Pôvod mena Uhor, Uhorsko nebol doposiaľ jednoznačne a uspokojivo vysvetlený. Je zjavné, že základom pomenovania „Uhorsko“ je tvar „Uhor“, slovo slovenské. V starých záznamoch písaných latinkou sa vyskytujú príbuzné tvary Ungari, Hungaros, Hungari, Hunguari, Ungari, Ungarii, Agarenos¹. Uhri boli kmeň, snáď kmeňové zoskupenie, ktoré je veľkomaďarskou propagandou dávané do rovnítka s pojmom Maďar, Maďari, ako aj s ich príchodom do karpatskej kotliny. František. V. Sasinek v svojom príspevku v Slovenských pohľadoch z roku 1892 prehľadne zdokumentoval, že pomenovanie Uhor, ako i všetky jeho jazykové varianty sú starovekými historikmi spomínané v Karpatskej kotline dávno pred príchodom údajných Maďarov². Títo Uhri od nepamäti hovorili slovenským nárečím, čo ešte v roku 1756 dokladá anglický etymologický slovník³, ktorý vypovedá o tom, že SCLAVONSKY jazyk je popri arabskom, najrozšírenejší jazyk na svete, ktorým sa hovorí od Adriatiku po Severné more, a od Kaspického mora po Sasko. Sclavonským jazykom okrem iných hovorili i Uhri (Hungarians), pričom všetci sú potomkovia starovekých Sclavov (Sclavi), alebo Sklavóncov (Sclavonians), a Sclavónsky jazyk (Sclavonick) je ich materský jazyk, hoci používajú rozličné nárečia³. Po maďarčine Uhrov niet ani stopy, uvádza sa jednoznačne jazyk sklavónsky, teda slovenský (určite nie slovanský). Logickým vyústením je poznatok, že ak Uhri rozprávali slovenským (sklavónskym) nárečím, všetky cudzie varianty pomenovania Uhor, ako Ungari, Hungaros, Oνγορ [Ungor] atď. sú tvary odvodené od jazyka slovenského, no a slovenčina nám ohľadne pôvodu slova ponúka bohatú paletu možných riešení.

Medzi zástancami slovenského pôvodu pomenovania Uhor, Uhorsko prevláda názor, že pomenovanie Uhorsko pochádza od pojmu „krajina u hor“, teda krajina „pod horami“, či krajina „medzi horami“. Uhorsko bolo dookola ohraničené pohorím. Zo severu a východu Karpatmi, od západu Alpami a z juhu Dinármi, takže vysvetlenie má svoje logické opodstatnenie. Avšak takéto vysvetlenie je postavené iba na jednom argumente, na geologickom opise Uhorska. Čo chýba, to je širší súvis a napojenie na ďalšie argumenty. Napriek tomu úvahu nemožno odmietnuť, no rovnako ju nemožno brať ako závažnú.

Pojem „uhor“ má však v našom jazyku ešte ďalšie významy – úhor ako ryba/had, úhor ako ladom ležiaca zem, uhor ako uhorka (plodina), uhor ako uhorený (ohorený, zhorený, spálený, uhoľ). Uhorka (plodina) vzhľadom na tvarovú podobnosť má svoj jazykový pôvod pravdepodobne v úhorovi (rybe). Úhor (neobrábaná zem) javí určitú spojitosť s úhorom (živočíchom) a týmto pojivom je voda a jej všetky formy – rieka, bažina, močarisko, zaplavované územia. V centrálnej časti Uhorska, v povodí riek Dunaj a Tisa sa rozťahovali obrovské bažinaté územia, ako i priľahlé plochy pravidelne zaplavované vodou z oboch riek. Rovnako sa tu nachádzajú obrovské slaniská, ako pozostatok Panónskeho mora. Takáto zem bola nepoužiteľná na obrábanie, o ktorej by sa mohlo povedať, že ležala (bola) úhorom. Úhorom mohla byť rovnako zem spálená – uhorená, ako výsledok poľnohospodárskej činnosti – vypaľovanie vyklčovaných plôch. Pomenovanie Uhorska ako „ladom ležiacej zeme“ je teda opäť pojem geograficky prijateľný, rovnako ako „krajina pod horami“, avšak taktiež bez ďalších nadväzností.

Ako najpravdepodobnejší pôvodca názvu krajiny sa javí úhor – živočích, ktorého spájame s riekou a bažinami. Voda a rieky boli vždy posvätné, obývané množstvom živočíšstva, medzi ktorým musel mať úhor výnimočné snáď až mytologické postavenie, pretože meno „úhor“ nachádzame priamo v menách riek. V Poľsku z jazera Mamry vyteká rieka Węgorapa, preteká na ruské územie, kde jej Rusi hovoria Анграпа [Angrana].  Poliaci hovoria úhorovi węgorz (Węgorapa), v ruskej časti rieky pomenovanie Анграпа je podobné latinizovanému Ungri, Ungari. V Smolensko-Kalužskej oblasti sa zase vinie rieka Ugra, ústiaca zľava do Oky (povodie Volgy) a jej meno je identické s ruským у́горь [úgor]. V severnom Maďarsku prítok rieky Tisy nesie názov Eger (Uger, Uher). Rovnaké meno Eger má v nemčine i meno českej rieky Ohře, ktorej názov je blízky českému Úhoř (ohoř – Ohře). Eger, slovensky Jáger, je stavbou blízky chorvátskemu slovu jegulja, ktoré prekladáme ako úhor. Meno úhora nesie pravdepodobne i Hron, pôvodne snáď Uhron, Uhrín resp. Uhoron, latinsky Granus (Ugranus). Na východe Slovenska tečie rieka Uh, ktorej meno je doslova identické s uhor. Poľské węgorz – úhor je rovnako ako v prípade slovenského slova úhor základom mena krajiny obývanej Uhrami, ktorému Poliaci hovoria Królestwo Węgier a Sloveni Uhorsko.

Životný priestor úhora je bahno. Väčšinu dňa je zahrabaný v bahne a na lov vypláva až po zotmení, prípadne po silnejších dažďoch. Fakt, že úhor je väčšinu dňa zahrabaný v bahne, bol pravdepodobne prameňom k predstave, že sa úhory z bahna i rodia. Dokonca spôsob jeho rozmnožovania bol až do začiatku 20. storočia pre ľudí záhadou a ani dodnes nie je úplne jasný celý jeho životný cyklus. Bahno bolo prostredie, ktoré naši predkovia vnímali ako liaheň božstva stelesneného do podoby úhora. Aj preto je slovo bahno odvodené od základu „bah“, čo je identické s výrazom BOH. Úhor sa zrodil z blata, hliny, obdobne ako tomu bolo podľa starovekých legiend pri zrode človeka. Úhor sa v bahne „bahnil“ či „bahril“, bol božským tvorom obývajúci božské rieky, takže jazyková spojitosť medzi pojmami BOH (buh) – BAHNO – BUHOR (uhor) je len vyústením mytologicko-náboženského vnímania sveta našimi predkami.

Rieky ako božské médium mali božské mená, a nejedna niesla samotné meno BOH (buh). Ten konkrétne nachádzame v mene poľskej rieky Bug, ako i ukrajinskej Buh. Ak v tvare BOH vezmeme do úvahy zámenu B→V, H→G a namiesto „O“ všetké dostupné samohlásky, vrátane bilabiálneho ų (Záhorie), dostaneme ďalšiu variáciu mien riek na území Slovenov – Váh (Bah), Blh (juhovýchod stredného Slovenska), Выг [Vyg] (rus.) (Karelská republika) atď.

Úhora ako vodného boha naši predkovia volali i Vodan, ktorý bol zaznamenaný v tvaroch Wodan, Voden, Woden, Wotan, Wuotan.⁴ Zodpovedá tomu i slovenský vodník, ktorým kresťanskí misionári strašili malé deti. Paulus Diaconus (8. storočie) v súvislosti s Langobardmi uvádza, že: Wotan vskutku, ktorého pridaním písmena oni volali Godan, je ten ktorý medzi Rimanmi je nazývaný Mercury⁵. Mercuria Gréci nazývali Hermes, Hermes bol boh hromu „hromjak“, i Paromom (Perúnom) nazývaný. Perún (Parom) mal meno odvodené od pojmu „pero“, a pero bolo symbolom „sokola-hada“, ktorého meno bolo HOR, či ÚHOR, teda Godan (gad, had). Meno Godan malo i tvar bez počiatočného „G“, v mene Ódin, čomu v ruštine zodpovedá slovo odin (jeden, sám). Vuodan a jeho lombardský ekvivalent Godan či Gadan je v podstate ruský GAD (had), čo v spojení s vodou (Vuodan) nám dáva tvora, ktorého môžeme charakterizovať i ako „vodný had“, teda úhor, jašter, mytologické posvätné zviera Slovenov a Slovanov.

Vodan bol najvyšším bohom Alamanov, Godan bol boh Longobardov, Odin bol najvyšším bohom severských mytológií. Alamani i Longobardi sú súčasnou históriou opisovaní ako Germáni, v zmysle „nemecky hovoriace“ etnikum. Títo však boli v skutočnosti tým, čomu sa dnes hovorí Slovania. Paulus Diaconus o Longobardoch píše: „Je isté, že Langobardi boli najprv nazývaní Winnili, neskôr Langobardi… pričom …skoršie meno Langobardov bolo iba „Biards“, do ktorého bolo „lang“ dodatočne vložené.“ Winnili je zjavný opis Vandalov (Winidi, Venedi, Vandali), pričom v súvislosti s Vandalmi Mavro Orbini spomína, že jedno plemeno malo viacero pomenovaní. Napríklad …Geneti alebo Venedi, ktorých Nemci nazývajú „Vuenden“, Taliani Slavi, a my Vandali…⁶ Územie, ktoré títo Vandali obývali Orbini opisuje nasledovne: …v oblasti Meklenburgu na celom úseku pobrežia od Holštýnska (dnešné severné Nemecko) po Livonsko (približne dnešné Estónsko) žili iba Vandali, čiže Slovania…⁷. Vandalov ako Slovanov opisuje i kanonik brémskeho biskupstva zo začiatku 13. Storočia, ktorý vo svojom popise severských krajín „Descriptio insularum Aquilonis“ roku 1210 uvádza poznatky misionárov, obchodníkov a plavcov a potom konštatuje, že spodok vtedajšieho Švédska majú v rukách Švédi, stred Góti a sever Vandali. A tí Vandali rozprávali slovanským jazykom ⁸.

Etymológia mena Alamani, uctievačov Vodana, nie je známa, zreteľne je však zložená z dvoch častí, z „Al“ a „man“. „Al“ je nesprávne vnímaná ako nemecké all vo význame všetci. Ak naozaj chceme hľadať pôvod mena v súčasnej nemčine musíme potom podľa správnosti použiť iné nemecké slovo – aal, čo značí „úhor“. Alamani boli teda Uhri, čo nepriamo potvrdzuje i Tacitus, ktorý vo svojom opise germánskych kmeňov na Alamanov zdanlivo zabudol, avšak spomína akýsi kmeň menom Tungri. Doslova o nich uvádza: …naproti tomu názov Germánia je údajne nový, daný len nedávno, pretože tí, ktorí prví prekročili Rýn a zahnali Galov, dnešní Tungri, si vtedy hovorili Germáni. Toto meno kedysi patriace jednému kmeňu, nie celému národu, postupne prevládlo, takže menom Germáni sa najprv označovali všetci porazení, myslím, že zo strachu, a skoro si tak hovorili i oni sami.

Pomenovanie Tungri vypustením počiatočného „T“, sa zmení na „Ungri“. Tacitov zápis „Tungri“ mohol vzniknúť nesprávnym zápisom fonetického „Ungri“, z dôrazom na samohlásku „U“ (ako „TU“, či „DU“ – Dungri). Tungri – Uhri  nielenže boli Germáni, ale ako naznačuje Tacitus, pomenovanie Germán pochádza priamo od nich. Uhri (Ungri) boli uctievačmi boha hromu (gromu), ktorého symbolicky stvárňoval úhor (vodný tvor -Vodan), ako symbol draka. Hrom dal Uhrom (Ugrom, Ugromanom) i iné pomenovanie, v tvare Grom – Groman (Germán), pričom meno Germán je zjavne slovanského pôvodu¹². Z toho uhla pohľadu „Dungri“ v zmysle „duniaci“ (od hromu) má svoje opodstatnenie v mene Germán a zároveň vytvára logické prepojenie s „Ungri“. Pravdepodobný vzťah medzi menom Tungri a Ungri dokladá rieka Angara, ktorá leží zhruba v oblasti pôvodu haploskupiny R1a. Rieka vyteká z Bajkalského jazera, pričom jej dolný tok sa kedysi nazýval Horná Tunguzka. Tvar „tunguz“ a „angar“ majú zjavne rozdiel len v počiatočnom „t“ (tunguz–angar, Tungri-Ungri).

Že Uhri boli naozaj Germáni nepriamo potvrdzuje Salzburgská doska. Tu v útrobách Mníchovho vrchu (Mönchsberg) sa nachádzajú katakomby, kde v jednom z výklenkov sa nachádza pamätná tabuľa na ktorej stojí:

ANNO DOMINI CCCC LXXVII ODOACER REX RHUTENORUM GEPPIDI GOTHI UNGARI ET HERULI CONTRA ECCLESIAM DEI SEVIENTES BEATUM MAXIMU CUM SOCIIS SUIS QUINQUA GINTA IN HOC SPELEO LATITANTIBUS OB CONFESSIONEM FIDEI TRUCIDATOS PRECIPITARUNT NORICORUM QUOQUE PROVINCIAM FERRO ET IGNE DEMOLITI SUNT. Voľný preklad tejto dosky znie: „Roku Pána 477 Odoaker, kráľ Rhuténskych Gepidov, Gótov, Uhrov a Herulov, (vo vojne) proti cirkvi Božej, blaženého Maxima a jeho päťdesiatich druhov, pre vyznávanie viery v tejto skrytej jaskyni zabil, vyhodil ich, aj provinciu Norikum mečom a ohňom spustošil. Doska vypovedá jednak o tom, že Uhri boli v strednej Európe už v roku 477 a jednak dáva do jednej skupiny Uhrov spolu s Gepidmi, Gótmi a Herulami, ktorí boli podľa oficiálneho historického výkladu Germáni. Z toho zjavne vyplýva, že Germáni museli byť i Uhri. Zároveň sú však všetky štyri kmene nazývané ako Rhuténske. Rhuténi mali rovnako ako Uhri mnoho variant zápisu, sú známi i ako Rutheni, Raséni, Rusíni, Rugi, Rusi. Základom všetkých uvedených tvarov tvorí časť „RUS“,  „RAS“.

V staroveku prevládal smer písania sprava doľava,  ten Gréci zmenili, a začali písať zľava doprava. Avšak najstaršie grécke nápisy sú písané ešte starým východným štýlom sprava doľava, alebo obojsmerne, t.j. bustrofedicky – na spôsob býčieho záprahu tak, že jeden riadok je písaný zľava doprava, a ďalší opačne, a tak striedavo.⁹ Tu niekde, v tomto prelomovom období, pravdepodobne vznikol zmätok v zápisoch, čo malo vplyv i na hovorovú reč. „RAS“ je základ slova Raséni, ktoré po prečítaní sprava doľava nám dáva „SAR“, čo je základom mena „Sarmat“. Táto situácia by objasňovala, kde sa stratili starovekí Sarmati. Obrazne povedané, „šmahom pera“ sa z nich z „noci do rána“ stali Rhuténi, skrátene Rusi. Avšak nie je vylúčené, že obidva pomenovania boli Sarmatmi-Rusmi používané súčasne, pretože staré slovanské zápisy sa dali čítať obojstranne. V starej ruskej byline „Slovo o pluku Igorovom“, ako v jednom z mála dokumentov, napísaných v staroruskom jazyku, bol pôvodný text  napísaný do jedného riadku, rozdelený na jednotlivé slabiky. Sedem horizontálne a sedem vertikálne. Výsledný text bolo možné čítať nielen z prava do ľava, z ľava do prava, ale i zhora dole a zdola hore, dokonca i diagonálne.¹⁰

V zozname kníh z roku 1807 (Allgemeines repertorium der literatur) v časti Slovanské alebo Sarmatské jazyky (Slavische oder Sarmatische Sprachen) sa nachádzajú jazyky, na ktorých čele je Slawakische Sprache in Ungarn (slovenská reč v Uhorsku), po ňom nasledujú: Böhmische Sprache (česká reč), Polnische Sprache (poľská reč), Russische Sprache (ruská reč)¹¹. Kategorizácia  „Slavische oder Sarmatische Sprachen“ pre tieto jazyky vypovedá, že ešte začiatkom 19. storočia bolo zrejme známe, že Sarmati sú „Slovania“, respektíve, že medzi sarmatskými a slovanskými (slovenskými) jazykmi niet badateľného rozdielu, ako i to, že Sarmati sa nestratili v dávnej minulosti, ale stále jestvujú ešte i na začiatku 19. storočia. Je nutné si vôbec klásť otázku, ktorý z týchto jazykov je sarmatský?

Sarmati, nazývaní tiež Sauromati, mali pôvod svojho mena v slove „sauro“ čo v latinčine (sauros) i gréčtine (σαυρός) [saurós] znamená jašter, ale i drak. Okrem Uhrov (drakov) sa na Salzburgskej doske nachádza i meno Góti, ktorých pomenovanie pochádza z ruského „gad“ (got), čo značí had. Úhor – vodný drak svojim tvarom a vlastnosťami pripomína hada, takže medzi Uhrami a Gótmi zreteľne vidieť určitú ideologickú dračiu líniu Sarmatov-Rasénov.

Sarmati obývali prevažne východnú časť Uhorska, v ktorej najvýznamnejšiu časť tvorilo územie, nazývané Biharsko. Pomenovanie Biharsko je možné čítať i ako Viharsko (B→V), čo v súčasnom ukrajinskom jazyku je zhodné so slovom вугор [čítame Vuhor], ale snáď i ako Uiharsko (zámena podobných znakov V→U), ktoré v slovenčine značí to isté, teda Uhorsko. Na severe Biharska sa nachádza rieka Uh, ktorá nesie meno úhora. V Biharsku na hrade Bihar vládol i slovenský vládca menom Menumorout a je pravdepodobné, že práve z tejto bahnistej (Biharsko) Maravy smeroval útok Mojmíra voči Pribinovi (833)¹³ ako reakcia voči kekešeniu sa Pribinu s mocenskými štruktúrami rímskej cirkvi. Expanzia Uhrov prekročením rieky Tisy smerom na západ do širšej oblasti Maravy, priniesla so sebou i rozšírenie názvu Biharsko (Uiharsko) aj na územie obývané Skýto-Slovenmi (Quádmi). Táto mocenská invázia z východu na západ bola realizovaná pod taktovkou sarmatských Arpádovcov, správnejšie by sme mali povedať „Karpatovcov“, či Charpatovcov alebo úplne najsprávnejšie  Charvatovcov, teda Chorvátov, hovoriacich slovenskými nárečiami. Až neskoršia maďarská propaganda vytvorila z Charvátovcov (Arpádovcov) maďarskú kráľovskú dynastiu.

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Použitá literatúra:

1. Dagmar Bartoňková, Lubomír Havlík, Zdeněk Masařík, Radoslav Večerka; MAGNAE MORAVIAE FONTES HISTORICI I, Státni pedagogické nakladatelství PRAGAE-BRUNAE, 1964
2. František. V. Sasinek, Millennium, Slovenské pohľady, Rok 1892, Sošit 3, Strany 145-153
3. The New Universal Etymological ENGLISH DICTIONARY, vol. II., By N. Bailey, The Fourth Edition, LONDON, Printed for T. Waller, MDCCLVI, Sclavonic languange
4. Elizabeth Hallam, Bohové a bohyně, Knižný klub a balios, Praha 1998, str. 26
5. PAUL THE DEACON, Historv of the Lanqobards, translated by William Dudley foulke, ll.d., Cornell University Library, published by the department of history, University of Pennsylvania, Philadelphia, 1907, Chapter IX
6. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str. 80
7. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str.120
8. Recenzia : Slovenské dejiny I., Anton Semeš, recenzia bola uverejnená v dvojtýždenníku Kultúra 16/2009
9 . Gorazd A. Timkovič, Cyrilika je staršia ako glagolika, Krásnohorský zborník, Prešov, III/I -2 (2008), str. 15 – 23
10. Valerij Sinelnikov, Tajemná síla slova, vydavateľstvo Zvoníci cedry, Praha 2008, str.123
11. Allgemeines repertorium der literatur, Drittes Quinquennium für die Jahre, 1796 bis 1800, WEIMAR, im Verlage des Landes – Industrie – Comptoira, 1807, Philologische literatur index 1494 – 1507
12. Oskár Cvengrosch, Sloveni najgermánskejší Germáni, Kultúra 13/2010 (30. júna), str. 10
13. Rudolf Irša, Najstaršie dejiny slovenských kráľovstiev alebo ako Slováci prišli o dejiny, str. 32-38, 53-74