…pokračovanie, podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

Pôvod pojmov Uhor-Uhorsko i jeho variant Ugor, Ungarn, Venger atď. je čisto slovenský, ako na to už bolo v tejto knihe poukázané niekoľko krát. Avšak takým jednoznačným a exaktným dôkazom o nemaďarskosti slova Uhor nájdeme v katakombách pri Soľnohrade (dnes Salzburg, Rakúsko). Tu v útrobách Mníchovho vrchu (Mönchsberg) sa nachádzajú katakomby, kde v jednom z výklenkov sa nachádza pamätná tabuľa na ktorej stojí:

ANNO DOMINI CCCC LXXVII ODOACER REX RHUTENORUM GEPPIDI GOTHI UNGARI ET HERULI CONTRA ECCLESIAM DEI SEVIENTES BEATUM MAXIMU CUM SOCIIS SUIS QUINQUA GINTA IN HOC SPELEO LATITANTIBUS OB CONFESSIONEM FIDEI TRUCIDATOS PRECIPITARUNT NORICORUM QUOQUE PROVINCIAM FERRO ET IGNE DEMOLITI SUNT.

Obr. 1. Salzburgská doska, Soľnohrad, Rakúsko. Nápis z roku 477, spomína kmeň menom Ungari (Uhri).

Voľný preklad tejto dosky znie: „Roku Pána 477 Odoaker, kráľ Rusínov, Gepidov, Gótov, Uhrov a Herulov, (vo vojne) proti cirkvi Božej, blaženého Maxima a jeho päťdesiatich druhov, pre vyznávanie viery v tejto skrytej jaskyni zabil, vyhodil ich, aj provinciu Norikum mečom a ohňom spustošil.¹

Zreteľný je rok 477 a rovnako zreteľné je meno jedného z kmeňov – UNGARI. Keďže všetky oficiálne historické zdroje nás presvedčujú, že Maďari, sťaby Uhri (Ungari), vtrhli do Karpatskej kotliny koncom 9. storočia, Salzburská doska sa zdá byť v tomto kontexte zdanlivo neriešiteľným rébusom.

Soľnohradská doska však ukrýva ešte jednu zvláštnosť. Preklad časti „ODOACER REX RHUTENORUM GEPPIDI GOTHI UNGARI ET HERULI“ ako „Odoaker, kráľ Rusínov, Gepidov, Gótov, Uhrov a Herulov“ nie je celkom správny. Zreteľne vidieť že „RHUTENORUM“ je v inom páde ako „GEPPIDI GOTHI UNGARI ET HERULI“. Koncovka „-orum“ sa v latinčine používa v súvislosti s 2. pádom množného čísla u podstatných mien (prekladáme ako Rhutenov), ako aj u prídavných mien (prekladáme ako Rhutenských).   Tvary „GEPPIDI GOTHI UNGARI ET HERULI“ končia koncovkou „-i“, ktorá je typická pre množné číslo podstatných mien, teda do slovenčiny prekladáme v rovnakom tvare ako „GEPPIDI GOTHI UNGARI A HERULI“.

Text soľnohradskej dosky by mal byť teda správne čítaný ako „Odoaker, kráľ Rhutenov, Gepidi, Góti, Uhri a Heruli“, rozmenené na drobné, ako „Odoaker, kráľ Gepidi Rhutenov, Góti Rhutenov, Uhri Rhutenov a Heruli Rhutenov“, respektíve „Odoaker, kráľ Gepido Rhutenov, Góto Rhutenov, Uhro Rhutenov a Heruli Rhutenov“ (ak Rhuteni sú podstatné meno), alebo „Odoaker, kráľ Rhuténskych Gepidov, Gótov, Uhrov a Herulov“ (ak Rhuteni sú prídavné meno). V oboch prípadoch je však zrejmé, že Gepidi, Góti, Uhri a Heruli mali spoločné meno Rhuteni (Rutheni, Ruseni, Raséni, Rusíni).

Dnešná maďarčina  pozná slovo Magyarország, čo značí Maďarsko. Časť ország v tomto slovnom spojení prekladáme ako krajina, štát, dŕžava. No a tento ország je zjavne identický s iným maďarským slovom orosz, čo znamená Rus, ruský. Autori jazyka zjavne čerpali zo starých „slovanských“ zdrojov, kedy sa krajinám a dŕžavám „slovanskej“(árijskej) Tartarie hovorilo „Rus“ (Kyjevská Rus, Červená Rus, Bela-rus), pričom Maďari sa svojím ország – orosz k tejto „slovanskej“ (Rhuténskej) dŕžave týmto zjavne, aj keď určite nevedomky, hlásia.

Je dôležité si uvedomiť, že Uhri nikde v dobových prameňoch nie sú spomínaní ako Maďari, ale len ako Uhri, Ungari a pod. Tento prelom nastal až koncom 18. a hlavne v 19. a 20. storočí. Falšovanie pojmov je napríklad dobre viditeľné v knihe Magnae Moraviae fontes historici – Prameny k dějinám Velké Moravy, vydanej štátnym pedagogickým nakladateľstvom v Prahe v roku 1964. Kniha je zvláštna tým, že v ľavom stĺpci je starý text (žiaľ nie originál), a v pravom český preklad. Tu napríklad v časti „Fuldské anály“ na strane 121 v súvislosti s „Maďarmi“ nachádzame: „Avari, qui dicuntur Ungari,..“, pričom voľný preklad znie: „Avaři, kteří se nazývají Maďari,..“. To isté nájdeme i na strane 122, 127 a 129. ²

V letopisoch soľnohradských (Annales Iuvavenses maximi, 15. stor.) sa o roku 881 píše: „Primum bellum cum Ungaris ad Weniam. Secundum bellum cum Cowaris ad Culmite.“, čo Českí historici preložili ako: „První boj s Maďary u Wenie (Viedeň). Druhý boj s Kovary u Kulmitu.“ Tu nielenže bystrovtipní historici urobili z Uhrov (Ungaris) Maďarov, ale z Kovárov (Kovaľov, Quadov) vytvorili akýsi chazarský kmeň! ²

V kronike prümskeho opata Reginova (Reginonis abbatis prumiensis chronicon, 10. – 11. stor.) je to obdobné. „Anno dominicae incarnationis DCCCLXXXVIIII. gens Hungarium ferocissima…“ je prekladané ako „Roku osmistého osmdesátého devátého od vtělení Páně vytáhl národ Maďarů…“. Čo je zaujímavé, ďalej sa úvádza, že tí „gens Hungarium“ (kmeň Hungrov, určite nie Maďarov) sú „najdivokejší a nad všetky obludy krutejší, zo skýtskych kráľovstiev a močiarov (pochádzajúci), ktoré Don rozprestiera svojim tokom do nedozierna…“. Je tu zreteľná narážka na to, že ide o Skýtov a že pochádzajú z močiarov. Hungrom, je zjavne pripisovaný rovnaký pôvod ako „Slovanom“.

Letopisy svätohavelské väčšie (Annales sangallenses maiores) uvádzajú: „Arnolfus contra Maravenses pergebat, et Agarenos ubi reclusi erant, dimisit“, a i tu sú Agarenos prekladaní ako Maďari. ²

A rovnako Maďarov nenájdeme ani v „Odvete Liudpranda, biskupa kremonského“ (10. storočie), v Chronicum Suevicum universale (12. stor.), v Kronike Herimana z Reichenau (11. stor.), v Dejinách biskupov hamburgskej diecézy od Majstra Adama Brémskeho (koniec 12. stor.), v Gallovej kronike (12. stor.), v Kosmasovej kronike (12. stor.), v Admontských letopisoch (12. stor.), v Letopisoch Hradištských (12. stor.), nespomína ich ani Saský letopisec (12. stor.), dokonca Maďarov nenájdeme ani v podvrhu známom ako Anonymova kronika (originál tzv. “Anonymovej kroniky” sa nezachoval. Jedna kópia údajne z 13. stor. sa dochovala akousi náhodou práve v Sečanského národnej knižnici. Po prvýkrát  bola publikovaná až v roku 1746.), čo je v celku logické, pretože Maďari ústami grófa Sečéniho vznikli až po roku 1826. Vo všetkých historických prácach nachádzame len Hungaros, Hungari, Hunguari, Ungari, Ungarii – teda Uhri.²

Uhri teda zjavne neboli Maďari, záhadou však zostáva pôvod pomenovania Maďar. Hľadať historické korene je veľmi obtiažne, pretože v 19. storočí bolo maďarizátormi vyprodukovaných množstvo dokumentov označovaných súčasnými historikmi ako autentické, dobové, čiže staré, starodávne. Rozpitvanie a odhalenie týchto podvrhov je náročné i pre tým vysokoerudovaných, dobre platených a hlavne nestranných odborníkov, čo je dnes zrejme nemožné, pretože skutočná pravda nie je žiadúca. Ísť touto cestou však snáď nie je ani potrebné, pretože jazyk Slovenov spolu s historickou realitou opisovanou v tejto knihe, ponúka relatívne čisté a jasné vysvetlenie.

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúce časti:

Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko I.
Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko II.
Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko III.

Príbuzné články: Chrobati – hraničiarska armáda Slovenskej zeme II.

Literatúra:

1. INFO Rusín, informačný mesačník Rusínov Slovenska, č.7 ročník III., júl 2006, str. 7

2. Dagmar Bartoňková, Lubomír Havlík, Zdeněk Masařík, Radoslav Večerka; MAGNAE MORAVIAE FONTES HISTORICI I, Státni pedagogické nakladatelství PRAGAE-BRUNAE, 1964

…pokračovanie, podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek. Táto časť je v prevažnej miere spracovaná na základe výsledkov výskumu Miroslava Demka.

Uhor-uhorský sa pôvodne vzťahoval na obyvateľstvo hovoriace sklavónskym jazykom teda na Slovänov, dnes jazykovo Slováci, Moraváci, Slavónci, Chorváti, Slovinci, Rusíni; ale geneticky všetci obyvatelia bývalého Uhorska, vrátane dnešných Maďarov. Tento pojem sa „lámal“ (postupne menil) v období maďarizácie – rozumej v období jazykovej a „kultúrnej“ reformy (úpadku). Celý tento podivuhodný proces je pekne odsledovateľný v živote svetoznámeho slovenského skladateľa Franca Lista.

Franz Liszt (*22.10.1811-†31.7.1886; Franz Liszt bol zapísaný pri narodení ako „Franciscus List“, bez „z“ ¹ ), slávny hudobný génius, sa narodil v dobe habsburgskej monarchie na pôde rakúskeho impéria v Raidingu. Pochádzal zo slovenskej minority a označoval sa ako Uhor, teda podobne ako mnohí Slováci (Sclavonci) v tej dobe – Magin, Bajza, štúrovci a iní. Tak sa predstavil i na prvom koncerte v roku 1820. Oficiálne pomenovanie Slovák sa uvádza až neskôr, v Bernolákovom Lexikóne z roku 1825. Dovtedy všetci Slováci, respektíve Sclavónci boli Uhri, matematicky zapísané Sclav=Uhor.

V decembri 1822 sa predstavil po prvý krát vo Viedni a to improvizáciami a Koncertom e mol Hummela, bratislavského rodáka. Nasledovali koncerty v Nemecku, Anglicku, Francúzsku, kde sa stretával s kultúrnou elitou 19. storočia. V Paríži sa stretol s Chopinom. Toto priateľstvo podporovala a výslovne organizovala Lisztova matka Anna Lisztová. Liszt neskôr napísal prvý Chopinov životopis.

V roku 1838 počas koncertov v Miláne a Venezii sa dozvedá o povodniach na Dunaji v Pešti. V tom čase žilo v Pešti v početnej prevahe slovenské a slovanské obyvateľstvo, pričom povodňami boli v prevažnej miere postihnutí Slováci. Liszt odišiel do Viedne, aby výťažkom z benefičných koncertov pomohol postihnutým povodňami. Pôvodne bol angažovaný na dva koncerty, avšak nakoniec ich za mesiac uskutočnil desať. Z dôvodu pomoci Slovákom vznikol konflikt komentovaný v tlači, do ktorého musel zasiahnuť i evanjelický kňaz Ján Kollár a brániť tak Slovákov, že peniaze boli spravodlivo rozdelené aj medzi Maďarov. Napriek tomu milánski kritici pod vplyvom maďarských sympatií agresívne a hrubo zaútočili na Liszta, že finančnou pomocou protežuje iba Slovákov (pretože i jeho považovali za Slováka).

Liszt študoval históriu Slovanov, poznal osobne Mickiewicza, ako aj jeho dielo, kde nachádzame súvislosť s Lisztovou použitou terminológiou o Venétoch, Barbaroch, Esklavóncoch, tiež v spojitosti s Florenciou. Mickiewicz termín „Slovak“ nepoužíval, zjavne ho považoval za nezdomácnený.

Liszt nebol nadšený maďarskou revolúciou Košúta (Kossutha). Bol často terorizovaný otázkami, na ktoré si nemohol dovoliť odpovedať. Mlčanlivosť Liszta k maďarskej revolúcii bola prirodzená reakcia Slováka (Sclavónca) Liszta, ktorý si v revolučnej Európe nemohol viac dovoliť. Ako odpovedať na otázku, ktorú mu položila princezná Kristína, vojvodkyňa z Belgiojoso v liste z 15. januára 1849?

…Ako je možné, môj milý Liszt, že ste sa nepridali na žiadnu stranu tohto boja? “Hongrie“ nie je Vašou skutočnou domovinou, ktorú ste si sám vybrali? Neboli ste vyhlásený za „Hongrois“?

Otázka vyznieva ako hrubý nemiestny žart, pretože princezná Kristína dobre vedela, ako aj iní z okolia Liszta, že Liszt nie je Maďar, pričom využila skutočnosť, že preklad Uhor-Maďar v tom čase nebol vyjasnený a mal prináležať iba maďarskému „etniku“.

5. júla 1863 sa konali v Ríme Cyrilo-metodské oslavy k 1000-ročnému výročiu príchodu slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a sv. Metoda. Franz Liszt svojou osobnou prítomnosťou, tvorbou a aktivitou predstavoval šokujúce prekvapenie, ba smelosť, s ktorými si nielen muzikológovia, historici ale ani politici nevedeli a nevedia dať rady. Tento paradox je tým väčší, že Liszt odmietol venovať pozornosť sv. Štefanovi – kráľovi.

Na slovanskom zjazde v Moskve v roku 1867, sa hrali skladby výlučne „slovanských“ skladateľov, medzi inými i skladby Franza Liszta. Lisztova Uhorská rapsódia bola chápaná a pomenovaná ako slovenská.

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní pri stretnutí s najväčším politickým predstaviteľom Andrássym, dostal ultimatívnu podmienku: „buď pôjdete do Pešti alebo von z Uhorska“, a reálne mu tak hrozilo, že už nikdy neuvidí svoju domovinu, milovanú Bratislavu. Tento výrok výstižne vykresľuje osud Slovákov, ktorí stratili svoju domovinu z dôvodu maďarskej kolonizácie. V tomto období nastala masívna emigrácia zo Slovenska.

Liszt ako syn kolonizovaného národa píše 4. mája 1873 dcére Cosime: „Všetkým sme utláčaní, ale nie potlačení; sme tiesnení, ale si nezúfame; sme prenasledovaní, ale nie opustení; sme zmietaní, ale nehynieme.“

Liszt sa vo svojej dobe nemohol voľne a slobodne vyjadrovať o politike, čo sa vysvetľovalo, že sa o politiku nezaujíma. V skutočnosti Liszt pravidelne čítal tlač až do doby rakúsko-maďarského vyrovnania, teda do času, kedy mali Slováci (Sclavónci) ešte nejakú nádej na slobodu. Bol v dobrom vzťahu s Metternichom a Bachom, ale taktiež poznal slovenských dejateľov, ako aj Ľudovíta Štúra, z čoho vyvstávajú nezodpovedané otázky o Lisztovej diplomacii na pozadí týchto vzťahov.

Lisztove kompozície, hlavne Totentanz, smerujú k Bratislave ako mýtu a kultúrnej, náboženskej tradícii Slovenska. Dielo Totentanz je obrazom starého slovenského mýtu ako starého barbarského sklavónskeho národa, v ktorom vyjadril zápas o jeho oslobodenie. Franz Liszt týmto dielom geniálnym spôsobom včlenil do jednej skladby jednotlivé súčasti tohto starého mýtu, týkajúceho sa histórie Slovákov: historické pozadie kolonizovaného národa, pripomenutie pomenovania Tótov – Slovákov v titule skladby Totentanz, náboženstvo (s kresťanským motívom na Apokalypsu sv. Jána až k „Novému dňu“) a hudobný motív slovenskej piesne Ešte sa na tej hore lístie červeneje. ²

Svojou angažovanosťou za umelcov malých národov sa snažil poukázať na ich existenciu vo svete. Nie náhodou pričinením Liszta získal ocenenie a pomoc Slovák J. L. Bella, Nór E. Grieg, Čech B. Smetana a iní. Vieme, že finálne prvé scénické dielo, národná sága Nórov „Arnljot Gelline“ Griega a Björnsona bolo venované Lisztovi. Björnson sa odvďačil Lisztovi tak, že pokračoval v jeho  „diplomatickom diele“. Ale konkrétne aj tým, že práve Björnson sa angažoval za Slovákov po masakre v Černovej. ³

Lisztovo účastenstvo pokračovania vo františkánskej tradícii, obzvlášť svätého Františka z Pauly, cyrilo-metodského odkazu, a vôbec povedomia Lisztovej slovenskej prezentácie na Slovanskom zjazde v Peterburgu s jeho slovenskými (Uhorskými) rapsódiami kompletizovalo obraz tohto slovenského génia už pred storočím. ³

Za života Franza Liszta sa v Uhorsku pojem Slovák vyslovoval skôr potichu. Okrem toho, že sa za ním skrývalo viac súvislostí vyjadrených oficiálne a nahlas, v očiach maďarského vládneho systému sa tento termín chápal ako prejav buričstva. Inak tomu nebolo ani s označením Uhor – Hongrois! Iba obyvatelia bývalého Uhorska (i dnes) túto problematiku poznajú a vedia, že Maďari – Magyar sa v maďarčine nepredstavovali a nepredstavujú ako Uhri, ale iba ako Maďari. Z toho dôvodu prehlásenie Franza Liszta „som Uhor“ (Je suis Hongrois.) Maďarov dráždilo. Akceptovanie mohlo byť spojené s jeho pôsobením v cudzine, kde sa pojem Maďar práve v tomto storočí začal svojvoľne prekladať ako Uhor.

Oba pojmy, ako Slovák, tak Uhor, sa vnímali ako prejav nemaďarov, teda nežiaduceho etnika, ktoré i týmto spôsobom predstavovalo ohrozenie politickej vlády Uhorska.

Slováci, ktorí mali v histórii viac pomenovaní, sa už od 18. storočia snažili zachovať pojem Uhor, pretože si uvedomovali, že súvisí s ich starou tradíciou a kultúrou. V tejto súvislosti môžeme chápať tiež Lisztov zápas o jeho prezentáciu. Vďaka brilantnému odhadu Liszt hneď od počiatku pochopil, že milióny starých Slovákov, ktorí sa v protiklade k termínu Maďar nazývali Uhri, boli utopení v maďarizačnom mori. Ide o Slovákov – Uhrov, ktorí sa takto i jazykovo dištancovali od Maďarov (tí sa v maďarčine Maďarmi iba nazývali), a ktorí ešte ako Slováci – Uhri so svojim jazykom žili na pôde dnešného Maďarska (Magyarország), rovnako ako hlavného mesta Pešti a Budy.

S tým súvisel tak isto problém geografie Slovenska, presnejšie: s etnickou hranicou, známou ako Horné Uhorsko, ktoré bolo i v literatúre každému známe. Liszt bol v tomto smere výborným znalcom. Vidíme to na jeho spôsobe vyjadrovania. Sebemenšia odchýlka vo formuláciách už v rannom období by znamenala definitívne si zavrieť dvere pred vlastným etnikom – Slovákmi – Uhrami. „Ty si moja domovina,“ zvolal mladý Liszt. Ako dvadsaťosemročný 19. decembra 1839 z Bratislavy píše svojej priateľke a životnej partnerke madame d’Agoultovej: „Oh! ma sauvage et lointaine  patrie! Oh! mes amies, amen!“ („Ach! Moja divoká a vzdialená domovina! Ach! Moji priatelia, amen!“)

Uvedené zvolanie so štyrmi výkričníkmi v liste zaslanom z dnešného Slovenska, nebolo náhodné. Ak sledujeme každodenný život Franza Liszta až do jeho posledných chvíľ, zistíme, že v skutočnosti je úchvatným obrazom génia a intelektuála, ktorý za hranicami presne reagoval na politický útlak Slovákov v Uhorsku i na vlastnú tragickú životnú realitu neslobodného, bezprávneho človeka. Uvedomujúc si svoju genialitu i národné prebudenie, Liszt veľmi rýchlo pochopil, že už jeho prvým slávnym koncertom v Bratislave v roku 1820, začal zápas o jeho osobu. To je dôvodom jeho vyjadrenia o Slovákoch – Uhroch, o ich starej histórii a tradícii. Rozhodne nie je náhoda, že uvedený slávny list poslal z Bratislavy. Lisztova kultúrna vycibrenosť pramenila z historického prameňa, ktorý vyvieral predovšetkým zo znalosti diel slovensko-uhorských historikov 18. storočia. Aj tí, podobne ako Franz Liszt, videli v Slovákoch – Slávoch – Uhroch, jeden z najstarších a najväčších antických národov v Európe. Slovákov spojovali s pojmom Uhor (Hongrois) a ešte v 19. storočí sa Slováci takto i predstavovali. Zdá sa evidentné, že Franciscus List nielen vďaka výchovnému vplyvu otca a rodiny zásadným spôsobom až do smrti zastával názor spojený s jeho identitou.

Nie je pochýb, že v Uhorsku sa Maďari dodnes predstavujú iba ako Maďari, nikdy nie ako Uhri. Pokiaľ chceme pochopiť komplikovaný a zložitý zápas maďarských vládnych kruhov o privlastnenie si Liszta, musíme brať do úvahy snahy o zatajenie a nepripustenie tak zásadnej skutočnosti, a totiž, že Liszt ani jeho rodina nehovorili maďarsky, ale iba slovensky! Tento problém bolo možné riešiť iba neustálym udržiavaním Liszta v cudzine, teda vzdialiť ho domovine, prípadne neustálym a nekonečným cestovaním po koncertných turné, a to navzdory vôli samotného Liszta, ktorý sa chcel sústrediť na vlastné komponovanie. Pokiaľ sa pripúšťa kompromisnejšie konštatovanie, že Franz Liszt hovoril lepšie nemecky a predovšetkým francúzsky než uhorsky (myslené maďarsky), môžeme si ľahko vytvoriť obraz miery nedorozumenia. V skutočnosti Liszt maďarsky nevedel a ani sa o zvládnutie tohto jazyka nepokúšal. Odmietnutie v kruhoch maďarskej kultúry a politickej aristokracie i tie najjednoduchšie výrazy predniesť maďarsky, napríklad poďakovanie, sa v nich chápalo ako skutočná tragédia.

Na druhej strane je dôležité pochopiť Liszta. Veľmi dobre si uvedomoval, že i jedno jediné slovo vyslovené maďarsky by mohlo byť použité proti nemu. Bol nesmierne tolerantný. Bol známy tým, že na neustále a neprimerané urážky na svoju osobu nikdy nereagoval a neodpovedal. V skutočnosti ani nemohol. Uvedomoval si, že masmédiá i životopisci zavierajú oči pred jeho až komickou realitou. V podstate sa ani nikdy nehľadali skutočné súvislosti, teda prečo Liszt v podstate celý život zápasil s problémom neuznania identity vlastného národa. Aj keď sa v mladosti porovnával s Mozartom, všetko sa zastieralo nekonečnými prekladmi do maďarského a neskôr nemeckého jazyka. Pojem Slovák a slovenčina v súvislosti s Horným Uhorskom a Bratislavou životopisci takmer nepoužívali a cudzincom nevysvetľovali.

Slovenčina sa oficiálne v Uhorsku nesmela vyučovať. V skutočnosti oficiálne nikto nechcel a ani nemohol zastávať názor, že Uhorsko je mnohonárodný celok, a že i otázka Liszta môže byť zaujímavá práve z tohto hľadiska. S prihliadnutím k ohromnému množstvu dokumentácie o Lisztovi sa nemožno diviť porovnaniu napríklad s Mozartovým otcom; o Lisztovom otcovi Adamovi, skladateľovi, inštrumentalistovi a pedagógovi, dodnes nevyšla ucelená štúdia. Nikto nemôže pochybovať o tom, že Lisztov otec, rovnako ako dedo Georgius – Juraj, predstavujú slovenský intelektuálny kultúrny svet, protestujúci proti maďarskej totalite.

Je zrejmé, že do určitej miery sa Liszt zhodoval s názormi slovenských historikov (J. B. Magin, J. Sklenár, J. Papánek, A. F. Kollár a ďalší), ktorí v 18. storočí nesúhlasili nielen s maďarskými, ale tak isto ani s českými historikmi a literátmi, s P. J. Šafárikom (1795-1861), J. Kollárom (1793-1852), F. Palackým, F. Čelakovským a ďalšími. Liszt, ktorý odmietal politiku totality L. Košúta, si ako jeden z mála osvietených Slovákov všimol, ako je české osvietenectvo v spojení so slovanofilstvom pre samotných Slovákov nebezpečné. Liszt musel postrehnúť, že v spojení nielen s českým osvietenectvom, ale taktiež s európskou (nie len s tzv. slovanskou) oficiálnou kultúrnou elitou, v duchu hesla „spojenie Slávov“ bol Šafárik v skutočnosti zásadne proti názorom a výsledkom bádania slovenských historikov. Šafárik svojím chápaním stredoeurópskej histórie de facto posilnil maďarskú a protislovenskú pozíciu v tom, že pojem Uhor (Ungarn, Hongrois) vo svojich prácach vnímal (písal takmer výhradne v nemčine) a prekladal ako Maďar. Tým bol zničený vzťah Slovákov smerom na juh k oblasti Panónie, Esclavonie, Slavonie hlavne v súvislosti so spoločnou históriou Slovákov – Slovincov (Venétov, Ruténov), Sarmatov, podobne ako sa čiastočne tento vzťah vníma v súvislosti s Veľkou Moravou, teda vertikálne.

Medzi najslabšie a najzanedbávanejšie oblasti skúmania Lisztovej osobnosti patrí téma Liszta ako literáta. Maďarský muzikológ Haraszti sa nie náhodou ho pokúšal degradovať ako literáta, nakoľko Lisztova literárna tvorba predstavuje vážny problém v koncepciách maďarskej muzikológie o Lisztovi. ²

Tesne po Lisztovej smrti si aj v uhorskom parlamente uvedomili, že Franz Liszt, ktorý sa celý život predstavoval oficiálne ako „Uhor“, nebol svojim životom, svojou tvorbou v súlade s predstavami uhorskej histórie, kultúry a politiky z pohľadu Maďarov. ³

Výsledkom bolo, že dňa 26. februára 1887 predseda vlády Kálman Tisza predniesol na pôde maďarského parlamentu vyhlásenie, ktorým Maďari degradovali umeleckú veľkosť Franza Liszta a odmietli ho prijať ako maďarského skladateľa.

Dňa 15. októbra 2006 pri slávnostnom otvorení Koncertného domu Franza Liszta v Raidingu, prezident Rakúskej spolkovej republiky Heinz Fischer v prítomnosti Lisztovej prapravnučky Nike Wagner, a taktiež za prítomnosti európskej kultúrnej elity i rakúskej muzikológie predniesol vyhlásenie, v ktorom potvrdil (na základe rakúskych výskumov) slovenskú identitu Franza Liszta: „Bundespräsident Heinz Fischer hob in seiner Rede die europäische Dimension von Liszt hervor, der als Mitglied der slowakischen Minderheit im damaligen Ungarn geboren wurde und zum polyglotten Weltbürger aufstieg.“ ⁴

Aby sme lepšie pochopili celý proces maďarizácie, je dobre poznať, odkiaľ pochádza slovo a pojem Maďar a Uhor.

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

Predchádzajúce časti:

Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko I.
Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko II.

Príbuzné články: Chrobati – hraničiarska armáda Slovenskej zeme II.

Literatúra:

1. Alan Walker: Franz Liszt. Volume One. The Virtuoso Years 1811-1847, str.56

2. Miroslav Demko, Franz Liszt: Bratislava je moje mesto, katalóg k neuskutočnenej výstave ktorá sa mala konať pri príležitosti 200. výročia Franza Liszta v priestoroch primaciálneho paláca v Bratislave v dňoch 22. októbra – 1. novembra 2011

3. Miroslav Demko, Vyhlasujeme: Franz Liszt je slovenský skladateľ str. 3

4. Miroslav Demko, Franz Liszt Ukradený skladatel, str. 48 až 60

…pokračovanie, podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

Ďalšou veľkou postavou maďarských revolučných zmien bol básnik, kapitán a revolucionár Sándor Petőfi, vlastným menom Alexander Petrovič, ktorý sa po škole živil potulným herectvom, písaním do časopisov a módnych žurnálov a hlavne biedou – požičiavaním si peňazí kdekoľvek a od kadekoho. Alexander Petrovič pochádzal z čisto slovenskej rodiny, počas štúdií na gymnáziu ani v jednom predmete nedosiahol vyšší prospech ako dostatočný, mal biedne znalosti z dejepisu, a osobitné problémy mu robila maďarčina, a to aj neskôr, v jeho básnických dielach. ¹

Posledný krát ho videli živého dňa 31. júla 1849 počas bitky pri Segesvári. Po neúspešnom boji ruskí vojaci prenasledujúci utekajúcich maďarských honvédov našli neďaleko prameňa Fintina Spanului mŕtveho civila bez kabáta a bez čižiem, bodnutého do pŕs. Petrovičovu vraždu nikto nevidel, a neskôr sa nenašlo už ani jeho telo, takže nikto nedokázal potvrdiť, či šlo v skutočnosti o Petroviča. Neskoršia maďarská  propaganda ho však ideologicky „pochovala“ spolu s ďalšími bojovníkmi v spoločnom hrobe a doslova vyrobila z neho takmer „Najväčšieho Maďara“. Petrovič ako Petőfi sa stal legendou, stal sa idolom revolucionára, bojujúceho za slobodu a maďarstvo.

Avšak iná verzia jeho životnej púti vypovedá o tom, že počas osudnej bitky nezahynul, ale zajali ho Kozáci. Keď sa ako zajatec ocitol na Sibíri v slovanskom prostredí, nezasiahnutom maďarizáciou, rýchlo sa vrátil k svojej pôvodnej kultúrnej identite a opäť sa stal Petrovičom. Oženil sa s poštmajstrovou dcérou, s ktorou mal dieťa. Jeho potomok, vnuk Petrovič sa stal dokonca podplukovníkom cárskej jazdy. Zomrel v roku 1856, na zápal zubov a otravu krvi. Na kríži na jeho hrobe v Barguzine sa čnel nápis Alexander S. Petrovič. Jeho pozostatky objavila medzinárodná expedícia, pričom ich pravosť bez akýchkoľvek pochybností potvrdili všetci prítomní vedci a neskôr v júli 1989 to dokázala i laboratórna expertíza.²

Nemenej historicky známa osoba bol „Miklós Zrínyi“, ktorý je v Maďarsku opisovaný a uctievaný ako najvýznamnejší maďarský hrdina. V skutočnosti to bol Chorvát, ktorého materinskou rečou bola nepochybne chorvátčina. Napriek tomu ho maďarská etnická propaganda začleňuje medzi významné maďarské osobnosti. Povedané slovami historika Gyulu Szekfű, že síce „z otcovej i matkinej strany pochádzal z chorvátskej rodiny, sám seba pokladal za Maďara. Svoju sladkú vlasť (dulcis patria) nachádzal teda v Maďarsku, nie v Chorvátsku“. ³ Nech si teda myslí kto chce, čo chce, Zrínyi bol Maďar ako repa, a Chorváti sa z toho idú popukať od smiechu, pretože pre nich je Zrínyi potomkom starej chorvátskej rodiny a bol jedným z najvýznamnejších hrdinov oslobodzovacieho zápasu chorvátskeho národa spod tureckej nadvlády, a Chorvátom bol nepochybne.

Vo všeobecnosti to s maďarskou šľachtou v historických reáliach nevyzerá ružovo. Dokonca možno povedať, že maďarská šľachta ani nikdy nejestvovala, existovala len šľachta uhorská, čo sa do prelomu 18. a 19. storočia v žiadnom prípade nezhoduje s pojmom maďarská.

Ak by sme predkom uhorskej šľachty, ktorí sa významným spôsobom zapísali už do maďarských dejín, chceli priradiť pôvod skrz dnešné politické rozdelenie Európy, tak Baldacciovci, Cibákovci, Deméndyovci, Drugetovci, Frangepanovci, Khuen-Héderváry, Migazziovci, Odescalchiovci, Pallaviciniovci, Rádayovci, Splényiovci mali taliansky pôvod; Amadéovci, Aspermontovci, Bátoriovci, Brunswickovci, Bolzaovci, Degenfeld-Schomburgovci, Hallerovci von Hallerstein, Königsegg, Lorántffyovci mali pôvod nemecký; Apafiovci a Bethlenovci mali francúzsky pôvod; Loprestiovci mali španielsky pôvod; Dragffyovci, Huňadyovci, Josikovci, Majláth, Nákóvci, Sinaovci mali pôvod rumunský (valašský);  Pongrácovci, Wesselényiovci pôvod český; Forgáčovci, Luzsénszky, Thököliovci mali pôvod poľský; chorvátsky pôvod mali Festetičovci, Grassalkovichovci, Keglevichovci, Zríniovci a rodina Zápoľských; srbský pôvod mali Crnojevičovci, Čekoničovci, Garaovci, Telekyovci; no a slovenský pôvod mali Eszterházyovci, Hadikovci, rodina Jesenských, rodina Medňanských, rodina Podmanických, rodina Radvanských, Rákociovci, Thurzovci a ďalší.⁴ Kde sú Maďari? Nuž tí slovami grófa Sečéniho vznikli až v 19. storočí.

Šírenie politickej paranoje a systému nacionálnych maďarských bludov v Uhorsku bolo záujmom vtedajšej „liberárnej“ posttureckej (maďarskej) a pomaďarčenej šľachty, ktorá po porážke tureckých „donorov“ chcela s takto umelo vyvolanou nespokojnosťou a davovou psychózou širokých más ľudu v Uhorsku znova uchvátiť moc do svojich rúk a riadiť štát podľa svojich záujmov. Týmto ľuďom na čele s Ľudovítom Košútom sa intenzívnou propagandou podarilo naočkovať do maďarskej (posttureckej) spoločnosti  paranoické perzekučné bludy o „rakúskom útlaku Maďarov“, kombinované s rovnako paranoickými bludmi a „nadradenosti a panskom národe Maďarov“ či „rasovej nadradenosti“. Práve tento systém paranoických bludov sa neskôr stal hybnou silou maďarskej revolúcie v rokoch 1848-1849 a súčasne aj hlavnou príčinou jej porážky. ¹

Na čele maďarizácie stáli svetské a cirkevné vrchnosti, kde hlavnou oporou bolo zemianstvo. Slovenské zemianstvo však ešte na začiatku 18. storočia nemalo o maďarčine ani len poňatia, avšak v priebehu 19. storočia sa až na malé výnimky celé zmaďarizovalo. Takáto rýchla premena nemohla byť výsledkom žiadnych veľkých ideovo-kultúrnych myšlienok. Šľachta zjavne videla v maďarizácii záchranu svojich privilégií, ktoré boli ohrozované spoločenskými zmenami vtedajšej Európy, systematickou „germanizáciou“ Jozefa II a jeho osvietenskými a liberalistickými reformami.

Úspechy maďarizácie na začiatku 19. storočia sa nedajú teda vysvetliť kultúrnou hegemóniou maďarskou, ale faktom, že sa jej ujala vládnuca trieda, ktorá sústreďovala vo svojich rukách takmer všetku politickú i hospodársku moc. ⁵

O pôvode maďarčiny veľavýznamným spôsobom vypovedá i úsmevná príhoda, ktorá sa udiala na jednej nedávnej „historickej besede“ v Bratislave, kde prednášateľ z Maďarska vykreslil kočovnícke kmene, ktoré údajne na prelome 9. a 10. storočia prenikli do Podunajskej nížiny ako jazykovo a kultúrne vyspelý a etnicky jednotný „maďarský národ“. Na otázku jedného z prítomných, akou rečou sa vlastne dorozumievalo tých údajných sedem maďarských kmeňov, sa prednášateľ zhlboka nadýchol a presvedčivo vyhlásil: „No predsa po maďarsky!“. Prítomný slovenský jazykovedec vyzval prednášajúceho, aby teda preložil do tej maďarčiny celkom jednoduchú vetu: „Drahá je táto riedka kaša.“. Pán lektor sa nadýchol ešte hlbšie, zrejme rozhodnutý odpovedať ešte razantnejšie, ale potom sa spamätal a zvysoka vyhlásil, že on sa takými hlúposťami nezaoberá. Zrejme predsa len pochopil historickú podstatu otázky, pretože tou „hlúposťou“ je totiž skutočnosť, že ešte aj v dnešnej spisovnej maďarčine znie táto jednoduchá veta takto: „Drága az a ritka káša.“, čiže presne tak, ako v slovenčine alebo v iných „slovanských“ jazykoch, pričom všetky tri výrazy patria do najstaršej jazykovej zásoby väčšiny „slovanských“ jazykov a slová „riedky“ a „kaša“ sú slovnými vyjadreniami pre najzákladnejšie pojmy – javy, s ktorými sa človek stretával už v praveku.⁶

Jazykovú podobnosť však môžeme vidieť i v prípade ďalších základných maďarských slov, z ktorého zreteľne vychádza, na akom jazykovom substráte maďarčina vznikla. Tento slovenský základ bol prenesený do jazyka, ktorý sa začal používať na území okupovanom Turkami. Premiešal sa s turečtinou a latinčinou, neskôr s mladou nemčinou, avšak ešte na konci 18. storočia maďarský jazyk pre svoju nízku slovnú zásobu nebol dostatočne komunikatívny. O jej zveľadenie sa postaral až slobodomurár František Kazinci (študoval v Kežmarku, Košiciach, Prešove a v Pešti), ktorý dotvoril viac ako desaťtisíc nových slov. Povedané slovami Lendvaia: „Bez Kazinczyho obrovského úsilia, venovaného reforme maďarského jazyka, by nebol možný úspešný rozvoj maďarskej literatúry“.⁷

Kazinci zjavne vedel, za akým účelom tento nový jazyk „zkompiloval“. Vytváral jazyk pre nové Uhorsko, kde by turecká (maďarská) privilegovaná vrstva, mohla prevziať faktickú moc nad celým Uhorskom, nielen v jej strednej časti (bývalé územie okupované Turkami). Vytvorením jazyka mala v duchu herderovského ponímania sveta vzniknúť i nová kultúra a samozrejme nový národ – národ maďarský. Jeho zaslepenosť v tomto smere dobre vykresľujú i jeho vlastné slová, ktoré napísal v roku 1791: ⁵

…Ak maďarská reč bude zavedená (ako úradný jazyk, namiesto latinčiny), z nášho národa sa stane osobitný národ (v tom čase Kazinci ešte zjavne nepovažoval Maďarov za osobitný národ), medzi Maďarov a Nemaďarov postaví sa navždy stena a cudzí sa buď stane medzi nami Maďarom – alebo umrie hladom…

Že maďarčina má pôvod na Turkami okupovanom území svedčí i fakt, že v administratíve viedenského dvora, ako bola dvorná komora alebo rada pre vojenské otázky, sa po stáročia nenašiel ani jediný maďarský úradník ⁸. Ten sa tam v princípe ani vyskytnúť nemohol, pretože odkedy Turci vpadli do Uhorska boli Rakúsko a Turecko takmer permanentne vo vojnovom stave. Naopak, neexistujú žiadne historické dokumenty, ktoré by vypovedali o tom, že Maďari bojovali proti Turkom. Proti Turkom vojensky zasahovali vždy iba Uhri.

V roku 1792 Sándor Kisfaludy referuje o tom, že pochodil celú krajinu a stretol sa s väčším počtom Slovákov, Švábov, Rumunov a Nemcov než Maďarov ⁹. Bolo zrejmé, že jazyk tureckých okupantov, čo aj keď vylepšený nemá nádej na prežitie. Kto boli šíritelia maďarského jazyka, dobre vystihuje nástupca trónu Rudolf Habsburský, ktorého vychovávali v duchu náklonnosti k Maďarom. Ten ostro kritizoval neskoršiu extrémnu maďarskú národnostnú politiku a medzi iným vo svojich listoch píše: „…vo väčšine zemí svätej koruny iba šľachta, úradníci a Židia patria medzi Maďarov, ostatný ľud je inej národnosti.“ ¹⁰.

Vysokú úlohu Židov pri budovaní maďarstva dobre vystihol György Landeszmann – hlavný rabín v Budapešti, ktorého očividne iritovalo nehanebné maďarské kokošenie a prisvojovanie si cudzích zásluh, keď pre noviny IGEN v apríli 1993 povedal: „Keby sme vymenovali všetkých Židov a hodnoty, ktoré vytvorili, a keby sme ich vyňali z Maďarska, z maďarskej kultúry, okrem širokých gatí a barackovice by neostalo nič.“ ¹¹

V roku 1830 gróf Sečéni vydal knihu názvom „Úver“. Historici (samozrejme maďarskí) o ohlase jeho myšlienok medzi masami písali ako o „blesku z čistého neba“, ako o „zemetrasení“. Paul Lendvai k tomu povznesene dodáva, že „v štáte, kde si najlepšie maďarské knihy prečítalo sotva dvesto ľudí, Széchenyiho prvú knihu si okamžite kúpilo asi dvetisíc čitateľov.“ ¹² Na začiatku 19. storočia bolo v Uhorsku 12,9 miliónov obyvateľov, z toho k šľachte patrilo 540 tisíc osôb.¹³ Ak teda  v roku 1830 si najlepšie maďarské knihy prečítalo sotva dvesto ľudí, znamená to, že maďarčinu v tom čase sotva kto ovládal nielen medzi drobným obyvateľstvom, ale i medzi šľachtou!

V súčasnosti panuje veľká historická dezinformácia ohľadom používania pojmov Uhor-uhorský-Uhorsko a Maďar-maďarský-Maďarsko. Dobre to vystihuje Paul Lendvai, vo svojej knihe „Maďari, víťazstvá a prehry“, kde uvádza: ¹⁴

V nemecky písanej odbornej literatúre, ale i v iných európskych jazykoch (i v slovenčine) sa dodnes rozlišuje medzi výrazmi „Ungar“ (hungarus) a „Maďar“,  zatiaľ čo maďarčina používa iba ten druhý výraz. To znamená, že až od konca 18. storočia sa začína užšie chápanie pojmu maďarský národ, resp. Maďari a vzťahuje sa na tých občanov, ktorí sú etnickí Maďari a aj hovoria po maďarsky.

Maďari vo svojom jazyku zjavne nenašli miesto pre slovo „Uhor“, namiesto neho používajú slovo „Maďar“, takže všetky dobové materiály sú i v tomto duchu prekladané do maďarčiny. Ono tam ani v podstate nemôže byť, pretože uznaním pojmu „Uhor“ v maďarčine, by sa muselo vysvetliť o koho vlastne išlo, no a potom by celá „veľkolepá maďarská“ história spľasla ako mydlová bublina.

Paul Lendvai odvolávaním sa na „etnických Maďarov“ sa však viac ako len mierne „sekol“, zjavne nepoznajúc genetické výskumy Európanov, pretože podľa týchto žiadni „etnickí Maďari“ neexistujú. Existujú len Maďari hovoriaci maďarským jazykom. Toto je ďalší pádny argument svedčiaci o umelom pôvode maďarčiny.

O skutočnom pôvode „maďarských génov“ ako prvý informoval svet L. L. Cavalli Sforza, renomovaný genetik profesor Stanfordskej univerzity (USA), ktorý v roku 1991 uverejnil výsledky veľkoplošnej genetickej štúdie uskutočnenej na území dnešného Maďarska. Dosiahnuté výsledky tejto štúdie prof. Cavalli-Sforza zhodnotil nasledovne: „Maďarsko v Európe je anomáliou. Jazyk je ázijský, ale obyvateľstvo európske, väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodným obyvateľstvom Karpatskej kotliny. Absolútna väčšina obyvateľov Maďarskej republiky nie je etnicky maďarská, je prevažne slovanská a kontinuálne európska. Zostalo iba maďarské meno a aglutinujúci jazyk. Maďarských génov niet”.¹⁵

Rovnaké výsledky možno nájsť i na stránke, venovanej európskemu genetickému výskumu, ktorá je priebežne aktualizovaná.

Porovnanie genetickej výbavy dnešných Slovákov a Maďarov (Y-chromozom DNA). Odchýlky sú tak minimálne, že možno hovoriť doslova o identickom národe s dvoma rôznymi menami. Vyššia odchýlka je iba v prípade J1, J2, E1b1b (na slovenskej strane vyvážené haploskupinou R1a), ktoré sem prišli z oblasti Stredomoria, pravdepodobne ako priamy následok tureckej okupácie strednej časti Uhorska.

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúca časť: Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko I.

Príbuzné články: Chrobati – hraničiarska armáda Slovenskej zeme II.

Literatúra:

1) Július Handžárik, Maďarské podvody, Eko-konzult, 2009, str.48-56

2) Jerguš Ferko, Maďarské (seba)klamy, Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin 2004, str. 114-117

3) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 126-127

4) Milan Ivanka, Slováci a Maďari, Eko-konzult 2006, str.56-63

5) Vlado Clementis, Medzi nami a Maďarmi, Poučenie z histórie, Eko-konzult 2008, str.22-25

6) Július Handžárik, Výpoveď slova o histórii, Konferencia PanSÚ: “Slováci a ich národné bytie v Európe (Maďarizácia)”, Bratislava 15.5.2010

7) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 186-188

8.) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 134

9) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 173

10) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 275

11) Jerguš Ferko, Maďarské (seba)klamy, Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin 2004, str. 75

12) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 186-188

13) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 182

14) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 126-127

15) Edita Tarabčáková, Rekordéri etnickej dlhovekosti, Kultura – dvojtýždenník závislý od etiky, ročník XII. – č.15, 16. Septembra 2009, str.1

z knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

…V Uhorsku sa ako úradná reč používala latinčina až do roku 1786, kedy Jozef II. dekrétom vyhlásil za úradný jazyk rakúskej monarchie nemčinu. Vo všeobecnosti to spôsobilo nevôľu a odštartovalo v Uhorsku nárast maďarského nacionalizmu. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 sa rovnako ako v iných krajinách, i v Uhorsku šíril maďarský jazyk centrálne z hlavného mesta.

Medzi Slovensko a slovensky hovoriace Sedmohradsko, Panóniu a Slavónsko bol takto vrazený inojazyčný klin, avšak ten klin nevytvorili etnickí Maďari v 9. storočí, ako nám to vykladajú historici, ale Turci v storočí šestnástom, keď po bitke pri Moháči v roku 1526 obsadili strednú, rovinatú časť Uhorska, na mapách označovanú i ako „turecké Uhorsko“ (Obr. 1). Tu sa Turci zakliesnili na dobu takmer 300 rokov.

Obr. 1. Mapa Uhorska 16. storočia (Lendvai)¹. Royaume de Hongrie (kráľovské Uhorsko) bolo územie obývané Sclavóncami, používajúcimi Sclavónsky jazyk. Hongrie turque bolo „Turecké Uhorsko“, časť bývalého Uhorska, ktoré zabrali Turci.

Po roku 1789, keď Turci utrpeli sériu porážok a stiahli sa z Uhorska, na bývalom území „Tureckého Uhorska“ neostala žiadna turecká menšina hovoriaca tureckým jazykom, ako by sa po 300 ročnej okupácii dalo očakávať, ale objavili sa tu zrazu etnickí Maďari, ktorým padla do vienka turecká pohraničná jazyková zmes, svojou stavbou odlišná od flektívnych európskych jazykov, avšak veľmi blízka svojmu zdroju – tureckému aglutinujúcemu jazyku.

Rovnako z pohľadu genetiky, po vpáde takzvaných etnických Maďarov z 9. storočia, niet ani stopy. Mongoloidná haploskupina Q bola preukázateľne súčasťou iných dejinných udalostí (pokiaľ vieme, Maďari v Nórsku ani Švédsku nikdy neboli), takže objavenie sa Maďarov v Karpatskej kotline možno pripisovať jedine v súvislosti s tureckou okupáciou Uhorska. Zanedbateľný výskyt ďalšej mongoloidnej haploskupiny N, bola zanesená do Karpatskej kotliny pravdepodobne saskými prisťahovalcami.

Ešte v polovici 18. storočia, bol slovenský (od Sloväne) jazyk a jeho nárečia jazykom nielen Uhorska, ale celého Rakúsko-Uhorska. Anglický etymologický slovník z roku 1756 ² vypovedá o tom, že  SCLAVONSKY jazyk je popri arabskom, najrozšírenejší jazyk na svete, ktorým sa hovorí od Adriatiku po Severné more, a od Kaspického mora po Sasko. Sclavonským jazykom okrem iných hovorili i Uhri (Hungarians), pričom všetci sú potomkovia starovekých Sclavov (Sclavi), alebo Sklavóncov (Sclavonians), a Sclavónsky jazyk (Sclavonick)  je ich materský jazyk, hoci používajú rozličné nárečia ². Po maďarčine Uhrov niet ani stopy, uvádza sa jediný jazyk Sklavónsky.

Obr. 2. Popis sklavónskeho jazyka v The New Universal Etymological ENGLISH DICTIONARY,London,  z roku 1756²

Obdobne vypovedá i ENGLISH DICTIONARY z roku 1792 ³, kde sa uvádza, že „skoro všetky mestá Uhorska (Hungary) majú dva názvy, jeden nemecký a ďalší Uhorský (Hungarian) a jazykom je sklavónsky dialekt (dialect of the Sclavonian)“.

V „A new and complete DICTIONARY of ARTS and SCIENCES“ z roku 1764 pod pojmom SCLAVONIA nachádzame nasledovný text: ⁴

Sclavonia, provincia Austrie, ohraničená na severovýchode riekou Drávou a Dunajom, ktorá oddeľuje krajinu od Uhorska (Hungary), je asi dvesto míľ dlhá a šesťsto široká. Jej meno pochádza od Sklavov (Sclavi), starovekých ľudí európskej Skýtie, od ktorých rovnako pochádza sklavónsky jazyk, ktorý je okrem arabského najrozšírenejší jazyk na svete, a je materským jazykom ruského, uhorského (hungarian), poľského, bulharského, karintského (carinthian), českého (bohemian) a ďalších jazykov.

Rovnako i Kurzer Begriff vo svojej knihe Fertigkeiten und Kenntnisse z roku 1789 spomína Uhorsko (Ungarn) popri Poľsku a Rusku ako slovanskú krajinu.⁵

Kedy sa odštartoval „projekt maďarizácie Uhorska“, nám načrtáva gróf Sečéni, najväčší Maďar, ktorý pred rokom 1848 (pravdepodobne niekedy v roku 1826) vyhlásil: “Maďari ešte neexistujú, tí ešte len vzniknú”.⁶ Tento povestný výrok zaznamenal Franz von Löher vo svojej knihe z roku 1874 s názvom „Maďari a ostatní Uhri“ (Die Magyaren und andere Ungarn). V texte knihy zreteľne rozlišuje medzi Uhrom a Maďarom a tento rozdiel je badateľný i v samotnom názve.

Gróf Štefan Sečéni (Széchenyi, Széchenyi; *21. septembera 1791, Viedeň -  † 8. apríl 1860 Döbling)  bol „maďarský“ šľachtic a politik a bol dominantnou postavou reformného obdobia v 30. rokoch 19. storočia v Rakúsko-Uhorsku. Jeho rodný jazyk sa uvádza ako jazyk uhorský (ungarisch). ⁷ Tento uhorský jazyk ovládal od detstva a na „Piaristen gymnasium“ dňa 25. marca 1803 obdržal dokument potvrdzujúci znalosť jeho rodného jazyka. Nemecky hovoriaca Sečéniho manželka omnoho neskôr písala o milej uhorčtine (Ungarische), pretože to bol materinský jazyk jej manžela. ⁷ Avšak o akom „Ungarische sprache“ ⁷ sa uvádza v jeho životopise, keď sa maďarský jazyk začal učiť približne ako 34-ročný? ⁸ Potvrdzuje to škandál z 12. októbra 1825, ktorý sa udial v hornej komore uhorského snemu v Bratislave, keď pred magnátmi a barónmi po prvýkrát prehovoril verejne maďarčinou (in Hungarian), avšak maďarčinou lámanou, čo svedčilo o jeho ešte v tom čase chabej znalosti maďarského jazyka. ⁹ Aký jazyk sa to teda učil u piaristov, keď Sečéni na začiatku svojej politickej kariéry sotva vedel v maďarskom jazyku plynule hovoriť, a ešte menej písať? ¹⁰ Nuž príčina je zjavne v tom, že v tých časoch (rok 1803) sa ešte pojem Uhorský vnímal ako Sklavónsky, teda Slovenský a rodným jazykom Sečanského (Széchenyi) bola slovenčina.

Pokiaľ gróf Sečanský (Széchenyi) výrazným spôsobom ovplyvnil „prvú etapu“ maďarských „reforiem“, tak na jej druhú časť, počnúc rokom 1848, mal zásadný vplyv Lajos Kossuth.

Lajos Kossuth (* 19. september 1802 – † 20. marec 1894) bol právnik, politik a bojovník za nezávislosť Uhorska od Rakúska, vodca maďarskej revolúcie v rokoch 1848-1849, a v roku 1849 predseda uhorskej vlády. Lajos Kossuth, rodným menom Ľudovít Košut sa narodil v Monoku roku 1802. Veľa času v detstve ale trávil u svojho strýka Juraja Košúta v Turci, ktorý bol veľký slovenský vlastenec (dopisoval si s Ľ. Štúrom, Jánom Kollárom a bol odporcom maďarizácie). Ľudovítov otec, Ladislav Košút, bol slovenský právnik, zeman, ktorý pochádzal z dediny Košúty v Turci (dnes súčasť Martina) a neskôr sa usadil v južnom Zemplíne.

Košut (Kossuth) bol vášnivý bojovník za práva Maďarov, avšak kategoricky upieral tie isté práva národom Uhorska a nepripustil ani najmenšie zblíženie stanovísk s požiadavkami nemaďarských politikov. Na tých si spomenul až po príchode ruských kozákov, ktorých povolal cisár, v narýchlo pripravenom národnostnom zákone (júl 1849). Jedenásteho augusta 1849 odstúpil vedenie obrany generálovi Artúrovi Görgeymu a ešte pred porážkou maďarskej armády pri Világoši ušiel z Uhorska. Zvyšok života strávil Košut v zahraničí, najmä v Taliansku, kde naďalej organizoval protihabsburský odboj. Vypracoval niekoľko návrhov na nové štátoprávne usporiadanie strednej Európy, pričom čiastočne revidoval svoj postoj k národnostnej otázke. Slovákov zo svojich federalizačných plánov zakaždým vynechal. Košút vo svojom vysokom veku poprel svoj slovenský pôvod a rakúskych historikov obviňoval zo „svojráznosti“, že mu jeho slovenský pôvod pribásnili. ¹¹

Pôvod generála Artúra Görgeyho, ktorý od Košúta prevzal vedenie armády, je tiež zaujímavý. Narodil sa v Toporci pri Kežmarku (*30 január 1818 – †21 máj 1916) a keď sa po bitke pri Világoši vzdal ruským vojskám, v súvislosti s tým vyhlásil: „Nestarám sa o to, za čo ma považujú. V skutočnosti nie som Maďar, ale Sclav“. ¹²

Kossuth obvinil Görgeyho zo zrady a takticky ho použil ako obetného baránka, aby si napravil svoju pošramotenú sebadôveru, ale i povesť, a zabezpečil si tak vedúce postavenie v maďarskom politickom exile. Historik Ervin Szabó sa domnieval, že Kossuth vytvoril legendu o Görgeyho zrade za účelom záchrany mena a popularity. Paul Lendvai sa skôr prikláňa k myšlienke, že príbeh o zrade mal poslúžiť budúcnosti, a mal vytvoriť taký historický obraz o maďarskom národe, ktorý možno poraziť iba ľsťou a zradou,¹³ v žiadnom prípade nie na bojovom poli. Gloriola musela byť zachovaná a veľký národ musel zostať veľkým, pretože v opačnom prípade by „uctievači“ maďarstva stratili motiváciu a vrátili by sa k svojej materinskej reči – slovenskému jazyku.

Obr. 3. Výňatok z „The southern literary Messenger“ z roku 1850, kde sa maďarský generál Görgey vyhlasuje sa Sclava (Slovena) ¹². Termín „Hungary, Hungarian“ v tom čase bol už v európskych jazykoch chápaný ako „ maďarský“, čo  priamo dosvedčuje i samotné Görgeyho vyhlásenie.

Generál Görgey však nebol jediný nemaďar v maďarskom vojsku. Noviny Lípy Slovanské z 28. apríla roku 1849 uverejnili zoznam mien vodcov maďarskej armády¹⁴:

Z Vídně 23. Dubna. Oesterr. Corr. Sděluje přehled nejvýtečnejších vúdců v táboru maďarského vojska podle národností. Títo jsou Poláci: Czatoryski, Kamski, Dębiński, Umiński, hrabě Sobatorski, kníže Nikolavski, Bém, Benicki, Podiński, Larorski, Kamonecki, Volgorski, Dominikanus, Vetter, Klapka. Maďaři jsou: Kiss, Meszároš, Görgey, Perczel. Angličané: d’Israeli (příbuzný známeho anglického soudu parlamentu), Donnenberg. Vlachové: Reiko, Romano. Francouzi: Duchatel, Dumbuton, Saulier, Guyan. Němec: Mak, někdejší císařský ohněstrůjce, ředitel dělostřelectva, velitel v Komárně.

Z celej plejády generality, len štyria boli oficiálne Maďari a aj z týchto sa jeden (Görgey) priznal, že bol Sclav (Skláv). Kto vie, akým rodným jazykom hovorili Kiss, Meszároš a Perczel. Meno Meszároš naznačuje, že majiteľ tohto mena sa mohol volať pôvodne Mäsiar. Zo zoznamu je zreteľné, kto vlastne v skutočnosti „robil“ maďarskú revolúciu, z čoho sa dá vydedukovať akému účelu mala poslúžiť, čo aj poslúžila, a čomu má slúžiť i naďalej.

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Príbuzné články: Chrobati – hraničiarska armáda Slovenskej zeme II.

Literatúra:

1) Paul Lendvai, Les Hongrois, mille ans d’histoire, str. 127

2) The New Universal Etymological ENGLISH DICTIONARY, vol. II., By N. Bailey, The Fourth Edition, LONDON, Printed for T. Waller, MDCCLVI, Sclavonic languange

3) A complete and universal ENGLISH DICTIONARY, By the Rev. James Barclay, London 1792, časť HUM-HUN

4) A new and complete DICTIONARY of ARTS and SCIENCES, VOL. IV., LONDON: Printed for W.Owen, at Homer’s Head, in Fleet-ftreet., MDCCLXIV, str. 2887, SCL-SCO

5) Kurzer Begriff menschlicher Fertigkeiten und Kenntnisse, so fern sie…, Lepizg, Ben Christian Gottlieb Bertel, 1789, Band 4, 5. Theil. Künste der Speculation, str. 25

6) Franz von Löher, Die Magyaren und andere Ungarn, Leipzig, Fues’s verlag (R. Reisland), 1874, str. 421

7) Andreas Oplatka, Graf Stephan Széchenyi: der Mann, der Ungarn schuf, str. 32

8.) Árpad von Klimó, Nation, Konfession, Geschichte: zur nationalen Geschichtskultur Ungarns 1860 – 1948, 2003 R. Oldenbourg Verlag GmbH Munchen, str. 43

9) Paul Lendvai, The Hungarians: A Thousand Years of Victory in Defeat, Princeton NJ: Princeton University Press, 2003, str. 195

10) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 186-188

11) Paul Lendvai, Tisíc let Maďarského národa, Academia, Praha, 2002, str. 172

12) The southern literary Messenger, devoted to every department of literature and the fine arts, vol. XVI., Richmond, Virginia, JNO. R. Thompson, editor and proprietor, MACFARLA-NE &FERGUSON, PRINTERS, 1850, Works on Hungary, str. 504

13) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 226-227

14) Noviny Lípy Slovanské, dne 28. Dubna, rok 1849, číslo 100, str. 402

Pomenovanie  „Veľká Morava“ (megalé Morabia) prvýkrát použil byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenet. Novodobými historikmi je centrálna časť tohto historického územia umiestňovaná do oblasti dnešnej českej Moravy, Slovenska, východného Rakúska a severného Maďarska. Tento štátny útvar údajne vznikol dobytím Nitrianskeho kniežatstva moravským kniežaťom Mojmírom I. v roku 833. Mojmír I. vyhnal z Nitry Pribinu a na jeho území v rámci nového štátneho útvaru zriadil údelné kniežatstvo.

Obr. 1. Mapa Veľkej Moravy z dejepisu pre 7. ročník základnej školy a 2. ročník gymnázia s osemročným štúdiom, rok vydania 2011.

Centrum Mojmírového kniežatstva je situované na územie dnešnej českej Moravy a spojením oboch území Moravy a Nitrianska vzniklo mocenské jadro, ktoré sa stalo základom odporu voči Frankom. V čase najväčšieho územného rozmachu sa rozliehalo od Lužice po dnešné srbsko-chorvátske hranice [Obr. 1 .].

Bola však Mojmírova Morava naozaj na území dnešnej českej Moravy? Ak by sme sa riadili výlučne toponymickými kritériami, územný rozsah Moravy, či Maravy by bol výrazne väčší. Ústrednou oblasťou sa javí Karpatská kotlina, naprieč ktorou zo severozápadu smerom na juhovýchod preteká rieka Dunaj, kedysi Ister nazývaná. Do nej sa vlieva päť veľkých riek: zo severu rieka Morava, z východu Tisa/Mureš (slovensky Maruša), zo západu Mura/Dráva a Sáva a z juhu ďalšia rieka menom Morava. Do Dunaja sa teda vlievajú rieky, z ktorých prevažná časť nesie meno MUR-MAR-MOR. Tento fakt napovedá, že tu naozaj bola Marava, avšak nie je jasné, čo táto Morava/Marava/Muráva reprezentovala.

V slovníku slovenského jazyka sa dočítame, že „morava“ je vlhké trávnaté miesto¹ . V nemčine moor použijeme pre označenie bažiny, slatiny, bahna a rašeliniska. V angličtine pod pojmom bažina nájdeme slovo mara, slatina je moor a bahno, blato, močiar je morass. A marais je zase bažina po francúzsky.

Podľa tohto možno teda označiť územie Karpatskej kotliny ako územie často zaplavované vodou, pokryté nekonečnými plochami slatín, močarísk, bažín a rašelinísk, územie buď neobývané, alebo obývané len riedko. Lenže Al-Mascúdí tvrdí, že rieka Dunaj sa v reči Slovanov nazýva Morava² a týchto Slovanov (ktorí tento výraz používajú) umiestňuje na jeho stredný tok, zhruba od Viedne po srbskú Moravu. Moravy teda neboli len prítoky Dunaja, ale i samotný Dunaj. Že Dunaj bola Marava dokladujú názvy obcí ležiacich na brehu Dunaja ako Veľká Maruša (Nagymaros), Pilismarot (Piliš-Maro-t), Malý Maroš (Kismaros).

Okrem názvov riek sa na tomto rozľahlom území nachádzajú ďalšie toponýma ako Maramures, Muránska planina, či množstvo miest a dedín s predponou „mar, mor, mur“. Zaujímavým sa javí mesto Maribor, ktoré sa, ako by sme si na prvý pohľad mohli myslieť, nenachádza na rieke s názvom „mar“, ale na rieke menom Dráva. Táto okolnosť naznačuje akúsi územno-toponymickú integritu, svedčiacu o použití názvu MAR-MOR nielen v prípade riek, ale doslova o pomenovaní územia.

Obr.2. Mapa povodia riek stredného Dunaja. Červenou farbou sú označené rieky s názvom Morava. Modré pozadie znázorňuje rozlohu starodávneho Panónskeho mora.

Z uvedeného zreteľne vyplýva, že „Megalé Morabia“ (latinsky „Magna Moravia“) bolo obrovské územie tiahnúce sa od dnešnej Srbskej Moravy po Moravu Českú, na východe od pohoria Maramures až po minimálne Maribor na západe.

Megale Morabia má nádych vlhkosti, mokrosti ako v slove Morava, tak i v slove Megale. Morava je územie často zaplavované vodou, podmáčané územie, alebo i bažiny a mokriny a v tomto význame sa dostal aj do ďalších jazykov. Na mokrinu sa podobá i slovo Megale, ktoré pripomína mekaré, mokaré, teda „mokré“. Megalé je prekladané ako „veľká“, „veľký“ a podobne i slovenský „veľký“ má blízko k vlhký, vel(h)ký-velký. A rovnako sa to týka i latinského magna – magnus. Do tejto skupiny zapadá i ruské могучий [mogučij], čo prekladáme ako mohutný, silný, mocný; ktoré obsahuje základ MAG (MOG). Silný, mocný je synonymom „veľký“, pričom „veľký“ má i „moc“. A najmocnejšia sila na zemi je VODA (mok).

Mokrina a morava (marava) sú konštrukciou slova dva synonymické slovenské názvy s rovnakým významom označujúcim močaristé vlhké územie, teda „močiar“. Ohýbajúc spisovnú slovenčinu by sme teda územiu menom Marava/Morava mohli hovoriť i „Mokorsko“ (od mokrina), či „Močarsko“ (od močiar). Napodiv „Mokorsko“ nie je výstrel len tak naslepo, pretože tento termín nachádzame v turečtine v tvare  Macaristan (Makaristan), ktorým Turci označujú Uhorsko. Tu v tvare Makaristan pramení i neskoršie pomenovanie územia známe dnes ako Maďarsko, čo potvrdzuje i chorvátsky výraz pre Maďarsko – Madžarska (slovinsky Madžarsko), foneticky zhodné s „mačarska“, teda močiar, močarina,  močiarsko.

Dnešné „Mokorsko“ (Maďarsko) sa nachádza v strede medzi dvoma Moravami (srbská a slovenská) ako i medzi riekami Mureš (Maruša) a Mur. V súvislosti s týmito geografickými reáliami sa črtá interpretácia Mokorska ako iného mena pre Moravu (Maravu), a z toho vyplývajúci poznatok, že Megale Morabia bolo v podstate územie, ktoré možno stotožniť s územím Uhorska. Inak povedané, Uhorsko a Megale Morabia (Veľká Morava) sú jedna a tá istá krajina. Jednoznačne  to dokladá i samotné megale „veľký“ sťaby „magický“, ako i „mocný“. Veľký, magický a mocný bol božský HOR – UHOR, stvorený z bahna, obyvateľ mokradí; bol to „megale“, bez počiatočného „M“  egale (čítame jegale), teda jeguľa, ako južní Slovania dodnes hovoria božskému úhorovi. Samotný tvar „megale“ je zjavne identický s tvarom „úhor“, ktorý dal pomenovanie Uhorsku a výrok  Megale Morabia by sa teda správne mal prekladať ako Uhorská Marava. Srbská ako i dnešná česká Morava mohli byť územia, ktoré boli od materskej Moravy – Uhorska neskôr násilne odtrhnuté, pričom historická spojitosť s územím centrálnej Maravy sa dochovala práve v názvoch týchto oblastí.

Obr. 3. Slovenská Zem obývaná Slovenmi podľa toponymickej rekonštrukcie Blaženy Ovsenej, vytvorenej na základe máp  prof. Jána Stanislava. Po tzv.  maďarskom osídlení niet ani stopy. V strednej časti, v povodí Dunaja a Tisy vidieť rozsiahle mokriny – „mokorsko“.

Mavro Orbini sa zmieňuje o Svätoplukovi ako o vládcovi Dalmácie a Ilyrika³, čo oproti súčasným predstavám nielen značne rozširuje rozsah moci Svätopluka (kráľa Maravanov) smerom na juh, ale dokazuje i zhodnosť území Uhorska a Veľkej Moravy. Na inom mieste Orbini píše ⁴:

…obe kráľovstvá (České a Poľské) pochádzajú od toho slovenského (slovanského) plemena, ktoré dobylo Ilýriu a rozvinulo svoje kolónie na sever, to jest na Čechy a Poľsko. Chorvat menom Čech vznešený a ctený muž, zabil jedného zo svojich, muža taktiež váženého…

Na sever od Ilyrika bolo predsa Uhorsko a až severne od neho boli Čechy a Poľsko. Zdá sa, že Orbini opisuje inváznu vlnu Sarmatov obývajúcich Chrobátiu (Chorváti) a východnú časť Uhorska (Zátisie) smerom na juh (Dalmácia a Illyrikum) ako i na sever (Poľsko) a západ (Čechy – Chorvat menom Čech, z mesta Przemyśl). Stopy tejto invázie možno vidieť v osobe kniežaťa Mojmíra I., ktorý z územia zátiskej Maravy obsadil Nitriansko. Táto Mojmírova Morava sa nachádzala pravdepodobne v Biharsku. Príčinou invázie mohla byť rozpínavosť rímskej cirkvi. Smer úderu smeroval do hlavného sídla oblasti – do Nitry, kde panoval Pribina, ktorý dal vo svojom kniežatstve už okolo roku 828 postaviť kresťanský kostol západného obradu.

Veľká Morava sa nachádzala v lone Karpatských hôr, ktorým sa kedysi hovorilo i Hercýnsky les, alebo UHerkýnsky les, podľa krajiny, ktorú tento les ohraničoval, teda podľa Uherkýnska, či dnes správnejšie Uhorska.  Karpatom – Uherskému lesu Gréci hovorili i Rhipaey (grécky Ριπαι), ktoré prvý spomína Alkman (633 pred Kr.), potom Hekataeus (ok. 509 pred Kr.), Aeschylus (ok. 490 pred Kr.) a Hippokrates (400 pred Kr.) ⁵, pričom sa všetci svorne zhodujú, že Ripaiské vrchy nachádzajú na najzadnejšom severe pre nich známeho sveta.

obr. 4. Mapa Veľkej Moravy vyhotovená na základe toponýmie riek s menom Morava (fialová čiara). Čiarkovanou čiarou je znázornený maximálny rozsah územia VM. Uhorsko (žltá) predstavovalo už iba oklieštené územie pôvodnej Veľkej Moravy.

Uhorsko ako i Uherkýnsky les niesli meno pochádzajúce od úhora, tvora bažín, ktorý bol síce považovaný za draka-hada, ale v skutočnosti bol rybou, takže sa nemožno čudovať, že Uherkýnsky les niektorí nazývali i Ribie vrchy (dnes spisovne Rybie), teda Ripai (Rhipaey). Ryby a zvlášť úhor, sú charakteristické pretiahnutým telom, ktorému dominuje chrbtová kosť (chrbát). U úhora dokonca chrbtová, análna a chvostová plutva splývajú do jedného celistvého plutvového lemu. Dominujúci chrbát, šarišsky chribet, či cherbat javí identickú stavbu slova ako ryba chribat-riba, takže tzv. Ripaiske vrchy môžeme vnímať i ako Chripaiske, resp. Chribetske vrchy – Karpaty, ktoré v podstate tvoria súvislý chrbát tvarovo veľmi podobný skrútenému úhorovi-drakovi do tvaru S.

Obr. 5. Uhorské vrchy – drak. Z vtáčej perspektívy tvoria Karpaty obrazec hada – jaštera. Jašter je v bojovej – strážnej polohe, akoby striehnuci na územie Podunajskej nížiny, v centre ktorej (v čeľustiach) sa nachádza posvätné mesto Nitra (Pariena). Na tykadlách, približne na rovnakej úrovni,  sa nachádzajú Bratislava a Budín (Budapešť), pričom obe ležia na brehu rieky Dunaj. Konce tykadiel smerujú k veľkým jazerám, jedno k Neziderskemu jazeru a druhé k Balatónu.  Chvost siaha až k pobrežiu Čierneho mora.

Chribetské vrchy – Karpaty obývali Chribeti, Chrobati – tí čo obývali chrbty hôr, inak zrejme i Uhri nazývaní. Karpaty – Ripaiské vrchy – Hercýnsky les (Uhorský les) bol jeden a ten istý názov pre pohorie, ktoré tvorilo hranicu ríše Slovenov, ktorú dejiny zaznamenali ako Megale Morabia inak i Uhorskom nazývaná.

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Literatúra:

1. Milan Ferko, Veľkomoravské záhady, ARTISAN 1995, str. 30.
2. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 241
3. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str. 279
4. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str. 68
5. Pavol Jozef Šafárik: Slovanské starožitnosti I, Článok IV. Zemepisný prehľad pravlasti Slovanov, § 22. Hory, rieky, jazerá, mestá a hmotné stariny v zemi Praslovanov

V roku 1318 založil uhorský kráľ, cudzinec, Karol Róbert z Anjou, Rád svätého Juraja–Drakobijcu. Rád bol založený na podobných princípoch ako rád templársky alebo rád johanitov. Mal chrániť kráľovstvo pred neveriacimi pohanmi a mal ochraňovať katolícku vieru. Ochrana sa mala realizovať predovšetkým dodržiavaním cirkevných prikázaní, rešpektovaním cirkevných sviatkov a modlením. Rytieri si museli navzájom preukazovať úctu a pomoc tak v mieri, ako aj vo vojne. Súčasne si mali byť nápomocní pri spoločenskom vzostupe. Stanovy tiež predpisovali vykonať satisfakciu za rytiera, ktorému bola spôsobená neprávosť, alebo bol okradnutý. V prípade že bol rytier v boji zajatý, ostaní sa mali postarať o jeho vyslobodenie, či už násilnou formou alebo poskladaním sa na výkupné. Z obdobia vlády Karola I. Róberta (1308 – 1342) sú známe mená len 15 rytierov, avšak z doby vlády jeho syna Ľudovíta Veľkého (1342 – 1382) je to už 87 rytierov. Podľa vzoru Rádu svätého Juraja–Drakobijcu dňa 12. decembra 1408 ďalší cudzí, neslovenský kráľ, a zároveň i rímsky cisár Žigmund Luxemburský spolu s manželkou založil  „Uhorský rytiersky dračí rád“. Znakom rádu bola stočená figúrka draka s chvostom obtočeným okolo krku, s chrbtom rozťatým do tvaru kríža.

Drak zreteľne symbolizoval pohanstvo, správnejšie povedané, inú životnú filozofiu. Symbolika znaku Dračieho rádu bola naozaj veľavravná. Sám drak si svojím chvostom obtočeným okolo krku spôsobuje záhubu, inými slovami významná časť „dračích síl“ bola rímskymi manipulátormi obrátená voči hlave, to znamená – „bohanské“ dračie bojové sily boli použité k samotnej „záhube draka“, k zotročeniu jeho prívržencov. Chrbát draka rozťatý do tvaru kríža, ako aj jeho chvost obtočený okolo vlastného krku zreteľne symbolizoval porobu starého a vznik nového poriadku budovaného na základoch pôvodnej „dračej spoločnosti“. Rytieri rádu predstavovali strážcov – elitu tejto novej cudzej mocenskej štruktúry dravo sa pretláčanej do životného priestoru „bohanov“. Ich regule zreteľne nasvedčovali tomu, že veľká časť Uhorska ešte zďaleka nebola podriadená týmto novým štruktúram a aj po porážke Omodejovcov a smrti Matúša Čáka (14. stor.) stále jestvovala reálna hrozba mocenského prevratu v krajine.

Natíska sa otázka, čo vlastne symbolizoval drak, pretože jeho historický vplyv je nesporný. Had-drak dal pomenovanie mnohým kmeňom, národom, či vojenským zoskupeniam, ako napríklad Sarmati, Rusi (Rutheni, Raséni, Rusíni, Rugi atď.), Góti, Uhri, Tráci (traki → draki), Dáci (draki, DAK sprava doľava je KAD, teda GAD), Alamani (Uhri), Srbi (serpens), Kurdi (KURD sprava doľava je DRUK, teda drak) atď., ako i mnohým krajinám ako Uhorsko, Srbsko, Rusko a ďalšie. Prekvapivú odpoveď nachádzame v Atlase námorných vlajok sveta, ktorý v roku 1783 vydal v Londýne Carington Bowles¹. Tu medzi množstvom námorných vlajok nachádzame i dve vlajky Tartárie. Prvá znázorňuje čierneho draka na zlatom pozadí, a je označovaná ako „ríšska“ (imperátorská) zástava Tartárie, na druhej je zobrazená čierna sova opäť na zlatistom pozadí a reprezentuje samotnú Tartáriu. Čo sa týka Tartárie, tento atlas nie je ojedinelý, obidva znaky (drak a sova) sa nachádzajú i v ďalších obdobných publikáciách 18. storočia. Z tohto obdobia nachádzame Tartáriu i na mapách Eurázie, avšak koncom 18. a začiatkom 19. storočia sa však „čosi“ udialo a pojem Tartária doslova vymizol z dejín, akoby nikdy nejestvoval. Čo bola Tartaria za krajina a kto vlastne boli Tartari?

Výrez z atlasu námorných zástav všetkých štátov sveta z mája roku 1783, ktorý vydal Carington Bowles, Londýn ¹. V spodnej časti atlasu sa nachádzajú vlajky Tartárie. Čierny drak na zlatom pozadí reprezentoval „ríšsku“ (imperátorskú) zástavu Tartárie, čierna sova na zlatistom pozadí samotnú Tartáriu.

Tartari sú z našich dejín známi hlavne z obdobia rokov 1241-1242. V tomto období sa podľa našich historikov uskutočnil vpád akýchsi „Tatárov“, čo má byť údajne pomenovanie pre predkov dnešných Mongolov. Tatári však tak, ako ich poznáme z učebníc, nikdy nejestvovali a samotný pojem Tatár je novotvar. O tom by svoje vedeli povedať súčasní Tatári, ktorí sa vôbec necítia byť Tatármi, ale sami seba označujú menom Bulhari!² Tatárov z nich urobili až boľševici začiatkom 20. storočia. Vo všetkých historických zdrojoch sú opisovaní iba výlučne Tartari. Títo Tartari v rokoch 1241-1242 údajne vyplienili celé Uhorsko a odtiahli. Slovo údajne je možné niekoľkokrát podčiarknuť, pretože všetky informácie pochádzajú z cirkevných zdrojov a z listov kráľa Bela IV. pápežovi a vladárom vtedajšej Európy. Teda zo zdrojov, voči ktorého predstaviteľom boli útoky prvotne namierené. Príchodzí Tartari boli nositelia iných spoločenských a duchovných hodnôt, uctievali boha iným, tolerantnejším spôsobom, čo bolo v prudkom protiklade s korupciou a morálnym úpadkom rímskej cirkvi, ako i vtedajším novo nastupujúcim mocenským systémom.

Významným spôsobom svedčí o tom fakt, že tartarský vodca Batuchán so svojou armádou v blízkosti osady Mohi pri sútoku riek Slaná a Hornád dňa 11. apríla 1241 zvíťazil nad početnejšou uhorskou kráľovskou armádou, pričom takmer systematicky zmasakroval i mnohých cirkevných a svetských hodnostárov, akoby práve títo boli Tartarom tŕňom v oku. Uhorský kráľ Bela sa dal na útek, no Tartari ho prenasledovali do dolnorakúskeho Klosterneuburgu a odtiaľ ďalej až do dalmátskeho ostrovného mesta Trogir, kde obliehali kráľa niekoľko mesiacov³. Bežní lúpežníci by takto nekonali, zaujímal by ich lup a plienenie, nie osoba kráľa. V správaní Tartarov sa črtá zjavne vyšší zámer, ktorý možno tušiť, avšak už len ťažko jednoznačne dokázať.

Kto bol v meste Trogir a obzrel si stredoveké mesto i skromnú pevnosť, pochopí, že mesto mohlo odolávať lúpežným tlupám, morským pirátom, ale len ťažko systematickému obliehaniu. Súčasné opevnenia mesta Trogir, pochádzajú z 13. až 16. storočia, samotná trogirská pevnosť bola vystavaná až v rokoch 1380 až 1437. Je teda zjavné, že v čase tartarského obliehania neboli opevnenia ani zďaleka v takom stave ako dnes, ak vôbec nejaké boli. Tých niekoľko mesiacov, ktoré strávili Tartari v blízkosti mesta, slúžilo pravdepodobne na vyjednávanie. Čo bolo predmetom vyjednávania, o tom sa dnes môžeme len dohadovať, no zrejme sa dohodli, Tartari odtiahli a kráľ Belo začal plniť dohodu, čo snáď možno vidieť v radikálnej zmene jeho spôsobu vládnutia v krajine. Je dokonca možné, že významná časť Tartarov v Uhorsku zostala, a do dejín boli zaznamenaní ako historicky známi Valasi (volosi, vlasatí).

Dnešný Trogir pri pohľade od mora. Vľavo sa nachádza trogirská pevnosť, ktorá bola postavená v rokoch 1380 až 1437, cca. 200 rokov po tartarskom obliehaní.

O slovanskom pôvode Tartarov svedčia i mená ich vojvodcov. Meno najvyššieho – Batuchán typickou zámenou B→V, prečítame ako Vatu-chán, či Vadu-chán, čo znie ako vodu-chán, teda vodca, vedúci; alebo dokonca Vlatuchan (Vladukan), teda Vladyka. Meno Batu (Bathus) mohlo byť jednoducho funkciou, nie menom, kde Vadu znamenalo vodca, vedúci, teda Vaduš. Avšak v súvislosti s vodcom, je meno „Batu“ blízke slovenskému nárečovému „báťa“, čo znamená príbuzný, ale i každý (známy) starší muž, najmä v oslovení alebo v spojení s menom. V slovníku súčasného slovenského jazyka sa však prekvapivo dozvedáme, že slovenské slovo „báťa“ údajne pochádza z maďarčiny.⁴ Je to dosť zarážajúce, pretože „báťa“ sa vyskytuje i v ruštine, ukrajinčine a bulharčine, a myslím, že nikomu nenapadne ani len uvažovať, že by toto slovo prevzali napríklad Rusi od Maďarov. Známe spojenie „báťuška cár“ je snaď známe každému už od detstva. Zdá sa, že nadšencov a prívržencov maďarského jazyka a maďarstva vôbec, je medzi slovenskými akademikmi pomerne dosť. Otázkou zostáva, či takí akademici majú vôbec právo honosiť sa menom „slovenskí“. V ruštine „báťa“ značí otec; v bulharčine „báte“ je oslovenie staršieho brata, muža; v ukrajinčine „báťko“ pomenúva otca; takže Batuchán bol „otec (starší muž) vodca“.

V liste magistra Rogeria⁵ sú uvedené i mená Batuchánových vojvodcov. Jeho podriadený sa volal Bochetor, čo je latinčinou skomolené Božidor, meno používané na Slovensku i dnes. Ďalší sa nazýval Cadan [Kadan], ktorého meno môžeme čítať i ako Gadan, Godan odvodené od Gad (Had), ďalší Feycan teda Fejčan (Bejčan, Bojčan) či Vejkan od Vojkan – vojak. Meno Peta sa ako priezvisko v tvare „Pieta“ vyskytuje na Slovensku i dnes, no a pieta je i slovenské slovo, ktoré značí „zbožná úcta“. Mená ďalších sú Coacton, Hermeus (Hermeuš, ako náš Hromoš), Cheb, Ocadar (otca-dar, alebo Očaďar-očadený, tmavý alebo oka-dar, dar oka, inak bystrozraký).

O príslušnosti Tartarov vypovedá poznámka v britskej DICTIONARY of ARTS and SCIENCES, kde sa pod heslom Skýtia, nachádza vysvetlenie: Skýtia – staroveké pomenovanie severnej časti Európy a Ázie, ktoré potom získalo pomenovanie Tartaria (Tartary)⁶. Podľa tohto Tartari boli premenovaní Skýti, no a Skýti boli Sklavi (Sloveni). Vo francúzskom slovníku z roku 1762 sa pod heslom „hongrois“ (uhorský jazyk, alebo jazyk Uhrov) uvádza, že „je to jazyk ktorým hovoria v Uhorsku“. Pričom „tento (uhorský) jazyk pochádza od Tartarov, respektíve je to jeden z nárečí Esclavonine (Sklavóncov)⁷. Jazyk Uhrov – Sklavóncov je tu zreteľne dávaný do rovnítka s jazykom Tartarov, pričom jazyk sklavónsky je jednoznačne jazyk slovenský. Tartari teda hovorili príbuzným jazykom, z čoho je možné vyvodiť, kto vlastne boli Tartari! A určite to neboli, ako to uvádza Richard Marsina⁸, žiadni Mongoli. Vpád Tartarov možno vnímať ako jednu z posledných inváznych vĺn skýto-slovenov zo Strednej Ázie, ktorí „udreli“ na rímsku Európu sťaby odveta za vyvražďovanie Slovenov, ktoré sa v tom období tiahlo naprieč celou Európou (juh Francúzska, Balkán, Byzancia a pravdepodobne i Uhorsko). Po nájazde sa situácia na nejaký čas v Uhorsku stabilizovala, no o niekoľko generácií neskôr sa v osobe Rímom dosadeným Karolom I. Róbertom začala opäť vyhrocovať.

Drak ako symbol Tartárie je v súčasnosti mytologické zviera. Možno kedysi by sme ho mohli prirovnať k dinosaurom, avšak títo sa v nám známej písanej histórii nevyskytovali. Ctitelia symbolu draka preto spájali s drakom tvory z živočíšnej ríše príbuzné svojimi vlastnosťami či vzhľadom drakovi. Drakom sa stali krokodýl, jašterica, úhor (ako vodný drak), had, zmija, kobra, ale i kôň a tur. Kôň ako drak je opisovaný ako žiarivý, či „žeravý kôň“, skrátene ŽAR-KON, teda šarkan. V ruských rozprávkach sa vyskytuje drak menom Gorynič, ktorého meno vyjadruje dve navzájom späté etymológie. Prvá v zmysle GORY – NIČ, teda ten ktorý „ničí hory“, drak spôsobujúci zemetrasenie, tektonické pohyby, ovládajúci sopky. Druhá je v znamení „ohňa“, to znamená „ten kto horí“ (gorí) od slova gorenie (rus.) plus prípona „-ič“, teda Gorynič.

Drak ako Gorynič (oheň) či šarkan (žar-kan) bol ohnivým symbolom, zobrazovaným červenou farbou. Červená farba bola teda dračím symbolom, a v tej súvislosti sa stala i zdrojom pomenovania. Slovo červený preložíme do srbštiny ako црвен [crven]. Zámenou (V→B) dostaneme CRBEN, čo sa až nápadne podobá na SRBEN, teda Srb. Že takáto konštrukcia nie je samoúčelná vypovedá i latinčina, kde v opačnom smere od tvaru Srb, nachádzame slovo serpens, čo značí had (teda drak). Iný tvar slova červený je rusý, ryšavý, ale i rudý (čes.), red (ang.), rot (nem.), румяный [rumjanyj](rus.), rouge (fr.), rosso (tal.), rojo [rocho] (šp.), κόκκινος [kókinos] (gr.), všetky tieto názvy sú spriaznené s tvarom Rus, Ruthen, Rasén, Rusín, Rug atď. ako i s pojmom „roh“[roch], rog (rus.), rožok (malý roh), smerujúce k „tur“ (zviera).

Sarmati (draci) boli skrátka „červení“ (rusí), ktorí si hovorili pravdepodobne i „rumjani“ румяный (rus.). Významná časť týchto drakov-hadov (Gótov) sa rozšírila smerom na Balkán (Visigóti), pričom v podstatne neskoršom období v dobách tureckej nadvlády na Balkáne sa tejto oblasti hovorilo Rumelia a obyvateľstvu národ „rumelijský“. Rumelia zahŕňala Tráciu, Macedónsko, Méziu (dnešné Bulharsko a turecká Trákia) na severe hraničila riekami Sáva a Dunaj, na západe pobrežím Jadranského mora a na juhu s Moreou (stredné Grécko). Rumeli značí „červený“, ktoré v slovenčine poznáme pod pojmom „rumelka“ a zároveň je zhodný s ruským rumjanyj. Tu kdesi pramení i pôvod pomenovania dnešnej modernej krajiny menom Rumunsko, kde ani nie v tak dávnej minulosti všetci obyvatelia rozprávali slovanskými nárečiami.

Sarmati v rámci Tartárie pravdepodobne tvorili bojové zoskupenia sústreďované na západných hraniciach ríše. Elitné jednotky boli regrútované z rôznych častí Tartárie a preto medzi nimi bol i vyšší podiel iných ako slovanských etník, hlavne z oblasti Volgy (Bulhari – haploskupina R1b), Kaukazu (haploskupina G) a Strednej Ázie ( haploskupina Q). Spôsobom a organizáciou života sa približovali ku Kozákom, ba dokonca nie je vylúčené, že šlo o jedných a tých istých, pretože slovo Kozák pochádza pravdepodobne od slova „kosák“, ktorému sa v slovanských nárečiach hovorí i „srp“, čo je identické so „Srb“ i so „serpens“ (had). Srbmi boli pravdepodobne i tajomní Prusi, kde tvar Prus (PRS) sprava doľava čítame ako SRP teda Srb. Symbol kosáka sa na východe Slovenska dodnes zachoval na vežičkách drevených kostolíkov východného obradu, v oblastiach intenzívneho sarmatského osídlenia. Kosák v niektorých prípadoch prechádza do podobizne kohúta, ktorému Gréci hovoria κόκορας [kókoras] čo je takmer zhodné s iným gréckym  κόκκινος [kókinos] označujúci červenú farbu. Latinské falx pre srp (kosák) smeruje k (F→B) „balx“ či Balg, čo bolo pomenovanie pre Bulharov (Bulgari) a Balkán vôbec. Dnes týchto Bulharov v ich materskej krajine, v povodí rieky Volgy, nesprávne nazývajú Tatarmi.

Že Sarmati – Draci boli vojenské družiny svedčí i samotné slovo „drak“ respektíve jeho variant „drag“ čítaný sprava doľava ako GARD, čo je základom slova „garda“, „gardista“. Garda bola spočiatku pravdepodobne chápaná ako elita medzi armádou, preto sa gardisti na historickej scéne objavujú ako strážcovia kráľov, či dôležitých osobností. Garda bolo elitné vojsko, vojsko pozostávajúce zo sarmatských (dračích) bojovníkov Tartarie. Slovo „gard“ sa v tvare guard neskôr dostalo do angličtiny (ako aj do ďalších jazykov) vo význame ako strážca, stráž, ochrana, hliadka atď.

Drak je dnes symbolom temných síl, avšak to platí len v kresťanskej ideológii. V ostatnom svete je tomu presne naopak. Avšak v „slovanských“ jazykoch ešte máme zreteľné stopy po „inom“ vzťahu k drakovi, ktoré výstižne vystihujú slová drag – drahý (chorv.), drogi – drahý, milý, milovaný (pol.), дорогой [dorogoj] – drahý, milý (rus.). Pozitívny vzťah napodiv nachádzame i v angličtine, kde pod heslom „dobrý“ nachádzame slovo good, čo je blízke k inému anglickému God (boh) a obe k ruskému gad (had), ako i v nemčine : gut (dobrý), Gott (boh). Prítomnosť sarmatských drakov – Tartarov v Británii dokladuje zástava Walesu, na ktorej v zeleno bielom poli dominuje červený drak. Samotný názov územia Wales (volos – vlasatý) pomerne zreteľne vypovedá i o pôvode jeho obyvateľov. Rovnako pomenovanie Anglicka nápadne pripomína latinské anguilla, ktoré prekladáme ako úhor (drak), a stredoeurópsky nádych má i archaický názov pre Veľkú Britániu  - Albion, čí (B→V) Alvion respektíve Salvion (Slavion). Ďalšie územia „jašterov“ (Sauromatov) snáď môžeme vidieť i v názvoch dvoch susediacich území Austria (Jaustria, jasteria – jašteria), alebo Štajersko (Styria – astyria, jašteria). V erbe Štajerska nachádzame zvláštny druh draka bez krídel. Tvor na zelenom podklade je síce opisovaný ako „strieborný panter“, no dva červené rožky, plameň chrliaci z tlamy a zvláštne tvarovaný chvost navodzujú skôr dračiu predlohu  ako mačaciu.

Invázna vlna priamo zo srdca Tartárie, zo strednej Ázie, priniesla čerstvé sily. Do Európy sa preskupila silná skupina novo prisťahovalcov haploskupiny R1a, avšak tá bola počas niekoľkých generácií „materializovaná“ a duchovne rozložená. Táto materializácia rímskou cirkvou je symbolicky zobrazená výjavom známym ako „Svätý Juraj zabíja draka“. Drak je symbolom Imperiálnej Tartárie a svätý Juraj je stelesnením „cirkvi svätej“. Územia odtrhujúce sa od materskej Tartárie, pôvodne duchovne silné a čisté, prevzali tento symbol do svojho erbu. Svätého Juraja zabíjajúceho draka medzi inými má v erbe i mesto Moskva, ako i samotné Rusko. Novodobé vehementné hlásenie sa Rusov k Tartárii, má týmto svoju trpkú príchuť zrady, kedy ako ostatní, tak i samotní Rusi (Moskoviti) takýmto činom zhanobili duchovný odkaz svojich predkov Áriov a sklonili hlavu pred mamonom.

Svätý Juraj v podobe draka nezabíja len „bohanstvo“, ale zabíja našu duchovnú podstatu. Vymazáva odkaz našich predkov, symbolizuje naše otroctvo „inštitútu“, ktorému Katari výstižne hovorili „Rex Mundi“. Určite nie je náhoda, že najvyššia koncentrácia erbov zobrazujúcich Juraja ako zabíja draka, sa nachádza práve na bývalých hraniciach Tartárie, správnejšie na územiach, ktoré boli súčasťou Árijského impéria zvaného Tartária, a ktoré sa lžou a násilím podarilo odtrhnúť od ostatnej občiny a priviesť do košiara a područia „svätej cirkvi rímskej“. Erby s Jurajom a drakom má Moskva, Rusko (na hrudi dvojorlice) a Gruzínsko. Túto symboliku nájdeme i na  Ukrajine: Volodymyr-Volynsk, v Nemecku: Gößnitz (Durínsko), v Chorvátsku: Pag, Bjelovarsko-bilogorská župa, v Poľsku: Biała Podlaska (Lubelské vojvodstvo), Dzierżoniów (Dolnosliezske vojvodstvo), ako i v obciach na Slovensku: Svätý Jur, Hubošovce, Veľké Bierovce, Jurské a ďalšie.

Had/drak bol symbolom Tartárie, bol nábožensko-mytologickým prvkom našich predkov, bol symbolom – znakom príslušnosti k hodnotám a tradíciám Tartarov – Árijcov. Slovo „znak“ sa vzťahoval práve na hada/draka, vďaka čomu sa tento rýdzo slovanský výraz dostal do angličtiny v tvare snake, vo význame had. Podoby grafických stvárnení hada/draka bolo mnoho, najznámejšie boli tvar kosáka, ako i znak, ktorý v súčasnosti poznáme pod pojmom „svastika“, pochádzajúci od slova „zvezdika“, v ktorom vidieť zreteľný základ v ruskom zvezda (hviezda). Hviezda, latinsky aster určite nie náhodou identická so slovenským „jašter“, sa ako reálny historický fenomén hlboko vryla do života našich predkov, do života nielen Európanov, takže ju v rôznych rozmanitých podobách nachádzame po celom svete.

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

1. Bowles’s universal display of the naval flags of all nations in the world. Printed for the Proprietor Carington Bowles, at his Map & Print Warehouse, № 69 in St. Paulus Church Yard, London.
2. G. Chalil, prezident bulharského národného kongresu, Bulgaristan – kam zmizel jeden stát?, 29.júna 2002
3. Paul Lendvai, Maďari – víťazstvá a prehry, vydavateľstvo KaLLIGRAM, Bratislava 2011, str. 54
4. Slovník súčasného slovenského jazyka, a-g,VEDA vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2006, str. 238
5. Richard Marsina a Miloš Marek, Tatársky vpád, Vydavateľstvo RAK, 2008, str. 80-81
6. A new and complete DICTIONARY of ARTS and SCIENCES, VOL. IV., LONDON: Printed for W.Owen, at Homer’s Head, in Fleet-ftreet., MDCCLXIV, str. 2897, SCL-SCO
7. ABRÈGE DU DICTIONNAIRE UNIVERSEL FRANÇOIS ET LATIN, VULGAIREMENT APPELLÉ DICTIONNAIRE DE TRÉVOUX. A PARIS, Ches LES LIBRAIRES ASSOCIÉS, M.DCC.LXII., str.488
8. Richard Marsina a Miloš Marek, Tatársky vpád, Vydavateľstvo RAK, 2008, str. 9

TAJNÉ DEJINY SLOVENSKA, SLOVENOV A SLOVENIEK
Oskár Cvengrosch – Vydavateľstvo: Eko-konzult, 2014

Počet strán: 452 strán
Väzba: pevná väzba
Rozmer: 190×270 mm
Hmotnosť: 1830 g
Jazyk: slovenský jazyk
Rok vydania: november 2014

Predajná cena: 24 eur VYPREDANÉ

V prípade záujmu si knihu môžete objednať na stránke:

http://www.ekokonzult.com/index-4.html
alebo u autora na:  info1sgo2sk (1=@, 2=.)

1dssdsds

Z obsahu:

Sloveni – najgermánskejší Germáni
Genetika spochybňuje dejiny
Pôvod slova Germán
Škandinávski Slovania
Sloveni a Suebi – dve mená pre jeden národ
Pôvod mena Sloven
Chrobati – hraničiari ríše Slovenov
Markomani – vlasatí Moravania
Maraveni (Moravania)
Marhari
Merehani
Kde ležal tajomný Marobudon?
Vandali – plemeno Slovanov
Kult vlasov
Suébska (slévska) expanzia
Kataklizma a počiatok dejín
Gigantické stavby, ktoré prežili tisícročia
Planetárna katastrofa
Stopy v jazyku
Slovenské jazykové „divotvorie“
Tajomstvo času
Obria kométa
Staroveké svedectvo
Symboly nebies
Boh vody a ohňa
Známe neznáme dejiny
Y-DNA prepisuje dejiny
Morské národy alebo Karpatská invázia
Blízky východ v znamení Slovenov
Kto vlastne boli Kelti?
Volcae a Kelti
Quádi: Skýto-Sloveni spod Tatier
Biateky razili Sloveni
MACCIUS
Tajomstvo jazyka
Jazyková asimilácia Slovenov
Franciscus List – symbol tichého vzdoru
Pôvod slova Maďar
Slovo ako dôkaz alebo fatálna „slepota“ slovenských historikov
Slovenské jazykové perličky v jazykoch Európanov
„Trochu čudné dejiny“
História alebo SCI–FI?
Slovenské fantómové dejiny
Ešte raz Morava
Panónske more a Marava
Kto boli Alamani a Alani?
Námedzná armáda Slovanov
Koniec slávnych Slovenov?
Záver
Použité skratky a symboly
Prílohy
Biateky – slovenské dejiny a mytológia v písme a obraze
BVSV, BVSSVMARVS
COBROVOMARVS
COVIOMARVS
IANTVMARVS
COISA – KOISA (KOSA)
COVNOS
AINORIX – FARIARIX
DEVIL
Slovenčina a iné jazyky
Švédčina a slovenčina
Maďarčina a slovenčina
Angličtina a slovenčina
Latinčina a slovenčina
Slová s obojstranným významom
Obojsmerné slová
Mená ľudí, národov, miest a krajiny
Literatúra

Úvod

Pôvodne to nemala byť kniha, snáď len niekoľko článkov, ktoré mali upozorniť na určité zaujímavé súvislosti. Články nemali konkurovať dejinám, ani ich prepisovať, mali iba trochu poštekliť. Postupne sa mi však odkrývali ďalšie a ďalšie udivujúce fakty a veľké množstvo „náhod“. Šteklivé texty presiahli viac ako sto strán a podivným súvislostiam nebolo konca. Moje poznámky začali nadobúdať podobu knihy. Zároveň s pribúdajúcimi dátami som sa dostal do bodu, kedy som sa musel rozhodnúť – akceptovať súčasný historický stav a poukázať na množstvo dejinných nezrovnalostí, alebo všetko zmietnuť zo stola a vytvoriť obraz iný. Nakoniec som našiel spôsob, svojské riešenie, ako urobiť jedno i druhé.

Poslaním tejto knihy nie je zameniť jestvujúce dejiny, čo koniec – koncov prakticky ani nie je možné. Obrovská informačná mašinéria, ktorá za posledných 200 rokov na poli histórie vznikla, prevalcuje každého, kto sa jej postaví do cesty. Avšak svojou troškou by som hlavne rád oslovil ľudí, ktorí cítia, že s naším svetom to nie je celkom v poriadku. Ľudí, ktorí sú nezaťažení dogmami a nielenže chcú, ale i dokážu myslieť nezaťažene a hlavne samostatne. Ponúkam určité možnosti, konkrétne súvislosti, ponúkam iný, pravdepodobnejší, obraz našich dejín. Nezriedka ponúkam i viac možností riešenia či interpretácie, pretože som si vedomý, že skutočná pravda sa v dnešnom zahmlenom svete hľadá veľmi ťažko.

Nie je dôležité, akú históriu vykladajú cudzinou platení historici. Tí nech si na odborných sympóziach, bez prítomnosti ľudí, rozoberajú čo chcú. Dôležité je, čo si o vlastných dejinách myslia samotní ľudia. Pretože dejiny, to je to, čo sa udialo, dejiny vypovedajú o tom, čo robili naši predkovia, ako žili, čomu verili, čomu sa tešili a proti čomu alebo komu bojovali. Národ bez poznania vlastných dejín je masa ľudí bez budúcnosti. Z minulosti sa odvíja prítomnosť a v prítomnosti rozhodujeme o našej budúcnosti.

Nie som historik, ani sa ním necítim byť. Hľadám len odpovede, na ktoré mi nik nevedel alebo nechcel dať odpoveď. Svoje dojmy a postrehy som spísal do tejto knihy a ponúkam ju ďalej každému, kto o ňu prejaví záujem. Verím, že oslovím ďalších, nezaťažených nadšencov, ktorí tieto moje hrubé, možno miestami nešikovné poznámky upravia, rozvinú či prepracujú do podrobnejších detailov a odhalia tak obrovský podvod, ktorý bol spáchaný na našich ľuďoch, na Slovenoch, Sklavóncoch.

V knihe sa zámerne vyhýbam „učeným“ cudzím výrazom a slovám, pretože som presvedčený, že slovenský jazyk má dostatočné množstvo vlastných pôvodných vyjadrovacích prostriedkov. Z tohto pohľadu možno obsah nebude pôsobiť dostatočne učene, či atraktívne, no podstatné je, že bude pochopiteľný pre každého. Je na každom jedincovi, ako so získanými informáciami naloží, či sa s nimi stotožní, či sa nad nimi zamyslí alebo odmietne. Je to slobodná voľba každého z nás. Ak však chceme hovoriť o slobodnej voľbe, musíme mať i z čoho vyberať.

V oblasti histórie si však dnes nemožno vyberať, takže nemožno hovoriť ani o alternatívach, pretože západoeurópsky a vatikánsky výklad dejín má v tomto smere u nás absolútny monopol. O iných pohľadoch na dejiny, prichádzajúcich napríklad z Ruska, v našich školách, či masovokomunikačných prostriedkoch nepočuť.

Občas v našich končinách vyjde kniha, ktorá ponúka iný historický algoritmus, ako nám vštepujú dogmatici. Takáto kniha je však ignorovaná, alebo zosmiešňovaná. Nuž, pripájam sa i ja so svojou troškou a ponúkam alternatívu, ponúkam iné videnie dejín a dejov z toho vyplývajúcich. Cítim sa byť v myšlienkach slobodným človekom, ktorý nemusí skladať účty nikomu, iba svojmu svedomiu. Môj život nie je závislý od úspechu, alebo neúspechu tejto knihy, nezávisí od nej moje spoločenské postavenie, uznanie či živobytie. Písal som ju slobodne, stále s vedomím objektívneho posudzovania získaných výsledkov. Do akej miery sa mi to podarilo, nech posúdi každý sám.

Autor

Súčasnú predstavu o pôvode Vandalov dnes reprezentuje hlavná línia, ktorá vypovedá o ich severskom pôvode a ich predkov kladie na územia dnešného Nórska a Švédska. Odtiaľ niekedy v druhom storočí pred naším letopočtom prešli Vandali cez Baltické more a usídlili sa medzi riekami Odra a Vistula (dnešná Visla).
Tu, na území strednej Európy, sa však Vandali prelínajú s Markomanmi. Úzky vzťah medzi oboma kmeňmi dokladá Tabula Peutingeriana, na ktorej je označené naddunajské územie Markomanov nápisom MARCOMANNI a v medzerách medzi jeho jednotlivými písmenami je uvedené VANDULI.

Výsek z mapy „Tabula Peutingeriana“. Markomani a Vandali
sú zobrazení spoločne na jednom teritóriu (hore).

Mavro Orbini ich vzájomný vzťah popisuje jednoznačne: (1)
…Markomani boli Vandalmi, čiže Slovanmi, ako píše Albert Kranc v predslove k „Saksonii“, rovnako píše i Suffrid Petri vo svojej druhej knihe. Slovanským plemenom, ako označuje Volfgang Lacius, boli i Quádi, ktorí sa oddelili od ostatných Vandalov. Markomani napadli starých Bójov, zúrivý národ, vyhnali ich z ich odvekých zemí a zmocnili sa jej, ako píše Suffrid. Ďalej píše: „Starí Bóji boli vyhnaní Markomanmi, to jest Vandalmi, ktorí do súčasnosti vládnu v Bohémii, preto sú Bohémci Vandalmi.“ Oni vládli celej tejto oblasti, ktorá je dnes rozdelená medzi Moravu, Bohemiu a Austriu Nižnu…

…nakoniec Markomani i Quádi, toľko preslávení v antickej histórii, tiež pochádzali z neporaziteľného slovanského rodu, nakoľko Albert Kranc v 14. hlave prvej knihy „Vandalii“ i Kornel Tacit jednoznačne nazývajú ich Vandalami. To isté robí i Jeremej Russkij v svojich „Letopisoch Moskovii“, kde potvrdzuje, že Markomani sú terajší Slovania…

Orbini ďalej uvádza:

… v čase Cézara Augusta osemdesiattisíc Vandalov zabralo východný breh rieky Rýn, no potom Drusus i Tiberius odrazili ich naspäť na ich odveké územia, ktoré im pridelil Plinius – u Karpatských hôr, na hraniciach Sarmatie alebo Poľska. Odtiaľ, za mnoho rokov, rozvinuli svoje kolónie k Baltickému moru, kde od začiatku (znova) dlho bojovali s Dánmi i Sasmi (Nemcami).

…oni boli spojencami Markomanov vo vojnách, ktoré oni viedli proti imperátorovi Markovi Antóniovi, potom, podľa svedectva Suffrida Petru, Vandali prešli mečom celú Germániu. Vo vyššie spomenutej knihe on píše: „Našiel som v našich archívoch, že deväť rokov po tejto markomanskej vojne, práve v 183 roku od narodenia Krista, celá Germánia bola zdesená pred tými Vandalami, alebo Poliakami“…

Územie, ktoré Vandali obývali, Orbini opisuje nasledovne:

…v oblasti Meklenburgu na celom úseku pobrežia od Holštýnska (dnešné severné Nemecko) po Livonsko (približne dnešné Estónsko) žili iba Vandali, čiže Slovania… (2)

…Slovania, ktorí odišli na sever sa tak rýchlo rozmnožili, že vyplnili Veľké Poľsko, Sliezko i Vandaliu, to jest Poľsko na rieke Vandal, ktorá sa teraz nazýva Vislou. Vyplnili taktiež Pomoransko, Kašubsko i tú časť pobrežia Germánskeho mora, kde sa teraz nachádza Marka Lübeck i Rostok, tesne pri Vestfalsku, i začali sa nazývať rôzne, v závislosti od miesta kde žili… (3)

Na dôkaz svojich tvrdení, prikladá vandalsko – slovanský slovník pozostávajúci zo 181 slov, ktoré prevzal od Karla Vagrijskeho a z jedenástej knihy Laciusa. (2)

Meno Vandalov podľa Orbiniho pochádza od ich kráľa menom Vandal, ktorý žil v čase patriarcha Josifa, a vládol počas 40 rokov a meno, ktoré v tom čase vzniklo, to je meno Vandalov čiže Venedov. (4)

Orbini tu zreteľne dáva do rovnítka mená Vandal a Vened (Venet). Jeho tvrdenie je v celku logické, pretože obidva výrazy majú spoločný základ Vand/Vend. Ale, ak ich kráľ bol menom Vandal, a Vandali boli Venedi, potom i meno ich kráľa mohlo byť Vend, či Vened.

Toto meno nachádzame v mene známeho Quádskeho kráľa Vaniusa → Vani(uš) – Van(dal) – Ven(ed). Kráľ menom Vannius (Vannij) (5), štyridsať rokov „kráľoval nad Markomanami a Švédmi“. Vlády sa ujal „vďaka milosti imperátora Tibéria“ (5) a vládol až dovtedy, pokiaľ nebol vyhnaný svojimi synovcami Vangionom (Vandone) a Sidonom (Sidone).

Tento štyridsať rokov vládnucí kráľ Vandal je identický so štyridsať rokov vládnucim Vaniusom. Avšak táto Orbiniho výpoveď je v miernom rozpore s oficiálnymi predstavami, ktoré tvrdia, že Vannius bol Quádsky kráľ (nie vandalský, ani markomanský), ktorý vládol na území za Dunajom medzi riekami Morava a Váh (Danuvium ultra inter flumina Marum et Cusum) (6) v rokoch 20 až 50 n.l. (7), teda iba 30 rokov.

Obidva zdroje však zhodne tvrdia, že Vanniovi po prehratej bitke Rimania poskytli azyl a neskôr mu pridelili územie v Panónii západne od Neziderského jazera v dnešnom Burgenlande (7), kde prežil zvyšok svojich dní. (5)

Vandali na území strednej Európy boli členení na dve hlavné skupiny. Prvá sídlila na území dnešného juhozápadného Poľska, z časti Nemecka a Severných Čiech. Tomuto historickému územiu sa dodnes hovorí Sliezko. Tu sídliaci Vandali sa nazývali Silingovia (The Siling Vandals). Druhá skupina Vandalov bola označovaná ako Asdingovia (The Asding Vandals) a žili na území dnešného Slovenska. (8)

Slovenskí Asdingovia v roku 171 n.l. expandovali do Dácie a v roku 270 nášho letopočtu obsadili Panóniu. Zväz vandalských kmeňov spolu so Suebmi a Alanmi v roku 406 vpadli na územie dnešného Francúzska, v roku 409 ovládli pyrenejský polostrov a v roku 429 vtrhli do Afriky. Neskôr obsadili Kartágo a Sicíliu, a v roku 534 boli porazení Byzantíncami.

Vandali sú označovaní ako Germáni a mylne sú jazykovo kategorizovaní do súčasnej nemeckej jazykovej skupiny. Mená kráľov vandalských Asdingov (v mnohých zdrojoch sú uvádzaní i ako Hasdingovia) však vypovedajú o ich jednoznačnom slovanskom pôvode.

Počnúc Clotarom I. sa rodová línia kráľov Vandalov Asdingov zlúčila s Merovejcami (Merovenmi). Prvé tri mená kráľov Vandalov Hasdingov sú tak rýdzo slovenské mená, že o ich pôvode ani nemožno pochybovať. Miedislaus je latinský zápis mena Miedislav (Medislav), Radagaisis je totožný so slovanským menom rodového boha zvaného Radegast. Meno Radegast sa zachovalo i v miestnych názvoch, napríklad vrch v Radhošťskom hrebeni Morav sko -
sliezskych Beskýd (1106 m n. m). Gondeguslus Corisco je zložený z troch slov: Gond-eguslus Korisko. Gond je pravdepodobne „kont“ (G→K), staroslovenský výraz pre dlhé vlasy stiahnuté na tyle alebo temene hlavy, ktorý sa do dnešných čias dochoval vo východoslovenských nárečiach v tvare „konťa“. Eguslus má blízko k chorvátskemu „jegulja“ (jeguslus)
čo značí „úhor“ a Korisko je horisko/gorisko v zmysle veľká hora, veľký muž, chlapina. Voľný preklad jeho mena v dnešných časoch by znel: „obrovský vlasatý úhor“. Mix chorvátsko-východoslovenských slov nie je vytrhnutý z reality, pretože až na východ Slovenska kedysi siahala Chrobatia – územie odkiaľ pochádzajú dnešní Chorváti a rovnako tu nachádzame i Vandalov.

Vandalská invázna vlna v 5. storočí.

Vandalskí Silingovia boli slovanskí Slezania a na území dnešného Slovenska žili vandalskí (slovenskí) Asdingovia (Hasdingovia). Ak šlo o pôvodne jeden kmeňový zväz Vandalov, môžeme predpokladať, že obidve skupiny Vandalov používali identický jazyk a rovnako zhodnú toponýmiu. No a zhodnosť geografických názvov Sliezska a Slovenska je priam neuveriteľná.

Mestá:

Vratislav (Sliezsko) – Bratislava,
Lubin (Sliezsko) – Ľubovňa,
Hlohov (Sliezsko) – Hlohovec,
Kladsko (Sliezsko) – Kladzany,
Rogožnik (Sliezsko) – Rohožník (okr. Humenné), Rohožník (okr. Malacky),
Biskupice (Sliezsko) – Biskupice,
Legnica (Sliezsko) – Lechnica (okres Kežmarok),
Bystrzyca Górna (Sliezsko) – Bystrica,
Świdnica (Sliezsko) – Svidník (Prešovský kraj),
Leśnica (Sliezsko) – Lesnica (okres Stará Ľubovňa),
Prochowice (Sliezsko) – Parchovany (okres Trebišov),
Ostroszowice (Sliezsko) – Ostrovany (okres Prešov),
Opolnica (Sliezsko) – Oponice (Topoľčany),
Legnica (Sliezsko) – Lechnica (Spišská Stará ves),
Strzegom (Sliezsko) – Ostrihom (Esztergom – maď.),
Olszanica, Olszyna, Olszany (Sliezsko.) – Košické Olšany, Olšovany (obe okres Košice),
Olša (Spišská Nová Ves), Oľšavce (okres Prešov),
Rusinowa (Sliezsko) – Rusíni (slovanské etnikum žijúce na severovýchode východného
Slovenska),
Komarno (Sliezsko) – Komárno,
Bukowiec (Sliezsko) – Bukovec (okres Košice), Bukovec (Myjava),
Michałowice (Sliezsko) – Michalovce,
Gieraltówek, Gierałtowiec (Sliezsko) – Giraltovce (Prešovský kraj),
Gierałtów (Sliezsko) – Geraltov (okr. Prešov),
Łomnica (Sliezsko) – Lomnička (Stará Ľubovňa), Veľká Lomnica (Poprad), Tatranská
Lomnica (Poprad),
Chełmiec (Sliezsko) – Chlmec (Humenné), Kráľovský Chlmec,
Piotrowice (Sliezsko) – Petrovce (3x vých. Slovensko), Petrovany (Prešov), Petrovice
(Bytča);

Pohoria:

Beskid Śląski (Sliezsko) – Beskydy (okres Svidník),
Gory Bystrzyckie (Sliezsko) – Bystrická vrchovina,

Rieky:

Bystrzyca (Sliezsko) – Bystrica,
Odra (Sliezsko) – Bodrog,
Oleszna (Sliezsko) – Olšava

Na slovenskej strane sa prevažná časť týchto zhodných pomenovaní vyskytuje práve na území
východného Slovenska a na západe v trojuholníku Bratislava – Hlohovec – Malacky.

V plačevnej reči švédskeho kráľa Karla XI. sa pomenovanie švédsky uvádza ako Swidski (SWIDSKICH, GOTHSKICH I WANDALSKICH) (9). Pomenovanie Swidski nápadne pripomína nielen sliezsku Świdnicu ale i slovenský Svidník. Pomenovanie Svidník je staré, spomínané už v najstarších písomných dokumentoch pochádzajúcich z obdobia zavádzania latinského písma na našom území (14. stor.), takže je pravdepodobné, že sa používal i dávno pred tým.

Spoločné dejiny Sliezka a Slovenska však názvami nekončia. Erb dolnosliezskych Piastovcov sa stal neskôr erbom Sliezka. Erb tvoria dva dominantné prvky: orlica a kosákovitý útvar na jej hrudi.

Vľavo: súčasný erb sliezskeho vojvodstva, vpravo: erb českého Sliezska.

Do súčasného erbu sliezskeho vojvodstva sa kosákovitý útvar transformoval v podobe tvarovaných krídel, avšak nezmenený naďalej zostal v modernej podobe erbu Sliezka patriaceho do územného celku dnešnej Českej republiky. [Obr. hore]

Historický znak dolného Sliezka. Na hrudi orla zreteľne vidno kosákovitý útvar zakončený na koncoch trojlístkami, v strede sa nachádza kríž. V pravo erb dolnosliezskych Piastovcov, 15. storočie. Na helmici sa nachádza klbko z pávích pier. Pávie pero je symbolom Murugana.

Kosákovitý útvar má na koncoch „trojlístok“ a v strede kríž. Pôvodne na mieste kríža bol tretí trojlístok, takže tri trojlístky na kosáku tvorilo spolu starú „slovanskú“ (pohanskú) posvätnú deviatku.

Nuž a tento motív sa v masívnom meradle nachádza na šperkoch z „veľkomoravského obdobia“ nájdených v oblasti dnešnej južnej Moravy a môžeme ich vidieť v múzeách v Starom Měste a v Mikulčiciach, ako i nálezy z Nitry-Lupky, Boroviec, Kráľovského Chlmca, či z Bojnej. Zvláštnu pozornosť budia náušnice, každá s desiatimi dlhými retiazkami, na koncoch zašpicatené. Ak ich porovnáme so sliezskym erbom, zreteľne vidieť vzájomnú spojitosť. Kosákovitý útvar s výstupkami zobrazuje telo a krídla orla (sokola), a retiazky symbolizujú perie (letky) visiace smerom dole.

Slovenské šperky z južnej Moravy, z obdobia tzv. Veľkej Moravy, vystavené v múzeách v Starom meste a v Mikulčiciach. Všetky zobrazujú motív kosáka s „výstupkami“ (trojlístkami), ktorý sa nachádza i na erbe Sliezska. Fotografie vyhotovila Blažena Ovsená.

Podobný šperk bol nájdený i v Laivai v západnej Litve, rovnako datovaný do 9. storočia, no a presne tá istá symbolika (visiace retiazky) je vpečatená i do uhorskej svätoštefánskej koruny.

Medzi Silingami a Hasdingami existovala pravdepodobne mocenská rivalita. Výsledok jednej z možných vojenských potýčok je i nápis na Velestúre, ktorý širšej slovenskej verejnosti prezentoval Pavel Križko, v roku 1868 v Letopise Matice slovenskej. Križko nápis vyrytý do kameňa najprv odkreslil, potom porovnávaním s etruským a fenickým písmom dešifroval jednotlivé znaky, a následne dostal tento text (10):

Riadok 1: prěchach silian ot morane, zru-
Riadok 2: mich kremenitju te turv i vsia gra-
Riadok 3: da; i bě gode po turu dvě stěte
Riadok 4: osmdst

Text bol očividne slovenský a do dnešnej spisovnej podoby by sme ho voľne mohli upraviť nasledovne:

Prišiel Silian od severu (od Morane), sboril Kremnicu a Turovo i všetky hrady; i bolo rokov po Turovi 280.

Písmo tvoriace nápis bolo pre Križka neznáme, a svoju náročnú a zdĺhavú analýzu opisuje vlastnými slovami takto:

Nemajúc po ruke viac starobylých azbúk, nutno mi bolo prvotne srovnávať čiary a písmeny, nachodiace sa v kremnických starobilých nápisoch s písmenami v Kollárovej Staroitalii poznačenými, a vynímajúc niekoľkých písmen, našiel som tu všetky tieto znaky, pravda nie hneď v azbukách na prvej tablici udaných, lež častejšie iba v nápisoch sem i tam roztratené a začasto v okrúhlejšej alebo hranatejšej podobe prichodiace, čo mi ovšem krušnú krem toho prácu nemálo obťažovalo.

Križko zjavne narazil na text písaný písmom, ktoré naši predkovia užívali ešte pred cyrilikou.

Zabudnutý a ošarpaný nápis na Velestúre dnes. Vo všetkých krajinách Európy by táto skala s nápisom bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Koľko takýchto zabudnutých nápisov na Slovensku ešte jestvuje?

Znaky javia značnú podobnosť s etruským a fenickým písmom. Žiaľ, toto písmo bolo objavené iba na niekoľkých skalách, ktoré Križko zdokumentoval. Z nášho územia nie sú známe žiadne ďalšie písané texty. Oich dôslednú likvidáciu sa postarali mocenské štruktúry, na čele s rímskou cirkvou, ktorým vzdelaní Sloveni (Slovania) nezapadali do mocenského systému. I samotný Križko jednoznačne tvrdí, že „Slovania už dávno pred sv. Kyrillom znali a mali svoje písmo“.

Etymológia názvu Sliezsko, Ślůnsk (Sliezsky), Schlesien (nem.), Silesia (lat.) nie je známa. Nemecký humanista Konrad Celtis, na ktorého neskôr nadviazal poľský filozof Jerzy Samuel Bandtkie uvažovali, že Slovania žijúci na tomto území prijali meno Slezania (Ślęzanie) podľa rieky Ślęza resp. vrchu rovnomerného mena.

Podľa poľských slavistov M. Rudnickiego i S. Rosponda názvy Ślęża [Šleza] alebo Ślęż [Šlez] má tesný súvis so slovanským slovom „ślęg [šleg]“ či „śląg [šlog]“, označujúce vlhkosť, mokrosť (11). No a najznámejšia teória pôvodu je teória germánska, ktorá hovorí o tom, že Sliezsko, sliezsky Ślůnsk pochádza od názvu germánskeho kmeňa Silingov.

Objektívne treba povedať, že všetky tri hlavné teórie o pôvode mena Ślůnsk (Sliezsko) majú v princípe pravdu, a preto je nutné hľadať prienik, respektíve to, čo tieto teórie spája. V prvom rade si treba uvedomiť, že tzv. germánski Silingovia boli tí istí, ktorým sa neskôr hovorilo slovanskí Slezania. Ide o jeden a ten istý kmeň alebo národ, ktorý obýval rovnaké územie – povodie rieky Odry. Títo Silingovia – Slezania, boli ako všetci ostatní „Slovania“ úzko spätí z vodným živlom. Vodný živel mal v obraze pôvodného obyvateľstva Európy (dnes sa im hovorí Slovania) rôzne podobenstvá a jedno z týchto podobenstiev bol had, resp. vodný had. Aj o rieke samej sa hovorí, že sa „hadí“ krajinou, pomedzi kopce a stráne. Z ľudovej slovesnosti je známy výrok „Slizký ako had“, čo má zrejme na mysli vlhký ako had. Tomuto zodpovedajú aj výrazy v slovenčine, kde k slovu „slizský“ poznáme synonymá „vlhký“ či „šmykľavý“. V šarištine sa vo význame klzký používa slovo šlisky. Slíž je i druh ryby, no a slíže sú podlhovasté
(hadovité) cestoviny (rezance), či šúľance, ktorým sa v okolí Prešova hovorí taktiež šlisky. V tejto súvislosti je potrebné spomenúť veľmi príbuzné slovo „šľak“ používajúce sa na Slovensku vo význame mŕtvica, porážka alebo ako pomenovanie neznámeho, neurčitého zla v slovnom spojení „Šľak by ho trafil“ alebo „Choď do šľaka“.

Vlhkosť a neurčité zlo (v ponímaní neskoršieho kresťanského náboženstva) sú charakteristické pre hada, ktorý má podlhovastý (rezancovitý) tvar. Je možné, že tomuto hadovi obyvatelia v povodí Odry hovorili Šleza (Ślęża), čo do nášho súčasného slovenského jazyka by sme mohli preložiť ako Sliz, od ktorého je už len na skok k názvu krajiny Slizko, teda Sliezko (spisovne Sliezsko). S výrazom „sliz“ sa v slovenskej tvorbe môžeme stretnúť aj ako s menej častým označením hada. No a sliz je známy v súvislosti s rybou-hadom, ktorému hovoríme „úhor“. Koža úhora je hladká a produkuje veľké množstvo slizu, takže podľa tejto jeho charakteristickej črty by sa mohol volať i sliziak, sliz či šliz (šar.)! A kto vie, či tomu tak i v minulosti nebolo, a možno práve v spojitosti s úhorom sa hovorí „slizký ako had“.

Podľa hada „Šleza“ (Ślęża) bola nazvaná nielen krajina Ślůnsk (Sliezsko), ale aj rieka a vrch, obidve juhozápadne od Wroclawi. Od vandalských Slezanov, ktorí obývali krajinu „hadov“ menom Ślůnsk prešlo toto ich pomenovanie i do novodobej nemčiny, kde pod pojmom had nachádzame slovo Schlange, ktoré čitame ako šlanke. Šlunsk a šlanke majú očividne rovnaký pôvod.

A aby to bolo ešte zaujímavejšie, tak v nemčine máme pre označenie hada ešte ďalšie dva výrazy: hydra a reptil. Hydra je identické so slovenským had hneď na prvý pohľad. Reptil bolo do nemčiny exportované z latinského reptilia (plaz), ktoré opäť pochádza zo slovenského (slovanského) jazykového prostredia zo slovného spojenia dlhá ryba, inak povedané ryba-dlhia, ryb-tlhia, ryp-tilhia, rep-tilia. Dlhá ryba je v podstate vodný had alebo ešte správnejšie, ryba – had.

Ryba – had nie je žiadne vymyslené fantastické stvorenie, ale konkrétny živočích, ktorému my Sloveni hovoríme „úhor“. Tvar „úhor“ nám ponúka zaujímavý dôkaz, že podľa hada nebola nazvaná len jedna krajina – Sliezsko (Ślůnsk), ale i ďalšia slovanská zem – Uhorsko (úhor), v ktorej jeho severnej časti žili príbuzní vandalským Silingom a to menovite: vandalskí Asdingovia.

Meno Asdingovia, v jednotnom čísle Asding sa uvádza i v tvare Hasding. Carl Waldman a Catherine Mason vysvetľujú pôvod slova Hasdingii ako „dlhovlasí“ (12). Vzniká tu prirodzene otázka, čo značí slovo asding v slovenských nárečiach a jazykoch, ak boli Vandali Asdingovia dlhovlasými Slovenmi.

Existencia variantu Hasding s „H“ na začiatku naznačuje, že v prípade Asding ide opäť o skomoleninu pôvodného mena, vynechaním počiatočného písmena. Počiatočných znakov dávajúcich zmysel slovu asding, je tu hneď niekoľko. Prvým je G (H→G), ktorého použitie je celkom oprávnené už z dôvodu jestvovania tvaru Hasding. Zámena H a G v slovenských (slovanských) jazykoch je známa. Použitím znaku G dostaneme výraz „Gasding“ či „gazdink“ (obe výrazy spodobujú), kde je zreteľne čitateľný základ slova GAZDI, teda gazda. Gazda je hospodár, oráč, čo bolo kedysi výsadou vzdelaných a dobre situovaných ľudí, a Sloveni sú známi vzťahom k pôde a ku „gazdovaniu“.

Druhým použiteľným znakom je písmeno K. To je tiež pravdepodobné, pretože zámena (H→G) má širšie uplatnenie v podobe (H, CH, G, K, Q, X). S „K“ na začiatku dostaneme slovo Kasding alebo Kastink či Kostink. Toto je blízko k slovu Kosatí, kde základ tvorí časť kosa, čo v ruštine značí vrkoč a v srbštine dlhé vlasy, a tieto dlhé vlasy zodpovedajú Waldmanovým dlhovlasým.

Ďalším možným znakom je „D“, aplikovaním ktorého dostaneme slovo Dasding alebo Dazding, správnejšie Dažding, kde základom je slovo dážď. Daždingovia uctievali boha dažďa menom Parom, ale i Dažďbogom nazývaným.

Na prvý pohľad vzniká dilema, kde je pravda. Tú však netreba v tomto prípade až tak úmorne hľadať, pretože všetky tri výrazy (gazdi, kasti, daždi) smerujú k jednému zdroju – k hadovi. Gazda hospodár bol od nepamäti spojený s bielym hadom, čo výstižne vyjadruje i samotné jeho pomenovanie ga(z)da, avšak hada v tomto pojme je možné vidieť oveľa zreteľnejšie v synonyme gadžo, ktoré je evidentne odvodené od slova gad. Živlom bieleho hada – úhora (ale i užovky) je voda, a dážď je jeho bezprostredným zdrojom. Dážď súvisí s hadom i v ďalšom, k tomu však neskôr. No a vrkoč či dlhé vlasy sú zreteľnou symbolikou hada, ktoré boli výsostnou a dominantnou charakterovou črtou slobodných Slovenov (Vandalov).

Ako Silingovia (Slezania), tak Hasdingovia (vlasatí) si ctili hada, ktorý im dal meno. Tu by sme mohli túto možno i ťažko stráviteľnú konštrukciu „hadov Slezanov“ a „hadov Gazdingov“ ukončiť, keby to nemalo ďalšie podivuhodné pokračovanie.

Vandalská línia kráľovského rodu počnúc kráľom Vandalov Hasdingov–Miedislavom (*310 – †388) sa v osobe vandalskej Clotilde de Bourgogne spojila s rodovou líniou Merovejcov (Merovenov), keď sa stala ženou Clovisa I. a matkou Chlotara I.

Vlasatí Meroveni a vlasatí Vandali boli buď úzko prepojení, alebo vyjadrené perom Mavra Orbiniho: „Markomani boli Vandalmi“. A táto prepojenosť medzi nimi bola mimoriadne vysoká, pretože tak ako sa delili Vandali na Silingov a Asdingov, tak obdobne sa delili i Frankovia na Salianov a Ripuarianov.

Saliani (Salii lat.), etymológia ich mena nie je známa rovnako ako meno Ripuariani (Ripuarii lat., varianty Ripensis, Ripaurii a Riparii). Saliani sú najčastejšie prirovnávaní k „tým od mora“ (salty sea) a Ripuariani naopak k „tým od rieky“.

Meno Ripariani je alternatívne meno pre Frankov, ktoré je odvodené od starého dravidského názvu Ripaia, ktorým sa označovalo podhorie Karpat, teda Uhry, Uhorsko. (13) Rhipaey (grécky Ριπαι) prvý u Grékov spomína Alkman (633 pred Kr.), potom Hekataeus (ok. 509 pred Kr.), Aeschylus (ok. 490 pred Kr.) a Hippokrates (400 pred Kr.), (14) pričom sa všetci svorne zhodujú, že Ripaiské vrchy sa nachádzajú na najzadnejšom severe známeho sveta.

Pôvod mena Ripai (vrátane všetkých variantov) nie je známy. Samotné grécke Ριπαι (Ripai) je však zrejme výraz mierne zdeformovaný, pochádzajúci z pôvodne slovenského Ribai, teda Riba (v súlade so spisovnou slovenčinou – Ryba). Rybajské alebo Rybie vrchy (Karpaty) boli vrchy, ktorých meno bolo odvodené od ryby-hada, ktorému sa na slovensku hovorí úhor. Uhorské vrchy (Herkýnsky les, Uherkýnsky les, Uhercinia silva – lat), respektíve Uhorsko je
iný, neskorší názov pre územie, ktoré Ripaiské vrchy ohraničovali.

Uhorsko, a Karpatská kotlina je popretkávaná množstvom riek a v tých časoch, vďaka častým záplavám, bola značná časť priľahlého územia ich povodia pod vodou. Tak rozľahlé bahnisté územie muselo byť rajom rýb a vodných živočíchov, preto sa niet čomu čudovať, že sa do jazyka mnohých národov dostalo slovo riba, ktorým možno úhora tiež pomenovať, v podobe slova riber, resp. river označujúcim rieku (B→V) – river (ang.), rivière (fr.), rivier (hol.), ako miesto, kde žijú ryby. Tomuto zodpovedá i slovenské slovo „rybník“, zreteľne pochádzajúce od významu charakterizujúceho „miesto, kde sa nachádzajú (žijú) ryby“. Rieky kedysi netiekli v stabilných upravených korytách ako je tomu dnes, ale rozťahovali sa do šírky, zaplavujúc na rovinatejších úsekoch veľké územia, s množstvom slepých ramien pripomínajúc miestami skôr jazero ako rieku.

Úhor (ryba-had) bol teda charakteristickým znakom pre Ripuriánov, ktorí pochádzali z Uhorska (Karpatská kotlina), pričom tým istým atribútom možno označiť i Vandalov Asdingov, ktorí taktiež obývali Uhorsko.

Obdobná príbuznosť je i v prípade Salianov a Vandalských Silingov. Salian-Silin(g) majú až na malú, v slovenských nárečiach nepodstatnú odchýlku, identickú stavbu slova.

A keďže Vandali boli Markomani a Markomani zase Merovenci (Merovejci) respektíve Frankovia, určite neprekvapí, že historické pramene uvádzajú pôsobiská týchto kmeňov na úplne zhodných teritóriách. Markomani sú spomínaní v oblasti Západné Slovensko-Morava-Čechy-východné Rakúsko, v Trevíri, Dácii, Panónii, Sliezsku, Belgike (pri mori) a pri mori medzi Dánskom a Flámskom. Vandali sídlili na Slovensku (Asdingovia), v Sliezsku, Dácii, Panónii, zabrali východný breh rieky Rýn. Prvotné teritórium Frankov zodpovedá markomanskému osídleniu v Belgike a medzi Dánskom a Flámskom. Do toho spadá i Trevír, ktorý bol súčasťou Austrásie.

Saliánski Frankovia sídlili v pobrežnej oblasti Rýna na severe Holandska, kde sa i dnes nachádza región menom Salland. Tu sa nachádzajú mestá Deventer (ako Deven, Devín) a hlavné mesto regiónu – Zwolle (ako Zvolen).

Spojitosť medzi územím východného Slovenska, západného Slovenska a časti Moravy na strane jednej, a Sliezka na strane druhej, je historicky doložená jedine Vandalmi. Vandalmi Silingami a Vandalmi Asdingami. Iná spojitosť medzi týmito územiami nie je známa. To, že toponýmia týchto území je zhodná, svedčí o tomto prepojení a zároveň svedčí a dokazuje jazykovú vybavenosť Vandalov, ktorí hovorili jazykom blízkym dnešným Slezanom a východoslovenským nárečiam. Inak povedané, dnešní Slezania a obyvatelia severovýchodného Slovenska sú priamymi potomkami Vandalov, so zachovanou toponýmiou i jazykom.

O aký jazyk v prípade Vandalov Asdingov šlo, možno napovie ešte jedno nemenej zaujímavé možné vysvetlenie pôvodu mena Asding. Asding má veľmi blízko ku Asing. Doplnením počiatočného písmena R dostaneme Rasing či Rusin-g. No a Rusíni sú skýto-sarmatské etnikum žijúce na severovýchode Slovenska, juhovýchode Poľska a v západnej Ukrajine, presne na území Vandalov! To však nie je všetko. Popravde treba povedať, že územie Sliezka a Slovenska spája ešte jeden motív a tým sú Chorváti.

Na území obývanom dnešnými Rusínmi (Rutheni) sa v dávnych dobách rozprestieralo Biele Chorvátsko. Chorváti sídlili i na severe Čiech a v Sliezku, a nachádzame ich i na západnom Slovensku. Chorváti sú spájaní so sarmatskou haploskupinou I2a, ktorá má svoju paralelnú vetvu v podobe haploskupiny I1 rozšírenou na severe Európy, prevažne v Nórsku a Švédsku – v krajine Vandalov.

Asdingovia (The Asding) je však zápis „nemotornou“ latinkou, u ktorého sa nepreniesla pôvodná fonetika. V prípade počiatočného „A“ je možné uvažovať rovnako ako v prípade slova „jablko“, ktoré sa tiež nemotornou latinkou začalo zapisovať ako „ablko“, odkiaľ sa dostalo do nemčiny ako apfel a do angličtiny ako apple. V takomto prípade Asding by sme mali čítať ako Jasding či Jazding a bez „germánskej“ koncovky „-g“ ako „Jazdin, Jastin“ alebo „Jasti, Jazdi“. „Jasti, Jazdi“ je základom slova „jazdiť“ to znamená niesť sa na koni, ale nachádzame v ňom i slovo „jas“ čo je základom slova „jasný“, žiarivý. „Slovenskí“ Asdingovia v roku 171 n.l. expandovali do Dácie a v roku 270 nášho letopočtu obsadili Panóniu. Je doslova zarážajúce, ako historici vytvorili z jedného kmeňa kmene dva, pretože zhruba v tom istom časovom období sa „vynorili“ v Karapatskej kotline Jazygovia (Iazyges, Jazyges, Jasik – jasný, žiarivý), ktorí rovnako obsadili Dáciu a Panóniu.

Jazygovia boli spájaní so Sarmatmi, pričom často sa používa i výraz „sarmatskí Jazygovia“. Herodotos a Ovídius ich spomínajú v oblasti Čierneho mora, odkiaľ sa približne v období od 1. storočia pred n.l. do 1. storočia n.l. presunuli do Karpatskej kotliny medzi Dunaj a Tisu. Počas Markomanských vojen po boku Quádov a Markomanov bojovali proti Rimanom. O niekoľko storočí neskôr tento stredoeurópsky protirímsky zväz spolu s Alanmi vtrhol na Pyrenejský polostrov.

Oskár Cvengrosch
Text je časťou knihy “Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Použitá literatúra
1. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа гр., Москва 2010, str. 164, 128
2. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str.120
3. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str.152
4. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str. 145
5. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str.168-169
6. Tacitus: Letopisy (Annales) II, 62-63; XII, 29-30. Slovenský preklad: Tatran, Bratislava 1980
7. Dušan Kováč a kol., Kronika Slovenska 1, Fortuna Print a.s., Bratislava 1998, str. 70
8. Carl Waldman and Catherine Mason, Encyclopedia of european peoples, Fact On File, Inc., New York,
str. 821, 822
9. kópia PLACZEWNAJA RECZ NA POGREBENIE…, kódex univerzity v Uppsale, strana 833 (tohto
kódexu), 82 Aa13/1 (91)
10. Pavel Kriško, Starobylé nápisy na kremnickom pohorí, Letopis Matice Slovenskej, Ročník V. Sväzok
I., Banská Bystrica, 1868
11. Onomastica slavogermanica. Uniwersytet Wrocławski. 2007. t. XXVI. 2007. str. 83
12. Carl Waldman and Catherine Mason, Encyclopedia of european peoples, Fact On File, Inc., New York,
str. 821, 822
13. Cyril A. Hromník, Sloveni, slováci kde sú vaše korene, Eko-konzult 2010, str. 133
14. Pavol Jozef Šafárik: Slovanské starožitnosti I, Článok IV. Zemepisný prehľad pravlasti Slovanov, § 22.
Hory, rieky, jazerá, mestá a hmotné stariny v zemi Praslovanov

Pozoruhodné odkrývanie dejín

Július Handžárik

Bratislavské vydavateľstvo Eko-konzult prinieslo na slovenský knižný trh ďalšiu pozoruhodnú publikáciu, zaoberajúcu sa našimi najstaršími dejinami. Ide o dielo Oskára Cvengroscha Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek. Kniha veľkého formátu má vyše 450 strán a autor sa v nej venuje interdisciplinárnemu skúmaniu slovenských dejín od najstarších čias s využitím najnovších poznatkov pomocných historických vied, hlavne lingvistiky, onomastiky a toponymie, ale veľkú pozornosť venuje napríklad aj genetike a heraldike.  K tejto zložitej a v mnohom aj tabuizovanej téme pristupuje striktne sa riadiac princípom De omnibus dubitandum , k čomu sa nepriamo hlási nielen v základnom hesle svojej knihy: “Nie je dôležité ‘mať pravdu’. Dôležité je pátrať po skutočnom poznaní. Absolútna pravda ostane človeku aj tak navždy skrytá “, ale napríklad aj v týchto svojich úvodných slovách: “Obrovská informačná mašinéria, ktorú za posledných 200 rokov na poli histórie vznikla, prevalcuje každého, kto sa jej postaví do cesty. … Nie som historik, ani sa ním necítim byť. Hľadám len odpovede na otázky, na ktoré mi nik nevedel alebo nechcel  dať odpoveď. …Je na každom jedincovi, ako so získanými informáciami naloží, či sa s nimi stotožní, či sa nad nimi zamyslí alebo ich odmietne. ”

Takto vypovedá autor o svojom zámere a o poslaní svojho diela. A treba objektívne uznať, že vynaložil obrovskú námahu, aby vrhol svetlo poznania pravdy aspoň do niektorých najtemnejších kútov oficiálnej európskej histórie – veď len zoznam ním použitej literatúry obsahuje neuveriteľných 395 odvolávok na tituly domácej i zahraničnej proveniencie.

Základnou témou knihy O. Cvengroscha je skúmanie exaktnosti oficiálnej historiografie a pravdivosti jej produktu – oficiálnej histórie Európy, tak ako sa prednáša na všetkých stupňoch škôl. Vznikala pred necelými dvesto rokmi v imperálnom ovzduší zjednocujúceho sa nemeckého národa a štátu, spolu so vznikajúcou víziou budúceho nemeckého “životného priestoru” od Severného a Baltského mora prinajmenšom po Dneper alebo po Volgu. Kuriózne o tom svedčí napríklad aj korešpodencia F. Engelsa s K. Marxom z revolučných rokov 1848 – 1849, v ktorej sa hlásia k ideológii nemecko-maďarskej smrteľnej nenávisti k Slovanom a hlásajú víziu zániku či genocídy slovanských národov (pozri F. Engels: Demokratický panslavizmus. In: K Dějinám Českoslověnska a československého dělnického hnutí, díl 2, Praha 1963 ). V tomto prostredí a v takom ovzduší sa do histórie Európy zakomponovali napríklad aj nevedecké tézy o starovekom keltskom a germánskom osídlení stredného pásma Európy, o stredovekom “sťahovaní národov” a hlavne o “prisťahovaní” Slovanov do strednej a západnej Európy v 5. až 7. storočí nášho letopočtu bez jedinej víťaznej bitky nad “pôvodnými” Keltmi a Germánmi a o slovanskom “rýchlom osídlení” obrovského územia najlepšej poľnohospodárskej pôdy v dĺžke vyše 2 000 kilometrov a priemernej šírke 1 000 až 1 500 kilometrov až po Severné a Baltické more!

Tieto a ďalšie absurdity sa vtedy dostali do oficiálnej histórie Európy a takto sa až doteraz prednášajú na všetkých stupňoch európskych škôl. Na takomto prístupe k “tvorbe” európskych dejín vtedy nič nemohli zmeniť ani seriózne jazykovedné diela P. J. Šafárika (hoci boli vydané po nemecky a ich vybrané state aj po anglicky a francúzsky) a na takomto absurdnom chápaní európskych dejín a postojoch terajších “historikov” doteraz nič nezmenili napríklad ani najnovšie vedecké diela O. N. Trubačeva, H. Harmanna alebo M. Gimbutasovej, o šokujúcich exaktných poznatkoch súčasnej svetovej genetiky ani nehovoriac. Veď podľa výsledkov celoeurópskeho genetického výskumu, ktorý v roku 1996 uskutočnili pracovníci Oxfordskej univerzity pod vedením B. Sykesa, príbuzenské línie 80 % dnešných obyvateľov Európy majú svoj začiatok medzi 20 až 50 tisíc rokmi pred n. l. S tým korešpondujú aj výsledky celoslovenského genetického výskumu, ktorý viedol RNDr. Vladimír Ferák, a ktoré preukázali, že genetické korene takmer 85 %dnešných obyvateľov Slovenska (bez Cigánov) majú svoj začiatok pred 20 až 50 tisíc rokmi, 10 % má predkov neolitického pôvodu a iba zvyšných asi 5 % predkov našich občanov sa dostalo na Slovensko až po neolitickej kolonizácii pred menej ako 7 tisícročiami. Podľa výsledkov uvedených výskumov má teda naša vlasť na európskom kontinente najvyššiu autochtónnosť pôvodného domáceho slovenského obyvateľstva.

Absurdné protirečenia v európskej historiografii však pretrvávajú aj napriek novodobým exaktným objavom pomocných historických vied až doteraz. Keby sme takýto absurdný prístup k reálnym faktom preniesli, povedzme, do oblasti astronómie, museli by dnešní astronómovia uznávať a vyznávať až doteraz Ptolemaiov geocentrizmus a s “vedeckým” povýšenectvom by odmietali nielen vývojom vedy už prekonané heliocentrické teórie M. Kopernika a G. Galileiho, ale aj súčasný šokujúci astronomický objav asi bilióna galaxií a množstvo ďalších objavených fascinujúcich úkazov a objavov vo vesmíre.

O. Cvengrosch sa vo svojej knihe venuje práve odhaľovaniu i objasňovaniu mnohých takýchto doteraz ignorovaných či utajovaných faktov európskej a slovenskej histórie. Venuje sa napríklad problematike typologického členenia archeologických nálezov a ich pripisovaniu do kmeňových či etnických okruhov, pričom pravdivo konštatuje, že z archeologických nálezov sa nedá všeobecne vyčítať národnosť alebo kmeňová príslušnosť zhotoviteľa či majiteľa. Pripomína neprávom zabúdanú prácu Pavla Križku z roku 1886 o skalnom nápise na Velestúre a uvádza v knihe aj predcyrilskú slovenskú abecedu, ktorú Križko zostavil na základe viacerých kamenných nápisov, spomína najnovšie jazykové úvahy o etnickom pôvode Vandalov, Markomanov a Kvádov podľa diela Mavra Orbiniho, publikuje aj časť jeho zaujímavého štvorjazyčného vandalsko-slovensko-česko-poľského slovníka atď. Pripomína známu, ale zamlčovanú skutočnosť, že o tom, kto bol Germán a kto Kelt, nemali jasno ani slávni rímski a grécki historici a v rímskych časoch sa už vo východnej časti údajného keltského osídlenia spomínajú iba Germáni (Magna Germania), ale zhruba v 5. až 6. storočí sa odrazu objavujú Slovania.  Pritom ich príchod nie je nikde zaznamenaný a bez boja obsadzujú obrovské územie strednej a západnej Európy, o ktoré po stáročia tvrdo bojovali Kelti a Germáni s rímskymi légiami! “Sú to neuveriteľné závery modernej historiografie, ktorá tvrdí, že na jednom území rozliehajúcom sa zhruba od rieky Rýn až po Transylvánske Alpy, bolo v priebehu 600 rokov dvakrát kompletne vymenené obyvateľstvo. Čisto keltské osídlenie v období 200 pred n.l. bolo nahradené Germánmi (Tacitus, druhá polovica 1. storočia n.l. ), a tí boli kompletne vymenení Slovanmi (5. storočie n.l.). ” konštatuje s trpkou iróniou O. Cvengrosch.

Príkladov takýchto protirečení v oficiálnej histórii Európy a Slovanov je kniha plná, čo si vyžaduje od čitateľa venovať textu sústavnú pozornosť a pri jej čítaní sa maximálne sústrediť – odmenou sú mu často fakty a udalosti, ktoré boli pred ním neraz prísne utajované a ktoré sú niekedy až šokujúce. Ako malý príklad takého faktu a udalosti uvádzam výsledky celoplošného genetického výskumu na území dnešného Maďarska, ktoré v roku 1991 uskutočnil so svojím kolektívom renomovaný genetik a profesor Stanfordskej univerzity L. L. Cavalli-Sforza a ktoré vyhodnotil takto: “Maďarsko v Európe je anomáliou. Jazyk je ázijský, ale obyvateľstvo európske, väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodným obyvateľstvom Karpatskej kotliny. Absolútna väčšina obyvateľov Maďarskej republiky nie je etnicky maďarská, je prevažne slovanská a kontinentálne európska. Zostalo iba maďarské meno a aglutinujúci jazyk. ”

K týmto exaktným zisteniam amerických genetikov treba azda doložiť, že rovnaké fakty na báze toponýmie zistil na území Maďarska  už v roku 1943 slovenský jazykovedec prof. Dr. Ján Stanislav a uverejnené boli (s veľkými ťažkosťami!) v diele Slovenský juh v stredoveku až v rokoch 1999-2004 v bratislavskom Národnom literárnom centre – ale to je už problém našej demokratickej štátnej suverenity!

Záverom možno konštatovať, že kniha Oskára Cvengroscha Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek je skutočne veľmi zaujímavé historiografické dielo, ktoré ponúka čitateľom množstvo doteraz málo známych alebo zámerne utajovaných skutočností z histórie Európy a špeciálne Slovenska a slovenského národa. Dozaista sa stretne so širokým záujmom čitateľskej verejnosti a mal by sa ním oboznámiť každý občan Slovenska bez ohľadu na národnosť.

Recenzia vyšla v Literárnom týždenníku (dvojčíslo 39-40) 12. novembra 2014, strana 10

Pôvod mena Uhor, Uhorsko nebol doposiaľ jednoznačne a uspokojivo vysvetlený. Je zjavné, že základom pomenovania „Uhorsko“ je tvar „Uhor“, slovo slovenské. V starých záznamoch písaných latinkou sa vyskytujú príbuzné tvary Ungari, Hungaros, Hungari, Hunguari, Ungari, Ungarii, Agarenos¹. Uhri boli kmeň, snáď kmeňové zoskupenie, ktoré je veľkomaďarskou propagandou dávané do rovnítka s pojmom Maďar, Maďari, ako aj s ich príchodom do karpatskej kotliny. František. V. Sasinek v svojom príspevku v Slovenských pohľadoch z roku 1892 prehľadne zdokumentoval, že pomenovanie Uhor, ako i všetky jeho jazykové varianty sú starovekými historikmi spomínané v Karpatskej kotline dávno pred príchodom údajných Maďarov². Títo Uhri od nepamäti hovorili slovenským nárečím, čo ešte v roku 1756 dokladá anglický etymologický slovník³, ktorý vypovedá o tom, že SCLAVONSKY jazyk je popri arabskom, najrozšírenejší jazyk na svete, ktorým sa hovorí od Adriatiku po Severné more, a od Kaspického mora po Sasko. Sclavonským jazykom okrem iných hovorili i Uhri (Hungarians), pričom všetci sú potomkovia starovekých Sclavov (Sclavi), alebo Sklavóncov (Sclavonians), a Sclavónsky jazyk (Sclavonick) je ich materský jazyk, hoci používajú rozličné nárečia³. Po maďarčine Uhrov niet ani stopy, uvádza sa jednoznačne jazyk sklavónsky, teda slovenský (určite nie slovanský). Logickým vyústením je poznatok, že ak Uhri rozprávali slovenským (sklavónskym) nárečím, všetky cudzie varianty pomenovania Uhor, ako Ungari, Hungaros, Oνγορ [Ungor] atď. sú tvary odvodené od jazyka slovenského, no a slovenčina nám ohľadne pôvodu slova ponúka bohatú paletu možných riešení.

Medzi zástancami slovenského pôvodu pomenovania Uhor, Uhorsko prevláda názor, že pomenovanie Uhorsko pochádza od pojmu „krajina u hor“, teda krajina „pod horami“, či krajina „medzi horami“. Uhorsko bolo dookola ohraničené pohorím. Zo severu a východu Karpatmi, od západu Alpami a z juhu Dinármi, takže vysvetlenie má svoje logické opodstatnenie. Avšak takéto vysvetlenie je postavené iba na jednom argumente, na geologickom opise Uhorska. Čo chýba, to je širší súvis a napojenie na ďalšie argumenty. Napriek tomu úvahu nemožno odmietnuť, no rovnako ju nemožno brať ako závažnú.

Pojem „uhor“ má však v našom jazyku ešte ďalšie významy – úhor ako ryba/had, úhor ako ladom ležiaca zem, uhor ako uhorka (plodina), uhor ako uhorený (ohorený, zhorený, spálený, uhoľ). Uhorka (plodina) vzhľadom na tvarovú podobnosť má svoj jazykový pôvod pravdepodobne v úhorovi (rybe). Úhor (neobrábaná zem) javí určitú spojitosť s úhorom (živočíchom) a týmto pojivom je voda a jej všetky formy – rieka, bažina, močarisko, zaplavované územia. V centrálnej časti Uhorska, v povodí riek Dunaj a Tisa sa rozťahovali obrovské bažinaté územia, ako i priľahlé plochy pravidelne zaplavované vodou z oboch riek. Rovnako sa tu nachádzajú obrovské slaniská, ako pozostatok Panónskeho mora. Takáto zem bola nepoužiteľná na obrábanie, o ktorej by sa mohlo povedať, že ležala (bola) úhorom. Úhorom mohla byť rovnako zem spálená – uhorená, ako výsledok poľnohospodárskej činnosti – vypaľovanie vyklčovaných plôch. Pomenovanie Uhorska ako „ladom ležiacej zeme“ je teda opäť pojem geograficky prijateľný, rovnako ako „krajina pod horami“, avšak taktiež bez ďalších nadväzností.

Ako najpravdepodobnejší pôvodca názvu krajiny sa javí úhor – živočích, ktorého spájame s riekou a bažinami. Voda a rieky boli vždy posvätné, obývané množstvom živočíšstva, medzi ktorým musel mať úhor výnimočné snáď až mytologické postavenie, pretože meno „úhor“ nachádzame priamo v menách riek. V Poľsku z jazera Mamry vyteká rieka Węgorapa, preteká na ruské územie, kde jej Rusi hovoria Анграпа [Angrana].  Poliaci hovoria úhorovi węgorz (Węgorapa), v ruskej časti rieky pomenovanie Анграпа je podobné latinizovanému Ungri, Ungari. V Smolensko-Kalužskej oblasti sa zase vinie rieka Ugra, ústiaca zľava do Oky (povodie Volgy) a jej meno je identické s ruským у́горь [úgor]. V severnom Maďarsku prítok rieky Tisy nesie názov Eger (Uger, Uher). Rovnaké meno Eger má v nemčine i meno českej rieky Ohře, ktorej názov je blízky českému Úhoř (ohoř – Ohře). Eger, slovensky Jáger, je stavbou blízky chorvátskemu slovu jegulja, ktoré prekladáme ako úhor. Meno úhora nesie pravdepodobne i Hron, pôvodne snáď Uhron, Uhrín resp. Uhoron, latinsky Granus (Ugranus). Na východe Slovenska tečie rieka Uh, ktorej meno je doslova identické s uhor. Poľské węgorz – úhor je rovnako ako v prípade slovenského slova úhor základom mena krajiny obývanej Uhrami, ktorému Poliaci hovoria Królestwo Węgier a Sloveni Uhorsko.

Životný priestor úhora je bahno. Väčšinu dňa je zahrabaný v bahne a na lov vypláva až po zotmení, prípadne po silnejších dažďoch. Fakt, že úhor je väčšinu dňa zahrabaný v bahne, bol pravdepodobne prameňom k predstave, že sa úhory z bahna i rodia. Dokonca spôsob jeho rozmnožovania bol až do začiatku 20. storočia pre ľudí záhadou a ani dodnes nie je úplne jasný celý jeho životný cyklus. Bahno bolo prostredie, ktoré naši predkovia vnímali ako liaheň božstva stelesneného do podoby úhora. Aj preto je slovo bahno odvodené od základu „bah“, čo je identické s výrazom BOH. Úhor sa zrodil z blata, hliny, obdobne ako tomu bolo podľa starovekých legiend pri zrode človeka. Úhor sa v bahne „bahnil“ či „bahril“, bol božským tvorom obývajúci božské rieky, takže jazyková spojitosť medzi pojmami BOH (buh) – BAHNO – BUHOR (uhor) je len vyústením mytologicko-náboženského vnímania sveta našimi predkami.

Rieky ako božské médium mali božské mená, a nejedna niesla samotné meno BOH (buh). Ten konkrétne nachádzame v mene poľskej rieky Bug, ako i ukrajinskej Buh. Ak v tvare BOH vezmeme do úvahy zámenu B→V, H→G a namiesto „O“ všetké dostupné samohlásky, vrátane bilabiálneho ų (Záhorie), dostaneme ďalšiu variáciu mien riek na území Slovenov – Váh (Bah), Blh (juhovýchod stredného Slovenska), Выг [Vyg] (rus.) (Karelská republika) atď.

Úhora ako vodného boha naši predkovia volali i Vodan, ktorý bol zaznamenaný v tvaroch Wodan, Voden, Woden, Wotan, Wuotan.⁴ Zodpovedá tomu i slovenský vodník, ktorým kresťanskí misionári strašili malé deti. Paulus Diaconus (8. storočie) v súvislosti s Langobardmi uvádza, že: Wotan vskutku, ktorého pridaním písmena oni volali Godan, je ten ktorý medzi Rimanmi je nazývaný Mercury⁵. Mercuria Gréci nazývali Hermes, Hermes bol boh hromu „hromjak“, i Paromom (Perúnom) nazývaný. Perún (Parom) mal meno odvodené od pojmu „pero“, a pero bolo symbolom „sokola-hada“, ktorého meno bolo HOR, či ÚHOR, teda Godan (gad, had). Meno Godan malo i tvar bez počiatočného „G“, v mene Ódin, čomu v ruštine zodpovedá slovo odin (jeden, sám). Vuodan a jeho lombardský ekvivalent Godan či Gadan je v podstate ruský GAD (had), čo v spojení s vodou (Vuodan) nám dáva tvora, ktorého môžeme charakterizovať i ako „vodný had“, teda úhor, jašter, mytologické posvätné zviera Slovenov a Slovanov.

Vodan bol najvyšším bohom Alamanov, Godan bol boh Longobardov, Odin bol najvyšším bohom severských mytológií. Alamani i Longobardi sú súčasnou históriou opisovaní ako Germáni, v zmysle „nemecky hovoriace“ etnikum. Títo však boli v skutočnosti tým, čomu sa dnes hovorí Slovania. Paulus Diaconus o Longobardoch píše: „Je isté, že Langobardi boli najprv nazývaní Winnili, neskôr Langobardi… pričom …skoršie meno Langobardov bolo iba „Biards“, do ktorého bolo „lang“ dodatočne vložené.“ Winnili je zjavný opis Vandalov (Winidi, Venedi, Vandali), pričom v súvislosti s Vandalmi Mavro Orbini spomína, že jedno plemeno malo viacero pomenovaní. Napríklad …Geneti alebo Venedi, ktorých Nemci nazývajú „Vuenden“, Taliani Slavi, a my Vandali…⁶ Územie, ktoré títo Vandali obývali Orbini opisuje nasledovne: …v oblasti Meklenburgu na celom úseku pobrežia od Holštýnska (dnešné severné Nemecko) po Livonsko (približne dnešné Estónsko) žili iba Vandali, čiže Slovania…⁷. Vandalov ako Slovanov opisuje i kanonik brémskeho biskupstva zo začiatku 13. Storočia, ktorý vo svojom popise severských krajín „Descriptio insularum Aquilonis“ roku 1210 uvádza poznatky misionárov, obchodníkov a plavcov a potom konštatuje, že spodok vtedajšieho Švédska majú v rukách Švédi, stred Góti a sever Vandali. A tí Vandali rozprávali slovanským jazykom ⁸.

Etymológia mena Alamani, uctievačov Vodana, nie je známa, zreteľne je však zložená z dvoch častí, z „Al“ a „man“. „Al“ je nesprávne vnímaná ako nemecké all vo význame všetci. Ak naozaj chceme hľadať pôvod mena v súčasnej nemčine musíme potom podľa správnosti použiť iné nemecké slovo – aal, čo značí „úhor“. Alamani boli teda Uhri, čo nepriamo potvrdzuje i Tacitus, ktorý vo svojom opise germánskych kmeňov na Alamanov zdanlivo zabudol, avšak spomína akýsi kmeň menom Tungri. Doslova o nich uvádza: …naproti tomu názov Germánia je údajne nový, daný len nedávno, pretože tí, ktorí prví prekročili Rýn a zahnali Galov, dnešní Tungri, si vtedy hovorili Germáni. Toto meno kedysi patriace jednému kmeňu, nie celému národu, postupne prevládlo, takže menom Germáni sa najprv označovali všetci porazení, myslím, že zo strachu, a skoro si tak hovorili i oni sami.

Pomenovanie Tungri vypustením počiatočného „T“, sa zmení na „Ungri“. Tacitov zápis „Tungri“ mohol vzniknúť nesprávnym zápisom fonetického „Ungri“, z dôrazom na samohlásku „U“ (ako „TU“, či „DU“ – Dungri). Tungri – Uhri  nielenže boli Germáni, ale ako naznačuje Tacitus, pomenovanie Germán pochádza priamo od nich. Uhri (Ungri) boli uctievačmi boha hromu (gromu), ktorého symbolicky stvárňoval úhor (vodný tvor -Vodan), ako symbol draka. Hrom dal Uhrom (Ugrom, Ugromanom) i iné pomenovanie, v tvare Grom – Groman (Germán), pričom meno Germán je zjavne slovanského pôvodu¹². Z toho uhla pohľadu „Dungri“ v zmysle „duniaci“ (od hromu) má svoje opodstatnenie v mene Germán a zároveň vytvára logické prepojenie s „Ungri“. Pravdepodobný vzťah medzi menom Tungri a Ungri dokladá rieka Angara, ktorá leží zhruba v oblasti pôvodu haploskupiny R1a. Rieka vyteká z Bajkalského jazera, pričom jej dolný tok sa kedysi nazýval Horná Tunguzka. Tvar „tunguz“ a „angar“ majú zjavne rozdiel len v počiatočnom „t“ (tunguz–angar, Tungri-Ungri).

Že Uhri boli naozaj Germáni nepriamo potvrdzuje Salzburgská doska. Tu v útrobách Mníchovho vrchu (Mönchsberg) sa nachádzajú katakomby, kde v jednom z výklenkov sa nachádza pamätná tabuľa na ktorej stojí:

ANNO DOMINI CCCC LXXVII ODOACER REX RHUTENORUM GEPPIDI GOTHI UNGARI ET HERULI CONTRA ECCLESIAM DEI SEVIENTES BEATUM MAXIMU CUM SOCIIS SUIS QUINQUA GINTA IN HOC SPELEO LATITANTIBUS OB CONFESSIONEM FIDEI TRUCIDATOS PRECIPITARUNT NORICORUM QUOQUE PROVINCIAM FERRO ET IGNE DEMOLITI SUNT. Voľný preklad tejto dosky znie: „Roku Pána 477 Odoaker, kráľ Rhuténskych Gepidov, Gótov, Uhrov a Herulov, (vo vojne) proti cirkvi Božej, blaženého Maxima a jeho päťdesiatich druhov, pre vyznávanie viery v tejto skrytej jaskyni zabil, vyhodil ich, aj provinciu Norikum mečom a ohňom spustošil. Doska vypovedá jednak o tom, že Uhri boli v strednej Európe už v roku 477 a jednak dáva do jednej skupiny Uhrov spolu s Gepidmi, Gótmi a Herulami, ktorí boli podľa oficiálneho historického výkladu Germáni. Z toho zjavne vyplýva, že Germáni museli byť i Uhri. Zároveň sú však všetky štyri kmene nazývané ako Rhuténske. Rhuténi mali rovnako ako Uhri mnoho variant zápisu, sú známi i ako Rutheni, Raséni, Rusíni, Rugi, Rusi. Základom všetkých uvedených tvarov tvorí časť „RUS“,  „RAS“.

V staroveku prevládal smer písania sprava doľava,  ten Gréci zmenili, a začali písať zľava doprava. Avšak najstaršie grécke nápisy sú písané ešte starým východným štýlom sprava doľava, alebo obojsmerne, t.j. bustrofedicky – na spôsob býčieho záprahu tak, že jeden riadok je písaný zľava doprava, a ďalší opačne, a tak striedavo.⁹ Tu niekde, v tomto prelomovom období, pravdepodobne vznikol zmätok v zápisoch, čo malo vplyv i na hovorovú reč. „RAS“ je základ slova Raséni, ktoré po prečítaní sprava doľava nám dáva „SAR“, čo je základom mena „Sarmat“. Táto situácia by objasňovala, kde sa stratili starovekí Sarmati. Obrazne povedané, „šmahom pera“ sa z nich z „noci do rána“ stali Rhuténi, skrátene Rusi. Avšak nie je vylúčené, že obidva pomenovania boli Sarmatmi-Rusmi používané súčasne, pretože staré slovanské zápisy sa dali čítať obojstranne. V starej ruskej byline „Slovo o pluku Igorovom“, ako v jednom z mála dokumentov, napísaných v staroruskom jazyku, bol pôvodný text  napísaný do jedného riadku, rozdelený na jednotlivé slabiky. Sedem horizontálne a sedem vertikálne. Výsledný text bolo možné čítať nielen z prava do ľava, z ľava do prava, ale i zhora dole a zdola hore, dokonca i diagonálne.¹⁰

V zozname kníh z roku 1807 (Allgemeines repertorium der literatur) v časti Slovanské alebo Sarmatské jazyky (Slavische oder Sarmatische Sprachen) sa nachádzajú jazyky, na ktorých čele je Slawakische Sprache in Ungarn (slovenská reč v Uhorsku), po ňom nasledujú: Böhmische Sprache (česká reč), Polnische Sprache (poľská reč), Russische Sprache (ruská reč)¹¹. Kategorizácia  „Slavische oder Sarmatische Sprachen“ pre tieto jazyky vypovedá, že ešte začiatkom 19. storočia bolo zrejme známe, že Sarmati sú „Slovania“, respektíve, že medzi sarmatskými a slovanskými (slovenskými) jazykmi niet badateľného rozdielu, ako i to, že Sarmati sa nestratili v dávnej minulosti, ale stále jestvujú ešte i na začiatku 19. storočia. Je nutné si vôbec klásť otázku, ktorý z týchto jazykov je sarmatský?

Sarmati, nazývaní tiež Sauromati, mali pôvod svojho mena v slove „sauro“ čo v latinčine (sauros) i gréčtine (σαυρός) [saurós] znamená jašter, ale i drak. Okrem Uhrov (drakov) sa na Salzburgskej doske nachádza i meno Góti, ktorých pomenovanie pochádza z ruského „gad“ (got), čo značí had. Úhor – vodný drak svojim tvarom a vlastnosťami pripomína hada, takže medzi Uhrami a Gótmi zreteľne vidieť určitú ideologickú dračiu líniu Sarmatov-Rasénov.

Sarmati obývali prevažne východnú časť Uhorska, v ktorej najvýznamnejšiu časť tvorilo územie, nazývané Biharsko. Pomenovanie Biharsko je možné čítať i ako Viharsko (B→V), čo v súčasnom ukrajinskom jazyku je zhodné so slovom вугор [čítame Vuhor], ale snáď i ako Uiharsko (zámena podobných znakov V→U), ktoré v slovenčine značí to isté, teda Uhorsko. Na severe Biharska sa nachádza rieka Uh, ktorá nesie meno úhora. V Biharsku na hrade Bihar vládol i slovenský vládca menom Menumorout a je pravdepodobné, že práve z tejto bahnistej (Biharsko) Maravy smeroval útok Mojmíra voči Pribinovi (833)¹³ ako reakcia voči kekešeniu sa Pribinu s mocenskými štruktúrami rímskej cirkvi. Expanzia Uhrov prekročením rieky Tisy smerom na západ do širšej oblasti Maravy, priniesla so sebou i rozšírenie názvu Biharsko (Uiharsko) aj na územie obývané Skýto-Slovenmi (Quádmi). Táto mocenská invázia z východu na západ bola realizovaná pod taktovkou sarmatských Arpádovcov, správnejšie by sme mali povedať „Karpatovcov“, či Charpatovcov alebo úplne najsprávnejšie  Charvatovcov, teda Chorvátov, hovoriacich slovenskými nárečiami. Až neskoršia maďarská propaganda vytvorila z Charvátovcov (Arpádovcov) maďarskú kráľovskú dynastiu.

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Použitá literatúra:

1. Dagmar Bartoňková, Lubomír Havlík, Zdeněk Masařík, Radoslav Večerka; MAGNAE MORAVIAE FONTES HISTORICI I, Státni pedagogické nakladatelství PRAGAE-BRUNAE, 1964
2. František. V. Sasinek, Millennium, Slovenské pohľady, Rok 1892, Sošit 3, Strany 145-153
3. The New Universal Etymological ENGLISH DICTIONARY, vol. II., By N. Bailey, The Fourth Edition, LONDON, Printed for T. Waller, MDCCLVI, Sclavonic languange
4. Elizabeth Hallam, Bohové a bohyně, Knižný klub a balios, Praha 1998, str. 26
5. PAUL THE DEACON, Historv of the Lanqobards, translated by William Dudley foulke, ll.d., Cornell University Library, published by the department of history, University of Pennsylvania, Philadelphia, 1907, Chapter IX
6. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str. 80
7. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str.120
8. Recenzia : Slovenské dejiny I., Anton Semeš, recenzia bola uverejnená v dvojtýždenníku Kultúra 16/2009
9 . Gorazd A. Timkovič, Cyrilika je staršia ako glagolika, Krásnohorský zborník, Prešov, III/I -2 (2008), str. 15 – 23
10. Valerij Sinelnikov, Tajemná síla slova, vydavateľstvo Zvoníci cedry, Praha 2008, str.123
11. Allgemeines repertorium der literatur, Drittes Quinquennium für die Jahre, 1796 bis 1800, WEIMAR, im Verlage des Landes – Industrie – Comptoira, 1807, Philologische literatur index 1494 – 1507
12. Oskár Cvengrosch, Sloveni najgermánskejší Germáni, Kultúra 13/2010 (30. júna), str. 10
13. Rudolf Irša, Najstaršie dejiny slovenských kráľovstiev alebo ako Slováci prišli o dejiny, str. 32-38, 53-74