zvuk doby kamennej, ako upozorňoval del Giorgio – skkkk (zvuk letiacej sekery), resp. sekania kameňa.

Čo to znamená je to, že všetko drevené s koreňom ko mohlo byť na začiatku sko. A to sko bolo zvukovým napodobením sekania dreva (slovo lo/log je zase podobné slovám lom, lomiť).

{JanK};

tree- [trí]- strom; toto slovo (označujúce v škandinávskych jazykoch aj drevo, nór. tre) je pravdepodobne tak staré, že meno etnika, ktorého toto slovo donieslo do Británie, už dávno zhltol čas. Je však zaujímavým faktom, že sa zachovalo aj u nás. Napríklad v slovách trieska a strom. Prečo je v trieske a strome “t”, keď v dreve “d”? Lebo. Lebo drevo je pravdepodobne import v nedávnej dobe, možno z východu, ktoré vytlačilo staroeurópske “tre”. Jazykoveda sa dávno snaží objasniť pôvod mien- Tatra, Fatra, Matra, ale kľúčové slovo “tre” stále obchádza. {JanK};

trench-[trenč] zákop, priekopa; Súvis s Trenčínom sa javí ako náhoda a nepravdepodobná záležitosť, kým si neprečítame názor jazykovedca Šimona Ondruša v jeho sérii kníh “Odtajnené trezory slov.” Názov Trenčín má svoj pravdepodobný pôvod v drevenej kolovej hrádzi- trenči, ktorá oddávna lemovala breh Váhu na tomto mieste. Podobný pôvod môže mať aj Strečno. Takže drevená hrádza- trenča (ďalšie slovo z našej slovnej zásoby so základom tre- drevo…viď tree. Prečo nie drevča a Drevčín, keď sme už Slováci? Lebo drevo priniesla relatívne nedávna imigrácia východných Slovanov (tí, ktorých sem dotlačili Huni???). Spisovne po slovensky by teda drevo malo znieť tre.)

Matne si spomínam na všetky vojnové filmy z 1. sv. vojny, ktoré som videl, a pamätám si teda dobre, že zákopy boli spevnené doskami. Tu niekde môže mať pôvod slovo trench.

Trečín a Strečno však nie sú jediné miesta na Slovensku, pomenované po drevenej hrádzi. Šimon Ondruš odvádza pôvod Vrakune od drevenej hrádze. Vrak- to je sústava kolov a brvien. Náhoda chcela, že anglické rack znamená to isté. Slovo vrak je celokontinentálne, a má pravdepodobný súvis so zapletaním (košov, sietí, a- hrádzí).

Tam to ale nekončí, aj Sučany a Súča sú zrejme pomenované po zapletanej hrádzi- a sú odvodené od slova šev- šiť (anglicky sew). Sew významovo znamená aj spájať. Sew je prastaré slovo, presahujúce hranice európskeho kontinentu. Napr. v Arménsku je je jazero Sawwan (etymologicky pravdepodobne znamená “spojené vody”. Je tiež jedným z kandidátov na pôvod nášho mena (Sloveni- Sawweni).

Existencia Trenčína, Sučian a Vrakune sú dôvodom na zamyslenie. Jedna maličká krajina- a máme tu 3 rôzne slová na pomenovanie drevenej hrádze. Čo to znamená? No asi len toľko, že tie 3 slová patria 3 rôznym kmeňom, ktoré tu v minulosti žili. Každé toto slovo má ekvivalent v iných krajinách. Tieto slová sú síce slovanské, ale patria aj iným. Na britské ostrovy ich teda mohol doniesť ktokoľvek. {JanK};

utter [atə] – jeden z významov tohto slova je aj utrúsiť (slová), napr. “utter sinful words” = utrúsiť hriešne slová. Podozrivou skutočnosťou je začiatočné u- jedna z krátkych predložiek, používaných v slovanskom svete (pozri slovo clinch). Evidentne Angličania nevedia, že to začiatočné u je vlastne zmutované ku (zu, to).; {JanK};

vapour [vveipə] – para; pôvod v slovenskom „výpar“, vyparovať sa {oc};

Boh Ramchat(prvotný stvoriteľ všetkých svetov)sa používa v skratke Ra. Napríklad Radosť(Ra-Dosť teda boha-dosť), alebo Viera(Vie-Ra, teda poznať Ra), Rada (Ra-Da teda Boh-Ano)zdravie, Drak, Hora, Para, Rasa, Rana atd…. V konečnom dôsledku zistíte, že v žiadnych iných jazykoch na svete nie je toľko dvojhlásky RA, ako práve v slovanských jazykoch a najviac v Slovenskom jazyku. Môžte si byť istí, že 90% slov s dvojhláskou RA vo svetových jazykoch pochádzajú práve zo slovanských jazykov. Napríklad práve tá Pa-Ra. Znamená to Pa-boh. Podobne Pa-kôň, Pa-blb atd… Predpona Pa- s týmto významom je pre slovanské jazyky typická. Takže aj latinské slovo Para je slovanského pôvodu a v latinčine má podobný význam ako naše PA-. Znamená to niečo ako nepravý. Pa-Ra Pa-Boh teda nepravý boh. Tak aspoň vnímali starí slovania niečo, čo sa objavilo, nedalo sa chytiť a zmizlo. Pa-Boh. {PavolJ};

Aj keď sa existencia božstva “Ra” javí ako nezmysel, čo urobíme s existenciou zaklínadla “abrakadabra” v európskom kultúrnom priestore? Magická formulka, a je plná ra… Kto si myslí, že abrakadabra je len slovná hračka bez zmyslu, nech si myslí ďalej. Rovnako, ako “čárymáry” sa javí ako slovná hračka, jeho pôvod je jasne vysvetliteľný- čarodej bol v slovanskom svete ten, čo delá čiary- vlasatice, predkresťanské písmo. Mohol by som spomenúť aj egyptského boha Ra (a naznačiť tak neolitický pôvod tohto slova), alebo spomenúť existenciu tohto slova v baskičtine (euskara) a načrtnúť tak možnosť, že božstvo Ra doniesli do Egypta bronzové kultúry z východnej Európy (odniekiaľ sa museli vziať tie múmie s červenými vlasmi), ale nejdem to robiť, aby ma neoznačili za kontroverzného. {JanK};

vessel [vesl] – plavidlo, loď; pochádza zo slovenského „veslica“, čo bolo pomenovanie lode vybavenej „veslami“, od ktorých pochádzalo pomenovanie „veslica“. Slovo „veslo“ je rýdzo slovanské slovo, odvíjajúce sa od základu „viesť“ (vést-čes., vesc-šar.) v zmysle riadiť, ale i „viezť“ (voziť sa, byť poháňaný niečim) {oc};

vest [vest] – vesta; pochádza zo slovenského „vesta“, ktoré má základ v slovenskom „ves“, v zmysle vešať, zavesiť, prevesiť. Vesta je krátky kabátec bez rukávov, niekedy i bez upínania vpredu, ktorý sa len tak „prevesí“ cez chrbát. {oc};

vigorous [vigərəs] – silný; V→B dostaneme „bigorous“ no a „bigar“ v šarištine značí obrovský, silný {oc};

village [vilidž] – dedina;  Na východe Slovenska sa dedine hovorí valal. Pôvod slova valal môže prameniť v tvare vaľky, čo boli hlinené tehly, ktoré vznikali váľkaním. Z týchto tehál sa na dedine stavali domy – valal. Valal a vilage majú zhodný základ s odlišnou koncovkou. {oc}

wallow- válov (!!!), váľať sa; Tu sa tiež dostávame na šikmú plochu. Je to evidentne (aj) naše slovo, ale prečo používame toto slovo na označenie koryta na kŕmenie zvierat, keď je má evidentný súvis s váľaním? V angličtine je válov jama, kde leží hospodárske zviera (väčšinou prasa). Je to dôkazom toho, že západoeurópskejšie národy si zanechali v reči viac logiky. {JanK};

warn [uón] – varovať; celokontinentálne slovo- príbuzné s nemeckým warnen, v nórštine varsle (v zmysle dávať pozor ta vare), a slovenským- varúj!! Podobnosť týchto slov by mohla byť kľudne náhodná, konieckoncov, citoslovce “uaaaa” (pravdepodobný predok týchto slov) ako upozornenie na niečo nečakané, je univerzálne hádam pre celé ľudstvo. A mohlo sa teda vyvninúť, nezávisle, na viacerých miestach. Ale netreba sa vyhovárať na náhody, určite nie je náhodou, že všetky verzie tohto slova obsahujú “r”. A hlásku “r” určite nikto z nás v slove “uaaaa” nikdy nepoužil. Teda si to celé žiada vysvetlenie. A to by bolo- v škandinávskych jazykoch sa spoluhláska “r” pridáva k neurčitku slovies- Han går på gata= (On) ide po ulici. Je to typická prípona škandinávskych slovies. Var-új je teda zbytočne dlhlé slovo- úplne by stačilo var! , ale tomu by rozumeli už len v Škandinávii. {JanK};

weather [weðə] – počasie; od ruského „veter“ (vietor); vietor je jedným z významných prvkov charakterizujúci počasie {oc};

worth- hodný (ceny), hodnotný, rovnajúci sa. Podobné s nemeckým wert, dánskym waard, nórskym verdi (cena) atď. Staroslovanské vredu a litovské vertas znamenajú to isté. Špekuluje sa, že toto slovo je odvodeninou od proto- indoueurópskeho wer (ohnúť, otočiť sa, totožné s nemeckým werden- stať sa, doslova “otočiť sa”). A sme doma. Vrtieť. Alebo nárečovo- vertieť. Alebo- vrátiť sa. Toto slovo je na európskom kontinente tak hlboko zakorenené, že by asi nebolo namieste si ho prisvojovať (ktorá archeologická kultúra ho tu zanechala sa už nedozvieme), ale aj tak je tu podozrivou skutočnosťou to začiatočné “v”. Zase jedna z krátkych (slovanských?) predložiek, nalepená na začiatku anglického slova.  Ak by to tak bolo, potom napr. mesto Worthing na juhu Anglicka je pokrvným bratrancom našich Vrútok. Prítomnosť slova vrt v zmysle vrtieť sa, otočiť/ vrátiť sa v sanskrite je však dostatočným dôkazom jeho východoeurópskeho pôvodu.

{JanK};

wound- [wu:nd]- rana, poraniť; slovo, ako inak, z old english. Na prvý pohľad žiadny súvis so slovenčinou, aj keď súvis tam je- a tento súvis je prekvapujúci, veľmi vtipný, a svojou neúctou voči anglosaskej jazykovede trocha škandalózny. Wound má totiž súvis so slovenským ondiať. Slovu, na ktoré sú jazykovedci príliš seriózni, aby ho seriózne skúmali. Medzičlánkom, ktorý je nutný k pochopeniu prepojenia slov wound a ondiať, je celoškandinávske onde [unde]- starobylé slovo, označujúce poraniť, ublížiť. V súčastnosti sa používajú hlavne vo forme: 1. podstatného mena ond- [und]- zlý, a 2.vo forme ondskap [undskap](nór.), resp. ondska (švéd.) a ondskab (dán.)- zlo. Vondt po nórsky znamená to isté akou anglické wound- rana. Začiatočná spoluhláska w (aj keď sa celkom nevyslovuje) tu možno znamená to isté, ako naše v, do, teda sloveso wound by znamenalo to isté ako hovorové slovenské doondiať („Doondial si nohu na motorke.“). Pôvodný zmysel w teda Angličania asi zabudli (pozri tiež slovo write). Ale Angličania nie sú jediní, kto zabúda.

Slovo ondiať, tento drahokam hovorovej slovenčiny, je používané v toľkých významoch, až slovenský národ- tiež- kompletne zabudol, čo to ondiať vlastne znamená. Všetci vieme, že je naše, ale paradoxne- nikto nevie presne, čo znamená. Tak vám to hovorím- znamená to ublížiť, zraniť. {JanK};

wren- oriešok, druh vtáka (rod orieškovitých- Troglodytidae); pochádza zo staroanglického vraenna. Vraenna znie 100%ne slovensky, akurát je tu viditeľná diskrepancia v tom, že oni týmto slovom nazývajú orieška, a my- vranu. Kto má pravdu, koho to slovo vlastne je, a čo vlastne vraenna znamená (oriešok alebo vrana?) sa už asi nedozvieme, ale každopádne je zaujímavé položiť si otázku, prečo naša- slovenská- vrana robí krá-krá a nie vrá-vrá. Krá je totiž zvukovo podobné anglickému crow- vrana (alebo slovenskému krkavec). Podobne slovenské- psie- hau-hau nevytvára symetrickú dvojicu so slovenským pes, ale… s anglickým hound (pes). Ľudia pravekej Európy evidentne pomenovávali zvieratá na základe ich zvukového prejavu. Krákajúci krkavec (alebo crow) dáva preto viac logiky ako krákajúca (všeslovanská) vrana. Vrana- to akusticky evokuje skôr tvora, ktorý- vraví (vrávorá, vrlíkuje a pod.). Preto by tu prichádzala do úvahy skôr možnosť, že vrana/vraenna je oriešok, a že dnešní Slovania jednoducho zle pochopili, čo to vraenna znamená. Ale na druhej strane,  možno vrana dostala svoje meno podľa svojej farby- konieckoncov, v slovanskom svete je množstvo slov so základom  vrana, označujúcich niečo čierne (vraník- čierny kôň, Vranov nad Topľou- mesto na úrodnej, čiernej zemi a pod.). {JanK};

Poznámka- Veľká výmena zvierat
Naši predkovia, na rozdiel od nás (žijúcich v totálne vizuálnej kultúre) žili vo svete zvukov- nočné škriekanie vtáka, vrčanie predátorov, dupot kopýt- na našej schopnosti vyznať sa v ríši zvukov záviselo to, či sa dožijeme rána. Zvuky zvierat sa preto pochopiteľne preniesli aj do slovnej zásoby- zvieratá dostali mená podľa zvukov, ktoré vydávajú. Ale dodnes sa zachovali len fragmenty.

Ešte napríklad mačka robí mňau-mňau, čo je celkom logické, alebo kačka kač-kač. Ale čo taký pes? Ten brechá, šteká, robí hau-hau, ale prečo nerobí pes- pes alebo niečo podobné? Alebo anglický dog-ten robí woof! Vrana robí- krá-krá, čo tiež nedáva zmysel, hus robí gá-gá, čo dáva zmysel jedine vtedy, keby sme si požičali slovanské gus alebo anglické goose (gús). No a toto je pointa.

Európske kmene sa v minulosti asi dohodli na výmene zvierat a ich zvukov. Proste ich nebavilo pomenovávať zvieratá ich zvukovým prejavom (možno im to pripadalo primitívne), a tak si požićali meno zvieraťa od susedov, alebo od príšelcov.
- ga-ga sa preto skôr hodí ku gus, alebo k anglickému- goose, než našej husi
(je nepravdepodobné, žeby husi robili v minulosti ha-há)
- krá-kra sa hodí skôr k anglickému crow než k našej vrane (alebo ku krkavcovi)
- anglické woof sa nehodí ku dog ale wolf
- štekanie sa hodí-ku šteňaťu
A šteňa (so slovným koreňom šten) sa zase hodí k francúzskemu chien (pes) alebo nórskemu bikkjen (bikkja). Šteňa teda znamená pes. A bichjen je to isté ako anglické bitch (suka/fenka).Angličania teda bikkjen/bikkja importovali (možno od nórskych Vikingov, alebo Normanov), ale z nejakého dôvodu ním pomenovali suku. Alebo nepochopili pointu, že ono bitch je vlastne pes.
Ale prečo používame na označenie psa pes a nie šten?
Lebo. Lebo niekedy v minulosti žili na slovensku 2 kmene, a v jednom sa psovi hovorilo pes, a v druhom šten. Potom slovo pes prevládlo, ale šteňa sa nestratilo, len sa jeho používanie presunulo a špecifikovalo. A šteňa zo svojej pozície vytlačilo logické psíča.

Suka sa skôr podobá na ruského sabaku (alebo na suka- bor-suka….žeby bolo slovo borsuk (jazvec) v skutočnosti kompozitom “jaskyňa-pes”, resp. “hrabať-pes”???). Pes, ten sa zase podobá na chorvátskeho “pas”. A pas, zase na pastiera. Je pes pastier? Neviem, ale myslím, že pasenie bolo niekedy jeho hlavnou náplňou. V nórštine passe znamená aj strážiť, a podobne aj v ďalších jazykoch. Pes je teda pastier a strážca.

Ale tu to nekončí. Čo urobíme s hau-hau. K nemu sa totiž hodí jedine hund/hound. Hound (of Baskerville napríklad) je teda zviera, ktoré šteká po slovensky.

Ale čo je to slovenčina? Totálny mačkopes. Veď len uvážte- pes-suka-šteňa…spisovne by to hádam malo byť: pes-psica-psíča, veď sme predsa Slováci, nie?

Keby sme na kartičky pexesa popísali mená zvierat v európskych jazykoch, a na druhé kartičky zvieracie zvuky, a dali kartičky deťom, s minimálnou námahou by sme sa dozvedeli, podľa čoho boli zvieratá v minulosti, na celom našom kontinente, pomenované. A tieto zvieratká, to je len začiatok. Podobnou (až hanebne detinskou) metódou sa dá rozmotať celá slovná zásoba aj gramatika ktoréhokoľvek európskeho jazyka. Táto nevedecká- ale o to účinnejšia- metóda poskytuje všetky odpovede na tie najdetskejšie otázky, ktoré nás ako kedysi trápili (napr. prečo je z prasaťa bravčovina a nie prasacina, prečo sú ľudia a nie človeci, atď.), a zároveň- ukazuje, že zložité jazykovedné problémy vôbec nie sú zložité. (Zložité sú len dovtedy, kým nenájdeme adekvátny evolučný model. A keďže najsilnejśím evolučným činidlom- ako v prírode, tak aj v jazyku- je hybridizácia, je veľmi pravdepodobné, že najťažšie otázky jazykovedy je možné vysvetliť jednoduchým procesom hybridizácie v minulosti. {JanK};

Poznámka- Hybridizácia ako hlavná evolučná sila
Niekedy pred miliónmi rokov sa motýľ s húsenicou rozhodli, že to spolu skúsia. A výsledkom je tvor, ktorý pol života strávi ako húsenica, a druhú polku ako motýľ. No a toto sme nevedeli možno do roku 2009, keď túto teóriu publikoval staručký anglický vedec Donald Williamson. Dovtedy sme si generácie biológov lámalo hlavy nad tým, ako mohol takýto nepochopiteľný tvor vôbec vzniknúť, pričom vzniklo za ten čas vzniklo množstvo rôznych evolučných modelov, ktoré, napriek svojej rôznorodosti, spájalo jedno- ani jeden nedával kompletný zmysel.   A podobne je to aj s jazykmi.

Prečo napríklad máme v nemeckom jazyku 2 minulé časy- préteritum a perfektum- keď by stačil 1, ako v slovenčine? Pretože tieto 2 nemecké minulé časy sú jednoducho dôsledkom hybridizácie. V minulosti žili v nemecku 2 rozdielne kmene- jeden pouźíval perfektum, druhý préteritum, pričom jeden nikdy nevytlačil ten druhý- zachovali sa obidva. A takto vzniká v biologickom svete aj svete jazyka- KOMPLEXITA.

Jazykoveda niekedy vníma vývoj jazyka rovnako nesprávne, ako vo svojich ranných časoch darwinistická eugenika/genetika. A síce, že hybnou silou zmeny jazyka sú spontánne mutácie a skomoleniny, ktoré vznikajú izoláciou evolučných vetiev od prapredka (prajazyka).A pod ich vplyvom sa druhy/jazyky menia, až sa od prapredka/prajazyka, a od seba navzájom, začnú odlišovať.

Je to nesprávny pohľad. Mutácie existujú, ale sú hybnou silou evolúcie len u izolovaných komunít- možno niekde v dolinách Kaukazu, alebo v subsaharskej Afrike, sa jazyky a druhy dokážu vyvíjať v izolácii. Ale na Euroázijských pláňach sa jazyky a gény miešali, to, čo tu menilo tvar jazykov, nebola evolúcia- ale- hybridogenéza. {JanK};

write- [rait]- písať; po našom- vryť (!!!). V „starej angličtine” wrítan, čo znamenalo škriabať, poznačiť (teda vryť). Zaujímavosťou je tu, podobne ako u slova wound, existencia (aj keď sa nevyslovuje) spoluhlásky w na začiatku slova. Angličanom zrejme nie je jasné, či to w vlastne niečo znamená- a vyzerá to tak, že w je vlastne naše v, do, teda že je to označenie pohybu pera (dláta, rydla) do podkladu. Germánske jazyky by totiž na označenie vrývania pravdepodobne použili, podobne ako Rimania- predložku in (potom by to nebolo write ale hypotetické slovo inrite, podobné slovo je inscribe- vpísať, vryť, doslova vškrabať (aj keď škrabať a s ním identické scribe zrejme pochádzajú z latinčiny (otázkou teda zostáva, ako sa škrabať dostalo do latinčiny ). {JanK};

yard [já(r)d] – dvor; Na juhozápade Nórska sa nachádza kraj s názvom Jaeren. Aj napriek piesčitej pôde je to asi jediná oblasť v atlantickej časti Nórska (posiatej skalami), kde sa dá ako-tak niečo vypestovať.  Nad Jaerenom sa začína 1000km žulových hôr, ktoré sa končia až za polárnym kruhom. Preto meno tohto kraja musí súvisieť s poľnohospodárstvom, či chce, alebo nechce.  Prvou horou nad oblasťou Jaeren je Bogafjell (pozri slovo bog).

To en na konci Jaeren je pravdepodobne len určitý člen, základ slova je teda Jar. Čo to môže naznačovať? Jednoducho to, že Jaeren a anglické yard znamenajú to isté- pole. Nie je to jednoznačné, yard môže byť príbuzným slova gard, guard, hrad, graz a podobne, ale oscilácia okolo slova jar tam je. Čo so slovenskými jar, jarec (jačmeň), jarok (potok), jarabina a jarabica? Asi to, že všetky tieto slová súvisia s poľom. Jarok je tým pádom jednoducho potok z poľa, a jar čas, keď sa chodí na pole (na jar).

(Podobne leto nesúvisí s lietaním, ale s jedením- pravekým slovom ete, ktoré sa zachovalo na atlantickom pobreží dodnes, ako aj v našom obeta a obed.

Jarabica poľná je teda etymologický nezmysel- znamená teda poľnica poľná, akurát v 2 jazykoch.

{JanK};

year [jər] – rok; {JanK};

yellow [jelou]- žltý; má súvis s množstvom západoeurópskych slov, označujúcich zlato. V niektorých jazykoch sa žltý a zlato označuje tým istým slovom (napr. gul v nórštine a švédštine). Ale čo v ňom robí tá inkriminovaná- až do drene kostí- slovansky znejúca- koncovka “ov”? No logicky, je tam na to, aby z podstatného mena (gold-zlato) spravila prídavné meno (gold-ový, of-gold, pozri of). Ako pri množstve ďalších slov v tzv. starej angličtine. Ťažko si toto slovo prisvojovať, každopádne by stálo za pokus preskúmať slovenské slová ako jalovec (borievka-juniperus communis), jalový, jalec (druh ryby), geogravické názvy Jalovec a Galovany, a možno sa dozvieme zaujímavé súvislosti…{JanK};

young [jaŋ] – mladík, mládenec; ako junák; jun(a)k-jank {oc};

Paneurópske slovo young/jung (nem.)/ung (nór.)/junák/jinoch (čes.) je v našej slovnej zásobe zakorenené aj v zdrobneninách- čistinka, omrvinka, atď. Nórske jentunga (dievčatko) je tiež zdrobnenina (od slova jente/a- dievča), teda naše tzv. slovanské zdrobneniny nie sú žiadnym suffixom či slovnou hračkou- ale sú to zmutovance- niečím, čo bolo niekedy plnovýznamovým slovom ung/ing, znamenajúcim malý/mladý. Len sa na to- generačnou stratou pamäti – zabudlo. Kultúrna kontinuita východnej Eúropy bola počas tisícročí pravidelne trhaná na kusy inváziami z Ázie, kmene sa miešali s kmeňmi, a dôsledkom je, že dnes vlastne nerozumieme ani vlastnému jazyku.

Na druhej strane, tá naša zdrobnenina ink sa nejak husto vyskytuje v anglických toponymách- už spomínaný Worthing, Reading, atď. Či sú to v skutočnosti zdrobneniny na štýl našej Rovinky alebo Uľanky, neviem. Myslím si však, že ink/ing v zmysle malý je úplne adekvátnou príponou pre označenie malej dediny.

{JanK};

zero [ziərəu] – nula; nula poľsky je kółko ale i zero. Kółko značí v poľštine ešte i kolečko, kruh, obrúčka atď. Znamená to doslova grafický opis objektu, kde nula je vlasne kolečko. No a zero je tiež kolečko, ktoré stratilo svoje počiatočné „ja“ či „o“ z pôvodného „jazero“, alebo ozero (rus.) {oc};

*1 -poznámka- Stredomorský matriarchát a  novodobá demokracia.

Demokracia je v posledných desaťročiach dosť zdevalvovaný pojem, s rastúcim počtom demokratických revolúcií vo svete tomuto ideálu už veľa ľudí neverí, ale aj tak je zaujímavosťou, ako sa demokracia- zrazu- po jeden a pol tisícročí feudalizmu a monarchií- zase objavila na európskom a americkom kontinente v 18. storočí.

Na 225. výročie vzniku americkej samostatnosti navrhol Barack Obama, aby sa oslavy konali v meste Patara,v dnešnom juhozápadnom Turecku. Toto mesto bolo v čase klasického Grécka hlavným mestom štátiku Lykia, ktorý svojim spoločenským zriadením- veľmi dobre fungujúcou zastupiteľskou demokraciou- inšpiroval francúzskeho filozofa Montesquea pri písaní svojich úvah- a tie zase inšpirovali otcov americkej nezávislosti- Lykiu vo svojich prejavoch spomínajú James Madison a Alexander Hamilton.

Aj keď informácie o Lykii pochádzajú výlučne z antických zdrojov (Herodotos, Plutark, Strabón), v posledných desaťročiach sa vďaka rozsiahlym vykopávkam trocha rozšíril obraz o tejto (na svoju dobu) progresívnej komunite.

Z mozaiky historických záznamov a archeologických nálezov je zjavné, že ženy v tejto spoločnosti určite neboli druhou kategóriou, o. i. zastávali vládne funkcie v hlavnom meste, disponovali majetkom (veľké divadlo- amfiteáter v Patare bol postavený z peňazí donorky- volala sa Velia Prokla), a jedným z práv vysoko-postavených žien bolo aj- ak splodili dieťa s otrokom, nemalo to vplyv na status dieťaťa (zdroj- Illustrert Vitenskap 15/2011).

*2 -poznámka:

Škandinávske prvky v slovenskej gramatike alebo čo sme to za Slovania.

Ján Klasovitý ml.

Odjakživa ma fascinovalo rozdelenie jazykovedy na slavistiku a germanistiku. Znelo to tak honosne. A netýka sa to len jazyka- sú to 2 rozdielne svety- kultúrno-jazykovo-politické Matrixy, ktoré si delia Európu. Jeden kus kontinentu patrí Nemcom a severanom, a druhý- Nám. Múdri ľudia sa na tom zhodli.

Je to celé nezmysel.

Keď som v roku 2013 náhodne prišiel na to, že najírečitejšie slovenské slová ako gajdy, ondiať, varúj, oblok a pod. majú svoje varianty v nórskom slovníku, netušil som, že je to len špička ľadovca. Medzi Škandináviou a Slovenskom je jazykové puto. Nie je to tak silná príbuznosť, akú máme s okolitými tzv. slovanskými jazykmi, ale každopádne- nórština je oveľa bližšia slovenčine ako nemčina. Pre mysliacich je to podozrivá skutočnosť.

Je načase položiť si nepríjemnú otázku- ako je možné, že jazyk, vzdialený od Bratislavy 2000km a za morom (nórština) je nám bližši, ako jazyk, ktorým sa rozpráva v Kittsee a v Bergu (10km)?

Odpoveď je veľmi nepríjemná- všetko je inak.

Už rímski historici nemali jasno v tom, kto je Germán a kto nie. Oni v podstate nevedeli ani to, čo vlastne to slovo Germán znamená. A väčšina historickej a jazykovednej komunity to nevie dodnes.

Germánov si v čase historickom akosi prisvojili Nemci, ale ani oni, pokiaľ mi je známe- nemajú celkom jasno v tom, čo vlastne to slovo Germán znamená (oni v podstate ani nevedia, odkiaľ sa vzalo slovo Deutsch). Čo je horšie, Francúzi hovoria Nemecku Allemagnie, čo je pozostatok po historickom území Alemanov, ktorí majú zase akýsi súvis s Alanmi-stepným kmeňom zo západnej Ázie, z ktorého sa o. i. pravdepodobne vytvoril dnešný český národ. My nie sme o nič lepší- nevieme, odkiaľ sa vzalo slovo Sloven, polovica z nás sú nositeľmi priezvísk, o ktorých ani netušíme, čo znamenajú, ale o to radšej si prisvojujeme naše írečité slová, ktorých význam treba hľadať v nórskom slovníku.

Alebo v anglickom, ako napríklad slovo válov (wallow). Anglický wallow- to je jama v zemi, v ktorom sa váľa prasa. Nie to drevené koryto, odkiaľ to prasa žerie. Slovenský válov je teda nepresné slovo.

Slovné paralely nie sú ničím novým, výpožička z jedného jazyka do druhého je normálna vec, problém je však v tom, že toto jazykové puto je zakorenené oveľa hlbšie, než by nič netušiaci jazykovedec čakal. Tá škandinávčina je totiž zakuklená- v našej gramatike!

Sú slovenské slová, s ktorými si nikto nevie dať rady. Napríkad slovo obed. Toto sa vo svojej sérii kníh „Odtajnené trezory slov.“ pokúšal analyzovať významný slovenský jazykovedec Šimon Ondruš, ale ďaleko nedošiel. Skôr ho diplomaticky obišiel. Je mi jasné prečo. Šimon Ondruš bol ideovo slavistom, a veril doktríne, že existujú slovanské jazyky- potom deliaca čiara- a potom germánske jazyky. A tie sú ideovo spojené maximálne nejakým spoločným- indoeurópskym- jazykom. Pre mňa amatéra, nezaťaženého poučkami, je to ale jasné- obed je ob-et- kompozitum dvoch slov: ete- jesť, a ob- čo je univerzálna predložka/prípona, označujúca niečo hore. Problém je v tom, že ete nie je slovenské slovo. Ete je nórske, holandské, a v podobe eat- aj anglické slovo. Nič nenaznačujem.

Šimon Ondruš bol tiež zástancom názoru, že hľadať význam slovenských slov v cudzích jazykoch je výsadou amatérskych a málo vzdelaných jazykovedcov, a vyhlásenie Blahoslava Hečka, že náš jazyk obsahuje stovky keltských slov, zhovievavo ohodnotil ako stratu úsudku po konzumácii dobrého červeného vína. Keďže som amatér, a málo vzdelaný, vsádzam na Blahoslava Hečka. Nebol zaťažený poučkami, namiesto toho bol praktik, ktorý preložil do slovenčiny 150 divadelných hier a románov. Slovenčinu považoval za výsledok prieniku slovanského, germánskeho a latinského sveta. Ak by sa mu dalo niečo do jazykovedného neba odkázať, tak asi to, že som našiel odpoveď na otázku, ako je to vlastne so slovenským slovom oblok.

Toto slovo, ktoré sa nevyskytuje v žiadnom inom slovanskom jazyku (tu dominuje jeho synonymum okno), príbuzné slovu oblúk, považoval za čisto slovenské. Pravda je oveľa zradnejšia, ako si maestro myslel- čo urobíme so starým nórskym slovom luke (oblôčik, vikier), a slovesom lukke opp (otvoriť)? Spravíme zo slovesa lukke opp podstatné meno- a máme oppluk!

Oblok je teda niečo, čo sa otáča hore.

K tým Keltom asi toľko, že keď sa na Liptove zachovali priezviská ako Kello alebo Gallo, potom je dosť pravdepodobné, že tu zostali aj nejaké tie slová. Ktoré sú to? Tie najslovenskejšie.

Stačí z nášho jazyka vymazať slová, ktoré zdieľame s inými slovanskými národmi, nechať len ich slovenské synonymá, a hoplá- máme náš pôvodný jazyk.

Pre národovcov nemám dobrú správu- táto extrahovaná, koncentrovaná slovenčina, je totiž plná škandinávskych, francúzskych a anglických slov. Niečo tu nehrá.

Už len také Tatra, Matra, Fatra. Čo je to tra, to sa pokúšali vysvetliť už viacerí, ale mňa, čo strávil v temnote nórskych fjordov a počúvaním západnej nórštiny nejaký čas, napáda len jedno vysvetlenie – tre je po nórsky drevo, strom. Skrýva sa aj v slovenčine- strom, trieska. Drevo/derevo s „d“ je evidentne nový import, ktorý prišiel s poslednými vlnami Slovanov, možno s tými, ktorých sem dotlačili Huni/Avari.

Jazyk týchto stredovekých gastarbeiterov (neschopných/neochotných sa naučiť jazyk miestnych), ma však nezaujíma. Oni prišli až po funuse. Keď bol Rím už dobytý. Mňa zaujíma jazyk tých, ktorí tu boli pred nimi, a žili stovky rokov v nebezpečnej zóne na hranici Rímskej ríše. Slovenčina je plná ich slov.

Odkedy som prispel do slovenskej lexiky vysvetlením pôvodu slov gajdy a ondiať (geita je koza po nórsky, čiže gajdy sú kozy, ondiať má súvis s anglickým wound- rana, poraniť), dvíha sa mi tlak. Tí múdri ľudia, čo píšu učebnice, nám nepovedali všetko!

A tak som sa na ten náš jazyk pozrel bližšie, a objavil som zase len samé medzery v tom, čo sa učí ako neoddiskutovateľná pravda. Čo je horšie, ešte aj ten slovanský základ, ten matrix slov, zámien a pádov, ktoré všetci Slovania zdieľame, je nejak, keď použijeme správny evolučný model, blízky tzv. germánskym jazykom. Priatelia, všetko je inak.

To, že existuje nominatív, genitív atď. až po inštrumentál vieme všetci, ale už je menej tých, ktorí vedia, ako to celé vzniklo. Keby sa žiak v škole spýtal, ako vlastne vznikol rečový jav, ktorý sa honosne nazval inštrumentál, odpovede by sa nedočkal. Neviem, či vôbec na Slovensku prednáša profesor, ktorý vie, ako vznikol inštrumentál.

Tak Vám to musím povedať ja- v prvom rade, neexistuje žiaden inštrumentál.

Všetky pády sú totiž nezmysel. Pády sú výmyslom jazykovedcov, ktorí sa v raných časoch jazykovedy pokúšali nájsť v jazykoch zmysel, vysvetliť ich komplexitu nejakým súborom pravidiel, ale namiesto adekvátneho evolučného modelu vzniku týchto gramatických javov vymysleli pády.

Nakoniec odpoveď na otázku, prečo je teda jazyk občanov Kittsee vzdialenejší než nórština? Lebo medzi Nórsko a Slovensko sa od bronzovej doby až po raný stredovek vtlačilo množstvo cudzích etník, s úplne rozdielnym jazykom. Po Európe sa rozšírili etniká s pastierskym hospodárstvom, ľudia zavalitých postáv, v minulosti označovaných ako alpský typ, ktorí sa zaoberali metalurgiou. Kvôli svojej zvýšenej mobilite svojich mŕtvych spaľovali (aby v prípade najhoršieho mohli doniesť pozostalým aspoň popol. Izotopové rozbory dokázali, že spaľovanie mŕtvych bolo výsadou mobilných etník, typ pohrebného rítu je teda vecou praktickou a nie duchovnou, ako si naivne myslíme už storočia). Z tejto cudzej etnickej zmesi vznikli dnešné tzv. germánske národy. Tento cudzorodý klin s centrom v nemeckých krajinách doslova explodoval za vlády Karola Veľkého, ktorý genocídou rozohnal pôvodné kmene západnej Európy na všetky svetové strany.

{JanK};

*3 -poznámka- Lovci mamutov:

Podobnosť jazykov je záludná vec, a dá sa interpretovať rôzne. Jedna z klasických interpretácií hovorí, že bol nejaký indo-európsky jazyk, ktorý sa rozdelil na keltskú, germánsku a slovansko/baltskú časť, a tie sa potom rozdelili na jednotlivé jazyky. A po tomto prajazyku zostali v jednotlivých jazykoch podobné slová. Táto interpretácia je čiastočne pravdivá, ale je morálne zastaralá asi tak 200 rokov (ale ako užitočná výhovorka na vysvetlenie pôvodu všetkých slov sa používa dodnes). O čosi lepšie je to s ešte hlbšou analýzou- tzv. nostratickými jazykmi. Hypotetický- jazykovedcami sformulovaný- nostratický jazyk je považovaný za jazyk predkov viacerých jazykových skupín po celej Euroázii a Blízkom Východe.

Z novších pokusov o nájdenie univerzálneho prajazyka treba spomenúť štúdiu Marka Pagela z Univerzity v Readingu, Anglicko. Zvukovou a etymologickou analýzou sa jeho tím dopracoval k 23 ultraodolným pravekým slovám, ktoré sa zachovali extrémne dlho (rádovo desiatky tisíc rokov), skoro v nezmenenej podobe, vo väčšine zo 7-mich euroázijských jazykových skupín (spolu 700 jazykov), a tvoria tak základ hypotetického “euroázijského prajazyka”. Je to- áno- pravda. Bol taký prajazyk, dáta to ukazujú.

Dáta sa však dajú interpretovať rôzne, a to, čo vyzerá ako starý spoločný prajazyk, môže byť v skutočnosti pozostatok invázie (resp. invázií) jednej etnickej skupiny (či už krvavej, genocídnej invázie, alebo bezhlavej imigrácie na spôsob dnešných Poliakov v Anglicku resp. Slovákov v Prahe, Rómov v Kanade, Turkov v Nemecku, atď.).

A skutočne, keď sa pozrieme na mapu genetických markerov, a mapu Marka Pagela, tak pravdepodobne veľmi rýchlo zistíme, že množstvo pankontinentálnych slov sa nejak husto vyskytujú v oblastiach, kam sa v minulosti prehnali migračné vlny nomádov kdesi od severného Kaukazu/Uralu (stotožňované s genetickou skupinou lovcov mamutov, tzv. “pôvodných severoázijcov”, a otcovskou líniou “R”), čo bolo- počas posledných 25-tisíc rokov- skoro úplne všade (od Mongolska po Kamerun).

Keď k nim pridáme invázie mužov príbuznej línie Q (Huni, a Americkí Indiáni, ktorí sa zabávali vzájomnou genocídou dávno pred príchodom Kolumba) + historicky nedávne invázie línie R1B (Conquistadori v strednej Amerike a Britské impérium všade vo svete), tak jednoznačne musíme získať obraz o tom, ako sa v minulosti rozširovali jazyky (krvou a mečom). (Najzápadnejšia vetva skupiny R1B a najvýchodnejšia vetva skupiny Q sa po tisíckach rokoch, po obehnutí zemegule, opäť stretli- v Latinskej Amerike. Gény nie sú voda, a tak táto oblasť dlhodobo patrí medzi najnebezpečnejšie miesta na planéte.). Trochu kontroverzne ale viac-menej pravdivo, táto partia nadkaukazsských/zauralských domorodcov, okrem toho, že vybila megafaunu na celej severnej pologuli, a pravdepodobne drží svetový rekord v dobývaní a zabíjaní (veď čo je to zabiť človeka keď nemám problém vykrútiť krk mamutovi), a tiež možno drží rekord v znásilňovaní miestnych žien po celej Euroázii počas posledných 25- tisíc rokov (a sú tak praotcami polovice z nás) je presne tou skupinou, kde treba hľadať pôvod nostratických slov. Ale naša slovná zásoba a gramatika- je oveľa bohatšia, a neobsahuje len nostratické slová. Okrem lovcov mamutov tu boli aj iní.

A kto boli tí iní? Tu je stručný výťah z webstránky, venovanej americkému lingvistovi Groverovi S. Kranzovi (pozri slovo er). Je to veľmi zjednodušený pokus o vysvetlenie jazykovej situácie v Európe na základe genetických výskumov, a vyžaduje istý základ z oblasti populačnej genetiky, ale, stojí za to prečítať:

“Otcovské línie C a D sú mongoloidné (východoázijské), E až T sú európske. Jednoznačným pozostatkom európskej doby kamennej je skupina I (paleolitické jazyky), európsky paleolit reprezentuje (tiež) G2a (paleolitické aglutinačné jazyky), expanziu blízkovýchodných roľníkov do Európy reprezentuje skupina J (semitské jazyky), expanziu Uralikov do Európy skupina N (fínske aglutinačné jazyky), expanziu stredoázijcov do Európy skupina R1 (nostratické jazyky, > proto-Indo-Európsky jazyk skupiny R1a + I + J, a proto-turkické agglutinačné nositelia línií R1a + R1b + N.) Kaukazská skupina G2 (aglutinačné jazyky) zostala izolovaná v horách, prítomnosť skupiny G2 (G2a1а) na Kaukaze nepresahuje 5-tis. rokov, a je pravdepodobne pozostatkom úteku, spolu so skupinou R1a, pred ničivými nájazdmi nositeľov kurganskej kultúry R1b v Európe.”

Dalo by sa polemizovať, napr. G2A sú skôr asi neolitického pôvodu než Európskeho (prišli možno z Anatólie, možno z Blízkeho východu), E je 1. africká (klimatickí utečenci zo Sahary), a 2. pravdepodobný jazyk prvých poľnohospodárov, a pod. Čo je však podstatné, všimnime si “Indoeurópanov” = zmeska línií R1A, I, a J.

Je to rana celej indoeurópskej teórii- lebo:  každá z týchto 3 línií reprezentuje inú super- populáciu pravekej Európy. Tie boli- presne 3. V roku 2013 boli definované tímom genetikov z Harvardu tieto 3 zakladateľské populácie Európanov: tzv. “západoeurópsky lovec” (prevláda tu otcovská línia I- kromaňonská), “pôvodný severoázijec” (skupina R, nostratická), a “blízkovýchodný roľník” (neolitická línia J a ďalšie). Čiže- indoeurópsky národ a jazyk sú dôsledkom hybridizácie všetkých komponentov západnej Euroázie, lebo vznikli presne na križovatke/prieniku týchto populácií. Tým pádom, asi každé slovo zo západnej polovice Euroázie je teda indoeurópske, či chce či nechce. Indoeurópsky jazyk je teda brilantný materiál- superentita, ktorá svojou univerzalitou predčí hádam aj mýtické a všetko vo vesmíre vysvetľujúce superstruny vo fyzike  (do akej rovnice ich zapasujete, všade sadnú).

{JanK};