Gény sú nekompromisné…

Dnešné územie Chantyjsko-Mansijska je súčasnými maďarskými historikmi považované za ich pravlasť. V súvislosti s tým údajná jazyková príbuznosť Maďarčiny, Fínštiny, Estónčiny a tzv. ugorských jazykov chantyjčiny a mansijčiny prináša logický predpoklad, že genetický pôvod týchto národov bude aspoň z určitej časti ak nie identický, tak aspoň príbuzný.

Územie Chantyjsko-Mansijska (červená).

Z pohľadu Y-DNA je spoločným základným génom Chantijcov a Mansov haploskupina N1c. Tieto gény vo vysokej miere nachádzame medzi Fínmi, kde oproti ostatným haploskupinám dominujú vo výške 61 %. V Estónsku ju vlastní 38% obyvateľstva. Príbuznosť Chantijcov, Mansov, Estóncov a Fínov je zjavná ako z genetickej tak po jazykovej stránke. Tomuto konceptu však nezodpovedá genetická výbava dnešných Maďarov, medzi ktorými sa haploskupina N1c vyskytuje len vo výške 0,5 %. Z genetického hľadiska Maďari zjavne nemajú spoločný pôvod s Chantijcami, Mansami ani s Fínmi. Hovoriť preto o nejakých ugrofínskych génoch, či ugrofínskom pôvode je absolútne nezmyselné.

Oficiálna historická téza: Migration of the Hungarians. V preklade : Migrácia Maďarov. 1 – pravlasť Maďarov (Chantyjsko-Mansijsko), 2 – Veľké Maďarsko, 3 – Levédia, 4 – Etelkoz, 5 – Karpatská kotlina

Haploskupina N. Najvyšší výskyt je zaznamenaný v severných oblastiach Eurázie.

Ako vidieť na mapke rozšírenia haploskupiny N1c v Európe, výskyt 0,5 % N1c v Maďarsku je štatisticky porovnateľný s výskytom v okolitých krajinách strednej Európy, dokonca v nejednom prípade je maďarské 0,5 % výrazne nižšie. Pre porovnanie: v Nemecku 1% (v západnej časti Nemecka dokonca 2 %), v Rakúsku 0,5%, v Chorvátsku 0,5%, v Českej republike 0,5%, v Macedónsku 0,5%, v Moldavsku 1,5 %, v Poľsku 4%, v Rumunsku 0,5%, v Srbsku 2%, vo Švajčiarsku 1%, na Ukrajine 7,5%, v Bielorusku 10%. Na Slovensku je výskyt haploskupiny N1c dokonca 6 krát vyšší (3%) ako v Maďarsku! Podľa genetiky by potom Slováci mali byť ešte maďarskejší Maďari ako samotní Maďari. Do oči bijúce je tiež to, že nejedna krajina susediaca s Maďarskom má v populácii vyšší podiel tejto „ugrofínskej haploskupiny“ (Ukrajina, Slovensko, Srbsko).

Haploskupina N (N1c1) – detailný pohľad na Európu. Zdroj: Eupedia

Zaujímavým sa javí tiež fakt, že v Litve disponuje N1c 42 % obyvateľstva a v Lotyšsku 38%, pričom lotyština aj litovčina nie sú príbuzné ako estónčine tak ani fínštine, o maďarčine ani nehovoriac. Obdobne v Poľsku je výskyt N1c vo výške 4% v Bielorusku 10%, pričom v histórii oboch krajín o nejakej maďarčine ani len nechyrovali. Z uvedeného je zrejmé, že 0,5 percentný výskyt haploskupiny N1c v Maďarsku je výsledkom iných dejinných udalostí ako takzvaný príchod „Maďarov“, alebo inak povedané, výskyt N1c v strednej Európe je prirodzeným genetickým „nánosom“, na ktorom je zreteľné, že jeho percentuálny výskyt medzi obyvateľstvom sa od epicentra (Fínsko) smerom k jeho okraju postupne znižuje. Územie Maďarska je jeho okrajovou a bezvýznamnou oblasťou.

V tejto jednoznačnej avšak nepríjemnej situácii zástancovia maďarstva (nemálo ich je i na Slovensku, dokonca v samotnej Matici Slovenskej) operujú argumentom, že „Maďari vpadli do Karpatskej kotliny už geneticky premiešaní“. Zdôrazňuje to i Lendvai slovami, že jediným vedeckým dokladom etnogenézy Maďarov je ich jazyk, ktorý je v Európe jedinečný a vyvinul sa z ugrofínskej jazykovej rodiny. Otázka znie, či je vôbec možné hovoriť ugrofínskym jazykom bez ugrofínskych génov?

Zhrňme si tajomné putovanie Maďarov z ich pravlasti. Staromaďarské kmene pôvodne žili na západných alebo na východných svahoch Uralu (Lendvai). Okolo 1. storočia p.n.l. sa maďarské kmene odtrhli od ugorskej etnickej skupiny a spolu s inými etnikami sa vydali na juhozápad. Pod vplyvom turkických a iránskych kmeňov si osvojili nomádsky a pastiersky spôsob života. V dynamicky vznikajúcich a rovnako rýchlo zanikajúcich  osadách sa z pôvodných rybárov a lovcov čoskoro stali roľníci a chovatelia dobytka (Lendvai). Až do polovice 9. storočia kočovali maďarské kmene na onogurských stepiach medzi Donom a Dneprom na západnom okraji Chazarskej ríše. Na čele siedmich maďarských kmeňov boli vojvodovia, z nich prvým bol vojvoda Levéd, podľa ktorého pomenovali svoje staré sídla Levédia (Steinhübel). Od roku 830 sa maďarské kmene nachádzali na obrovskom území sútoku viacerých riek medzi Donom, Dunajom a Čiernym morom (Etelköz) spolu s nomádskymi turkickými kmeňmi, Alanmi a Slovanmi (Lendvai). Maďari sa zaplietli do bulharsko-byzantskej vojny (894-896), na ktorej konci stratili Etelköz, odkiaľ ich vytlačili ich starí nepriatelia Pečenehovia. Preto Maďari oslabení porážkou v Bulharsku a ustupujúci pred Pečenehmi uzavreli ešte v I. polroku 896 dohodu s Moravanmi, podľa ktorej mohli prekročiť Karpaty a vstúpiť do Potisia. Moravania „prijali k sebe nemalý počet Maďarov“, teda nie všetkých. Väčšia časť Maďarov zostala aj po roku 896 za Karpatmi, na území neskoršej Halíče (Steinhübel).

Vpád 250-tisícového vysoko militantného etnika do Karpatskej kotliny, ktoré podľa oficiálnej historiografie v priebehu niekoľkých desaťročí prebralo mocenskú taktovku v Uhorsku, muselo zanechať genetické stopy nielen na území dnešného Maďarska, ale v celom Uhorsku. Z 250-tisíc prišelcov mohla byť približne polovica mužov (ak nie viac). Dokonca niektoré zdroje uvádzajú, že do Karpatskej kotliny vpadli len vojenské družiny Maďarov bez žien. Každopádne, bojovníci majú v sebe prirodzenú agresivitu, ktorá sa prejavuje i v nekompromisnosti voči ženskému pohlaviu, hlavne na obsadených územiach. Výsledkom muselo byť jednoznačné odovzdanie mužskej Y-DNA „starých maďarov“ na obsadených územiach prevažnej časti žien pôvodnej populácie a samozrejme i ženám vlastným. To sa však zjavne nestalo. Historici nás teda svojimi tvrdeniami o „starých Maďaroch“ nepriamo presvedčujú, že títo nemali zjavne žiadnu mužskú potenciu, respektíve družiny, ktoré vpadli do Karpatskej kotliny už v tých časoch nemali vo svojej genetickej výbave žiadne ugrofínske gény N1c! O akomsi “premiešaní” nemožno hovoriť, pretože pri “premiešani”  dochádza k vytvoreniu zmesi rôznych génov, medzi ktorými by malo byť i určité a nie zanedbateľné percento Chantyjsko-Mansijskej zložky. Tá však zjavne chýba!

Y-DNA sa totiž prenáša len po paternálnej línii, teda po mužských potomkoch z otca na syna atď. Ak dnešní „Maďari“ nedisponujú ugrofínskou haploskupinou N1c, nemohli ich mať ani ich otcovia, otcovia ich otcov a tak ďalej. Maďarstvo sa týmto dostáva do pomerne krkolomnej situácie. Ak máme veriť oficiálnym rozprávkam o pôvode Maďarov, ostáva len možnosť, že z Uralu síce vyšli ako N1c, no do Karpatskej kotliny vpadli ako všetko možné, len nie N1c. Napriek tomu im maďarský jazyk zostal. Genetická avšak nie jazyková premena sa teda musela udiať niekde medzi týmito dvoma bodmi, v období medzi 1. až 9. storočím. Lendvai to maskuje slovami: nie je známe s akými národmi sa dostali do užšieho styku. Jediným prameňom o najstarších dejinách Starých Maďarov, ako aj o období ich príchodu do vlasti, sú mýty, ktoré však vznikali až o dve či tri storočia neskôr.

Podľa historikov prišli Maďari do styku s turkickými kmeňmi, Alanmi a Slovanmi. V bájnej Levédii, ako i v Etelköze, Maďari, nositelia haploskupiny N1c zrejme iba lovili alebo bojovali, kým deti im s ich ženami plodili Slovania, Turci a Alani. Ženy potom z pokolenia na pokolenie udržiavali maďarský jazyk tak intenzívne, že napriek polyetnickému zloženiu obyvateľstva tohto územia dominantným jazykom sa tu stal ugorský, čiže maďarský jazyk a pomenovanie etnika ako „Maďari“ (Lendvay). Pri takej dokonalosti je zarážajúce, ako sa do základnej slovnej výbavy, ktoré je špecifická u každého národa, dostali cudzie slová, prevažne slovenského pôvodu.

Pretože napríklad maďarské róna je rovina (zo slovenského rovina, vynechaným strednej časti “vi”), mocsár je slovenské močiar, folio je rieka (z latinského flumen; fl., resp flo sa používa ako skratka na mapách), patak je slovenské potok, puszta je slovenské pustý, pustatina, föld je zem (ako pôda; pochádza zo slovenského pole – zámena F-P), kő je slovenský kameň (vynechaná koncovka „meň“), felleg je oblak (F-W; z nemeckého wolke), pázsit [pážiť] je slovenský trávnik, pažiť; pata je kopyto (zo slovenského päta), láb je noha (zo slovenského laba), korbács je ako slovenské korbáč, röhög je slovenské rehotať sa, rőzse je slovenské raždie, gazda je slovenské gazda, ganaj je hnoj, trus (zámena G – H), lövész [lovés] je strelec (od slovenského lovec), puszi je bozk alebo slovenská pusa, szoknya [sokňa] je slovenská sukňa, sapka je slovenská čiapka, bolha je slovenská blcha, kása [káša] je slovenská kaša, ritka je slovenské riedky, genny je slovenský hnis (zámena G – H), gége je hrtan (zo slovenského gágor), forr je vrieť (zámena F-V; zo slovenského var), ivás je pitie (zo slovenského piť, pitivo, pivo – strata počiatočného „p“ – piváš) a tak ďalej. Takýchto základných slov je pomerne veľa. Lendvay uvádza, že pod vplyvom turkických a iránskych kmeňov si osvojili nomádsky a pastiersky spôsob života… a že z pôvodných rybárov a lovcov čoskoro stali roľníci a chovatelia dobytka. Nuž títo nomádi azda nemali vlastný výraz pre pustatinu, rieku, potok a močiar? Títo roľníci nemali azda polia? Nepoznali hnoj, neprevárali vodu, nepili a nevarili kašu? Nebozkávali sa a nemali blchy? Nepoznali farby, nepoznali zvieratá (pes, mačka, medveď, býk, straka, vrabec, páv, somár, byvol, vydra, úhor, potkan, gunár, rak, suka atď.), nepoznali med, huby, repu, slamu, raž, zrno? Neobedovali, nevečerali, nepoznali cesto a ani nevarili? Naozaj čudné spoločenstvo. Nielen maďarskí muži, ale i maďarské ženy museli zlyhávať na celej čiare. No zdá sa že nie len oni. Historické názvy maďarských „bájnych“ vlastí, sú v tejto súvislosti tiež podivuhodné.

Ako už bolo spomínané na čele siedmich maďarských kmeňov boli vojvodovia a z nich prvým bol vojvoda Levéd, podľa ktorého pomenovali svoje staré sídla Levédia. Tu došlo obdobne ako v mnohých maďarských slovách odvodených zo slovenských nárečí, k strate počiatočného písmena. V prípade mena Levéd a Levédia je to písmeno „S“, takže pôvodné prvé meno bájneho „Maďara“ bolo „Slevéd“ a krajina „Slevédia“ respektíve „Slevétia“, čo je až nápadne identické zo „Slevénia“ – Slovensko, na čele ktorého stál „Sleven“ (Slevéd) – Sloven. Ďalšia bájna vlasť – Etelköz sa geograficky nachádzala na západnom okraji Chazarskej ríše. Chazarom sa v rôznych starých prameňoch hovorilo i Kasari, či Kozari. Etelköz bol teda „vedľa Kozarov“, skrátene – bez slovanskej koncovky „vedľa koz“. Tu opäť došlo k strate počiatočného písmena, tentoraz písmena „V“, takže dostávame „edlakoz“ alebo príbuzné fonetické zápisy „etlakoz“, či „etelkoz“, ktorý je identický s maďarským Etelköz.

Zdá sa, že „pajcovatelia“ histórie sa ani priveľmi nesnažili byť originálni. Obdobný „prehmat“ nachádzame i v názve „Alföld“, čo je veľká rozsiahla nížina na východe dnešného Maďarska. Názov opäť postráda počiatočné písmeno „V“, takže názov veľkej nížiny znel pôvodne „Valfold“, respektíve „Velfold“, čo je mierne skomolené slovenské „Veľ-pol-e“ teda „veľké pole“ (ako v slovách veľhad – veľký had, veľmoc – veľká moc, veľryba – veľká ryba, veľmajster – veľký majster, veľtrh – veľký trh, veľtok – veľký tok atď.). Tu možno spomenúť, že celkovo toponymické názvy v Maďarsku prešli v období maďarizácie rozsiahlymi zmenami, no napriek tomu je početnosť slovenských toponymických pomenovaní stále veľmi vysoká.

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch

Predchádzajúca časť:

Omyly histórie I. – Maďari(1)

Súvisiace články:

Kto boli Uhri?

Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko.

Chrobati – hraničiarska armáda Slovenskej zeme II.

Pôvod a príchod Maďarov.

O Maďaroch sa všeobecne hovorí, že jazykovo patria medzi uralskú jazykovú skupinu, ktorú väčšinou tvoria ugrofínske jazyky, a  ako národ(nosť) sa sformovali (ich etnogenéza prebehla) po príchode do Karpatskej kotliny v poslednej tretine 10. a prvej polovici 11. storočia¹,  preto je údajne  predtým o nich správne hovoriť ako o starých Maďaroch alebo Uhroch.

Poďme sa pozrieť, čo o Maďaroch vypovedajú naši historici⁶:

…až do polovice 9. storočia kočovali maďarské kmene na onogurských stepiach medzi Donom a Dneprom na západnom okraji Chazarskej ríše. Časť bulharských Ogurov rozšírila maďarský kmeňový zväz a dali mu aj meno. Preto Slovania nazývali maďarské kmene Ogri, Ugri, Ungri; Gréci Ongroi a latinské pramene Ungri, Ungari, Ungarii, neskôr Hungari, Hungarii. Na čele siedmich maďarských kmeňov Nyék, Megyer, Kürt-Gyarmat, Tarján, Jenő, Kér a Keszi boli vojvodovia, z nich prvým bol vojvoda Levéd, podľa ktorého pomenovali svoje staré sídla Levédia… Po porážke od Pečenehov odišli Maďari na západ od Etelközu (medzi Dneprom, Karpatmi a dunajskou deltou). Takto sa zbavili závislosti od Chazarskej ríše a za svoje knieža si zvolili Arpáda, syna jedného z kmeňových vojvodov Álmoša. Konstantinos Porfyrogenetos o nich vypovedá: „Pred týmto Arpádom iné knieža Turci nikdy nemali a odvtedy až do dneška býva z toho rodu knieža Turecka“. K Maďarom odchádzajúcim do Etelközu sa pridali tri kabarské kmene, o čom Konstantinos Porfyrogenetos uvádza: „Treba vedieť, že takreční Kabari pochádzajú z pokolenia Chazarov. Avšak stalo sa, že medzi nimi vypukla nejaká vzbura proti ich vláde a vypukla občianska vojna, v ktorej zvíťazila ich prvšia vláda. Niektorí z nich boli pobití , iní však utiekli a usadili sa s Turkami v zemi Pečenehov. Spriatelili sa jedni s druhými a boli nazvaní akýmisi Kabarmi.V dôsledku toho naučili týchto Turkov reči Chazarov a doteraz užívajú túto reč, ale poznajú aj druhú reč Turkov.“ Chazari, podobne ako bulharskí Onoguri, hovorili tureckým jazykom. Pamiatkou na túto maďarsko-tureckú dvojjazyčnosť je asi tristo slov tureckého pôvodu, medzi nimi aj viaceré osobné mená v maďarčine… Podľa Ibn Rustu „Maďari (l-Madžgharíjatu) sú kmeň Turkov a ich náčelník chodí na výpravy asi s 20-tisíc jazdcami.“… Maďari sa zaplietli do bulharsko-byzantskej vojny (894-896), na ktorej konci stratili Etelköz, odkiaľ ich vytlačili ich starí nepriatelia Pečenehovia. Preto Maďari oslabení porážkou v Bulharsku a ustupujúci pred Pečenehmi uzavreli ešte v I. polroku 896 dohodu s Moravanmi, podľa ktorej mohli prekročiť Karpaty a vstúpiť do Potisia. Moravania „prijali k sebe nemalý počet Maďarov“, teda nie všetkých. Väčšia časť Maďarov zostala aj po roku 896 za Karpatmi, na území neskoršej Halíče…

V knihe Dejiny Uhorska a Slováci⁷ sa dozvedáme ešte zaujímavejšie informácie. Tu sa dočítame, že: Starí Maďari boli pri obsadzovaní Karpatskej kotliny a následne aj na koristníckych výpravách po celej Európe úspešní predovšetkým vďaka efektívnej vojenskej organizácii a pevnej disciplíne. Podstata úspechov maďarského vojska tkvela vo veľkej pohyblivosti a rýchlosti, ako i pomerne veľká početnosť ich jazdeckého vojska a hromadné používanie zbraní diaľkového dosahu… Odhady o počte príslušníkov starých Maďarov pri ich príchode do Dunajskej kotliny sa pohybujú medzi 100 až 500 tisíc; optimálny počet sa javí okolo 250 – tisíc. Ich vojsko tvorila ľahká jazda a jej celkový počet sa odhaduje na 20-tisíc mužov. Čo sa týka počtu príchodzích Maďarov, maďarský autor Paul Lendvai o tomto uvádza: Moderní a seriózni maďarskí historici odhadujú počet vtedajších Maďarov na pol milióna a počet domáceho (slovenského) obyvateľstva na stotisíc. Sú presvedčení, že Slovenov muselo byť oveľa menej ako Maďarov, lebo inak by jazyk dobyvateľov nemohol tak jednoducho získať dominanciu…

No a nemenej zaujímavý je i jeho pohľad na pôvod Maďarov, prameniaci v maďarskej historickej škole⁸:

Okolo 1. storočia p.n.l. sa maďarské kmene odtrhli od ugorskej etnickej skupiny a spolu s inými etnikami sa vydali na juhozápad. Pod vplyvom turkických a iránskych kmeňov si osvojili nomádsky a pastiersky spôsob života. V dynamicky vznikajúcich a rovnako rýchlo zanikajúcich  osadách sa z pôvodných rybárov a lovcov čoskoro stali roľníci a chovatelia dobytka. Nie je známe, kedy sa z týchto usadlostí Maďari opäť vydali na cesty a s akými národmi sa dostali do užšieho styku. Jediným prameňom o najstarších dejinách Starých Maďarov, ako aj o období ich príchodu do vlasti, sú mýty, ktoré však vznikali až o dve či tri storočia neskôr.

Väčšina historikov nepochybuje o istej vierohodnosti legiend a mýtov z bohatej klenotnice staršej maďarskej literatúry a nachádza v nich zrnká historickej pravdy. Mytologické príbehy a povesti sa pokladajú vo všeobecnosti za pomocné historické pramene. Lenže neskôr sa tieto literárne pamiatky začali pretvárať na hrdinské eposy a romány, ktoré prinášali celkom nové chápanie národnej legitimity založené na idei „historického práva“ Maďarov na Panóniu. Tieto heroické príbehy predstavovali Panóniu ako pravlasť Maďarov, nie ako podmanené územie… od roku 830 sa maďarské kmene nachádzali na obrovskom území  sútoku viacerých riek (Etelköz) spolu s nomádskymi turkickými kmeňmi, Alanmi a Slovanmi… Je prekvapujúce, že napriek polyetnickému zloženiu obyvateľstva tohto územia dominantným jazykom sa tu stal ugorský, čiže maďarský jazyk a pomenovanie etnika ako „Maďari“. Tento fakt je o to viac prekvapujúci, že prvý a takmer jediný dôveryhodný historický prameň, ktorý pochádza od byzantského cisára Konštantína VII., spomína iba dva zo siedmych kmeňov ako maďarské (Mederov a Nékov), zatiaľ čo ostatných päť uvádza ako kmene turecké…

Povesti a mýty o akejsi prvej maďarskej ústave z pera kronikára Anonyma mali za cieľ prezentovať príchod maďarských kmeňov ako následok vedomého dejinného procesu. Spisovateľ György Dalos vo svojej podnetnej štúdii zozbieral niekoľko typických textov zo starších maďarských učebníc svedčiacich o tom, ako sa legendy neskôr preštylizovali na „historické právo“…. v dôsledku dodnes živého vplyvu národných povestí a mýtov je dôležité upozorniť na to, že v čase pred príchodom do vlasti, ale ani potom, maďarské kmeňové spoločenstvo vonkoncom nebolo homogénne, ale tvorilo rôznorodú etnickú mozaiku. Rakúsky historik Thomas von Bogyay, znalec nemecko-maďarskej genealógie, ktorého diela sú skutočne na hony vzdialené od nacionalistických predsudkov, v súvislosti s etnogenézou Maďarov zdôrazňuje, že archeologické a antropologické fakty svedčia o tom, že maďarské národné indivíduum sa formovalo v taviacom kotle národov na južných stepiach Ruska.

Nuž niektoré sebakritické prvky národného hodnotenia sú z pera Maďara na prvý pohľad dosť prekvapivé, no ak sa pozrieme hlbšie na problém, zistíme, že v skutočnosti ide o hľadanie „vlastnej tváre“ na medzinárodnom poli. V roku 1991 L. L. Cavalli Sforza, renomovaný genetik profesor Stanfordskej univerzity (USA), uverejnil výsledky veľkoplošnej genetickej štúdie uskutočnenej na území dnešného Maďarska. Dosiahnuté výsledky tejto štúdie prof. Cavalli-Sforza zhodnotil nasledovne: „Maďarsko v Európe je anomáliou. Jazyk je ázijský, ale obyvateľstvo európske, väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodným obyvateľstvom Karpatskej kotliny. Absolútna väčšina obyvateľov Maďarskej republiky nie je etnicky maďarská, je prevažne slovanská a kontinuálne európska. Zostalo iba maďarské meno a aglutinujúci jazyk. Maďarských génov niet”.⁹ Tento výrok musel na pestovanú maďarskú identitu znieť ako náhla prírodná katastrofa. Následne na to, o pár rokov neskôr, v roku 1999 vydáva Lendvai knihu Maďari víťazstvá a prehry v nemčine, ktorá bola preložená do maďarčiny, angličtiny, češtiny, rumunčiny, francúzštiny, slovenčiny a do japonského jazyka. Pôvod anomálie „maďarstva“ je ako-tak vysvetlený, všetci sú spokojní, na poli historickom k žiadnym zmenám nedošlo, dokonca ani k zmenám kozmetickým. Cavalli Sforza v knihe spomínaný nie je, avšak vysvetlenie „maďarskej anomálie“ nachádzame v rôznych nenápadných vetách, ako napríklad i na strane 15, kde Lendvai uvádza, že podľa archeologických prameňov a dokumentov jediným vedeckým dokladom etnogenézy Maďarov je ich jazyk, ktorý je v Európe jedinečný a vyvinul sa z ugrofínskej jazykovej rodiny. Historici  dodnes polemizujú, či staromaďarské kmene pôvodne žili na západných alebo na východných svahoch Uralu. Z lingvistického hľadiska najbližšími príbuznými Maďarov sú Mansovia, Chanti a Voguli, ktorí sa až do novoveku živili najmä ako lovci a rybári.

Odkaz pre Sforzu a všetkých jeho nasledovníkov je jasný: nie gény, ale jazyk je podstatou maďarstva. Kto sú teda vlastne Maďari? Alebo správnejšie, kým nie sú?

Pokračovanie

Oskár Cvengrosch

Súvisiace články:

Kto boli Uhri?

Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko.

Chrobati – hraničiarska armáda Slovenskej zeme II.

Literatúra:

1. Marsina, R. (ed.): Dejiny Slovenska I., 1986, str. 168

6. Ján Steinhübel, Nitrianske kniežatstvo, Veda – vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, vydavateľstvo RAK, Bratislava 2004, str.149-150

7. Ivan Mrva, Vladimír Segeš, Dejiny Uhorska a Slováci, Vydavateľstvo Perfekt, a.s., karpatská 7, Bratislava, 2012, str. 9

8. Paul Lendvai, Maďari víťazstvá a prehry, KALLIGRAM, Bratislava 2011, str.15-19

9. Edita Tarabčáková, Rekordéri etnickej dlhovekosti, Kultura – dvojtýždenník závislý od etiky, ročník XII. – č.15, 16. Septembra 2009, str.1

Záver.

Naši predkovia Sloveni-Slováci neprišli na územie Slovenska v 5. – 6. storočí, pretože naša existencia je exaktne historicky doložená v mene Suebi, Suevi, či Suavi, ktorí podľa oficiálnych historických právd mali byť v priestore Slovenska nahradení práve údajnými našimi predkami. Pomenovanie Suevi v jazyku dnešných slovanských a slovenských jazykov značí Slávi, čo je na prvý pohľad len minimálne odlišné od mena Sloveni. Niederleho jazyková slepota je v tomto prípade priam zarážajúca. Suebi obývali územie dnešných západných Slovanov, ktoré bolo zo západu ako i z juhu chránené námezdnou armádou rôzneho, prevažne slovanského pôvodu, u ktorých prevládal kult boha hromu, podľa ktorého títo vošli do dejín ako Hromani, resp. Gromani/Germáni. Týmto sa jednoznačne naša prítomnosť v priestore strednej Európy posúva do obdobia „príchodu“ Germánov, do doby zhruba 1. storočia p. n. l.., do čias kedy Germánske kmene prenikli medzi široké keltské osídlenie.

Germáni a Kelti však boli vo vzájomnom príbuzenskom pomere, rozprávali podobným jazykom, mali rovnaké zvyky. Boli si podobní do takej miery, že starovekí historici mali nezriedka problém rozlíšiť kto je Germán a kto Kelt. Aj z toho dôvodu sa v modernej histórii zaviedol termín kelto-germáni. V priestore Slovenska je to dobre viditeľné v existencii kmeňa Quadov, ktorí sú v spojitosti so susednými, preukázateľne germánskymi susedmi, označovaní raz ako Kelti a raz ako Germáni. Samotný vývoj mena Quad naznačuje, že sa pravdepodobne jedná o modernú jazykovú skomoleninu, pôvodného Koldouoi, či Coldui, ktoré sa javí len ako historický jazykový variant mena Keltoi gréckeho geografa Hekataia z Milétu.

Staré obyvateľstvo – Quadi (Kelti) a prišelci – Germáni hovorili príbuznými jazykmi obdobne ako je  tomu dnes medzi jazykmi a nárečiami Slovanov. Je možné, že meno Sueb-Sláv (Sclav) sa pôvodne vzťahovalo na „Keltoi“ a Germánmi sa stali len vďaka prieniku inváznej vlny zo starovekej Skýtie, ktorá sa usadila medzi starousadlíkmi. Novoprišelci tvorili prevažne bojové jednotky, ktoré zaujímali vo veľkej miere priestory na hraniciach ríše Slávov.

Avšak v historických análoch je možné naraziť na odkazy spomínajúce i slávnu bojovnú históriu Keltov, datovanú do čias, kedy boli ešte slobodní, kedy vzpurne odolávali rímskemu kolonializmu. Títo Kelti (Quadi) na území moravsko-slovenského regiónu boli známi pod menom Volcae. Volcae v 3. stor. p.n.l. vpadli do južného Francúzska a do Talianska, pod vedením Braňa sa prehnali cez Peloponéz, zborili Delfy a nakoniec prenikli do Malej Ázie, kde sa časť z nich usadila.

Volcae je latinský zápis, ktorého pôvodná fonetika mohla byť v spojení so slovom „volk“ (vlk), ale i „volch“ (valach, vlach, vlchký a pod. ), pričom obe smerujú k pojmu „vlas“, ktorý bol kultúrno-mytologickou tradíciou všetkých starovekých civilizácií vrátane Skýtov-Slovenov. Títo Volsae, Volsi, Vlasi boli opisovaní v časoch kedy došlo k zmene starodávneho orientálneho písania sprava doľava na opačné. V tomto období dochádzalo pravdepodobne k vzniku nových mien a názvov, ktoré v tých časoch paralelne mohli koexistovať pre označenie jedného etnika. Tak pre Volcae, resp. kmene menom Volsi (Vols) jestvovalo i meno Slov, teda Slovi, Slávi, čím dochádza k plynulej historickej existencii jedného kmeňa-národa Slávov-Slovenov, na jednom teritóriu (Morava-záp. Slovensko, Panónia) pod jedným a tým istým menom: Sloveni – Slávi (5. stor.) – Suebi (1. stor. p.n.l.) – Volsae (3. stor. p.n.l.).

Kelti, ktorých by sme mohli nazvať skôr kultúrno-spoločenským zoskupením ako národom, pravdepodobne vzišli ako kultúrny a etnický prienik Skýtov a kultúry popolnicových polí, ktoré majú svoj počiatok v pilinskej kultúre (juh stredo-východného Slovenska) v staršej dobre bronzovej, odkiaľ sa šírila do ďalších častí Európy. Slovanskosť Skýtov je vďaka genetickým výskumom dnes exaktne vedecky potvrdená. Jednoznačne to dokazujú výsledky Y-DNA realizované na kosterných pozostatkoch v skýtskych hroboch.¹

Skýti sami sebe hovorili Skoloci, či Skoloti, čo je meno identické s termínom as-Sakáliba, ktorým arabskí historici označovali Slovanov a rovnako je to identické s menom Sklav, čo je tiež staré pomenovanie pre významnú časť Slovanov. Pomenovanie Sklav čítaním sprava doľava  ponúka nám už známe Valks, smerujúce k vlasatým Volcae, ako i k sokolovi tradičnému symbolu Skýtov-Slovenov.

Tento takmer matematický reťazec slov, mien a pojmov prepojený s nespochybniteľnými dôkazmi modernej genetiky jednoznačne dokladá, že počnúc Skýtmi, cez Keltov a Germánov možno o týchto historických národoch hovoriť jednoznačne ako o priamych menných ako i genetických predchodcoch tých, ktorým sa dnes hovorí Slovania a rovnako jednoznačne potvrdzuje prítomnosť Slovenov-Slovákov na našom území už od najrannejších čias histórie Európanov. Okrem Skýtov boli Slovanmi i Sarmati, ktorých „grécky logos-vrat“ (RAS – SAR) pozná ako Rusov – Rasénov. Títo Raseni-Sarmati prevažne ako vojenské družiny boli rozptýlení na území skýtskeho sveta, všade tam, kde nachádzame „otlačok“ ich charakteristického dračieho symbolu – kosáka (polmesiac).

Slovanskosť Skýtov a Sarmatov je pre niekoho snáď uzáver prekvapivý, ale napodiv nie nový, pretože slovanský pôvod Skýtov a Sarmatov sa traduje už od dávnych čias, z dôb staroveku i stredoveku.² O novodobom procese zavrhnutia slovanskosti Skýtov zaujímavo vypovedá Dr. Lubor Niederle: ²

… v 18. až 19. storočí sa slavinita Skýtov dostávala do popredia pravdepodobne z toho dôvodu, že v tej dobe pestovateľom starej slovanskej histórie veľmi na tom záležalo preukázať existenciu Slovanov čo najďalej dozadu… Z vážených stran boli síce podobné výmysly zamietané, ale prvý obrat spôsobil až L.G.Niebuhr, ktorý predložil novú hlbšie zdôvodnenú teóriu o mongolskom pôvode Skýtov… V roku 1866 K. Müllenhoff prišiel s tým, že starí Skýti spolu so Sarmatmi boli národy pôvodu iránskeho.

Takže staré výpovede o našom pôvode boli zamietané „odborníkmi“ – špekulantmi 18. a 19. storočia, ktorých tvrdenia sú v dnešnej dobe, minimálne na úrovni genetiky, nekompromisne zmietnuté zo stola. Niederle sa k tejto propagandistickej „vlne“ pridal a z úplne nemožnej pozície, z oblasti západnej Ukrajiny, vytiahol pravlasť Slovanov na svetlo božie. Z núdze cnosť sa stala pravdou, a tak sa naše deti učia, že kmeň Slovenov sa na našom území usadil koncom 5. a začiatkom 6. storočia, učia sa o cudzej kultúrne vyspelých Keltoch, o cudzích bojovných Germánoch, o cudzích tajomných Skýtoch, či cudzích vojnychtivých Sarmatoch. Našim potomkom nemá kto povedať, že sa vo všetkých týchto prípadoch nejedná o elementy cudzie, ale o kmene a národy, ktorým sa dnes hovorí Slovanské. Nemá im kto povedať, že skutočné dejiny sú v podstate záznamom boja „slobody“ proti „otroctvu“, boja slobodných slovanských Skýtov, Sarmatov, Keltov, a Germánov proti rímskemu zotročujúcemu impériu, sú výsledkom nekonečných bojov medzi západným technicko-materiálnym „atlantským“ svetom a východným duchovno-védskym „slovanským“ životom. Tento boj je stále živý a trvá dodnes, médiá sú toho plné. Žiaľ všetky dostupné historické záznamy, ako aj súčasné „výpovede“ pochádzajú práve z dielní zotročovateľov, preto sú nejasné, neprehľadné a pre mnohých ľudí nezaujímavé. Tu je dôvod, prečo mnohým Slovenom dejiny nemajú čo povedať. Tu je dôvod, prečo k súčasnému dianiu nedokážeme častokrát zaujať reálny postoj. Deje súčasné, vyplývajú z dejov minulých. Deje budúce práve tvoríme.

Koniec

Oskár Cvengrosch
Podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúce časti:

Pôvod Slovenov – Slovákov I.
Pôvod Slovenov – Slovákov II.
Pôvod Slovenov – Slovákov III.
Pôvod Slovenov – Slovákov IV.
Pôvod Slovenov – Slovákov V.
Pôvod Slovenov – Slovákov VI.
Pôvod Slovenov – Slovákov VII.
Pôvod Slovenov – Slovákov VIII.
Pôvod Slovenov – Slovákov IX.
Pôvod Slovenov – Slovákov X.
Pôvod Slovenov – Slovákov XI.

Literatúra:

1. Анатолий Клёсов, Константин Пензев, Арийские народы на просторах евразии, Москва, Книжный мир, 2015, str.247, 248

2. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, svazek II., str. 513

SCLAVI

Byzantské zdroje spomínajú, že v čase panovania cisára Justiniána I. vpadli Anti a Sclaveni na Balkán. Novodobí historici v týchto kmeňoch spoznávajú prvých Slovanov. Sklavenov Procopius nazýval Sclaveni, Jordanes Sclavi. V gréckych zdrojoch sa vyskytujú tvary Sklábenoi, Sklaúenoi, alebo Sklábinoi; v latinských Sclaueni, Sclavi, Sclauini, alebo Sthlaueni.

Príbuzný tvar Sclaveni, Sclavi spomínajú i arabskí historici, ktorí ich nazývajú as-Sakáliba¹, čo je taktiež prekladané a vnímané ako Slovania. Kto bol prvý, čo dal rovnítko medzi Sláv a Skláv dnes nevieme. V princípe možno povedať, že zhodnosť pojmov je správna, avšak táto zhoda celkom nesedí v historickom kontexte. V etymologickom anglickom slovníku z roku 1756, sa pod pojmom „Sclavonic languange” dočítame ²:

SCLAVONSKY jazyk je popri arabskom, najrozšírenejší jazyk na svete, ktorým sa hovorí od Adriatiku po Severné more, a od Kaspického mora po Sasko. Je používaný mnohými národmi, menovite Poliakmi (Poles), Moskovitmi (Muscovites), Bulharmi (Bulgarians), Čechmi (Bohemians), Uhrami (Hungarians), Korutáncami (Carinthians), Prusmi (Prussians) a Suebmi (Suabians), všetci tí, ktorí sú potomkovia starovekých Sclavov (Sclavi), alebo Sklavóncov (Sclavonians), a Sclavónsky jazyk (Sclavonick)  je ich materský jazyk, hoci používajú rozličné nárečia.

Spomedzi vymenovaných slovanských národov je zaujímavý národ menom Suabians, teda Suebi. Podľa tohto, Suebi hovorili sklavónskym jazykom, teda boli Sklavi. Ako tu už bolo dokázané, Suebi naozaj boli Slévi, teda Slávi, no a tí ako najvýznamnejší germánsky kmeň sú na východ od Rýna spomínaní už dávno pred šiestym storočím. Je možné, že invázia Sclavov pochádzala z územia Uhorska, alebo spomínaní historickí Sclaveni sú len ďalší slovanský kmeň, ktorý nemožno stotožňovať so všetkými Slovanmi. Avšak v „A new and complete DICTIONARY of ARTS and SCIENCES“ z roku 1764 pod pojmom SCLAVONIA nachádzame nasledovný text: ³

Sclavonia, provincia Austrie, ohraničená na severovýchode riekou Drávou a Dunajom, ktorá oddeľuje krajinu od Uhorska (Hungary), je asi dvesto míľ dlhá a šesťsto široká. Jej meno pochádza od Sklavov (Sclavi), starovekých ľudí európskej Skýtie, od ktorých rovnako pochádza sklavónsky jazyk, ktorý je okrem arabského najrozšírenejší jazyk na svete, a je materským jazykom ruského, uhorského (hungarian), poľského, bulharského, karintského (carinthian), českého (bohemian) a ďalších jazykov.

Zreteľne sa tu uvádza, že  meno pochádza od Sklavov (Sclavi), starovekých ľudí európskej Skýtie, od ktorých rovnako pochádza sklavónsky jazyk. Sclavi muselo byť zrejme meno, ktoré sa používalo pre pomenovanie obyvateľov európskej Skýtie, teda Skýtov a meno Slávi mali „germánske“ kmene obývajúce územie od dnešných francúzskych Vogéz (Bogezy) a Švábskej (Suebskej) Jury po Karpaty, od Baltiku, po Jadran. Inak povedané, Slávi boli len podmnožinou Sclavov². Neskôr meno Slávi sa stalo pomenovaním pre všetkých dnešných Slovanov, meno Sclav nahradilo meno Slav.

Tvrdenie, že Sclavi boli Skýti, má svoje reálne opodstatnenie. Tvar „Skýt“ používali Gréci v súvislosti so skalpovaním. Podľa nich Skýti skalpovali porazeného nepriateľa, brali mu kožu z hlavy práve kvôli jeho vlasom, t.j. v podstate si brali jeho silu, ktorá podľa ich viery spočívala vo vlasoch. Bezmocného nepriateľa, bez vlasov, teda i bez sily nechávali ležať v poli. Pre tento strašný obyčaj ich Gréci nazývali Skýtmi. ⁴ Potvrdzuje to Herodot (5. stor. pred n.l.) vo svojej Histórii, kde doslova uvádza, že Skýtov takto (Skýtami) nazvali Gréci ⁵, a to isté tvrdí i historik Jozef Flavius (1. st. po Christovi) ⁶. Aj preto názov Skýti (gr. Σκύθαι) má súvis s gréckym σκύτος [skítos], čo prekladáme ako ”spracovaná koža”.⁴

V slovanských jazykoch takejto stiahnutej kože z hlavy hovoríme „skalp“, čo je už na prvý pohľad identické s arabským Sakáliba, teda Sklav. Podľa tohto poznávaceho znamenia by sme mohli naozaj stotožniť Skýtov so Sclavmi. No je tu ešte niečo. Skýti sami sebe hovorili Skoloci, či Skoloti (Σκολοτοι) [Skolotoi], Skýtmi ich nazvali len Gréci, pričom Peržania ich nazývali Sakmi, Sakami (Σάκαι) [Sákai]⁷. Pomenovanie Skoloti či Skoloci je tvorené opäť spoluhláskami SKL, čo je identické s pomenovaním slovanov: Sklavi, Sklavoi.

Že Skýti boli Sloveni (Slovania), potvrdzuje i Mavro Orbini ⁸:

…Johan Aventinus  v I. knihe o Bavoroch píše: „Prišli k Alexandrovi Veľkému, poslovia východných Germánov, ktorých historici toho času nazývali Sarmatmi a Skýtmi, my im hovoríme Venedi, a oni sami seba označujú Sloveni (Slavjanami).“…

Orbini zároveň uvádza, často sa opakujúcu, dokonca obvyklú chybu ostatných talianskych historikov, ktorí neznalí mien toho – ktorého národa, zjednodušene používajú k jeho označeniu meno Skýt.

Títo Skýti – Sclavi okrem kultu dlhých vlasov a skalpovania nepriateľa mali ešte jednu charakteristickú črtu – uctievali sokola. Sokol ako mytologická bytosť bol do takej miery previazaný s ich vnímaním sveta, že od neho odvodzovali i svoje meno Skolot – Sokolo(t), teda Skláv (Sokoláv).

Sokol ako symbol Sclavov ponúka krásne prepojenie a zároveň potvrdenie doposiaľ spomínaných tvrdení. Sokol má v latinčine tvar falco (čítame „falko“). Fonetické ako i písané „f“ spodobuje a je často zamieňané za písmeno „v“, takže „falko“ je možné čítať i ako „valko“, čo je identické s „valch“, „valach“, „volcae“, vulgus (lat. pospolitý ľud) ako i so slovom „veľký“ (veľko). Z uvedeného je možné vyvodiť, že Sclavi ako „sokolci“, boli identickí s „keltskými“ Volcae, čo bolo možno len skomolené latinské „Falcae“, pochádzajúce od tvaru „falco“.

Sokol symbolizoval najvyššie božstvo Skýtov-Slovenov (Sclavov), sokol bol „kráľ – koroľ“, preto aj najväčší spomedzi sokolov – orol, dostal pomenovanie „koroľ“, z ktorého sa stratou počiatočného „k“ stalo naše dnešné „orol“. Slovanské „sokol“ sa prenieslo do latinčiny tiež bez počiatočného „s“ ako „okol“, teda aquila. Tento sokol/orol je dodnes výrazným prvkom v heraldike Európanov, zvlášť krajín a území, ktoré boli, alebo dodnes sú považované za Slovanské.

Ak sa pozrieme na použitie symbolu orla/sokola z hľadiska územného, dospejeme k záveru, že sokol/orol sa v hrubých rysoch prekrýva s rozšírením haploskupiny R1a, od severnej Indie, cez Anatóliu a stredný východ, až po východnú a strednú Európu, kde hranicu tvorí rieka Rýn. Je to územie, ktoré v minulosti a aj v súčasnosti obývali vlasatí Skýto-Sloveni, ktorým sa dnes hovorí „Slovania“.

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúce časti:

Pôvod Slovenov – Slovákov I.
Pôvod Slovenov – Slovákov II.
Pôvod Slovenov – Slovákov III.
Pôvod Slovenov – Slovákov IV.
Pôvod Slovenov – Slovákov V.
Pôvod Slovenov – Slovákov VI.
Pôvod Slovenov – Slovákov VII.
Pôvod Slovenov – Slovákov VIII.
Pôvod Slovenov – Slovákov IX.
Pôvod Slovenov – Slovákov X.

Literatúra:

1. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 245, 242

2. The New Universal Etymological ENGLISH DICTIONARY, vol. II., By N. Bailey, The Fourth Edition, LONDON, Printed for T. Waller, MDCCLVI, Sclavonic languange

3. A new and complete DICTIONARY of ARTS and SCIENCES, VOL. IV., LONDON: Printed for W.Owen, at Homer’s Head, in Fleet-ftreet., MDCCLXIV, str. 2887, SCL-SCO

4. Gorazd A. Timkovič, Postriženie, Krásnobrodský zborník , Prešov, II/1 (1997) str. 25-31

5. Herodoti Halicarnassei Historiarum Libri IX, Francofurti, MDCVIII, IV.6

6. J.Flawiusz, Dawne dzieje Izraela, Poznaň-Warszawa, 1962, str. 111

7. Agnieszka Krzemińska, Scyta ze szczytu, Polityka – nr 37 (2571) z dnia 2006-09-16; s. 82-84, http://archiwum.polityka.pl/art/scyta-ze-szczytu,368387.html

8. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str. 38

Veles bola Sláva

„grécky logos-vrat“ zaujímavo dokladuje i prepojenie medzi Keltmi, Germánmi a Slovanmi (Slávmi-Suebmi). Významným ženským božstvom medzi Keltmi bola bohyňa Sulevia, ktorá bola uctievaná vo Francúzsku, Británii a Španielsku. Často sa vyskytuje v množnom čísle ako Suleviae alebo ako (dativ) Sule(v)is. Zasvätenie Sulevia(e) je doložené asi v štyridsiatich nápisoch, rozptýlených na celom území obývanom Keltmi, avšak najväčšia koncentrácia bola v Noriku (Rakúsko), medzi Helvétmi (Švajčiarsko), pozdĺž Rýna, a tiež v Ríme. Pôvod mena Sulevia je vysvetľovaný tak nezmyselne³⁴¹, že to ani nestojí za zmienku. V skutočnosti ide o slovanskú bohyňu menom Sláva, Slavena.

Sulevia (Slavia) má základ v tvare „Sulev“ sprava doľava „Velus“ čo je identické so slovanskou Veles, ako i so slovami „vlas“ (vlasatá) a  „veľká“ (označenie veľká je pre bohyňu prirodzené). No a bohyňu Veles spomína i Tacitus v svojom diele Germánia (kap. 8), kde uvádza, že „Sami sme predsa za vlády božského Vespasiana zažili, že Veleda bola u mnohých z nich (Germánov) dlho považovaná za božstvo“⁵. Tuto nadobúda Veles tvar „Veleda“, ktoré vytvára prepojenie s pojmom „vláda“, „vládnuť“, čo o Veľkej Matke – Veles naozaj platilo, pretože Veles vládla.

Z určitého uhla pohľadu sa môže zdať, že „grécky logos-vrat“ je súbor náhod. Uzávery nechám na čitateľa, nech každý zváži sám, avšak čo sa týka Veles-Sláva, nie je to ani zďaleka všetko. Veles, bola „velebená“, čo je iný výraz pre uctiecvanie, oslavovanie. Veles a „velebiť“ majú zjavne spoločný koreň „Vele“, čo značí aj veľký. Túto istú logiku nachádzame i sprava doľava, kde Salavi (Slavi) majú meno zhodné s bohyňou Slávou. Bohyňu Slávu Slaveni (Slávi) oslavovali, teda „slávili“, a slovo „slávny“ je synonymom slova „veľký“. Grécke logos značí „slovo“ a zprava doľava ho čítame ako „sokol“, čo má foneticky blízke ku „Sklav“, no a výraz „slovo“ je často prezentovaný pojem od ktorého pochádza pomenovanie „slovanov“. Sokol latinsky poveme falco (falko), čo je foneticky zhodné so slovom „valko“, resp. „veľko“, „veľký“. Dostávame zaujímavý reťazec slov a pojmov, ktoré určite nie náhodou sú synonymické:

Z uvedeného je zjavné, že pôvod mena Slovenov nepramení v slovách slovo, sláviť, sláva, či voda; ale že všetky tieto pojmy sú s menom Slovenov doslova previazané, tvoria jeden integrálny logický celok, ktorého pôvod je nábožensko-mytologickej podstaty. Nevznikli jeden z druhého, ale všetky boli naraz, ako súčasť života našich predkov. Pramenia v uctievaní Bohyne Veles/Sláva, pričom práve táto vlasatá Veles, Veľká matka, dala pomenovanie vlasatým Slovenom, ako Veles(i) či neskôr Selev(i) teda Slávi, alebo Sol-veni. Veles mala mnoho mien, pričom jeden z jej tvarov bol snáď i „Velikaš“ (veľká, velikášska-obrovská), ktorý sprava doľava nadobudol tvar Šakilav (Sklav, as-Sakáliba, atď. ) a v tejto slovnej podobe mala zvierací atribút v podobe nebeského tvora – sokola (orla).

Deň uctievania sa volal deň Slávy (oslavy), v jednotnom čísle Slava či Sleva, alebo Sueba s príponou „ta“ čítame ako Suebota čiže dnešná slovenská, česká i poľská sobota. Obdobne je to u slov: robiť – robota, dobro – dobrota, žobrať – žobrota, nič – ničota, sláviť – slavota či suebota. Ruská суббота [subóta] má k „suebota“ viac než veľmi blízko. Pre sobotu poznáme v maďarčine szombat, ale foneticky príbuznejší je výraz szabad, čo značí sloboda, ako suebo-ta a sueb-odny (slobodný). Anglixké sabbath okrem iného značí i „sviatočný deň“, ale i „slávnosť čarodejníc“.

Suebota – ako deň slávy, oslavy, bol pre našich predkov posledným dňom v týždni. Jednoznačne o tom svedčí deň s názvom streda, ktorý svojím názvom vypovedá o tom, že ide o deň v strede týždňa. Smerom hore nasledoval štvrtok, piatok a Suebota (deň oslavy, Slávy). Do stredy zostávali rovnako tri dni: nedeľa, pondelok, utorok. Sviatočný deň Suebov (Slávov) bol rímskou cirkvou zmenený na nedeľu so zreteľným zámerom narušiť staré a veľmi silné náboženské tradície. Tento vypočítavý a zákerný počin sa dostal do anglického jazyka v tvare sabotage [sæbota:ž] vo význame sabotáž (podraz, utajené škodenie), kde rozoznávame zreteľne čitateľný slovný základ „sabota“ (sobota). V deň oslavy (Suebota) nosili Sloveni biely odev symbolizujúci svetlo, preto i slovo „biely“, bily (šar.) a (B→V) viely→veli→velika majú rovnaký tvar. Od slova sláva, Slávi a ich typickej bielej farby v deň osláv, pochádza i latinské  alba – biela (alba-alva-salva-slava).

Ďalšie podoby skladačky.

Ďalší grécky „grécky logos-vrat“ nachádzame v mene Sarmat, Sauromat. Tvar „sar“, „saur“ pochádza z gréckeho σαυρός [saurós], čo znamená jašter a μάτι [máti] oko, voľný preklad pre Sauromatov by mal znieť: „jašterie oko“ respektíve „dračie oko“, alebo správnejšie: „tí čo uctievajú dračie oko“, prípadne „tí, ktorí sa stotožňujú s dračím okom“ (sú s ním nejakým spôsobom spriaznení). Tvar „saur“ – jašter, prípadne len „sar“ čítané sprava doľava dáva „ras“, čo je identické s „rus“, alebo „ras“ v predlženom tvare „rasen“. Meno „rus“ malo mnoho variant zápisu ako Rhuteni, Rutheni, Ruseni, Raséni, ako i najnovšie súčasné meno – Rusíni. Dnešní karpatskí Rusíni sú už len torzom (prevažná časť bola porumunčená) bývalého osídlenia, ktoré sa v podstate prekrývalo s územím karpatských Sarmatov.

Zaujímavým z viacerých uhlov sa javí kmeň menom Merehani, singulár Merehan. Merehani boli Moravania, ktorí prišli na Moravu pravdepodobne ako vojenský kontingent, ktorý sa pokojnou, alebo vojenskou cestou spojil s miestnymi Quádmi (Keltmi). Meno týchto Merehanov je identické s menom hinduistického božstva Murugan, resp. Muruhan (TYP H). Zhoda je vo všetkých štyroch spoluhláskach, vrátane koncovky, jediný rozdiel je zámena samohlásky -u za -e. Ide o takú zhodu, že o totožnosti týchto dvoch výrazov len ťažko možno pochybovať a táto zhoda zároveň vypovedá o ich pôvode v oblasti strednej Ázie, alebo Iránu. O pôvode vypovedá samotné meno Murugan, čo je iné meno boha Skandu. Meno Skandu priniesla so sebou druhá invázna vlna (Germáni) zo strednej Ázie, čo dokladá dodnes zachovalé pomenovanie severských krajín – Škandinávia, krajina boha Skandu.

V iránskych jazykoch slovo „mar“ sa v rôznych modifikáciách používa na pomenovanie „zmije“: avestinsky mairya, kurdsky mar, paštúnsky mar, tališsky mor, perzsky mar, tadžidzki mar, giljanski mer, azgulemski mur, beludžisky mar. Takže ich pomenovanie je možné odvíjať v súvislosti s „hadom“. Merehan má slovanskú koncovku „-an“ (ako mešťan, zeman atď.). Bez koncovky tvar MEREH alebo MURUG (Murugan) prevrátený „gréckym logos-vrat“-om sa javí ako HEREM alebo GURUM, čo nie je nič iné ako hrom/grom. S koncovkou „-an“, sa mení na Herman/German (hereman/guruman). Táto filozofia je identická s už spomínaným Tacitovým vysvetlením pôvodu mena Germán, ktorý odvádza od kmeňa Tungrov (Ungri), ktorí si hovorili Germáni (grom/hrom).

Že Merehani mohli byť vojenský kontingent – námezdná armáda naznačuje i latinský výraz mercenarius skrátene a poslovenčene (bez koncovky  „-ius“)  mercenar, čítame ako merkenar, ktoré je po nepatrnej úprave mereken(ar) takmer identické s „merehan“, či „murugan“.

Ťažko dnes charakterizovať akou formou platili Suebi (Slávi) germánskym (slovanským) bojvoým družinám zo strednej Ázie. Faktom však je, že na území od Karpát po Tichý oceán a od Severého mora po Indiu sa rozprestierala obrovská dŕžava slobodných „slovanských“ spoločenstiev, ktorá je ešte na mapách zo 17. storočia označovaná ako Tartaria. Dominovala tu haploskupina R1a, dominovali slovanské jazyky, nejestvovala centrálna absolutistická moc. Je pravdepodobné, že príchod veľkej germánskej inváznej vlny bol cielený, zameraný na rímske impérium, na „ríšu zla“, kde panovala korupcia a útlak, ktoré sa nakoniec podarilo na čas paralyzovať. Boli to snáď dobrovoľníci, nadšenci povolaní brániť hranice spoločenstva, brániť slobodného ducha, brániť rodové tradície.

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúce časti:

Pôvod Slovenov – Slovákov I.
Pôvod Slovenov – Slovákov II.
Pôvod Slovenov – Slovákov III.
Pôvod Slovenov – Slovákov IV.
Pôvod Slovenov – Slovákov V.
Pôvod Slovenov – Slovákov VI.
Pôvod Slovenov – Slovákov VII.
Pôvod Slovenov – Slovákov VIII.
Pôvod Slovenov – Slovákov IX.

Literatúra:

1. Nicole Jufer & Thierry Luginbühl, Les dieux gaulois : répertoire des noms de divinités celtiques connus par l’épigraphie, les textes antiques et la toponymie. Editions Errance, Paris (2001), str. 15,64

Slovo ako zaujímavý dôkaz.

V súvislosti s Keltskou dobou je potrebné poznať jednu zaujímavosť, s ktorou doposiaľ nik vážnejšie neuvažoval. Gréci zmenili starodávny orientálny smer písania (sprava doľava), a začali písať zľava doprava. Avšak najstaršie grécke nápisy sú písané ešte starým východným štýlom sprava doľava, alebo obojsmerne, t.j. bustrofedicky – na spôsob býčieho záprahu tak, že jeden riadok je písaný zľava doprava, a ďalší opačne, a tak striedavo. ¹

Zmätky zapríčinené opačným zápisom boli zdrojom nemalého počtu nových neznámych slov. Krásnym príkladom tohto typu skomolenia je grécke slovo άκινάκης [akinakes]. Akinakes bol krátky meč (40-60 cm) skýtskeho pôvodu, ktorý používali nielen Skýti, ale i Médi, Masageti, Peržania a neskôr i Gréci. Akinakes sprava doľava nám ponúka tvar „sekanika“ a keďže sa meče používali na sekanie a bodnutie, tvar „sekanik“ v zmysle „nástroj na sekanie“ je pre meč naozaj výstižný. Sekanik je pomerne dlhé slovo na to, aby šlo o náhodu, pričom toto dlhé slovo je na chlp zhodné so slovenčinou, vrátane koncovky „-ik“. Koncovka v slovenčine vyjadruje zdrobneninu ako napríklad konár-konárik, rám-rámik(šar.), stôl-stolík, strom-stromik(šar.), plán-plánik, kľúč-kľúčik, kôň-koník, nôž-nožík, meč-mečík, atď., čo je v prípade malého meča (od tvaru „sekan“ – nástroj na sekanie) prirodzene nazvaný „sekanik“. Akinakes je zreteľne rýdzo slovenské slovo čítané od zadu, z čoho je možné vyvodiť nielen starobylosť slovenských nárečí, ale i idetifikovať, kto boli v skutočnosti Skýti, Médi či Peržania (nositelia haploskupiny R1a).

Ak tento „grécky logos-vrat“ použijeme v prípade germánskeho mena Slev, Sláv (Suev, Sueb) dostaneme pomenovanie „vels“, „vals“, čo nie je nič iné ako „vlas“ a ktoré smeruje k termínu „vlasatý“. Už som spomínal, že pôvodné slovanské obyvateľstvo pestovalo kult dlhých vlasov, vlasatí boli Markomani, vlasatí boli všetci tí, ktorým sa v latinčine hovorí vulgus (v preklade „pospolitý ľud“). Tento pospolitý ľud býval prevažne na dedine, no a týchto latinčina označuje i ako paganus, čo je zjavné zhodné s pojmom „pohan“, pochádzajúce od termínu „bog“, takže vidiečania v celej rímskej ríši boli „bogani“, uctievajúci boha menom „BOG“.

Ako už bolo spomenuté, široké slovanské nárečové spektrum v kombinácii s nedokonalou (foneticky obmedzenou) latinskou abecedou prinieslo mnoho podôb mena „vlasatých“ a tak historicky poznáme volos (rus.), vlas, vles, valach, vulgus atď. Tento pojem však nesúvisel striktne s vlasmi, ale mal širšie mytologické zázemie v slovách „veľký“, „veličizný“, „velikášsky“ ako i „vlchký“ vytvárajúci prepojenie na „mokrý“, „mok“ a z toho vyplývajúci „mag“, teda „magický“. Všetky tieto pojmy navzájom súviseli a smerovali k mytologickému slovanskému božstvu mnohých mien, z ktorých je v našich končinách známa bohyňa menom Veles.

Latinský tvar vulgus (pospolitý ľud), ktorý by sme mohli zapísať i ako „vulkus“ čítaný sprava doľava dáva „sukluv“, teda spoluhlásky SKLV, predstavuje iné meno pre Slávov, Slovenov – tvar Skláv (Sclav, as-Sakáliba ). Týmto dostávame zaujímavý reťazec: SLAV=VALS=VULKUS=SKLAV=SLAV, ktorý zaujímavým spôsobom vypovedá okrem iného i o možnom pôvode mena Sclav.

Volcae

Ďalší jazykový variant mena „vlasatých“ bolo historické meno Volcae (Valachi, Volchae). Volcae bola keltská kmeňová konfederácia, ktorá vpadla do Macedónie (asi 270 pred n.l.). Kelti pod vedením Brenusa zvíťazili a pokročili ďalej na grécky poloostrov, kde vydrancovali Delfy. Na základe materiálnej kultúry boli kmene menom Volcae identifikované v južnom Francúzsku, Morave, v údolí rieky Ebro (Španielsko), a v Anatóilii (Galatia).

Za čias Cézara Volcae (Vlasatí) sídlili východne od Bójov, na území slovenskej Moravy. Cézar spomína bohatstvo regiónu nielen v zmysle poľnohospodárskej produkcie, ale i vzhľadom na nerastné ložiská, a „Vlasatým“ prisudzuje značné metalurgické schopnosti i kvalitu ich zbraní ²¹⁷. Tieto metalurgické možnosti poskytuje len región Slovenského Rudohoria, ktoré bolo už od vekov politicky zviazané s celým územím severných Karpát, vrátane dnešnej českej Moravy. Cézar vo svojich „Galských vojnách“ opisuje Keltov obývajúcich Herkýnsky les (Karpaty; Uherkýnia silva – uhorský les, obkolesujúci krajinu menom Uhorsko) ako prisťahovalcov z Galície, ktorí „zabrali“ krajinu, avšak moderná archeológia identifikuje moravsko-slovenský región, ktorý obývali Volcae, ako časť materskej krajiny kultúry „La Tène“. Ako poznamenal Henry Howarth pred sto rokmi: „Tectosagi opisovaní Cézarom, ako stále obývajúci Herkýnsky les, boli v skutočnosti obyvatelia, žijúci v domovoch svojich predkov, odkiaľ časť z nich sa presadila na ich ohromnej výprave proti Grécku, a napokon sa usadili v Galatii (Anatólia) v Malej Ázii, kde sa jeden z kmeňov nazýval Tectosagi“

Podľa všetkého „Volcae Tectosages“(Vlasatí Tektoságovia) obývali územie severnej časti Karpatskej kotliny, vrátane Moravy a západnej časti dnešného Rakúska. Odtiaľ podnikli výpravu na juh na Peloponéz a do Malej Ázie. Vpád na Peloponéz z územia Pannónie bol vedený v dvoch vlnách. Predvoju velil vodca menom Bolgios (alebo Belgios)², ktorého meno by sme mali pravdepodobne čítať ako Volchios alebo Velchios (Velkios, veľký či volch-vlasatý). Druhú vlnu viedol muž menom Brennus z Prausi³. Prausi je považované za meno kmeňa, ktorého identifikácia je neznáma. Prausi by sme však mali pravdepodobne čítať ako Prauši (s mäkčeňom) a nemusel to byť kmeň, ale zemepisná lokalita – v našom prípade mesto, ktoré sa nachádza v oblasti Pannónie (na jej severnej hranici) a z mnohých jeho historických pomenovaní sa časť zhoduje s termínom „Prauši“. Ide o lokalitu Bratislavy, ktorá bola nazývaná i Presburch, Prespurch, Brezburc, Prešpork. Tieto staré názvy sú zreteľne zložené z dvoch častí: „preš“ a „vrch(burg)“, pričom prvá – „Preš“ je identická s „Prauši“. Meno Brennus je rýdzo slovenské, pričom dvojité „n“ naznačuje, že mohlo ísť o zápis fonetického „ň“, takže náš Brennus bol vlastne Breňuš, teda Braňuš, Branislav, Braňo.

Strabón vo svojej Geografii (kniha IV., kapitola 1.) opisuje, že ľudia zvaní  Tectosages prišli tesne k Pyrenejám, do krajiny bohatej na zlato. Ďalej opisuje ich obrovskú silu a početnosť, kedy sa zo svojej otčiny (Pannónie) vydali smerom na východ, a spolu s ďalšími dvoma kmeňmi – Trocmi a Tolistobogii vtrhli do Malej Ázie. Rímsky historik Livius opisuje tieto tri keltské kmene (Tolistobogii, Trocmi, Tectosage) ako pochádzajúce z dunajskej oblasti, ktoré sa roku 279 pred n.l. usadili v strede Malej Ázie. Oblasť sa neskôr stala súčasťou rímskej ríše s pomenovaním Galatia.

Tolistobogi v Malej Ázii obsadili západnú časť územia, ich centrom bolo mesto Blucium, čo možno interpretovať i ako Vluchium (Valachium). Stred osídlili Tectosages sústredení okolo mesta Ancyra (dnešná Ankara), ktorého meno nápadne pripomína jedno z variánt mena Uhor – Ungar, ktorý sa v tvare „ungari“ spomína napríklad i na Soľnohradskej (Salzburgskej) doske z roku 477. Východnú časť osídlili Trocmi s hlavným mestom menom Tauion (dnes Büyüknefes). Významným mestom Galatie bolo staré mesto Frýgov – Gordion, ktoré príchodzí Galaťania premenovali na Vindia³, teda na mesto Vinidov (podobne ako Vindobona, dnešná Viedeň), čo pomerne jasne vypovedá o tom, kto vlastne príchodzí „Kelti“ v skutočnosti boli.

Migrácia Volcae podľa Cézara.

Na Peloponéze v časoch antických sa nachádzalo mesto Golos (ale i Golkos), ktoré sa nachádzalo v jednej z cieľových oblastí „karpatskej inváznej vlny“. Neskôr došlo k zámene počiatočného písmena z G na V, takže v súčasnosti sa mesto nazýva Volos. Volos ako slovenská Veles, ale i ako ruské волос[volos] (vlas). No a tento Volos-Golos, zámenou V-G načrtáva zaujímavý smer možného vnímania Galičanov ako Valičanov, Vališanov (vlasatých) a naopak, Galov/Keltov ako Volosov – Valachov, čo by podporoval i všeobecne známy fakt, že „Volcae“ bola keltská kmeňová konfederácia, inak povedané Volcae-Volosi boli Gali-Kelti.

Meno Volcae ako „grécky logos-vrat“ nám dáva „eaclov“, ktoré čítame ako „jeaklov“, či „jeaglov“. V tomto tvare vidíme dva typy zvierat: chorvátske jegulja, čo označuje úhora a latinské aquila – orol. V tejto súvislosti nebude náhodou, že hlavné mesto Tectosagov – Ancyra, nesie meno Ungar (úhor).

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúce časti:

Pôvod Slovenov – Slovákov I.
Pôvod Slovenov – Slovákov II.
Pôvod Slovenov – Slovákov III.
Pôvod Slovenov – Slovákov IV.
Pôvod Slovenov – Slovákov V.
Pôvod Slovenov – Slovákov VI.
Pôvod Slovenov – Slovákov VII.
Pôvod Slovenov – Slovákov VIII.

Literatúra:

1. Gorazd A. Timkovič, Cyrilika je staršia ako glagolika, Krásnohorský zborník, Prešov, III/I -2 (2008), str. 15 – 23

2. Gerhard Herm, Kelti, vydavateľstvo Obzor, Bratislava 1985, str. 44-45

3. John C. Koch, Celtic culture a historical encyclopedia, ABC-CLIO, inc; Santa Barbara, California, USA, 2006, str.785-787

Slovanskí Germáni medzi slovanskými Keltmi.

Druhú vlnu haploskupiny R1a1 je možné označiť ako “vpád Germánov”. V určitom období sa časť škandinávskych Slovanov presunula do oblasti Visly (mapka v predchádzajúcej kapitole). Táto udalosť by zodpovedala príchodu už historicky známych Vandalov. Druhá vlna prenikla na územie, ktoré už obývali potomkovia „starej“ haploskupiny R1a1 spolu s haploskupinou I. Časové ako i priestorové odlúčenie „staršej“ a „novšej“ vetvy určite mali vplyv na odlišnosť jazyka, avšak tieto rozdiely boli stále v rozmedzí toho, čomu sa dnes hovorí „slovanské“ jazyky. Kultúra, zvyky ako i jazyk museli byť teda príbuzné. Túto príbuznosť zreteľne dokladá Strabón: ¹

…Ľahko sa schádzajú (Gali) vo veľkom množstve preto, že sú úprimnej a nesebeckej povahy, takže sa vždy radi stávajú spoločníkmi tých svojich blízkych, ktorým sa podľa ich mienky deje nejaká krivda. Pravdaže, teraz sa všetci správajú mierovo, lebo ich Rimania zotročili, nuž žijú podľa nariadení dobyvateľov. Avšak my čerpáme tento náš opis zo starých čias a z obyčajov, ktoré sa až dosiať udržujú u Germánov. Germáni sa totiž na nich podobajú prirodzenými vlohami aj zásadami politického usporiadania, sú s nimi príbuzní pokrvne, bývajú v susednej krajine, ktorú od nich oddeľuje rieka Rýn. Slovom, sú im veľmi blízki z viacerých stránok, ibaže Germánia leží severnejšie…

Germáni prenikli hlboko medzi Keltov a obsadili územie až po rieku Rýn. Strabón odlišuje Germánov žijúcich východne od Rýna od Keltov na jeho ľavom brehu tým, že boli od nich „ešte väčší, ešte divší a ešte plavejší“. Ale inak sa v každom smere ponášajú na Keltov. „A preto si myslím,“ uzatvára, „že ich Rimania (žijúci v Galii) preto nazý­vajú „Germánmi“, lebo chcú vyjadriť, že to sú ’genuínni‘, praví Kelti. V ich reči totiž Germani znamená ‚rýdzi‘ v zmysle pôvodný.“ ²

Možno teda zhrnúť, že Germáni neboli iba súčasťou veľkého komplexu keltských národov, existujúceho vedľa kom­plexu skýtskych národov, lež dokonca jeho ozajstným jadrom. Boli najkelt­skejší spomedzi všetkých Keltov. ²

Keltská identita.

Samotný pojem Kelt a keltská príslušnosť v tom význame ako ich poznáme dnes, boli vyfabrikované až vlnou keltománie, ktorá započala v období francúzskej revolúcie a postupne boli pretvorené do súčasnej podoby. Kelti sa v tom období stali veľmi populárni, a tak napríklad Napoleon podporil v roku 1805 republikánsku tradíciu keltského pôvodu založením Academie Celtigue, ktorej patrónku sa stala cisárovná Jozefína. Táto akadémia mala podrobne skúmať Keltov a ich jazyk, aby obnovila ich slávu. Príslušnosť ku keltskej kultúre sa stala politickým nástrojom na podporu národného povedomia nielen vo Francúzsku, ale i v Írsku, Bretónsku a Británii. Len pramálo súvisela s racionalitou, a aj preto sa výsledky vedeckých bádaní postupne prispôsobovali politickej objednávke.

Zreteľne to dal najavo Dr. Simon James, ktorý pred niekoľkými rokmi v magazíne Britského múzea napísal: Navzdory lesku zlatých šperkov a bronzovej výzbroje stále viac archeológov dochádza k záveru, že starobylí Kelti, ako sú obvykle chápaní, vlastne nikdy neexistovali. Všetko, čo o Keltoch vieme, sú skôr dohady, rekonštrukcie vyplývajúce z archeologických nálezov v kombinácii s grécko-rímskymi zápismi od Tacita, Caesara či Herodota. Neexistujú žiadne písomné pamiatky pochádzajúce od Keltov, ktoré by potvrdzovali jestvovanie tohto etnika na baze národnej či kultúrnej identity.

Problémy s keltskou identitou mali podľa historikov aj samotní rímski imperátori. Grécki spisovatelia totiž Keltov (Keltoi) prezentovali ako barbarov vysokých postáv, bledej pleti a svetlých vlasov. Tmavovlasí Galovia, ako Keltom hovorili Rimania, sa však na prehliadkach zajatcov týmto opisom ani zďaleka nepodobali. Kto boli teda Kelti?

Existuje domnienka, že Kelti pochádzajú z kultúry popolnicových polí. Okruh kultúr popolnicových polí má svoj počiatok v pilinskej kultúre (juh stredo-východného Slovenska) v staršej dobre bronzovej, odkiaľ sa šírila do ďalších častí Európy. V období najväčšieho rozmachu siahala na západe od Katalánska a južného Francúzska cez poriečie Rýnu až po južné Anglicko, na juhu pokračovala územím Rakúska a Karpatskej kotliny smerom na východ do oblasti západnej Ukrajiny a Bieloruska a na severe takmer až k Baltickému moru. V oblasti Francúzska, Nemecka, Rakúska a Karpatskej kotliny sa udržala zhruba do obdobia 800-700 pred naším letopočtom, kedy bola nahradená kultúrou halštatskou. Spomedzi kultúr popolnicových polí najdlhšie prežila lužická kultúra, ktorú zaznamenávame zhruba do 4. storočia pred n.l.

Okolo roku 1100 pred n.l. sa z východu presunuli skýtske kmene k Dnepru a odtiaľ potom medzi rokmi 800 až 700 pred. n.l. vyrazili smerom do západnej Európy. Ich predvoje dorazili do Sliezka, Dolnej Lužice, do Karpatskej kotliny a možno i do Bavorska. Tu narazili na kultúry popolnicových polí, s ktorými splynuli³.

O Skýtoch je známe, že s obľubou komponovali zo zvieracích figúriek zložité ornamenty, že zdobili zbrane a odevy zlatými, ale i bronzovými jeleňmi, kozorohmi, levmi a býkmi, že boli znamenitými chovateľmi dobytka a milovníkmi koní, že nosili kabátce s rukávmi a nohavice. Koberec, ktorý pretrval v ľade Altajského pohoria dve tisícročia prezrádza, že nosili cez plece prehozy s pestrými vzormi, že chlapi si nechávali rásť fúzy a vlasy si vyčesávali rovno nahor³.

Zdá sa, že to čo sa dnes považuje za „keltské“, bolo v skutočnosti dedičstvo po Skýtoch. Splynutie Skýtskej mocenskej elity s ľudom popolnicových polí dalo za vznik novej kultúrnej epoche – dobe halštatskej. Skýtske ornamentálne umenie silne ovplyvnilo neskorší „keltský“ ozdobný štýl. Prestalo spopoľňovanie zosnulých a opäť sa začalo pochovávať v individuálnych hroboch. Prišelci z východu vnukli domácim nový cit pre kone, obdarili svoje zvieratá ohlávkou s dvojdielnym zubadlom a pohyblivými lícnicami, čo značne uľahčilo jazdu. Mierne pozmenené sa obnovili staré tradície bojových vozov³.

Slovenskí Quadi.

Zmätočnosť v terminológii pobadať i v prípade Markomanov a Quádov. Grécky historik Arrianos (95 n.l.-175 n.l.)⁴ ich opisuje ako keltské kmene, Tacitus ich radí medzi kmene germánske. Kľúčom k tejto hádanke je samotné meno Quad, Quadi.

Strabón vo svojej Geografii uvádza Quadov ako Koldouoi, čo sa do latinčiny prenieslo mierne pozmenené v tvare Coldui, ktoré Müller-Dübner (1853) a Forbiger upravujú na Coadui, teda Quadi ⁵. A z „Quadi“ urobili naši historici Kvádov (Kvádi).

Strabónove (* 63/64 pred n.l. – †asi 24 n.l.) Koldouoi je takmer identické s Keltoi gréckeho geografa Hekataia z Milétu (6. storočie p.n.l.), dokonca je takmer zhodné z latinizovanou verziou Coldui. Neskoršia úprava na Quadi je len súčasťou zahmlievacej taktiky prekrúcania dejín.

Je viac než pravdepodobné, že historickí Quádi boli v skutočnosti Kelti, pôvodní obyvatelia, ktorí si v strednej Európe zachovali svoju pôvodnú „divokosť“, a ktorí vzišli ako výsledok zmiešania pôvodných európskych kultúr so Skýtmi (haplsokupiny „stará“ R1a a I2). Ak boli Markomani dávaní do rovnítka s Quádmi, a obaja boli označovaní raz ako Kelti, inokedy (častejšie) ako Germáni, je zrejmé, že museli hovoriť rovnakým jazykom. Akurát, a mnohé tomu nasvedčuje, že Markomani (Moravci, Moraveni) sem prišli z východu o čosi neskôr, už ako historicky známi Germáni.

Medzi domácimi a prišelcami pravdepodobne vznikla dohoda, či už tomu predchádzali väčšie či menšie vojenské operácie, dnes ťažko posúdiť, každopádne však vztýčený kameň, ktorý spomína Mavro Orbini svedčil ako symbol mieru na veky vekov medzi nami Markomanmi a bratmi Slavenmi, po rokoch bojov naších (viac).⁶ Spoločné boje museli pridať Quádom na vážnosti, pretože Quádi neboli ani zďaleka jediné keltské obyvateľstvo v oblasti. Hneď v ich susedstve sídlili keltskí Kotíni a Osi, týchto však Tacitus opisuje ako podrobených.

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Niektoré časti textu boli použité z knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúce časti:

Pôvod Slovenov – Slovákov I.
Pôvod Slovenov – Slovákov II.
Pôvod Slovenov – Slovákov III.
Pôvod Slovenov – Slovákov IV.
Pôvod Slovenov – Slovákov V.
Pôvod Slovenov – Slovákov VI.
Pôvod Slovenov – Slovákov VII.

Literatúra:

1. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 125

2. Gerhard Herm, Kelti, vydavateľstvo Obzor, Bratislava 1985, str. 74

3. Gerhard Herm, Kelti, vydavateľstvo obzor, edícia periskop, Bratislava 1985, str. 116-117

4. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 108

5. Strabón, Geografia, kniha 7, kapitola 1, časť 3 (http://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Strabo/7A*.html#note16 )

6. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа гр., Москва 2010, str. 164, 128

Kto boli tajomní Kelti?

Genetika podáva nezvratné dôkazy.

Historické tézy naformulované v 18. a 19. storočí sa v konfrontácii s novými vednými disciplínami javia ako neudržateľné. Zdrojové texty, z ktorých bola vymodelovaná súčasne uznávaná história sú buď zavádzajúce, alebo nesprávne interpretované. Významný krokom smerujúcim k odhaleniu pravých dejín zaznamenala veda v oblasti genetiky, ktorá nám poskytuje podnetné informácie o pôvode jednotlivých „národov“. Predmetom výskumu sú chromozóm Y a mitochondriálna DNA.

Pre súbor genetických mutácií, ktoré sa vytvárajú v populácii, bol zavedený termín haplotyp. Skupiny podobných haplotypov, odvodených od spoločného predka tvoria haploskupiny. Haploskupina chromozómu Y (Y-DNA) sa prenáša výhradne v otcovskej línii a poskytuje informácie o predkoch v neprerušovanej paternálnej línii, mtDNA (mitochondriálnu DNA) majú všetci, avšak dedí sa len po matke ¹. Dnes sú vedci schopní popísať rôzne mutácie chromozómu Y, ktoré sa vyskytujú u ľudí na celom svete. Na základe zoznamu všetkých známych mutácií ľudského chromozómu Y, zaviedlo Konzorcium YCC (z angl. Y-Chromosome Consortium) systém označovania haploskupín Y-DNA písmenami v rozsahu A až R s ďalším delením do podskupín pomocou čísel a malých písmen abecedy ².

Na základe rozsiahleho výskumu, ktorý priebežne pokračuje, sú v Európe známe dve dominantné Y-DNA línie – R1a a R1b. Obe sú si veľmi blízke a pochádzajú od spoločného predka, ktorý žil asi pred 35-40 000 rokmi (Vladimír Ferák) ¹. R1a sa považuje za mierne staršiu vetvu a je prisudzovaná Slovanom, ďalej sa vyskytuje v južnom Nórsku, Strednej Ázii (Kyrgyzi), Iráne a Indii.

Púť „slovanskej“ haploskupiny R1a do Európy smerovala zo strednej Ázie, cez dnešný Irán a Anatóliu na Balkán (žltá). Táto haploskupina sa podľa Kľosova³ objavila v Európe po ústupe ľadovcov približne pred 12 tisíc rokmi. Ich životným priestorom bol  Balkán, odkiaľ sa rozšírili do celej Európy (fialová), a spolu s haploskupinou I spoločne obývali Európu.

Zhruba pred 4750 rokmi osídlili ruskú rovinu, a v priebehu niekoľkých storočí obsadili územie od Baltického mora po Kaukaz. Okolo roku 2500 pred n.l. boli na Kaukaze, a v roku 1600 pred n.l. už boli v Anatólii, a ďalej sa rozšírili v okolitých regiónoch.

Okolo roku 2000 pred n.l. vetva sídliaca na ruskej rovine založila kultúru Andronovo a jej príslušníci dosiahli južný Ural. Archeologické nálezy na juhu Krasnojarského kraja ukázali, že kostené pozostatky s datovaním 1800 až 1400 pred n.l. majú charakteristické mutácie haploskupiny R1a. Okolo roku 1600 pred naším letopočtom už historicky známi ako Áriovia (nositelia R1a1) opustili južný Ural a prešli do Indie (červená). Približne v tom istom čase, Árijci Strednej Ázie, žijúci v danej oblasti minimálne už 500 rokov, prešli do Iránu (červená). Spoločný predok Indov a Iráncov haploskupiny R1a1 žil okolo roku 2025 pred n.l.. Haploskupina súčasných východných „slovanov“ (haploskupina R1a1) je prakticky identická s haploskupinami Indov a Iráncov až do 25 markerových dokonca i 67 markerových haplotypov, čo znamená maximálnu možnú presnosť súčasnej DNK genealógie. Na tomno základe možno potvrdiť, že Árijci z obdobia 2000 pred. n.l., nositelia haploskupiny R1a1 majú, bez akýchkoľvek pochybností, tých istých predkov ako i súčasní etnickí Rusi. V súčasnosti žije v Indii nie menej ako 100 miliónov mužov, potomkov Árijov z Ruskej roviny, ktorých predkovia vzišli z Balkánu. Do 72% vyšších kást v Indii prináleží k haploskupine R1a1.

Postup migrácie haploskupiny R1a1. Obdobie 20 až 6 tisíc rokov pred n.l. (žltá), 6 až 5 tisíc rokov pred n.l. (fialová), 5 až 3 tisíc rokov pred n.l. (červená), max. 3 až 2 tisíc rokov pred n.l. (modrá). Staršia európska časť haploskupiny R1a1 (fialová) sa rozvinula na území neskoršieho Uhorska (prevažne v jeho severnej časti), odkiaľ sa šírila ďalej Európy. Posledná invázna vlna zo Strednej Ázie opäť smerovala najprv do Uhorska (modrá), a odtiaľ paralelne na sever, východ a na juh kontinentu. Uhorsko je zobrazené čiernou obrysovou farbou.

Títo predkovia súčasných Rusov, a tak isto mnohých Ukrajincov, Bielorusov, Litovcov, Estóncov, Tadžikov, Kirgizov, nositeľov haploskupiny R1a1 priniesli do Indie a Iránu árijský flektívny jazyk, ktorý vytvoril jazykovú previazanosť (príbuznosť) medzi Európou a Indiou-Iránom, a vytvoril počiatok novej jazykovej rodiny, takzvaných indoeurópskych jazykov. Na prelome 5. a 4. tisícročia pred naším letopočtom, bol jazykom Európanov jazyk staroárijský, ktorým hovorili nielen príslušníci haploskupiny R1a1, ale pravdepodobne i príslušníci haploskupiny I.

Zhruba v období 2500 až 2000 rokov pred naším letopočtom sa udiala v Európe obrovská prírodná kataklizma, po ktorej značná časť populácie haploskupiny R1a1 prakticky takmer vymizla, a príchodzia turkojazyčná haploskupina R1b1a2a osídlila opustenú západnú Európu. V tom istom období sa rozdelila haploskupina I na dve dominantné zložky I1 a I2.

Škandinávski Slovania.

Archeologické nálezy z tohto obdobia v Škandinávii odhaľujú množstvo starovekých ľudských pozostatkov s rozdrvenými lebkami, podľa ktorých  dostalo toto obdobie i názov „obdobie rozdrvených lebiek“. Charakteristické pre tieto nálezy sú prevládajúce pozostatky žien a detí. K týmto možno priradiť i nález v Nemecku, kde skupina 13 ľudí pozostávajúca prevažne z detí a starých žien, bola pozabíjaná rozdrvením lebiek alebo kamennými strelami uviaznutými v kostiach. U dvoch chlapcov a jedného starca bola urobená analýza DNA, pričom u všetkých troch išlo o „starú“ vetvu R1a. Analýza miesta ukázala, že ženy a deti boli zabité v čase neprítomnosti dospelých jedincov. Datovanie nálezu bolo stanovené na rok 2600 pred n.l.

Podľa Kľosova a jeho analýzy Y-DNA³, druhé preosídlenie Európy nositeľmi R1a1 sa uskutočnilo niekedy v období od 900 až 500 pred. n.l. do polovice prvého tisícročia nášho letopočtu [viď mapka - modrá]. Škandinávske haplotypy haploskupiny R1a1 sa teda vzhľadom k ich predkom delia na dve skupiny. Staroveká skupina, tá má spoločného predka okolo roku 2100 pred n.l., čo je v súlade s archeologickými nálezmi, pričom sa  predpokladá, že ide o nositeľov „kultúry šnúrovej keramiky“. Druhá relatívne mladá skupina má spoločného predka okolo roku 300 n.l. ± 220 rokov (približne. 4. storočie) alebo 525 ± 320 n.l. (približne 6. storočie), čo rovnako súhlasí s archeologickými i historickými údajmi, aj keď tie sa začali črtať len nedávno. Práve v tejto druhej osídľovacej vlne spoznávame historických Germánov.

Je preukázané, že mladé škandinávske haplotypy R1a1 vykazujú maximálnu možnú zhodu zhodu s haplotypmi tej istej haploskupiny R1a1 Strednej Ázie (Kirgizko). Spoločný predok „kirgizskej vetvy“ a mladej „škandinávskej“ vetvy žil okolo roku 1000 pred n.l. Zhruba v tomto období sa začalo druhé osídľovanie Európy nositeľmi haploskupiny R1a1, tentokrát z Ruskej roviny. Príchod predkov dnešných Škandinávcov zo Strednej Ázie podporujú archeologické nálezy z obdobia 375 až 550 n.l. Vo vykopávkach v Škandinávii bolo objavených množstvo figúrok s aziatskými motívmi, ktoré sú pripisované Skýtom ⁴.

Migrácia tak veľkej skupiny ľudí zo Strednej Ázie sa musela zákonite prejaviť i pribraním iných haploskupín ako je R1a1. Susedstvo Árijov s južnou Sibírou spôsobilo pravdepodobne čiastočné premiešanie sa R1a1 s pôvodnými obyvateľmi stepnej oblasti Sibíre, u ktorých dominuje haploskupina Q (v súčasnosti Ketov a Seľkupov). No a táto haploskupina Q, i keď v malej miere, nachádza sa i v Európe, prevažne v severnej a strednej časti. Kľosov⁴ urobil analýzu Y-DNA Škandinávskych haplotypov Q. Výsledok preukázateľne potvrdzuje, že nositelia „mladej“ škandinávskej haploskupiny R1a1 a nositelia škandinávskej haploskupiny Q, prišli na sever Európy v rovnakom čase a z rovnakého územia – z oblasti Strednej Ázie.

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Niektoré časti textu boli použité z knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúce časti:

Pôvod Slovenov – Slovákov I.
Pôvod Slovenov – Slovákov II.
Pôvod Slovenov – Slovákov III.
Pôvod Slovenov – Slovákov IV.
Pôvod Slovenov – Slovákov V.
Pôvod Slovenov – Slovákov VI.

Literatúra:

1. Vladimír Ferák, Čo hovorí DNA o genetických koreňoch slovenskej populácie, Katedra molekulárnej biológie, Prírodovedecká fakulta UK. https://www.vedatechnika.sk/SK/VedaASpolocnost/NCPVaT/Stranky/CoHovoriDNAoGenetickychKorenochSlovenskejPopulacie.aspx

2. The Y Chromosome Consortium, The university of Arizona, http://ycc.biosci.arizona.edu/

3. Вестник Российской Академии ДНК-генеалогии, Том 3, No 1, 2010 январь, Основная загадка во взаимоотношения хиндоевропейской и тюркской языковых семей и попытка ее решения с помощю ДНК-генеалогии: соображения нелингвиста, Анатолий А. Клёсов

4. Вестник Российской Академии ДНК-генеалогии, Том 3, No 1, 2010 январь, Миграции из южной Сибирии Средней Азии в северную Европу с точки зрения ДНК-генеалогии, И. Рожанский и А. Клёсов

Historický odbor Matice slovenskej spolu s so Slovenským historickým ústavom zorganizovali 15. mája v Bratislave tohto roku vedecké kolokvium s neobyčajným názvom: „Neodborná „historiografia“ na Slovensku  – problém, alebo výzva?“. Výsledkom stretnutia vrcholných vedeckých kapacít bolo dvojstranové „Stanovisko slovenských historikov k šíreniu pseudohistoriografie“.

Podľa tohto stanoviska v princípe zase za všetko môžu komunisti, pretože „negatívny vývoj, najmä po roku 1948, spôsobil v slovenskej spoločnosti značnú nedôveru v oficiálne vystupujúcu inštitucionalizovanú historickú vedu a súčasne nižší spoločenský status historika, čo pretrváva dodnes“. Ešte, že je sa na koho vyhovoriť. Ktovie koľkí účastníci kolokvia boli ešte do roku 1989 aktívnymi členmi tej istej strany a reálne sa podieľali na vytváraní tohto „negatívneho vývoja“. Každopádne však títo komunisti spôsobili, že „sa na Slovensku vytvorila živná pôda, aby sa hlboko zakorenili rôzne mýty, ale aj insitne interpretácie historických udalostí a osobností a zároveň sa absolutizovalo ich subjektívne prežívanie“. Po roku 1989 „veľké množstvo informačných zdrojov rôznej – často pochybnej kvality – viedlo k tomu, že mnohí ľudia stratili orientáciu a boli ochotní prijať aj také informácie o našej minulosti, ktoré by za iných okolností neprijali“. Po tejto strate orientácie všetkých, ktorí majú iný názor ako osoby zúčastnené na  kolokviu, nasleduje krátke sypanie popola na hlavu o „nepružnosti oficiálnej historiografie“, ktoré rýchlo vystrieda dramatické vykreslenie „triedneho nepriateľa“. A slová sú takmer priam hysterické, pretože „predstavitelia pseudohistoriografie sa verejne prezentujú ako naslovovzatí odborníci, pričom väčšina z nich nemá ani historické vzdelanie. Na rozmanitých podujatiach (nie na vedeckých konferenciách!) sa púšťajú do polemík s profesionálnymi historikmi, pričom odmietajú ich diela a interpretácie, respektíve sú k nim hyperkritickí“. A to je dosť veľká drzosť, no akoby toho nebolo dosť „objavili sa gurovia – vykladači dejín“, ktorí neskutočnými výmyslami, vychádzajúcimi z toho, že na Slovensku si ich tvrdenia nevie takmer nikto neodborne vzdelaný overiť, šíria tragikomické bludy a ničia slovenské historické vedomie“. Záverečná hystéria tohto dokumentu už nadobúda priam podobu tragikomédie, pretože sa dozvedáme, že „za veľmi negatívny jav treba považovať, že pseudohistorikom nechýba chuť produkovať pochybné publikácie, lebo slovenská historická veda a jej vedecké ustanovizne neboli pripravené na tento negatívny trend, čo pseudohistorikom umožnilo získať si skalných prívržencov a presvedčiť ich o svojich „tajných, zamlčaných a pravdivých slovenských dejinách“. Stáva sa, že šíritelia týchto dezinterpretácií dejín dostávajú v súčasnosti neprimerane veľkú publicitu v médiách, ba niekedy aj krytie niektorých kultúrnych, vzdelávacích a štátnych inštitúcií. Ich názory tak získavajú punc akejsi serióznosti a hodnovernosti, čo zmätok v historickom vedomí ešte zvyšuje. Dôsledky tohto počínania môžeme len ťažko predvídať. Vytvára sa totiž veľmi nebezpečný trend manipulácie s národnými dejinami, ktorý môže viesť k úplnému rozkladu historickej pamäti Slovákov, a vôbec k neschopnosti pozrieť sa na vlastné dejiny prostredníctvom optiky kritickej historickej vedy“. V posledných vetách dokumentu sa dozvedáme, že účelom kolokvia bola snaha „vysvetliť jav pseudohistoriografie, zabrániť ďalšiemu rozširovaniu takejto tvorby a zvyšovaniu významu dezinterpretátorov v histórii“. Pod tým nasleduje zoznam trúchliacich inkvizítorov.

Je to naozaj také zlé? Hrozí snáď úplný rozklad historickej pamäte Slovákov? Dokonca je možné, že prídeme o schopnosť „pozrieť sa na vlastné dejiny prostredníctvom optiky kritickej historickej vedy“? Nuž pravda je taká, že „historická pamäť Slovákov“ nemôže byť rozložená, pretože žiadna nie je. Ponechali nám len Svätopluka a Cyrila s Metodom, pričom naši naslovovzatí odborníci sa len ticho prizerali a dodnes stále prizerajú.

Že nejde o silné a neprimerané slová, svedčí napríklad spôsob realizácie výstavy venovanej 200. výročiu narodenia Franza Liszta v Bratislave (rok 2011), ku ktorej bol pôvodne prizvaný Miroslav Demko. Miroslav Demko svojimi prácami zdokumentoval jednoznačný slovenský pôvod tohto slávneho hudobného génia, čo v širokom zábere plánoval prezentovať na uvedenej výstave. Po odovzdaní hotového námetu a scenára výstavy, pred realizáciou tejto výstavy v Primaciálnom paláci v Bratislave prišlo pre Miroslava Demka veľké a nemilé prekvapenie, keď mu predseda MS zrazu oznámil, že nesúhlasí s jeho scenárom. Nasledovala realizácia náhradného scenáru, teraz už podľa Matice slovenskej, kde síce použili niektoré Demkove dokumenty, avšak osoba Franza Liszta tu bola prezentovaná s tradičným náhľadom, teda nie ako slovenský skladateľ.

Franz Liszt bol spoluorganizátor Cyrilo-metodských osláv v Ríme roku 1863, čím jednoznačne potvrdil svoju národnú príslušnosť. Prečo sa v našej histórii o tom dodnes odborne nepísalo a nepolemizovalo? Nikde nebolo vidieť snahu o závažné otvorenie tejto témy nielen v masmédiách, ale ani na akademickej pôde na Slovensku. Samozrejme aj s pedagogickými cieľmi aplikovať tieto objavné témy do učebníc. Zdá sa, že vedenie MS nesleduje prioritné osvetové ciele a úlohy. Skutočnosť, že nepripustilo prezentáciu Franza Liszta ako Slováka sa nedá ničím ospravedlniť. Miroslav Demko je napriek rozsiahlej publikačnej oblasti a výskumu pre Maticu slovenskú nežiaduci autor.

Slovenskú identitu Franza Liszta nezávisle potvrdil aj prezident Rakúskej spolkovej republiky Heinz Fischer v prítomnosti Lisztovej prapravnučky Nike Wagner v roku 2006, pri slávnostnom otvorení Koncertného domu Franza Liszta v Raidingu. Vyhlásenie sa udialo za prítomnosti európskej kultúrnej elity i rakúskej muzikológie, pričom nik voči tomu nenamietal. S jeho identitou má problém jedine slovenská historická obec. Bol azda aj pán rakúsky spolkový prezident Dr. Heinz Fischer „dezinterpretátor histórie“? Kto teda v skutočnosti „rozkladá historickú pamäť Slovákov“?

Odmietnutie Liszta ako Slováka pri jeho oslavách 200. výročia narodenia, sa Matica slovenská paradoxne stala pokračovateľkou komunistickej cenzúry, práve tej cenzúry, ktorá bola v stanovisku slovenských historikov odsúdená, a ktorá Liszta propagovala ako maďarského skladateľa. Toto odmietnutie bolo založené na falzifikáte, na ktorý sa odvolávala pani Lengeová i Klinda, pričom zdroj výroku, kde sa údajne Franz Liszt hlási k maďarskému národu nebol nikdy nikde uvedený. Demko sa márne domáhal o uvedenie tohto dokumentu, všade narážal len na nezdvorilé reakcie, medzi inými aj z Matice slovenskej prostredníkom jej reprezentanta a člena kolokvia PhDr. et Mgr. Peter Mulíka, PhD. Toto je azda spôsob akým chce Matica a Slovenský historický ústav „vysvetľovať javy pseudohistoriografie? Prečo sa „akože naši“ historici „pozerajú na vlastné dejiny prostredníctvom optiky kritickej historickej vedy“, no komicky zároveň akceptujú dejiny maďarské, kde je mytológia preberaná historickou vedou v doslovnom znení ako historický prameň? Toto našim kritikom nevadí? Ako dokážu v konfrontácii s maďarskou mytologickou históriou prezentovať históriu našu?

Veľkú nevôľu vzbudzuje aj Dr. Cyril Hromník, ktorého práce stopujú históriu Slovenov – Slovákov až do doby bronzovej. Zdá sa, že jeho popularita, ktorá je v určitých kruhoch pomerne značná, je u niekoho predmetom osobnej antipatie. Tá je čitateľná minimálne v osobe člena kolokvia PhDr. Antona Hrnka, CSc.. Elena Kaplanová vo svojom článku v časopise Slovensko svojho času velebila Cyrila Hromníka ako „historika fenoména, ktorý nemá na Slovensku ani vo svete konkurenciu, ktorý sa stal v jej očiach objaviteľom a prorokom v uplynulom čase“. Nuž sú to tituly naozaj hodné povšimnutia, ktoré museli nepríjemne rezonovať v duši nejedného naslovovzatého odborníka, takže sa črtá možná príčina prečo tento údajný „guru – vykladač dejín“ ešte dlho bude niekomu „ležať v žalúdku“. A antipatia je to vskutku dosť nepochopiteľná, pretože jednoznačné prepojenie tradícií Indie a Slovanov popísal už pred sto rokmi i Ján Kollár v svojom diele Sláva bohyňe a půwod gména Slawůw čili Slawjanůw. Skrze dnešný prísny vedecký pohľad slovenskej „kritickej historickej vedy“ by sa aj tento zaiste dostal na listinu nežiaducich autorov, ktorého „rozširovaniu tvorby treba zabrániť“.

V roku 1988 bol v Holíči objavený kultový objekt – rondel, ktorý doslova pred zničením zachránil bývalý riaditeľ Záhorského múzea v Skalici Rudolf Irša. Holíčsky rondel, nazývaný aj Slovenské  Stonehenge, bol objekt megalitického typu. Rekonštrukcia objektu narážala po dlhú dobu na ťažkosti spôsobené jeho čiastočným zničením počas výstavby sídliska a prekážkami, ktoré výskumu kládlo miestne archeologické pracovisko, ktoré dalo súhlas k stavbe v tejto časti sídliska bez požiadavky archeologického prieskumu terénu. Preto slovenským archeológom trvalo 16 rokov, než sa na miesto nálezu prišli pozrieť, aby konštatovali, že nič nevidia a rozpačito prešľapovali pred kolegami z cudziny, ktorí ich sem pozvali a márne ich vyzývali, aby konečne niečo podnikli pre záchranu toho, čo sa ešte zachrániť dalo. Likvidáciu archeologickej lokality, ktorá trvá už 27 rokov, sa napriek tomu zastaviť nepodarilo. Pozoruhodné sú pritom nielen tvary kameňov, dekorácia – vytesané symboly na nich, ale aj ich dispozícia v objekte. Rudolf Irša venoval výskumu rondelu a rytinám množstvo času a napísal o tomto knihu. Pravosť kameňov potvrdil francúzsky špecialista na megalitické stavby Charles-Tanguy Le Roux. Člen veľaváženého kolokvia, PhDr. Pavol Jelínek, PhD. si však z Iršu a z rytín na megalitoch robil posmech a rytiny „vedecky“ označil za „stopy po bagri“.

Sú Miroslav Demko, Cyril Hromník a Rudolf Irša „manipulátori národných dejín“? Sú manipulátori dejín i Anton Semeš, Viktor Timura, František Zvrškovec, Pavol Kleban, Miloš Drastich, Blažena Ovsena, Miro Žiarislav Švicky, Vladimír Laubert, Dominik Hudec, Jozafat a Gorazd Timkovičovci, Peter Hanic a mnohí ďalší, ktorým podľa uzáverov kolokvia  nechýba „chuť produkovať pochybné publikácie“ alebo, ktorí sa „na rozmanitých podujatiach (nie na vedeckých konferenciách!) púšťajú do polemík s profesionálnymi historikmi, pričom odmietajú ich diela a interpretácie, respektíve sú k nim hyperkritickí“? Vážení členovia kolokvia si akosi nechcú uvedomiť, že toto je len špička ľadovca, že sú pripravované ďalšie knihy, a že títo „odvážlivci“, majú množstvo príbuzných, známych, priateľov a „na potvoru“ aj sympatizantov, ktorí viac či menej zdieľajú rovnaké názory. Je to obrovská masa ľudí, ktorí už odmietajú akceptovať ponížený vzťah histórie Slovenska a jej obyvateľov k históriám okolitých krajín.

Signatári kolokvia v svojom stanovisku tvrdia, že „chcú zabrániť rozširovaniu takejto tvorby najmä úzkou spoluprácou historikov zo všetkých vedeckých pracovísk, recenzovaním pseudohistorických prác“. Aký typ recenzie vlastne chcú uplatňovať? Azda taký aký nám predviedol už spomínaný PhDr. Pavol Jelínek, PhD., ktorý nerozozná rytinu od stopy po bagri, na adresu Tajných dejín Slovenska, Slovenov a Sloveniek?

Ľudia, ktorí túto „vedeckú“ recenziu čítali, mi otvorene potvrdili to, čo mi ako prvé udrelo do očí, teda, že to ani nie je recenzia, ale doslova výpad voči mojej osobe. Aká „vedeckosť“ sa ukrýva v recenzii, v ktorej si recenzent robí posmech z mena autora knihy, posmieva sa vydavateľovi a prezentuje tvrdenia, ktoré sa v knihe ani nenachádzajú? Ak by som mal zaujať Jelínkov posmešný rítus, tvrdil by som, že má zjavný problém čítať text s porozumením obsahu. Avšak ja sa radšej držím myšlienky, že ide o určitú predpojatosť, s akou bola kniha čítaná (ak bola vôbec čítaná) a s akou boli robené závery.

V „stanovisku slovenských historikov k šíreniu pseudohistoriografie“ nechýba trúchlivé poťažkávanie si na „nedôveru v oficiálne vystupujúcu inštitucionalizovanú historickú vedu a súčasne nižší spoločenský status historika, ktorý pretrváva dodnes“. Nuž vážení a milí signatári kolokvia, berte na vedomie, že takýmito prejavmi ako Jelínkova recenzia si spoločenskú vážnosť nielenže nikdy nevybudujete, ale si ju ani len nezaslúžite! Od PhDr. Pavla Jelínka, PhD. by som očakával recenziu úplne inej úrovne, no vzhľadom na jeho „nižší spoločenský status“ je mi jasné, že to ani inak nemohlo dopadnúť.

Avšak nie všetci odborne zdatní v oblasti histórie zastávajú názor kolokvia. Mal som telefonické rozhovory ako i písomné povzbudenia, ktoré vypovedajú o principiálne súhlasnom stanovisku s „Tajnými dejinami“, a určite to neboli ľudia, ktorí „si tieto tvrdenia nedokážu overiť“. Som presvedčený, že podobné reakcie zažili aj ďalší autori, „nežiaducej historickej literatúry“. Zdá sa, akoby na Slovensku jestvovali historici hlavného prúdu a historici nepreferovaní a odmietaní. Azda po spojení s týmito túžia signatári kolokvia záverečnými slovami „o úzkej spolupráci historikov zo všetkých vedeckých pracovísk“?

Množstvo prác „obyčajných“ ľudí, prevažne nehistorikov, ktorí sa snažia poodhaliť čriepky skutočnej povahy našich dejín, sú „kolokvistom“ tŕňom v oku. V každej normálnej spoločnosti by zodpovední pochopili, že takýto nárast „amatérskych“ názorov na dejiny, je výrazom vysokej nespokojnosti a nedôvery všeobecnej verejnosti v prácu kompetentných jedincov a inštitúcií. Reakcie na tieto publikácie sú však všeobecne a v prevažnej miere zamerané len na nízke pudy. Vedátori sa vysmievajú zo všetkého čo im príde pod ruku, hania, chytajú za slovíčka, prekrúcajú a plošne dehonestujú. Doslova sa v tom vyžívajú, dávajúc pri tom najavo svoju bohorovnú dôležitosť. Napriek tomuto prskaniu, sa naša nedôvera v ich odbornosť nijakým spôsobom nezmenšila, naopak, pribúda ľudí, ktorí začínajú vnímať oficiálny výklad dejín kritickejšie a objavujú ďalšie a ďalšie nezrovnalosti v našich dejinách.

Vážení signatári! Prevažná časť ľudí, z ktorých si vy „na slovo vzatí odborníci“ robíte posmech, voči ktorým prejavujete svoju nevôľu, sú riadne pracujúci jedinci, platiaci dane do štátneho rozpočtu, z ktorého sú vyplácané vaše mzdy. Vzhľadom na to, že my obyvatelia Slovenska vás v podstate živíme, máme doslova právo byť voči vám kritickí, ako i „hyperkritickí“! Vám to však zjavne nedochádza, a namiesto zodpovednej reakcie z vašej strany, ktorá by odzrkadľovala váš vytúžený spoločenský status, namiesto toho, rozširujete teatrálne pamflety, na ktorých sa zabávate, a ktoré niekedy prekračujú medze slušnosti. Zjavne ste spoločensky zblúdili, stratili ste orientáciu, zabúdajúc, kto je tu pre koho. V občianskej spoločnosti, kde zlyháva štát a jeho inštitúcie, kde zlyhávajú súdy, kde zlyháva spravodlivosť, prirodzene zdola vzniká snaha o nápravu krívd. V takýchto prípadoch zvyčajne obyčajní ľudia berú spravodlivosť do svojich rúk. Patrične, hoc aj často nedostatočne, sa „vyzbroja“ a bránia svoje práva. Nuž vedzte páni „vedátori“, že my, hlúpi občania tejto krajiny, napriek vášmu pohoršeniu, berieme našu vlastnú históriu do „vlastných rúk“. Vaša servilnosť voči všetkým naokolo už presiahla medze únosnosti, preto si drzo dovoľujeme mať vlastný názor. Berieme si históriu do „vlastných rúk“, pretože je to história naša, našich rodín, našich predkov, teda nám právom patrí! Možno však to nie je história Vaša ani vašich „pajtašov“, takže z tohto uhla pohľadu by som vaše pohoršenie naozaj plne chápal.

Vážení členovia kolokvia, my údajní pseudohistoriografici, prekódovatelia dejín, guruovia, šíritelia tragikomických bludov, pseudohistorici, šíritelia dezinterpretácií a naivní hlupáci vám napriek vášmu povýšeneckému postoju, prajeme veľa úspechov vo vašej tvorivej činnosti, pretože z našej pozície „hlúposti“ stále naivne dúfame, že raz nájdete svoju vlastnú tvár a postavíte sa na obranu našej krajiny, na obranu národa, ktorý do Vás vkladá nádeje. Že sa postavíte všetkým neprajníkom a začnete vysvetľovať a učiť dejiny nie z hľadiska Nemcov, Čechov, Maďarov a ďalších cudzincov, ale z hľadiska nášho, z hľadiska Slovenov, z hľadiska Slovanov.

Oskár Cvengrosch

O Alanoch píše i Mavro Orbini, ktorý uvádza ¹: „O pôvode Alanov napísal Pietro Crusber v svojej práci o severných národoch, kde poznamenáva, že boli Venedským, alebo Slovanským plemenom. To isté potvrdzuje i Matthia Meccouita v 13-tej hlave I. knihy, kde píše, že Alani, Vandali, Svévi a Burgundi pochádzali z poľských zemí a hovorili jedným a tým istým poľským alebo slovanským jazykom. O tom píše i Geremia Russo v svojich letopisoch. Giambulari a Irenico potvrdzujú, že Česi (Bohemi) vzišli zo zmienených Alanov, ktorých Carlo Vagriese nazýva slovanským plemenom“.

V Srbsku v rokoch 2003-2005 bolo deviate najpopulárnejšie meno Немања [Nemanja]. Meno Nemanja je z histórie známe prostredníctvom Štefana Nemanja, ktorý bol v 12. storočí veľkým srbským županom. Nemanja je odvodzované zo slovanského манити [maniti] s negáciou „-ne“. Iný výklad je húževnatý, vzpurný, nepoddajný či vytrvalý, neústupný, avšak v súvislosti so Srbmi-kočovníkmi, ako vojenskou elitou ríše Slávov je možné uvažovať i v intenciách „nemec – nomád – námezdný (Námadžín²)“, z čoho by potom vyplývalo, že  medzikmeňové mená Nemci, Srbi, Alani je možné dať znak „rovná sa“ (Nemci = Srbi = Alani). No a Nemcov ako Slovanov zreteľne opisuje arabský historik a zemepisec Al-Mas^cúdí (pravdepodobne 890-956) vo svojej knihe Kitáb at-tanbíh va l-išráf, kde píše ³:

Z iných veľkých riek treba spomenúť Dunaj, ktorý sa v reči Slovanov nazýva aj Morava. Je to veľká rieka, široká okolo troch míľ. Z Konštantínopolu trvá cesta k jej brehom niekoľko dní. Na jej brehoch sú sídla slovanských Nemcov a slovanských Moravanov. Odkedy sa Bulhari stali kresťanmi, tiež sa usadili na Dunaji.

Al-Mas^cúdí ide pekne po poriadku. Pri prameni a na začiatku slovenskí Nemci, v strede Moravania (Maravania alebo Muravania) a pri jej ústi Bulhari. V knihe Kitáb murúdž az-zahab vama^cádin al-džauhar (Ryžoviská zlata a bane na drahokamy)  v časti opisujúcej Slovanov Al-Mas^cúdí sa vyjadruje ešte jednoznačnejšie ²:

Potom treba spomenúť Slovanov, ktorí sa volajú Ustutrána (prekladané ako Stodorania). Ich vládca sa volá Basklábidž. Potom kmeň Dúlába (alebo Dúlána – kmeň Dudlebov), ktorého vládcom je v súčasnosti Vándž-sláf (Václav I.; 926-935). Potom kmeň Námadžín (Nemci), ktorého kráľ sa volá Garána. Tento kmeň je najstatočnejší a najrýchlejší spomedzi Slovanov…

Z opisu je zreteľná narážka na bojovnosť týchto Nemcov – Slovanov obývajúcich hraničnú nárazníkovú zónu a v princípe potvrdzuje všetky doposiaľ spomenuté informácie. Historicky významný odklon Nemcov od „Slovanstva“ nastal hlavne v období koncom 18. a začiatkom 19. storočia, kedy vrcholilo nemecké národné obrodenie, a kedy došlo k plnému uznaniu nemčiny ako jazyka vzdelanosti a kultúry, a nastalo jej faktické vymanenie sa spod nadvlády latinčiny a francúzštiny. Významným protagonistom národného obrodenia bol Johan Gottfried von Herder (*1744-†1803), ktorého dielo malo silný vplyv na myslenie, kultúru i politiku 19. storočia. Značne ovplyvnil Hegelovu, Schleiermacherovu a Nietzschovu filozofiu, ale i anglických a amerických mysliteľov ako John Stuart Mill a John Dewey. V našich končinách  Palackého a celé české národné obrodenie.

V rámci nemeckej národnej (čiže jazykovej) emancipácie Herder vyňal Nemcov z ich pôvodného jadra, z pôvodného jazykového a genetického substrátu, odčlenil ich od ostatných (pre tých zostal pojem „Slovania“) a zaviedol pojem Germán len pre nemeckú jazykovú skupinu, a im jazykovo príbuzných severských národov a Britov. Fakticky týmto rozdelil Európu medzi Germánov a „Slovanov“. Českí národní obrodenci (prvá polovica 19. storočia) prijali Herderovu definíciu Slovanov a často ho účelovo upravovali.

Celá táto kolosálna zmena sa udiala v súlade s nastupujúcim celoeurópskym „kultúrnym“ trendom, v spoločenskom prostredí negovania všetkého Slovanského, ignorovania skutočných dejín a vytvárania nových spoločenských tradícií a dogiem, čo navodzuje dojem, akoby „Rímska ríša“ v tých časoch prešla do inej, „humanitnejšej“ fázy vojny, ktorá sa však v posledných rokoch opäť mení na fázu vyhladzovaciu (bombardovanie Srbska, Ukrajina). Významným prvkom týchto dogiem bolo zavedenie, či doslova stvorenie modernej lingvistiky, ktorej základ položil v roku 1786 Sir William Jones svojím známym výrokom, že „Sanskrit má dokonalejšiu štruktúru než gréčtina, má lepšiu slovnú zásobu než latinčina, pričom obe pôsobia, akoby pochádzali zo spoločného zdroja. Ten istý pôvod majú tiež jazyky gótske a keltské, aj keď sú premiešané rozdielnymi jazykovými zvláštnosťami. Rovnako by k tejto rodine mohol byť prirátaný i staro-perzský jazyk.“. ⁴ Následné publikácie Friedricha von Schlegela z roku 1808, Franza Boppa z roku 1816, a Jakoba Grimma z roku 1819, viedli k založeniu porovnávacej (komparatívnej) lingvistiky, v ktorej boli ako základ použité  sanskrit, perzština, gréčtina, latinčina a nemčina, a následne na základe príbuznosti týchto jazykov bol zavedený pojem „indo-germánsky“. Žiaden zo „slovanských“ jazykov do toho nebol zahrnutý ⁴.

V takomto emancipačnom prostredí 19. storočia bolo Nemcami ignorované „slovanské“ postavenie medzi indoeurópskymi jazykmi, a táto ignorácia bola vo všeobecnosti úspešná i za hranicami Nemecka. V skutočnosti však práve „slovanské“ jazyky svojou konštrukciou, ale i geopolitickým umiestnením, nie sú akousi okrajovou jazykovou skupinou, ale doslova tvoria základný kmeň jazykového stromu, z ktorého ďalšie vetvy jazykov dostali ich („slovanský“) materiál a výživu.

„Slovanské“ jazyky ako základný kmeň indoeurópskeho jazykového stromu ponúkajú lepšie názvoslovie pre jazykové vetvy. Tieto vetvy boli v podstate slovansko-indoiránske, slovansko-arménskoanatólske, slovansko-tocharoskýtske, slovansko-germánske, slovansko-keltoitalické a slovansko-helenoilýrske. Preto je potrebné, kvôli presnejšiemu pochopeniu fenoménu, vytvoriť nový slovník. Opierať sa o slovník vytvorený 19. storočím, a v tom čase vyprodukovanom termíne ako indo-germánsky, či neskoršie premenovaný na indo-európsky, je legitímnejšie pomenovať tento pojem omnoho presnejším názvom ako indo-slovanský ⁴, alebo jednoducho len „Vinidský“. Exaktne to potvrdzuje genetika – rozšírenie „slovansko-indickej“ haploskupiny R1a v Eurázii (mapa R1a). V súčasnosti žije v Indii nie menej ako 100 miliónov mužov, potomkov Árijov z Ruskej roviny, ktorých predkovia vzišli z Balkánu. Do 72% vyšších kást v Indii prináleží k haploskupine R1a1. Západoeurópska haploskupina R1b sa v Indii takmer nevyskytuje!

Rozšírenie „slovansko-indickej“ haploskupiny R1a v Eurázii. Čísla vyjadrujú percentuálny podiel výskytu R1a v miestnej populácii.

Zavádzaním nových jazykov v Európe, počnúc gréčtinou a latinčinou, a končiac posledným novotvarom – maďarčinou, dochádzalo k postupnému vymazávaniu pôvodného jazykového vybavenia Európanov. Staroveká mozaika „slovanského“ jazykového substrátu celej Európy bola najlepšie chránená v tých oblastiach, v ktorých národné štáty zlyhali v zavedení normalizovaného jazyka diktovaného z hlavných miest. Miestne „slovanské“ nárečia prežili najlepšie v Slovinsku a priľahlých (slovinsky hovoriacich) regiónoch Talianska, v Chorvátsku, Rakúsku a Uhorsku. Podobným spôsobom prežili i nárečia medzi Polabskými Slovanmi, Lužickými Srbmi a na Morave.

Slovanské jazyky teda nevyrastali z indo-germánskeho kmeňa, ale proto-slovanský je v skutočnosti synonymom k súčasne prezentovanému proto-indo-európsky. Slovanské jazyky (pretože boli základným substrátom v Európe) sú si stále navzájom viac zrozumiteľné než nedávne (mladé) románske, či tzv. „germánske“, alebo „keltské“ ako aj ďalšie jazyky v Európe. Veneti na severe Talianska a Wendi, Venedi ako ostatní Slovania západnej a strednej európy (zvlášť pozdĺž jantárovej cesty), ktorí zdieľali podobný jazyk boli predobrazom „slovanských“ jazykov, a predobrazom indo-europskym jazykom. Odtiaľ sa šírili po Vladivostok na východe, Grónsko (Severná Amerika) na západe, a po Indiu na juhovýchode. Slovania nepochádzajú z pripiaťských močiarov spred 1500 rokov, ale boli domácim (pôvodným) obyvateľstvom Európy od doby kamennej. Slovanské toponýmy v mnohých častiach Európy boli zdedené po prehistorických Veneto-„Slovanoch“ alebo po ich predchodcoch ⁴.

Počnúc rímskou nadvládou „slovanské“ spoločenstvá v západnej Európe (Veľká Británia, Francúzsko) a strednej Európe (Nemecko, Švačiarsko, Rakúsko, Maďarsko, Taliansko), či v severnej Európe (Švédsko, Nórsko, pobaltské krajiny) prešli pozvoľným oslabovaním a finálne boli systematicky asimilované počas posledných storočí takzvanými národnými emancipačnými vlnami, ktoré sa prehnali celou západnou a strednou Európou.

Tieto národy vznikli doslova na báze Herderovej filozofie, u ktorej je národ skupina ľudí spojených spoločným jazykom, z ktorého vyrastá i ich spoločná, ale od všetkých iných odlišná kultúra. Tak na základe latinčiny vznikli nové európske jazyky, a z nich vyrástli nové národy a ich národná kultúra. A aby  nová kultúra mala svoju vážnosť, bolo potrebné jej dodať historickú vznešenosť, čo malo za následok doslova hon na dejiny.

Francúzi si privlastnili Keltov, Nemci a severania Germánov, Gréci Alexandra Macedónskeho a Macedónsko vôbec, Taliani Etruskov a Maďari Húnov. Skýtov a Sarmatov novodobá história nechala zmiznúť kdesi v dávnoveku, bez potomkov, bez nasledovníkov. Z Tartarov a Bulharov urobili nekultúrnych divokých Tatárov, a tých zároveň vykreslili ako krvilačných hrdlorezov. Na to, čo sa na ohlodanej kosti ešte zvýšilo, sa vrhli národne emancipovaní Česi a privlastnili si dejiny Veľkej Moravy i Samovu ríšu. Zo Slovenov pod Tatrami, kde bolo jedno z najvýznamnejších kultúrno-spoločenských a zároveň vojensko-mocenských centier Európy, urobili „prisťahovalcov z Pripiaťských močiarov, ktorí možno nebyť údajnej valašskej kolonizácie, by boli dávno splynuli s maďarským živlom.

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Niektoré časti textu boli použité z knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúce časti:

Pôvod Slovenov – Slovákov I.
Pôvod Slovenov – Slovákov II.
Pôvod Slovenov – Slovákov III.
Pôvod Slovenov – Slovákov IV.
Pôvod Slovenov – Slovákov V.

Literatúra:

1. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str. 126

2. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 238

3. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 241

4. Petr Jandáček, Anton Perdih, A NOVEL VIEW OF THE ORIGINS, DEVELOPMENT AND DIFFERENTIATION OF INDOEUROPEANS