Slávi, Sloveni – najväčšie germánske plemeno.
Pred údajným príchodom Slovenov na naše územia, krajinu obývali Germáni. Germáni sú striktne spájaní so súčasnými Nemcami, čo je čiastočne pravda, Nemci sú naozaj potomkovia historických Germánov, avšak nielen oni. Problémom sú nesprávne nastavené pojmy, ktoré boli zámerne devalvované.
Germánov a ich kmeňové rozloženie v Európe pomerne detailne opísal rímsky senátor, právnik a historik Publius Cornelius Tacitus (* asi 55 – asi 117 n.l.).1 Pozdĺž rieky Rýn od jej prameňa po ústie, v širšom páse, vymenúva veľké množstvo väčších i menších germánskych kmeňov, za ktorými smerom na východ nasleduje jedna veľká germánska skupina menom Suebi. Tacitus o nich hovorí (38. kap):1
Teraz musím prehovoriť o Sueboch. Nie je to jediný národ ako Chatti alebo Tencteri, pretože zaberajú väčšiu časť Germánie a delia sa na menšie kmene s vlastným menom, avšak všetci dohromady si hovoria Suebi.
Následne uvádza mená kmeňov patriacich k Suebom: Semnoni, Longobardi, Reudigni, Aviones, Anglii, Varini, Eudoses, Suardones, Nuithones. Pozdĺž Dunaja umiestňuje suébskych Hermundurov, Naristov, Markomanov a Quádov. V horách sídlili Marsigni a Buri, z druhej strany Karpát (smerom na sever) sa nachádzalo množstvo suebskych kmeňov spomedzi ktorých najvýznamnejší boli Lugii. Tí sa delili na kmene menom Harios, Helveconas, Manimos, Helisios, Nahanarvalos. Na sever ďalej vládli Gotones, Rugii a Lemovii. Ku Germánom radí ešte Venettov sídliacich na svereovýchode Germánie, kmene Peucinov, ktorým niektorí hovoria Bastarnas, a Fennov, o ktorých píše (46. kap.):1
Som na rozpakoch, či mám národy Peucinov, Venettov, a Fennov počítať ku Germánom alebo k Sarmatom. Peucíni ovšem, ktorým niektorí hovoria Bastarni, pripomínajú jazykom, spôsobom života, typom sídlišť a stavbou domov Germánov. Všetci sú špinaví a ich predáci tupí a ľahostajní. Miešajú sa so Sarmatmi a to im dáva všeličo na ohyzdnosti.
Niederle spája pôvod Slovanov práve s týmito Venettmi, ktorí sú špinaví a ich predáci tupí a ľahostajní. Naozaj mimoriadne povzbudivý pôvod. O Venedoch Niederle doslova uvádza, že s týmto menom Slovania vstupujú poprvé do histórie.2 Ďalej uvádza: časť bádateľov sa na základe Tacitovho opisu rozhodli zaradiť týchto Venedov medzi kmene germánske, ale všetky tieto názory a pochybnosti, ktoré k takémuto tvrdeniu viedli sú nesprávne a slovanskosť zakarpatských Venedov je nepopierateľná. Ako dôkazový argument uvádza zhodu ich sídiel medzi Baltom, Karpatami a Vislou, v ktorých sa zakrátko objavujú Slovania pod terajším svojim menom, ako i meno samotné, ktoré sa celú ďalšiu históriu udržalo až do dnešných dní v ústach susedných Nemcov ako označenie Slovanov.3 Všeobecne známym faktom je, že Nemci ešte donedávna hovorili Slovanom na východ od nich Wenden, Winden, avšak je potrebné brať do úvahy, že takto Slovanom hovorili oni a nie Rimania za čias Tacita.
Je zaujímavé, a pre Niederleho zároveň typické, že Tacitov tvar Venett spája so súčasným pomenovaním Wenden, Winden; avšak na druhej strane tvar Venet, ktorým sú označovaní adriatickí Veneti, vysvetľuje ako náhodnú skomoleninu a doslova prezentuje, že adriatickí Veneti (Benátčania) nemajú so slovanstvom nič spoločné.4 Rovnakým spôsobom vylučuje spojitosť slovanských Venedov s Indmi5. V oboch prípadoch vytvára krkolomné konštrukcie na obhájenie svojich predstáv, ktoré v princípe vypovedajú o tom, že Venedi na severovýchode sú síce Slovania, ktorí majú s ostatnými Venetmi a Indmi spoločné meno, ale v princípe nemajú nič viac spoločné. Inak povedané, Venedi na severovýchode musia byť za každú cenu Slovania, pretože inak by sa za predkami Slovanov bolo nevyhnutné „pozrieť“ inde a to zjavne nebolo žiaduce. Slovania už v 8. storočí zaberali tak obrovské územia Európy, že ich novodobí tvorcovia dejín nemohli v 2. storočí len tak niekde „zašiť“.
Zhodu sídiel a zároveň zhodu mena v duchu Niederleho argumentácie majú však i iné germánske kmene, konkrétne už spomínané obrovské kmeňové zoskupenie Suebov. Suebi tvorili jadro Germánov a čo je zaujímavé, ich územie bolo už za čias Tacita identické s územím, na ktorom približne v 8. storočí sídlili takzvaní Západní Slovania (mapa). Vzhľadom na fakt, že genetické výskumy jednoznačne vypovedajú o minimálnom pohybe etník na našom území za posledných 10 000 rokov6, je zjavne nevyhnutné uvažovať o Sueboch, ako o Západných Slovanoch a okrem genetiky a zhodnosti sídel hľadať i zhodnosti v kmeňovom názvosloví Suebov. A to naozaj jestvuje!
Meno Sueb Česi prekladajú ako Suebové, Svébové latinský text pozná výraz Suebi, v anglickom preklade nájdeme slovo Suevi. Do slovenčiny je pomenovanie tohto veľkého národa prekladané ako Svébi. Rozdiel v názvoch Suebi a Suevi je v zámene písmen B a V. Táto zámena nie je ničím ojedinelá a vyskytuje sa v pomerne veľkom množstve slov, ako napríklad Dānuvius – Dānubius, Velehrad – Belehrad, Vulgarii (Bavorský geograf) – Bulgari (българин – Bulhar), Vratislaburgium – Bratislava, Frýgovia – Brigovia (Trácky kmeň), al-Abar – Avar, Venezia – Benátky (Benecia), S(a)klaba – Sklavi, Byzancia – Vizantia, Servia – Serbia, šabľa – šavle (čes.), Wallachi – Blachi, vojak (vojín – čes., воин – rus.) – boj, bojak, bojovník (боец [bojec] – rus., bojar) ale i farba – barva (čes.), kde F sa mení na B a naopak, B na V atď.
Suebi sú na území Slovenska opisovaní ešte v 5. storočí7. Na ich čele v roku 468 stál suébsky kráľ Hunimund opisovaný ako Hunimundus Suavorum dux. Meno „Suavi“ používa pre Suebov i Jordanes8, čo svedčí o aktívnom používaní tvaru „Suev“ – „Suav“ na našom území. Obe tvary „Suev“ i „Suav“ sa zdajú stále na prvý pohľad cudzie, avšak musíme ich vnímať z hľadiska našich jazykov – nárečí Slovenov.
No a nárečia na území Moravy a Slovenska (napr. Záhorie, Novohrad) si do dnešných čias uchovali špecifickú výrazovú črtu, ktorou je zámena spoluhlásky „-l“ za „-u“ (ų). Táto zámena však nie je uplatnená plošne, týka sa len určitej škály slov, takže napríklad Záhoráci poznajú nielen dųaň (dlaň), ųavica (lavica), škoųa (škola), ale i chvíla, košela, strela, ladvina, ležat, páleňica atď. V nárečí na Záhorí je spoluhláska ų bilabiálna, úžinová, trená, znelá. Pri jej artikulácii je jazyk vzadu hore ako pri hláske u, ale trocha vyššie, bližšie k stredu. Pery sú zaokrúhlené a medzi nimi ostáva malý otvor. Pri artikulácii sa pery priblížia k sebe, ale sa nedotknú a vzdušný prúd sa otrie o pery a vychádza úžinou medzi nimi von 9.
Spoluhláska ų (zjednodušene možno čítať aj ako -u) sa používa napríklad v slovách ako: chųap (chlap), mųácit (mlácit), kųát (klát), kųást (klást), mųáka (mláka) atď. Ale i v slovách suníčko (slniečko), sunko (slnko), sųabina (slabina), sųobodňák (slobodňák), sųopat (slopať-piť), sųovenskí (slovenskí), Suevi – Suebi (Slevi – Slebi), Suobeni – Suoveni (Slobeni – Sloveni).
Zámena „u“ za „l“ však nie je špecifikom iba západoslovenských nárečí. V roku 1842 Janko Kalinčiak napísal do Prostonárodného zborníka povesť „Zlý brat“ v podnárečí liptovskom 10. V povesti nachádzame slová ako mau (mal), dau (dal), dorástou (dorástol), volau (volal), odpoviedau (odpovedal), pokrútiu (pokrútil), povedau (povedal), šiou (šiel), išou (išiel), zakričau (zakričal), atď. Obdobne Ján Botto zaznamenal žartovnú poviestku v nárečí „ako na Rimavskej doline hovoria“ (stredné Slovensko) 10. Aj tu nachádzame obdobné koncovky ako bou (bol), vybrau (vybral), smieu (smial), prešou (prešiel), preplovau (preplával), vedeu (vedel), začau (začal), proseu (prosil), zatopeu (zatopil).
U→L nachádzame v nemalom počte i v chorvátčine. Chorvátske sunce je naše slnko, slnce; ale i ďalšie slová ako vuk (vlk), vučič (vĺča), vučica (vlčica), puž (plž, slimák), puzati (plaziť sa), put (pleť), puno (plno), pun (plný), puk (pluk), buha (blcha), vuna (vlna), dug (dlh), dugo (dlho), čun (čln), čovjek (človek), atď.
Poliaci okrem základnej latinskej abecedy poznajú niekoľko ďalších písmen, medzi ktoré patrí i „ł“. Toto poľské „ł“ sa vyslovuje ako neslabičné „u“ a nachádzame ho napríklad v slovách: ławka [uavka] (lavica), łąka [uonka] lúka, słoń [suoň] slon, słońce [suoňce] slnko, sława [suava] sláva, słowo [suovo] slovo, ale i Słowak [Suovak] Slovák, či słowacki [suovacki] slovenský, słowiański [suovieňski] slovanský.
Poľské suava, suovo i Suovak znie zhodne so Suev, Suav (Sueb). Z uvedeného je zjavné, že pomenovanie Suebi, Suevi, Suavi sa do súčasnej spisovnej slovenčiny prekladá nesprávne ako Svébi. Správny preklad mena Suevi, Suavi znie SLEVI, SLAVI! No a Slávi je meno, ktoré dodnes nesú Slavónci, Slovenci, Sloveni! Takže suébsky kráľ Hunimund opisovaný ako Hunimundus Suavorum dux, by sme správne (pomocou jazyka Suevov – dnešnej Záhoráčtiny) mali čítať ako Hunimundus Slavorum dux, teda Hunimundus Slovenský vládca (knieža).
Analýza Suebov ako Slávov, Slovenov nie je len čistá a zreteľná, ale v mnohých smeroch reálnejšia ako Niederleho „venedský“ pôvod Slovanov. Vypovedá o našom mene z pohľadu nášho, našich nárečí, čo je prirodzenejšie ako preberať meno Wenden, Winden, ktorým Slovanov označovali Nemci. Tacitus spomína Suebov, že sa delia na menšie kmene s vlastným menom. Ak sa na mená niektorých z týchto kmeňov pozrieme, zistíme, že aj tieto sa zhodujú s územnými názvami, ktoré sú vnímané ako slovanské a rovnako tieto územia teritoriálne zodpovedajú umiestneniu Suebskych (Slávskych) kmeňov podľa Tacita.
Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.
TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek
Predchádzajúce časti:
Literatúra:
1. Tacitus, Z dejín císařského Říma, Svoboda 1976
2. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 189
3. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 196-197
4. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 192
5. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 194
6. Vladimír Ferák, Čo hovorí DNA o genetických koreňoch slovenskej populácie?, Katedra molekulárnej biológie, Prírodovedecká fakulta UK a DNAtest, s.r.o., Bratislava, https://www.vedatechnika.sk/SK/VedaASpolocnost/NCPVaT/Stranky/CoHovoriDNAoGenetickychKorenochSlovenskejPopulacie.aspx
7. Ján Steinhübel – Nitrianske kniežatstvo, vydavateľstvo RAK, Bratislava 2004, str. 17
8. Patrick J. Geary, Readings in medieval history, University of Toronto Press Incorporated 2010, str. 105-106
9. Konštantín Palkovič, Záhorácky slovník, Vydavateľstvo HEVI, s.r.o. 1997, str. 177
10. Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, zväzok II, Tatran, Bratislava 1974, str. 223, 297, 157