Matúš Kučera: Slovenské dejiny I. Od príchodu Slovanov do roku 1526. Vyd. Literárne informačné centrum, Bratislava 2008.

Ako všetky doterajšie práce prof. Kučeru, aj táto sa vyznačuje brilantným štýlom a vybrúsenosťou myšlienok, sformovaných do úhľadných celkov.

Uviedol všetky smery ktoré sa dotýkajú spracovania slovenských dejín, včítane ich zástancov. nemohol obísť F. V. Sasinka ako slovenského „Palackého“. Nik ako on sa húževnato nepustil do spracovania našich dejín v tých časoch rastúceho maďarského útlaku. Bol stúpencom názorov a tvrdení P.J.Šafárika. Ten aj keď sa mu nedostalo času dotiahnuť svoje Starožitnosti, napísal o tom veľa. Sasinka to neodradilo a pouvádzal dostatok argumentov namiesto neho. Žiaľ, Sasinek už tiež nestačil tieto časopisecké boje s maďarskými historikmi zoštylizovať do samostatného diela. Dokonca ani časopis Cyril a Metod, v ktorom publikoval, nie je ani v Bratislave, ani v Martine, donedávna nebol ani v Košiciach k dispozícii. (Július Mati)

Samotný „príchod“ slovanských kmeňov do dunajskej kotliny nie je zdokumentovaný. Stále sa opakuje hypotéza o vyprázdnenej kotline, najmä po odchode Kvádov na juh (405). Autor nemal odvahu siahnuť po jazykovom materiáli, ktorý supluje písané dokumenty. Chápem ho: načo by si popudil proti sebe vedeckú obec, ktorá nechce brať na vedomie tento jazykový materiál. V recenzii musí byť uvedený, pretože tu platí stará rímska zásada – Contra factum non est argumentum. každý čitateľ tejto recenzie si to tvrdo porovná.

Tak k veci: Prečo my Slováci nemáme praslovanské názvy mesiacov? Prečo my Slováci máme namiesto chrámu (alebo cerkvi) kostol? Prečo my Slováci máme termín murár a sloveso murovať, a nie zedník, zdíti a podobne, múr, a nie zeď? A prečo v starej slovenčine sa udomácnilo v prastarej dobe vyše 250 latinských slov? (H. Bartek) Prečo v 1. až 4. storočí pri mierových dohodách s Rimanmi odvedené dohodnuté kontingenty vojakov, po prevezení do centrálneho tábora nad egyptskou Alexandriou, si neskôr ako vyslúžilci založili mesto Nitriu? A prečo alexandrijský biskup vyzýva sv. Hieronyma z Betlehema, aby mu prišiel pred synodou „zlustrovať“ monasteria civitatis  Nitriae? Akouže rečou sa v tom meste a v jeho kláštoroch rozprávalo, keď musel požiadať o pomoc rodáka z Ilyrika? A prečo naši vedci obchádzajú fakt, že Rimania Balaton do svojej mapy zapísali nie po latinsky lacus, ale pelsos (pleso)? Sasinek uvádza aj slovanské kmene, s ktorými rímske vojsko bojovalo. A prečo sa výroky zo Strabona o Vinidoch a ich rozšírení dávno pred Kristom nikto nepokúša uvádzať a interpretovať? Je to neznalosť gréčtiny a gréckych prameňov, či latinských prekladov a výťahov z diel?

Prečo je celé desaťročia obchádzaný kanonik brémskeho biskupstva zo začiatku 13. storočia, ktorý vo svojom popise severských krajín Descriptio insularum Aquilonis roku 1210 jasne uvádza poznatky misionárov, obchodníkov a plavcov, a potom konštatuje, že spodok vtedajšieho Švédska majú v rukách Švédi, stred Góti a sever Vandali? A tí Vandali rozprávajú slovanským jazykom. K nim sa nakoniec presídlil aj kmeň Suévov. A prečo? A kto sa konečne chytí aspoň jazykovej stránky východného švédskeho pobrežia a osvetlí nám, prečo vyše 30 tamojších sídlisk doteraz má v názve druhú časť -hol? A ktože to boli tí „Variagovia – kupci“, čo sa plavili cez západné Rusko až do Carihradu? A kto nám konečne v slovenčine hodí na papier, prečo si po „pozvaní“ do Ruska zvolili za prechodné centrum Novgrad (od čias Lomonosova Novgorod) a pomenovali Grad > Holm?

Pán profesor neobišiel dôležitý fakt (s. 38), že sa na počiatku stredoveku prudko zmenila klíma, a to od Sibíri až po Škandináviu. nastal pohyb kmeňov hore Vislou, Odrou a Labe. Podobne sa to odráža tlakom kmeňov na strednodunajský limes. Moravská brána bola „dokorán“ otvorená. Dôležitým faktom je skutočnosť, že kmene mali nad sebou kniežatá s bojovými družinami. Tým nikdy nie je problém presunúť sa vojensky do iných krajov. No usadené obyvateľstvo sa nesťahuje, a kam aj? Veď stredná Európa je, okrem hôr, osídlená na voľnom priestranstve. Vidíme to na osude nitrianskeho kniežaťa Pribinu. Nitrianski Slováci ako usadlé obyvateľstvo nesadajú na vozy a netiahnu s ním po cestách na juh. To si bežne nijaký kmeň, čo si obsadzuje cudzie územie, nemôže dovoliť. Veď ktože by ho živil daňami, ktoré sú v Podunajsku bežné.

Všetci naši profesori, ktorí nastúpili na univerzity po februári 1948, boli tvrdo podriadení novej filozofii. Mnohí sa pamätáme, ako sa vyraďovali knihy z knižníc, aby sa nová komunistická generácia nič nedozvedela, čo tu bolo predtým. A čo napchávali do hláv študentov? To dnes vidíme aj v najnovšej spisbe.

Pánu profesorovi aj jeho recenzentovi ušiel ariánsky horizont v Podunajsku. Predovšetkým celá kauza okolo zakladateľa alexandrijskej sekty Ária je domotaná. V texte sa tvrdí, že Árius bol biskup. To je totálny omyl. Bol len obyčajný kňaz pôvodom z Lýbie. A nezomrel roku 228. Všetky lexikóny uvádzajú jeho narodenie okolo roku 280. Roku 312 bol pre porušenie disciplíny ako diakon alexandrijskej cirkvi exkomunikovaný. Neskôr ho prijali opäť do miestnej cirkvi, no neprestal platónskou filozofiou „merať“ základné dogmy. Preto bol nakoniec na Nicejskom sneme r. 325 exkomunikovaný a poslaný do vyhnanstva do terajších Vinkoviec na rieke Sáve. Po návrate do Carihradu nečakane zomrel roku 336. To ušlo predovšetkým recenzentovi, lebo každý autor môže sa pomýliť a navyše má aj určitú tvorivú licenciu. J. P. Šafárik a F. V. Sasinek štúdiom starých prameňov a komparáciou prišli na to, že ariánov ako rozšírený cirkevný smer v Carihrade aj v Ríme titulovali termínom pagani. Tak aj náš Pribina bol asi takýto „pohan“ – arián a nanovo ho pokrstili v cudzine. Ariáni potrebovali na svoje misie aj písmo, knihy a vzdelávacie centrá. Prečo glagolášom na splitskej synode vyčítajú, že používajú ariánsku abecedu (literas arianicas)? Prečo glagoláši používali Wulfilovu bibliu v preklade a nie Vulgatu? Prečo nepoužívame medzi slovanskými národmi grécku (latinskú) formu krstu „Ja ťa ponáram“ v baptistériu, ale ariánsku formulu  „Ja ťa krstím“, ktorá je z gótštiny? Pána profesora ospravedlňujem, lebo tieto fakty u nás neboli spracované. Pozitivizmu to predtým nevoňalo. Podobne z benediktínov sú uvádzaní len mnísi latinského obradu a glagoláši  ostali v tieni. Pritom Chorvati to pertraktujú v dvoch pramenných dielach (Ostojić a Japundžić).

Pokiaľ ide o príchod slovanských kmeňov spomedzi Odry a Visly k Dunaju, chýba tu potvrdenie poľských archeológov, že sú tam „chudobné“ horizonty následkom odchodu. A navyše slovanský horizont sa tiahne až po Labe na západe. Tu ešte treba vyexcerpovať antických autorov a urobiť veľkú komparáciu. Predovšetkým jazykový materiál nám nedovoľuje robiť zbytočné hypotézy. Čoskoro azda nastúpi nová generácia historikov, ktorí nebudú zaťažení Herderom.

Castrum Wogastiburg (s. 60). S lokalizáciou sa už viacerí zapotili. Isté je, že to bola strategická lokalita. A išlo asi o priesečník suchých a vodných ciest. Tu nám môžu pomôcť len etymológovia. Jedným je aj prof. Šimon Ondruš, ktorý analýzou názvu Váh dospel k poznatku, že v 6. storočí mal Váh formu Wogas. Okrem toho už pre Rimanov mal strategický význam sútok Moravy s Dunajom a sútok Váhu a Hrona. Panónska cesta od juhu na sever sa od praveku končila na brode v Brigetiu (Komárom).

Na s.169 sa uvádza Gejzova rodina ako pohanská. To nie je pravda, lebo keď bol Vajk pokrstený v gréckom obrade a Vojtech ho len birmoval pri prechode na latinský obrad (taká bola prax aj v gréckej cirkvi), tak rodina už musela byť pokrstená. jasne do dokladajú kronikári – Tietmar z Merseburgu a Gallus z Krakova. („Tinxit eum oleo in fronte“ „Unxit eum oleo in fronte“. Cirkevná terminológia tu nepopustí ani milimeter.) Nedoriešená, ba ani nie spomenutá je akcia Ladislava I., s privedením chorvátskeho vojska  na obsadzovanie Potisia a Nitrianska (Bánovce nad Ondavou a Bánovce nad Bebravou a názvy obcí okolo nich).

Autor charakterizuje Cirkev podľa uznesení synod. Na s. 181 sa uvádzajú slová „V Uhorsku sa ženil nielen drobný klérus, ale aj biskupi“. To sa nikde v listinách takto neuvádza. Je to priveľmi laicky napísané. Čudujem sa recenzentovi, že to ponechal. Pravda je len tá (Péterfy), že v Uhorsku ženatých mužov ordinovali za kňazov. Tí z nich, ktorých konsekrovali na biskupov, museli svoje manželky prepustiť. Bigamisti boli tí kňazi, ktorí po smrti svojej manželky spred ordinácie sa oženili druhý raz. takých synody trestali, lebo ordinovaný kňaz a konsekrovaný biskup sa podľa starodávnych cirkevných zákonov nemohol druhý raz oženiť, pokiaľ chcel vykonávať svoj úrad. Autorom uvádzanú prax začali v Uhorsku zavádzať až protestanti. Recenzentovi ušla aj synoda, na ktorej sa v Uhorsku dohodli o prisvojení  si časti príjmov pre kňazov s rodinami. Tu treba ešte pripomenúť, že pútnici z Uhorska do Ríma či Carihradu, alebo Svätej zeme, sa nešli tam spovedať zo svojich hriechov, ale opak je pravdou, že za ťažké delikty dostavali od svojho domáceho spovedníka uložené pokánie putovať do Ríma ku hrobom apoštolov (Konštantínova bazilika sv. Petra a bazilika sv. Jána v Lateráne) alebo inde.

Ako som uviedol na začiatku, že dielo je vybrúsené a štylisticky brilantné, tak poslednou vetou tento fakt potvrdzujem.

 

Anton Semeš

recenzia bola uverejnená v dvojtýždenníku Kultúra 16/2009