Poklady zlatých a strieborných mincí na území Bratislavy pochádzajúce z obdobia počiatku nášho letopočtu nie sú výnimočnosťou. Výnimočné však na nich je ich početnosť a ojedinelosť. Sú charakteristické zreteľne čitateľným latinským textom a napriek tomu, že datovateľnosť týchto mincí je sporná, sú považované za najstarší doklad používania písma na našom území. Na minciach môžeme čítať nápisy AINORIX, BVSV, BVSSVMARUS, COBROVOMARUS, COISA, COVNOS, COVIOMARUS, DEVIL, FARIARIX, IANTUMARUS, MACCIUS, NONNOS, TITTO a BIATEC, ktorý sa na minciach vyskytuje najčastejšie. Podľa neho dostali mince tzv. bratislavského typu pomenovanie Biateky.

Prvá oficiálna správa o náleze mincí na území Bratislavy pochádza z roku 1776, neskôr sa našli ďalšie na dnešnej Československej ulici, na neznámom mieste v okolí Bradlianskej ulice, 32 mincí sa našlo pri archeologickom výskume na Bratislavskom hrade a evidujú sa aj desiatky nálezov jednotlivých mincí uložených v Mestskom múzeu, objavených prevažne na neznámych miestach, ale aj na Michalskej, Jesenského a Záhradnickej ulici, na Kolibe a v Petržalke. Z okolia mesta možno spomenúť poklad 124 mincí v Jarovciach, menšie nálezy vo Vajnoroch, v Devíne, Devínskej Novej Vsi a na ďalších nie príliš vzdialených miestach mimo bratislavského obvodu, ako aj v neďalekom Rakúsku.

Vo všeobecnosti bolo mincí na území Bratislavy nájdených tak veľa, že v 19. storočí ich múzeá ani nechceli, takže nakoniec veľké množstvo z nich bolo roztavených¹. Posledný nález pochádza z 11. augusta 2009 o 11:27, kedy bol počas rekonštrukčných prác na bratislavskom hrade objavený zlatý poklad, ktorý tvorili zlaté statéry a strieborné tetradrachmy s nápismi Biatec a Nonnos.

Kto však razil tieto mince? Táto otázka je podľa všeobecnej zhody vedeckej komunity dávno vyriešená. Podľa nej mince bratislavského typu (Biateky) razili keltskí Bójovia. Poznatok prenikavý, avšak založený na predpokladoch a nepodložených predstavách.

Biateky sú zvláštne tým, že sa na nich síce nachádzajú texty vyrazené v latinčine, avšak v latinčine nemajú žiaden význam. Tento dôležitý fakt viedol k správnej úvahe, že ide o peniaze nie Rímskeho pôvodu. Hľadali sa teda možní pôvodcovia tohto rozruchu.

Ťažko povedať, kto prvý prišiel s unikátnym nápadom, že ide keltských Bójov, každopádne však ani dnes to nik nedokáže jednoznačne potvrdiť. Ostatné archeologické nálezy, ktoré boli nájdené spolu s mincami, nevypovedajú o nacionalite obyvateľstva, sú iba dôkazom kultúry v danom období. Tá mohla byť importovaná z rôznych kútov Európy, pretože hradný vrch s priľahlým okolím bol od nepamäti dôležitým centrom obchodu, čo dosvedčuje samotné situovanie na dôležitých  obchodno komunikačných trasách i archeologické nálezy predmetov (keramika, spony, držadlá, črepy amfor, úlomky skla atď.) a stavebných prvkov.

Historické záznamy Strabóna, Tacita a ďalších, sú tak nejednoznačné čo sa týka lokality, že ostáva len obdivovať istotu, s akou bolo lokalizované západné Slovensko, ako prechodné bydlisko „turisticky nadaných“ Bójov, ktorí schodili takmer polovicu Európy, aby sa nakoniec úplne stratili. Po Bójoch nám totiž neostalo nič. Nepoznáme žiadne územie obývané potomkami týchto tajomných Bójov a nedochoval sa nám ani ich jazyk, či už v hovorovej alebo v písomnej podobe.

Bójovia sú v súčasnosti glorifikovaní ako vyspelí a vyvinutý národ, ktorí prinášal kultúru všade kam došiel. Otázkou zostáva, ako asi rozvíjal a odovzdával vzdelanostnú a technologickú úroveň, keď jeho členovia neustále bojovali a putovali. Nemenej dôležitým poznatkom sú záznamy starovekých autorov, ktorí v oblasti dnešného severného Talianska spomínajú Bójov ako násilníkov a lupičov, ktorí praktizovali poľnohospodárstvo a vojnu a nemali žiadne znalosti z oblasti vedy alebo umenia. Polybius opisuje Keltov v Taliansku ako žijúcich v chatrčiach v dedinách neobohnaných múrom (valom), bez nábytku, spiacich na posteliach z lístia. To naozaj nijako nejde dohromady. Ak sú tieto záznamy pravdivé, potom pomenovanie Boii (Boji), je skutočne výstižné. V súvislosti s tým ale vyvstáva zaujímavá otázka, odkiaľ sa slovenské slovo Boji, bojovníci, bojari dostalo do latinčiny?

Absencia jazyka Bójov žiaľ neumožňuje nájsť vysvetlenie pre neznáme texty na minciach, preto vedátori na základe jazykového výskumu a epigrafických paralel došli k logickému záveru, že ide o mená bójskych panovníkov, príslušníkov miestnej šľachty, ktoré oni sami nechali na minciach vyraziť. Na mieste je však otázka, ako sa taký veľký počet osôb mohol mocensky uplatniť v pomerne obmedzenom geografickom i časovom priestore, aký prichádza do úvahy v súvislosti s hypotetickým bratislavským keltským opidom vybudovaným Bójmi. Nakoniec, že sa jedná o hypotézy, potvrdzuje aj Eva Kolníková vo svojom článku zverejnenom v Historickej revue:

Žiadny antický písomný prameň nezaznamenáva existenciu keltského centra, ani neuvádza nikoho z jeho predstaviteľov. Preto sa na základe dôkladného štúdia bratislavských keltských mincí, porovnávaním analógií z iných častí keltského sveta hľadajú hypotézy. ²

Hlavným inšpirátorom v tomto smere hypotéz je Caesar a jeho „Zápisky o vojne galskej“, kde okrem iného opisuje aj formy spoločenského usporiadania keltských kmeňov v Galii. Tie umožňovali zapojenie väčšieho počtu jedincov do vládnucich štruktúr, čo sa vníma ako vysvetlenie značnej variability nápisov na minciach bratislavského typu. Tak ako v Galii, údajne  aj v bratislavskom oppide rada starších každoročne poverovala výkonom moci dvoch vysokých úradníkov. Vergobret mal všeobecnú právomoc, arkantodan riadil hospodárske záležitosti komunity.

Naozaj si len ťažko možno predstaviť, ako v takto výsostne demokratickej spoločnosti, kde raz ročne boli volení dvaja jedinci, v komunite, ktorá verila na rôzne mágie, čary, vzývala množstvo bohov a bôžikov, je naozaj ťažké, čo i len pomyslieť na to, že si niekto dovolil vyraziť na platidlo, obiehajúce medzi obyvateľstvom, svoje vlastné meno. Táto hypotéza je vytrhnutá z reálneho života, nehovoriac o tom, že keltský titul Vergobret, či Verchobret znamená v slovenčine Vrchný Brat (Vercho-bret), čo v demokratickom spoločenstve označuje človeka povereného z moci ľudu všeobecnou právomocou. Je táto podobnosť so slovenčinou iba čisto náhodná, podobne ako je náhodné pomenovanie Boii (Boji) pre kmeň, ktorý neustále bojoval?

Mince s najčastejšie sa vyskytujúcim názvom – BIATEC sú prisudzované keltskému panovníkovi menom Biatec, čo je v očiach historikov jedným z dôkazov prítomnosti Bójov. Ibaže Bój či Boii je až na počiatočné písmeno B úplne odlišné od slova BIATEC. Tu je potrebné jednoznačne zdôrazniť, že slová BIATEC a Boii nespája vôbec nič!

Meno Biatec sa nielenže nespomína v žiadnych rímskych spisoch v súvislosti s Bójmi, ono sa tam totiž nenachádza vôbec. Meno Biatek je absolútne neznáme a ani neznie ako meno keltského veľmoža, pretože ak by naozaj išlo o keltské meno písané latinkou, znelo by asi ako Biatrix či Biaterix obdobne ako Vercingetorix, Dumnorix či Ambiorix. Ak tieto mince naozaj razili príslušníci kmeňa Bójov, prečo ani na jednej nenájdeme meno Boio­rix? Meno Boiorix však napodiv vlastnil kimberský, teda germánsky kráľ, ktorý s územím Slovenska nemal nič spoločné a dokonca je historikmi považovaný za Germána.

Naopak, podľa historických záznamov Bójom vládol kráľ Kritasir a pod jeho vládu patrili aj ďalšie keltské kmene, napríklad Tauriskovia usídlení v Noriku. Kritasirovo meno sa však nevyskytuje ani na jednej minci bratislavského typu ³. Písomné pramene sa tu dostávajú do zjavného rozporu s archeologickými nálezmi, ktoré si doposiaľ žiadny vedátor nevie vysvetliť.

Biatec (čítame ako Biatek) sa napodiv svojou skladbou a koncovkou podobá nemalému množstvu slovenských slov, ktoré sú v nárečiach podnes v hojnej miere používané. V šarištine ich nájdeme celú radu. Biatek znie obdobne ako piatek (piatok), opetek (opätok), platek (plátok), poplatek (poplatok), preplatek (preplatok), uplatek (uplatok), sviatek (sviatok), zmetek (zmätok), odpustek (odpustok), jarek (potôčik), kvitek (kvietok), majetek (majetok), betek (choroba), dobitek (dobytok), statek (statok), dopitek (dopitok), pomitek (žinka, vecheť), požitek (pôžitok), pribitek (príbytok), poradek (poriadok), ščitek (štítok), predek (predok), dodatek (dodatok), ubitek (úbytok), určitek (určitok), zvitek (zvitok), butek (čižmička), hutek (druh vtáka), prutek (prútik), smutek (smútok), zamutek (zámotok), domek (domček, domec), pribitek (príbytok), stromek (stromček), stolek (stolček, stolička), mostek (malý mostík), listek (lístok), sirotek (sirota), parobek (mladý muž, junák), poradek (poriadok),  atď.

V záhoráčtine – topánek (poltopánka), štranek (tenký povraz), spodek, posek (pupok), kvásek, štráfek (ozdobná pruh, ktorý sa prišíva na sukňu) atď., v slovenčine napríklad slovo peniažtek.

Panovník raziaci mince na svojom území, musel byť Rimanom známy. To, že sa jeho meno nevyskytuje v žiadnych záznamoch môže síce svedčiť o tom, že sa jednoducho dotyčné dokumenty nezachovali, no omnoho pravdepodobnejšie je, že Biatec nebolo meno.

Jedno z možných vysvetlení, ktoré sa natíska, je výraz PIATEK. Keďže koncové C sa čítame ako K, a písmená B a P spodobujú, je možné, že text na minci, ktorý sa píše ako BIATEC, by sme mali čítať ako PIATEK. Výraz PIATEK vyjadruje v slovenčine aj v iných slovanských jazykoch päť čohosi, resp. pätinu celku. Piatek je v súčasnosti v šarišskom nárečí piaty deň v týždni – piatok. Piatek by sme teda v súvislosti s menou mohli chápať ako päták, čo by najrozšírenejšej minci prislúchalo omnoho pravdepodobnejšie ako meno panovníka.

Avšak vzhľadom k tomu, že sa nápis vyskytuje na strieborných didradrachmách, tetradrachmách, hexadrachmách i na zlatých statéroch, výraz piatek od slova päť vyskytujúci sa na rôznych typoch mincí je nepravdepodobný, pokiaľ nemá ešte iný význam ako číselný.

Tento iný význam nájdeme v rumunčine a maďarčine. Slovo piaţã (čítame piaca) v preklade znamená trhovisko, námestie, trh (odbytište). V maďarčine významu trh zodpovedá slovo piac a pre trhovisko piactér. Trhy sa vždy konali pravidelne v určité dni v týždni. Platilo to v stredoveku a určite aj dávno predtým. Ľudia sa v tento určitý deň stretli na mieste na to vhodnom (určenom), kde si vzájomne vymieňali tovar. Je pravdepodobné, že takýmto dňom bol piatok, piatek (šar.), pjatnica (rus.), petak (chor.), пéтък (bul.), péntek (maď.)  a skrz tradične sa opakujúce trhy v ten istý deň sa postupne piatek – pjatnica – piaţã – piactér  stal pojmom označujúcim nielen deň v týždni, ale aj výrazom označujúcim trhovisko, námestie, trh (odbytište). Neskôr tento pôvodne slovenský výraz bol z generácie na generáciu prenesený Slovenmi (spolu s množstvom iných slov)  až do súčasnej rumunčiny a maďarčiny. Je zaujímavé, že pre slovo trh existuje v rumunčine ešte jeden výraz – tirg, ktorý je zjavne taktiež slovanského pôvodu – targ (pol.), tarh (šar.). V chorváčtine trg značí námestie.

 

Vráťme sa však k výrazu piaţã [piaca]. Svojou výslovnosťou je takmer identický so slovom pľac, ktorým sa v šarištine vyjadruje trh, ale i miesto. Obe výrazy (rumunský aj šarišský) sú významovo identické. Pľac je miesto, kde dochádza k obchodu, buď výmennému alebo za peniaze, pri ktorom je potrebné placic (šar.) – platiť a od toho sú odvodené slová ako pláca (odmena), platba, platiť, zaplatiť, preplatiť atď.

Rumunský jazyk je priradzovaný k románskym jazykom, ktorých základ tvorí latinčina. V latinčine však pre trh existujú úplne iné výrazy – mercātus, nundinae či forum (trhovisko). Všetko nasvedčuje tomu, že staroveká história Rumunska je očividne spätá so Slovenmi omnoho viac ako sú historici v súčasnosti ochotní pripustiť.

V tomto chápaní mohol byť Biatek názov meny (v našich časoch napríklad koruna či Euro) odvodený od miesta prípadne dňa, kde (kedy) sa najviac používal – na trhu, alebo vo význame slov piaţã (trh) a pľac-placic vyjadroval prostriedok, ktorý svojím názvom vypovedal, prípadne zaručoval vyplatenie (výmenu) za iný tovar dennej spotreby či potravín v inom časovom horizonte (neskôr) než v čase realizovaného obchodu. Dával záruku majiteľovi Biateka(ov), že o nejaký čas, o rok prípadne dva, tento peniaz vymení za iný tovar reálnej úžitkovej hodnoty. Biatec teda svojím názvom symbolizoval tovarovú výmenu, obchodné transakcie a samotný akt výmeny.

Potvrdzujú to aj súčasné slová používané na území Šariša (týka sa to aj iných východoslovenských nárečí), ktoré vo svojom slovnom základe majú slovo PLAT – PLATEK a ktoré zároveň priamo súvisia s peniazmi a s platením – poplatek (poplatok), preplatek (preplatok), uplatek (úplatok). Slovný základ PLAT-EK, vyjadrujúci platbu za niečo, je až na neuverenie podobný  nápisu na minciach typu BIATEK [PIATEK].

Z trochu iného uhla tomu nasvedčujú aj slová brať, brát (zah.), a z toho bratek – niečo čo sa berie, resp. je predmetom bratia, vzatia do úschovy. Ale i slová biť, bíjat (zah.), a z toho odvodené Biat-ek, v zmysle biť – bíjať kladivom na razidlo – raziť mince. Bijateky by boli v takomto prípade predmety z drahých kovov vyrobené razením, teda bíjaním. V tejto súvislosti možno spomenúť výraz vybíjaný (bíjaný) opasok, ktorý vzniká obdobným spôsobom – bitím, razením (nitovaním) kovových častí na opasok.

Že slovo Biat(ek) či Bijať(ek) súvisí s peniazmi svedčia slovné spojenia ako zbíjať, ozbíjať, nazbíjať; ktoré sú len jemnejším resp. presnejším charakterizovaním spôsobu „vytvárania“ peňazí. Obdobne ako je to u slov mastiť – zmastiť; budiť – zbudiť; rovnať – zrovnať; rodiť – zrodiť; chodiť – schodiť; robiť – zrobiť atď.

Priaznivci bójskeho pôvodu Biatekov sa konečne dočkajú malej satisfakcie, pretože sa tu rysuje zjavná paralela medzi pomenovaním Boii (tí čo stále bojujú, teda bojovníci) a slovami zbíjať, ozbíjať smerujúcim k slovu Bijať teda Biat(ek). Niet nad pochyb, že tí čo bojujú, zvyknú sem tam niekoho i ozbíjať. Problém však vyvstáva v tom, že takí Bojovníci, Bojari (Boji) peniaze skôr kradli ako razili.

Za zmienku stojí, že na nižších nomináloch Biatekov nachádzame skrátenú forma textu BIATEK – BIAT. Biatek teda mohlo byť pomenovanie výsledného produktu razenia – bíjania, ktorý sa uplatnil ako pomenovanie domácej slovenskej meny. Existencia rôznych nominálov nesúcich tento názov, tento predpoklad jednoznačne potvrdzuje.

 

Bronzová plastika Biatec umiestnená pred Národnou bankou Slovenskej republiky v Bratislave. Trojmetrový bronzový kruhový reliéf zobrazuje, v duchu súčasných predstáv historikov, keltského vládcu Biateca. Autorkou plastiky je Ľudmila Cvengrošová.

 

COISA – KOISA (KOSA).

Meno naháňajúce strach a hrôzu, symbolizujúce skosenie – zničenie – smrť. Kosa ako symbol smrti pretrvala v ľudových poverách i rozprávkach do dnešných čias.

Nápis sa nachádza na reverze hexadrachiem, pod obrazom, ktorý je interpretovaný ako boj človeka s medveďom. Zobrazený tvor však skôr pripomína draka – netvora, prehnutého do tvaru kosáka, s dlhými drápami siahajúcimi po človeku. Chudý, na kosť vyziabnutý človek – takmer kostra, očividne nie je v bojovom postavení, naopak pôsobí akoby stál na stráži (kopija je vo vertikálnej polohe). Na averze je hlava v profile.

Kosa v slovenčine označuje nástroj na sekanie trávy rastúcej na lúke. V srbochorvačtine a v bulharčine pod slovom kosa rozumieme vlasy, avšak kosa v ruštine znamená vrkoč. Všetky štyri významy – nástroj pretiahnutého (mierne zaobleného) tvaru, vlasy, vrkoč ale i smrť, majú spoločného menovateľa. Priamo súvisia s vlasatým bohom, ktorého naši predkovia Sloveni (velebníci vlasatého boha), uctievali. Viera vo vlasatého boha bola taká silná, že sa jeho symbol – dlhé vlasy dostal nielen na mincu typu COISA [KOISA] ale i do názvov celých území, ktoré pod týmto názvom pretrvali dodnes – Valašsko (VOLOSI – vlasy), Kosovo (KOSA – vlasy) – krajina vlasatých.

Zaujímavým prvkom je písmeno -I v tvare CO-I-SA. Tento prvok sa vyskytuje aj na ďalších minciach bratislavského typu – COVIOMARVS (bez –i, čítame ako kovomarus – kovová marava), FARIARIX (bez –i, čítame ako fararik), MACCIVS (bez –i, čítame ako makus – makuš – mokoš).

Používané -I bolo zjavne súčasťou vtedajšej „spisovnej“ slovenčiny, no zaujímavé je, že tento prvok, napriek rozdielu dvoch tisíc rokov, sa zachoval až dodnes. Na východnom Slovensku, vo Vranovskom okrese, ak niekto spadne a doláme si hnáty, tak povie, že si zlamal koisci (kosti), keď má čohosi dosť, povie doisc a ľudia bežne chodia koisiť trávu, pričom na kosenie používajú koisu (kosu).

Samohláska –i je vkladaná pred písmeno -s nielen v slovách pôvodných: mladoisc (maldosť), staroisc (starosť), radoisc (radosť) atď.; ale aj v novotvaroch ako blboisc (blbosť), sprostoisc (sprostosť) atď.

Podobné príklady však môžeme nájsť aj v iných kútoch Slovenska. V roku 1842 na Liptove zozbieral Janko Kalinčiak povesti a rozprávky, ktoré zaznamenal v tamojšom nárečí ^{4, 5}. V týchto cenných textoch nachádzame slová ako – odpoviedau (odpovedal), maličkie (maličké), niaku (nejakú), chudiak (chudák), priaca (práca), takie (také). V Rimavskej doline Ján Botto zaznamenal slová chrbiet (chrbát), posried (prostred) ⁶.

Dosiaľ sa zachovalo 10 mincí s nápisom COISA z nálezov v Bratislave, Zohore, Trnave a z územia Rakúska.

 

COBROVOMARVS

Na reverze hexadrachmy sa nachádza nápis spolu s vyobrazením leva. Na averze je dvojica hláv. Vyskytol sa v nálezoch z Bratislavy, Rece a z Rakúska, dovedna 20 kusov.

Nadpis mince sa považuje za keltský (COBROVO) s latinskou príponou (MARUS) a vysvetľuje sa ako „dvojnásobne veľký, víťazný“ ⁷.

Tento rozhodne zaujímavý výklad má však závažné trhliny. Neexistuje žiaden záznam z keltského jazyka z územia strednej Európy z vtedajšieho obdobia, čo znamená, že nie je možné posúdiť, čo je a čo nie je keltské slovo. Asociácia „dvojnásobne veľký“ vznikla zrejme na základe zobrazenia dvoch hláv na averze, ktorá však môže vyjadrovať aj čokoľvek iné a nie hneď čosi dvojnásobné.

Ďalším veľkým problémom je latinské slovo MARUS. V latinskom slovníku toto slovo nenájdeme. Pod pojmom veľký tu nájdeme výraz MAGNUS. Najbližší podobný výraz je MARE, čo znamená more. Výraz MARUS nedosiahneme ani vyskloňovaním výrazu MARE vo všetkých pádoch, v jednotnom i množnom čísle. Podobnosť tu zaiste je, a s veľkou pravdepodobnosťou aj spoločný pôvod, avšak s tým rozdielom, že výraz MARUS nie je obyčajné slovo, ale pomenovanie oblasti, územia. MARUS – teda MARAVA. V tejto súvislosti je dôležité poznamenať, že výraz MARUS používali rímski autori na označenie rieky Morava ⁸.

Ak sa na nadpis mince pozrieme z tohto uhla pohľadu a budeme ju vnímať nie ako akúsi mincu anonymných tajomných Keltov, ale ako mincu Slovenov žijúcich na tomto území dávno pred vznikom Ríma, objaví sa nám text rýdzo slovenský.

Už na prvý pohľad vidieť, že takzvaný keltský nadpis COBROVO ma až zarážajúco čistú slovanskú koncovku –OVO, ktorú čítame ako -OUO (OUO je koncovka používaná v slovenských nárečiach napr.: vrbouo, krátkuo, bistruo atď. ). Samotné COBROVO (čítame ako KOBROUO) sa skladá z predložky C a z prídavného mena OBROUO. Nadpis COBROVOMARUS teda čítame ako K-OBROUO-MARUS, teda: za/pre veľkú(obrovskú) Maravu. Lev na reverze dopĺňa význam textu v zmysle obrovský, silný.

Dvojica hláv na averze môže pri takomto výklade prezentovať buď  dva základné stavy spoločnosti – roľník (v popredí so strniskom na brade) a vojak – knieža (oholený podľa rímskeho vzoru), prípadne dva príbuzné slovanské kmene, či dvoch významných kmeňových vodcov z územia Maravy.

 

COVIOMARVS

Podobne ako COBROVOMARVS sa skladá z dvoch slov. COVIO a MARUS. V časti Marus ide opäť o označenie územia – Maravy (Moravy). COVIO (čítame KOUIO) je kovový, kovaný, prípadne ukutý. Spojením oboch slov dostaneme COVIO MARUS – kovová, silná, ukutá, nezničiteľná Marava.

 

Na reverze hexadrachmy sa pod textom COVIOMARVS nachádza kanec. Spôsob jeho vyobrazenia a postoj vyjadruje pevnosť, silu a doslova nezničiteľnosť (pripomína tank), čo priamo korešponduje so slovom KOVIO (KOVO).

Nápis sa zaznamenal na ôsmich minciach z nálezov v Bratislave, v Reci a v Rakúsku.

 

IANTVMARVS

Nápis sa ako v predchádzajúcich prípadoch skladá z dvoch slov, z IANTU a MARUS. Územím Slovenska, v tesnej blízkosti bratislavského Hradu viedla slávna Jantárová cesta, ktorou sa zo severu dovážal jantár do strednej Európy a do oblasti Egejského mora (Mykény). Najväčší rozmach Jantárová cesta zaznamenala za trvania Rímskej ríše, pretože jantár bol v Ríme veľmi obľúbený a vyhľadávaný. Samotná trasa Jantárovej cesty viedla z Aquilei na severnom Adriatickom pobreží, odtiaľ išla po súši cez Emonu (dnešná Ľubľana), ďalej cez Savariu v dnešnom Maďarsku až do Carnunta. Prechod cez Dunaj bol pri Devíne, ktorý bol vždy križovatkou rôznych obchodných ciest, kde sa udržiavali čulé obchodné styky hlavne s juhom Európy. Z Devína Jantárová cesta neviedla len jedným smerom na sever, ale viedla hneď niekoľkými smermi. Hlavná cesta viedla pravdepodobne Pomoravím a Moravskou bránou k riekam Odra a Visla v Poľsku. Ďalšia často využívaná trasa viedla Považím k Laugaríciu, pri ktorom sa pripájala na hlavnú trasu.

Jantárová cesta sa najviac používala od konca 7. stor. pred Kr. do 5. storočia. Najsilnejšia frekvencia bola v 2. stor. po Kr., kedy cesta slúžila na diaľkový obchod Rímskej ríše.

IANTUMARUS, reverz – jazdec, averz kučeravá hlava s veľkými vavrínovými listami

Jantár ako významný obchodný artikel Markomanov (Maravanov) sa dostal aj do názvu mince razenej na ich území v podobe slova IANTU, ktorý (až na drobnú odlišnosť v koncovke) je identický so súčasným slovom – jantár. Jantár je jednoznačne pôvodné slovenské slovo, čomu nasvedčuje jeho výskyt v súčasných európskych jazykoch. Tie môžeme rozdeliť do štyroch základných skupín, a čo je na počudovanie, slovanské jazyky netvoria jednu spoločnú skupinu.

1. skupina – Jantár (slov.); Jantar (slovinski); Jantar (chor.); Jantar (čes.); Янтáрь (rus.);

2. skupina – Ћилибар, јантар (srb.); chihlimbar [čihlimbar] (rum.);кеxлибáр (bul.); Κεχριμπάρι [kechrimttári] (gr.); Kehribar (tur.);

3. skupina – Âmbar (por.); Ambra (resina) (tal.); Ambre (fr.); Ámbar (šp.); Amber (ang.); Succinum (lat.);

4. skupina – Bernstein, Meeresgold (nem.); Bursztyn (pol.); Бурштин (смола) (ukr.); Бурштын (bieloru.); Borostyánkő (maď.); Bärnsten (sve.)

Krajiny Európy rozdelené do štyroch skupín podľa používaného výrazu pre jantár. 1. skupina (oranžová) – jantár, 2. skupina (fialová) – čilibar, 3. skupina (červená) – ambra, 4. skupina (modrá) – bernstein. Červeným kruhom je označenie územia Maravy.

Určite nie je náhodou, že v prvej skupine sú krajiny, ktoré tvorili jadro Maravy. Srbsko tvorí prechodovú oblasť, kde sa používajú Ћилибар i јантар. Ďalšiu skupinu tvoria krajiny nachádzajúce sa juhovýchodne od Maravy, tretiu dnešné románske krajiny (juhozápad), štvrtú skupinu krajiny, ktoré sa nachádzajú na sever a západ od  Maravy, vrátane slovanských národov (poľština, ukrajinčina, bieloruština).

IANTUMARUS sa skladá z dvoch originálnych slovenských slov – Jantár (IANTU) a Marava (MARUS), ktoré veľavravne dopĺňa výjav na averze, kde je zobrazená kučeravá hlava (vyparádenej) ženy s dvoma veľkými vavrínovými listami ⁹. Jantár slúžil v prevažnej miere na výrobu šperkov, ktorými sa pýšili ženy, preto výjav jednoznačne potvrdzuje správnosť nápisu – Jantárová Marava. Dve objekty po oboch stranách interpretované ako vavrínové listy môžu rovnako zobrazovať šperky (náušnice) vyrobené z jantáru, ktorého hruškovité tvary pripomínajú nájdené exempláre na pobreží baltického mora.

 

Význam „Jantárová Marava“ môže vyjadrovať hlavnú dopravnú tepnu smerujúcu na sever za jantárom ale i bohatstvo Maravy. Zachovalo sa 29 mincí označených týmto menom. Pochádzajú z nálezov v Bratislave, Reci a v Rakúsku ⁹.

 

COVNOS

Nápis je nezvyčajne umiestnený na averze hexadrachmy pred portrétom na pravej strane. Na reverze je jazdec na koni. Nápis COVNOS je rýdzo slovenský výraz, ktorý môžeme rozdeliť na dve časti. COV – kov [kou] a nos. Kov-nos mohol byť výraz pre nákovu, ktorá má na jednej strane výstupok podobný nosu. Muž pomenovaný Kov-nos (nákova) sa týmto menom prezentoval ako muž odolný voči všetkým úderom a zásahom. Nezničiteľný, nezdolateľný a nepoddajný ako nákova – ideál každého bojovníka. Za zmienku stojí, že hlava muža je oproti portrétom na iných minciach bratislavského typu, zdvihnutá dohora, takže mladík pôsobí ako „horenos“ (vo význame pyšný, hrdý). Text NOS kopíruje obrysy nosa, akoby chcel zdôrazniť túto časť portrétu.

Iná interpretácia sa ponúka  v súvislosti s určitým spoločenským postavením, pričom nápis je čitateľný ako KOUNOŠ (KOVNOŠ), vo význame zbrojnoš, bojovník, nositeľ kovovej zbroje, či brnenia. Tomu by zodpovedala aj štruktúra čiar pod krkom mladého muža s hustými vlasmi, ktorá pripomína vrchnú časť brnenia.

Obe varianty sa navzájom nevylučujú a minca s takýmto vyobrazením mohla charakterizovať konkrétnu spoločenskú vrstvu Maravy.

KOV-NOS však mohol byť aj niekto, kto prinášal (nosil) kov. Kov-nos mohol byť baník, prípade spracovateľ kovu alebo predajca – obchodník. V tejto súvislosti prichádza do úvahy aj možnosť, že minca svojou hodnotou reprezentovala určitú hmotnostnú (objemovú) protihodnotu kovu, v neskoršom období medzi Slovanmi známou ako sekerovitá hrivna, ktoré sa v časoch neskoršej krízy osvedčila ako efektívnejšie platidlo.

Doposiaľ boli objavené štyri kusy z nálezov v Bratislave.

 

MACCIUS

Nápis je na reverze hexadrachmy s vyobrazením šelmy, ktorej podľa súčasných predstáv, trčia z papule ľudské nohy. Na averze mince sa nachádza do klbka skrútený okrídlený had – drak (šarkan).

Nápis sa považuje za keltské meno, pretože v Caesarovej správe o keltskej viere v nesmrteľnosť duše a jej prevteľovaní, šarkan skrútený do kruhu symbolizoval ustavične sa opakujúce mesačné fázy, v prenesenom zmysle nesmrteľnosť ¹⁰.

Názov MACCIVS čítame ako MAKIUS. Písmeno –I zodpovedá vtedajšiemu jazyku (viď COISA, FARIARIX, COVIOMARUS), takže do dnešnej spisovnej podoby slovenčiny prenesieme nápis bez –I ako MAKUS. MAKUS respektíve MAKUŠ zodpovedá pomenovaniu bohyne Mokoš, Mokuša – bohyni ruského panteónu, známej z letopisnej správy k roku 980. ako aj z traktátov 11. – 12. storočia. Ako už naznačuje jej meno, najpravdepodobnejšie odvodené od slovanského základu mok, mokr = mokrý, vlhký.

Mokoš v hierarchii slovanských nadprirodzených bytostí stojí v prvej trojici spolu s Démonom Drakom a Bohom-Krakom, ako matka tiel živej prírody – veľká matka. Pôvod Mokoš je hľadaný v predstave o ženských predkoch – duchoch ochraňujúcich domácnosť. Tomu by mohol zodpovedať  výjav na reverze – šelma ženského rodu ochraňujúca domácnosť (nohy trčiace z papule symbolizujú stráženie pokoja domácnosti). Samotná predstava o ženských duchoch ochraňujúcich domácnosť, súvisia s predstavou Mokoš ako démona, neskôr bohyne, zdroja života, ktorý vyrastá zo zeme (božská rodička). Jej mužským protipólom bol neskôr gazda – hospodár, predstavovaný v podobe bieleho hada (pôvodne ženského rodu) ¹¹ – výjav na averze.

Nápis MACCIVS bol zaznamenaný na troch minciach z nálezov v Bratislave.

 

BVSV, BVSSVMARUS

Čítame BUSU a BUSSUMARUS (BUSSU – MARUS). Obe typy mincí majú rovnaké vyobrazenia. Existencia týchto dvoch mincí je zreteľným dôkazom správnosti úvahy, že v prípade spojenia MARUS ide o samostatné slovo. Jeho výskyt na viacerých minciach (COBROVOMARUS, COVIOMARUS, IANTUMARUS, BUSSUMARUS) nasvedčuje, že nejde len o obyčajné slovo, ktoré prikrášľuje slovo pred tým, ale s najväčšou pravdepodobnosťou ide o označenie územia, či krajiny, kde tieto platidlá boli používané.

Pre detailnejší popis oboch typov mincí sú nevyhnutné ďalšie doplňujúce (pomerne rozsiahle) informácie o stave spoločnosti a prírodných podmienok v danom období, preto sa o nich v tomto článku nebudem detailnejšie zmieňovať. To isté sa týka mincí s nápismi DEVIL, FARIARIX, AINORIX a NONNOS.

 

Posledné archeologické nálezy z priestoru bývalej zimnej jazdiarne na Bratislavskom hrade, svedčia o výnimočnosti lokality. Prizvaní domáci i rakúski odborníci zdôraznili, že odhalené základy budovy, sú pozostatkami najstaršej známej stavby rímskeho typu, ktoré kedy boli objavené mimo územia Rímskej republiky ¹².  Datovanie tejto vzácnej stavby bolo stanovené na základe keramických nálezov a mincí do 2. tretiny 1. storočia pred Kristom. Zhodne s týmto odkryté dlažby budovy vykazujú porovnateľné črty s typmi dlažieb, ktoré používali Rimania v neskoro republikánskom období, v 1. storočí pred Kristom.

Počas vykopávok bol nájdený unikátny poklad zlatých a strieborných mincí – 15 zlatých statérov, deväť s nápisom BIATEC, štyri s nápisom NONNOS a dve bez nápisu, dve strieborné tetradrachmy s nápismi BIATEC a NONNOS a dve drachmy. Datovanie týchto minci bolo stanovené do roku 70 pred Kristom, podľa obdobia vlády panovníkov, ktorých mená sa nachádzajú na minciach – BIATEC a NONNOS ¹³.

Obdobie vlády panovníkov bolo svojho času určené podľa nálezov mincí bratislavského typu, pričom títo fiktívni panovníci, ktorých mená sa majú nachádzať na minciach, boli označení za Bójov a bratislavský hradný vrch s priľahlým územím za keltské oppidum. Pri tejto logike sa javí ako nepodstatné, že v historických prameňoch neexistuje ani len zmienka o bratislavských Keltoch, rovnako ako neexistuje žiaden zoznam vladárov, napriek tomu, že „medzi Rímom a týmto strategickým obchodným centrom na trase Jantárovej cesty existovali kontakty dosiaľ nepredpokladaného rozsahu“ ¹³. Takto „nepriestrelne“ datované mince sú súčasťou datovacích argumentov odkrytej unikátnej stavby i vierohodným doložením pôvodcov výstavby.

Dva typy dlažieb, prvá z riečnych okruhliakov zaliatych v cca 10 cm hrubej vápenatej malte (terazzo) a druhá z drvených čiernych a bielych ostrohranných kamienkov (opus signinum) zaliatych v tenšej vrstve malty, na prvý pohľad potvrdzujú obdobie, v ktorom stavby vznikli a samozrejme, do ktorého spadajú príslušné nájdené pamiatky vrátane mincí. To však platí len za predpokladu, že samotné talianske pamiatky, s ktorými bolo realizované porovnávanie, skutočne pochádzajú z 1. stor. pred Kr.  

Ruský vedec A.M. Tjurin vo svojej práci „Prax termoluminescentného datovania artefaktov Italii“ popisuje testovanie 398 artefaktov z Talianska, medzi nimi 274 tehál. Výsledky datovania sú fascinujúce. Podľa jednoznačných logických dôkazov, ktorá táto metóda poskytuje, exaktne dokázal, že pálené tehly datované v období od 1. storočia pred Kr. do 5. storočia po Kr. vykazujú v skutočnosti odlišné časové údaje, než im pripisujú archeológovia a historici. Píše doslova: „V období od 1. storočia pred Kr. do 5. storočia po Kr. na území Talianska neexistovala výroba pálených tehál; pálené tehly na území Talianska sa začali vyrábať v 5. storočí po Kr. “ Známy artefakt vlčice, ktorá podľa povesti kojila dvoch bratov – zakladateľov Ríma, historikmi datovaný do obdobia 5. stor. pred Kr. bol termoluminescentným datovaním stanovený rok výroby medzi rokmi 1471 až 1509 po Kr., a podobne dopadli aj ďalšie artefakty.

Datovanie očividne nie je v poriadku, pretože keď neexistovali v 1. storočí pred Kr. pálené tehly, nemohli existovať ani dlažby. Ak neexistovali dlažby, neexistovali ani mince, črepy, spony atď. Ak vezmeme do úvahy biele miesta v historických análoch, vybájené mená panovníkov, z ktorých prvý, najmocnejší a najslávnejší bol údajne BIATEC a to len na základe početnosti nájdených mincí „s jeho menom“, dospejeme k jedinému možnému logickému záveru: „Musíme začať odznova!“. Možno by bolo pre našich akademikov prospešné, keby sa obrátili na ruských vedcov, možno i na samotného A.M. Tjurina a podrobili Biateky termoluminescentnému datovaniu. Bol by to dôležitý prvý krok k poznaniu našich skutočných dejín.

Žiaden národ sveta, ktorý by v tak hojnom počte našiel na svojom území unikátne, nikde inde sa nevyskytujúce staroveké mince, nesúce staroveký názov ich vlasti, by ani len na okamih nezapochyboval, že sú to mince razené jeho predkami. Slovenská MARAVA, ktorú nachádzame na minciach bratislavského typu v latinizovaniej forme MARUS však zjavne našim historikom nestojí za námahu. Za námahu pobiť sa o ňu s demagógmi prekrúcajúcimi dejiny, s dravcami číhajúcimi na našu slabosť, ktorí jednou rukou po kúskoch vytrhávajú s našich dejín slávne partitúry, lepiac si ich na svoju hruď a tou druhou nám kážu o našej malosti a úbohosti. Otázkou zostáva, či o našu vlasť, o našu históriu a nás samých stojíme my, obyčajní ľudia, ktorí sme MARAVU zdedili po našich predkoch. Historici síce píšu to, čo sa páči mocným mecenášom, dejiny však tvoria ľudia, ich životné príbehy, strasti i víťazstvá. Je dôležité, aby sme si svoje dejiny pamätali naozaj tak ako sa udiali, a ešte dôležitejšie je, aby sme ich presne podali nasledujúcim generáciám, pretože skutočnú Maravu sme si žiaľ nechali vymazať s pamäti. Je načase opäť začať objavovať to, na čo sme zabudli, to, čo nám právom patrí.

 

Oskár Cvengrosch

viac na http://www.marava.sgo.sk/Marava2.pdf 

 

Použitá literatúra

1.     Pavel Dvořák, Stopy dávnej minulosti 2, Vydavateľstvo Rak, Budmerice 2004, str. 123

2.     Eva Kolníková, Keltské mincovníctvo

3.     Pavel Dvořák, Stopy dávnej minulosti 2, Vydavateľstvo Rak, Budmerice 2004, str. 136

4.     Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, zväzok II, Tatran, Bratislava 1974, str. 223

5.     Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, zväzok II, Tatran, Bratislava 1974, str. 297

6.     Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, zväzok II, Tatran, Bratislava 1974, str. 157

7.     Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 132

 8.     Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 105

 9.     Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 134

10.     Pavel Dvořák, Stopy dávnej minulosti 2, Vydavateľstvo Rak, Budmerice 2004, str. 125

11.     Rudolf Irša, Slovo a Oslovanoch ich démonoch a bohoch, str. 128

12.     Bratislavský hrad odkrýva tajomstvá Keltov, Historická revue, 12/2009, str. 59

13.     Bratislavský hrad odkrýva tajomstvá Keltov, Historická revue, 12/2009, str. 60-61

14.     А.М. Тюрин, Практика термолюминесцентного датирования артефактов Италии,  http://new.chronologia.org/volume8/turin_termolum.php

Štrbské a Jamské pleso.

 

Slovenské dejiny, dejiny Slovenov velebiacich Vlasatého Boha, sú dejinami Horalov, Horniakov alebo Uhrov, začali v horách zeme U Hory, nie však medzi prehistorickými pastiermi kráv, oviec a kôz, ale medzi prospektormi, zlatokopmi a tavičmi medi a bronzu a medzi dlhovlasými mníchmi, hermitmi a reklusmi, ktorí prišli hore Tisou, Hornádom, Nitrou a Váhom do týchto hôr v severných Karpatoch za samotou, za Bohom, ktorého nazývali Bog a tu ho hľadali a v sebe samých našli, pretože ich Bog nebol nič iné než Absolútne Sebapoznanie. Sám Boh im tu meral čas tým, že jeho viditeľný prejav, slnko – jeho pravé oko sa denne kĺzalo ako prekrásna víla po malo a veľkotatranských štítoch a hrebeňoch, a keď sa pri pohľade z Burchbrichu na jesennú rovnodennosť doslova utopilo v „Jazere Najvyššieho Povedomia“, v Štrbskom Plese, nastala noc bohov.

Štrbské Pleso, na juhovýchodnom úpätí Kriváňa a juhozápadnom úpätí Gerlachu, bolo slovenským ekvivalentom tibetského jazera Manasarovar – Jazera Mysle alebo Jazera Najvyššieho Vedomia – na južnom úpätí posvätnej hory Boha Šivu – Kailasam. Jeho názov v pôvodnom znení mal formu Śatur-bá Palása(m), z čoho vzniklo „Štrba Palása“ a eventuálne Štrbské Pleso. Tento názov mal presne ten istý význam ako chronologický neskorší sanskritizovaný hydronym Manasarovar – Pleso Najvyššieho Vedomia alebo Pleso večnej Spásy. Štrbské Pleso vzniklo zahataním vody z topiaceho sa ľadovca morenovitou hradbou a nie je bezvýznamné, že v Džainistickej (Jain) tradícii starej Indie sa jazero Manasarovar nazýva Padma Hrada, „Hrada Lotosového kvetu“. Dnes táto hradba zachytáva vodu z dažďa a topiaceho sa snehu v okolí. Na jeho brehoch a v jeho vodách šajvistickí (ranohinduistickí) velebníci Vlasatého Šivu Gangaveniana očakávali vyvrcholenie duchovného hľadania. Štrbské pleso zrejme slúžilo tomu istému účelu.

Starí Sloveni celkom zjavne dosiahli podobné jogické preniknutie vnútornej dimenzie človeka pohrúžením sa do Štrbského plesa. Na brehoch Štrbského plesa sa končila dlhá púť pútnikov prichádzajúcich hore Nitrou a cez Turiec ako aj pútnikov potisských a pohornádskych, ktorí na znak prijatia náboženského sľubu nechali si rásť dlhé vlasy ako jeho spečatenie. Ponoriť sa do jeho hlbokej zelenej vody, zvanej palásam – z čoho vzniklo slovenské „pleso“, prinášalo veriacim očistu, najvyššie poznanie a večnú spásu. Miestne legendy a báje dodnes rozprávajú o princovi, vládcovi tatranských plies a o prekrásnej víle hrajúcej na lutnu, ktorí vo vodách Štrbského plesa našli svoje šťastie a večnú spásu.

Zelená farba tatranských plies ich spája so „Zeleným morom“, ktoré v mytológii Indie oblieva celý obývaný svet. Preto sa plesám aj v slovenčine prisudzuje morský pôvod alebo spojenie s morom, ako to naznačuje tendencia Slovákov a Poliakov nahrádzať pleso názvom Morské oko.

Popisné meno pleso sa v neskorších dobách uplatnilo aj na iné tatranské jazerá a historicky významné je aj uplatnenie na vzdialený, ale tiež zelenkavý Balaton v stredovekej, ba aj starovekej Panónii. Tam je zaznamenaný ako „lacus maximus qui dicitur Pelsois“ už okolo roku 700 po Kr. v diele Ravennatis Anonymi Cosmographia, alebo aj v dobe rímskej, ak je informácia podaná A. Semešom správna a historicky autentická (Kultúra 16, 7. október 2009, s.5).

Tibetský Manasarovar nemá zjavný a trvalý výtok, ale na západnej strane má svoj protiklad v temnom jazere démonov a smrti zvanom Rakšas (Rakshas) Tal. Podobne aj Štrbské pleso je bez výtoku a tiež má svoju tmavú partnerku podsvetia na západnej strane v čiernych vodách Jamského plesa, tzn. Plesa Boha Smrti Jamu, strážcu južného sveta nespasených, zvaného Pitriloka, z ktorého východ je možný len v telesnej podobe.

Podtatranské povesti spájajú Jamské pleso so smrťou tatranských vodníkov. Jamské pleso, položené v povodí Váhu, patrí do tmavej západnej polovice Matra(nsko) – Tatra(nskej) mandaly. Je geografickou a teologicko-kozmologickou súčasťou Liptova – regiónu tých, ktorí meditovali na dravidského Boha Smrti Jamu. Tým sa hovorilo Alipatakan, neskoršie Lipták/Liptáci, čo dalo vznik regionálnemu menu Liptov. Štrbské pleso, pleso bez prítoku a bez odtoku, leží na ostrohu Tatier, ktorý tvorí rozhranie hlavných slovenských povodí a je poznamenaný toponymami Štrba, Štrbské pleso, Štrbské solisko a Štrbský štít. Vody z oblasti na východ od tohto rozhrania, vrátane Nového Štrbského plesa, odvodňuje rieka Poprad s jej prítokmi (Mlynica atď.), a tá patrí do jasnej, východnej polovice Matra-Tatra Mandaly. Presne v zhode s hinduistickou kozmológiou, rieka Poprad mieri na severovýchod, teda do neba Boha Šivu (Šiva), zvaného tiež Śivaloka, sú na severovýchode. Tento koncept indickej kozmológie je obsiahnutý v mene Poprad, ktoré pozostáva z tamilského pó „odísť“ + para(m) „nebo“ + nad(i) „rieka“, Poparanad, čiže Poprad a popisuje tento na severovýchod mieriaci tok ako „Rieku Odchodu do Neba“ alebo „Rieku Cesty k Bohu“. Skrátka, Cesta do Neba.

Hlavná pútnická cesta k posvätnému Kailasam v Tibete vedie pozdĺž severovýchodného ramena rieky Gangy, zvaného Alknanda, ktorej meno najpravdepodobnejšie znamená „Dosiahnuť pozemskú hranicu Swargy“ (Swarga). Inými slovami, Alknanda je rieka, ktorou sa dôjde do sféry boha Indru, ktorý je správcom (Swarga-pati) Šivovho raja alebo neba, zvaného buď Śivaloka alebo Swarga. Túto cestu zvolila aj prvá portugalská výprava k jazeru Manasarovar, ktorú podnikol Jezuita António de Andrade a Manuel Marques v doprovode indických nosičov v r. 1624. Alknanda je posvätná, aj keď tečie zo severovýchodu na juhozápad. O čo posvätnejšia a blahodarnejšia musela byť rieka Poprad, ktorá tiekla a tečie z juhozápadu na severovýchod – ozajstná Cesta do Neba.

Popradskú Cestu do Neba presvedčivo potvrdzuje absolútne presná súbežnosť Kulije Burchbrichu, ktorý bol geometricky vytesaný priamo z prastarého vysokého brehu rieky Poprad, z jej kozmologicko-náboženským smerom na pravý severovýchod. Existencia sakrálnej Popradskej Cesty do Neba je tiež dôvodom a vysvetlením skutočnosti , že v Popradskej doline sa nachádza neobyčajné množstvo prastarých sakrálnych stavieb. Medzi nimi snáď najzaujímavejšia mohla byť konštelácia megalitov na úpätí Jeruzalemského kopca pri Kežmarku. Tie sa však dajú vidieť už len na starých fotografiách.

Na rozhraní sféry Neba – reprezentovanej riekou Poprad, a sféry Zeme – reprezentovanej riekou Váh, stojí Štrba. Štrba, hrana Najvyššieho Vedomia a Večnej Spásy, je hlavným rozvodím horskej časti Slovenska na Dunajom. Oddeľuje vody Váhu od vôd Popradu a Hornádu a tieto povodia odvodňujú doslova každý kút Matra-Tatra Mandaly. Štrba pod Štrbským plesom, kde starodávni slovenskí pútnici stáli na prahu spásy, oddeľuje aj dve najvýraznejšie kultúrne oblasti horského Slovenska: Liptov, zem Liptákov, teda zem tých, ktorí Kontemplujú Boha Jamu, čiže zamýšľajú sa nad smrťou, a Spiš, Zem blaženosti alebo Zem Spišiakov, teda zem dlhovlasých pútnikov, ktorí s ružencom v rukách šli za večnou spásou.

V tejto zmysluplnej kozmologickej toponýmii nebolo ťažké nájsť cestu k poznaniu pravdy (odkiaľ snáď aj slovenské motto „Pravda víťazí.“) a k večnej spáse. Avšak v neskorších dobách, hlavne v dobe kresťanskej, slovenský ľud význam starodávnych toponymických smerníkov svoju Cestu do Neba nahradil cestou cez Jeruzalem a skrz Kalváriu. Staré smerníky však v podobe miestnych mien ako Štrbské pleso, Poprad, atď. prežívajú dodnes, len ich treba vedieť čítať v slovenčine bronzovej doby.

 

Cyril A. Hromník.

článok bol uverejnený v dvojtýždenníku Kultúra 19/2009

Matúš Kučera: Slovenské dejiny I. Od príchodu Slovanov do roku 1526. Vyd. Literárne informačné centrum, Bratislava 2008.

Ako všetky doterajšie práce prof. Kučeru, aj táto sa vyznačuje brilantným štýlom a vybrúsenosťou myšlienok, sformovaných do úhľadných celkov.

Uviedol všetky smery ktoré sa dotýkajú spracovania slovenských dejín, včítane ich zástancov. nemohol obísť F. V. Sasinka ako slovenského „Palackého“. Nik ako on sa húževnato nepustil do spracovania našich dejín v tých časoch rastúceho maďarského útlaku. Bol stúpencom názorov a tvrdení P.J.Šafárika. Ten aj keď sa mu nedostalo času dotiahnuť svoje Starožitnosti, napísal o tom veľa. Sasinka to neodradilo a pouvádzal dostatok argumentov namiesto neho. Žiaľ, Sasinek už tiež nestačil tieto časopisecké boje s maďarskými historikmi zoštylizovať do samostatného diela. Dokonca ani časopis Cyril a Metod, v ktorom publikoval, nie je ani v Bratislave, ani v Martine, donedávna nebol ani v Košiciach k dispozícii. (Július Mati)

Samotný „príchod“ slovanských kmeňov do dunajskej kotliny nie je zdokumentovaný. Stále sa opakuje hypotéza o vyprázdnenej kotline, najmä po odchode Kvádov na juh (405). Autor nemal odvahu siahnuť po jazykovom materiáli, ktorý supluje písané dokumenty. Chápem ho: načo by si popudil proti sebe vedeckú obec, ktorá nechce brať na vedomie tento jazykový materiál. V recenzii musí byť uvedený, pretože tu platí stará rímska zásada – Contra factum non est argumentum. každý čitateľ tejto recenzie si to tvrdo porovná.

Tak k veci: Prečo my Slováci nemáme praslovanské názvy mesiacov? Prečo my Slováci máme namiesto chrámu (alebo cerkvi) kostol? Prečo my Slováci máme termín murár a sloveso murovať, a nie zedník, zdíti a podobne, múr, a nie zeď? A prečo v starej slovenčine sa udomácnilo v prastarej dobe vyše 250 latinských slov? (H. Bartek) Prečo v 1. až 4. storočí pri mierových dohodách s Rimanmi odvedené dohodnuté kontingenty vojakov, po prevezení do centrálneho tábora nad egyptskou Alexandriou, si neskôr ako vyslúžilci založili mesto Nitriu? A prečo alexandrijský biskup vyzýva sv. Hieronyma z Betlehema, aby mu prišiel pred synodou „zlustrovať“ monasteria civitatis  Nitriae? Akouže rečou sa v tom meste a v jeho kláštoroch rozprávalo, keď musel požiadať o pomoc rodáka z Ilyrika? A prečo naši vedci obchádzajú fakt, že Rimania Balaton do svojej mapy zapísali nie po latinsky lacus, ale pelsos (pleso)? Sasinek uvádza aj slovanské kmene, s ktorými rímske vojsko bojovalo. A prečo sa výroky zo Strabona o Vinidoch a ich rozšírení dávno pred Kristom nikto nepokúša uvádzať a interpretovať? Je to neznalosť gréčtiny a gréckych prameňov, či latinských prekladov a výťahov z diel?

Prečo je celé desaťročia obchádzaný kanonik brémskeho biskupstva zo začiatku 13. storočia, ktorý vo svojom popise severských krajín Descriptio insularum Aquilonis roku 1210 jasne uvádza poznatky misionárov, obchodníkov a plavcov, a potom konštatuje, že spodok vtedajšieho Švédska majú v rukách Švédi, stred Góti a sever Vandali? A tí Vandali rozprávajú slovanským jazykom. K nim sa nakoniec presídlil aj kmeň Suévov. A prečo? A kto sa konečne chytí aspoň jazykovej stránky východného švédskeho pobrežia a osvetlí nám, prečo vyše 30 tamojších sídlisk doteraz má v názve druhú časť -hol? A ktože to boli tí „Variagovia – kupci“, čo sa plavili cez západné Rusko až do Carihradu? A kto nám konečne v slovenčine hodí na papier, prečo si po „pozvaní“ do Ruska zvolili za prechodné centrum Novgrad (od čias Lomonosova Novgorod) a pomenovali Grad > Holm?

Pán profesor neobišiel dôležitý fakt (s. 38), že sa na počiatku stredoveku prudko zmenila klíma, a to od Sibíri až po Škandináviu. nastal pohyb kmeňov hore Vislou, Odrou a Labe. Podobne sa to odráža tlakom kmeňov na strednodunajský limes. Moravská brána bola „dokorán“ otvorená. Dôležitým faktom je skutočnosť, že kmene mali nad sebou kniežatá s bojovými družinami. Tým nikdy nie je problém presunúť sa vojensky do iných krajov. No usadené obyvateľstvo sa nesťahuje, a kam aj? Veď stredná Európa je, okrem hôr, osídlená na voľnom priestranstve. Vidíme to na osude nitrianskeho kniežaťa Pribinu. Nitrianski Slováci ako usadlé obyvateľstvo nesadajú na vozy a netiahnu s ním po cestách na juh. To si bežne nijaký kmeň, čo si obsadzuje cudzie územie, nemôže dovoliť. Veď ktože by ho živil daňami, ktoré sú v Podunajsku bežné.

Všetci naši profesori, ktorí nastúpili na univerzity po februári 1948, boli tvrdo podriadení novej filozofii. Mnohí sa pamätáme, ako sa vyraďovali knihy z knižníc, aby sa nová komunistická generácia nič nedozvedela, čo tu bolo predtým. A čo napchávali do hláv študentov? To dnes vidíme aj v najnovšej spisbe.

Pánu profesorovi aj jeho recenzentovi ušiel ariánsky horizont v Podunajsku. Predovšetkým celá kauza okolo zakladateľa alexandrijskej sekty Ária je domotaná. V texte sa tvrdí, že Árius bol biskup. To je totálny omyl. Bol len obyčajný kňaz pôvodom z Lýbie. A nezomrel roku 228. Všetky lexikóny uvádzajú jeho narodenie okolo roku 280. Roku 312 bol pre porušenie disciplíny ako diakon alexandrijskej cirkvi exkomunikovaný. Neskôr ho prijali opäť do miestnej cirkvi, no neprestal platónskou filozofiou „merať“ základné dogmy. Preto bol nakoniec na Nicejskom sneme r. 325 exkomunikovaný a poslaný do vyhnanstva do terajších Vinkoviec na rieke Sáve. Po návrate do Carihradu nečakane zomrel roku 336. To ušlo predovšetkým recenzentovi, lebo každý autor môže sa pomýliť a navyše má aj určitú tvorivú licenciu. J. P. Šafárik a F. V. Sasinek štúdiom starých prameňov a komparáciou prišli na to, že ariánov ako rozšírený cirkevný smer v Carihrade aj v Ríme titulovali termínom pagani. Tak aj náš Pribina bol asi takýto „pohan“ – arián a nanovo ho pokrstili v cudzine. Ariáni potrebovali na svoje misie aj písmo, knihy a vzdelávacie centrá. Prečo glagolášom na splitskej synode vyčítajú, že používajú ariánsku abecedu (literas arianicas)? Prečo glagoláši používali Wulfilovu bibliu v preklade a nie Vulgatu? Prečo nepoužívame medzi slovanskými národmi grécku (latinskú) formu krstu „Ja ťa ponáram“ v baptistériu, ale ariánsku formulu  „Ja ťa krstím“, ktorá je z gótštiny? Pána profesora ospravedlňujem, lebo tieto fakty u nás neboli spracované. Pozitivizmu to predtým nevoňalo. Podobne z benediktínov sú uvádzaní len mnísi latinského obradu a glagoláši  ostali v tieni. Pritom Chorvati to pertraktujú v dvoch pramenných dielach (Ostojić a Japundžić).

Pokiaľ ide o príchod slovanských kmeňov spomedzi Odry a Visly k Dunaju, chýba tu potvrdenie poľských archeológov, že sú tam „chudobné“ horizonty následkom odchodu. A navyše slovanský horizont sa tiahne až po Labe na západe. Tu ešte treba vyexcerpovať antických autorov a urobiť veľkú komparáciu. Predovšetkým jazykový materiál nám nedovoľuje robiť zbytočné hypotézy. Čoskoro azda nastúpi nová generácia historikov, ktorí nebudú zaťažení Herderom.

Castrum Wogastiburg (s. 60). S lokalizáciou sa už viacerí zapotili. Isté je, že to bola strategická lokalita. A išlo asi o priesečník suchých a vodných ciest. Tu nám môžu pomôcť len etymológovia. Jedným je aj prof. Šimon Ondruš, ktorý analýzou názvu Váh dospel k poznatku, že v 6. storočí mal Váh formu Wogas. Okrem toho už pre Rimanov mal strategický význam sútok Moravy s Dunajom a sútok Váhu a Hrona. Panónska cesta od juhu na sever sa od praveku končila na brode v Brigetiu (Komárom).

Na s.169 sa uvádza Gejzova rodina ako pohanská. To nie je pravda, lebo keď bol Vajk pokrstený v gréckom obrade a Vojtech ho len birmoval pri prechode na latinský obrad (taká bola prax aj v gréckej cirkvi), tak rodina už musela byť pokrstená. jasne do dokladajú kronikári – Tietmar z Merseburgu a Gallus z Krakova. („Tinxit eum oleo in fronte“ „Unxit eum oleo in fronte“. Cirkevná terminológia tu nepopustí ani milimeter.) Nedoriešená, ba ani nie spomenutá je akcia Ladislava I., s privedením chorvátskeho vojska  na obsadzovanie Potisia a Nitrianska (Bánovce nad Ondavou a Bánovce nad Bebravou a názvy obcí okolo nich).

Autor charakterizuje Cirkev podľa uznesení synod. Na s. 181 sa uvádzajú slová „V Uhorsku sa ženil nielen drobný klérus, ale aj biskupi“. To sa nikde v listinách takto neuvádza. Je to priveľmi laicky napísané. Čudujem sa recenzentovi, že to ponechal. Pravda je len tá (Péterfy), že v Uhorsku ženatých mužov ordinovali za kňazov. Tí z nich, ktorých konsekrovali na biskupov, museli svoje manželky prepustiť. Bigamisti boli tí kňazi, ktorí po smrti svojej manželky spred ordinácie sa oženili druhý raz. takých synody trestali, lebo ordinovaný kňaz a konsekrovaný biskup sa podľa starodávnych cirkevných zákonov nemohol druhý raz oženiť, pokiaľ chcel vykonávať svoj úrad. Autorom uvádzanú prax začali v Uhorsku zavádzať až protestanti. Recenzentovi ušla aj synoda, na ktorej sa v Uhorsku dohodli o prisvojení  si časti príjmov pre kňazov s rodinami. Tu treba ešte pripomenúť, že pútnici z Uhorska do Ríma či Carihradu, alebo Svätej zeme, sa nešli tam spovedať zo svojich hriechov, ale opak je pravdou, že za ťažké delikty dostavali od svojho domáceho spovedníka uložené pokánie putovať do Ríma ku hrobom apoštolov (Konštantínova bazilika sv. Petra a bazilika sv. Jána v Lateráne) alebo inde.

Ako som uviedol na začiatku, že dielo je vybrúsené a štylisticky brilantné, tak poslednou vetou tento fakt potvrdzujem.

 

Anton Semeš

recenzia bola uverejnená v dvojtýždenníku Kultúra 16/2009