You must have experienced this. All of sudden, you found some totaly trivial word somehow strange. If so, congratulations. This bizarre thoughts are in fact- moments of enlightement.

And you are on the right website. This pet project, created by an amateur historian, and an amateur linguist, is here to unveil true meaning of basic english words such as look, follow or write, to expel some myths, and explain the British public, what it actually means british.

Our theories are not out of thin air, in the past 25 years we saw many breaktroughs in the field of genetics, so we can see now, how interconnected we Europeans are- and it looks like there is sudden rise of eastern-european genes (compared to older samples) in late roman / early medieval times. (So we have culprits). But this is only relatively new invasion. How to explain the fact, that DNA of mesolithic hunters/gatherers from Western Europe revealed dominant paternal lineage- I2a1b/ which is commonest in the Eastern Europe / Balkans. This article written in flawed english is not ment to frustrate british public even more (who is already demoralized by unlimited flow of Eastern- Europeans after 2004, with whom they have pleasure to compete on the labour marked). Nor to spread any unbased theories. We just think that eastern-european component in english is so obvious, that someone has to finally explain it. Some words on this list are well-known cognates, some of them- unexpected and hidden for millenia.

Jan Klasovity

Co-authors:

Oskár Cvengrosh {oc}
Ján Klasovitý {JanK}

“We have already begun to list the mass, the almost endless list, of worldwide items for which orthodoxy (a) has no explanation whatsoever; and, which it (b) either deliberately, or out of pure stupidity, chooses completely to ignore.” Stan Gooch

Britain- So many unknown heroes/famous villains/abandoned soldiers in muddy trenches etc. died throughout centuries in Empire’s name. Yet the origins of Her name remain unclear.

As for who.

Believe or not,  Britain might owe its name to its coastline, and is cognate to norwegian word bratt, meaning steep, vertical, slovak prudky (steep, intense) as well as number of toponyms in the Eastern Europe such as Bradlo, Brtkovica, Brdy (names of hills), Vratna dolina (canyon in northern Slovakia), and also possibly cities of Bratislava (placed in steep terrain above Danube river, romanian Brasov (surrounded by mountains), Budapest (Brdapest, neighbourhood Buda is placed hilly terrain), and——– Brighton!

Brighton (city on a steep/bratt hillslope, where chalk cliffs begin to rise from the sea) might have also derived from another easterneuropean word- breh (shore, bank).

Anyhow, it is more than likely that Britain owe it’s name to it’s coast (regardless of what word is behind it). It is not controversial claim at all, since the oldest name of Britain recorded- Albion (from greek meaning white)/ has (surprise, surprise) something to do with the white color of Dover cliffs.

“For coast is where the story of the island nation, its history, its geography, and of people is told most vividly. It’s easy to think that the coast is merely where the country stops, where the land falls into the sea. In fact, our coastline is in the very hearth of our shared history, the source of so much national wealth, and where Empire was born”.

Nicolas Crane, BBC Coast series

Does anyone believe, that steep cliffs of Britain that protected this land from invasions for millenia, and provided livelihood to its inhabitants, left no trail in english language?

Brighton cliffs in Britain. There are hundreds of toponyms across Europe with root brit/brat/ brett ect., which etymologists chose to ignore.

And how about Hebrides? Some claim it comes from viking “Havbredey”, meaning “islands on the edge of the sea”. Well well, I am not born snandinavian, but it sounds very unscandinavian. I would bet for something like Havbrattoyene, if it makes any sense at all. Regardless of that, Hebrides have very rugged coastline indeed.

Contemplating origins of French Brittany, I concluded, that it has to have rugged coastline as well.

And look!

Word proud might also be cognate of bratt- proud person is simply one who goes stretched (like prut- another easterneuropean word meaning young branch of a tree (which- accidentaly off course- grows vertically- to get asap to sunlight to photosyntetise). Obsession with hierarchy (=vertical social order), ranks, and adherence to corporate rules- no matter how senseless they are- this is exactly what makes British British! (This ancient mindset, perhaps inherited from Normans is exactly what gave rise to modern corporations.) Brit- it might turn out- has double meaning! Country of steep shores and proud people!

Such thoughts, however, are not necessary- british coastline is steep enough to be the most likely explanation of the nation’s name. This is also bittersweet news for inhabitants of the edgy island- if all this proves correct, it will mean that Britain’s name has not derived from a name of a divine being, Celtic god, or a pre-historic hero, and has nothing to do with tatooed people (Prittanoi), as some suggest. This explanation is small beer.

Although all mentioned above is not controversial at all, I dare to add something more dubious: what with Brazil…etymology unclear (although there are some theories), one of the first places that Portuguese sailors/plunderers come across to, was Rio de Janeiro (discovered in 1502)- hilly /bratt terrain all around, since I watched City of God by Fernando Meirelles and heard slovak/serbian sweary word in what was supposedly brazilian poruguese, I am extra paranoid. Portuguese sounds very slavic indeed even though its incomprehesible for any eastern European. There was once Suebic kingdom on the atlantic coast of Portugal/Spain, founded by people who for millenia were considered germanic.

By the way, germanic. Does anyone in the germanosphere know what it exactly mean? They do not. Nor roman historians did. How about theory (or rather fact) that Oscar Cvengrosh, most controversial historian in Slovakia and person I teamed up with (I would never worked with anyone who is non-controversial) came with: German is follower of God of  Thunder- Herm. Herm means thunder in eastern- slovakian dialect. Names such as: German, Hermann, Greek Hermes (God of Thunder), Hermiona etc.- they are all derivations of one (with all modesty) slovak word- Herm/Hrom.

“The layer of the Türkic words in English and Germanic languages ostensibly left by the Sarmatian tribes belonging to the super-ethnoses Goths and Vandals is apparent to a most inattentive casual observer: do, make, talk, eat, write, tell, kill, earth, dawn, body, this, and little affixes that make English the English. The respected Professor and writer author should have definitely noted a prominent particle -or/-er in all three of his own titles, and the word writer even is a compound of two Türkic words, rizan = scratch ~ write and -or/-er = man. With 1/3 of the Germanic languages “of unknown origin”, the assertion on the absence of permanent linguistic trace is preposterous” ( Lockwood, 1969, in Krantz, 1988, p. 67)

(England’s 18th century scientists) “had advantages today’s scientists must envy- an enormous range of interests, a vast breadth of knowledge, the freedom to share everything they learned and the luxury of time to think, experiment and pursue other interests without professors, managers or funding bodies breathing down their necks. Who today could spend 30 years following a hunch?” Stephanie Pain, Review of The Invention of Air by Steven Johnson, Newscientist, 5 dec 2009

aktualizované 5.11.2018  (slovo “to” vysvetlenie významu slovenského slova “terigať”, slam- slama, Slemä, talk, vysvetlenie pôvodu slova drísty)

pokračovanie 1. časti:

octopus [oktəpəs] – chobotnica; Chobotnica je tvor žijúci pod vodou s mnohými chápadlami (nohami). Tvar octopus pravdepodobne stratil počiatočné písmeno „N“, takže pôvodne znel „noctopus“ resp. „nogtopus“, čo je výraz zložený z dvoch slov: „noga“ (noha) a „topus“ v zmysle byť pod vodou, kde základ tvorí slovo „top“ ako topiť, potopiť; „nog top-us“ bol teda opisné meno tvora s mnohými nohami žijúceho pod vodou. {oc};

of- od, z; táto predložka, jedna z najpoužívanejších v anglickom jazyku, vyjadruje v 2. páde privlastňovací vzťah. Je podozrivo podobná prípone ov v našom 2. páde. Európa je posiata názvami miest a dedín s príponou ov/ow (Glasgow, Prešov, Rostow na Donu atď.). Východoslovenské dialekty spodobujú „ov” na „of” („Prešof”). Týmto pádom, paradoxne a nad všetky očakávania, je východniarčina bližšia angličtine než iné slovenské dialekty. Niektorí nebudú prekvapení, už Ander z Košíc tvrdil, že: „I perši čľovek bul vychodňar. Ľudze mojo, to še hutori že dajaky Kolombus objavil Ameriku..Ľudze to ňe pravda. To un kec prišol, to už vychodňare v moru nohy močili i še ho pitaľi: „Bratu a ty skadze?”"

Ale ono je to ďaleko horšie- to of a ov sa nejak podozrivo podobá na psie haf! (anglický pes šteká woof!, pozri poznámku za slovom wren)- čo to znamená- anglické of a naše ov je nielenže jedno z najstarších ľudských slov, ale, pravdepodobne jedno z najstarších zvieracích slov. Je to principiálne zvuk na odohnanie nepriateľa cez vycerené zuby, znamenajúci “(choď) preč!” Podobnosť of a ov je preto možno náhodná. Ale možno nie.

Praveké ov v našom jazyku nahradilo od (???). „Tento klobúk je od Jana.” resp. „Tento klobúk je Janov.” (Spisovne by to teda malo znieť: „Tento klobúk je ov Jana.” alebo „Tento klobúk je Janod.” V angličtine sa hovorí „This is Jans hat.”, ale anglicky hovoriaci by rozumeli aj vete   „This is a hat of Jano.”, ale táto sa používa už len príležitostne, nadnesene: „People of Slovakia” (Ľudia Slovenska). Vzťah slov ov a of je len vrcholom ľadovca- len jedna z pragermánskych (?) predložiek, zakuklených v našom jazyku, ktoré tvoria kostru nášho slovanského jazyka (ďalej v poznámke).

Poznámka- o strate logiky. Angličtina nemá pády, zato prekypuje bohatosťou predložiek- in, at, of, off atď. Je to tzv. analytický jazyk, kde sa slovný základ nemení, a nič sa nepridáva na koniec slova. My máme pády-6, a to z nášho jazyka robí tzv. flektívny jazyk. My slová ohýbame. Ohýbame ich preto, lebo sme hlúpi.

Zabudli sme, totiž, prečo naše slová ohýbame.

Naše slovenské pády a skloňovanie- vznikli jednoduchým presunutím predložky spred slova za slovo. Niektoré predložky sa rozdelili napoly, pričom prvá hláska (s,k,z, o atď.) zostala pred slovom, a zvyšok sa presunul za slovo. Preto sú slovenské predložky tak krátke.

Podľa skladby viet ako napr. „S Janom.” je možné vydedukovať, že pôvodná predložka obsahovala m (ako napr. nórske samt a sammen (saman)- spolu), podľa mňa to bolo sam resp. nosovejšie samm). „Idem s Janom.” by tak pôvodne znelo „Idem samm Jano.” ). Znie to veľmi germánsky, nie? Ako vidíte, hranica medzi “Slovanmi” a “Germánmi” je tenká. Dá sa zjednodušene povedať, že náš slovenský/slovenský jazyk bol niekedy analytickým jazykom (bez pádov?), ktorý namiesto pádov používal predložky, úplne identické s dnešnými škandinávskymi/germánskymi. Každému slavistovi teraz musí hlava explodovať, keď poviem, že gramatická bohatosť slovanských jazykov vznikla skomolením, a následným- generačným nepochopením škandinávskych/germánskych predložiek (pravdepodobne imigrantami, používajúcimi pragermánčinu ako druhý jazyk). Však koniec- koncov, aj slovo suma (z latinského sum) vlastne znamená dokopy, spolu. Ďalšou tehličkou, podporujúcou túto teóriu, je existencia slova sám, ktoré síce znamená presný opak od spolu, ale práve to ho robí podozrivým (nič nezvyčajné u jazykov, slovo čerstvý v poľštine znamená presný opak- starý, pokazený). Je tu teda predpoklad, že slovo sám niekedy znamenalo presný opak- spolu.

“Idem samm Jano.” resp. “Idem s Janom.” je len začiatok. 6. pád.

Ideme na 3. pád.- “Idem ku Janovi”.  Slovenské ku, to je to isté ako anglické to, alebo nemecké zu (alebo ďalšie “naše” TU). Akurát u nás sa používa dvojako- v tvare ku, ako aj skrátenom k. Prečo sa niekde používa k a niekde ku, to nám v škole vysvetlili, ale nezmyselne. K sa “vokalizuje” (pridá sa k nemu “u”) vtedy, keď nasleduje slovo s “k”. Je to nezmysel, ktorý vymysleli ľudia, ktorí nepoznajú pointu.

Pointa sa zachovala v mužskom rode vo vzore dub a stroj, a v celom strednom rode. “Idem ku (to, zu) dievča.” sa skomolilo na “Idem k dievčaťu.” Avšak (vokalizovaná, “spisovná”) veta “Idem ku kredencu” obsahuje 2 u, nie jedno (z toho jedno je zbytočné), teda je nelogická.

Pád 5- ty- O KOM, O ČOM? – Jediný kontroverzný pád, ktorý môže a nemusí pochádzať z pragermánskej/kromaňonskej/škandinávskej predložky. V tomto prípade OM. V nórštine om znamená to isté, ako nemecké um- o, okolo, ale aj za, cez atď. Det handler om noe annet- Jedná sa o niečo iné. Om en time- O/za hodinu. Om du vil- Pokiaľ chceš. (nór.). V 5. páde sa pozostatky po om možno zachovali v zámenách:

Z (hypotetického pravekého) OM KO? vzniklo teda O KOM?

(Ko až také hypotetické nie je, znamená ktorý v chorvátštine aj bosniačtine, tieto krajiny majú mimochodom najvyšší výskyt kromaňonskej otcovskej línie I2 v Európe, ktorá je o. i. pôvodná aj v Škandinávii).

Om sa možno schováva aj vo výrazoch ako: Idem poľom (Pôvodne Idem om pole???) Aj keď toto je už 6.-ty (7-my) pád, a je možno pozostatkom po ancestrálnej predložke SAM (vyššie).

(síce kontroverzné, ale keď sa pozrieme napr. na vetu bol som na rybách, dostaneme nemeckú predložku nach (po). Možno je to náhoda, ale tých náhod je nejak veľa. Podobne sa rozkúskovala predložka za- idem z Mikuláša, vyzerá to tak, bolo predtým idem za Mikuláš).

Každopádne- kostra našej gramatiky- pády (minimálne 2.,3. a 5-ty) vznikla roztrhnutím, skomolením a 5-tisícročným zabudnutím pragermánskych predložiek ku/tu resp. to,zu, of, samm atď. Sú roztrúsené ako prípony vo všetkých našich pádoch a rodoch (a keby len našich), väčšinou chaoticky a nelogicky, ale po dôkladnej analýze sa vždy dopracujeme k ancestrálnym predložkám, ktoré majú dodnes svoj variant v Škandinávii (a nielen predložkám, aj také “ideme” je vlastne “me ide”, me=my v jazyku západného Nórska, tzv. nynorsk, ale aj ďalších euroázijských jazykoch, čo by mohlo skôr naznačovať skôr nostratický/uralský pôvod slova me/my než kromaňonský/európsky. Najnostratickejšie slovo je ty, ktoré sa s malými obmenami vyskytuje vo všetkých jazykových rodinách na euroázijskom kontinente, a o. i. sa v našej gramatike schováva v tvaroch ako idete=te ide).

Tento posun predložiek spred slova za slovo mohol nastať u východnej odnože “západoeurópskych lovcov” (ktorých najčistejšími potomkami sú paradoxne obyvatelia baltských krajín) celkom spontánne- však skúste 20-krát za sebou povedať: “Idem sam Jano, idem sam Jano, idem sam Jano….”skôr, alebo neskôr, nastane skomolenina.

Môžme veriť na náhody, ale skôr je pravdepodobné, že oná degenerácia logiky európskeho prajazyka sa neudiala len tak- tam musel byť prítomný katalyzátor- domnievam sa, že oná zmena od logického k nelogickému mohla nastať len inváziou, (resp. imigráciou alebo populačným boomom) cudzieho etnika, ktoré nie celkom pochopilo jazyk domácich. A vyzerá to tak, že to bolo etnikum, ktoré používalo ako svoj materinský jazyk aglutinačný jazyk (Fíni, uralské, sibírske kmene???). Skrátka- niekto kto je zvyknutý používať výlučne prípony, a nie predložky. A hybridizáciou týchto dvoch zvykov vznikol jazykový hybrid- pekne znejúci, ale nelogický mačkopes, ktorý slavistika, nesmierne samoľúba veda- nazýva praslovančinou. (Jazykoveda hovorí o procese aglutinizácie analytických jazykov resp. analytizovaní aglutinačných jazykov ako o bežnom, priam spontánnom procese, ale nič sa svete sa nedeje len tak. A zvlášť v praveku. Jazyková zmena musela byť sprevádzaná etnickou zmenou.

Čo sa Fínov a ich vplyvu na náš jazyk týka, nebol by som v tomto názorovom prúde sám, jazykovedkyňa Asya Pereltsvaig sa na svojom blogu zaoberá prvkami fínskeho jazyka v ruských dialektoch, a jej postrehy sú skutočne zaujímavé:

- fínština sa v ruštine doteraz hľadala na nesprávnych miestach- v slovnej zásobe. Pointa tkvie v tom- že ona je zakuklená v gramatike:-)

- pravdepodobný spôsob introdukcie fínštiny do ruských dialektov je cez manželské zväzky- keď si Rusi brali za manželky ženy z fínskych kmeňov, žijúcich na území Ruska (Kareli, Mordvini, Vepsi atď).

- fínske manželky sa síce naučili po rusky, ale zároveň sa nikdy nezbavili jazykových prvkov svojho jazyka, a tieto preniesli na ďalšie generácie.

(Koniec- koncov, aj vandalský veľmož z Popradu mal čiastočný ázijský pôvod, pričom, ako naznačil Karol Pieta, jeho matka mohla byť Alanka).

Asya Pereltsvaig sa však zaoberá relatívne nedávnou dobou- počínajúc vznikom Ruska- nie pravekom.

Postrehy tejto jazykovedkyne sú však veľmi poučné aj pre pochopenie starších procesov- vrátane vzniku našich slovanských jazykov. Ak je toto pravda, potom slovanský svet nie je vôbec výnimočný- je vlastne rázcestím (nič viac- nič menej) medzi analytickými jazykmi atlantického okraja Európy, a aglutinačnými jazykmi severo-východu- nič originálne, len veľa nelogickej komplexity- miešanec,akých je na euroázijskom kontinente veľa. Naša slovanská identita- náš nepochopiteľne bohatý jazyk- je možno pozostatkom jazyka Kromaňonských lovcov, ktorý prešiel kuchynskou úpravou ich fínskych manželiek. (Teória č. 1- sme ugrofíni po matke).

Ale toto je tá romantická verzia príbehu o praslovančine. Potom je tu ešte jedna verzia- znepokojivejšia, nepekná, rúcajúca všetky ideály slovanskej duše- a síce- že nie matky- ale otcovia našich otcov, nositelia genetickej línie R1A, rozprávali uralským (ugro-fínskym) jazykom(!!!). A títo, po stovkách rokov koexistencie s východnými kromaňoncami s nimi jazykovo splynuli, čoho výsledkom sú dnešné slovanské jazyky…(takže teória č. 2- sme ugrofíni po otcovi)

Ale prečo stále spomínam kromaňoncov- v roku 2013 boli tímom prof. Lazaridisa dekódované pozostatky 5- tich mezolitických lovcov (cca 6tis. r. p.n.l.), jeden z Luxemburgu a 4 zo Švédska- prekvapenie- 3 pozostatky patrili otcovskej línii I2a1b (kromaňonského pôvodu, ktorá sa dnes ale vyskytuje prevažne vo východnej Európe, v Škandinávii dnes prevláda I1) a prekvapenie č. 2- línia I2a1b je presne ten rod, ktorý o tisíc rokov neskôr, po styku s prvými roľníkmi, založil prvú veľkú civilizáciu v Európe, Cucuteni- Tripolije na území dnešnej Ukrajiny. Teda tu je ten kromaňonský element- skrytý hlboko v jadre našej slovančiny, o ktorom hovorím. Žiadni- po tajge roztrúsení- lovci, ale plnohodnotná mestská civilizácia. Ich jazyk bol ale zmenený, predložky rozkúskované, a vetné členy poprehadzované. Kto zapríčinil túto jazykovú kolíziu, môžme hádať. Koniec civilizácie Cucuteni Tripolje privodili výpady národov, ktoré sa v minulosti nazvali Indoeurópania. Geneticky patriaci líniám R1A a R1B, rozvrátili Európu, a ako jedna z prvých padla matriarchálna civilizácia Cucuteni- Tripolije.

Ozveny týchto násilných udalostí sa mohli doniesť o 2-tisíc rokov aj k Herodotovi, ktorý opisuje, že Sarmati vzišli zo “skýtskych mužov a Amazoniek”- inými slovami- klasickou inváziou, v ktorej sú pobití muži. Tento scenár (o. i. vzniku praslovančiny), ktorý som našiel kdesi na diskusii Eupedie, nie je romantický ako verzia s fínskymi manželkami, ale je epický ako príbeh o Helene Trójskej- veď len uvážte- bojové národy Skýtov z východu si podmanili krajinu, kde po boku bojovníkov cválali ženy- bojovníčky. A tento príbeh po ústnom podávaní 80-tich generácií, zapísal staroveký génius. A my sme ich potomkovia. Je to tak neuveriteľné, až to nemôže byť pravda. Ale zároveň sa hovorí, sú veci, ktoré nevymyslíš… Jeden z argumentov, prečo si Slovania nárokujú na dedičstvo Skýtov/Amazoniek je samotné slovo Amazona, ktoré, podľa niektorých, obsahuje slovo maž (muž, teda A-mužona by podľa tejto tézy bola žena bez muža, čierna vdova, kt. muž padol v boji). Neviemneviem, ja osobne sa skôr prikláňam k slovu žona (žena). (tak, či onak, je tu vylepšená 2. teória- v antickom svete zapísaná, grandiózna teória č. 3- sme potomkami Skýtov a Amazoniek.)

Teda to, čo, čo nazval Grover S. Kranz “Sarmati, rozprávajúci turkickými jazykmi” (zmeska nositeľov genetických línií R1A, R1B a N), ktorí sa nakoniec dostali aj na Britské ostrovy spolu so svojimi skomolenými predložkami a príponami, sme, podľa všetkého, MY.

Ale je tu aj 4- tá teória. A teraz to zoberiem obrovskou odbočkou od jazykovedy do množstva sfér života.. Je tu 4-tý evolučný model straty logiky nášho prajazyka. Súvisí s 1. a 3. teóriou- náš kromaňonský prajazyk skomolili a prekrútili ŽENY. Ale nie tým, žeby boli ugrofínky. Ale tým, že boli ženy…

Presnejšie, východo-európske ženy. Ale nie tie východoeurópske ženy, ktoré stoja za to. Ale tie…poviem príklad- pravidelne, na sviatok všetkých svätých, na cintoríne na východnom slovensku vídam- nazvem to- východoeurópanky, ktoré sa na tejto pietnej akcii objavia v úbore, pripomínajúcom skôr najnechutnejšie obdobie 90-tych rokov- v čiernom obtiahnutom, prípadne tigrovanom úbore, a už zdiaľky sa ligoce obrovská zlatá pracka na opasku (s uhlopriečkou 14cm a viac). O omietke na tvári, oblaku voňavky a podobne, ani nehovorím. Tomu sa povie, pocta zosnulým ako sa patrí. Namiesto tichej spomienky vizuálna sebaprezentácia.

Budem hovoriť o tej časti slovanských žien, ktorá po osobnostnej stránke vymetá spodné priečky. Ktorej poviete 3 vety, z toho zabudne 2, z toho si jednu domyslí, druhú prekrúti, a svojou schopnosťou “čítať medzi riadkami” (ktorou sa často chváli) pridá Vašim 3 vetám nečakaný význam. Všetky 3 prekrútené vety použije v budúcnosti proti Vám. Napriek tomu, že programovo devastuje kardiovaskulárny systém obetí svojej verbálnej šikany, je to večná obeť, a všetci jej robia zle. Ako som už naznačil v slove friday, stelesnením tejto bytosti je fiktívna postava z Andera z Košíc- Erža. Ján Pisančin- alias Ander- túto postavu vôbec nemusel vymýšľať- on ju odpozoroval zo svojho okolia…

Niežeby takéto typy neexistovali od nepamäti po celom svete, ale som skutočne presvedčený, že to, čo vidíme aj dnes, na cmiteroch niektorých regiónov Slovenska, je pozostatok obrovskej matriarchálnej civilizácie, ktorej súčasti (dunajská kultúra, tiszpolgársky komplex v mladšej dobe kamennej, neskôr Dáci) sa podieľali na procese našej etnogenézy, a samozrejme, aj genéze nášho jazyka. (pozri slovo friday).

Niekde v minulosti tu bol obrovský zdroj iracionality. Musel byť, je to evidentné na slovanských jazykoch, ako aj tých, ktoré sa nazvali indoeurópskymi. Ak hľadáme pôvodcu, alebo minimálne katalyzátor, ktorý zpôsobil túto stratu logiky, je veľmi pravdepodobné, že ho spôsobil iracionálny a nelogický nositeľ.

Vladimír Ferko v knihe Svetom, moje, svetom. opisuje príhodu slovenského drotára, ktorý sa po dlhej vandrovke a vybudovaní prosperujúceho obchodu v Odese vrátil domov na Považie, aby si tu našiel manželku. Tu chcel navštíviť istú perspektívnu dievčinu, ale evidentne prišiel k nej domov priskoro. Idúc popod okno, stal sa svedkom magického obradu dedinských žien- oná deva, vo svojej izbietke, kľačiac v kadi s vodou, obklopená staršími ženami, odriekajúcimi akési zaklínadlá. Ktorási jej vyliala na hlavu surové vajce, ktoré sa jej lialo po tele až tam dolu, kdesi… Mágia, ktorej účelom bolo evidentne zvýšiť šance onej devy. Spomínanému drotárovi nebolo viac treba. Otočil sa, vrátil sa do Odesy, a zobral si za ženu “Nemkyňu”. (Tá aspoň vie, načo má tú vec medzi ušami, pozn. JanK).

Fenomén tetky je jednou z najmizernejších stránok východnej Európy. Niežeby nemecké  ženy nemekotali a neriešili iných- ale nájsť tam pravú tetku, aké sa dodnes zachovali v niektorých oblastiach  Slovenska- proste- ak tam aj nejaké sú, akosi ich nevidno. Zato v balkánskych krajinách, radšej tam nechodiť…

Rovnaký pôvod má aj fenomén židovskej matky. Podobne ako Ander z Košíc a ďalší trpiaci, aj východoeurópski Židia v Amerike sa odjakživa snažili obrátiť celú vec na vtip. Podľa bývalého poradcu izraelského prezidenta (meno si nepamätám) sa dôstojníci IDF boja matiek svojich vojakov viac než Arabov. Myslím, že by si izraelský národ mal sadnúť, a konečne si zadefinovať, kto je vlastne jeho skutočný nepriateľ…

Rovnako jazykovedci by mali uznať, ako rôznorodosť nositeľov jazyka drasticky vplýva na jazyk samotný- uznať existenciu neurodiverzity nositeľov jazykov- sú etniká logické, etniká iracionálne, a tu je, vklinený hlboko do srdca našej civilizácie, obrovský iracionálny element, ktorý musel mať jednoznačný vplyv na vývoj slovanských a európskych jazykov. A to teda mal, a nielen na jazyk. Tento iracionálny element rovno v jadre euroázijskej civilizácie je totiž starší než sama civilizácia. Je určite starší než racionálny element.  A čo je najšokujúcejšie, keby nie jeho, tak možno dnes nie je ani civilizácia. Kto si myslí, že všetko toto je nezmysel, a má pocit, že ho už teraz vynáša zo sedačky, nech ani nečíta ďalej. Lebo najhoršie len príde.

J. F. Del Giorgio vo svojej knihe The Oldest Europeans (Najstarší Európania) nie je síce najvedeckejší, ale podáva asi najšokujúcejšie ale zároveň najpravdepodobnejšie vysvetlenie množstva gréckej mytológie aké som kedy počul. V prvom rade, všetko, čo sa píše v bájach, je pravda. Akurát podaná optikou vtedajšieho človeka- a tú treba správne dekódovať. Heinrich Schliemann to vedel, a tak nepočúval reči skeptikov/obmedzencov, ale šiel hľadať Tróju podľa jej opisu v Iliade a našiel ju.

Heroické obdobie bolo obdobím pádu matriarchálneho zriadenia Starého Grécka vplyvom výpadov kmeňov zo severu (odtiaľ, kde žijú dnešní Slovania, mimochodom). Tento archeológiou dávno podložený proces  je však zachytený aj v bájach:

Hydra- netvor s hadím telom a 9-timi dračími hlavami, žijúci v jazere Lerna, s jedovatým dychom, strážiacim vstup do podzemia. Jej matka bola spolovice ženou a spolovice hadom. Herakles/Herkules sa nebál, a tak zobral meč a netvora sťal…

Inými slovami, v blízkosti jazera Lerna, pri termálnom prameni (travertínovej kope) s jedovatými výparmi (resp. pri vstupe do jaskyne s jedovatými výparmi) bola svätyňa kňažiek, ktorých sa domáce obyvateľstvo bálo (vďaka ich krvavým rituálom napr.), čo však nebol problém pre príšelca zo severu. Zobral meč, dal ich dolu, čo bolo pre domáce (nezmyselným zlom terorizované) obyvateľstvo takým vykúpením, že okamžite vznikol hrdinský epos. Tento príšelec sa samozrejme nevolal Herakles- Herov a Herakleitov bolo podľa Del Giorgia veľa- 2-3 generácie zakladateľských otcov, ktorí zlikvidovali matriarchálne zriadenie tej doby. Tak dlho im to trvalo. A to, že sú velebení dodnes, len svedčí o tom, že spôsoby vládnutia vtedajšieho matriarchátu boli pre príšelcov zo severu skutočne odpudzujúce (preto prirovnanie kňažiek k hadom je úplne namieste).

Už len názov samotný- tetka- akosi osciluje okolo slova tot, tót , toth (maď.), Teuton (ger.) = pôvodný obyvateľ, človek odtutaj. Tetka, by teda jednoducho znamenala domáca obyvateľka.

Psychológia tetky, evidentne, nie je vlastná len ženám. Manipulácia a klamstvo sa nesie civilizáciami ako cholera od čias ich vzniku, a dnes vďaka informačným diaľniciam a sofistikovaným zbraniam páchajú jednotlivci s hyperaktivovanými subhumánnymi časťami mozgu škody ako nikdy. Zdravý rozum nie a nie neprevážiť démona, ktorým sú neurálne štruktúry, hormonálne žľazy a orgány, z ktorých pozostáva zadný mozog (alebo inak plazí komplex), a dôsledkom je ten kreatívny chaos, ktorý vidíme dnes.

A pritom, existuje aj tretia cesta. Naznačil ju rakúsky psychológ Otto Rank už pred 100 rokmi. Ak nám už príroda nadelila anatomicky väčśie neurálne obvody tam kdesi vzadu, v tých evolučne primitívnejśích častiach našich mozgov, je škoda ich nevyužiť v dobrej veci. Vizuálny talent zadného mozgu sa dá rovnako využiť pri fintení pred zrkadlom, ale aj pri práci v grafickej/ výtvarnej oblasti. Takisto prekrúcanie, inštinkt, nad ktorým veľa ľudí nemá žiadnu kontrolu, je možné využiť na ničenie životov ľudí okolo seba, ale jeho podstata- kombinatorika- je pozitívne využiteľná v množsve oblastí (logistika). A zvedavosť- hlad po informáciách, sa dá uhasiť rovnako klebetami/ zbieraním špiny na druhých, ako aj poznávaním sveta okolo nás.

Aký lepší hardware si môžete želať na skúmanie okolitého sveta, než dva vyspelé mozgové laloky (=dva výkonné simulátory reality, ktoré sa vyvinuli do dnešnej podoby na savane), poháňané výkonným agregátom- obrovským slepačím mozgom, ktorý si pravdepodobne nesieme ako dedičstvo po neandertálskom človeku. Kto sa dokáže vymaniť z otroctva svojho JA a vizuálneho/zvieracieho polosveta alfa a tera- vĺn (ktoré vysiela zadný mozog), môže sa po dlhej ceste sebazdokonaľovania stať niečím, čo Otto Rank nazval Kompletný človek (Total man).

A teraz, po dlhej obkľuke a vysvetlení košatého kontextu, späť k jazykovede.

Slepačí/plazí mozog a negatívne vlastnosti idú akosi ruka v ruke. Ale je tu aj akási ďalšia oscilácia- sú 2 druhy jazykov, ktoré akosi zapadajú do mentálneho profilu človeka s vyvinutým zadným mozgom- a sú to aglutinaćné jazyky (pridávajú sa prípony na koniec slova), a- flektívne jazyky (pridávajú sa prípony na koniec slova, kde jedna fonéma môže mať viac významov). Povedať slovo, a až potom na konci mu dať význam, pričom až posledná fonéma mu dáva úplne konečný význam- to mentálny proces, ktorý je veľmi podobný dohode, kde sa niečo dohodlo, potom dohodlo znova, a finálne ešte raz. A aj tak nič nakoniec neplatí. Je to náhoda, že turkické/ugrofínske kmene, ktoré odjakživa pôsobili deštruktívne voči európskej civilizácii, rozprávajú aglutinačnými jazykmi? Neverím. Neviem si predstaviť osmanských tyranov, ani budapeštianskych politikov a iných lámačov dohôd a prekrúcačov, rozprávať iným jazykom. Je to štýl reči, ktorý dokonale sadne do hláv podobných typov. Niečo povedať- čakať na reakciu protidiskutujúceho- a podľa jeho reakcie dodať potrebnú koncovku, ktorá až po niekoľkých sekundách dá onému slovu zmysel. Tento element je prítomný aj v nemeckom jazyku- povedať koreň slova, a až na konci krasorečou preplnenej vety povedať (po odsledovaní reakcií spolustolujúceho) príponu/predponu, ktorá dá celej vete konečný zmysel. Jazyk diplomacie, ktorá vznikla v kožených stanoch ázijských nomádov.

A možno- tu funguje aj Lamarckistická evolúcia- že nielen manipulatívne etniká rozprávajú aglutinačným jazykom, ale že aj aglutinačný jazyk tvorí takýchto ľudí. Jazyk má obrovský vplyv na mentálny profil človeka, takže rozprávať jazykom, ktorý permanentne aktivuje centrá kombinatoriky v mozgu, musí mať svoje dôsledky aj na správanie. Ale gény nie sú voda. Možno preto estónsky jazyk stráca svoj aglutinačný charakter v prospech analytického, lebo Estónci sú geneticky jednoducho viac Európania než Uralici. Ale, čo je pre jedného jedom, to je pre druhého liekom. Možno práve aglutinačný jazyk je dôvodom, prečo majú Maďari taký zmysel pre vtip a recesiu. Prekrúcanie, kombinovanie, a nečakané zvraty, ktoré vyvolávajú emotívnu reakciu- však to je základ vtipu! Môj známy z južného Slovenska sa mi raz zdôveril, že jemu slovenská nadávka neprinesie ani zďaleka takú úľavu, ako tá maďarská. Tu niekde je možno odpoveď na otázku, prečo maďarský jazyk prežil, ako cudzí element, obklopený slovanským svetom, až dodnes.

Okrem zvyškov aglutinačných jazykov zostali v jazykovom kotli Európy aj fenomény ako napr. ablaut (sing-sung-sang), o ktorom som po dlhej dobe uvažovania vydedukoval, že je to cudzí element, ktorý nemá ani kromaňonský, ani uralický pôvod. Takže zostával pôvod neolitický. Že asi najlepšie zapasuje do hlavy človeka, ktorý nemá pevné pravidlá. Kuchynská veda má svoje čaro. Po dlhom mentálnom výkone prísť na niečo, na čo už dávno niekto prišiel. Už dávno to totiž vyslovil Theo Vennemann. Ablaut je podľa neho semitského pôvodu.

{JanK};

opium [əupjəm] – ópium; Ďalšie celoeurópske slovo, ktoré dala slovenčina svetu. Ópium je omamná látka získaná z nedozretých makovíc. Pôvod názvu je „hľadaný“ v gréčtine v slove opion – maková šťava. Užívateľ ópia sa dostáva do stavu eufórie, stráca pocit telesnej, či duševnej bolesti. Tento stav pripomína stav opilosti. Tu pramení i pôvod slova ópium – opilosť, opitý, opiť; pričom slovo „opiť“ má jednoznačný slovenský pôvod v tvare „pi“, „piť“. Šťava z nezrelých makovíc sa zjavne kedysi popíjala namiesto pálenice (pálenka). {oc};

passion [pešn] – vášeň, nadšenie; (P→V) nám dáva vassion, spoluhláska “io” sa mení na “e” teda vasen, vášeň, {oc};

patriot [petriət] – vlastenec; vlastenec pochádza od základu vlasť, vlastniť; vlasť je to čo vlastníme, čo je naše, nie cudzie. Vlasť sa vzťahuje na krajinu a vlastenec dalo by sa povedať túto krajinu vlastní, má ju v dŕžave, je proste jeho, teda mu patrí (patriť) – teda je patriot. {oc};

persuade [pə’sweid] – presvedčiť; persuade zeretľne pochádza od slova „presvedčiť“ – rovnaká stavba, rovnaké hlásky (presuade, presvade, presvadčiť). Slovo „presvedčiť“ je jednoznačne slovenské, zložené z predpony „pre“ a základu „svedčiť“. {oc};

plane [plein] – rovina, plocha; slovensky planina, pláň {oc};

piston [pistən] – piest; piston pochádza zo slovenského “piest”, podobnosť je zreteľná, pričom slovenské “piest” má zreteľný súvis so slovom “piesť”, v zmysle zapekať, zohrievať sa. Piest sprostredkuje prenos sily (energie) medzi tlakom piestom utesnených tekutín a pohyblivým mechanizmom spojeným s piestom. Spomínaná energia (piestom utesnená tekutina) je v prevažnej miere vysokotepelný (horúci) element, takže piest je zahrievaný, t.j. pečený (piesť). {oc};

place [pleis] – miesto; plece pochádza od šarišského pľac a to od šarišského plac (plať, platiť, miesto výplaty) a to od slova plátno (kedysi používané ako “peňažná” mena). Plátnom sa kedysi platilo za tovar a služby. Miesto, kde dochádzalo k vyrovnaniu sa nazývalo pľac (od slova platiť), čo je i anglické place. {oc};

plait [plet] – vrkoč; pochádza zo slovenského pliesť, pletie – plait; pramienky vlasov sa zapletajú (pletú), z čoho vzniká vrkoč {oc};

plough [plau] – pluh {oc};

plum [plam] – slivka; Najrozšírenejšie použitie sliviek je pálenka (slivovica). Pálenka sa páli, teda palum – plum. {oc};

prayer [preə] – modlitba, prosba; modlenie sa je prejavovanie túžob, sú to želania, priania. „Modlím sa za tovje zdravie, za šťastie…“ nech je to za čokoľvek, stále je to prejavovanie „priania“, a toto slovo „priať“, „praje“ je vyjadrené i v anglickom „prajer“ {oc};

proud [práud] – pyšný; spojitosť so slovenským prút (prút rastie kolmo nahor,  zvykom ľudí s veľkým egom je chodiť vzpriamene- ako prút).Pre lepšie pochopenie tohto (na prvé počutie uši trhajúceho a nepravdepodobného) spojenia je nutné ísť na slovo Britain.

definícia z Wiktionary: “z Middle English proud, prout, prut, z Old English prūd, prūt (”pyšný, arogantný, ; porovnanie s Old English prȳtung ‎(“pýcha”); prȳde, prȳte ‎(“pýcha”)). Príbuzné slovo s Plattdeutch praud, staronórsky prúðr (”statočný, pekný, dobrý”; > islandsky prúður, stredná nórština prudh, Danish prud), pravdepodobne zo starej francúzštiny prod, prud (”statočný, galantný”; > franc preux), z predpokladaného neskorolatinského *prōdis, príbuzné latinskému prōdesse ‎(“hodnotný”); aj keď, staroanglické umlaut odvodeniny prȳte, prȳtian, atď. naznačujú, že slovo môže byť staršie a pravdepodobne pôvodné…”

Osoby, označované ako prut mohli byť tiež príslušníci vyššej spoločenskej triedy, ktorí sa od podrobeného obyvateľstva odlišovali vyššou a štíhlejšou postavou.

{JanK};

punish [puniš, paniš] – potrestať; do angličtiny sa toto slovo dostalo údajne zo starofrancúzskeho puniss, čo je gramatická verzia slova punir (potrestať, napraviť, pomstiť), skôr poenire. Súvisiace so slovom poena (trest). S tým súvisiace anglické slovo penal (trestný). Ako u množstva paneurópskych slov, aj tu nachádzam slovenský ekvivalent, ktorý je síce špekulatívny, ale dáva zmysel- slovenské slovo ponoriť. Keď zoberieme to množstvo mumifikovaných tiel, nájdených v bažinách Dánska a ďalších krajinách, z ktorých je vysoké percento evidentne popravených, potom táto hypotéza až tak špekulatívna nie je.

Podobne slovo funeral (pohreb) sa javí ako hypotetické puneral, (=proces ponorenia). Odkiaľ sa vzalo slovenské ponurý, a čo vlastne v skutočnosti znamená, môžme hádať.

Zvuky starej Európy sú všade okolo nás, v slovách, ktoré denne používame. Sú to tiene našich zabudnutých predkov, ktoré nám plynú z úst bez toho, žeby sme poznali ich skutočný zmysel. Ale sú momenty, keď sa veľa ľudí, bez akejkoľvek príčiny, zastaví nad nejakým slovenským slovom, a zrazu im pripadá akosi cudzie. Väčšinou nenájdu príčinu toho zvláštneho pocitu, tak to nechajú tak. Je to škoda, lebo tieto momenty precitnutia- to sú v skutočnosti chvíľky geniality. Je škoda ich premrhať. V takomto momente si treba oné slovo zapísať, vo voľnom čase nagooglovať, a o svoje poznatky sa podeliť (trebárs na tejto stránke). Možno sa tým svet dozvie jedno ďalšie tajomstvo. {JanK};

raise [reis] – zvihnúť; toto slovo je síce podobné svojim škandinávskym bratrancom reise s rovnakým významom, ale čo urobíme s našim rásť?

{JanK};

shadow [šaedou]- tieň; na tom by nebolo nič podozrivé, pokiaľ sa nezameriame na prídavné meno od shadow- shadowy (tienistý). Po našom- šedivý. Tu sa musíme zastaviť a uvedomiť si, že (ak je toto pravda) my Slováci vlastne slovu šedivý asi nerozumieme. Síce ho používame od veky vekov, a považujeme za svoje, ale nikdy by nás nenapadlo, že má niečo spoločné s tieňom. Ale čo urobíme so slovesom shed – hádzať? Nie je náhodou shadow odvodené od shed? Potom by shadow- tieň znamenalo niečo ako slovenské „zhod“ (hypoteticky „shod“, „shodov“).

Oficiálna jazykoveda má odlišný názor- a síce že shadow a šedivý pochádzajú z iného koreňa (shadow z koreňa SCEADUWE a šedivý z niečoho, čo obsahovalo “ch”= chedivý), a teda- že sa v tomto prípade jedná o nepríbuzné slovo.

No dobre, ale ako potom vysvetlíme podobnosť slov shed a (z)hod? Tie sú významovo aj zvukovo identické. Na nepríbuzné slová, to rozhodne nevyzerá…

{JanK};

sit [sit] – sedieť; základom je slovenské „sed“, ktoré má v slovenskom jazyku širokospektrálne jazykové využitie, ako napríklad sed, sedieť, sedadlo, sídliť, sadnúť, sad (územie s posadenými stromami), sadiť (umiestniť, položiť, teda posadiť), sadza (splodiny usádzajúce sa na stenách), sud (objekt v ktorom je niečo uložené, „posadené“), atď. {oc};

slam [slem] – (tvrdý) úder. Pravdepodobne príbuzné s nórskym slamre a švédskym slemma- udrieť- buchnúť. No a sme pri našom slama. Pri tom, čo zostane po cepovaní- teda búchaní a mlátení. Nič nenaznačujem, ani netvrdím, ale ak má niekto lepšie vysvetlenie významu nášho krásne slovenského (ako vždy) slova slama, sem s ním. Keď som už kontroverzný, trochu svetla to vnáša aj do pôvodu mena Slemä (kopec v Nízkych Tatrách). Slemä by mohlo znamenať, že je kopec zrazený, plochý, ubitý (čo aj je pri pohľade z liptovskej strany, aj keď tá plošina sa dnes volá Ohnište), {JanK};

snake [sneik] – had; had/drak bol symbolom (znakom) Tartarov, Tartárie; slovo znak sa stalo pomenovaním pre hada (snake) {oc};

soup [sup] – polievka. Podobnosť s ďalším anglickým slovom- soap- mydlo. Pokiaľ zoberieme do úvahy fakt, že klasické mydlo sa získava rovnakým procesom ako polievka- vývarom, potom je tu aj jednoznačná logická súvislosť. Poďme však do Škandinávie- sǿppel znamená po nórsky odpad. A sme pri našom- krásne slovenskom- sopli. Ak si myslíme, že náš sopel je náš, kľudne si myslime ďalej. Stačí sa však pozrieť na ten nesúrodý element, čo pláva v hrnci pri varení polievky /resp. mydla., a podobnosť s nórskym sǿppel- odpad, je nám hneď jasná. {JanK};

stay [stei] – zostať; od slovenského „stáť“, „zostať“ {oc};

step [step] – krok; zo slovenského „stopa“ (šľapaj) ale i „stúpať“ (ísť, kráčať smerom hore) – step {oc};

stool [stu:l] – stolička; стул [stul] (rus.) pochádza od základu „stáť“ {oc};

street [stri:t] – ulica; ulica bolo miesto stretávania sa ľudí, „stret“ (ako stretnutie) tvorí základ slova street {oc};

square [skweə] – štvorec; zámenou (Q→T) a (U→V) dostaneme „stvare“, čo je totožné so slovenským „štvore(c)“. Slovenské slovo „štvorec“ je odvodené od čísla „štyri“ (štyri rohy, uhly) {oc};

small [smo:l] – malý; v pôvodnom „malý“ pribudlo v angličtine počiatočné „s“ {oc};

steam [sti:m] – para; „(s)tim“ je identické so slovenským „dim“ (spisovne dym); plynná povaha „dymu“ i „pary“ ako i vizuálna podobnosť je nesporná {oc};

still [stil] – stále, ešte stále; still → stal → stale {oc};

sun [san] – slnko; podobné záhorackemu sunko {oc};

sweat [swet] – pot, potiť sa; (W→V→P) – „speat“ či „spot“ – spotiť, pot {oc};

swine [suájn] – sviňa; vyskytuje sa aj v Škandinávii ako svin, a v nemeckých krajinách ako Schwein. Podobne ako v slovenčine, aj angličtina pozná synonymá slova sviňa- pig, resp prasa, a boar resp. diviak. Prítomnosť synonymických výrazov pre jednu vec znamená v akomkoľvek jazyku asi toľko, že daný jazyk je jednoducho kompozitom viacerých jazykov- jeden predhistorický kmeň pouźíval slovo sviňa, druhý prasa- a výsledkom je dnešný jazyk, obsahujúci obidve slová.

Sviňa bolo veľmi obľúbené slovo Blahoslava Hečka, ktorý o. i. vyslovil aj veľkú pravdu o našej minulosti, že veľké národy sú preto veľké, lebo mali v minulosti viac svíň vo svojich radoch, než malé národy (tento hlboký životný poznatok je aplikovateľný aj v oblasti jazykovedy- keď sa pozrieme detailnejšie na okolnosti rozšírovania jazykov, zistíme nepríjemný fakt, že najrozšírenejšie jazyky sú tie, ktorými v minulosti rozprávalo najviac svíň). {JanK};

talk [tók]- reč, rozprávať; ďalšie zo zoznamu slov, ktoré G.S.Kranz (pozri slovo er) považoval za za výpožičku z jazykov “sarmatských kmeňov, patriacich k superetnikám Gótov a Vandalov”. V hovorovej reči používaná hlavne vo forme tell (Tell me, please.- Povedzte mi, prosím.) Nuž a tell je podobné pan-škandinávskemu fortell, a našim- taľafatkám,  táraniu, a otáľaniu. Otáľať by teda znamenalo obkecávať (miesto vykonania činu), tárať- to je vlastne hovoriť, a taľafatky- jednoducho- reči.

No a jazykovedná perla hovorovej slovenčiny- drísty, sa zase akosi podobá na nórske dritt, po slovensky (s prepáčením) hovno. Žeby drísty boli jednoducho (s prepáčením) sračky? To neviem, ale ak má niekto lepšie vysvetlenie, rád si ho vypočujem.

{JanK};

to [tu]- ku; možno áno a možno nie, toto slovo je zakuklené v jednom z perál hovorovej slovenčiny- v slove terigať (pomaly sa pohybovať, napr. namáhať sa s bremenom). Ale to musíme ísť tentokrát do jazyka holandského- terug znamená späť (podobné nemeckému zurück), pričom te znamená to isté ako anglické to, a rug znamená chrbát (rygg po nórsky). ČO TEDA TERIGAŤ ZNAMENÁ? Niečo ťahať, chrbtom vpred!!!!!!!!

{JanK};

tradition [tradišæn] –Tradícia; Ked som bol mladší, vždy som si myslel, že toto slovo sme prevzali od anglosasov. Lenže je tu zádrhel. Tradícia v slovanských jazykoch pochádza zo slovesa tradovať (teda predávať z pokolenia na pokolenie). Traduje sa, že Jánošík…..atd. Tradícia a Tradovať má teda jasnú logickú súvislosť. Naopak v anglickom aj nemeckom jazyku má základ slova úplne iný význam – Trade/traden – obchodovať. To znamená, že slovo tradition, s rovnakým textom, no inou výslovnosťou u angličanov aj u Nemcov, nemá v ich jazyku žiaden logický koreň. {PavolJ};

trap [træp] – pasca, chytať do pasce; pasca slúži na chytenie, zachytenie zveriny, čo by sme mohli prirovnať k „zdrapeniu“ (chyteniu). V slove zdrapiť je základ „drap“ odvodený od pojmu „dráp“ (pazúr). Pasca – „trap“ sťaby chytí zver do svojích drápov {oc};

thread- [niečo ako "sred"] závit, cievka s niťou; akousi náhodou má toto slovo súvis so slovenským trdlo-m. Trdlo bolo súčasťou kolovrátku- vysústružený kus dreva, na ktorom sa točila cievka s ľanom. Trdlo je aj nástroj na výrobu (točenie) trdelníkov. Či už pôvod slova u oboch jazykov pochádza od slova tre- drevo, alebo drieť (ktoré má v Európe množstvo príbuzných slov-od gréckeho terra- páliť, zem (získaná žiarením) alebo nemecké Durst-smäd) je v podstate jedno. Thread a trdlo sú si pokrvní príbuzní.

Na slove trdlo je zaujímavé aj to záverečné lo. A lo akosi v našom jazyku osciluje okolo palíc, nástrojov resp. rúk. Nieto divu- anglické log znamená guľatina, haluz. Veslo, páčidlo, žezlo atd. sú teda kompozitá. Pravý význam slova trdlo (tre- d-lo) by teda bol úplne prozaický- drevopalica (čuduje sa niekto?). To d uprostred je 1. mutácia (lepšie sa to vyslovovalo s d) alebo 2. to znamená z, zo a má genetickú príbuznosť s nemeckým des resp. francúzskym de, v tomto prípade by tre-d-lo znamenalo palica z drevo).

Slovo lopata vnímam jednoducho ako kompozitum lo-pata inými slovami- drevonoha, resp. palicanoha. Slovo pata pre označenie nohy vytlačilo slovanské noha, s príchodom imigrantov z východu/severu v historickom období, ale slovo pata nezmizlo, samozrejme, ono sa len posunulo v hierarchii nižšie a dodnes označuje časť nohy. Z rovnakého základu sa po zmene p-f (zrejme s príchodom kultúry zvoncových pohárov do Európy) stalo anglické foot (poot).

Možno by niekto namietal, že prečo drevonoha, keď lopata je tak napoly zo železa. Na to by som povedal asi to, že chudobný slovenský ľud vyrábal 100% drevené lopaty aj v 20-tom storočí (jednej som majiteľom, koľko má rokov netuším). Je teda možné, že prvé lopaty na svete boli drevené (drevonohy).

Čo napríklad so slovami lomoz a lokaj? Žeby lo-kaj vlastne znamenalo drevokáľać? To si nedovolím tvrdiť. Ak má niekto lepšie vysvetlenie tohto slova, sem s ním.

A podobne aj “prípona” ko v slovách ako ko-nár, ko-leso,ko-zub, pravít- ko atď. Čo s tým ko? Žeby tiež označenie dreva/palice, ale v inom prajazyku? No niečo to ko znamenať muselo.

Veď len uvážte – ko-runa, kô-ra, ko-reň, ly-ko, kôl, ko-liba, ko- ryto, ko-rálka atď. Ideme naďalej veriť, že to ko nič neznamená?  Samozrejme že znamená. Toto všetko, samozrejme s výnimkou slova kôl, sú kompozitá. O slove lyko sa domievam, že to ly znamená šnúra, a je geneticky príbuzné s anglickým line, linear, teda lyko je jednoducho šnúradrevo. Videl niekto niekedy suché lyko? Tak sa tomuto vysvetleniu nebude čudovať.

Ďalšie drevené veci s koreňom lo a ko: lopár. loď, kôš, ale možno aj lata, lavica, lávka, metla.

Keď sa bavíme o ko, je nutné zase pripomenúť aj sko (v našom Slovensko, Portugal-sko, ale aj ohnisko, rúbanisko atď.) V euroázijských jazykoch sa nachádza množstvo slov, ako upozorňoval Šimon Ondruš, ktoré v jednom jazyku obsahujú počiatočné s, v inom jazyku zase nie. Tak napríklad naše kôra je po poľsky skóra. No a sme doma. Skog je po nórsky les (v západnej nórštine skau). Teda zase tu narážame na prastarý zvuk doby kamennej, ako upozorňoval del Giorgio – skkkk (zvuk letiacej sekery), resp. sekania kameňa.

Čo to znamená je to, že všetko drevené s koreňom ko mohlo byť na začiatku sko. A to sko bolo zvukovým napodobením sekania dreva (slovo lo/log je zase podobné slovám lom, lomiť).

{JanK};

tree- [trí]- strom; toto slovo (označujúce v škandinávskych jazykoch aj drevo, nór. tre) je pravdepodobne tak staré, že meno etnika, ktorého toto slovo donieslo do Británie, už dávno zhltol čas. Je však zaujímavým faktom, že sa zachovalo aj u nás. Napríklad v slovách trieska a strom. Prečo je v trieske a strome “t”, keď v dreve “d”? Lebo. Lebo drevo je pravdepodobne import v nedávnej dobe, možno z východu, ktoré vytlačilo staroeurópske “tre”. Jazykoveda sa dávno snaží objasniť pôvod mien- Tatra, Fatra, Matra, ale kľúčové slovo “tre” stále obchádza. {JanK};

trench-[trenč] zákop, priekopa; Súvis s Trenčínom sa javí ako náhoda a nepravdepodobná záležitosť, kým si neprečítame názor jazykovedca Šimona Ondruša v jeho sérii kníh “Odtajnené trezory slov.” Názov Trenčín má svoj pravdepodobný pôvod v drevenej kolovej hrádzi- trenči, ktorá oddávna lemovala breh Váhu na tomto mieste. Podobný pôvod môže mať aj Strečno. Takže drevená hrádza- trenča (ďalšie slovo z našej slovnej zásoby so základom tre- drevo…viď tree. Prečo nie drevča a Drevčín, keď sme už Slováci? Lebo drevo priniesla relatívne nedávna imigrácia východných Slovanov (tí, ktorých sem dotlačili Huni???). Spisovne po slovensky by teda drevo malo znieť tre.)

Matne si spomínam na všetky vojnové filmy z 1. sv. vojny, ktoré som videl, a pamätám si teda dobre, že zákopy boli spevnené doskami. Tu niekde môže mať pôvod slovo trench.

Trečín a Strečno však nie sú jediné miesta na Slovensku, pomenované po drevenej hrádzi. Šimon Ondruš odvádza pôvod Vrakune od drevenej hrádze. Vrak- to je sústava kolov a brvien. Náhoda chcela, že anglické rack znamená to isté. Slovo vrak je celokontinentálne, a má pravdepodobný súvis so zapletaním (košov, sietí, a- hrádzí).

Tam to ale nekončí, aj Sučany a Súča sú zrejme pomenované po zapletanej hrádzi- a sú odvodené od slova šev- šiť (anglicky sew). Sew významovo znamená aj spájať. Sew je prastaré slovo, presahujúce hranice európskeho kontinentu. Napr. v Arménsku je je jazero Sawwan (etymologicky pravdepodobne znamená “spojené vody”. Je tiež jedným z kandidátov na pôvod nášho mena (Sloveni- Sawweni).

Existencia Trenčína, Sučian a Vrakune sú dôvodom na zamyslenie. Jedna maličká krajina- a máme tu 3 rôzne slová na pomenovanie drevenej hrádze. Čo to znamená? No asi len toľko, že tie 3 slová patria 3 rôznym kmeňom, ktoré tu v minulosti žili. Každé toto slovo má ekvivalent v iných krajinách. Tieto slová sú síce slovanské, ale patria aj iným. Na britské ostrovy ich teda mohol doniesť ktokoľvek. {JanK};

utter [atə] – jeden z významov tohto slova je aj utrúsiť (slová), napr. “utter sinful words” = utrúsiť hriešne slová. Podozrivou skutočnosťou je začiatočné u- jedna z krátkych predložiek, používaných v slovanskom svete (pozri slovo clinch). Evidentne Angličania nevedia, že to začiatočné u je vlastne zmutované ku (zu, to).; {JanK};

vapour [vveipə] – para; pôvod v slovenskom „výpar“, vyparovať sa {oc};

Boh Ramchat(prvotný stvoriteľ všetkých svetov)sa používa v skratke Ra. Napríklad Radosť(Ra-Dosť teda boha-dosť), alebo Viera(Vie-Ra, teda poznať Ra), Rada (Ra-Da teda Boh-Ano)zdravie, Drak, Hora, Para, Rasa, Rana atd…. V konečnom dôsledku zistíte, že v žiadnych iných jazykoch na svete nie je toľko dvojhlásky RA, ako práve v slovanských jazykoch a najviac v Slovenskom jazyku. Môžte si byť istí, že 90% slov s dvojhláskou RA vo svetových jazykoch pochádzajú práve zo slovanských jazykov. Napríklad práve tá Pa-Ra. Znamená to Pa-boh. Podobne Pa-kôň, Pa-blb atd… Predpona Pa- s týmto významom je pre slovanské jazyky typická. Takže aj latinské slovo Para je slovanského pôvodu a v latinčine má podobný význam ako naše PA-. Znamená to niečo ako nepravý. Pa-Ra Pa-Boh teda nepravý boh. Tak aspoň vnímali starí slovania niečo, čo sa objavilo, nedalo sa chytiť a zmizlo. Pa-Boh. {PavolJ};

Aj keď sa existencia božstva “Ra” javí ako nezmysel, čo urobíme s existenciou zaklínadla “abrakadabra” v európskom kultúrnom priestore? Magická formulka, a je plná ra… Kto si myslí, že abrakadabra je len slovná hračka bez zmyslu, nech si myslí ďalej. Rovnako, ako “čárymáry” sa javí ako slovná hračka, jeho pôvod je jasne vysvetliteľný- čarodej bol v slovanskom svete ten, čo delá čiary- vlasatice, predkresťanské písmo. Mohol by som spomenúť aj egyptského boha Ra (a naznačiť tak neolitický pôvod tohto slova), alebo spomenúť existenciu tohto slova v baskičtine (euskara) a načrtnúť tak možnosť, že božstvo Ra doniesli do Egypta bronzové kultúry z východnej Európy (odniekiaľ sa museli vziať tie múmie s červenými vlasmi), ale nejdem to robiť, aby ma neoznačili za kontroverzného. {JanK};

vessel [vesl] – plavidlo, loď; pochádza zo slovenského „veslica“, čo bolo pomenovanie lode vybavenej „veslami“, od ktorých pochádzalo pomenovanie „veslica“. Slovo „veslo“ je rýdzo slovanské slovo, odvíjajúce sa od základu „viesť“ (vést-čes., vesc-šar.) v zmysle riadiť, ale i „viezť“ (voziť sa, byť poháňaný niečim) {oc};

vest [vest] – vesta; pochádza zo slovenského „vesta“, ktoré má základ v slovenskom „ves“, v zmysle vešať, zavesiť, prevesiť. Vesta je krátky kabátec bez rukávov, niekedy i bez upínania vpredu, ktorý sa len tak „prevesí“ cez chrbát. {oc};

vigorous [vigərəs] – silný; V→B dostaneme „bigorous“ no a „bigar“ v šarištine značí obrovský, silný {oc};

village [vilidž] – dedina;  Na východe Slovenska sa dedine hovorí valal. Pôvod slova valal môže prameniť v tvare vaľky, čo boli hlinené tehly, ktoré vznikali váľkaním. Z týchto tehál sa na dedine stavali domy – valal. Valal a vilage majú zhodný základ s odlišnou koncovkou. {oc}

wallow- válov (!!!), váľať sa; Tu sa tiež dostávame na šikmú plochu. Je to evidentne (aj) naše slovo, ale prečo používame toto slovo na označenie koryta na kŕmenie zvierat, keď je má evidentný súvis s váľaním? V angličtine je válov jama, kde leží hospodárske zviera (väčšinou prasa). Je to dôkazom toho, že západoeurópskejšie národy si zanechali v reči viac logiky. {JanK};

warn [uón] – varovať; celokontinentálne slovo- príbuzné s nemeckým warnen, v nórštine varsle (v zmysle dávať pozor ta vare), a slovenským- varúj!! Podobnosť týchto slov by mohla byť kľudne náhodná, konieckoncov, citoslovce “uaaaa” (pravdepodobný predok týchto slov) ako upozornenie na niečo nečakané, je univerzálne hádam pre celé ľudstvo. A mohlo sa teda vyvninúť, nezávisle, na viacerých miestach. Ale netreba sa vyhovárať na náhody, určite nie je náhodou, že všetky verzie tohto slova obsahujú “r”. A hlásku “r” určite nikto z nás v slove “uaaaa” nikdy nepoužil. Teda si to celé žiada vysvetlenie. A to by bolo- v škandinávskych jazykoch sa spoluhláska “r” pridáva k neurčitku slovies- Han går på gata= (On) ide po ulici. Je to typická prípona škandinávskych slovies. Var-új je teda zbytočne dlhlé slovo- úplne by stačilo var! , ale tomu by rozumeli už len v Škandinávii. {JanK};

weather [weðə] – počasie; od ruského „veter“ (vietor); vietor je jedným z významných prvkov charakterizujúci počasie {oc};

worth- hodný (ceny), hodnotný, rovnajúci sa. Podobné s nemeckým wert, dánskym waard, nórskym verdi (cena) atď. Staroslovanské vredu a litovské vertas znamenajú to isté. Špekuluje sa, že toto slovo je odvodeninou od proto- indoueurópskeho wer (ohnúť, otočiť sa, totožné s nemeckým werden- stať sa, doslova “otočiť sa”). A sme doma. Vrtieť. Alebo nárečovo- vertieť. Alebo- vrátiť sa. Toto slovo je na európskom kontinente tak hlboko zakorenené, že by asi nebolo namieste si ho prisvojovať (ktorá archeologická kultúra ho tu zanechala sa už nedozvieme), ale aj tak je tu podozrivou skutočnosťou to začiatočné “v”. Zase jedna z krátkych (slovanských?) predložiek, nalepená na začiatku anglického slova.  Ak by to tak bolo, potom napr. mesto Worthing na juhu Anglicka je pokrvným bratrancom našich Vrútok. Prítomnosť slova vrt v zmysle vrtieť sa, otočiť/ vrátiť sa v sanskrite je však dostatočným dôkazom jeho východoeurópskeho pôvodu.

{JanK};

wound- [wu:nd]- rana, poraniť; slovo, ako inak, z old english. Na prvý pohľad žiadny súvis so slovenčinou, aj keď súvis tam je- a tento súvis je prekvapujúci, veľmi vtipný, a svojou neúctou voči anglosaskej jazykovede trocha škandalózny. Wound má totiž súvis so slovenským ondiať. Slovu, na ktoré sú jazykovedci príliš seriózni, aby ho seriózne skúmali. Medzičlánkom, ktorý je nutný k pochopeniu prepojenia slov wound a ondiať, je celoškandinávske onde [unde]- starobylé slovo, označujúce poraniť, ublížiť. V súčastnosti sa používajú hlavne vo forme: 1. podstatného mena ond- [und]- zlý, a 2.vo forme ondskap [undskap](nór.), resp. ondska (švéd.) a ondskab (dán.)- zlo. Vondt po nórsky znamená to isté akou anglické wound- rana. Začiatočná spoluhláska w (aj keď sa celkom nevyslovuje) tu možno znamená to isté, ako naše v, do, teda sloveso wound by znamenalo to isté ako hovorové slovenské doondiať („Doondial si nohu na motorke.“). Pôvodný zmysel w teda Angličania asi zabudli (pozri tiež slovo write). Ale Angličania nie sú jediní, kto zabúda.

Slovo ondiať, tento drahokam hovorovej slovenčiny, je používané v toľkých významoch, až slovenský národ- tiež- kompletne zabudol, čo to ondiať vlastne znamená. Všetci vieme, že je naše, ale paradoxne- nikto nevie presne, čo znamená. Tak vám to hovorím- znamená to ublížiť, zraniť. {JanK};

wren- oriešok, druh vtáka (rod orieškovitých- Troglodytidae); pochádza zo staroanglického vraenna. Vraenna znie 100%ne slovensky, akurát je tu viditeľná diskrepancia v tom, že oni týmto slovom nazývajú orieška, a my- vranu. Kto má pravdu, koho to slovo vlastne je, a čo vlastne vraenna znamená (oriešok alebo vrana?) sa už asi nedozvieme, ale každopádne je zaujímavé položiť si otázku, prečo naša- slovenská- vrana robí krá-krá a nie vrá-vrá. Krá je totiž zvukovo podobné anglickému crow- vrana (alebo slovenskému krkavec). Podobne slovenské- psie- hau-hau nevytvára symetrickú dvojicu so slovenským pes, ale… s anglickým hound (pes). Ľudia pravekej Európy evidentne pomenovávali zvieratá na základe ich zvukového prejavu. Krákajúci krkavec (alebo crow) dáva preto viac logiky ako krákajúca (všeslovanská) vrana. Vrana- to akusticky evokuje skôr tvora, ktorý- vraví (vrávorá, vrlíkuje a pod.). Preto by tu prichádzala do úvahy skôr možnosť, že vrana/vraenna je oriešok, a že dnešní Slovania jednoducho zle pochopili, čo to vraenna znamená. Ale na druhej strane,  možno vrana dostala svoje meno podľa svojej farby- konieckoncov, v slovanskom svete je množstvo slov so základom  vrana, označujúcich niečo čierne (vraník- čierny kôň, Vranov nad Topľou- mesto na úrodnej, čiernej zemi a pod.). {JanK};

Poznámka- Veľká výmena zvierat
Naši predkovia, na rozdiel od nás (žijúcich v totálne vizuálnej kultúre) žili vo svete zvukov- nočné škriekanie vtáka, vrčanie predátorov, dupot kopýt- na našej schopnosti vyznať sa v ríši zvukov záviselo to, či sa dožijeme rána. Zvuky zvierat sa preto pochopiteľne preniesli aj do slovnej zásoby- zvieratá dostali mená podľa zvukov, ktoré vydávajú. Ale dodnes sa zachovali len fragmenty.

Ešte napríklad mačka robí mňau-mňau, čo je celkom logické, alebo kačka kač-kač. Ale čo taký pes? Ten brechá, šteká, robí hau-hau, ale prečo nerobí pes- pes alebo niečo podobné? Alebo anglický dog-ten robí woof! Vrana robí- krá-krá, čo tiež nedáva zmysel, hus robí gá-gá, čo dáva zmysel jedine vtedy, keby sme si požičali slovanské gus alebo anglické goose (gús). No a toto je pointa.

Európske kmene sa v minulosti asi dohodli na výmene zvierat a ich zvukov. Proste ich nebavilo pomenovávať zvieratá ich zvukovým prejavom (možno im to pripadalo primitívne), a tak si požićali meno zvieraťa od susedov, alebo od príšelcov.
- ga-ga sa preto skôr hodí ku gus, alebo k anglickému- goose, než našej husi
(je nepravdepodobné, žeby husi robili v minulosti ha-há)
- krá-kra sa hodí skôr k anglickému crow než k našej vrane (alebo ku krkavcovi)
- anglické woof sa nehodí ku dog ale wolf
- štekanie sa hodí-ku šteňaťu
A šteňa (so slovným koreňom šten) sa zase hodí k francúzskemu chien (pes) alebo nórskemu bikkjen (bikkja). Šteňa teda znamená pes. A bichjen je to isté ako anglické bitch (suka/fenka).Angličania teda bikkjen/bikkja importovali (možno od nórskych Vikingov, alebo Normanov), ale z nejakého dôvodu ním pomenovali suku. Alebo nepochopili pointu, že ono bitch je vlastne pes.
Ale prečo používame na označenie psa pes a nie šten?
Lebo. Lebo niekedy v minulosti žili na slovensku 2 kmene, a v jednom sa psovi hovorilo pes, a v druhom šten. Potom slovo pes prevládlo, ale šteňa sa nestratilo, len sa jeho používanie presunulo a špecifikovalo. A šteňa zo svojej pozície vytlačilo logické psíča.

Suka sa skôr podobá na ruského sabaku (alebo na suka- bor-suka….žeby bolo slovo borsuk (jazvec) v skutočnosti kompozitom “jaskyňa-pes”, resp. “hrabať-pes”???). Pes, ten sa zase podobá na chorvátskeho “pas”. A pas, zase na pastiera. Je pes pastier? Neviem, ale myslím, že pasenie bolo niekedy jeho hlavnou náplňou. V nórštine passe znamená aj strážiť, a podobne aj v ďalších jazykoch. Pes je teda pastier a strážca.

Ale tu to nekončí. Čo urobíme s hau-hau. K nemu sa totiž hodí jedine hund/hound. Hound (of Baskerville napríklad) je teda zviera, ktoré šteká po slovensky.

Ale čo je to slovenčina? Totálny mačkopes. Veď len uvážte- pes-suka-šteňa…spisovne by to hádam malo byť: pes-psica-psíča, veď sme predsa Slováci, nie?

Keby sme na kartičky pexesa popísali mená zvierat v európskych jazykoch, a na druhé kartičky zvieracie zvuky, a dali kartičky deťom, s minimálnou námahou by sme sa dozvedeli, podľa čoho boli zvieratá v minulosti, na celom našom kontinente, pomenované. A tieto zvieratká, to je len začiatok. Podobnou (až hanebne detinskou) metódou sa dá rozmotať celá slovná zásoba aj gramatika ktoréhokoľvek európskeho jazyka. Táto nevedecká- ale o to účinnejšia- metóda poskytuje všetky odpovede na tie najdetskejšie otázky, ktoré nás ako kedysi trápili (napr. prečo je z prasaťa bravčovina a nie prasacina, prečo sú ľudia a nie človeci, atď.), a zároveň- ukazuje, že zložité jazykovedné problémy vôbec nie sú zložité. (Zložité sú len dovtedy, kým nenájdeme adekvátny evolučný model. A keďže najsilnejśím evolučným činidlom- ako v prírode, tak aj v jazyku- je hybridizácia, je veľmi pravdepodobné, že najťažšie otázky jazykovedy je možné vysvetliť jednoduchým procesom hybridizácie v minulosti. {JanK};

Poznámka- Hybridizácia ako hlavná evolučná sila
Niekedy pred miliónmi rokov sa motýľ s húsenicou rozhodli, že to spolu skúsia. A výsledkom je tvor, ktorý pol života strávi ako húsenica, a druhú polku ako motýľ. No a toto sme nevedeli možno do roku 2009, keď túto teóriu publikoval staručký anglický vedec Donald Williamson. Dovtedy sme si generácie biológov lámalo hlavy nad tým, ako mohol takýto nepochopiteľný tvor vôbec vzniknúť, pričom vzniklo za ten čas vzniklo množstvo rôznych evolučných modelov, ktoré, napriek svojej rôznorodosti, spájalo jedno- ani jeden nedával kompletný zmysel.   A podobne je to aj s jazykmi.

Prečo napríklad máme v nemeckom jazyku 2 minulé časy- préteritum a perfektum- keď by stačil 1, ako v slovenčine? Pretože tieto 2 nemecké minulé časy sú jednoducho dôsledkom hybridizácie. V minulosti žili v nemecku 2 rozdielne kmene- jeden pouźíval perfektum, druhý préteritum, pričom jeden nikdy nevytlačil ten druhý- zachovali sa obidva. A takto vzniká v biologickom svete aj svete jazyka- KOMPLEXITA.

Jazykoveda niekedy vníma vývoj jazyka rovnako nesprávne, ako vo svojich ranných časoch darwinistická eugenika/genetika. A síce, že hybnou silou zmeny jazyka sú spontánne mutácie a skomoleniny, ktoré vznikajú izoláciou evolučných vetiev od prapredka (prajazyka).A pod ich vplyvom sa druhy/jazyky menia, až sa od prapredka/prajazyka, a od seba navzájom, začnú odlišovať.

Je to nesprávny pohľad. Mutácie existujú, ale sú hybnou silou evolúcie len u izolovaných komunít- možno niekde v dolinách Kaukazu, alebo v subsaharskej Afrike, sa jazyky a druhy dokážu vyvíjať v izolácii. Ale na Euroázijských pláňach sa jazyky a gény miešali, to, čo tu menilo tvar jazykov, nebola evolúcia- ale- hybridogenéza. {JanK};

write- [rait]- písať; po našom- vryť (!!!). V „starej angličtine” wrítan, čo znamenalo škriabať, poznačiť (teda vryť). Zaujímavosťou je tu, podobne ako u slova wound, existencia (aj keď sa nevyslovuje) spoluhlásky w na začiatku slova. Angličanom zrejme nie je jasné, či to w vlastne niečo znamená- a vyzerá to tak, že w je vlastne naše v, do, teda že je to označenie pohybu pera (dláta, rydla) do podkladu. Germánske jazyky by totiž na označenie vrývania pravdepodobne použili, podobne ako Rimania- predložku in (potom by to nebolo write ale hypotetické slovo inrite, podobné slovo je inscribe- vpísať, vryť, doslova vškrabať (aj keď škrabať a s ním identické scribe zrejme pochádzajú z latinčiny (otázkou teda zostáva, ako sa škrabať dostalo do latinčiny ). {JanK};

yard [já(r)d] – dvor; Na juhozápade Nórska sa nachádza kraj s názvom Jaeren. Aj napriek piesčitej pôde je to asi jediná oblasť v atlantickej časti Nórska (posiatej skalami), kde sa dá ako-tak niečo vypestovať.  Nad Jaerenom sa začína 1000km žulových hôr, ktoré sa končia až za polárnym kruhom. Preto meno tohto kraja musí súvisieť s poľnohospodárstvom, či chce, alebo nechce.  Prvou horou nad oblasťou Jaeren je Bogafjell (pozri slovo bog).

To en na konci Jaeren je pravdepodobne len určitý člen, základ slova je teda Jar. Čo to môže naznačovať? Jednoducho to, že Jaeren a anglické yard znamenajú to isté- pole. Nie je to jednoznačné, yard môže byť príbuzným slova gard, guard, hrad, graz a podobne, ale oscilácia okolo slova jar tam je. Čo so slovenskými jar, jarec (jačmeň), jarok (potok), jarabina a jarabica? Asi to, že všetky tieto slová súvisia s poľom. Jarok je tým pádom jednoducho potok z poľa, a jar čas, keď sa chodí na pole (na jar).

(Podobne leto nesúvisí s lietaním, ale s jedením- pravekým slovom ete, ktoré sa zachovalo na atlantickom pobreží dodnes, ako aj v našom obeta a obed.

Jarabica poľná je teda etymologický nezmysel- znamená teda poľnica poľná, akurát v 2 jazykoch.

{JanK};

year [jər] – rok; {JanK};

yellow [jelou]- žltý; má súvis s množstvom západoeurópskych slov, označujúcich zlato. V niektorých jazykoch sa žltý a zlato označuje tým istým slovom (napr. gul v nórštine a švédštine). Ale čo v ňom robí tá inkriminovaná- až do drene kostí- slovansky znejúca- koncovka “ov”? No logicky, je tam na to, aby z podstatného mena (gold-zlato) spravila prídavné meno (gold-ový, of-gold, pozri of). Ako pri množstve ďalších slov v tzv. starej angličtine. Ťažko si toto slovo prisvojovať, každopádne by stálo za pokus preskúmať slovenské slová ako jalovec (borievka-juniperus communis), jalový, jalec (druh ryby), geogravické názvy Jalovec a Galovany, a možno sa dozvieme zaujímavé súvislosti…{JanK};

young [jaŋ] – mladík, mládenec; ako junák; jun(a)k-jank {oc};

Paneurópske slovo young/jung (nem.)/ung (nór.)/junák/jinoch (čes.) je v našej slovnej zásobe zakorenené aj v zdrobneninách- čistinka, omrvinka, atď. Nórske jentunga (dievčatko) je tiež zdrobnenina (od slova jente/a- dievča), teda naše tzv. slovanské zdrobneniny nie sú žiadnym suffixom či slovnou hračkou- ale sú to zmutovance- niečím, čo bolo niekedy plnovýznamovým slovom ung/ing, znamenajúcim malý/mladý. Len sa na to- generačnou stratou pamäti – zabudlo. Kultúrna kontinuita východnej Eúropy bola počas tisícročí pravidelne trhaná na kusy inváziami z Ázie, kmene sa miešali s kmeňmi, a dôsledkom je, že dnes vlastne nerozumieme ani vlastnému jazyku.

Na druhej strane, tá naša zdrobnenina ink sa nejak husto vyskytuje v anglických toponymách- už spomínaný Worthing, Reading, atď. Či sú to v skutočnosti zdrobneniny na štýl našej Rovinky alebo Uľanky, neviem. Myslím si však, že ink/ing v zmysle malý je úplne adekvátnou príponou pre označenie malej dediny.

{JanK};

zero [ziərəu] – nula; nula poľsky je kółko ale i zero. Kółko značí v poľštine ešte i kolečko, kruh, obrúčka atď. Znamená to doslova grafický opis objektu, kde nula je vlasne kolečko. No a zero je tiež kolečko, ktoré stratilo svoje počiatočné „ja“ či „o“ z pôvodného „jazero“, alebo ozero (rus.) {oc};

*1 -poznámka- Stredomorský matriarchát a  novodobá demokracia.

Demokracia je v posledných desaťročiach dosť zdevalvovaný pojem, s rastúcim počtom demokratických revolúcií vo svete tomuto ideálu už veľa ľudí neverí, ale aj tak je zaujímavosťou, ako sa demokracia- zrazu- po jeden a pol tisícročí feudalizmu a monarchií- zase objavila na európskom a americkom kontinente v 18. storočí.

Na 225. výročie vzniku americkej samostatnosti navrhol Barack Obama, aby sa oslavy konali v meste Patara,v dnešnom juhozápadnom Turecku. Toto mesto bolo v čase klasického Grécka hlavným mestom štátiku Lykia, ktorý svojim spoločenským zriadením- veľmi dobre fungujúcou zastupiteľskou demokraciou- inšpiroval francúzskeho filozofa Montesquea pri písaní svojich úvah- a tie zase inšpirovali otcov americkej nezávislosti- Lykiu vo svojich prejavoch spomínajú James Madison a Alexander Hamilton.

Aj keď informácie o Lykii pochádzajú výlučne z antických zdrojov (Herodotos, Plutark, Strabón), v posledných desaťročiach sa vďaka rozsiahlym vykopávkam trocha rozšíril obraz o tejto (na svoju dobu) progresívnej komunite.

Z mozaiky historických záznamov a archeologických nálezov je zjavné, že ženy v tejto spoločnosti určite neboli druhou kategóriou, o. i. zastávali vládne funkcie v hlavnom meste, disponovali majetkom (veľké divadlo- amfiteáter v Patare bol postavený z peňazí donorky- volala sa Velia Prokla), a jedným z práv vysoko-postavených žien bolo aj- ak splodili dieťa s otrokom, nemalo to vplyv na status dieťaťa (zdroj- Illustrert Vitenskap 15/2011).

*2 -poznámka:

Škandinávske prvky v slovenskej gramatike alebo čo sme to za Slovania.

Ján Klasovitý ml.

Odjakživa ma fascinovalo rozdelenie jazykovedy na slavistiku a germanistiku. Znelo to tak honosne. A netýka sa to len jazyka- sú to 2 rozdielne svety- kultúrno-jazykovo-politické Matrixy, ktoré si delia Európu. Jeden kus kontinentu patrí Nemcom a severanom, a druhý- Nám. Múdri ľudia sa na tom zhodli.

Je to celé nezmysel.

Keď som v roku 2013 náhodne prišiel na to, že najírečitejšie slovenské slová ako gajdy, ondiať, varúj, oblok a pod. majú svoje varianty v nórskom slovníku, netušil som, že je to len špička ľadovca. Medzi Škandináviou a Slovenskom je jazykové puto. Nie je to tak silná príbuznosť, akú máme s okolitými tzv. slovanskými jazykmi, ale každopádne- nórština je oveľa bližšia slovenčine ako nemčina. Pre mysliacich je to podozrivá skutočnosť.

Je načase položiť si nepríjemnú otázku- ako je možné, že jazyk, vzdialený od Bratislavy 2000km a za morom (nórština) je nám bližši, ako jazyk, ktorým sa rozpráva v Kittsee a v Bergu (10km)?

Odpoveď je veľmi nepríjemná- všetko je inak.

Už rímski historici nemali jasno v tom, kto je Germán a kto nie. Oni v podstate nevedeli ani to, čo vlastne to slovo Germán znamená. A väčšina historickej a jazykovednej komunity to nevie dodnes.

Germánov si v čase historickom akosi prisvojili Nemci, ale ani oni, pokiaľ mi je známe- nemajú celkom jasno v tom, čo vlastne to slovo Germán znamená (oni v podstate ani nevedia, odkiaľ sa vzalo slovo Deutsch). Čo je horšie, Francúzi hovoria Nemecku Allemagnie, čo je pozostatok po historickom území Alemanov, ktorí majú zase akýsi súvis s Alanmi-stepným kmeňom zo západnej Ázie, z ktorého sa o. i. pravdepodobne vytvoril dnešný český národ. My nie sme o nič lepší- nevieme, odkiaľ sa vzalo slovo Sloven, polovica z nás sú nositeľmi priezvísk, o ktorých ani netušíme, čo znamenajú, ale o to radšej si prisvojujeme naše írečité slová, ktorých význam treba hľadať v nórskom slovníku.

Alebo v anglickom, ako napríklad slovo válov (wallow). Anglický wallow- to je jama v zemi, v ktorom sa váľa prasa. Nie to drevené koryto, odkiaľ to prasa žerie. Slovenský válov je teda nepresné slovo.

Slovné paralely nie sú ničím novým, výpožička z jedného jazyka do druhého je normálna vec, problém je však v tom, že toto jazykové puto je zakorenené oveľa hlbšie, než by nič netušiaci jazykovedec čakal. Tá škandinávčina je totiž zakuklená- v našej gramatike!

Sú slovenské slová, s ktorými si nikto nevie dať rady. Napríkad slovo obed. Toto sa vo svojej sérii kníh „Odtajnené trezory slov.“ pokúšal analyzovať významný slovenský jazykovedec Šimon Ondruš, ale ďaleko nedošiel. Skôr ho diplomaticky obišiel. Je mi jasné prečo. Šimon Ondruš bol ideovo slavistom, a veril doktríne, že existujú slovanské jazyky- potom deliaca čiara- a potom germánske jazyky. A tie sú ideovo spojené maximálne nejakým spoločným- indoeurópskym- jazykom. Pre mňa amatéra, nezaťaženého poučkami, je to ale jasné- obed je ob-et- kompozitum dvoch slov: ete- jesť, a ob- čo je univerzálna predložka/prípona, označujúca niečo hore. Problém je v tom, že ete nie je slovenské slovo. Ete je nórske, holandské, a v podobe eat- aj anglické slovo. Nič nenaznačujem.

Šimon Ondruš bol tiež zástancom názoru, že hľadať význam slovenských slov v cudzích jazykoch je výsadou amatérskych a málo vzdelaných jazykovedcov, a vyhlásenie Blahoslava Hečka, že náš jazyk obsahuje stovky keltských slov, zhovievavo ohodnotil ako stratu úsudku po konzumácii dobrého červeného vína. Keďže som amatér, a málo vzdelaný, vsádzam na Blahoslava Hečka. Nebol zaťažený poučkami, namiesto toho bol praktik, ktorý preložil do slovenčiny 150 divadelných hier a románov. Slovenčinu považoval za výsledok prieniku slovanského, germánskeho a latinského sveta. Ak by sa mu dalo niečo do jazykovedného neba odkázať, tak asi to, že som našiel odpoveď na otázku, ako je to vlastne so slovenským slovom oblok.

Toto slovo, ktoré sa nevyskytuje v žiadnom inom slovanskom jazyku (tu dominuje jeho synonymum okno), príbuzné slovu oblúk, považoval za čisto slovenské. Pravda je oveľa zradnejšia, ako si maestro myslel- čo urobíme so starým nórskym slovom luke (oblôčik, vikier), a slovesom lukke opp (otvoriť)? Spravíme zo slovesa lukke opp podstatné meno- a máme oppluk!

Oblok je teda niečo, čo sa otáča hore.

K tým Keltom asi toľko, že keď sa na Liptove zachovali priezviská ako Kello alebo Gallo, potom je dosť pravdepodobné, že tu zostali aj nejaké tie slová. Ktoré sú to? Tie najslovenskejšie.

Stačí z nášho jazyka vymazať slová, ktoré zdieľame s inými slovanskými národmi, nechať len ich slovenské synonymá, a hoplá- máme náš pôvodný jazyk.

Pre národovcov nemám dobrú správu- táto extrahovaná, koncentrovaná slovenčina, je totiž plná škandinávskych, francúzskych a anglických slov. Niečo tu nehrá.

Už len také Tatra, Matra, Fatra. Čo je to tra, to sa pokúšali vysvetliť už viacerí, ale mňa, čo strávil v temnote nórskych fjordov a počúvaním západnej nórštiny nejaký čas, napáda len jedno vysvetlenie – tre je po nórsky drevo, strom. Skrýva sa aj v slovenčine- strom, trieska. Drevo/derevo s „d“ je evidentne nový import, ktorý prišiel s poslednými vlnami Slovanov, možno s tými, ktorých sem dotlačili Huni/Avari.

Jazyk týchto stredovekých gastarbeiterov (neschopných/neochotných sa naučiť jazyk miestnych), ma však nezaujíma. Oni prišli až po funuse. Keď bol Rím už dobytý. Mňa zaujíma jazyk tých, ktorí tu boli pred nimi, a žili stovky rokov v nebezpečnej zóne na hranici Rímskej ríše. Slovenčina je plná ich slov.

Odkedy som prispel do slovenskej lexiky vysvetlením pôvodu slov gajdy a ondiať (geita je koza po nórsky, čiže gajdy sú kozy, ondiať má súvis s anglickým wound- rana, poraniť), dvíha sa mi tlak. Tí múdri ľudia, čo píšu učebnice, nám nepovedali všetko!

A tak som sa na ten náš jazyk pozrel bližšie, a objavil som zase len samé medzery v tom, čo sa učí ako neoddiskutovateľná pravda. Čo je horšie, ešte aj ten slovanský základ, ten matrix slov, zámien a pádov, ktoré všetci Slovania zdieľame, je nejak, keď použijeme správny evolučný model, blízky tzv. germánskym jazykom. Priatelia, všetko je inak.

To, že existuje nominatív, genitív atď. až po inštrumentál vieme všetci, ale už je menej tých, ktorí vedia, ako to celé vzniklo. Keby sa žiak v škole spýtal, ako vlastne vznikol rečový jav, ktorý sa honosne nazval inštrumentál, odpovede by sa nedočkal. Neviem, či vôbec na Slovensku prednáša profesor, ktorý vie, ako vznikol inštrumentál.

Tak Vám to musím povedať ja- v prvom rade, neexistuje žiaden inštrumentál.

Všetky pády sú totiž nezmysel. Pády sú výmyslom jazykovedcov, ktorí sa v raných časoch jazykovedy pokúšali nájsť v jazykoch zmysel, vysvetliť ich komplexitu nejakým súborom pravidiel, ale namiesto adekvátneho evolučného modelu vzniku týchto gramatických javov vymysleli pády.

Nakoniec odpoveď na otázku, prečo je teda jazyk občanov Kittsee vzdialenejší než nórština? Lebo medzi Nórsko a Slovensko sa od bronzovej doby až po raný stredovek vtlačilo množstvo cudzích etník, s úplne rozdielnym jazykom. Po Európe sa rozšírili etniká s pastierskym hospodárstvom, ľudia zavalitých postáv, v minulosti označovaných ako alpský typ, ktorí sa zaoberali metalurgiou. Kvôli svojej zvýšenej mobilite svojich mŕtvych spaľovali (aby v prípade najhoršieho mohli doniesť pozostalým aspoň popol. Izotopové rozbory dokázali, že spaľovanie mŕtvych bolo výsadou mobilných etník, typ pohrebného rítu je teda vecou praktickou a nie duchovnou, ako si naivne myslíme už storočia). Z tejto cudzej etnickej zmesi vznikli dnešné tzv. germánske národy. Tento cudzorodý klin s centrom v nemeckých krajinách doslova explodoval za vlády Karola Veľkého, ktorý genocídou rozohnal pôvodné kmene západnej Európy na všetky svetové strany.

{JanK};

*3 -poznámka- Lovci mamutov:

Podobnosť jazykov je záludná vec, a dá sa interpretovať rôzne. Jedna z klasických interpretácií hovorí, že bol nejaký indo-európsky jazyk, ktorý sa rozdelil na keltskú, germánsku a slovansko/baltskú časť, a tie sa potom rozdelili na jednotlivé jazyky. A po tomto prajazyku zostali v jednotlivých jazykoch podobné slová. Táto interpretácia je čiastočne pravdivá, ale je morálne zastaralá asi tak 200 rokov (ale ako užitočná výhovorka na vysvetlenie pôvodu všetkých slov sa používa dodnes). O čosi lepšie je to s ešte hlbšou analýzou- tzv. nostratickými jazykmi. Hypotetický- jazykovedcami sformulovaný- nostratický jazyk je považovaný za jazyk predkov viacerých jazykových skupín po celej Euroázii a Blízkom Východe.

Z novších pokusov o nájdenie univerzálneho prajazyka treba spomenúť štúdiu Marka Pagela z Univerzity v Readingu, Anglicko. Zvukovou a etymologickou analýzou sa jeho tím dopracoval k 23 ultraodolným pravekým slovám, ktoré sa zachovali extrémne dlho (rádovo desiatky tisíc rokov), skoro v nezmenenej podobe, vo väčšine zo 7-mich euroázijských jazykových skupín (spolu 700 jazykov), a tvoria tak základ hypotetického “euroázijského prajazyka”. Je to- áno- pravda. Bol taký prajazyk, dáta to ukazujú.

Dáta sa však dajú interpretovať rôzne, a to, čo vyzerá ako starý spoločný prajazyk, môže byť v skutočnosti pozostatok invázie (resp. invázií) jednej etnickej skupiny (či už krvavej, genocídnej invázie, alebo bezhlavej imigrácie na spôsob dnešných Poliakov v Anglicku resp. Slovákov v Prahe, Rómov v Kanade, Turkov v Nemecku, atď.).

A skutočne, keď sa pozrieme na mapu genetických markerov, a mapu Marka Pagela, tak pravdepodobne veľmi rýchlo zistíme, že množstvo pankontinentálnych slov sa nejak husto vyskytujú v oblastiach, kam sa v minulosti prehnali migračné vlny nomádov kdesi od severného Kaukazu/Uralu (stotožňované s genetickou skupinou lovcov mamutov, tzv. “pôvodných severoázijcov”, a otcovskou líniou “R”), čo bolo- počas posledných 25-tisíc rokov- skoro úplne všade (od Mongolska po Kamerun).

Keď k nim pridáme invázie mužov príbuznej línie Q (Huni, a Americkí Indiáni, ktorí sa zabávali vzájomnou genocídou dávno pred príchodom Kolumba) + historicky nedávne invázie línie R1B (Conquistadori v strednej Amerike a Britské impérium všade vo svete), tak jednoznačne musíme získať obraz o tom, ako sa v minulosti rozširovali jazyky (krvou a mečom). (Najzápadnejšia vetva skupiny R1B a najvýchodnejšia vetva skupiny Q sa po tisíckach rokoch, po obehnutí zemegule, opäť stretli- v Latinskej Amerike. Gény nie sú voda, a tak táto oblasť dlhodobo patrí medzi najnebezpečnejšie miesta na planéte.). Trochu kontroverzne ale viac-menej pravdivo, táto partia nadkaukazsských/zauralských domorodcov, okrem toho, že vybila megafaunu na celej severnej pologuli, a pravdepodobne drží svetový rekord v dobývaní a zabíjaní (veď čo je to zabiť človeka keď nemám problém vykrútiť krk mamutovi), a tiež možno drží rekord v znásilňovaní miestnych žien po celej Euroázii počas posledných 25- tisíc rokov (a sú tak praotcami polovice z nás) je presne tou skupinou, kde treba hľadať pôvod nostratických slov. Ale naša slovná zásoba a gramatika- je oveľa bohatšia, a neobsahuje len nostratické slová. Okrem lovcov mamutov tu boli aj iní.

A kto boli tí iní? Tu je stručný výťah z webstránky, venovanej americkému lingvistovi Groverovi S. Kranzovi (pozri slovo er). Je to veľmi zjednodušený pokus o vysvetlenie jazykovej situácie v Európe na základe genetických výskumov, a vyžaduje istý základ z oblasti populačnej genetiky, ale, stojí za to prečítať:

“Otcovské línie C a D sú mongoloidné (východoázijské), E až T sú európske. Jednoznačným pozostatkom európskej doby kamennej je skupina I (paleolitické jazyky), európsky paleolit reprezentuje (tiež) G2a (paleolitické aglutinačné jazyky), expanziu blízkovýchodných roľníkov do Európy reprezentuje skupina J (semitské jazyky), expanziu Uralikov do Európy skupina N (fínske aglutinačné jazyky), expanziu stredoázijcov do Európy skupina R1 (nostratické jazyky, > proto-Indo-Európsky jazyk skupiny R1a + I + J, a proto-turkické agglutinačné nositelia línií R1a + R1b + N.) Kaukazská skupina G2 (aglutinačné jazyky) zostala izolovaná v horách, prítomnosť skupiny G2 (G2a1а) na Kaukaze nepresahuje 5-tis. rokov, a je pravdepodobne pozostatkom úteku, spolu so skupinou R1a, pred ničivými nájazdmi nositeľov kurganskej kultúry R1b v Európe.”

Dalo by sa polemizovať, napr. G2A sú skôr asi neolitického pôvodu než Európskeho (prišli možno z Anatólie, možno z Blízkeho východu), E je 1. africká (klimatickí utečenci zo Sahary), a 2. pravdepodobný jazyk prvých poľnohospodárov, a pod. Čo je však podstatné, všimnime si “Indoeurópanov” = zmeska línií R1A, I, a J.

Je to rana celej indoeurópskej teórii- lebo:  každá z týchto 3 línií reprezentuje inú super- populáciu pravekej Európy. Tie boli- presne 3. V roku 2013 boli definované tímom genetikov z Harvardu tieto 3 zakladateľské populácie Európanov: tzv. “západoeurópsky lovec” (prevláda tu otcovská línia I- kromaňonská), “pôvodný severoázijec” (skupina R, nostratická), a “blízkovýchodný roľník” (neolitická línia J a ďalšie). Čiže- indoeurópsky národ a jazyk sú dôsledkom hybridizácie všetkých komponentov západnej Euroázie, lebo vznikli presne na križovatke/prieniku týchto populácií. Tým pádom, asi každé slovo zo západnej polovice Euroázie je teda indoeurópske, či chce či nechce. Indoeurópsky jazyk je teda brilantný materiál- superentita, ktorá svojou univerzalitou predčí hádam aj mýtické a všetko vo vesmíre vysvetľujúce superstruny vo fyzike  (do akej rovnice ich zapasujete, všade sadnú).

{JanK};

aktualizované 17.11.2019                          Ďalší prínos do slovenskej etymológie. Objav ako vždy náhodný, ale poteší vśetkých zvedavých žiakov- objavil sa ĺud v jednotnom čísle!!! Ešte zistiť, kam sa podeli ćloveci. Viac pod slovom lad.

Slovenský jazyk a jeho nárečia vykazujú pomerne vysokú príbuznosť s jazykom anglickým. Pôvod týchto podobností určite nepramení v akomsi ideologicky vytvorenom „indoeurópskom“ jazyku, ale jeho prameň treba hľadať v osídľovaní Európy. Briti však na rozdiel od Nemcov našu krajinu nikdy nekolonizovali, takže odvíjať pôvod slovenských slov od jazyka anglického nemá opodstatnenie. Naopak, genetika vypovedá, že naši predkovia (nositelia haploskupiny R1a1) osídľovali Európu z jej samotného stredu, z územia, ktoré sa nazývalo Uhorsko, smerom na západ i na sever, pričom jedna z jej vĺn dorazila i na územie dnešnej Veľkej Británie. Pri detailnej analýze je zreteľné, že tvarovo príbuzné anglické a slovenské slová majú jednoznačný pôvod v +slovanských nárečiach, čomu nasvedčuje samotná skladba jednotlivých slov a ich vývoj. Typickým príkladom je anglické screw [skru:], čo značí skrutka, skrutkovať. „Skru“ je identické so slovenským skrutka a pod vplyvom súčasnej jazykovej dominancie angličtiny vo svete, by sme sa mohli domnievať, že slovenská „skrutka“ pochádza z anglického jazyka. Opak je však pravdou. Slovo „skrutka“ je výraz pre predmet, ktorý sa aplikuje do materiálu krútením. Toto krútenie – krut je zahrnuté v samotnom názve „skrutka“. Písmeno „s“ na začiatku chrakterizuje dokončenie procesu (aktu) – „doskrutkovanie“, obdobne, ako je no napríklad i u množstva ďalších slovenských slov ako napríklad krátiť-(s)krátiť, konať-(s)konať, páliť-(s)páliť, pomaly-(s)pomaliť ako i krútiť-(s)krútiť. Skrutka je teda predmet, ktorý sa aplikuje krútením, výsledok krútenia je skrútenie (dokončenie), odkiaľ je i pomenovanie „skrut“-ka. Naproti tomu v angličtine pre pojem „krútiť“ poznáme slovo turn, pre „krut“ torsion a pre „skrútiť“ distort, či twist. Nemčina ako „most“ sa nedá použiť pretože skrutka je tu prekladaná ako schraube, čo je vzdialenejšie anglickému screw. Avšak uplatnením V→B dostaneme schrauve čo by sme mohli zapisať i „šrauve“ či „srve“, „scrve“ – screw. No a keďže po rusky sa skrutka povie винт [vint] od slova „vinúť sa“ (skrutkovica sa vinie, ovíja okolo tela skrutky), česky šroub, poľsky šruba, je zjavné, že anglické screw pochádza zo slovenčiny. A keďže oficiálne je známe, že skrutkovicu ľudstvo pozná sotva 2000 rokov, a že samotná skrutka vznikla len doslova nedávno, otázkou zostáva, ako a kedy k tomu prenosu názvu z územia Uhorska (krajiny Slovenov) do Anglicka došlo. Podobných prípadov nie je málo a všímavejší ľudia na to čoraz častejšie poukazujú. Odborné vedomostné vákuum v tomto smere ma podnietilo vytvoriť tento článok, v ktorom za pomoci ďalších nadšencov budeme zhromažďovať spoločné anglické a slovenské (ako i slovanské) slová a zároveň sa pokúsime i “rečou života” vysvetliť jeho pôvod.  Je to záležitosť nie jedného mesiaca ani roka avšak verím, že i snáď práve Vy prispejete svojou troškou do “mlyna”.

K tomuto dlhodobému projektu som pribral Jána Klasovitého, ktorý rovnako poukazuje na zaujímavé jazykové paralely medzi slovenskými nárečiami a dnešnými takzvanými germánskymi jazykmi, avšak nezdieľa môj názor na pôvodnosť a originalitu slovenských a slovanských nárečí ako pôvodných jazykov Európanov. Jeho odlišný názor vnímam ako pozitívnu črtu, pretože rôzne pohľady ženú veci dopredu, nútia viac premýšľať, odlišný názor môže byť pri zrode nových vzletnejších nápadov a myšlienok a môže prispieť k pokoreniu neprebádaných oblastí nášho života. Nie je dôležitý momentálny názorový postoj, dôležité je pátranie za poznaním.

Oskár Cvengrosch

Medzi Karpatmi a Sibírou sa raz rozprestieral obrovský svet. Genetika ukazuje, že tento svet bol oveľa väčší, ako bola historická veda západnej Európy schopná celé storočia priznať. Prirodzene, invázie z tohto gigantického populačného kotla museli zanechať svoje stopy aj na jazykovej mape Európy. A zvlášť, po vyčíňaní Hunov/Avarov atď., naši predkovia museli doslova utekať na kraj sveta. V rano- stredovekých pozostatkoch “Anglosasov” je zaznamenaný obrovský nárast východo- európskej DNA oproti starším vzorkám. Je preto bezpredmetné vôbec pochybovať, či sa východoeurópske slová vyskytujú alebo nevyskytujú v angličtine. Sú tam, rovno v základnej slovnej zásobe, a dokážu ich nájsť aj deti. Vlastne iba deti, pretože tie nemajú školským systémom preformátované hlavy. To, že write je vlastne vryť, že forest je porast, follow je poľov (ať),atď.,  to si žiada vysvetlenie. Reálne vysvetlenie, nie výhovorku (ako napr. to, že tieto slová pochádzajú z “indoeurópskeho” jazyka.  Keďže sa doteraz nikto nemal k činu, pár vysvetlení tu ponúkame. Úvahy nad anglickými slovami sú jednoznačne prospešné aj pre pochopenie nášho vlastného jazyka- my Slováci používame množsvo slov, ktoré považujeme za naše, echt slovenské (ondiať, lapiť atď.), ale je to v skutočnosti len krátkozraký omyl. Tie najslovenskejšie slová zo slovenských, majú totiž svoje varianty- v Británii a Škandinávii! Dozviete sa tu tiež veľa tajomstiev- odkiaľ sa vzalo slovo brloh, prečo anglický pes šteká po slovensky, že v slovenských pádoch sa skrývajú škandinávske predložky, komu sadne do hlavy maďarský jazyk, pravý význam slova rozgajdaná, a veľa ďalších.

Ján Klasovitý

Ak chcete prispieť svojimi jazykovými postrehmi napíšte na:
info1sgo2sk alebo na janklasovity1gmail2com (namiesto 1 píšte zavináč a namiesto 2 dajte bodku). Uveďte prosím taktiež vaše meno, alebo značku pod akým (akou) máme Váš príspevok publikovať.

Spoluautori slovníka:

Ján Klasovitý ml. {JanK}
Oskár Cvengrosch {oc}
neznámy autor {N}

Tu môže byť i vaše meno.

Slovník

písomný zápis anglického slova [fonetický prejav] – slovenský preklad; komentár {autor};

age [eidž] – vek; age – (G→K) ake – (v)ake – vake – vek {oc};

apple [æpl] – jablko; počiatočné „a“ je nesprávny zápis pôvodného fonetického „ja“, pôvodne „japple“ či „jable“, teda jablko {oc};

at [et] – v, pri, u, na;  Príklady: at school- v škole, Look at me!- Pozri sa na mňa!). Predložka at zdanlivo nesúvisí so žiadnym slovenským slovom, ale len preto, lebo nepoznáme medzičlánok. A tým je škandinávske/nórske ved, s anglickým at významovo skoro identické (ved siden av = vedľa). No a škandinávske ved- sa zase podozrivo podobá na naše vedľa, resp. staršie vedno. {JanK};

baker [beikə] – pekár; chlieb a soľ boli dary, ktorým Sloveni vítali hostí. Slovo „pekár“ pochádza od slova „pec“, „pek“ ako pekáč, pekať (zapekať, vypekať atď.), piecť – pekár, fonetická zámena (B→P) nám dáva “bekár”, teda baker {oc};

bat – 1. palica, 2. netopier; V zmysle palica je toto slovo rozšírené naprieč celou severnou polovicou Európy, od Britských ostrovov po Rusko. V slovenčine sa zachovalo v slove batoh (pôvodne šatka s uloženými vecami, zavesená na konci palice (bat-u), nosila sa prehodená cez plece). V staroangličtine batt. Anglická literatúra predpokladá keltský pôvod (v gaelskom jazyku- bat), nevysvetľuje však existenciu tohto slova v slovanských jazykoch (po rusky tiež bat) (ref: bat ) {JanK};

bad [bád, béd] – zlý; aspoň teraz vieme, čo znamená naše beda!, bedákať a možno aj biedny{JanK};

bless [bles] – požehnať, žehnať, velebiť, chváliť, posvätiť; Pochádza pravdepodobne od slovenského „blažený“, blažiť. Slovenské „žehnať“ má blízko k inému slovenskému „úžeh“, čo značí horúčava alebo pocit veľkého tepla. Základ „žeh“ sa v slovenčine do dnešných čias nedochoval, no bol tu zjavný súvis s teplom o čom vypovedá i slovo „žehliť“, t.j. teplom vyrovnávať, hladiť. Žehnať je teda „poctiť niekoho teplom“. Teplo je láska, teplo je svetlo, žiara. Forma žiary, nebeskej žiary, je „blesk“, ktoré je identické s anglickým bless a obe majú blízko k „blažený“ (velebený) {oc};
Slovo “žeh” sa dochovalo. Minimálne u nás na Liptove  “ide do žehu” znamená: ide na spopolnenie. {JanK}

blue [blu:] – modrý; obloha – (o)bloh(a) – bloh – blue [blu:]; charakteris-tická farba oblohy je modrá; Rovnakú logiku nachádzame i v polštine, kde pre slovo „modrý“ nachádzame výraz niebieski (nebeský) {oc}.

bog – močiar, rašelinisko; prastaré európske slovo, geneticky súvisiace s našimi baž(ina) a bahno, ale aj- boh. Nič prekvapujúce, nakoľko močiare/pramene/jaskyne/priepasti atď. mali pre pravekých Európanov hlboko magický význam (ktorí, v snahe prikloniť si bohov, ukladali do prameňov obetné predmety).

Pohľad z kopca Bogafjell v Nórsku. V diaľke Jaeren (pozri slovo yard), jediná úrodná oblasť v západnom Nórsku. Aj keď je v Nórsku viac kopcov ako Nórov (tak sa tam hovorí), a hora Bogafjell nie je sama o sebe ničím výnimočná, mohla mať obetno- religiózny význam vďaka svojej polohe. Je totiž prvým dominantným kopcom nad rozľahlou rovinou (podobne ako Zobor nad Nitrou). Aj preto sa prikláňam k teórii, že jej meno skôr súvisí s Bogom / Bohom ako bažinou / mokrinou.

Bogafjell, ako aj Vogezy/Bogezy (ako upozorňuje O. Cvengrosh) sú len jedny z  variánt slova boh/bog na neslovanskom území. Ešte nečakanejšia varianta slova boh je v brazílskej portugalčine. Keď som prvýkrát videl film Mesto bohov od Fernanda Meirellesa, v scéne, keď hlavný antihrdina Li’l Zé uteká pred políciou, používa na uľavenie emócií slovo, ktoré je jedno z najslovenskejších zo slovenských (nech mi veriaci odpustia)- boha!

Samozrejme, že som to vnímal ako náhodu, ale to bolo v čase, keď som ešte nevedel nič o Sueboch. Alebo inak, Srboch. Tých, ktorí v ranom stredoveku prešli Európou naprieč, a na západe Pyrenejského poloostrova založili Suebské kráľovstvo.

Slováci a Srbi. Aj keď existenia Srbska je väčšine Slovákov zrejme ukradnutá, za povšimnutie stojí lingvistická podobnosť hlúpych slov, ktoré oba národy zdieľajú (lingvisticky zaujímavá kategória slov, ktorá sa vyhla kodifikácii jazykov). Vrcholom na torte týchto slov je výraz “b*ha ti ****m”, (pre spoločenskú neprípustnosť autocenzurujem). Slováci a Srbi sú podľa istého článku (ktorý koloval v minulosti na internete) jediné národy na svete, ktoré majú tú trúfalosť, že by ****** niekoho boha. Nečudujem sa a neodsudzujem. Tisíce rokov boja proti invazívnym etnikám z východu, Rimanom, Germánom, Hunom, Turkom atď museli našim predkom rozviazať jazyk.

{JanK}

bogey, bogeyman – bôžik, strašidlo, lomoziaci/tancujúci duch. Toto slovo je dôkazom, že aj v angličtine má slovo boh/bog 2 významy- jeden súvisiaci s vodou (bog/bažina), a druhý vo význame duchovná bytosť (bogey/boh, bôžik)  {JanK};

book [buk] – kniha, biblia; podobne je tomu i v nemčine: buch; prvá tlačená kniha bola biblia. Biblia je kniha o Bohu, tu treba vidieť pôvod oboch slov. Základom je „slovanské“ BOG→book (TYP G); alebo BOH, BŮH (čítame „boch“, „búch“) →buch (TYP H). Slovenské slovo „kniha“ má spoločný koreň so slovami kňaz, knieža odvodené od „kon“ (zákon) {oc};

bore- vŕtať; identické so slovenským boriť (sa), preboriť a pod., a tiež: nórskym, dánskym a holandským bore. Vo všetkých vymenovaných jazykoch sa toto slovo zachovalo bez zmeny, čo by mohlo naznačovať jeho veľkú odolnosť voči mutáciám a teda jeho starý pôvod. K tomu pripočítame- mierne zmutované- nemecké bohren, latinské forō (zmenu spôsobil príchod novej etnickej skupiny v bronzovej dobe, ktorá nevedela vysloviť  “b”, pozri slová so začiatočným “f”), a albánske birë (vŕtať, kopať) + toponymá ako napr. jaskyne Tora Bora (Afganistan) a Borra Guhalu (India) Je to prastaré euroázijské slovo, pri ktorom je zrejme nemožné vystopovať jeho genézu, a kto ho vlastne na britské ostrovy doniesol.

Má však súvis (niekto by povedal náhodný) s množstvom európskych aj slovenských slov:

-brav (v angličtine wild boar znamená diviak tj. zviera, ktoré hrabe- “borí”??) Brav je tradične spájaný so slovom brva- fúz, štetina, ale čo urobíme s jeho anglickým variantom (evidentne súvisiacim so slovom bore)?

- bear (angl.), bär (nem.), ber (nór.)- medveď. Svoje meno mohol bear dostať aj podľa svojho zvukového prejavu- bručania (množstvo zvierat v európskych jazykoch je pomenované podľa svojho zvukového prejavu), ale zase je to jeden notorický okupant dier/jaskýň, takže možnú súvislosť s dierou/borou tu nemôžme vylúčiť.

- brloh, po východniarsky aj barlog (v nemčine bär-loch- diera, brloh = doslovne “ležovisko medveďa”). Brloh je jednoznačne kompozitum dvoch extrémne starých slov: bar/bor (hrabať, hypoteticky možno ber- medveď) a log (loch, ležovisko- odvodeniny od paleolitického slova leg/lež  nachádzame v celej Európe- od ležiaka po legislatívu).

- borsuch/borsug- jazvec (vo východoslovenských dialektoch). Borsuch je tiež jedno z tých zvieratiek, ktoré boria (lochy).

{JanK}

boundary [baundəri] – hranica; pochádza z latinského unda – voda, vodstvo: (V→B)unda-ry. Voda (rieka, more) tvorili prirodzenú hranicu územia. Latinské unda pochádza zo „slovanského“ „voda“ – vuda, vunda. {oc};

Britain [britən] – meno samotného kráľovstva. Koľko krvi sa prelialo v mene impéria, ale jeho pôvod, čo to vlastne Britain znamená- sa dodnes poriadne nevie. Nikdy ani v najhoršom sne by ma nenapadlo, že toto slovo má pokrvné sestry na Slovensku . A sú to tie najslovenskejšie slová, detvo môjho rodu- Bratislava a Bradlo. A keby len to, ale aj Malinô Brdo, Brtkovica a Čebrať.

Ako Briti nevedia, čo je to Britain, tak ani my Slováci nevieme, čo vlastne naše hlavné mesto znamená- slávime bratov, alebo bratáme sa so slávou?

Naše hlavné mesto malo veľa mien:  Braslau, Breslava, Poszony atď., ale pôvod mena je- ako inak- hmlistý.

Poďme uvažovať- Bratislava je geografická abnormalita- úžina na rieke, podobne ako Železné vráta v Srbsku, alebo Strečianska úžina na Váhu. Bratislavská brána, Železné vráta, a Viedenská brána vyššie proti prúdu mali od predhistorických vekov, a zvlášť od skrotenia koňa, strategický význam. Tu sa totiž končila Euroázijská step. Všetky invázie z východu tadiaľto prešli. Bolo by naivné si myslieť, že pôvod takto strategicky dôležitého miesta je odvodený od nejakej metafyzickej záležitosti ako bratstvo.

Tak čo teda? Odpoveď je v nórskom slove bratt, čo znamená strmý, kolmý. Nemusíme chodiť ale ďaleko- bralo.  Dunaj si prerezal do tvrdej horniny Karpát svoju cestu, a dôsledkom je to, že Bratislavský hradný vrch a Devínska kobyla sú na rozdiel od okolitého terénu strmé kopce- tento fakt musel mať svoj odraz toponymách. Čo s rumunským mestom Brašov, obklopeným horami, so strmým hradným vrchom (pôvod mena neznámy, ako inak), alebo Vrátnou dolinou (ktorá si skôr zasluhuje meno kaňon ako dolina), a čo s maďarskou Buda (Brda?)- Pešťou (Buda leží na úpätí strmého pahorku- hradného vrchu).

Ak je toto celé pravda, potom Británia je jednoducho pomenovaná podľa toho, ako ju poznajú Európania- podľa Doverských útesov.

A nie je to nič kontroverzné, najstaršie známe meno Anglicka- Albion (z gréckeho alba- biely) je (prekvapko)- spájaný s bielou farbou útesov.

Čudoval by sa niekto, keby aj tento názov nesúvisel s pobrežím, ktoré bolo od počiatku anglického národa jeho zdrojom obživy, prirodzenou ochranou proti nájazdom počas tisícročí, a hlavným centrom historických udalostí?

Čo ale s Bretónskom, na opačnej strane prielivu? Nuž, z recesie som si tipol, že Bretónsko musí mať strmé brehy. A strmé ich naozaj má.

A to som ešte nespomenul Brighton, mesto, postavené v strmom kopci, za ktorým za začínajú Brightonské útesy, rovnaké- kolmé kriedové útesy, ako tie v Doveri.

Alebo krásne slovenské názvy kopcov ako Brtkovica alebo Malinô Brdo. (Keď sme už pri Malinôm Brde,  verte tomu, že ani samohláska ô nie je slovanská, ale to už je iný príbeh). Alebo Sivá brada, starobylé miesto na Spiši (kopček, travertínová kopa)- alebo české pohorie Brdy- žeby sme túto, do očí bijúcu súvislosť, zase zvalili na náhodu?

K Bratislave by som tiež pridal kontroverznú úvahu, to ava na konci by teoreticky mohlo znamenať voda- Brattava by bolo niečo ako strmá voda (Bratislava je vďaka podložiu vlastne skalný prah, rýchlosť prúdu je tu vysoká), konieckoncov, sesterské slovo nórskeho bratt je prudký (!!!), a Bratislava mala v minulosti viac názvov, začínajúcich na “p”, ale takéto úvahy nie sú potrebné- základ slova- brat- dostatočne zapadá do konceptu.

Či už to brat/prudký je odvodeninou od slova rúcať (logicky, čo je kolmé, z toho sa dá zrútiť) alebo Bratislava súvisí so slovom brána resp. vráta , (a to zase odvodené od vrtieť = otáčať sa, čo vráta zvyknú, pozri slovo worth) je tiež skoro jedno- obidve varianty súvisia so strmými brehmi.

Čo sa Brightonu týka- zaujímavé sú jeho stredoveké mená: Bristelmestune (1086), Brichtelmeston (1198), Brighthelmeston (1493). Teda akosi sa tam nachádza aj slovo mesto, aj keď anglosaskí jazykovedci si myslia, že jeho meno pochádza od farmy nejakého Beorthelma (Beorhthelm’s farmstead).

V prípade Brightonu tu pripadá do úvahy aj ďalšie slovenské slovo- breh.

Alternatívy: Slovo bratt/prudký/brd a ich odvodeniny vyvolávajú v človeku množstvo asociácií, nakoľko sa vo východnej Európe nachádza celý zástup toponým s podobným menom. Tu je zopár hrubých ideí- miestne názvy, ktoré by možno zapadali do konceptu:

- Budatín (Brdatín?:-) na sútoku riek), České B(r?)dějovice (na sútoku riek), Budča, Budmerice

- Branisko (strmý kopec)

- Prešov

To, že všetky tieto mestá ležia na rieke (čo mestá zvyknú), by mohlo súvisieť s ďalším slovom- brod. Brodatín, Brodějovice, nemecké/rakúske mestá, začínajúce sa na Bad (inak stotožňované s kúpeľmi), ako napr. Bad Ischl. Aj Bratislava mala niekoľko brodov (a to ju robilo strategickým miestom….. Brody bolo nutné strážiť…..Vojenská posádka potrebovala opevnenie…Najlepšie opevnenie je na prudkom kopci, na brale/bradle…Vzťah brodov a brál má teda poriadne prepletenú, zacyklovanú pointu. Prešov mohlo byť tak isto miesto, kadiaľ človek prešou cez Torysu (napriek tomu, že to znie skôr ako otrepaný vtip, je to čisto reálna varianta). No a kde bol brod, tam sa koncentrovali ľudia, vyberalo sa tam mýto, musela tam byť vojenská posádka, ktorá musela niekde bývať…a tak vzniklo mesto.Prešburg teda tiež mohol byť miestom, kadiaľ človek prešiel. Podobne nemecké Passau / Pasov.)

Slovo prudký a prúd majú ďalšieho fonetického príbuzného- slovo prút. Vyslovujú sa rovnako. No čo môže mať prút spoločné s prúdom? No asi to, že je priestorovo prudký (=kolmý)- rastie z kmeňa rovno nahor (záhradkári majú pre tieto výhonky veľa výrazov, napr vlky). A sme pri slove proud…ten, čo chodí vystretý ako prút (?)..

A čo so slovom Brazília, to sa až bojím uvažovať (pozri slovo bog). Každopádne, jedno z prvých miest, kam portugalskí námorníci / plieniči dorazili, bolo Rio de Janeiro (1502). A Rio de Janeiro, to je samý kopec…

{JanK};

Poznámka- SlovenSko

Nielenže Angličania nevedia, čo Britain znamená, ale ani my, z rodu Slovenského nevieme, čo to Slovensko vlastne znamená. Nuž je to preto, že sme si do svojej histórie nechali rozprávať historikom z tzv. civilizovanej Európy. Fatálna chyba. Pod nánosom hrubých kníh leží skoro zabudnutá teória o našom mene- podľa nej sme potomkovia Suebov, zväzu tzv. germánskych kmeňov, žijúcich za hranicou Rímskej ríše, pričom názov Sueb znamená slobodný (suobodný). Aj velikáni ako P. J. Šafárik tejto teórii odmietali veriť (aj keď určite chytala za srdce, však si uvedomte, čo to muselo v otrokárskej dobe znamenať, byť slobodný).

Táto teória bola príliš grandiózna, aby ju slovenská, poddanstvom ubitá submisívna duša dokázala prijať. Odmietnuť túto teóriu, to je rovnaké, ako povedať “nejdem Mercedesom, mne stačí Trabant”. Typickí my. A stačí pritom otvoriť oči. Vidieť makroobrázook vtedajšej Európy- južne od Dunaja otroctvo- severne- SLOBODA. Sloboda bola v dobe otrokárstva cennejšia komodita než pitná voda. MUSELA mať odraz v jazyku. No a ako asi mohli slovanskí otroci volať tých za Dunajom. ktorí si voľne pobehovali po kraji? Žeby Suebi/Srbi/Švábi atď.? No jasné! Frankovia sú tiež odvodení od frei/voľný. Tak prečo my už 200 rokov odmietame akúkoľvek spojitosť so Suebmi a Slobodou? Lebo sme to my, poddanstvom ovplyvnení Slováci. A pritom by stačilo jediné- Milan Lasica to naznačil výrokom: “Chcete byť šťastní? Tak buďte!”. Toto je jediná cesta- osamostatniť svoje myslenie, a akceptovať našu hrdú minulosť.

Boris Filan v jednej svojej Pálenici opisuje zahraničných turistov, ako v úžase vychádzajú z chrámu Sv. Jakuba v Levoči, pozerajú na domácich Levočanov, a s rešpektom si šepkajú- však toto sú potomkovia týchto géniov, ktorí vyrezali tieto božské oltáre… A domáci- sa tvária, ako keby s tým nemali nič spoločné. Ako keby tie gotické, dokonalé diela vytvoril niekto cudzí. A tak je to aj so Suebmi a Slobodou.

Prípona SKO v Slovensko by sa mohla javiť ako len hlúpa prípona, označujúca miesta, ale aj tu je nutné sa zobudiť. Ono to sko niečo muselo znamenať. Slovensko, Poľsko, Maďarsko, to sú všetko kompozitá, pozostávajúcich z 2 slov. V časoch svojho ekonomického exilu v Anglicku sme sa inými Slovákmi smiali, aká je tá Angličtina primitívna- fireplace. Oheňmiesto. To som vtedy netušil, že naša slovenčina je asi primitívna úplne rovnako. Ohnisko. To sko znamená miesto. To je nad slnko jasné. (Naši predkovia neboli hlúpi. Vtedajšie prežitie vyžadovalo oveľa vyššiu pozornosť než je tomu dnes. V našom jazyku je oveľa viac poriadku a oveľa menej entropie než si myslíme.). Ale prečo sko? Nuž slová so sk tradićne oscilujú okolo sekania, vo všetkých jazykoch, je to vlastne zvuk štiepania kameňa, zvuk dopadajúcej sekery atď. Pointa je, ako inak, vždy ale stále na moje vlastné prekvapenie- v škandinávštine- skog znamená po nórsky les (v západnej nórštine skau). A sme tam! Sko je vlastne rúbanisko resp. zem, vytvorená vyklčovaním. Podobne terra znamená zem, ale aj oheň, páliť (terra je teda zem, získaná vypaľovaním). Nenaznačujem, že Slovensko znamená rovno Les slobodných, ale znie to dobre. Tak dobre, že to bude asi pravda.

Ako je to s našim menom, je to aj s menami našich regiónov. Napríklad taký Spiš. Nikde som nezachytil teóriu, ktorá by pôvod tohto slova poriadne vysvetlila. Tak som si zase ako vždy musel otvoriť nórsky slovník. Spiss = hrot, špička, resp. ostrý, špicatý. A sme doma. Podľa čoho iného sa Spiš mohol pomenovať vážení, ako podľa grandióznej panorámy Vysokých Tatier. V podstate aj nemecké meno Zips obsahuje koreň cíp. Podobný, pre jazykovedu bohovský oriešok je názov Tatry (a vlastne všetky kopčeky na našej vlajke- Tatra, Matra, Fatra, ale aj Nitra, pozri slovo tree). Nuž hovorím to už pár rokov- kľúčom je slovko tre, ktoré znamená drevo, les (aj keď po škandinávsky), a skrýva sa aj v našom trieska, tráva a strom. Drevo/derevo sa ujalo ako dominantné označenie dreva neskôr, keď ho sem dopratali emigranti z východu, možno niekedy v ranom stredoveku.

Liptov- o Liptove sa predpokladá, že dostal svoje meno po svojom (v stredoveku) administratívnom centre- Ľupči (dnes Partizánska Ľupča). No a Ľupčou preteká potok Ľupčianka. Čo bolo prvé, či Ľupča alebo Ľupčianka je ťažko povedať (je to podobné problému kura versus vajce), ale zaujímavosťou je existencia podobných toponým po Európe- Ľubica-obec a potok pri Kežmarku, Ľubotín, obec a potok na východnom Slovensku, ale aj- nemecký Lübeck. Ten je pomenovaný podľa hradu/osady Ljubici, a našiel som aj zdroj, ktorý tvrdí, že toto osídlenie je pomenované podľa rieky. A keď sme už v Nemecku, poďme kontemplovať nad slovom luft- vzduch. Ako je spomenuté pod slovom fart, kedysi dávno osídlila Európu etnická skupina, ktorá mala problém vysloviť p a b. A skomolila všetko p a b na f. A keďže to bolo zrejme vojenské etnikum, domáci Európania zrejme nemali 100 chutí ich po každej vete naprávať. Takže Luft bolo niekedy lubt/lupt. A sme doma. Keďže vzduch ako entita nebol známy až do novoveku, myslím si, že slovo lupt/ľubt/luft jednoducho znamenal bublina. A sme pri čľup. Takže Ľupča, Ľubica atď., sú jednoducho žblnkotajúce, čľupajúce potoky. Niečo podobné tvrdil Šimon Ondruš o rieke Laborec. Je to rýchla rieka, opakom čoho je napr. rieka Slaná (podobnosť s českým slovom liný).

Len tak na okraj, dnes už vieme, že mutovanie p, b do podoby f je kvôli zlému zhryzu vplyvom tzv. civilizovanej stravy.

{JanK}

cabbage [kæbidž] – kapusta; kebidž – (B→P spodobuje) kepič – kapuš -kapus(ta) {oc};

cancel [kænsəl] – zrušiť, odvolať, vymazať; všetky slovenské významy majú synonymum v slove “končiť” (skončiť, ukončiť), teda “koniec” – odvolanie, vymazanie, zrušenie je koniec starého. “Kensel” či “kancel” je identické so slovenským koniec, či ruským “kanec” : kansel – kanesl – kanec(l). {oc};

carrot [kærət] – mrkva; krátka mrkva je považovaná za delikatesu, preto slovo „krátky“, rusky короткий [korotkij] sa stalo označením pre mrkvu – karótku. {oc};

child [čájld] – dieťa; v Anglicku sa používa aj rovnocenná varianta kid. A teraz- čo to má spoločné so slovenčinou? My predsa nepoužívame slovo čájld! Tak sa mrknime na takzvané prípony, v skutočnosti inak  plnovýznamové slová, ktorých význam sa generáciami stratil- diev-ča, chlap-ča psí-ča, ma-ča…už Vám zapína? Toto všetko sú kompozitá, ktorých význam sa stratil! Jednoducho pomreli všetci, čo si pamätali význam slova ča, a potom sa sem dovalila etnická skupina, ktorá používala slovo dieťa! Ale ča nezmizlo, zostalo zachované v kompozitách. A to že slovo ča je staré až strach, svedčí aj rómske čajori (dievča).

{JanK};

chop [čop] – krájať , sekať (na kúsky); príbuznosť so slovenským slovom štiepať, štep atď. Zhodou okolností je podobné aj s maďarským csap [čap]. Slovo csap je na zozname podobných maďarsko- anglických slov, ktoré zozbieral v Maďarsku známy filmár, matematik a amatérsky lingvista- Csaba Varga. Teda aj maďarčina, nielen slovenčina, zdieľa s angličtinou množstvo slov. Csaba Varga je zástancom nostratickej teórie (pozri poznámku za slovom zero). (Možno kvôli prílišnému sentimentu voči vlastnej krajine) je tiež zástancom teórie, že ugrofínske jazyky sú v Maďarsku pôvodné od praveku, a až odtiaľ sa rozšírili na sever.

Čop, csap aj štep majú jedno spoločné- začiatok slova zvukovo pripomína zvuk letiacej sekery, a záverečné p- tupý náraz do dreva. Tieto slová mohli teda vzniknúť úplne nezávisle od seba, a ich príbuznosť vôbec nemusí byť dôsledkom nejakého hypotetického prajazyka. Toto je teda jedno zo slov, ktoré nás pri hľadaní spoločných koreňov nemusia zaujímať.

{JanK};

clinch [klinč] (alebo aj clench [klenč])- potvrdiť, objať, zabezpečiť (klincom alebo nitom)- identické s našim klincom resp. zaklincovaním. Záverečné “ch” v slove clinch by som videl ako pozostatok z niečoho, čo sa môźe podobať viac na naše klinec resp. klinok.

A vôbec, čo tam robí to c (čítaj k) na začiatku? Nejaký význam v tom slove hláska c/k musela mať, na okrasu tam asi nebola. Nie je to náhodou slovanská predložka k? A k je len jedna z krátkych (preukázateľne)  slovanských predložiek, ktoré sa potencionálne môžu skrývať v anglických slovách (ďalšie sú g/o/s/z/v/w atď). Krátke predložky vznikli rozpadom dlhých (ku na k a u, prićom to ú-čko sa presunulo za slovo a vznikol tak 3. pád), a tento proces sa najpravdepodobnejšie nestal spontánne, ale kultúrnym stretom, niekde vo východnej Európe mladšej doby kamennej, s ľuďmi uralského/ugrofínskeho pôvodu (pozri slovo of). Krátke predložky sú preto naše, naše (žiadne indoeurópske, naše). Ak je niečo echt originálne jedinečné na slovanskej reči, je to práve to chaotické rozkúskovanie pôvodných predložiek na prvú hlásku (ostala pred slovom) a druhú hlásku (presunula sa za slovo a stal sa z nej niektorý z pádov).

Všetky anglické slová, začínajúce  sa k/g/s/z/v/w a podobne sú preto podozrivé.  Pretože vznikli evidentne po tomto hybridizačnom procese. To znamená, že slová ako clinch (klinec), glue (glej, klej), screw (skrutka), write (vryť) a podobne vynikli vo východnej Európe, a až potom sa dostali na Britské ostrovy. {JanK};

clutch [klač]- spojka na aute, uchopiť; pochádza zo staroanglického clyccan, znamenajúceho to isté ako clinch- zabezpečiť, zaháknuť. Slovenský kľúč, kľučka, zakľučkovať- a anglické clutch a clinch- sú teda identické slová. {JanK};

crater [kreitə] – kráter; kráter vzniká sopečnou činnosťou a je charkteristický vysokou teplotou, erupčnou činnosťou, či prítomnosťou horúcej lávy. Kráter by sa dal  charakterizovať ako miesto, kde je vysoká teplota, kde sa od horúcej lávy zohrieva vzduch ako i celé okolie. Je to akoby kotol, ktorý sa ohrieva, teda „hreje“, čomu v ruštine zodpovedá slovo греть [greť]. Crater je zjavne odvodené od ruského „greť“ → „greť-er“ (K→G), teda „greter“ (krater); Kráter je doslova „vytvorený“ tlakom magmy, takže súvis s ďalším anglickým create [krieit] (vytvoriť) nebude náhodný. Create pochádza z latinského creātiō – stvorenie (výtvor). {oc};

cruel [kruəl] – krutý; kruel – krutý; predpokladám pôvod slova v slovenskom “krut”, “krútiť”. Toto slovo súvisí jednak so “skrútením” sa človeka keď je napadnutý, chráni si hlavu, ako i  ostatné dôležité partie tela, ale i s mučením, kde sa funkčnosť rôznych mučiarskych nástrojov realizovala krútením (napr.: naťahovanie na škripci), kde sa okrem iného i obeť krútila v bolestiach. {oc};

crust [krast] – kôra, škrupina ; sestra nášho krásneho (slovenského?) slova chrasta.{JanK};

chamois [šaemwa:] – kamzík; Prevzaté z francúzštiny. Vzdialená podobnosť chamois a kamzík naznačuje spoločný pôvod (sú jednoznačne z jedného koreňa, v podobách kamz, gämze a pod. sa toto slovo vyskytuje v množstve jazykov), ale čo ma irituje už roky je ich možná súvislosť so slovom kameň. Na vyslovenie tohto predpokladu mi však chýbal medzičlánok, resp. viac dôkazov. Až kým som nebol v Chamonix. Toto horské mestečko pod Mont Blancom je pomenované podľa údolia Chamouny, a svojim okolím pripomína akúkoľvek tatranskú dolinu (skalné morény), okorenenú o stále aktívny ľadovec (ktorý pred sebou tlačí masu kameňov). A čudujte sa všetci, presne na opačnej strane Álp, v Slovinsku, sa nechádza pod Kamnicko- Savinjskými Alpami, mesto Kamnik. Francúzština je fantastický jazyk.

Tak som začal kontemplovať nad ďalšími francúzskymi slovami, končiacimi na ix (ík), ale radšej som prestal. Pretože z Roubaix mi vyšlo niečo ako Rúbaník (rúbanisko alebo miesto bitky) a z Bordeaux niečo ako Brodík. Ale toto radšej nechám na uvážení budúcich generácií…

{JanK};

dance [da:ns] – tanec, tancovať {oc};

Zaujímavý je súvis tanca s ohňom. Slová, označujúce tanec a oheň sú si podozrivo podobné. Tak napríklad tanec (nemecky tanzen, nórsky danse) má svoje príbuzné slovo v nórskom tenne- zapáliť, slovenské bál (súvisiace s talianskym balare- tancovať) majú nórske príbuzné slovo bål- oheň, vatra (tenne bål znamená zapáliť oheň)- teda aj slovenské bolieť je vlastne páliť , a ples (súvisiace so staroslovenským plešč- tanečník) má príbuzné slovo v slovenskom plameň, plápolať. Podobne je to so slovami flame (plameň) a flám. Nič prekvapujúce, okolo ohňa sa tancovalo od veky vekov.{JanK};

darling [dárling] – miláčik. Kto by povedal, že má toto slovo niečo s naším dar, darovať. A možno nie. Každopádne, je tu akási oscilácia medzi oslovením blízkych osôb a darovaním / prijatím daru.

Tak napríklad dvojica slov priateľ a prijať. Priateľ je teda ten, čo prijíma. Synonymom slova darovať je venovať. Nuž a venn, znamená po nórsky- priateľ!  Takže tu máme pexeso poskladané:

darling- darovať

priateľ- prijať

venn- venovať

Aj sloveso milovať teda znamená, resp. znamenalo v niektorom euópskom jazyku dávať. Miluj ma teda znamená daj mi. Slovo milovať je teda oveľa viac pudovo motivované / menej romantické, než sme si my všetci východoeurópania tisíce rokov mysleli.

Je to jednoducho odvodenina od slova mi, ktorá súvisí aj slo slovesom mať.

{JanK};

deal [díl] – obchodovať, jednať, ale aj rozdávať (karty) atď., ako podstatné meno- obchodná transkakcia, dohoda; súvis so slovenským diel, deliť , a tiež nórskym del (diel) resp. dele (deliť sa). Nemecké teil je z rovnakého koreňa, ale je silne skomolené (podobne ako množstvo iných nemeckých slov) cudzojazyčnou etnickou skupinou, ktorá prišla do strednej/západnej Európy v bronzovej dobe, a definitívne si ju podmanila po civilizačnom kolapse roľníckych kultúr (spôsobenom suchom) (cca 2200 r. p.n.l.) a vrazila tak (proto-keltský, proto-baskický, proto-nemecký) klin do jazykovo príbuznej pravekej Európy. (A tento klin je dôvodom, prečo sa slovenské slová podobajú viac slovám atlantického okraja Európy, než tým nemeckým, ktoré sú, paradoxne, geograficky bližšie.) {JanK};

Musíte porovnávať slovanské jazyky so škandinávskymi, nemeckými dialektami a so staroangličtinou. A skutočne nájdete vodítka. Napríklad germánsky boh Odin v nemčine ani v starogermánčine nemá žiaden základ a pôvod. Naopak v slovanských jazykoch Odin=Jeden. Príznačné je, že Odin mal len jedno oko, takže bol jednooký (Odinoočnyj). {PavolJ};

dream [dri:m] – sen, snívať, spánok; identické so slovenským „driemať“, ako i so šarišským drimac {oc};

er [ár] (prípona)- dnes už bez významu, v minulosti však bola plnovýznamová, a znamenala (pán, muž). Podobnosť s nemeckým er (on). Er/ar sa nachádza v celej palete európskych slov (pekár, stolár, resp. baker, joiner, frajer, fušer atď., teda- všetky tieto slová sú kompozitá, len sa časom zabudlo, čo to er vlastne znamená). Er/ar sa nachádza už v (dá sa dnes už tak povedať) najstaršom slovanskom texte- etruskom (!!) náhrobnom kameni, zvanom Novilarská stéla (Dnes už vieme, že najbližśí, dnes žijúci potomkovia Etruskov sú Slovinci).

Zaujímavú tézu o slove er (a nielen o ňom) napísal americký jazykovedec Grover S. Kranz

“Vrstva turkických (!!!??? pozn. JanK) slov v angličtine a germánskych jazykoch očividne zanechaná sarmatskými kmeňmi, patriacimi k super- etnikám Gótov a Vandalov, je evidentná aj tomu najnepozornejšiemu pozorovateľovi: do, make, talk, eat, write, tell, kill, earth, dawn, body, this, a drobné prípony/predpony, ktoré robia angličtinu angličtinou.”…..”ešte aj slovo writer (pozri write=vryť, pozn. JanK) je kompozitom dvoch turkických slov, rizan= škrabať, písať, a -or, -er= muž.”. Grover S. Kranz 1988

Či už to boli  “Sarmatské kmene s turkickým jazykom”, alebo, po našom- Slovania, to nechám na iných (aj keď sa neubránim pocitu, že tým Sarmatom by som celom dobre rozumel). Postreh G. S. Kranza je však potvrdením teórie, že tu bol v minulosti silný východoeurópsky/západoázijský vplyv na angličtinu, a to dokonca na úrovni tej najzákladnejšej slovnej zásoby. S tým turkickým jazykom však otvoril Pandorinu skrinku, v ktorej sa skrýva jedno z tajomstiev našej slovanskej identity (viac v poznámke za slovom of). A keby len to, slovo er/ar má rovnako zaklincovanú pointu- nachádza sa totiž aj v baskičtine, a drávidčine!!! A podľa niektorých názorov, tieto 2 jazyky zapadajú do jednej jazykovej superskupiny- tzv. Dene- kaukazsskej skupiny, ktorej ostrovčeky výskytu sa rozprestierajú od Baskicka cez Kaukaz a Himaláje, až do Severnej Ameriky. Teda vyzerá to tak, že er/ar doniesli Protobaskovia z Kaukazu až v bronzovej dobe (budú sa spomínať viackrát), a teda slovo er/ar tu nie je pôvodné! Pôvodnejšie- paleoeurópske- označenie muža sa v tomto svetle skôr javí slovo en (v Slove Sloven napr., en sa tiež dodnes nachádza v škandinávskych jazykoch), a jeho súčasnou verziou je on.

{JanK};

“Slovensko bolo odjakživa cieľom mnohých návštevníkov, a podaktorí prišli aj po dobrom. Ale väčšina si musela našu povestnú pohostinnosť vydobiť násilím.” Martin Šeďo

fart [fa:t] – (s prepáčením) prd, prdnúť; mutácia (P→F) spôsobila, že prd a fart, vzdialení bratranci, vyzerajú dnes ako dve navzájom cudzie slová. Prd s “p” je pôvodné slovo. Do podoby “f” ho zmenili (už spomínaní v slove bore) imigranti, ktorí sa do strednej Európy dovalili v bronzovej dobe, a ktorých naši predkovia nazvali Nemci.

(Ryšavé vlasy, divé modré oči, mocné údy, súce však len na boj- Tacitus, Germánia).

Prd s “p” je úplným akustickým zobrazením onoho explozívneho procesu. Fart s “f” signalizuje skôr niečo slabé, patetické- čo vôbec nezodpovedá macho kultúre tej doby- takto predsa nemohli prdieť starí Germáni!!! (aj keď pri ich mliečno-mäsovej strave človek nikdy nevie).

Neviem, do akej miery je prd skúmaným slovom (v odbornej literatúre som o tomto slove našiel veľký p*d, a moskovská knižnica humanitných vied zhorela), ale myslím si, že práve táto- apokryfická časť nášho jazyka je tá, kde treba hľadať starý pôvod (pozri slovo wound/ondiať). Lebo- chytľavé slová- sú neuveriteľne nákazlivé a odolné. Dokážu sa ako lepkavý bodliak zachytiť v najvnútornejších útrobách našich mozgov, a nie a nie odtiaľ odísť.

V minulosti som zachytil článok o severských ságach. Ság bolo veľa. Dodnes sa však zachovala len časť. A- nikoho to neprekvapí- zachovali sa hlavne tie ságy, ktoré mali istým spôsobom- pikantný obsah. Bojovník, frflajúci po  prehratom boji, pomsta, cudzoložstvo, prehratá stávka, podvod, atď. Skrátka- dvíhače adrenalínu resp. štipka antikultúry v príbehoch spôsobuje, že tieto príbehy prežijú tisíce rokov, a preto má prd zaslúžené miesto na tomto zozname.

{JanK};

Update: Môj tradične vlažný prístup k výskumu spôsobil, že som prehliadol slovník podobných slov ruštiny a sanskritu od Konstantina Borisova- takže naši Slovanskí predkovia, ktorí zblúdili do Indie (a trochu na hanbu tam vytvorili sociálny aparteid, aký svet nevidel, trvajúci 3,5- tisíca rokov), používali slovo pard / pardati.

{JanK};

fist [fist] – päsť; (F→V→P) – „pist“ je identické s „päsť“ (pěst-čes.) {oc};

file [fail] – pilník; (F→V→P) – „pile“ je skrátená verzia „pil(ník)“. Pilník je slovenské slovo, ktorého základ tvorí tvar „pil“, od ktorého sa odvíja slovo „píliť“. Pílenie je v podstate delenie (oddeľovanie) napríklad dreva, inak povedané „polenie“ dreva, teda „pílenie“ {oc};

flame [fleim] – plameň; (F→V→P) – „plame“ je absolútne zhodné s „plame(ň)“ {oc};

flash [flæš] – zablysnutie; (F→V→B) – „blash“ [blæš] ako slov. „blišťať“, „blesk“ {oc};

flea [fli:] – blcha; (F→V→B) – „blea“ ako šarišské „blicha“ či záhorácke „blecha“ {oc};

follow [folóu] – nasledovať, sledovať; a teraz si všimnime slovenské poľov – (ať)… jediný rozdiel je mutácia p→f, inak je to identické slovo. Follow pochádza z tzv. OLD ENGLISH. Tento prajazyk, zdá sa, je plný slovenských slov. Hlavnými podozrivými sú všetky „anglické” slová, končiace sa na (typicky slovanskú príponu) ov (shadow, shallow atď.). Zaujímavosťou je, že sa jedná o najpoužívanejšie slová z tej najzákladnejšej slovnej zásoby anglického jazyka, ktoré ani po množstve hist. invázií nevytlačili synonymá z francúzštiny či normančiny. Znie to ako nedobrý vtip, ale jedny z najpoužívanejších slov v angličtine (a tým pádom jedny z najpoužívanejších slov na svete) pochádzajú od rano- stredovekých roľníkov, s ktorými by sa Slovák dohovoril. {JanK};

Poznámka- o Anglosasoch

Anglosasi museli byť zvláštne plemeno. Je tu štúdia z roku 2014, ktorá porovnávala genóm štyroch Anglosasov z roku cca 700 n. l. a 2 genómy Keltov z doby železnej (tak ich nazvali) cca 2-tis, rokov starých. Na počudovanie, “Anglosaské” vzorky vykazujú podiel východoeurópskej DNA 24% (pre porovnanie, pozostatky z doby železnej vykazujú cca 8% a súčastní Briti cca 3% východoeurópskej DNA). Genetická výbava anglo- saských vzoriek pripomína skôr niečo medzi “východnými Nemcami a západnými Poliakmi”. A sme doma. Máme podozrivých. Máme partiu, ktorá pravdepodobne zanechala svoje slová v dnešnej angličtine. Možno máme tiež partiu, ktorá si síce evidentne prisvojila slová domorodých ostrovanov, ale popridávala k nim svoje (slovanské?) ov. (Podobne, ako si Slovák aj dnes poradí s cudzími slovesami- pridaním ov: jódl-ov-ať, kuriz-ov-ať, kritiz-ov-ať, možno uzreli svetlo sveta slová ako follow, wallow atď.) {JanK};

“Synáčik študíroval v Pešti, a tam si ho tak obľúbili, že posledný ročník, na žiadosť samotného rechtora, wiederhólovať musel.” nedokonalý citát z hry pravdepodobne Jána Chalupku (kto vie, nech mi napíše plné znenie {JanK};

fore [for] – pred, vopred, súčasť množstva anglických slov ako napr. forecast, forever, forward atď. V živote by ma nenapadlo, že toto slovo môže mať nejakú obdobu v našom jazyku, až kým som náhodne pri susedskom rozhovore nezačul slovo do foroty. “Mal by som si nakúpiť nakýchto vecí do foroty…”. Keby som nevedel po nórsky, tak mu nerozumiem. Forut znamená po nórsky vopred, vpred. U nás síce do foroty znamená do zásoby, a hádam pochádza z baníckej hantírky, z nemčiny. Ale čo je to za nemčina, keď je na skoro 100% identická s nórskymi slovami? {JanK};

forest [forist] – les; (F→V→P) nám dáva „porest“, čo je mierne skomolené slovenské „porast“, ktoré je synonymom slova „les“ {oc};

friday [frájdej, frájdi]- toto slovo na f je v porovnaní s ostatnými výnimkou, je pravdepodobné, že nepochádza od Slovanov. Zamyslenie nad pôvodom tohto slova je však poučné aj pre nás- Slovákov. Friday totiž súvisí so slovenským frajer, frajerka, “idem na fraj” (idem na rande alebo aj na zábavu) a pod. Slovo frajer nám tu pravdepodobne priniesli Nemci, v podobe Freier. A teraz- čo má frajer spoločné s Friday? Jednoduchá otázka, ale odpoveď nás zavedie do takých hlbín minulosti, z ktorých nepripraveného rozbolí hlava- friday je Freia day- deň bohyne Freji- pravekej bohyne mesiaca, plodnosti, krásy, sexuality, úrody, ale aj vojny a smrti. Piatok bol čas, kedy sa pri svetle mesiaca mali ľudia venovať telesným pôžitkom (veta “idem na fraj” hneď dáva väčší zmysel, až sa mi nechce veriť, že aj slovo fraj pochádza z nemčiny). Je tu však problém- aj starí Židia odporúčali manželským párom milovať sa počas Šábesu (od piatka večer). Tento praveký zvyk je teda pan-kontinentálny, aveľmi, veľmi starý. Anglický psychológ Stan Gooch tento zvyk považoval za pozostatok náboženstva potomkov Neandertálskeho človeka – kultu Mesiaca, a kultu Matky. Kontroverzná idea, ale keď si uvedomíme, že neandertálsky človek bol do veľkej miery nočný živočích (dôkazom sú relatívne veľké očné otvory na neandertálskych lebkách), a jeho spoločnosť matriarchálna…

“Keď sa stretol Neandertálsky človek s Kromaňonským, nastal výbuch biologickej supernovy. Ak budeme počúvať, môžme stále zachytiť ozveny tejto explózie…” Stan Gooch

Baskický autor J. F. Del Giorgio nemal na mysli neandertálskeho človeka, ale píše o paneurópskom kulte bohyne- Matky, tak silnom, že za jednu z jej reinkarnácií- pannu Máriu- boli ľudia množstva generácií ochotní zomierať (koho sochu to nieslo vojsko Jana Sobieskeho, keď nás oslobodzovali od Turkov? A koho ikony niesli ruskí vojaci vo Veľkej vlasteneckej vojne keď kráčali na smrť?). Vďaka kultu matky sú dnes európske ženy sebavedomé a nie utláčané, a možno vďaka existencii pravekého matriarchátu máme dnešnú cyklickú demokraciu- čo je údajne pozostatok zvyku matriarchálnej despocie Balkánu/Stredomoria (to, čo Maria Gimbutas nazvala- Stará Európa)- zvyku dosadiť kráľa na isté obdobie, a potom ho, aby sa nededila moc, slušne povedané- zosadiť (podľa niektorých= rituálne zavraždiť počas oslavy zimného slnovratu. V tejto súvislosti- nikde sa nepíše, čo sa stalo s Odyseom, keď sa vrátil na Itaku- J. F. Del Giorgio to vie).

Čo všetko sa skrýva za jednou vetou “idem na fraj”… A je toho podstatne viac! Stará Európa- to bola aj (naša) dunajská kultúra, bola to Tiszpolgárska kultúra na východnom Slovensku ako súčasť balkánskeho kultúrneho (alebo skôr nekultúrneho) okruhu- a zvyšky- ozveny týchto časov, sú badateľné dodnes. Odpoveď na otázku, prečo sú Slovania niekedy pre iných nepríjemní, a  prečo bola fiktívna manželka fiktívneho ľudového hrdinu- Andera z Košíc- Erža taká dominujúca despotka- je možno nutné ísť 7- tisíc rokov dozadu.  A možno ešte hlbšie.

Ozveny matriarchálneho sveta Starej Európy sa ozývajú z našich úst aj dnes, bezpochyby. Slovo friday a frajer nie je jedinou časovou konzervou z týchto čias. Sú tu aj iné slová, a nielen to, vplyvy starej Európy museli zmeniť ďaleko viac, vrátane gramatiky. Niekto, v dobe kamennej, zmenil jazyk kromaňoncov- jedných zo zakladateľských otcov Slovanov- predložky popresúval za slová a rozkúskoval ich, až z toho vznikli dnešné pády- a logický kromaňonský jazyk zmenil na nepoznanie- a bol to niekto, kto rád prekrúca… (viac pri slove of).

{JanK};

frontier – [frantjə] hranica; hranica bolo územie v odľahlej časti domoviny, ktoré bolo potrebné v prípade ohrozenia nepriateľom brániť. Slovenské „brániť“ (B→F) takto nadobudlo význam „hranica“: (B→F)rán(i)ť-ier, branti(er) {oc};

full [ful] – plný; (F→V→P) – „pul“, pulný (šar.), plný {oc};

future [fju:čə] – budúcnosť, budúci; (F→V→B) nám dáva „buture“ [bju:čə] resp. „budure“ čo má spoločný základ so slovenským „budúcnosť“ respektíve s tvarom „bude“, „budú“ {oc};

Poznámka k slovám so začiatočným “f”.

Netreba žiadny výnimočný talent, aby sme postrehli, že mnohé anglické slová na “f” boli pôvodne so začiatočným “p” alebo “b”. Tento fenomén je známy, a jeho existenciu veľmi výstižne vysvetľuje John T. Koch z Univerzity vo Walese. Podľa jeho teórie sa imigranti, rozprávajúci “indoeurópštinou” dostali v bronzovej dobe do kontaktu s pôvodnými Protobaskami (obývajúcimi západ Európy). Protobaskovia sa s príšelcami snažili dohovoriť indoeurópskym jazykom, ale keďže jazykový systém Protobaskov neobsahoval “p“, nahradili ho niečím iným (napr. “f“). (Je tu aj iný pohľad- a to ten, že Protobaskovia- stotožňovaní s kultúrou zvoncových pohárov  (prišli do Ibérie po mori alebo obkľukou cez Afriku cca v r. 2800) a otcovskou líniou R1B (ku ktorým patrila aj Kurganská kultúra od Kaukazu- začala plieniť európu od roku cca 3000), boli tí, čo prišli neskôr, prevrstvili domáce obyvateľstvo, a zanechali tu svoje kaukazsské/proto-baskické slová).

Tak či onak, dôsledkom tohto (dobabraného) procesu bol keltský jazyk (a nemčina, samozrejme, tá rieši schizmu medzi p a f dodnes, čoho dôsledkom bol vznik podivnej hlásky pf, napr. v slovách ako Pfenig, Pflege, Pferd a podobne. Nemci tento zvyk doniesli po 3000-tisíc rokoch aj na Slovensko, a tak z vrcholu Patra na Turci vznikla Fatra (a po nej bolo pomenované celé pohorie, pozn. JanK).

Písal som Johnovi T. Kochovi, že tá “indoeurópština” znie veľmi slovensky, ale rozhodol sa ma ignorovať:-)

Poznámka- O Kaukazsských Slovänoch a ultranordických Rómoch

Každopádne- protobaskický (protokeltský) alebo inak vaskonický jazyk (ako je už spomínané pod slovom er), podľa niektorých obsahuje jazykové prvky z Kaukazu, a zrejme patrí do Dene-kaukazsskej jazykovej superskupiny, do ktorej o. i. patrí aj drávidský jazyk. A tu nám zainteresovaným musí okamžite zasvietiť žiarovka v hlave- ono to celé vysvetľuje veľa vecí- napr. to vnáša viac svetla do teórie Dr. Hromníka (resp. ju vyvracia), ktorý tvrdí, že Drávidi- prospektori a obchodníci s bronzom, prišli v bronzovej dobe na Slovensko, a ako dôkaz toho je množstvo slov, ktoré tu zanechali- o. i. slovo tesár (v drávidčine tessar). Tu si je nutné položiť otázku- načo ísť po náš pôvod do Indie- keď stačí na Kaukaz.

Treba si všímať genetiku- a hlavne rozptyl otcovských línií skupiny R. Ich pra-domovom je stredná Ázia- nie indický subkontinent! Nositelia haplotypu R boli sformovaní silami krutej ľadovej doby- v tundre- v glaciálnom refúgiu- odrezaní desaťtisíce rokov- od západu Kaukazom, od severu ľadovcom, a od juhu a východu Ázijskými veľhorami (rovnako pokrytými ľadovcom). Tu sa pravdepodobne sformovali, ako adaptácia na extrémny chlad a sucho- fyziologické črty ako ryšavé vlasy, červená pokožka (neschopná syntetizovať vitamín D, adaptácia na nosenie oblečenia) a robustná postava. Neskôr sa k tomu pridala adaptácia na trávenie mlieka a- alkoholu. Tento fyzický typ si vďaka impulzívnej povahe a bronzovým zbraniam nakoniec našiel svoju cestu aj do Európy. Táto, ako ju nazval istý Španiel- “hypernordická rasa” je najreprezentatívnejším reprezentantom (už spomínanej) skupiny tzv. “pôvodných severoázijcov”, a v Európe je dodnes badateľná napr. u Škótov a Nemcov (ryšavé vlasy, tmavomodré oči, ružová pokožka). Svoje zanechala u Baskov-viac než 90% mužov patrí k haploskupine R1B, dodnes prežíva na Iberskom poloostrove kult býka (čoho zvyškami je dnešná corrida a beh Pamplonou) a uchovala sa tu tiež 20- ková sústava (nachádzame ju aj u Francúzov, Dánov, a …. Gruzíncov). Tieto fakty, okrem iného, dosť vážne nahlodávajú mýtus o pôvodnosti Baskického národa, a predstavujú istú facku resp. chladnú sprchu baskickému nacionalizmu, ktorý posledných 100 rokov naberal dosť nezdravú podobu. Niežeby Baskovia nemali nič z Paleo-Iberov (čo jednoznačne majú), ale to, čo robí Baskov Baskami, prišlo až v bronzovej dobe. Ale v podstate to priznáva aj mytológia- legenda o Jentiloch (Jentilak) hovorí o pôvodných obyvateľoch- plavovlasých bytostiach, ktorí stavali megality,  “tak vysokých, že dokázali chodiť po mori a hádzať kamene z jednej hory na druhú”, od ktorých sa Baskovia naučili metalurgii a pestovaniu pšenice…hmm, takže plavovlasí vysokí, stavitelia megalitov- až na tú metalurgiu- zapadá všetko do konceptu.

Zaujímavou perličkou je fakt, že vyššie spomínaný ultranordický genetický komponent (a tu sa dostávame späť k Slovänom) je prítomný aj v drávidskej populácii!!! Jedna z vetiev hypernordikov- R2 migrovala na juh (v niečom, čo sa nazýva “druhá invázia do Indie”), a tam zanechala svoje gény, a svoje slová. Teda- žiadne drávidské slová v slovenčine, ako tvrdí Dr. Hromník, ani Slovania v Indii, ako tvrdil p. Antonín Horák- ale stredoázijské/kaukazsské slová, ako chápadlá, vśade po Euroázii. Považovať ich za naše, slovanské, je vzhľadom na rozmanitosť nášho pôvodu- nezmysel.

Konskú dávku hypernordického haplotypu R2, majú skrze drávidský pôvod- aj- Rómovia. Veľmi zjednodušene- otcovská strana rómskeho národa je sibírska, a po matke pôvodná- indická (afro- austrálska). Jedna z rómskych povestí hovorí, že keď Boh tvoril človeka, uvaľkal ho z hliny a vložil do pece. Keď ho vybral, zistil, že je nedopečený. A tak vznikol biely človek. Tak teda uvaľkal druhého, ale ten sa mu pripiekol. Vznikol tak čierny človek. Až na tretí pokus sa Bohu podarilo stvoriť ideálneho človeka- Róma. Žiaľ, ako u mnohých povestiach o stvorení etník, aj toto je mýtus. Rómovia sú- ako ukazuje genetika- deťmi toho nedopečeného, a toho prepečeného. {JanK};

garden [gádən]- záhrada. Jedno z najznámejších slov s pravdepodobným slovanským pôvodom v anglickom jazyku, súvisiace s množstvom (východo) európskych slov, oscilujúcich okolo významu- hradiť, zahradiť (napr. hrad, hranica, záhrada, toponymá ako Grad, Grat, Stuttgart, Graz/ Štajerský Hradec, a pod.)

Tvar gard-en by mohol naznačovať, že toto slovo sa dostalo na britské ostrovy cez severnú Európu , pričom prípona en vlastne znamená určitý člen, významovo “on” (en gård, alebo gården znamená po nórsky hospodársky dvor, farma, pričom en gård znamená “nejaký dvor” a gården skôr znamená “ten, konkrétny dvor”). Keď sme pri prípone en, bolo by dobré sa zamyslieť nad slovom Slov-en. Určite tam v minulosti to en malo nejaký význam ( len tak na okrasu tam asi nebolo).

Nezodpovedanou otázkou tiež zostáva, čo bolo skôr- či slovanské grad, alebo severo/západoeurópska varianta gard. Konieckoncov, aj západoeurópske jazyky poznajú toto slovo v zmysle brániť, chrániť (garde, guard, garda a podobne). Problémom je tiež, že to “západoeurópske” Gard- máme aj na Slovensku- Telgárt! A klbko sa zamotáva. Aj keď, vysvetlenie by bolo…{JanK};

Hranica je expresívny tvar Hrany. Nechápem, prečo jazykovedci zámerne ignorujú fakt, že jazyky formovali Volchovia a Žreci. Boli to duchovné osobnosti vtedajšej slovanskej doby. Nositelia poznania a náuky. Zámerne zostavovali slová, aby podprahovo ovplyvňovali ľudskú myseľ. Napríklad hranica – to bola hrana ich sveta. Nezaujímali sa o to, čo je za tou hranou. Podvedome teda nemali potrebu viesť výbojné vojny. Naopak Nemci, Anglosasi a Frankovia chápali hranicu len ako čiaru na zemskom povrchu. Grenzen nemá žiaden dohľadateľný koreň v germánskych jazykoch. Snáď v zeleni – green/grun. Pôvodný tvar mohol byť Grun-zen, teda Gruncen, čo by mohlo byť Grun-zehn, teda Zelených desať (zelená desiatka), čo mohli znamenať Vartovky – strážne hraničné stanoviská a veže. Ale logickejší mi príde model, že len prevzali slovanskú Granicu (hranicu).

{PavolJ};

gate [geit]- brána- pravdepodobne toto slovo nemá nič s gaťami, ale vyzerá to na príbuznosť s našim hať, zahatiť.{JanK};

grab- uchopiť, zobrať, zdrapiť- pochádza z jedného koreňa ako slovenské hrabať, hrable, resp. hrebeň. {JanK};

girl [gə:l] – dievča; pôvod je možné vidieť v tvare “gorlica”, teda dievča, mladá žena, ktorej horia (goria) líca (gor-lica), má zapálené líca (červené, rumenec) {N}

Gorlica by po rusky malo znamenať hrdlička. {JanK};

goat-[gout]- koza; slovo z old english. Je to paneurópske slovo (napr. v holandčine je koza geit, v nórštine geita (ei geit) a variant tohto prastarého slova sa nachádza aj v slovenčine- a aj keď nikto z nás Slovákov o tom nevie, naše slovenské gajdy etymologicky znamenajú kozy (!!!). Nič prekvapujúce, poviete si teraz- vzhľadom na tú kozatú rárohu do ktorej sa fúka, brucho zo zašitej kožky a otrasný zvuk, skutočne pripomínajúci mekotanie kozy…napriek očividnej súvislosti s kozou nám to v škole nikdy nepovedali. Pritom už v polovici 20. storočia jazykovedec Joan Coromines naznačil súvislosť medzi španielskym slovom gaita (gajdy) a gótskym slovom gait alebo gata (koza).

Slovenčina tiež obsahuje množstvo narážok na gajdu-  „Nechoď rozgajdaná.” „Vyzeráš ako gajda.” (módny posudok z rozhovoru dvoch žien)..atď. Žiaľ, poslední, čo si pamätali význam tohto slova, pomreli, a výsledkom je, že už generácie Slovákov si prenášajú z otca na syna slovo gajdy bez toho, žeby mu skutočne rozumeli. „Nechoď rozgajdaná.” teda znamená „Nechoď rozkozená.” Zrazu tá veta dáva zmysel. A ešte aký. (Slovenčina s krýva pod blúzkou veľa tajomstiev.)

Domestikácia kozy nastala zhruba pred 11-tisíc rokmi v pohoriach Zagros a Taurus, na Slovensku sa prví pastieri objavujú v Jaskyni Domica (pred cca 8-tis. rokmi). Jaskyňa bola používaná ako zimovisko. Títo prví európski pastieri sú (podľa predbežných poznatkov z genetiky) stotožňovaní s otcovskou líniou J2 a G2a. Či slovo geita a jeho varianty rozniesli do sveta práve oni, vedia dnes už len hviezdy. Na svojej ceste Európou stihla domestikovaná koza/gajda odlesniť celé Stredomorie aj nórske fjordy, a dôkazy jej prítomnosti ostali aj v našej slovnej zásobe. Slovo koza, v tomto svetle, sa skôr javí ako import, ktorý prišiel s niektorou z posledných vĺn Slovanských imigrantov.

Etymologicky zaujímavé sú aj pomenovania niektorých častí gájd, ako napr. huk a burdon. V tomto článku ich nazvali “írečité”. Nuž, írečitosť je zradná vec, ako u množstva najírečitejśích slov, aj význam týchto dvoch slov pravdepodobne nájdeme v cudzích slovníkoch- či už anglickom, nórskom, francúzskom alebo albánskom- tie slová tam niekde sú.

{JanK};

goose [gu:s] – hus; rusky гусь [gus] {oc};

guest [gest] – hosť; rusky гость [gosť] {oc};

green [gri:n] – zelený; Pôvod možno vidieť v slovenskom „grúň“ – čo je nezalesnené horské úbočie (stráň) porastené „zelenou“ trávou, ktoré zvyčajne spásali ovce. Slovo „grúň“ je odvodené od „hora“ -„gora“ (gorúň, grúň) – green. {oc};

grisly [grizli] – desivý; Pochádza z ruského грозный [groznyj] vo význame hrozný, strašný. Rodiel je iba v koncovke groznyj-grizli. {oc};

hand [hand, hend] – ruka. O všeslovanskom slove ruka si myslím asi toľko, že je to novodobý import, ktorý prišiel v ranom stredoveku. Predtým museli obyvatelia Slovenska používať pre označenie ruky iné slová. Ktoré to boli, nie je isté, každopádne by som rád vedel, odkiaľ sa tu vzalo slovo handra. Na slove hand je zaujímavá jeho nórska varianta hånd, ktorá sa vyslovuje ako hon (på egen hånd znamená vlastnoručne). A tu sme akosi doma. Hon na líšky, pohon,náhon atď. Žeby nahánať / honiť znamenalo “poháňať rukami” ? Podobne si myslím o slove hanba, že je to jednoducho stav, keď na vás ukazujú (rukami), a je tu aj istá, percentuálne možná varianta, že v našom on a ona je zamlčané “h” (nórsky han= on, hun=ona).

Keď sme už kontroverzní, tak treba spomenúť aj ďalšie nevýrazné slovko, resp. slovný koreň, ktorý sa objavuje v našom jazyku tam, kde sa spomína ruka- je to slovko lo. Žezlo, baranidlo, páčidlo, atď, loziť (= chodiť s použitím rúk), a hypoteticky aj slovo lakeť (česky loket), aj keď toto zrejme súvisí skôr so slovom luk (=ohyb). Lo na označenie ruky, resp. palice, by sa mohlo vyskytovať aj v slove lámať/lomiť, lomoz a pod. Nič kontroverzné, anglické log (kus dreva) a slovenské haluz je tiež z tohto koreňa. {JanK};

hole [houl] – Diera. príbuzné s nórskym hull. Nuž a našim- úľ. Položil si niekto niekedy otázku, prečo sa úľ povie úľ a nie trebárs “včelí domček”? A prečo tento výraz včelí domček nepoužívame, veď sme predsa Slováci, či nie? Úľ je jednoducho diera, a časom tento výraz možno nadobudol význam dom. Ulica by teda znamenalo jednoducho domica (=rad domov). Priezvisko Uličný by týmto pádom nesúviselo s ulicou, ale znamenalo jednoducho domáci (domorodec, starousadlík, rovnako ako priezvisko Staroň, ktorého presným opakom je Novák (=príšelec)). {JanK};

hook [húk] – hák;  a teraz pozor- toto slovo sa nachádza v baskičtine ako kako, khako, a súvisí dokonca aj so slovom key- kľúč. Nemecký lingvista Theo Vennemann ho považuje za pozostatok vaskonického (protobaskického jazyka). Predchodcu slovenského háku, anglický hook-u a baskického khaka- sem teda zrejme priniesli (proto-baskicky hovoriace?) bronzové kultúry. Podobne je to s menami množstva ďalśích kovových úžitkových predmetov- logicky- kto sem doniesol kovové predmety, pravdepodobe doniesol aj ich mená. {JanK};

in [in]- v, vo, do. Táto predložka sa do angličtiny určite nedostala cez Slovanov, zaujímavosťou však je, že má svoje sesternice aj v našom jazyku. Pekne- krásne poskrývané, bez toho, že by si to ktokoľvek z nás Slovákov uvedomoval, v privlastňovacom páde (ani sa mi nechce rozmýšľať v ktorom, pretože pády- to je jeden veľký nezmysel, ktorý vymysleli jazykovedci v ranných časoch jazykovedy- pády neexistujú- je to len zhybridizovaný guláš predložiek a prípon, ktoré sa v jazykoch nakopili počas tisícročí, a jazykovedci, namiesto toho, aby vydedukovali evolučný model vzniku tohto guláša, vymysleli pády). Ale k veci. Nech mi niekto zo slavistov (=of Slavists) vysvetlí, odkiaľ sa vzalo to i na konci. Odpoveď je- z neba určite nespadlo. To i- vo vetách ako “je to v kýbli” je vlastne “v”. V minulosti mohlo byť predložkou (ale nemuselo), ale znamenalo presne to isté ako “v”. Možno ho nové etnikum s rodným jazykom aglutinačného charakteru presunulo spred slova za slovo, ale tak, či onak, bolo tu ďalšie príchodzie etnikum, ktoré prinieslo so sebou predložku “v”. Fúziou týchto 2 synoným vznikol jeden slovanský pád.

Veta ako “je to v kýbli” je teda nelogická- to “v” tam je 2-krát. Načo.

Zvyšky tohto fenoménu zostali aj v nórštine, slovo inni znamená “do” (i znamená “v”).

Tak, či onak naše slovanské pády obsahujú podozrivo veľa prípon, ktoré sa akousi súhrou náhod podozrivo podobajú predložkám, ktoré sa dodnes nachádzajú v škandinávskych jazykoch.

Teda tu vzniká znepokojivá teória, že to, čo s takým pátosom nazývame slovančinou, vzniklo vlastne z niečoho, čo znelo ako škandinávština, len potom niekto poprehadzoval predložky za slová.

Keď som to v roku 2013 vydedukoval, zostal som šokovaný. Tento evolučný model vzniku praslovančiny je tak jednoduchý, až sa mi to dodnes nechce veriť. Keď sa však pozrieme na náš jazyk použitím tohto triviálneho modelu, ľahko pochopíme každý komponent, ktorý sa v našom jazyku vyskytuje. (pozri poznámku za slovom of).

To “i” na konci slov (znamenajúce “v”, ale aj “do”) je celokontinentálne, norrónt, staroškandinávština z rúnových nápisov, je ho plná, a spolu s koncovkou um v množnom čísle v podstate zaplňajú celý 3. pád staroškandinávštiny. Inými slovami, v rano- stredovekej Európe ste darovali buď jednej osobi, alebo viacerým osobum (resp. om). A tak je to, v hovorovej slovenčine, aj dnes.

Môj starý otec spod Tatier, bez ohľadu na spisovnosť, sypal zrno kurom. Žiadnym kurám. To ám je novodobý výmysel.

Podobe Bystričania idú do Bystrici a nie do žiadnej Bystrice. Bystricu skloňujú správne- ako od veky vekov- podľa vzoru kosť. Nevedia prečo, ako väčšina ľudí sú len nosičmi kultúry- chodiace memristory, čo nevedia pointu, ale vďaka svojej sladkej nevedomosti sú tými najlepšími prenášačmi pravekej múdrosti (keď veci ešte mali logiku).

A nielen Bystričania, vždy keď Slovák pošle Slováka do ženského rodu vzor dlaň, použije vo väčšine prípadov vzor kosť. Výrazy ako “Choď do ***i!” je síce nespisovná (spisovnou verziou je “Choď do ***e!”), ale ctí rozum predkov.

Odkiaľ sa sem domotali nezmysly ako “kurám” alebo “choď do Bystrice!” neviem (jazykovedci budú vedieť lepšie), ale podozrievam z toho Slovanov. Nie tých Protoslovanov, čo tu žili od neolitu cez bronzovú dobu až po Rímsku ríšu, s ktorou viedli storočia krvavú pohraničnú vojnu. Myslím tých chytrákov z východu, čo prišli, až keď bol vzduch čistý, keď bol Rím oslabený, Huni zlikvidovaní, a hrdinovia mŕtvi. A títo na spôsob dnešnej invázie východoeurópanov v Anglicku (alebo tých ostatných do Európy), prevrstvili domáce obyvateľstvo. A vďaka svojej neschopnosti a neochote naučiť sa jazyk domácich radšej naučili domácich svoj jazyk. Spôsob akým to urobili nemal pravdepodobne žiadnu úroveň, a predpokladám, že tento proces prebiehal podobne, ako jedna slovensko-poľsko-bulharská párty, ktorej som sa zúčastnil pred veľa rokmi v nórskom Stavangeri. Keď východoeurópski “hostia” učilli domáceho Nóra, čo je to “vodka”, “nazdarovie” a podobne. Niektorí zo zúčastnených nemali žiaden záujem naučiť sa nórsky (načo, keď Nóri rozumejú anglicky). Zhruba takto si predstavujem proces, ktorým prebiehali jazykové zmeny v 7.-8. storočí.

(Áno, tento spôsob asimilácie Vikingov je v podstate dosť mierumilovný- podobne Slovania, chlebom, soľou a páleným asimilovali nájazdníkov od nepamäti, vedeli že Aziati málo znesú), ale ono je to slušnejšie robiť na domácej pôde). Jazyk týchto stredovekých gastarbeiterov ma preto nezaujíma. Mňa zaujímajú vrstvy po týmto nánosom, podklad, medzi ktorý títo netolerantní Novoslovania prišli. A ten vykúka spod našich krpcov, vychádza z našich úst každý deň, len my ho nevidíme. Lebo máme hlavy preformátované tým, čo sme počuli v škole.

{JanK};

job [džob] – práca; zaujímavé je, že pôvod tohto slova nie je známy. No ako inak. Anglosaskí vedátori zrejme odjakživa používali len mapy Impéria- a východná Európa v ňom žiaľ (alebo skôr chvalabohu) nebola. Inak by zistili, že job sa nejak nápadne podobá na naše rob. A hoci je táto paralela kontroverzná, lepšie vysvetlenie nie je.

Možno niekoho napadne otázka, ako mohlo j zmutovať na r. Jednoducho- jedna z prvých vecí, na ktoré natrafí každý, kto sa učí nemecky alebo anglicky je fakt, že nevyslovujú poriadne r (okrem napr. Škótov). No a toto musí mať nejaký dôvod. Uvažujem už niekoľko rokov, že absencia poriadneho r je tu z rovnakého dôvodu ako zmena p,b na f (už spomínané viackrát). Jednoducho- boli tu dobyvatelia, ktorí nevedeli vysloviť r (resp. panovník, vládnucí rod atď.). A poddaní- čo mali robiť? Nuž v záujme prežitia, rozprávali ako ich vládnuca vrstva.  {JanK};

kettle [ketl] – kotlík; kettle stratilo koncové “-k”. Koncovka “-lík” v slove “kotlík” je typická slovenská koncovka používaná pri zdrobneninách (napr.: stôl-stolík, biely-bielik, pes-psík, plán-plánik atď.) z čoho je zrejmé, že kotlík je pôvodné slovenské slovo, z ktorého vzniklo kettle(k). {oc}

kill [kil]- zabiť; jedno zo zoznamu slov, ktoré G.S.Kranz (pozri slovo er) považoval za za výpožičku z jazykov “sarmatských kmeňov, patriacich k superetnikám Gótov a Vandalov”. Keď už to tak je, hľadal som teda slovenskú alternatívu (musí niekde byť), a ono to vyzerá na príbuznosť so slovom kyjak (kyj)!!! {JanK};

kohlrabi [kəulra:bi] – kaleráb; kaleráb je čisto slovenské slovo skladajúce sa z dvoch slov: hola-repa (repa rastúca nad zemou), teda (H→K) kolarep, kaleráb {oc};

lad [kil]- chlapec, mladý muž, chlap; dávno ma zaujíma, kde sa podel ľud v jednotnom čísle, a človeci. Ale seriózne som začal o tom premýśľať až 17.11.2019 pri jazde autom. Vedel som, že ľudo v jednotnom čísle bude niekde v nejakom jazyku skrytý. Moja paranoja ma ako vždy nesklamala. Napriek tomu, že som sa musel venovať riadeniu vozidla v divej slovenskej premávke, za 5 minút som to mal. V nemčine to podľa mojich informácií nie je, tí používajú ako my- pomnožné Leute. Ale ako inak, odpoveď je v angličtine. Toto zistenie my mohlo naznaćovať, že slovenské ľud vlastne znamená mužstvo.  {JanK};

lake [leik], loch – jazero, rybník, slatina; jazero = vlchkosť, je teda vlhké, bez počiatočného „v“ iba „lhké“, či „laké“ (H→A) {oc};

lap [lap, lep]- lono, ale aj- kolo, okruh (v športe), prekrývať (niečo) atď. Možný súvis so slovenským lapiť. Ak sú tieto 2 slová rovnakého pôvodu, potom by anglické lap elegantne vysvetľovalo skutočný zmysel slovenského slova lapiť- lapiť by teda neznamenalo chytiť, dostihnúť, ale skôr- objať, zobrať do lona. Konieckoncov- “naše” krásne slovenské oblapiť znamená, v princípe, skoro to isté, ako anglické overlap (prekryť). {JanK};

lass, lassie [læs, læsi] dievča; Po „skrotení“ mužov, ktorí boli na znak pokory ostrihaní, dlhé vlasy sa stali charakteristickým prvkom hlavne mladých dievčat. Deva, dievča bola i Veles (veľká, vlasatá). Vlasy ako typická črta devy (dievčaťa) sa preniesli do anglického jazyka v tvare „vlas“, „vlasy“; pričom počiatočné „V“ sa časom stratilo, takže zostal dnešný tvar „las“, „lasi“ {oc}.

leave [lív]- odísť, opustiť; poďme uvažovať o slovách Slovan, slovenský a podobne. Ako som už spomenul v poznámke pod slovom Britain, storočia je na stole teória o Sueboch- slobodných ľuďoch. Že Slovania sú jednoducho slobodní ľudia, ľudia za hranicou otrokárskej Rímskej ríše. Teória tak veľkolepá, že ju slovenský, tisíc rokov cudzími aj domácimi parazitmi po hlave bitý ľud dodnes nedokázal prijať. A nedokázali ju prijať ani vzdelanci svojej doby ako Ján Kollár a P.J.Šafárik (tí boli zase pribrzdení v myšliankach nemeckou akademickou tzv. vedou). Ale vedeli,že pôvod je niekde v slove slaf.

Čo je to teda slaf- to je vid dokonavý od laf. (podobné napr. s nemeckým laufen- bežať). A to zase prešlo zmenou spoluhlásky, takže niekedy sa vyslovovalo ako lap, laup (a sme pri nóskom lópe, bežať). Slipp znamená po nórsky pustiť. Slaf je teda učetenec (podobne ako Uzbek od slova bežať, zbeh) {JanK};

look [luk]- pozrieť, pozerať; ďalšie slovíčko z „old english”, s „neznámym pôvodom”. Zmysel však dáva vtedy, keď ho porovnáme s paletou východoeurópskych slov so základom luk. Toto prastaré slovo označuje ohyb, ale aj otočku. Luka, napr. v chorváťštine označuje ohyb rieky resp. trávnatú plochu v ohybe rieky. Podobne v baltských jazykoch. Luk a oblúk sú tiež niečo principiálne ohnuté. Avšak- čo so slovom lúčiť sa, rozlúčka, atď? Tam je motiváciou otočenie sa. Anglické „look!” by teda pôvodne neznamenalo  „pozri sa!” ale „otoč sa!” Slovo luk nie je exkluzívne naše. Napr. V Nórsku lukke znamená zavrieť (aj keď možno základnou motiváciou je tu tiež „otočiť”. Lukke opp vindu znamená otvoriť okno. A tu sa dostávame k nášmu oblok. Slovku, ktoré je čisto slovenské a nemá v slovanskom svete obdobu, ako poznamenal Blahoslav Hečko vo svojom „Nehádžte perly sviniam.”. Maestro sa nemýlil- oblok nenachádzame nikde v slovanskom svete (tu dominuje okno). Ale nachádzame ho v Škandinávii- aj keď len v slovese- lukke opp, pričom luke (luka) znamená po nórsky oblôčik, vikier.

Spojitosť slova look s východoeurópskym luk priznáva aj Wiktionary.

{JanK};

lock- [luk]- zámok, zamknúť- aj toto slovo pochádza z tzv. „old english”. Má jednoznačný súvis s nórskym lukke (zavrieť) a podobne ako look (pozrieť) má súvis s množstvom východoeurópskych slov s koreňom luk, označujúcich ohyb/otočenie.{JanK};

love – láska; (V→B) lobe – lube – ľúbe (ako pekné, milé) – ľúbiť {oc};

mar [ma:] – kaziť; mar-mariť, teda kaziť (zmariť – prekaziť) {oc};

mash [meš] – miešanina, kaša; meš ako miešať či mišac (šar.) ale i miesiť {oc};

mechanic [mikænik] – strojník, mechanik; Slovo má slovenskú koncovku “ik” ako napríklad koník, dáždnik, právnik, poľovník, bojovník atď. Základom je tvar “mechan” čo je pravdepodobne odvodené od “makan”, “makať” v zmysle robiť, pracovať; no a strojník, či stroj (mechanizm) pracujú. “Makať” má rýdzo slovenský pôvod a nachádzame ho v slovách ako “máchať” teda mávať (máchať rukami), “machliť” (maľovať), ale hlavne v “makať” v zmysle “močiť” (mokrý), “máčať” prádlo vo vode (kedysi veľmi ťažká práca pradlien, ktoré lopatkou trieskali po namočenom prádle), ako i makať v zmysle “omakať”, obchytať, dotknúť sa. {oc}

mention [menšn] – zmieniť sa o; ako slovenské zmieniť sa, bez požiatočného “z”, (z)mieniť – menti-on {oc};

metal [metl] – kov; výraz pochádza z doby bronzovej a je čisto slovenského pôvodu; metal je odvodené od slovenského “med”, správnejšie “meď”, čo bol v dobe bronzovej najvýznamnejší kov. Slovensko v tých časoch bolo najvýznamnejším metalurgickým centrom, s ťažbou, výrobou a spracovaním medi. Meď vo význame kov sa takto dostal aj do jazykov ostatných európskych krajín. {oc}

milk [milk] – mlieko, v šarištine mliko, kde základ “mlik” je identický s “milk” (prehodené poradie znakov) {oc};

mother [maðə] – matka; ako slovenské „mater“ {oc};

more [mo:] – viacej; „more“ v slovenčine značí veľa (napr.: mám more času) {oc};

multi [malti] – viac, mnohonásobný; pochádza z latinského multum – veľa, mnoho a obe pravdepodobne zo slovenského mletý, mleti (v zmysle mlieť, pomlieť, pomletý); mletie bol proces, v ktorom bolo zvyčajne pomletých viacero zložiek napríklad klobásy, múka atď. Viac zložiek obsahuje napríklad i “malta”. {oc}

must [mast] – musieť; zhodné: must – musieť {oc};

nose [nəuz] – nos {oc};

časť druhá- O-Z

V roku 1892 Fr. V. Sasinek uverejnil v Slovenských pohľadoch článok s názvom Millennium. Text aj napriek veľkému časovému odstupu a ignorancii slovenských historikov nestratil nič na svojej aktuálnosti. Predkladáme ho v plnom znení tak, ako v roku 1892 vyšiel v Slovenských pohľadoch.

Verzia pre tlač: Millennium.pdf

Millennium.

Napísal Fr. V. Sasinek.

Mnoho sa hovorí a ešte viac bude sa hovoril o tisícročí príchodu Arpáda k strednému Dunaju. Sám snem krajinský chce určit dobu a spôsob oslávenia jeho Vec táto týče sa i nás Slovákov, ako praobyvateľov Uhorska čili územia medzi Dunajom a Karpatami, a preto musíme byt vzhľadom na to slávenie na čistom. Keď so strany maďarskej neurobili sa potrebné a uspokojujúce objasnenia, chcem sa pokúsiť o to ja.

Príchod Arpáda k strednému Dunaju je historický skutok, o jakom nemôže rozhodovať politická chúťka, ale historická kritika.

Príchod Arpáda k strednému Dunaju neberie sa v pochybnosť; sú však iné otázky s tým spojené, ktoré dosaváď nie sú dostatočne a opravdivé rozlúštené. Školský a úradný dejepis Uhorska, ačkoľvek je obyčajný, pravdu hľadajúceho a nestranného historika neuspokojuje; lebo pokrok vo vede historickej nachádza, že v mnohom ohľade pohybuje sa na bludnom a chybnom poli. Ja nechcem nikomu natískat svoje presvedčenie; ale za vlasteneckú a historiografickú povinnosť si pokladám podat v tej veci mienku svoju, ktorá snáď len predsa u pravdymilovných nájde uváženia a ocenenia, snáď i opravenia. Pri tomto poslednom však upozorňujem protivníkov, že ani odvolaním sa na verejnú prijatú mienku, ani predstieraním dejepisných diel Katonu, Fesslera, Praya, Horvátha atď. nedám sa zavrátiť, ale svedectvami z hodnoverných prameňov čerpanými.

Dosavádni dejepisci tvrdili, že názvy Uhor a Uhorsko sú totožné s názvami Maďar a Maďarorság, a síce tak, že názov Uhor a Uhorsko priniesol až Arpád k strednému Dunaju. Proti tomuto tvrdeniu staviam toto:

I. Názvy Uhor a Uhorsko sú predarpádske.

Že názvy Uhor (Oνγορ, Oνγγορ, Ungor) a Uhorsko (Oνγρια , Oνγγορια, Ungoria) slyšané boly na Dunaji pred Arpádom, o tom ma poučujú nasledujúce historické svedectvá:

1. Bonfin píše: Vuni bello asperrimi traiecta ad Cimmerium Bosphorum palude Moeoti, non modo sedibus Gothos reiecerunt, sed universam Europae Scythiam domitarunt, in repetitisque Pannoniis quieverunt, quas a se Vngarias appellarunt.¹ Ačkoľvek to, čo tu Bonfin píše, nestojí, predsa aspoň to z Bonfinovho presvedčenia vyrozumieť, že názov „Ungaria“ nepovstal na Dunaji až s prícho­dom Arpádovým, ale že bol tu už za doby Hunnov na konci 4. stoletia.
2. V. p. Julius Sándory, farár v Jastrabí (pomaďarčenom na Karvaly), konav cestu po hlavných mestách západnej Európy, dňa 14. dec. 1891 sdelil mi toto: „Tu (v Soľnohrade) prezerajúc starožitnosti, našiel som v takzvanej „Maximuskapelle“ na epitaphii vyrytý nápis, ktorý som si, domnievajúc sa, že Vás bude ako hi­storika zaujímať, odpísal; znie takto: „Anno Domini CCCCLXXVH Odoacer rex Ruthenorum, Geppidi, Gothi, Ungari et Heruli contra ecclesiam Dei sevientes beatu m Maximum cum sociis suis quinquaginta in hoc speleo latitautibus ob coufessionem fidei trucidatos precipitaruut, Noricorum quoque provinciam ferro et igne demoliti sunt.“ Kaplnka táto je podzemná jaskyňa, v ktorej, jako cicerone mi hovoril, v čas prenasledovania kresťania odbavovali služby Božie. Ide sa do nej strmými úzkymi, v skale vykresanými schodami.“ Nesdelil mi síce nič nového, poneváč mi nápis bol známy², som však mu za to povďačný, lebo potvrdzuje zprávy, ktoré o tom boli už uverejnené. Nápis ten, vypísaný z knihy r. 1661 vydanej, uve­rejnil menovite M. Hausiz ³. Zastavuje sa on síce, predsudkom vedený, na menách Rutheni a Ungari, ale bezzákladne. Nápis shoduje sa úplne s vtedajšou dobou: Gothi bývali v Pannonii, Gepidi v Dacii (Sedmohradsku a dolnom Potisí), Heruli (Horali, Horniaci) medzi Karpatami, Ungari medzi Karpatami a Dunajom, Rhuteni na Morave a v naddunajskoin Rakúsku. Odoaker bol rex Rhutenorom čili Rugorum; lebo mená Rugi, Rusci, Ruzi, Rusi, Ruzeni a Ruteni boly totožné staré pomenovania Moravy ⁴. Stoja-li správne v tom nápise: Gothi, Gepidi, Heruli a Rhuteni čili Rhugi, podobne správne tam stoja i Ungari: teda meno Ungar bolo dávno na Dunajom pred Arpádom.
3. Leo Grammaticus a Georgius Hamaitolus vyprávajú, že Bul­hari Macedonov vo vojne zajatých zavliekli do krajín naddunajských. Keď cisár Theophil vyslal po Čiernom mori lode, ktoré mali tých zajatých vysvobodiť, Bulhari požiadali Uhrov (Oνγγροι), aby prekazili ich vysvobodenie. Dialo sa to r. 836, tak že nemožno to rozumieť o Iuďoch Lebediových alebo Arpádových, poneváč Leo Grammaticus a Georgius Hamartolus, jak aj iní Byzantínci týchto Turkami, nie Uhrami nazývajú⁵. Je síce pravdepodobué, že Leo Grammaticus a Georgius Hamartolus tu rozumeli Gepidov (Vlachov), ktorí predtým tiež Uhrami sa menovali⁶, poneváč panovali nielen nad Sedmohradskom, ale i nad dolným Potisím: veď aspoň to z toho vysvitá, že meno Ungari bolo na Dunaji už pred Arpádom.
4. Starožitná „Kniga Stepennaja“ vraví: „Ungari albi, Czehi, Poloni… olim uno nomine Slavoni dicebantur, et a Rurici tempore Russi dici ceperunt⁷. Tak teda Ungari albi v súsedstve s Čechami a Poliakami boli už pred dobou Rurika († 879). Že tu spo­mínaní Ungari albi znamenajú Slovákov a Moravanov, na to po­ukazuje:
   • ich susedstvo s Poliakmi a Čechmi;
   • Nestor, keď píše, že bieli Uhri podrobili si Slovanov, ktorí v Potisí poddaní boli Vlachom (Gáliom, Gepidom); a že v tom čase objavili sa i Obri⁸. Kto nie je cudzinec v histórii, ten zná, že to boli Longobardovia (Česi), ktorí podmanivše si bielych Uhrov (Mora­vanov a Slovákov), s Avarmi spojení bojovali proti Gepidom (Gál­om, Vlachom).
   • Ten istý názov Ungaria alba podržalo Slovensko, keď už Arpádovi Turci a Kozari bývali v Potisí (Ungaria nigra); jako o tom svedčí Ademar: „Brunus episcopus… abiit in provinciam Ungriam, quae dicitur aíba Ungria ad diíferentiam alteri Ungriae Nigrae, pro eo, quod populus est colore fusco velut Etiopes⁹.
   • Cisár Konštantín Porph. r. 949., keď Arpádovi Turci bývali na ľavej strane Dunaja ešte len na Potisí¹⁰, spomína nad Potisím Považinu (Bαγιβαρεια) a nad ňou bielu Chrobaciu¹¹, ktorá opäť nie iného nie je než biela Horvacia (biele Uhorsko, Ungaria alba).
5. Bavorský zemepisec (866—890), opisujúc hrady na severe Dunaja, v jednom poradí udáva: Ungare, Vuislane, Sleenzane čili Uhri, Poliaci a Slezania¹²; z čoho nielen to vysvitá, že názov Un­gare bolo na Dunaji už pred Arpádom, ale i to, že Uhri súsedili s Poliakmi a Slezákmi, jako i teraz.
6. Spomeuutý už Ademarus ďalej píše: Sanctus autem Brunus convertit ad fidem Ungriam provintiam, aliam, quae vocatur Russia. Toto ruské Uhorsko dosavádni dejezpytci chybne prenášali na Rusko, poneváč tu hovorí sa o zemi poľského Boleslava Chrabrého, kto­rému od r. 1000 náležalo i Slovensko, čili Ruzia¹³. Už sám výraz Ungaria Rusia na to poukazuje, že tu nerozumie sa Rusko, ale horné čili biele Uhorsko (Ungaria alba). Dokazujú to i samé parallelné miesta v tomže Ademarovi: na jednom stojí: Rex Sclavaniae nomine Bolesclavus… datis magnis muneribus, caput et cadaver (sancti Bruni) excepit cum honore; na druhom však: Corpus eius Russorum gens magno pretio redeinit et in Russia monasterium eius nomini construxerunt Potvrdzuje tože i to, že aj potom svätý Imrich, syn sv. Štefana, ako vojevoda Slovenska, menuje sa dux Ruizorum a dux Sclavoniae¹⁴. Konečne Ján XIII. r. 967 privoľujúc k založeniu biskupstva v Prahe, vraví, že nemá byť secundum rí­tus… Ruziae aut Sclavonicae linguae¹⁵, t j. dľa obradu slovan­ského, ktorý za doby ss. Cyrilla a Metoda prišiel do rozkvetu¹⁶
7. Galia kronika vraví o Boleslavovi Chrabrom¹⁷: Numquid non ipse Hungaros fŕequentius in certamine superavit, totamque terram eorum usque Danubium suo dominio mancipavit? Áno, lenže tých Uhrov neodorval sv. Štefanovi, ktorý r. 1000 panoval len nad Pannoniou, ale českému Boleslavovi¹⁸; boli to bieli Uhri čili Slo­váci, ktorých si podrobil.
8. V diplome opátstva s. Mariae de Sexto in Foro Júlii z r. 770 číta sa toto: Curtem de Medeja et quidquid habere videtur nostri juris inter aquas defluentes hoc est inter Tiliamentum et Liquentiam, et sicut via Ungarorum cernitur, et paludes maris¹⁹. Štefan Horvát, majúc pred sebou len listiny až z r. 967 a nasledujúce²⁰, poťahuje to na Maďarov: ale jako myslet o Maďaroch r. 770 nad morom Adriatickým ? Tí tu spomenutí Ungari sú slovanskí obyvatelia Gorice. Sú to bez pochyby tá „impia gens Hungarorum“, ktorá r. 750 až do Graubündenu vtrhla a tam kláštor, sv. Siegbertom založený, rozmetala²¹. Títo Ungari čili Goričania nenáležia síce pod Karpaty, ale aspoň potvrdzujú odvodzovanie názvu Uhor od „u gory“.
9. Chazdaj Ibn-Saprut (r. 960), posielajúc z Kordovy list ku kráľovi Kozarov, oddal ho poslom kráľa Gebalim al-Sekalab, ubez­pečujúc ho, že tento ich kráľ pošle list k židom do zeme Agarenov (Hangryn), ktorí ho pošlú k Byzantíncom (Rum); a títo pošlú ho prez Bulharsko do Kozarska²². Gebalim pochádza z arabského gibal alebo gebel, hora; Sekalab je Sklab čili Slav: teda kráľ Gebalim- Sklab značí kráľa uhorských Slovanov. Bielovski mieni, že tu roz­umie sa poľský kráľ Mečislav: ale rozumie sa bez pochyby český kráľ Boleslav II., ktorého vtedajšia dŕžava obsahovala v sebe nielen Čechy, ale i Moravu a Slovensko (Ungaria alba) a siahala až k Potisiu²³, kde boli sa osadili Arpádovi Turci (Agareni, Hagrim).
10. Sú dejepisci, ktorí píšu, že Svätopluk panoval nad Uhrami, v cirkevnom ohľade však Viching²⁴. Ačkoľvek sú novejší, predsa prezradzujú to svoje presvedčenie, že názov Ungari je predarpádsky.
11. V životopise sv. Cyrilla a Metoda čítame: Qui swatopluk rex procuravit pro agnito fidei christiane (lumine), quod sedes archiepiscopalis in weldegrad (coustrueretur ad) ecclesiam . quam idem íieri ordinauit . et sedes ubi regni sui erat et VII episcopi suffraganei erant sub ipsa sede ordinati . in polonia et vngaria²⁵. V 15. století teda boli tiež toho presvedčenia, že názov Uhorsko je predarpádsky.

S Arpádom prišlo na Potisie ovšem nové meno, a síce Turcia²⁶, a názov tento prešiel potom (po r. 1025) i na Slovensko, jako je toho svedkom i nápis na korune kráľovskej z r. 1072.

Ačkoľvek s Arpádom prišli na Dunaj nielen Turci, ale i Kozari, predsa, poneváč väčšina bola Turkov, ľudia Arpádovi — dľa toho: „a potiori fit denominatio“ — v dejepise Byzantíncov menujú sa Turcae, Potisie však Turcia.

S Arpádom neprišli Maďari, ale slovanskí Turci a slovanskí Kozari, jako to dokážem v nasledujúcom.

II. Arpádovi Turci a Kozari boli Slovanmi.

Zásada, že domáci dejepisci majú prednosť pred cudzozem­skými, v dejepisectve uhorskom neplatí. Anonymus Belae regis no­tárius, Iv. Thurotzius, Simon de Keza a podobní sú príliš pozdní a samú vec buď neznajúci alebo schválne spotvorujúci dejepisci, tak že by sme po bludnej ceste a tme habkali, keby sme za nimi šli. Šťastie, že máme dosť obšírne a vieryhodné zprávy o Arpádovi u cisára Konstantina Porph. a v iných cudzozemských prameňoch, z ktorých vysvitá, že Turci a Kozari, ktorí pod Arpádom prišli na Dunaj, neboli Maďari, ale Slovania.

1. Konštantín Porph. tam, kde rozpráva o národoch slovan­ských, používa tiež výrazov slovanských²⁷. Tak to učinil i pri Turkoch a Kozaroch. Dľa neho mluva Turkov bola totožná s mluvou Kozarov a rôznila sa len nárečím, tak že Turci priučili sa i ná­rečiu kozarskému²⁸. O Turkoch hovorí, že mali „vojevodov“²⁹; a pri ustanovení Arpáda za veľvojvodu, že bol dľa „zákona“ Kozarov na štíte vyzdvihnutý³⁰. Máme teda slovanské slovo „vojevoda“ na strane Turkov, podobne slovanské slovo „zákon“ na strane Kozarov: teda tieto slová nedajú nám pochybovať o tom, že jako Turci, tak tiež Kozari boli Slovanmi.
2. O sv. Cyrillovi, ktorý bol rodák Slovan, a síce bulharský Slovan z Tesaloniky, čítame, že bol pozvaný (o. r. 855) ku Kozarom, aby tam bránil náuku kresťanskú proti židom a mahomedánom; že nad Čiernym morom prehovoril vodcu kozarského, aby odstúpil od obliehania jakéhosi mesta; že tamže sišiel sa s Turkami, ku ktorým s dobrým výsledkom rečnil³¹; že potom našiel v Chersone človeka, majúceho slovanské sv. Písmo³²; že za niektorý čas učil sa hebrej­čine, aby mohol zavrátit židovské námietky textom pôvodným. Ktože o tom pochybuje, že sv. Cyrill poučoval Turkov a Kozarov po slo­vansky? Keď Turci a Kozari porozumeli slovanskej mluve sv. Cyrilla, musel byt ich jazyk podobne slovanský.
3. V životopise sv. Metoda čítame toto: Keď (884) prišiel do zemí dunajských, kráľ uhorský³³ chcel ho videť; a ačkolvek nie­ktorí sa domnievali, že neobíde bez muky, šiel k nemu. On však, jak sa svedčí na pána, tak ho prijal úctive a slávne s veselím; a pobesedovav s ním, jako sa slušalo obom takým mužom mať  rozmluvy, obľúbiv si a zľúbav ho, prepustil ho s veľkými darmi a riekol mu: „Pomni na mňa, ctihodný otče, voždy vo svätých mo­dlitbách!“ Rozmluva táto mohla sa viest len po slovansky: teda nielen sv. Metod, ale i Arpád a jeho národ bol mluvy slovanskej.
4. Sv. Cyrill s bratom svojim Metodom preto bol určený k missionárstvu v dŕžave moravskej, aby i tu to a tak konal, jako to bol konal v Kozarsku; poneváč na Morave apoštoloval po slo­vansky, musel to i v Kozarsku konať po slovansky: teda Kozari a im stejnomluvní Turci mali jazyk slovanský.
5. Na korune uhorskej, ktorú i s názvom kráľa Gesa (Jesa, Jesaslav), ako vojevoda Slovenska, r. 1072 obdržal z Carihradu, je nápis: Γεσοβιτζας πιοτος Κραλης Τουρχιας. Z toho nielen vysvitá, že Byzantínci menovali Uhorsko Turciou, poneváč vládla nad ním dy­nastia turecká, ale i to, že Turkov mali za Slovanov, poneváč názov Κραλης dávali kráľom a názov Κραλενα kráľovnám slovanským.
6. Ibrahim Ibn-Jakub (965) píše: „Väčšina kmeňov severných (ktorí boli sa usadili medzi Slovanmi), následkom svojho smiešania sa s nimi, mluví po slovansky. Prední z nich sú Trsjkin, Ongliln (Ugliči v Bessarabii?), Rusi a Chazari.“³⁴ Keď Kozari mali jazyk slovanský, museli ho mat i Arpádovi Turci, ktorí rôznili sa od nich len nárečím. Potvrdzuje to i samé spojenie a vjednosplynutie Turkov s Kozarmi, jaké o rôznojazykových národoch nedá sa predpokladať.

Slovanskosť Turkov Arpádových vysvitne prostredne i z toho, že meno Turkov neoznačuje národnosť, ale náboženstvo mahomedánske³⁵; je ono totožné s menami Agarenov a Saracenov, ktoré im kroniky prikladaly³⁶. Povstáva teda otázka: jaké bolo ich meno národné? Na túto otázku odpovedám:

III. Turci Arpádovi boli slovanskými Bulharmi.

Že Turci, ktorých Arpád priviedol k Dunaju, boli slovanskými Bulharmi, o tom presvedčujú ma nasledujúce dôvody:

1. Turci Arpádovi boli čo do národných obyčajov rovní slo­vanským Bulharom poddunajským, lebo
   • Cisár Leo († 911) vraví, že naddunajskí Turci, vynímajúc náboženstvo, krotkejšie mravy a stále bydlo, v ostatnom (teda v mluve) rovní sú poddunajským Bulharom³⁷
   • Poddunajskí Bulhari pri vykonávaní prísahy rozsekávali psa, na znamenie, že tak sa má stať tomu, kto zruší prísahu³⁸; a to isté vytýkali r. 900 bavorskí biskupi Turkom naddunajským³⁹.
   • Luitprand píše, že videl v Carihrade posla poddunajských Bulharov tak ostrihaného a na sebe okrasnú retiazku majúceho, jako sa nosia naddunajskí Uhri⁴⁰, pod ktorými rozumieť mohol len Turkov Arpádskych: teda Turci mali kroj a, o čom nemožno po­chybovať, i jazyk bulharský.
2. Ten istý Luitprand rozpráva, že pápež Ján XII. († 964) poslal Saleka, dľa národnosti Bulhara, dľa rodnej zeme Uhra, k Uhrom, aby chopili sa zbrane proti cisárovi Ottovi⁴¹. Čo iného z toho nasleduje, než to, že v geografickom Uhorsku boli tiež etno­grafickí Bulhari?
3. Arpád priviedol na Potisie Turkov a Kozarov. Týchto na­chádzame tu pod ich menom⁴², nie však Turkov; nachádzame však Agarenov, Saracenov, a síce bulharských Saracenov⁴³: teda s Arpá­dom prišli Bulhari, ktorí dľa mahomedánskeho náboženstva u By­zantíncov zvaní boli Turkami, v západných prameňoch však Agarenmi a Saracenmi.
4. Ademarus píše na r. 1002, že sv. Štefan vtrhol do Čierneho Uhorska⁴⁴. K tomu kronika hildesheimská na r. 1003 dodala, že viedol válku proti vnukovi svojmu, kráľovi Julovi. Ačkoľvek patrné je, že obe tieto kroniky dotýkajú sa tej istej vojny, naši domáci kronikári urobili z toho dve vojny: jednu r. 1002 proti Gyulovi v Sedmohradsku, a druhú proti Keanovi, vojvodovi Bulharov a Slovanov opät v Sedmohradsku, nebadajúc, že Achtum, proti ktorému potom sv. Štefan až r. 1030 bojoval, vládol nielen Sedmohradskom, ale i horným Potisim nad riekou Marošou. Celá zpráva vlastne mala povedať: Sv. Štefan r. 1002 podujal válku proti Julovi⁴⁵, khanovi Bulharov a Slovanov na Potisí (Ungaria nigra). Čo to boli za Bulhari? Boli to Turci, Arpádom privedení, ktorí, vyhnavše Vla­chov z Potisia, bydleli tu s pozostalými Slovanmi⁴⁶.
5. Anonymus Belae regis notarius tára, že Arpád našiel a po­drobil si na Potisí dvoje kniežatství: bulharské a kozarské. Jako to? Keď dľa Konstantina Porph. Kozarov ešte len Arpád priviedol na Potisie, jako mohli byt na Potisí už pred Arpádom? Anonymus deje Almusa a jeho brata Kolomana, kráľa uhorského, s počiatku 12. stoletia preniesol na Almusa a syna jeho Arpáda do 9. stoletia. Almusa, ktorý by bol splodil syna, nebolo žiadneho; a Anonymus v kráľovi Kolomanovi († 1114) vyobrazil si Arpáda: tak deje 12. sto­letia splietol s dejami 9. Stoletia⁴⁷. Majúc toto pred očima, už chápeme, že Anonymusov Pseudo-Arpád (vlastne kráľ Koloman), keď porazil brata svojho Almusa a, vzav jeho rusko-kumánske pomocné vojsko do svojej služby, tiahol s týmto po krajine, mohol nájsť tu Kozarov, ktorých bol opravdový Arpád v 9. století osadil na Potisí. Poneváč však Arpád osadil nielen Kozarov, ale vedľa nich i Turkov, z toho je zrejmé, že tí Bulhari, ktorí začiatkom 12. stoletia susedili s Kozarmi, boli potomci tých Turkov, ktorých tam bol osadil Arpád v 9. století.

(Dokončenie)

Vyšlo v: Slovenské pohľady, Rok 1892, Sošit 3, Strany 145-153. Originál článku nájdete TU

Spracovala: Tatiana Zatsepinova, Prešov

Spomenutá literatúra:

1. Rerum Vngar. Decades. Hanoviae, 1606, pag. 89.
2. Slovenský Letopis. VI, 128.
3. Germaniae Sacrae Tomus I. Augustae Vindelicorum, 1727, pag. 87.
4. Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 247, 347, 505, 513, 614. Letopis Matice Slovenskej. Roč. VIL, sv. 2., str. 55. Thomas, archidiaconns Spalatensit ap. Scbwandtner: SS. RR. Hung. Vindobonae, 1748, pag. 537.
5. J. L. Píó: „Der nationale Kampf. Leipzig, 1882. S. 60. Pray: Annales veteres. Vindobonae, 1761, pag. 320. Časopis Ausland 1878. S. 369. Parlamentár 1890. N. 51. S. 6.
6. Quondam vero Hangári (Oνγγροι) vocabantnr Gepides. Migne: Patrologiae tomo 107, pag. 395, tomo 113, pag. 82.
7. Geographia Kussiae vicinarumque regionom c. a. 948. Ex SS. septemt. auctore S. Bayer. T. IX. Comm. Acad. scient. imp. Petropoli, 1747 pag. 371. Auctor Knigae Stepennajae ad an. m. 6476 sen ad an. Chr. 967.
8. Bielovski: Mon. Pol. Hist I, 667.
9. Ademari hist lib. 3. ap. Pertz: Mon. Germ. SS. IV, 129.
10. Ulteríora vero, quae omnia Turcis babitantur, cognomina nunc habent a Huminibus transeurrentibus. Eorum primum Timeses est, alterum Tutes, tertium Moreses, quartum Crisus, quintum Titza. De adm. imp. cap. 40.
11. Cbrobati vero tunc habitabant ultra Bagibaream (Vagibaream), ubi nunc sunt Belochrobati. Ib. cap. 30. Bielovski: Mon. Pol. Hist I, 23. n.
12. Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 11.
13. Srov. bod ?. tejto rozpravy a „Slovenský Letopis“ VI, 273. Bielovski: Mon. Pol. Hist I, 866.
14. Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 508 cum n.
15. Cosmas. Prameny dějin českých. II, 36.
16. Tu držím za potrebné podotknúť, že Slovania, ktorí priali obrad slo­vanský, majúci hlavné stredisko v Ruzii (Slovensku), od doby ss. Cyrilla a Metoda, dľa svrchuspomenutej „Knigy Stepennoj“ od doby Rurika nazvaní boli Rusmi a Ruthenmi: teda Rus a Ruthenus nie je meno národné, ale cirkevné.
17. Bielovski: Mon. Pol. Hist I, 399.
18. Cosmas. Prameny dějin českých. II, 49
19. Migne: Patrol, lat. tomo 99. pag. 632. Liutprandi Antapodos II, 7. Forschungen zur deutschen Geschichte IX, 427. Listina bola potvrdená Berengarom 21. marca r. 888.
20. Urgeschichte der Slaven. Pesth 1844. S. 76 usw.
21. Slovník Náučný III, 447. I pozdejšie menovala sa marchia Hungarica, ačkoľvek nemala nič spoločného s Uhorskom. Acta SS. Placidi e Sigisberti de 11. Junii.
22. Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 65.
23. Srov. zákl. listinu biskupstva pražského a hranice uhorsko-pofské r. 1000. Bielovski: Mon. Pol. Hist I, 147 a 505.
24. Santepoluch… Ungaris imperavit Mich. Ritii Neap. de R. Ung. L. I. A. Bonflnii Rer. Hung. Decades. Hanooviae, 1603. p. 840.
25. Slovenský Letopis I, 118.
26. Qui (Chrobati Albi) sane ultra Turciam prope Franciam incolunt. Const. Porph. de adm. imp. cap. 31.
27. Na pr. parakladion, prekladiste; skalosantes, po skalách sa driapajúci; Nespatie a iné mená prahov na Dniepre. Parlamentär 1888. Nr. 6.
28. Cabari a Chazarorum gente descendunt… unde et Chazarorum linguam ipsos Turcas docuerunt, habentque etiam hodie eamdem dialectum, aliaque item Turcarum lingua utuntur. Const Porph. de adm. imp. c. 39.
29. Erant inter ipsos voevodi (βοεβοδοι) quidam. Id. c. 38.
30. Chazaronim more ac consuetudine (ζαχκανον) in scuto erectum principem fecerunt Id. c. 38
31. Nazývajú sa síce Uhrami: ale životopisec sv. Cyrilla preniesol názov Uhri, ktorým pozdejšie menovaní boli Turci a Kozari, na Turkov.
32. V osnove stoji, že bolo písané ruskými literami. Naši učenci darmo sa hádali o tom písme; bolo to glagolské písmo „secundum ritus… Ruziae aut Sclavonicae linguae“. Cosmas ad an. 967. Neprišli na to, že Ruziou bola Mo­rava a Slovensko.
33. Bol to Arpád, veľvojvoda Turkov a Kozarov. Že ho životopisec menuie „kráľom uhorským“, musel písať po r. 1000, keď už veľvojvodstvo premenilo sa na kráľovstvo, a Turci i Kozari od západných dejepiscov nazývaní boli Uhrami, preto, že boli sa osadili v čiernom Uhorsku (na Potisí)
34. Slovenský Letopis I, 106.
35. Turcare, quempiam ad Mabumetanam superstitionem traducere, Turrum facere. Lexicon manuale ap. Migne. Paris, 1858. pag. 2239.
36. Annales Weingartenses ad an. 899: Ungri Italiam invaserunt et Longo­bardos bello vicerunt. — Annales Sangallenses ad an. 899: Agareni Italiam intraverunt et Longobardos bello vicerunt. Srov. Tudományos gyüjtemény 1828. XII, 103—124. Slovenský Letopis I, 10. atď.
37. Atqui hi sunt Turcorum mores, qui a Bulgarorum (moribus) eatenus solum differunt, quod hi, Christianorum fidem amplexi et in Romanum (= Grae­cum) vitae cultum nonnihil traducti, et asperitatem morum et vagum atque instabile vivendi genus unacum idolis (?) suis abiecere. Ad. Fr. Kollarii: Amoenitates V. 1. p. 4, 43.
38. Šafárik: Starožitnosti II, 179.
39. Nos praefati Sclavi criminabantur, cum Ungaris per canem seu lupum… sacramenta et pacem egisse.
40. In citeriori margine mensae, quae erat sine latitudine longa, Bulga­rorum nuntium, Ungarico more tonsum, aenea (?) catena cinctnm et, ut mens mihi suggerit, catechumenurn (?) mibi praeponit. Luitprandus ap. Migne: Pa­trol. gr. tomo 112. pag. 1358 n. 37. Ipsi (Sclavi) Ungarorum non modicam multitudinem ad se sumpserunt et more eorum capita suorum pseudochristianorum penitus detonderunt Epist. Epp. Bavariae ad an. 900
41. Saleccum, natione Bulgarum, educatione Ungarum, Domini Papae familiarissimum, et Zachaeum… episcopum noviter consecratum et Ungaris ad praedicandum, ut super nos (Teutonicos) irruant, destinatum, eodem captos esse loco (Capoae) audivimus.
42. Nad Malým Samošom je dosiaľ Kozarvár. Srov. Chasar. Fejér: Cod. dipl. 1376. IX. 5, 70. Chazar. Ib. 1408. X. 4, 681. Kazar. Ib. 1315. VIII. 1, 595. Hazard. Ib. VII. 3, 54. Kozara. Ib.,1412. X. 5, 385. Kozarivár. Ib. 1315. VIII. 1, 557. Kazaar, Kazar. Wenzel: Árp. Okmánytár 1283. IV, 251; 1292. X, 108. Kazavar, Kazarvár. Id. 1242. II, 2 8. VII, 284; 1261. VIII, 10. Vo vojne Andreja III. proti Albertovi Rakúskemu spomínajú sa Cosiones. Biderman : Die ung. Ruthenen. Innsbruck. 1867. II, 87. Snáď sú to Kozari! 1882-ki „Századok“ 826. Lap.
43. Et ill i Bulgari sunt pessimi Saraceni, fortius tenentes legem Mahometi, quam aliqui alii. Fejér: Cod. dip. IV. 2, 275.
44. Stephanus etiam rex Ungrie (vlastne Pannoniae) bello appetens Ungriam Nigram, tam vi quam timore et amore ad fidem veritatis totam illam terram convertere meruit. Pertz: Mon. Germ. SS. IV, 131.
45. Super avunculum suum, regem Julum Chron. Hildesheim, ad an. 1003
46. Nestor ap. Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 568. Nestor menuje týchže Turkov čili Bulharov čiernymi Uhrami, prenášajúc názov tento zo svojej doby († 1116) na r. 898.
47. Parlamentár 1890. Nr. 11. S. 6. Usw.

„Nový pohľad na dejiny a pôvod Slovanov“ podľa autora knihy Dávnoveká Európa sa objavil v rozhovore J. Rezníka s Viktorom Timurom (PhDr.) v Literárnom (dvoj)týždenníku č. 17-18, roč. XXIV, 4.5.2011, s. 9. Kniha, alebo aspoň jej posúdenie Rezníkom zrejme čitateľov zaujala, keďže v poslednom čísel týždenníka sa objavila nová recenzia z pera Andreja Červeňáka. Samotnú knihu som videl zatiaľ len letmo, preto v nasledujúcej úvahe reagujem hlavne na obidva články.

V nedávno publikovanom rozhovore s J. Rezníkom, „filozof“ Viktor Timura z Gregoroviec pri Prešove odmieta objavy historika Dr. Cyrila Hromníka, že najstaršie korene Slovenov (predkov Slovákov) sa na základe „jazykových výskumov“ dajú vidieť až v treťom tisícročí pred Kristom, kedy začali ich obchodné a náboženské vzťahy s dravidskou Indiou, lebo archeologovia ešte neboli a nie sú „schopní vypracovať presnejší prehľad o pohybe jednotlivých kmeňov“. To mu však nebráni spoliehať sa na archeológov a s nimi spriahnutých paleontológov pri postulácii pôvodu Europanov až medzi opicami. S takým ocenením Timurovej knihy, zdá sa, plne súhlasí Andrej Červeňak, ktorý je presvedčený, že Viktor Timura vybudoval dielo „mimoriadných vedeckých hodnôt.“ A navrhuje, že toto dielo by sa malo vydať v prekladoch do iných jazykov, obzvlášť do angličtiny a ruštiny, lebo tam by mohlo „vyvolať záujem nielen o knihu a jej autora, ale aj o Slovensko.“ Naviac, píše Červeňák, „bolo by dobre, keby o Timurovej práci vzniklá odborná diskusia, z ktorej by sa mohli poučiť mnohí, vrátane autora, diskutujúcich, ale aj záujemcovia a čitatelia odbornej literatúry.“ Na túto výzvu odpovedám odborným komentárom.

V spominaných komentároch Rezníka a Červeňáka a zrejme aj v zmienenej knihe Dávnoveká Európa (2011), Europania majú svoje korene až v dobách tvora zvaného „Homo erectus, ktorého pôvod nie je v Afrike [ako vraj hlása dnešná európskou koloniálnou vinou zaťažená ´veda´, alebo skôr marxistická ideológia] ale na Kaukaze, ….pred asi 1.8. milióna rokov.“ Človek nám formálne podobný, to podľa Timuru, sa však objavil len „asi pred 130 tisícmi rokov.“ A nejakých „78 tisíc rokov“ pred dneškom sa mu vraj v hlave zrodil „prejav primitivného vedomia.“ Tento zlom medzi živočíšnym svetom a človekom objavili nie genetici alebo palentologovia ale archeológovia, keď na kuse okrového kameňa z jaskyne Blombos na pobreží Južnej Afriky našli 7 ľahko vyškrabaných X-ov a 3 priečne čiary a tie datovali do doby 77 000 rokov pred r. 2002. [1] Tu však musím poznamenať, že ten dátum nebol vyvodený z údajov z poškrabaného kusu okry ale z okolitého aeolianského čiže vetrom naviatého materialu, hlavne kvarcového piesku a popola. Spolu s tou okrou sa našli aj rituálne kamenné hroty oštepu, archeológmi mýlne nazývané ručné sekery (hand axes), ktoré sú v Južnej Afrike (ale aj inde vo svete) veľmi početné a často nemusia byť staršie než 2000 rokov. Ako vážne brať tento tzv.´vedecký nález´ sa dá usúdiť z viťazoslavného ideologického vyhlásenia jeho nálezcov, že „moderné ľudské chovanie sa vynorilo v Afrike dávno pred tým, než sa objavilo v Európe.“ [2] S týmto výkrikom nevedeckej predpojatosti Timura zaiste nemôže súhlasiť a má v tom moju podporu. Avšak o veľkomozgovom európskom Neandertalcovi a jeho príbuznom zo spišských Ganoviec tu zmienky nieto. Čo však chýba v tomto rozhovore Rezníka, môže byť plne vysvetlené v kompletnom texte knihy. Lenže Rezník by to zaiste nebol prehliadol! Podivuhodne, kniha veľkých rozmerov a 575 strán nemá vecný register, ale má obsiahlý menný register, akoby koho autor pozná bolo dôležitejšie než jej skutočný historický, archeologický a paleontologický obsah.

To isté, podľa Timuru, a tak isto datované vraj potvrdil už v roku 1959 objav „kultu medveďa v kaukazských jaskyniach Kudaro I a III v cucchvatskom jaskynnom komplexe“ v strednej Ázii. Tento ruský objav sa však z ideologických (Afriku uprednostňujúcich) dôvodov nestal znakom prelomu v hominidnom vývine mozgu, aj keď na rozdiel od juhoafrickej jaskyne Blombos, evidencia z Kaukazu sa našla v stratifikačne ďaleko presvedčivejšej situácii pod niekoľkými vrstvami Mousterianu, Mezolithu, Bronzovej doby a Stredoveku.[3] Timura však tam hľadá prvého abstraktne mysliaceho predka Europanov a hlavne tzv. „Slovänov“, čím má na mysli Slovanov, nie Hromníkovych Slovenov/Slovákov. Šlo tu o „Kaukazský typ človeka.“ Okolo „45 tisíc“ rokov „pred n.l.“ tento človek vraj nadobudol „rečovú kompetenciu – schopnosť tvoriť slova.“ Ale až „na konci poslednej doby ľadovej len asi pred 15-10 tisíc rokmi“ bol kaukazský aj jemu rovný africký Homo rovnako schopný formovať „vety, … fabulovať, tvoriť príbehy,“ čo, ak reálna, bola by absolutne nepredvídaná časová zhoda, berúc do úvahy, že Afrika pod ľadom nikdy nebola a z toho dôvodu musela mať značne odlišný jazykový vývoj. Z neznámych dôvodov, po poslednej ľadovej dobe, v Timurovej schéme, africky Homo začal zaostávať. A vôbec, podľa Timuru, „príchod dnešného človeka z Afriky nemá oporu v poznatkovom materiáli. Niektorým teóriám chýba aj elementárna logika,“ hovorí celkom správne Timura. Zato v Európe sa „začala diferenciácia dovtedy jednotnej severokaukazskej europoidnej čeľade na tri kultúrne komplexy – jazykové rodiny“ zvané „keltská, germánska, a slovanská.“ Fakt, že v Afrike mimo Ethiopie a Egypta sa nič podobného až do pár tisíc rokov pred Kristom neudialo potvrdzuje nezávisly vyvoj v Európe.

Opačné poradie pokaukazského vývoja by sa zdalo byť logickejším, pretože Timurovi „Sloväni“ ~ „Slovania“ zostali najbližšie pri Kaukaze a osídlili dnešné Rusko, Ukrajinu, Belorusko, Poľsko, Bulharsko, Balkán a Slovensko až po pôvodne bojskú čiže keltskú zem zvanú Bohémia – dnešné Česko. Z ních vzišlí Germáni a Kelti, a tí obsadili zbytok Európy, vyvraždiac zrejme pôvodné európske obyvateľstvo, po ktorom zostali len Baskovia. Podľa Timuru „Nijakí Indoeuropania nikdy neexistovali“ a ďalej, „reč poznatkov a súvislostí je v tomto smere nekompromisná a jednoznačná.“ Údajne, podľa neho

„jednoznačne a nepopierateľne sa vie – hovoria o tom najstaršie indické písomné pamiatky Védy-, že do Indie v niekoľkých vlnách od 2500 rokov pred n.l. prichádzali Árijci a priniesli zo sebou jazyk, ktorý je len menej rozvinutejšou, staršou formou slovanských jazykov, aj keď vo Védach, ktoré vznikali asi tisíc rokov po príchode prvých [zrejme“slovanských“] Árijcov do Indie, je tento jazyk už čiastočne ovplyvnený drávidskými jazykmi.“

Takže aj dnešní Sloveni/Slováci mali by Sanskritu celkom ľahko rozumieť. Rozumie mu Timura? Zrejme nie a nepomôže mu v tom ani lacná, ideologická vyhovorka, že „Árijci prichádzajúci do Indie od 2500 rokov pred n.l. … nemajú nič spoločné s tzv. Retziovou teóriou o čistej germánskej rase – Arijcov, založenej na mylných predpokladoch o príchode Árijcov (Indoeurópanov) z Indie do Európy.“ Keby boli Timurovi „Sloväni“ vpadli do Indie tak by sme dnes mali rozumieť riečným názvom typu Ganga/Ganges, Son, Kistna, Indus, atď., i keď nie dravidskej (rieke) Kaveri. Namiesto toho Indovia, nie však arijskí ale dravidskí, dnes rozumejú našim hydronymom ako Poprad, Štrbské Pleso, Váh, Hornád, Orava, Nitra, Hron, atď., ako som ukázal v moje knihe Sloveni / Slováci: Kde sú vaše korene? K prameňom najstaršej histórie Slovenska, priblížne od r. 3000 pr. Kr. Bratislava: Eko-Konzult, 2010.

Timura zrejme neprijíma, že v skutočnosti árijskí vyrobcovia vedického sanskritu prišli do Indie len okolo 1500 pred Kr. a neprišli tam zo slovanských zemí na sever a západ od Kaukazu, a definitívne nie zo zemí na západ od Dnepra a Karpat, kde Sloveni a im príbuzné národy vždy boli a dodnes sú domorodým obyvateľstvom, ako to dnes potvrdzujú aj genetické výskumy, ale z dnešného Iranu a zo stepnej oblasti bezprostredne na západ od Hindu-Kušu. Tam, ďaleko na východ od centrálnej slovenskej oblasti na Dunaji, pod Tatrami a v Karpatskom oblúku, sa našej slovenčine príbuzné, tak zvané slovanské jazyky napojili na Iránske a skrz nich aj na severoindické, bez toho aby kedy Timurovi „Sloväni“ boli vpadli do dravidskej Indie. Preto ani Timura ani tzv. Slovania všeobecne nerozumejú ani sanskritu ani jeho prakritom aj keď so severnými Indami patria do jednej jazykovej rodiny. Ale dám mu za pravdu, ako som už urobil, že jednotného Indoeuropského národa nikdy nebolo a k tomu pridávam, že tak zvaný indoeurópsky jazyk s hviezdičkovanými slovami nikdy neexistoval. Ten je len fiktívnou matematickou barličkou, ktorá často nahradzuje seriózne historické bádanie, ale o ktorú sa oprieť nie je radné.

Nejasnosti v Timurovom chápani situácie vo vedickej a dravidskej Indii zahmlieva aj jeho prístup k novým poznatkom o starých (až 5000 rokov, nie 5000 rokov pred Kr., ako to mylne uvádza J. Rezník a po ňom aj Červeňák!) dravido-slovenských kontaktoch v mojej už spomenutej knihe Sloveni/Slováci kde sú vaše korene?, na ktorú sa obidvaja autori obrátili. Timura, bez znalosti akehokoľvek dravidského jazyka zamieta jazykovú evidenciu kulturného prínosu dravidských prospektorov, obchodníkov, kňazov a pútnikov na Slovensko bronzovej aj neskoršej doby. Namiesto aby sa učil nejaký dravidský jazyk, radí spoliehať sa na objavy archeológov, ktorí však nie sú schopní rozpoznať ani len Slovenov na Slovensku pred 9. storočím po Kristovi i keď Sloveni tu žili tak povediac odjakživa. Ak naša archeológia, hádam s výnimkou Drahoslava Machalu, zatiaľ nemá poznatky o dravidských kupcoch na Slovensku, je to len dôkazom jej nekompetentnosti v tomto smere. Ak naši tesári, naši kňazi, naše župy, naše rieky, naše peniaze, naše svadby, naše chotáre, naše kostoly, naše zlaté oblasti, atď. nesú nepochybne dravidské mená, ale naši archeologovia ich nevedia spojiť s materiálnou evidenciou, potom tu nejde o absenciu archeologickej evidencie ale o absenciu archeologickej kompetencie.

Nakoniec by som dal jednu radu Timurovi, aby nemenil Ptolemaiusove Sloveni na Sloväni a aby nespoliehal na nepreverenú deriváciu mena Slovan zo slova slovo. Slovan je len hybridným neotvarom medzi ruským Slavjan a slovenským Sloveni z ktorých názvov ani jednen nie je založený len na slove slovo. (viď Hromník, Cyril.Andrew. 2010. Sloveni / Slováci: Kde sú vaše korene? K prameňom najstaršej histórie Slovenska, priblížne od r. 3000 pr. Kr. Bratislava: Eko-Konzult, s. 18-32, 77-86.)

Napriek týmto kritickým poznámkam na adresu Timurovej knihy, musím priznať, že ponúka nezrovnateľne zaujimavejšie a erudovanejšie čítanie než nedávno v New Yorku vydaná kniha Slovakia in History (2010), skompilovaná 19-členným týmom platených djepiscov Slovenskej akadémie vied pod vedením Dušana Kováča.

 

Dr. Cyril Hromník
Historian/Researcher
Cape Town, South Africa

 

 

---

[1] Henshilwood, C. 2002. Blombos Cave – a tale of two engravings. The Digging Stick, v. 19, no. 2, August 2002, s. 3-4.

[2] Adendorf, L. 2002. Cursing prot’s find rocks the world. Sunday Times, January 13, 2002, p. 8.

[3] Ljubin, V. P. “Vysokogornaia peshchernaia stoianka Kudaro I (IugoOsetiia).” Izv. Vsesoiuznogo geograficheskogo obshchestva, Leningrad, 1959, vol. 91, issue 2.

4. júna 2012 sa v Prešove v Knižnici P. O. Hviezdoslava uskutočnila prednáška PhDr. Miroslava Demka pod názvom Franz Liszt a Cyril a Metod. Prednášku organizoval Národný odkaz.

Celú prednášku si môžete pozrieť tu:

Franz Liszt a Cyril a Metod – prednáška prof. Miroslava Demka 1. časť

Franz Liszt a Cyril a Metod – prednáška prof. Miroslava Demka 2. časť

a

Prof. Miroslav Demko, slovenský hudobný historik, ktorý pôsobí ako vysokoškolský pedagóg vo Švajčiarsku a Francúzsku, predstavuje svetu Franza Lista ako Slováka. Pri štúdiu Lisztovho života, mal možnosť zoznámiť sa s historickými dokumentmi a literárnymi prameňmi v európskych knižniciach a archívoch, vychádzal zo znalosti slovenských zdrojov a doplnil ich o analýzu najmä dodnes neznámych (neraz aj utajovaných) francúzskych, nemeckých a vatikánskych prameňov.

a

Prof. Miroslav Demko

Pozrime sa v krátkosti na Franza Liszta tak, ako ho po rokoch výskumu vidí Miroslav Demko:

a

Franz Liszt pochádzal z kvantitatívne malého neuznaného národa Slovákov, keď práve on patril medzi prvé exponované európske osobnosti, ktoré pochopili, do akej miery oslavované revolúcie 19. storočia egoisticky neriešili osudy „malých národov“. Svojím nesúhlasom s revolúciou Košúta v Uhorsku, Garibaldiho v Taliansku a podobne až profeticky dokázal z nich vyčítať nebezpečné totalitné konzekvencie v budúcnosti.

Svojou angažovanosťou aj za umelcov týchto malých národov sa snažil poukázať na ich existenciu vo svete. Nie náhodou pričinením Liszta získal ocenenie a pomoc Slovák J. L. Bella, Nór E. Grieg, Čech B. Smetana a iní. Vieme, že finálne prvé scénické dielo, národná sága Nórov „Arnljot Gelline“ Griega a Björnsona bolo venované Lisztovi. Björnson sa odvďačil Lisztovi tak, že pokračoval v jeho  „diplomatickom diele“. Ale konkrétne aj tým, že práve Björnson sa angažoval za Slovákov po masakre v Černovej.

Lisztovo účastenstvo pokračovania vo františkánskej tradícii, obzvlášť svätého Františka z Pauly, cyrilo-metodského odkazu a vôbec povedomia Lisztovej slovenskej prezentácie na Slovanskom zjazde v Peterburgu s jeho slovenskými (Uhorskými) rapsódiami kompletizovalo obraz tohto slovenského génia už pred storočím.

Za života Franza Liszta sa v Uhorsku pojem Slovák vyslovoval skôr potichu. Okrem toho, že sa za ním skrývalo viac súvislostí vyjadrených oficiálne a nahlas, v očiach maďarského vládneho systému sa tento termín chápal ako prejav buričstva. Inak tomu nebolo ani s označením Uhor – Hongrois! Iba obyvatelia bývalého Uhorska (i dnes) túto problematiku poznajú a vedia, že Maďari – Magyar sa v maďarčine nepredstavovali a nepredstavujú ako Uhri, ale iba ako Maďari. Z toho dôvodu prehlásenie Franza Liszta „som Uhor“ (Je suis Hongrois.) Maďarov dráždilo. Akceptovanie mohlo byť spojené s jeho pôsobením v cudzine, kde sa pojem Maďar práve v tomto storočí začal svojvoľne prekladať ako Uhor.

Oba pojmy, ako Slovák, tak Uhor, sa vnímali ako prejav nemaďarov, teda nežiaduceho etnika, ktoré i týmto spôsobom predstavovalo ohrozenie politickej vlády Uhorska.

Slováci, ktorí mali v histórii viac pomenovaní, sa už od 18. storočia snažili zachovať pojem Uhor, pretože si uvedomovali, že súvisí s ich starou tradíciou a kultúrou. V tejto súvislosti môžeme chápať tiež Lisztov zápas o jeho prezentáciu. Vďaka brilantnému odhadu Liszt hneď od počiatku pochopil, že milióny starých Slovákov, ktorí sa v protiklade k termínu Maďar nazývali Uhri, boli utopení v maďarizačnom mori. Ide o Slovákov – Uhrov, ktorí sa takto i jazykovo dištancovali od Maďarov (tí sa v maďarčine Maďarmi iba nazývali), a ktorí ešte ako Slováci – Uhri so svojim jazykom žili na pôde dnešného Maďarska (Magyarország), rovnako ako hlavného mesta Pešti a Budy.

S tým súvisel tak isto problém geografie Slovenska, presnejšie: s etnickou hranicou, známou ako Horné Uhorsko, ktoré bolo i v literatúre každému známe. Liszt bol v tomto smere výborným znalcom. Vidíme to na jeho spôsobe vyjadrovania. Sebemenšia odchýlka vo formuláciách už v rannom období by znamenala definitívne si zavrieť dvere pred vlastným etnikom – Slovákmi – Uhrami. „Ty si moja domovina,“ zvolal mladý Liszt. Ako dvadsaťosemročný 19. decembra 1839 z Bratislavy píše svojej priateľke a životnej partnerke madame d’Agoultovej: „Oh! ma sauvage et lointaine  patrie! Oh! mes amies, amen!“ („Ach! Moja divoká a vzdialená domovina! Ach! Moji priatelia, amen!“)

Uvedené zvolanie so štyrmi výkričníkmi v liste zaslanom z dnešného Slovenska, nebolo náhodné. Ak sledujeme každodenný život Franza Liszta až do jeho posledných chvíľ, zistíme, že v skutočnosti je úchvatným obrazom génia a intelektuála, ktorý za hranicami presne reagoval na politický útlak Slovákov v Uhorksu i na vlastnú tragickú životnú realitu neslobodného, bezprávneho človeka. Uvedomujúc si svoju genialitu i národné prebudenie, Liszt veľmi rýchlo pochopil, že už jeho prvým slávnym koncertom v Bratislave v roku 1820, začal zápas o jeho osobu. To je dôvodom jeho vyjadrenia o Slovákoch – Uhroch, o ich starej histórii a tradícii. Rozhodne nie je náhoda, že uvedený slávny list poslal z Bratislavy. Lisztova kultúrna vycibrenosť pramenila z historického prameňa, ktorý vyvieral predovšetkým zo znalosti diel slovensko-uhorských historikov 18. storočia. Aj tí, podobne ako Franz Liszt, videli v Slovákoch – Slávoch – Uhroch, jeden z najstarších a najväčších antických národov v Európe. Slovákov spojovali s pojmom Uhor (Hongrois) a ešte v 19. storočí sa Slováci takto i predstavovali. Zdá sa evidentné, že Franciscus Liszt nielen vďaka výchovnému vplyvu otca a rodiny zásadným spôsobom až do smrti zastával názor spojený s jeho identitou.

Nie je pochyb, že v Uhorsku sa Maďari dodnes predstavujú iba ako Maďari, nikdy nie ako Uhri. Pokiaľ chceme pochopiť komplikovaný a zložitý zápas maďarských vládnych kruhov o privlastnenie si Liszta, musíme brať do úvahy snahy o zatajenie a nepripustenie tak zásadnej skutočnosti, a totiž, že Liszt ani jeho rodina nehovorili maďarsky, ale iba slovensky! Tento problém bolo možné riešiť iba neustálym udržiavaním Liszta v cudzine, teda vzdialiť ho domovine, prípadne neustálym a nekonečným cestovaním po koncertných turné, a to navzdory vôle samotného Liszta, ktorý sa chcel sústrediť na vlastné komponovanie. Pokiaľ sa pripúšťa kompromisnejšie konštatovanie, že Franz Liszt hovoril lepšie nemecky a predovšetkým francúzsky než uhorsky (myslené maďarsky), môžeme si ľahko vytvoriť obraz miery nedorozumenia. V skutočnosti Liszt maďarsky nevedel a ani sa o zvládnutie tohto jazyka nepokúšal. Odmietnutie v kruhoch maďarskej kultúry a politickej aristokracie i tie najjednoduchšie výrazy predniesť maďarsky, napríklad poďakovanie, sa v nich chápalo ako skutočná tragédia.

Na druhej strane je dôležité pochopiť Liszta. Veľmi dobre si uvedomoval, že i jedno jediné slovo vyslovené maďarsky by mohlo byť použité proti nemu. Bol nesmierne tolerantný. Bol známy tým, že na neustále a neprimerané urážky na svoju osobu nikdy nereagoval a neodpovedal. V skutočnosti ani nemohol. Uvedomoval si, že masmédiá i životopisci zavierajú oči pred jeho až komickou realitou. V podstate sa ani nikdy nehľadali skutočné súvislosti, teda prečo Liszt v podstate celý život zápasil s problémom neuznania identity vlastného národa. Aj keď sa v mladosti porovnával s Mozartom, všetko sa zastieralo nekonečnými prekladmi do maďarského a neskôr nemeckého jazyka. Pojem Slovák a slovenčina v súvislosti s Horným Uhorskom a Bratislavou životopisci takmer nepoužívali a cudzincom nevysvetľovali.

Slovenčina sa oficiálne v Uhorsku nesmela vyučovať. V skutočnosti oficiálne nikto nechcel a ani nemohol zastávať názor, že Uhorsko je mnohonárodný celok, a že i otázka Liszta môže byť zaujímavá práve z tohto hľadiska. S prihliadnutím k ohromnému množstvu dokumentácie o Lisztovi sa nemožno diviť porovnaniu napríklad s Mozartovým otcom; o Lisztovom otcovi Adamovi, skladateľovi, inštrumentalistovi a pedagógovi, dodnes nevyšla ucelená štúdia. Nikto nemôže pochybovať o tom, že Lisztov otec, rovnako ako dedo Georgius – Juraj, predstavujú slovenský intelektuálny kultúrny svet, protestujúci proti maďarskej totalite.

Je zrejmé, že do určitej miery sa Liszt zhodoval s názormi slovenských historikov (J. B. Magin, J. Sklenár, J. Papánek, A. F. Kollár a ďalší), ktorí v 18. storočí nesúhlasili nielen s maďarskými, ale tak isto ani s českými historikmi a titerátmi, s P. J. Šafárikom (1795-1861), J. Kollárom (1793-1852), F. Palackým, F. Čelakovským a ďalšími. Liszt, ktorý odmietal politiku totality L. Košúta, si ako jeden z mála osvietených Slovákov všimol, ako je české osvietenectvo v spojení so slovanofilstvom pre samotných Slovákov nebezpečné. Liszt musel postrehnúť, že v spojení nielen s českým osvitenectvom, ale taktiež s európskou (nie len s tzv. slovanskou) oficiálnou kultúrnou elitou, v duchu hesla „spojenie Slávov“ bol Šafárik v skutočnosti zásadne proti názorom a výsledkom bádania slovenských historikov. Svojím chápaním stredoeurópskej histórie de facto posilnil maďarskú a protislovenskú pozíciu v tom, že pojem Uhor (Ungarn, Hongrois) vo svojich prácach vnímal (písal takmer výhradne v nemčine) a prekladal ako Maďar. Tým bol zničený vzťah Slovákov smerom na juh k oblasti Panónie, Esclavonie, Slavonie hlavne v súvislosti so spoločnou históriou Slovákov – Slovincov (Venétov, Ruténov) Sarmatov, podobne ako sa čiastočne tento vsťah vníma v súvislosti s Veľkou Moravou, teda vertikálne.

5. júla 1863 sa konali v Ríme Cyrilo-metodské oslavy k 1000-ročnému výročiu príchodu slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a sv. Metoda. Francz Liszt svojou osobnou prítomnosťou, tvorbou a aktivitou predstavoval šokujúce prekvapenie, ba smelosť, s ktorými si nielen muzikológovia, historici ale ani politici nevedeli a nevedia dať rady. Tento paradox je tým väčší, že Liszt odmietol venovať pozornosť sv. Štefanovi – kráľovi.

Tesne po Lisztovej smrti si aj v uhorskom parlamente uvedomili, že Franz Liszt, ktorý sa celý život predstavoval oficiálne ako „Uhor“, nebol svojim životom, svojou tvorbou v súlade s predstavami uhorskej histórie, kultúry a politiky z pohľadu Maďarov.

Výsledkom bolo, že dňa 26. februára 1887 predseda vlády Kálman Tisza predniesol na pôde maďarského parlamentu vyhlásenie, ktorým Maďari degradovali umeleckú veľkosť Franza Liszta a odmietli ho prijať ako maďarského skladateľa.

Dňa 15. októbra 2006 pri slávnostnom otvorení Koncertného domu Franza Liszta v Raidingu, prezident Rakúskej spolkovej republiky Heinz Fischer v prítomnosti Lisztovej prapravnučky Nike Wagner a taktiež za prítomnosti európskej kultúrnej elity i rakúskej muzikológie predniesol vyhlásenie, v ktorom potvrdil (na základe rakúskych výskumov) slovenskú identitu Franza Liszta: „Bundespräsident Heinz Fischer hob in seiner Rede die europäische Dimension von Liszt hervor, der als Mitglied der slowakischen Minderheit im damaligen Ungarn geboren wurde und zum polyglotten Weltbürger aufstieg.“

a

Oskár Cvengrosch
Text bol zostavený z úryvkov prác Miroslava Demka:

1. Franz Liszt Ukradený skladatel, str. 48 až 60
2. Vyhlasujeme: Franz Liszt je slovenský skladateľ str. 3

 

V roku 1697 umiera švédsky kráľ Karol XI. Jeho telo slávnostne pochovávaju v Štokholme, hlavnom meste Švédska, 24. novembra roku 1697. Pre účely pohrebnej ceremónie bola samozrejme napísaná zvláštna pohrebná reč, ktorá bola prečítaná na zhromaždení celého švédskeho dvora. Oficiálnym dvorným ceremoniálom a autorom pohrebnej reči bol švédsky jazykovedec, zberateľ kníh a diplomat Johan Gabriel Sparwenfeld (1655–1727), ktorý strávil tri roky v Moskve. Táto pohrebná reč bola napísaná latinskými písmenami v jazyku blízkom dnešnej ruštine. Tento fakt v rámci skaligierovskej verzie histórie, ktorá sa v súčasnosti učí na školách, vyzerá absolútne divoko.

Historici nás presvedčujú, že „nič ruské“ v takomto rozsahu za hranicami romanovského Ruska v XVII storočí nebolo. A už vôbec nie vo Švédsku, s ktorým Rusko viedlo často vojny. Vsťahy so Švédskom boli v týchto časoch veľmi zložité, zavše nepriateľské.  Švédsko je  cudzia krajina, vzdialená Rusku kultúrou i históriou, s úplne iným “starým” jazykom, kde nenachádzame nič ruského, a už vôbec nie na najvyššej oficiálnej úrovni. Jednako sa však nečakane ukazuje, že skutočný obraz XVII. storočia bol úplne iný.

Šokujúci (no iba v súčasnom zmysle chápania dejín) fakt prednesenia pohrebnej reči v ruštine na oficiálnej slávnostnej ceremónii pohrebu švédskeho kráľa, vo švédskom hlavnom meste, za prítomnosti švédskeho dvora,  si dnes žiada neodkladné vysvetlenie. Súčasní historici si to viac menej uvedomujú, no snažia sa priveľmi neupozorňovať na tento prekvapivý dokument.

Celá vec vyšla na povrch len náhodne, počas výstavy „Orol i Lev. Rusko i Švédsko v XVII. Storočí.“, ktorá sa uskutočnila v Moskve v roku 2001. Materiály výstavky boli publikované v skromnom katalóogu, ktorý videl len málokto. Samozrejme, že v komentári k tejto švédskej pohrebnej reči, napísanej po rusky, avšak latinským písmom, historici predkladajú svoje vlastné „vysvetlenie“. Píšu doslova:

Príčina, prečo reč bola napísaná po rusky, podľa všetkého, pramení v snahe UROBIŤ JU POCHOPITEĽNOU RUSKÝM PODDANÝM ŠVÉDSKEHO KRÁĽA.

Tu treba rovno povedať, že z takejto interpretácie vyvstáva množstvo otázok. Vychádza, že XVII. storočí bolo ruských poddaných v Švédsku natoľko veľa, že kvôli nim vládnuca špička bola nútená predniesť pohrebnú reč na pamiatku kráľa po rusky! Potom je možné, že samotná vládnuca elita švédskej spoločnosti i kráľovský dvor, pozostávali v tom čase ešte v značnej miere z potomkov Slovanov, žijúcich i vládnucich nie tak dávno na území Veľkého = „mongolského“ impéria XIV až XVI storočia, ktoré sa v tomto období rozprestieralo i na území súčasného Švédska.

Pohrebný prejav sa uchoval v zbierke kódexov v univerzitnej knižnici v Uppsale, počnúc stranou 833 tohto kódexu, zaberajúc osem strán.  Známy je ešte jeden exemplár, uložený v Kráľovskej knižnici v Štokholme. Na titulnom liste je napísané:

“Placzewnaja recz na pogrebenie togho prez segho welemozneiszagho i wysokorozdennagho knjazja i ghossudarja Karolusa odinatsetogho swidskich, gothskich i wandalskich (i proczaja) korola, slavnagho, blaghogowennagho i milostiwagho naszego ghossudaja (!), nynjeze u bogha spasennagho. Kogda jegho korolewskogo weliczestwa ot duszi ostawlennoe tjelo, s podobajuszczjusae korolewskoju scestju, i serserdecznym wsich poddannych rydaniem byst pogrebenno w Stokolnje (!) dwatset-scetwertago nowemrja ljeta ot woploszczenia bogha slowa 1697“.

Titulná strana pohrebnej reči.

Oslavná báseň venovaná zosnulému kráľovi.

Ďalej nasleduje šesť strán prejavu, tiež po „rusky“ a končí oslavnou básňou o zomrelom kráľovi. Meno autora nie je uvedené, avšak na poslednom riadku prejavu je napísané: „Jstinnym Gorkogo Serdsa Finikom“, kde prvé písmená slov sú zvýraznené tučným písmom, ktoré sa javia ako iniciály autora – Johan Gabriel Sparwenfeld.

V poslednom riadku pohrebnej reči sú zvýraznené písmená, ktoré sa javia ako iniciály autora – Johan Gabriel Sparwenfeld

V roku 1618 Gustáv Adolf vyzval holandského  typografa Petra van Zelova, ktorý mal vytvoriť (pravdepodobnejšie však iba obnoviť) cyriliku v Štokholme. V typografii Petra van Zelova bol vydaný v roku 1638 „Alphabetum Rutenorum“ , kde boli uvedené aj švédske ekvivalenty ruskej abecedy. Okrem toho tam boli uvedené aj Otče náš, Symbol viery, Desať božích prikázaní, ako paralelný text v cirkevno-slovankom jazyku a švédskom. Ruský diakon Izák Toršakov dostal úlohu preložiť Katechizmus do ruštiny, ten bol vydaný v typografii Zelova v roku 1628.

Potom v krajinách západnej Európy nastúpili zmätky reformácie.  Začala sa tvrdo presadzovať nedávno vytvorená latinksá abeceda. Spočiatku obyvatelia západnej i severnej Európy mali veľké problémy pri zapisovaní slovanských slov novými latinskými písmenami. Napríklad pri písaní ruského Щ  latinkou, bolo použité smiešne SZCZ, napriek tomu to robili. Ľudia “krútili hlavou”, no písali takto. Časom si postupne privykli. Deti všeobecne nemali problem, pretože sa tento nový komplikovaný zápis učili ako niečo nové. Čoskoro všetkých presvedčili, ako by to  ”tak bolo vždy, od staroveku”. Čo však bola absolútna nepravda. Strata jazykovej a tým vlastne i duchovnej identity sa udiala v XVII.  storočí, pričom do tohto obdobia obyvatelia západnej a severnej európy hovorili slovanskými nárečiami (po “rusky”) a písali cyrilikou. Noví vodcovia reformácie začali „vymývanie mozgov“, postupne rekvalifikovali obyvateľstvo so slovanským jazykom reformačných krajín na nové jazyky, ktoré boli reformátormi práve vytvorené. Týmto spôsobom bol vytvorený aj švédsky jazyk. Aby to malo psychologickú váhu, tak demagogicky uvádzali, že ten „ich reformačný jazyk je veľmi, veľmi starý“. Namiesto starej cyriliky zaviedli nedávno vymyslenú latinu. Preto oficiálnu švédsku pohrebnú reč na pomiatku švédskeho kráľa napísali ešte po rusky, ale už v latinke. Tu sa stretávame s procesom aktívneho vytláčania slovanského jazyka novými jazykmi epochy reformácie na území Škandinávie.

Oskár Cvengrosch

Zdroj: “Placzewnaja recz…” univerzita v Uppsale (kópia z Uppsaly)

ostatný text voľne spracovaný podľa http://chronologia.org/charskii_rim/09_02.html

V prípade záujmu  zašlem mailom celý text (4,9 MB) “plačevnej reči” .

Dňa 30. apríla 2012 o 16,00 hod sa v k Knižnici P.O.Hviezdoslava v Prešove uskutočnila beseda so slovenským bádateľom a výskumníkom PhDr. Cyrilom A. Hromníkom. Besedu usporiadal miestny odbor Matice slovenskej v Prešove.

 

 Celú prednášku si môžete pozrieť tu:
Sloveni, Slováci, kde sú vaše korene? – Beseda s PhDr. Cyrilom A. Hromníkom Part 1
Sloveni, Slováci, kde sú vaše korene? – Beseda s PhDr. Cyrilom A. Hromníkom Part 2

Malou ukážkou aké drahokamy histórie sa dajú nájsť na Slovensku je nasledujúci výťah z rozpísanej, ale z ďaleka nie dokončenej knihy

VÁH, Neváhaj, na Považí UVAŽUJ o čo ide v POVAŽSKEJ BYSTRICI?
(O Cusus? O Um!)

By Dr. Cyril A. Hromník

……Sakrálnu podstatu Modlatína pripúšťal už archeológ Petrovský-Šichmana plne ju prijal historik Turca, Ján Beňko, ktorý ho popísal ako „kultové miesto.“

Hneď nad Modlatínom Očistná Cesta prechádzala Hornou (stanicou smrti) Marikovou a celú cestu pozdlž Potoka Smrti dodnes lemujú maličké usadlosti nesúce mená niekdajších pútnikov: Kohútovci, Ficovci, Končitkovci, Papradňanovci, Balejov, Kondrkovci, Vajdovci, Jurekovci, Hajdovci, Kurejovci atď. Niektoré z týchto starodávnych mien sa zachovali aj v priezviskách dnes žijúcich ľudí, ako napríklad Ján Paganík z Pagaňova, ale to nepoukazuje na ich nedávny pôvod. Skôr poukazuje na kontinuitu slovenského osídlenia celej oblasti pod Javorníkmi od tých najstarších dôb, teda už z dôb pred Rimanmi ba aj dávno pred tzv. Keltami. Tieto mená sa časom obnovovali a zlaďovali s meniacou sa formou miestnej slovenčiny v dôsledku obchodných aj iných pohybov obyvateľstva, ako aj v dôsledku cudzích, imigračných vplyvov, ale starodávna tradícia uplatňovať tu osobné mená pútnikov, neskôr aj vlastníkov tu tvrdošijne aj v neskorších dobách pretrvávala.

Jedným z často opakovaných názvov je meno Kočací zámek a ten sa spája s pozostatkami kamenných stavieb, valov a pod., ktoré nemajú zrejmy obranný význam. Také stavby popisuje tamilské slovo kōçam alebo kōśam, odkiaľ zrejme Kočací, a toto meno zaiste pochádza z doby pred tzv. Keltami, čiže pred 5. storočím pred Kristom. Aplikovalo sa na usadlosti s valom z náboženských dôvodov obkolesené. Náchádzame ho v okolí Hatné, Udiča, Milochov, Plevník, Kolárovice, Papradno, atď. Jeho synonymom je tamilský názov pre zemnú alebo aj kamennú ohradu symbolizujúcu ´Svet Bohov´ zvanú Suvar, ako ho vidíme v osade Suvarovce na už spomenutom Váhom omývanom Abbu Lingam na severozápad od Považskej Bystrice.

Mená tohoto typu prevládajú v celej podhorskj oblasti Javorníkov na juhovýchod od ich hlavného hrebeňa, ale úplne sa strácajú, akonáhle prekročíme ten hrebeň na severnú a severo-severozápadnú stranu hôr – pôvodne slovenskú dnes moravskú stranu. Zrejme na juhovýchodnej (vtedy i dnes slovenskej) strane pod hrebeňom končila cesta hľadania k pravde vedúcej umnosti a reči, čo len potvrdzuje kozmológiu Marikovského potoka Smrti. Pútnický pohyb z juhovýchodu na severozápad končí pri Vlkove. Veľmi pravdepodobným dokladom toho procesu je aj veľký počet tzv. mohylových hrobov, ktoré miestni archeologovia objavili v celej oblasti pod Javorníkmi.

 

Zaujímavé meno Vlkov sa udržalo na kozmologicky významnom mieste, kde sa protiprúdny smer Marikovského potoka Smrti mení o 90^o do prava, z kozmologického smeru juhovýchod–severozápad (k umu, reči, pravde) na smer juhozápad-severovýchod (na cestu Mesiaca do Šivaloky (Śivaloka), čo je dravidským equivalentom kresťanského neba). Vlk a pes v dravidskej kozmológii má úlohu strážcu rozhrania medzi pozemským a nebeským. Taký pes obyčajne doprevádza trojzubcom vyzbrojeného dravidského boha Kari, známeho v sanskritskými prakritmi hovoriacej severnej Indii pod menom Bhairava. Ten je oblečený vo vzduchu (digambara), to znamená nahý, na krku má dlhý nahrdelník z ľudských lebiek tých, ktorí už cestu k spáse našli, v štyroch rukách drží trojzubec, bubon času, slučku a kľúč k dverám medzi zemou a nebom. A tým kľúčom je slovo pravdy, t.j. vāh bohyne Uma/Sarasvati — v Starom zákone slovo Boha Jahvāh. V egyptskej mytológii sa mu hovorí Anubis, Strážca Podsvetia a ten, v podobe šakala, zaujíma polohu bdelého psa a vždy sa spája s obrazom mrtvého človeka. V kresťanskej dobe a teológii jeho rolu prevzal nebeský pastier Ježiš Kristus, ako ho bez vyslovenia jeho mena výstižne popísal anglický básnik Francis Thompson v básni „Nebeský pes.“ (The Hound of Heaven).

The Hound of Heaven   –  Nebeský pes

I fled Him, down the nights and down the days;
Utekal som pred ním, po nociach a po dňoch;

I fled Him, down the arches of the years;
Utekal som pred ním, po oblúkoch rokov;

I fled Him, down the labyrinthine ways
Utekal som pred ním, labyrintom uličiek
 
Of my own mind; and in the mist of tears
mojej vlastnej mysle; a uprostred sĺz

I hid from Him, and under running laughter.
Skryl som sa pred Ním, a za hlasného rehotu.

Up vistaed hopes I sped;
Za vidinami som sa hnal;

And shot, precipitated,
A výstrelil som, unáhlene,
 
Adown Titanic glooms of chasmed fears,
Dolu titanickými temnotami zívajúceho strachu,

From those strong Feet that followed, followed after.
Preč od tých mocných Nôh čo ma nasledovali, čo šli za mnou.

But with unhurrying chase,
Ale bez veľkého zhonu,

and unperturbèd pace,
nevyrušeným krokom,

Deliberate speed, majestic instancy,
Zvolenou rýchlosťou, majestátnym podnietením,

They beat – and a Voice beat
Oni bušia – a bušenie Hlasu

More instant than the Feet –
Naliehavejšie než Nohy –

‘All things betray thee, who betrayest Me.’
Všetko ťa zradí, kdo zradil si Mňa.”

(Francis Thompson: The Hound of Heaven)

Slovenský chrám Boha Kari/Bhairavu raz existoval na Šiancoch v Turci, ale ten zbúrali buď benediktánski mníši, ktorí tu po roku 1109 potierali slovenské “pohanské božstva”, alebo kresťanské vojska Ladislava I. (1077-1095) z kráľovského rodu maďarských Arpádovcov, medzi rokmi 1092-1094. Tak zamlkol zatiaľ unikátny chrám Nebeského Psa v Turci a s ním aj niekoľko-tisícročná tradícia dravidského (Śiva) Kari-Bhairavu a jeho verného nebeského psa. Či vo Vlkove mohla raz stáť svätyňa toho typu nie je celkom nemožné, ale zatiaľ tam nikto nič podobného nenašiel a neoznámil. Sám som túto lokalitu zatiaľ nenavštívil. Povšimnutia hodné však je, že najvyšší vrch Javorníkov v chotári Vlkova sa menuje Stratenec (1055 m.n.m.). Prečo Stratenec? Kto sa tu kedy stratil? Žeby sa tu boli strácali putníci idúci v nádeji za smrťou? Tu končila cesta proti prúdu Marikovského potoka Smrti a na jej konci by sa dal očakávať mejaký symbol smrti, po ktorom však dnes nieto rozpoznanej stopy, aj keď ten sa ešte môže raz nájsť. Namiesto toho, symbolicky tu stojá tri betonové kríže nedávneho datumu, bezpochybne symbolizujúce Smrť – či už boganských alebo aj kresťanských pútnikov. Malá tabuľka povedľa, ktorej obsah som obdržal až ďaleko neskoršie, vysvetľuje, že “Dne 3. května 1945 při osvobozování Velkých Karlovic zde na Ztracenci padli dva neznámí příslušníci 1. Čs. armádního sboru a Andrej Rabčan, narozen 9.11.1922 v Drabsku.” Pamätník má tvar 3 krížov a bol postavený v roku 1969.

Stratenec. Tri Kríže.

 

Dr. Cyril A. Hromník
Historian/Researcher
Cape Town, South Africa

Cyrilika je starsia ako glagolika.pdf

Svätý Cyril dal Slovanom na Veľkej Morave geniálny dar svetovej úrovne – cyriliku; glagolika je jej pozdejšou deformaciou.

 

1. Úvod

Najnovšie bádania ukazujú, že Slovania tvoria autochtónne obyvateľstvo Európy. Pochádzajú nie z jedného, ale z troch praslovanských plemien, ktoré história pozná pod menami: Skýti, tj. Rusi (plemeno Magog), Kelti (plemeno Gomer), Moscho-Iberi, tj. Mosko-Sibírčania (plemeno Mosoch-Tubal). Jazyk týchto troch praslovanských plemien už v predhistorických dobách citeľne ovplyvnil všetky európske jazyky, včítane gréčtiny a latinčiny.

Pod pojmom «rus», príp. «ruský» (alebo «skýtsky») jazyk sa v tejto štúdii rozumie kultúrna reč praslovanského plemena Magog, z ktorého pochádzajú tzv. kráľovskí Skýti (spomína ich Herodot už v 5. storočí pred Christom) – priami predchodcovia dnešných podkarpatských Rusínov severovýchodného Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Nemožno ho teda plne a priamo stotožňovať ani s dnešným moskovským (tzv. rosíjskym), ani bieloruským, ani ukrajinským jazykom. Slovo «rus» («ros») je praslovanské slovo «iránskeho» pôvodu, vo význame: kráľ, pohlavár (hlava), vodca, prvý, tj. vodca Slovanov. Je to synonymické slovo k výrazu «cár» (iránske “sar” hlava), čo v praslovančine znamenalo tak isto: kráľ, hlava, vodca alebo mág (učiteľ, mudrc, čarodejník, tj. príslušník plemena Magog). Slovo «rus» («ros») v tejto štúdii teda v žiadnom prípade neoznačuje obyvateľa bývalého Sovietskeho Zväzu, ako sme boli na to doteraz bežne zvyklí, ani obyvateľa súčasného moskovského Ruska, ani Ukrajinca v dnešnom slova zmysle. Slovo «rus» («ros») v doslovnom význame: prvý-predák, hlava-pohlavár, počiatok-náčelník, označuje v tejto štúdii príslušníka kráľovského plemena mágov (plemeno Magog).

I keď cyrilika a glagolika sú abecedy siahajúce viac ako jedno tisícročie späť do naších dejín, slovo «rus» siaha ešte ďalej. Pri štúdiu tohto neobyčajne tajomného slova-názvu, musíme pracovať s pojmami, názvami, spoločenskými útvarmi a vôbec ľudskou civilizáciou spred 5000 (päťtisíc!) rokov. Až tam totiž siahajú dejiny tohto slova a národa. Preto si treba hneď na začiatku jasne uvedomiť, že neslobodno zamieňať pojem “rus” spred 5000 rokov s dnešnými pojmami «komunizmu», «Moskvy», «Ukrajiny»… Samozrejme, že určitý súvis tu je, avšak aký, to ukáže len dôsledné štúdium celej problematiky až do konca. Závery treba robiť až na konci, a nikdy nie na začiatku. Na začiatku však treba odstrániť všetky predsudky a antipatie voči slovu «rus», ktoré v nás vytvorilo, alebo vytvára súčasné prostredie.

O pôvode a histórii slova «rus» bude okrem iného i samostatná a veľmi rozsiahla štúdia v jednom z nasledovných čísiel Krásnobrodského zborníka.

 

2. Predhistorické-predcyrilské písmo Slovanov

Baziliánsky mních Chrabr vo svojom Skazanij o pismenech, ktoré bolo napísané ihneď po smrti sv. Cyrila a Metoda, hovorí, že Slovania na počiatku, tj. v čase kým boli pohanmi, nemali zvláštnych písmen, ale prostredníctvom čiar-čŕt a rezov-zárezov čítali (doslovne sčítavali, tj. spočítavali zárezy) a hádali (tj. veštili, vykladali ich význam).

Mních Chrabr naráža na tzv. hranové ogamické písmo Praslovanov, čo je vlastne sústava vodorovných a šikmých zárezov-čiar, ktoré sa písali zdola nahor, obyčajne na zvislo stojací bukový (príp. hrabový) kmeň, alebo hranu náhrobného kameňa. Takýto spôsob písania dokazujú aj ogamické náhrobné nápisy starých Gálov-Keltov (Praslovanov) objavené napríklad v Írsku. Čítanie takéhoto textu pozostávalo vlastne z počítania zárezov. O ogamickom spôsobe písania náhrobných nápisov na hranu kameňa alebo bukové (hrabové) drevo v slovanskom prostredí svedčia aj dva staroslovanské výrazy: «grana» hrana a «graň» verš, tj. zapísaná skupina slov. Výraz «graň» v rusínskom jazyku (Rusínov-Bojkov) znamená nielen «na hranu kameňa zapísané slovo», ale i rozžeravenú pahrebu, čo znova ukazuje na pohrebnú prax, pri ktorej sa takéto náhrobné nápisy užívali. Arabský spisovateľ 10. storočia Ibn-Fadlan (r. 920 po Chr.) bol očitým svedkom pohrebu jedného (slovanského) pohlavára-rusa: Jeho mŕtve telo, spolu i s jeho, v pohrebnej tryzne udusenou ženou a inými kultovými predmetmi spálili v pohrebnej vatre a na pahrebu so zvyškami neprehoretých kostí navŕšili zeminu.

Tak vznikol hr(o)b, do ktorého na vrch zatľkli drevený kôl, na ktorý napísali (!) meno zosnulého. Drevený kôl musel mať hladkú kôru, lebo taká bola najvhodnejšia na robenie zárezov. V našich zemepisných podmienkach takúto kôru má buk a hrab. Slovanské výrazy hrob, hrab, pa-hreba, po-hreb… dokazujú serióznosť a logičnosť tejto úvahy bez ďalšieho komentára.
Skutočnosť, že vo vyššie spomínanom opise arabského historika šlo o pohanský kult, vylučuje možnosť, že by bola na písanie použitá abeceda, alebo písmo, ktoré vytvoril sv. Cyril, a ktoré sa medzi Slovanmi rozšírilo až súčasne spolu s kresťanstvom. Medzi stromami mal okrem hrabu zvláštne postavenie i buk. Jeho hladká kôra slúžila praslovanským rusom-pohlavárom a čarodejníkom-mágom (praslovanského plemena Magog) tiež predovšetkým na robenie zárezov – teda na písanie. Tajomnými zárezmi-čiarami vyrezanými do bukovej kôry si č(i)arodejníci navzájom odovzdávali informácie, ktorým nikto nezasvätený nerozumel. Len čarodejníci poznali tajomstvo čiar na bukovej kôre. Preto sa nemožno ani diviť, že naši predkovia prvé (ogamické) písmená majúce podobu rovných alebo šikmých zárezov v bukovej kôre, nazývali jednoducho «buky». Odtiaľ majú svoj pôvod i originálne slovanské výrazy ako: azbuka, bukva alebo bukvar… Keltský-praslovanský pôvod má i anglické «book» [čítaj buk], čo značí predmet, na ktorý sa píše, tj. knihu, na stránky ktorej dnes možno písať podobne ako kedysi na bukovú kôru.

Robením rýh do kameňa alebo zárezov, čŕt-čiar do dreva sa v minulosti čarovalo, veštilo, predpovedala sa budúcnosť, osud človeka, ba nadväzoval sa i údajný kontakt s pohanským božstvom… Zárezy sa robili do kôry stromov, alebo rýpali do kameňa, veštilo sa i z čiar na rukách… Písmo malo teda už od svojho zrodu vždy sakrálny- posvätný ráz.

O magickom kulte čiar-čŕt (teda písmen) svedčia i staroslovanské výrazy ako gramota napísaný text, abeceda, písmo a «grom» hrom, porov. gr. grámma čiara, písmeno. Tieto presvedčivo ukazujú na bezprostredný súvis so slovanským bohom búrky a blesku Perúnom, ktorý v čase letných búrok nezriedka prehovoril k ľuďom hlasom hromu a bleskom písal na oblohu svoju hramotu, tj. svetelné čiary, ktorým údajne rozumeli znova len hramotní (gramotní), tj. znalci čiar – čarodejníci.

Títo tlmočili údajné odkazy Perúna negramotnému ľudu samozrejme tak, ako a kedy sa im zachcelo, teda vždy vo svoj prospech. Ovládli takto celú sféru života, preto boli obyčajne, a to už od najstarších dôb, hlavami-rusmi slovanských rodov (kmeňovými náčelníkmi).

Primitívne predhistorické praslovanské písmo, pozostávajúce z jednoduchých čiar a zárezov do bukového alebo hrabového dreva, o ktorom hovorí baziliánsky mních Chrabr, dostalo názov «ruskoje» («ryskove»), lebo ho ovládali len pohlavári-rusi (z “iránskeho” «ros» hlava, vodca), ktorí boli zároveň i najvyššími čarodejníkmi rodov. «Ruským» ho nazýva i životopisec sv. Konštantína-Cyrila v Žití Konštantínovom (pozri ďalej). Zo slova «rus» totiž pochádza, po prepise latinkou, i dnešné slovenské slovo «rys», príp. «ryska», čo značí vyrytá čiara, alebo slovo «rysovať», tj. robiť rovné čiary. Cyrilské «u» totiž odpovedá latinskému ypsilonu (y). Dokonca i «buk», tj. strom, na drevo ktorého sa najčastejšie “rysovalo”, teda písavalo, sa u Praslovanov pôvodne označoval priamo názvom «rus». Svedčí o tom perzský-iránsky výraz «raš» buk. Pradomovina Slovanov (Keltov, Skýtov i Mosko-Iberov) je totiž v Malej Ázii a «raš» je stará výslovnosť slova «rus» (porov. dnešné angl. «Russia» [čítaj raša], čo znamená Rusko). Niektorí bádatelia sa preto kedysi mylne domnievali, že Slovania nemali nijaký názov pre strom – buk, z čoho mylne usudzovali, že tento strom Slovania vôbec nepoznali a preto pravlasť Slovanov mylne hľadali v zemepisných šírkach, kde buky nerastú.

Slovo «rus» malo už v dávnoveku aj druhý-sekundárny význam «červený» (pozri str. 48, 54), preto «ruské písmo», alebo tzv. «ruská hramota» je vlastne to isté, čo «červená hramota». Nie je teda vôbec náhoda, že Gréci (napr. Herodot, História, V,56) takouto «červenou hramotou» nazývali písmo užívané v Malej Ázii (pradomovine Slovanov). Po zničení maloázijskej Tróje (pozri pozn. 99) v prvom tisícročí pred Christom bol praslovanský živel v Malej Ázii navždy paralyzovaný a «červená-ruská» kultúra praslovanských mágov-rusov dodatočne živorila u severosemitských kmeňov pod gréckym označením «červená-fénická» kultúra, aby sa pozdejšie stala základom gréckej, etruskej, ba i latinskej kultúry a písma.

Slovania mali teda ešte pred príchodom sv. Cyrila a Metoda tzv. ruské (ruskoje – dnes by sme povedali «ryskové-červené») písmo. Máme o tom niekoľko nepriamých, ba i priamých dôkazov. Žitie Konštantína napríklad priamo konštatuje, že sv. Cyril ešte pred svojim príchodom na Veľkú Moravu, na svojej druhej misijnej ceste do Chersonu (= mesto slovanského boha slnka – Chorsa), objavil Evanjelium a Psaltyr (= kniha žalmov), napísaný «ruskými písmenami», ba stretol tam aj človeka, ktorý vedel čítať toto písmo. Na nemalé prekvapenie všetkých, píše ďalej Žtie, sv. Cyril za krátku chvíľu, len čo sa naučil rozoznávať jednotlivé písmena od seba, začal ich i sám správne čítať a vykladať zmysel textu.

Predpokladá sa, že šlo o text zapísaný vyššie spomínaným tzv. hranovým ogamickým písmom v reči staroslovanskej-skýtskej (ruskej, teda v reči kráľovského praslovanského plemena Magog), ktorú sv. Cyril a Metod ako rodáci zo Solúna veľmi dobre ovládali.

Na vyššie citovanej správe Žitia je zarážajúce, že i keď sv. Cyril podobne ako všetci prítomní, videl text písaný záhadnými «ruskými» písmenami prvýkrát vo svojom živote, predsa ho začal za krátku chvíľu nielen čítať, ale dokonca i vykladať jeho zmysel, a to ako podotýka Žitie, na nemalé prekvapenie všetkých prítomných. Podarilo sa mu to, pokračuje Žitie, len čo sa naučil rozoznávať jednotlivé písmená, samohlásky a spoluhlásky, a to prikladajúc (= porovnávajúc) ich k svojej vlastnej reči.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že neznámy text musel byť písaný v jazyku, ktorý sv. Cyril veľmi dobre ovládal, veď Žitie jasne hovorí, že keď «našiel človeka, ktorý rozprával tou rečou (v ktorej bolo Evanjelium písané), besedoval s ním». Celý problém teda spočíval iba v rozpoznaní neznámych tvarov písmen, tj. v dešifrovaní neznámeho kódu abecedy, reč však už sv. Cyril poznal veľmi dobre (bola to totiž jeho materinská reč), ktorú ovládal lepšie ako gréčtinu. Ak pripustíme, že sv. Cyril ako byzantský baziliánsky mních poznal Evanjelium a v každom prípade i Psaltyr úplne naspamäť (čo u východných mníchov modliacich sa každý deň celé Pravidlo nebolo vôbec prekvapujúce), nebolo preň veľkým problémom, čítať a vykladať dobre známy biblický text v tak dobre známom jazyku, a to len čo dešifroval kód písma, tj. pochopil zmysel ogamických čiar. A navyše, veď mal pri sebe i človeka, ktorý mu neznáme písmo pomáhal dešifrovať.

Nález Evanjelia a Psaltyra písaného v rusínskej-skýtskej reči, avšak nepraktickým a ťažko rozlíšitelným ruským-ryskovým písmom, s najväčšou pravdepodobnosťou inšpiroval sv. Cyrila, aby o niekoľko mesiacov neskôr pred svojou treťou misijnou cestou vytvoril pre Slovanov geniálne jednoduchú cyriliku.

Túto chersonskú inšpiráciu dokazuje i rukopis (Толковая Палеа) z 15. storočia.
Pri vytváraní cyriliky použil sv. Cyril praktické, stáročiami overené tvary gréckej abecedy, doplniac a prispôsobiac ich požiadavkám slovanskej fonetiky. Nájdenie «ruského (ryskového)-červeného» písma vysvetľuje aj tú skutočnosť, ako mohol sv. Cyril v tak úžasne krátkom čase vytvoriť tak perfektnú slovanskú abecedu (azbuku). Takto sa teda zrodila cyrilika – geniálne to dielo geniálneho ducha, ktoré spolu s kresťanskou vierou v Trojjediného Boha, prinesenou sv. bratmi medzi Slovanov, zachránilo tri slovanské plemená pred kultúrnym pohltením a totálnou asimiláciou zo strany Germánov (ktorej podľahli napr. severní Rusi, tj. Prusi – porov. lat. «boreus Russus» = «Borussus» Prus) a postavilo slovanskú kultúru na roveň gréckej a latinskej. Jednoduchosť, životaschopnosť a genialitu tohto veľdiela (cyriliky) potvrdzuje nielen jej vyše 1100 ročná prax, ale i všetky moderné slovanské jazyky, ktoré sa dodnes napájajú z cyriliky a zo spisovnej staroslovančiny, ktorú nám cyrilika zachovala.

 

Text je úryvkom z práce  G. A. Timkoviča, ktorý vyšiel v Krasnobrodskom zborniku, Presov, III/1-2, 1998. Celý text si môžete stiahnuť TU. V originálnom texte sa nachádza množstvo obrazovej dokumentácie a texty v cyrilike ako i doplňujúce poznámky, ktoré som z technických i časových dôvodov v úryvku neuviedol.

Ďalšie kapitoly:

3. Vznik gréckej a latinskej abecedy

4. Cyrilika – geniálne dielo sv. Cyrila

5. Glagolika (permská hramota) – úmyselná a cieľavedomá deformácia cyriliky

6. Vznik neocyriliky

7. Záver

 

Kniha má 208 strán. V prípade záujmu si knihu v printovej podobe môžete objednať na adrese:

Vladimir Timkovič
Štefanikova č. 11
040 01 Košice
alebo na telefónnom čísle:  0905496778

 

Oskar Cvengrosch