Verzia pre tlač: VELESTUR.pdf

 

Úvod

Nápisy na Velestúre ostávajú už takmer 150 rokov témou, ktorou sa oficiálna veda nechce zaoberať. Je to „háklivá“ vec, pre vedu „nebezpečný prípad, kauza, pri ktorej sa nikto nechce pošpiniť. Ako keby stále platilo, že domnelá „pravda“ platná v súčasnej histórii v kauze Velestúr nech ostane v stave „status quo“, teda v zmesi právd, poloprávd, obvinení, nech ostane nedopovedaná, neskúmaná. Že sa takto Slovensko ochudobňuje o významnú pamiatku, a že na menách serióznych ľudí dodnes ostávajú škvrny klamstiev, to oficiálnu vedu netrápi. Ako keby platilo: nech tá „špina“ , aj keď nepotvrdená a čo je horšie, neskúmaná objektívnymi sudcami (v našom prípade naozaj serióznymi historikmi) ostane špinou na dávno mŕtvych ľuďoch.

Týmto príspevkom chcem zosumarizovať doterajšie dostupné informácie, zoradiť ich do chronologického sledu, často využitím citovania z diel, ktoré považujem za dôležité pre úvod do tejto kauzy, a v neposlednom rade chcem týmto splniť chlapské slovo, ktoré som dal Jiřímu Riegrovi, že jeho málo známa (ba na Slovensku takmer neznáma) interpretácia velestúrskeho nápisu sa dočká širšej publicity.

Okrem stanoviska J.Riegra najviac logických a nespochybniteľných faktov a dôkazov o nevine Križka podal Dr.Bukovinský, ktorého práca je málo známa a aj týmto spôsobom ju chcem vyzdvihnúť a ukázať širšej verejnosti.

Poloha

Nápis  na Velestúre sa nachádza na južnej skalnej stene vrcholu Velestúr (1254,4m). Tento vrch patrí do geomorfologickej jednotky Kremnické vrchy. Leží v strede spojnice Kremnicou a Banskou Bystricou, teda východne od Kremnice a západne od Banskej Bystrice.

Ak si dokážeme predstaviť krajinu medzi Kremnicou a Banskou Bystricou pred 1000 rokmi, a nebudeme zaťažení dnešným pohľadom na dnešnú cestnú sieť, kde cesty sú vedené prevažne údoliami zregulovaných riek a potokov (pripomínajúcich skôr kanály), tak sa  Velestúr nachádza neďaleko stredu ideálnej spojnice spomínaných miest, teda neďaleko sedla Tri kríže, odkiaľ sa cesta z Kremnice do Banskej Bystrice resp. z Banskej Bystrice do Kremnice začína zvažovať smerom dole a do druhej polovice. Neďaleko sedla Tri kríže sa nachádza vrch Velestúr, pod vrcholom ktorého sa priam ideálna kolmá stena doslova ponúka na zaznamenanie nejakého historického zápisu. Tento fakt som si overil v teréne, doteraz sa mu venovalo málo pozornosti, pričom tento nespochybniteľný fakt je ľahko overiteľný pre každého pochybovača. Bez overenia v teréne sú všetky námietky vykonštruované od písacieho stola iba nezmyslami.

V sedle Tri kríže dôležitá cesta križuje hlavný hrebeň Kremnických vrchov, ktorým zase viedla cesta smer Sever – Juh. Táto cesta (dnes v tomto úseku je červenou značený turistický chodník) vedie doslovne niekoľko krokov od slávneho nápisu. Treba upozorniť na fakt, že západne od vrcholu Velestúr sa nachádza vrch Smrečník s výhľadom na kremnickú stranu, v minulosti navštevované kultové miesto, čo svojim výskumom potvrdil aj jeden z najlepších odborníkov v tejto oblasti Dr.Rudolf Irša.

Velestúr, turistické značenie.

Rovnako treba  vziať na vedomie, že východným smerom „suchá cesta“ plynulo klesá hrebeňom do obce Horné Pršany a potom cez Radvaň do Banskej Bystrice, a že aj tu je avizovaný kameň s nápisom – tzv. Malachovský nápis, alebo nápis na Vysočine. Týmto by bolo treba venovať pozornosť v samostatnom príspevku, pretože ich objavenie, preskúmanie, rozlúštenie môžu iba pomôcť zaujať objektívnejšie stanovisko k nápisom na Velestúre. Preto nie je pravda, že nápis na Velestúre je „mimo sveta“, ako to tvrdí pochybovač a nepriateľ nápisu Vlado Uhlár.

 

Velestúrsky nápis

Velestúrsky nápis prezentoval širšej slovenskej verejnosti Pavel Križko, v roku 1868 v Letopise Matice slovenskej, ročník V., zväzok I.  Popísal samotný objav a dešifroval nápis.  Pozrime sa na časť jeho výpovede z roku 1868:

Podal som v Sokole – roku 1862 č. 10, r. 1863 č. 21 a r. 1865 č.1 – tri starobylé nápisy, z nichžto dva nachodia sa posiaľ na kremnickom pohorí, tretí však – malý to zlomok – v sbierkach Matice Slovenskej.

Ten v Sokole najsámprv uverejnený nápis pokúsil sa rozlúštiť p. M. Chovanec a podal svoje pojednanie o ňom v Sokole r. 1864 č. 1, str. 14 – 16; avšak posiaľ som nič nečítal, žeby bol niekto pokúsil sa prečítať i nápis velestúrsky a zlomkový a vyskúmať jejich obsah. Ja som sa ovšem pustil do toho, chtiac zvedeť, čo títo ctihodní svedkovia o dávnej minulosti hovoria; lež čakajúc ustavične, že podá niekto iný o nich svoju mienku, odkladal som stále uverejnenie svojich náhľadov o týchto nápisoch a výsledkov svôjho bádania. Treba však, aby niekto urobil počiatok v tejto veci, aby sa dostala do triebenia a pretriasania i aby takto vyšiel na vrch opravdivý smysel týchto nápisov. A toto ma núti, aby som ďalej neotáľal, lež sdelil i širším kruhom, čo som posiaľ vyskúmal ja. Tým viac zdá sa mi to byť na čase, ponevádž velestúrsky nápis stojí v úzkom spojení s Bolského rozpravou o Eturum-e, uverejnenou v 2 sväzku III. a IV. ročníka „Letopisu Matice Slovenskej“ na strane 39. a 40.

Aby však o týchto nápisoch i tí úplnú a na koľko možno podrobnú vedomosť mali, ktorí o nich posiaľ nič neznali, i aby tak tým ľahšie pokúsiť sa mohli o jejich rozlúštenie, držím za potrebné, pripomenúť o týchto nápisoch všetko to, čo je mne samému o nich známo.

Bolo to v lete roku 1860, keď – zanášajúc sa študovaním Kollárovej Staroitalie Slavjanskej – bol som upozornený, že i na kremnickom pohorí sú na jednom kameni jakési čiary vytesané, ktoré posiaľ ešte nikto nemohol prečítať. Zvedev toto a nemohúc dostať vodiča, vybral som sa v septembri sám na kremnické pohorie, chtiac tie čiary vyhľadať a odkresliť. No moje celodenné namáhanie bolo marné; bo som nenašiel, čo som bol vyšiel hľadať. Avšak na zpiatočnej ceste stretnul som jednoho starého, do ktorejsi z druhej strany tohto pohoria ležiacich dedín ubierajúceho sa sedliaka, ktorý sa ma opýtal, zkade idem a dovedev sa o mojej celodennej bezvýslednej práci, stál úsilne na tom, aby som dal pokoj tým čiaram, lebo je to – vraj – čarodejnícke písmo. Táto výpoveď povzbudila ešte viac moju zvedavosť i požiadal som tohože sedliaka, aby mi povedal, kde je to písmo a čo mu je o ňom známo.

„Hia,“ odpovedal ten starec na moje otázky, „tie čiary sú vykresané na jednej skale, ktorá vyzerá jako dáky hrob a leží na Smrčníku, na dobré troje strelenie od troch krížov sem k tejto – totiž k severozápadnej – strane; ale vám neradím ta chodiť, lebo je ono veru nie dobre žartovať sa s takými vecami.“

Na moje ďalšie naliehanie, aby mi povedal, čo zná o tom písme, hovoril: „Kým som ešte bol chlapcom, rozprával mi môj starý otec, že voľakedy v týchto horách riastol jeden strom a na tom strome bolo jedno zlaté jablko, ktoré strážil vojak s mečom. Tu však priletel raz tam z tade, kde to slniečko zapadá, jeden šiarkan s deviatimi hlavami a chcel to jablko sožrať, ale vojak mu to nechcel dovoliť, I strhnul sa medzi tým vojakom a tým šiarkanom boj, ktorý trval celých deväť dní a deväť nocí. Potom premohol vojak šiarkana a zabil ho. Tu vytrhlo sa z mrtvého šiarkana dakoľko pier a letelo v tie strany, kde klonieva sa zlaté slniečko za hory. Keď vojak videl, že je zlaté jablko ochránené, vzal svoj meč a vykresal ním tie čiary, čo ste ich dnes hľadali. Môj starý otec mi síce hovorieval, že má byť to písmo na tých horách, ale kdeže ho nájdeš, hriešny človeče, keď bola tá skala machom zarastená. Iba keď pre dakoľkými rokmi na týchto vrchách horu rúbali, oddrapila jedna jedľa, keď padala, ten mach z tej skaly, a od tých čias viem, kde to písmo leží. Nechoďte tam, lebo ešte raz vám vravím, že je to čarodejnícke písmo, bo tam – vraj – z toho šiarkana veľa jedu vytieklo.“

Znajúc už niečo určitejšieho miesto, na ňomž mám ten nápis hľadať, vybral som sa roku 1861 v jaseni poznovu na naše pohorie a tentokrát som lepšie pochodil. Našiel som totiž skutočne sťaby na spôsob nepravidelnej, trojplochovej prismy okresaný a hrobovému rovu, čiže mohyle podobný kameň a na ňom mnou hľadaný nápis. Kameň tento je asi 5 stôp dlhý a blízko dvoch stôp tlstý. Jeden jeho koniec leží k východu, druhý prosto k západu obrátený. Jako vyzerá jeho spodnia plocha neznám. Plocha k juhu obrátená je prázdna, lež na severnej je nápis. Kameň tento i s jeho nápisom vykreslený je na pripojenom obraze I.

Obraz I – Kameň s nápisom.

Okolo toho kameňa rozložená je od severu k juhu tiahnúca sa dosť hodná rovina, ktorá sa potom rozbehuje vo pätoro vrchových pásem. Táto rovina je najvyššie miesto na celom kremnickom pohorí, ležiac vo výške 3164 stôp nad hladinou morskou. Vyšeudaný kameň delí ju vo dve temer rovné poly, ale je viac k východu nežli k západu pošinutý. Asi na dvadsať krokov od tohto kameňa k východu kloní sa táto rovina srázne dolu a tvorí so zvolenskej strany veľmo vysoký vrch. V tomto vrchu a okolo neho v súsedných pásmach rozprestieraly sa voľakedy asi na hodinu cesty dlhé a tiež asi toľko široké bane, z níchž dobývalo sa – dľa povesti – živé striebro, čiže rtuť alebo ortúť. Takmer v prostriedku tohto územia leží i dnes ešte z troch domov záležiaca dedinka Ortúty a vyše nej asi štvrť hodinu cesty bolo ešte pred dakoľkými rokmi vídať základy budovísk, pozostavších bezpochyby z bývalých baňských stavísk. Alebo snáď stála dedina Ortúty pôvodne na tomto mieste. Niže tohto baňského územia a vyše dediny Malachova je jeden kopec, ktorý okolitý ľud Hrádkom menuje. Zreteľné stopy z týchto baň vídať tam až do dnes. Medzi iným vyteká ešte i teraz neďaleko vyše spomenutého Hrádku z neveľkej diery červeno-žltá, kremnickej a novobaňskej cele podobná voda. Taktiež vídať v juhozápadnom konci tohože baňského územia vo výške asi 1000 stôp nad hladinou hronskou jedno neveľké jezero, ktoré povstalo tým, že – keď sa jedna celá polovica vrchu prepadla – do doliny vychodivšiu priečnu chodbu čiže štollnu zasypalo a tým zpätená voda von jamou vytisknutá bola a v korytnej priehlbine jazero utvorila. Tieto bane maly voľakedy patriť kráľ. slob. mestu Zvolenu, ktoré za starodávna tiež ku jednote baňských miest prislúchalo. Tie vrchy, v nichž rozprestierajú sa tieto starobylé bane, vždy patrili ku zvolenskému zámku a sú posiaľ z čiastky kráľovským majetkom.

Roku 1865 na začiatku oktobra počul som – cestujúc cez kremnické pohorie do Baňskej Bytrice – od jednoho so mnou idúceho sedliaka, s nímž som sa bol dal o vyššie spomenutom nápise do rozprávky, že na tej istej rovine, kde tento nápis leží, má byť i viac takých znakov a čiar a že on sám zná, kde ležia niektoré z nich. Následkom toho vybral som sa bol po dakoľkokrát zase na tú rovinu hľadať tie znaky a čiary, lež okrem chotárnych kremnických a zvolenských znakov nenašiel som nič, až napokon dňa 12. novembra prišiel som cele náhodne na jeden veľký nápis. Bola totiž toho dňa krutá zima a ostrý východný vetor bral so sebou veľkú osuheľ zo stromov, čo ma tak premrazilo, že som bol prinútený hľadať útulok za skaliskom na juhovýchodnom konci tejže roviny strmiacim a kroz obecný ľud Velestúrovou Skalou, alebo v krátkosti Velestúrom, Veleštúrom, i Vereždúrom nazvaným. Tu vidiac v jednej pukline chlp suchej trávy a chtiac si k sohriatiu skrehlých rúk oheň rozložiť, vystúpil som na jeden výklenok tejže skaly a lapil sa ľavou rukou na protivnej stene narasteného machu, abych pravou mohol dostať túže suchú trávu. Avšak mach ten, ktorého som sa držal, zostal mi v ruke a na skale kde bol prú prirastený, objavili sa mi niektoré kreslené čiary. Zbadav tieto, odstránil som hneď všetek mach z celej tej skalnej steny i odkryl som k nemalému svôjmu prekvapeniu na priloženom obraze IIb vykreslený nápis.

Obraz IIb – Velestúrova skala.

Nápis na Velestúre – súčasná podoba.

Obraz IIb predstavuje Velestúrovu Skalu, a číslice „1, 2, 3, 4“ označujú miesto nápisu.

Spomenutá zima urobila mi nemožným dlhšie bavenie-sa a dokonalé odkreslenie Velestúrovej skaly a na nej vytesaného nápisu i prinútila ma ku skorému návratu. Na spiatočnej ceste zastavil som sa pri tak zvanej Dievčej Skale (Dievčich skál jest viacej na Slovensku), abych ju poobzeral. Táto asi dve siahy vysoká a 8-10 stôp tlstá skala vzdialená od Kremnice niečo vyše pol hodiny cesty k východu a leží v hore temer pri samom vrchovci vrchu Stôssu k polnočnej jeho strane Dievčia Skala podobná je sťaby schválne vykreslenému stĺpu a záleží zo samých vodorovne na sebe navrstvených kamenných tablíc. Na ňu možno pristúpiť iba z hornej strany úzkym chodníčkom, ináče je úplne nedostupná. Z oboch jej bokov rozložený je celý rad jej podobných menších i väčších skalín. Vrchovec Dievčej Skaly je silno zarastený machom a hrbovatý a pod ňou ležia v rumoch svrchovca opadavšie kamenné tablice. Pri týchto som konečne – chtiac sa zohriať – urobil oheň a potom som začal prehŕňať tie rumy. Pri tejto práci padnul mi do očí jeden asi 1 – 1,5 palca hrubý, na desať palcov dlhý a deväť široký kus z jednej kamennej tablice. Ten bol na jednej strane úplne machom zarastený. Odstrániv z neho tenže mach, našiel som na ňom zlomok z jakéhosi nápisu.

Obrazec III – kamenná tablica nájdená na vrchovci Dievčinej Skaly.

Ešte majú byť niektoré nápisy na kremnickom pohorí, avšak vzdor všetkému úsilnému pátraniu nepodarilo sa mi vynajsť ich viac, než tieto tri.

Nemajúc po ruke viac starobylých azbúk, nutno mi bolo prvotne srovnávať čiary a písmeny, nachodiace sa v kremnických starobilých nápisoch s písmenami v Kollárovej Staroitalii poznačenými, a vynímajúc niekoľkých písmen, našiel som tu všetky tieto znaky, pravda nie hneď v azbukách na prvej tablici udaných, lež častejšie iba v nápisoch sem i tam roztratené a začasto v okrúhlejšej alebo hranatejšej podobe prichodiace, čo mi ovšem krušnú krem toho prácu nemálo obťažovalo.

Na stranách 78 až 84 ďalej nasleduje podrobná analýza jednotlivých znakov, po ktorej následne Pavel Križko pokračuje:

Takto by teda boly prebraté všetky v kremnickom a velestúrskom a zlomkovom nápise nachodiace-sa písmeny. Pokúsime-li sa teraz podľa dosavádneho vysvetlenia jednotlivých písmen prečítať velestúrsky nápis, bude znieť nasledovne:

Riadok 1: prěchachsilianotmoranezru
Riadok 2: michkremenitjuteturvivsiagra
Riadok 3: daiběgodepoturudvěstěte
Riadok 4: osmdst

Rozdelíme-li ho na jednotlivé slová a vety, budeme môcť hneď lepšie videť jeho smysel; teda:

Riadok 1: prěchach silian ot morane, zru-
Riadok 2: mich kremenitju te turv i vsia gra-
Riadok 3: da; i bě gode po turu dvě stě te
Riadok 4: osmdst

Kto čítal Bolského poznámky o Turove, tomu je smysel tohto nápisu jasný. Lež porozoberajme máličko jednotlivé slová a vety v tomto nápise.

V slove „prěchach“ alebo lepšie vyslovené „prijechach“ každý môže ľahko zbadať koreň „jach“ –ať, ktoré slovo je posiaľ v užitku u Poliakov i na severovýchodnom Slovensku až po zvolenskú stolicu. Toto slovo znamená to isté, čo slová „ísť, kráčať, stúpať“ alebo čo nemecké „marschieren“. S koreňom sliata predložka „pri“ je každému známa. Celé toto slovo stojí v minulom čase a znamená v terajšej mluve toľko, čo „prijachal“ alebo „prišiel“.

„Silian“ je vlastné meno a síce v jednotnom na mieste množného počtu užité, jako na príklad v národnej piesni „Všetci sme Slovania tam od sňažnej Tatry; – Čech, Poliak, Rus, Horvát atď.“. Toto meno označuje bezpochyby ten istý národ, ktorý spomína Bolský pod menom „Silingi“.

„Ot“ je to isté, čo i naša predložka „od“.

„Morane“. Morana bola u starodávnych Slovanov bohyňou smrti, no v tomto nápise sú tie slová „ot morane“ iba obrazom, slúžiacim k označeniu tej istej svetovej strany, ktorú Bolský sťa „septembrio“ udáva, teda strany severnej. Môžeme tu teda celkom bezpečne užiť na miesto slov „ot morane“ zreteľnejší výraz „od severu“ alebo od „polnočnej svetovej strany“.

Vo slove „zrumich“ je koreň „rum“, toľko, čo „srúcanina, sborenina“, teda „zrumich“ znamená „srumil, srúcal, v rumy, srúcaniny obrátil, sboril“. I tu poukazuje koncovka „ich“ na to, že toto sloveso v minulom čase užité.

„Kremenitju“. Mám za to, že v tomto slove každý vidí hneď na prvý pohľad „Kremnicu“, ktorá bola kedysi – podľa svedoctva Bolského – predhradím turovským. I Bolský píše, že sborivše Turovo, Silingovia a či Silianii Kremnicu úplne znivočili.

Slovičko „te“ užívajú posiaľ Horvati sťa spojku s významom „teda, a, i“. Okrem „te“ píšu ho i „ter“ v tom istom smysle (Je to bezpochyby do drievnej Slovančiny vošantročený latinizmus).

„Turv“. Či toto slovíčko nemá znieť „Turov“ alebo „Turovo“, dľa Bolského „Eturum, Eburum“, označujúce marahánskym kniežaťom Turom vystavané mesto? Možno, že sú dve v ňom chýbajúce samohlásky „o“ kroz toho ktorý velestúrsky nápis voľakedy vyryl, buďto z nedopatrenia, buďto schválne vynechané, alebo zvalo sa to mesto v tých časiech, kým ešte stálo, alebo v ktorých bol tento nápis vyhotovený, Turv-om a nie Turovom. Ja ho mám za totožné s mestom „Eturum“, v Bolského baňskomestských pamätnosťach  spomínaným. Prečo sa však v tomto nápise najprú Kremnica a len potom Turovo (Bolský rozpráva tieto deje v jejich prirodzenom poriadku, totiž tak, jako sa boly po sebe udaly) spomína, keď od severu prišli Siliani najprú bližšie sebe Turovo a len potom ďalej k juhu ležiacu Kremnicu sborili, neviem si vysvetliť. Či snáď mala byť v tomto nápise hlavne Kremnica a Turovo iba pobočne a mimochodom spomenuté? Ostatne táto vec ani mak nemýli smysel v nápise.

„I vsia grada“. „Vsia“ znamená „všetka, všetky, každý“ a slovo „grada“ toľko, čo „hrady, hradby, pevnosti, zámky“. Ktoré hrady sa tu rozumejú, či totiž hradby pred a za Kremnicou vystavené, ktoré spomína Bolský, a či okolo dávneho Turova ležiace hrádky, jejichž pozostatky po dnes vídať, nemožno udať s presnou istotou. Možno, že oboje, ba možno, že vôbec všetky hrady a pevnosti v dávňajšom kniežatstve marahánskom a či moravanskom.

„I bě“, alebo – vypíšeme-li každý hlas – „bie“ znamená to isté, čo pomocné časoslovcia „bol, bola, bolo“. Smysel je „i bolo“.

„Gode“. „God“ znamená v ruskej reči „rok“, v horvátskej „čas“ (rok v horvátštine je „godina“). Jeho smysel vo velestúrskom nápise je „rok, rokov“, alebo je to miestny pád (locativ) bez predložky a má znamenať toľko, čo „[v] roku“.

„Po Turu“. Kto je tento Tur? Máme-li rozumeť staroslovanského vojenského boha Tura, ktorý bol pod menom Velesa i pastierskym bohom a ochraňoval stáda a či to marahánske knieža Tura, o ňomž píše Bolský, že založil mesto „Eturum“? nesnadno síce domakať sa tu úplnej určitosti, avšak ja mám za to, že tu treba rozumeť tohto poslednejšieho; bo dľa Bolského boly mestá Turovo a Kremnica asi okolo roku 280 po Kr. sborené a naši predkovia sotva mali svojho boha za tak mladého; naproti tomu máme-li pred očima tú okolnosť, že Banius čiže Konez – dľa Tacita Vannius – začal panovať okolo roku 20. po Kristu Pánu a že bol knieža Tur jeho predchodcom, tedy nám jasne vysvitne, že tento Tur panoval nad týmto okolím asi na počiatku kresťanského letopočtu, a tak teda sú i v tomto nápise roky po ňom počítané a to síce pravde podobno od začiatku jeho panovania. Tým sa dá vysvetliť i to, že v tomto nápise použitý pohanský letopočet srovnáva sa s Bolského letopočtom kresťanským. Alebo snáď bol Bolskému velstúrsky nápis a jeho smysel a obsah známy a on anmiesto pohanskej použil kresťanskú formu v letopočte.

„Dvě stě te osmdst“ alebo po našsky písané „dvie stie te osmdst“ znamená dľa terajšieho vyslovenia „dve sto i (môžeme vziať i „te“ = „tiež“) osemdesiat“. V ostatnom slove je bezpochyby vynechaná písmena „e“ za písmenou „d“ i maloby to slovo vlastne znieť „osemdest“. Bolský udáva, že boly Turovo a Kremnica sborené okolo roku 280. po Kristu Pánu a velstúrsky nápis hovorí, že to bolo roku 280 po Turovi. Oboje to vychodí asi na jeden a tenže čas.

Vysvetlivše si takto jednotlivé slová, povedzme si teraz už, jako znie tento nápis v terajšej mluve. Je on nasledujúci:

„Prišiel Silian od severu, sboril Kremnicu a Turovo i všetky hrady; i bolo rokov po Turovi 280.“

A čože obsahuje v sebe ten zlomok z nápisu?

Jeho obsah je tento:

Riadok 1: Věsnebog…
Riadok 2: ziart…

alebo rozdelené na jednotlivé slová:

Riadok 1: Věsne bog…
Riadok 2: ziart…

totiž: „Vesne boh[yni] (bezpochyby stálo ďalej: obecané alebo posvätené) žiart [visko]“ čiže oltár. Koľký bol voľakedy tento nápis a čo všetko obsahoval neznám; avšak i týchto dakoľko z neho pozostavších slov dostatočne na to pokazuje, že Dievčia Skala v kremnických horách bola kedysi bohyni Lade alebo Vesne, i Devanou zvanej, posvätnou obetnicou.

Jako z posavádneho pojednania vidno, je i velestúrsky i zlomkový nápis nápisom slovanským.

Tu však povstáva otázka, či znali Slovania už pred sv. Kyrillom písmo? Mnohí neprajníci Slovanstva, obzvlášte medzi Nemcami a Maďarmi, zvykli zásadne upierať slovanským národom vzdelanosť, ba ešte len i vlohy a súcosť k nadobudnutiu-si vzdelanosti a následkom toho i písmo. Na dokázanie tohto svojeho tvrdenia nemajú ovšem žiadnych dôvodov okrem svojej bezmedznej zášti a nenávisti a pritom temer úplnej nevedomosti o slovanských pomeroch a dejinách. Kto však si neťažil poobzerať sa po dávnej minulosti slovanskej a pátrať po – žiaľbohu – nemnohých zbytkoch z drievneho verejného i súkromného života slovanského; kto bedlive povážil ten stav, v ktorom nachodili sa či už jednotlivé vetve a či i celé Slovanstvo pred vystúpením sv. slovanských blahozvestov na pole verejného účinkovania a práce; kto drievne slovanské náboženstvo, státne sriadenie, obchody, priemysel a vôbec celý i rodinný i verejný spoločenský život so životom, náboženstvom a inými tomu podobnými vecmi iných drievnych národov bedlive porovnal a pritom i tú okolnosť z očí nezpustil, že kadenáhle duch ľudský až po istý stupeň vo svojom vývine dokročil, bez ohľadu na národnosť isté nové neodbytné potreby počitovať počne a im voľky nevoľky vyhovieť je prinútený; kto, hovorím, toto všetko urobil: ten nebude ani najmenej o tom pochybovať, že Slovania už dávno pred sv. Kyrillom znali a mali svoje písmo.

Na tomto mieste ukončím Križkovo svedectvo, ktoré som si prepožičal z jeho článku “Starobylé nápisy na kremnickom pohorí” a nasmerujem svoj pohľad na samotnú osobu Pavela Križku.

Pavel Križko

Najdôležitejšou postavou celej kauzy velestúrskeho nápisu (epigrafu) je kremnický archivár Pavel Križko. Za svoj objav, prekreslenie po odliatí, za dešifrovanie teda rozlúštenie nápisu sa mu dostalo málo vďačnosti, zato veľa urážok, osočovania a dokonca bol obvinený, že sám bol organizátorom výroby falzifikátu – teda nápisov. Nepochopenie u časti slovenskej inteligencie, ktorá takto len vykonávala neslovenské túžby, poznačili aj jeho potomkov, jeho deti a vnuci sa museli a dodnes musia boriť s obvineniami vznesenými na osobu Pavla Križka.

Asi najlepšiu charakteristiku Križka a jeho diela podal Jaroslav Mazůrek v knihe Kremnický montanista. Dovolím si citovať z tejto zaujímavej knihy, rovnako nižšie pri heslách K.K.Zechenter a Michal Matunák.

Pavol Križko sa narodil 30.mája 1841 v Banskej Bystrici. Tu chodil v rokoch 1848-1851 do normálnej (základnej) školy. Roku 1855 sa zapisuje na gymnázium. Venuje sa najmä histórii. Ako žiak IV.triedy gymnázia študuje stručne záznamy rodinnej kroniky, ktorú našiel u otca a dopĺňa ju správami o svojich predkoch, ktoré zistil v cechových archívoch. Tak vzniká prvých 17 strán prvej historickej práce Pavla Križka pod názvom Dejiny rodiny Križko. Križkove sľubne započaté štúdium ohrozili zlé finančné pomery v rodine. Ako študent V. triedy gymnázia podáva si Pavel Križko žiadosť o prijatie na uprázdnené miesto učiteľa v Kremnici. Roku 1861 nastupuje na kremnickej evanjelickej škole s nádejou, že sa bude môcť vrátiť k štúdiám. No táto jeho túžba sa nesplnila. Prvých 10 rokov pôsobí Pavel Križko ako učiteľ. Vedľa svojej činnosti učiteľskej, kantorskej a ľudovovýchovnej, neustále navštevuje mestský archív.V prvých rokoch ho zaujala postava Juraja Langsfelda, dobrovoľníka z rokov 1848-1849, neskoršie začínajú pútať jeho pozornosť staré nápisy a písmo vôbec a čoskoro ako obyvateľa Kremnice aj baníctvo. Na základe zisteného materiálu z mestského archívu začína Pavel Križko písať historické články, ktorými prispieva do slovenských odborných a ľudovýchovných časopisov. Po založení Matice slovenskej sa intenzívne zapája do jej činnosti. V Kremnici spolupracuje s lekárom a spisovateľom Gustávom Kazimírom Zechenterom – Laskomerským a profesorom (gymnaziálnym) Frankom Štubňom. Prispieva do rôznych časopisov, napr. do Paulínyho Sokola (článok o Jánovi Jiskrovi), do Pešťbudínskych vedomostí atď. Neskoršie sa Križko stáva kremnickým archivárom. Pri svojom nastúpení na nové miesto sa Križko zaväzuje, že uvedie do poriadku celý archív. Tak starší listinný materiál, ako aj mestskú registratúru od roku 1699, ktorá si vyžadovala náležité usporiadanie. Tento svoj záväzok  Pavel Križko aj svedomite splnil. Keď v roku 1874 navštívili členovia Uhorskej historickej spoločnosti na svojej študijnej ceste i kremnický archív, s Križkovou pomocou mohli podať v krátkom čase prehľadnú správu o stave kremnického archívu. Hoci s ohľadom na hodnotnú prácu povolilo mestské zastupiteľstvo Križkovi ročne 150 zlatých ako osobitný príplatok, bol jeho archivársky plat malý a nepostačoval pre neprestajne vzrastajúcu rodinu. Výchova detí a časté choroby nútili Križka aby sa uchádzal o miesto účtovníka, ktoré bolo lepšie platené. Roku 1877 sa skutočne stal mestským účtovníkom. Tento úrad zastával až do roku 1889. Ako mestského úradníka poverilo mestské zastupiteľstvo Križka v rokoch 1881-1888 správou bane Karol. O činnosti bane vydával Križko každoročne správy, neskoršie mu mesto zverilo aj správu lesov. Bolo treba dať ráznym spôsobom do poriadku lesné a banské hospodárstvo mesta, zruinované nesvedomitými a chamtivými úradníkmi. Po roku 1900 sa opäť vracia do archívu. Ako archivár ochotne radil historikom, ktorí sa naňho obracali s prosbou o poskytnutie materiálu k určitým témam. Po dlhoročnej práci v ťažkých podmienkach Križko ťažko ochorel na obličky a dňa 25.marca chorobe podľahol.

Pamätná tabuľa Pavla Križku umiestnená na dome, kde žil a pracoval (dom s popisným číslom 397/18)

Pavol Križko, významný historik, archivár, kultúrny činiteľ a popredný slovenský národný dejateľ, upozornil na seba už ako študent gymnázia v rodnej Banskej Bystrici. V tom čase sa venoval najmä písaniu povestí a básní. Križkovo národno-emancipačné úsilie kladne hodnotil aj jeho priateľ a prvý kritik jeho tvorby P.Dobšinský. Dokladá to list z 2.decembra 1859, v ktorom píše: „Vaše úmysly národu sa obetovať a všetko, čo je dobré dľa síl a schopností napomáhať, sú veľmi chválitebné…“ Križko aktívne pôsobil vo viacerých slovenských spolkoch, bol jedným zo zakladateľov Matice slovenskej v roku 1863 ako 20-ročný a v roku 1890 Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Bol aj členom viacerých spolkov – Slovenského vzdelávacieho spolku v Budapešti, Tatrína, Slovenského akademického spolku vo Viedni. V roku 1874 sa stal členom Maďarskej Historickej spoločnosti, v roku 1893 Tekovského historicko-archeologického povereníctva. Publikoval vo viacerých časopisoch a novinách, ako Evanjelických cirkevných listoch, Letopise MS, Národných novinách, Slovenských pohľadoch, Zborníku muzeálnej slovenskej spoločnosti, Pešťbudínskych vedomostiach. Po roku 1864 sa venoval najmä písaniu historických článkov. Rok 1872 je v živote P. Križku medzníkom. Dňa 16. apríla 1872 bol vymenovaný za archivára mesta Kremnice. Tu, v nedobrom pracovnom prostredí, začal systematickú prácu usporadúvania bohatého, ale zanedbaného archívu mesta. Práve Pavlovi Križkovi prináleží zásluha na vzniku skutočného archívu mesta Kremnica. Počas jeho pôsobenia v Kremnici pokračoval v aktívnej činnosti aj na národnom poli. Keď v roku 1864 prebiehala medzi Slovákmi akcia na podporu MS „Sbierajme sa“, v Kremnici sa tejto úlohy ujal P.Križko. Spolu s G.K.Zechenterom – Laskomerským sa P.Križko aktívne zúčastňoval aj na zbierke Dom MS a v rokoch 1871 – 1875 bol doručovateľom matičných spisov pre členov kremnického jednateľstva. P.Križko ako literát, vedec a národovec udržiaval rozsiahly písomný styk nielen s poprednými osobnosťami slovenského národného a kultúrneho života, ale aj s poprednými vedcami a spisovateľmi v Čechách, dokonca aj s maďarskými historikmi a archivármi. Korešpondencia P.Križku uložená v Štátnom ústrednom archíve SK v Bratislave dokladá čulý písomný styk s maďarskými historikmi, ako bol Viliam Frankl Franknoi, Alexander Szilágyi a Ladislav Fejérpataky. P.Križko sa tešil veľkej úcte a vážnosti maďarských historikov. Dokumentuje to viacero listov, napríklad list z 5.februára 1897, v ktorom Szilágyi vyslovuje pochvalu P.Križkovi za uverejnený príspevok v časopise Századok – Bethlen Gábor király Kormocbánya (Kráľ G.Bethlen v Kremnici). P.Križko sa počas pôsobenia v Kremnici postavil na čelo kultúrneho diania meste. Vyčlenením zbierok z archívu mesta sa stal i zakladateľom mestského múzea v roku 1889. Na jeho podnet vznikol v Kremnici filatelistický spolok Album. Ďalej sa stal zakladateľom Tovarišského spolku, ktorého úlohou bolo vzdelávanie tovarišov vo všetkých potrebných vedomostiach bez ohľadu na náboženstvo a národnosť. Odštiepením časti členov Kasína v Kremnici vznikol meštiansky čitateľský spolok, ktorý si zvolil za predsedu P.Križku. Kultúrny život zároveň prebiehal aj v Križkovom súkromí. Známe boli nedeľné spoločenské popoludnia alebo večery, ktoré Križkovci usporadúvali pre rodinu a bližší okruh priateľov. Poriadali sa tu recitačné vystúpenia, divadelné predstavenia a iné podujatia. „Patrilo k črtám jeho osobnosti stavať sa aktívne k výzvam vedeckých pracovníkov , spisovateľov, redaktorov, ale aj obyčajných ľudí… je prítomný i duševnou i hmotnou podporou.“ – tak zhodnotil Pavla Križku jeden z jeho priateľov Pavol Mudroň. Pavol Križko na výzvu Svetozára Hurbana Vajanského v roku 1880 prispel do Slovenských pohľadov prácou – „Kremnická komora a jej grófi“. Zároveň na prosbu redaktora Petra Rovnianka viacerými prácami prispel aj do Amerikánsko-slovenských novín, ktoré vychádzali v USA v Pittsburgu (Feruľa, 1899, Starodávny veštec a povesť Anna, 1901). Križkova aktívna činnosť na poli slovenského národného života sa prejavovala nielen vo sfére duchovnej, ale aj v priamej finančnej pomoci pre hospodárske pozdvihnutie Slovenska. Jeho podporu môžeme sledovať pri založení Hornouhorskej Tatra banky(1885) i pri vzniku nového podniku pre mechanickú a elektrotechnickú industriu v Žiline. Pavlovi Križkovi patrí úcta aj za štedrú finančnú podporu chudobným slovenským študentom, hoci sám bol v neustálej finančnej tiesni. Dokumentuje to viacero zachovaných listov, napríklad list Jána Rumana zo 7.júla 1847: „Môj drahý druh Dušan (Ruppeldt) odovzdal mi podporu Vaším blahorodím jemu láskavé doposlanú v obnose 20 zl….vďaka Vám za to, úprimná srdečná vďaka“.

Pavol Križko svojou činnosťou prispel aj k zbližovaniu s českou kultúrou ba s českými kultúrnymi a vedeckými osobnosťami. Stýkal sa s takými osobnosťami, ako bol český filológ prof. František Pastrnek, ktorý Križku osobne v Kremnici navštívil, ďalej s veľkým českým spisovateľom Aloisom Jiráskom, ktorý pri písaní románu z čias husitského vysťahovania našiel v P.Križkovi vzácneho priateľa a pomocníka v oblasti histórie. Za pomoc venoval A.Jirásek P.Križkovi druhý zväzok románu Bratství: „Pamiatke P.Križku, šľachetného národovca slovenského“. Tejto pocty sa však už Križko nedožil, pretože krátko pred jeho vydaním zomrel. Dielo, ktoré P.Križko vytvoril, je svedectvom jeho osobných vlastností. Hovorí a presile pracovitosti, usilovnosti a obetavosti vedca, historika a významného národného dejateľa. V tomto duchu vychoval aj svojich potomkov, z ktorých sa viacerí stali významnými osobnosťami v oblasti kultúry, vedy a techniky.

Práce Pavla Križka o velestúrskom nápise.

Hlavným dielom Pavla Križka je práca “Starobylé nápisy na kremnickom pohorí“, ktorý opublikoval Letopis Mastice Slovenskej Ročník V. Sväzok I., Banská Bystrica, 1868. V prílohe tohto Letopisu sú 3 prílohy – kresby nápisov na Smrčníku, Velestúre a z úlomku spod Dievčej skaly.

Pavol Križko podrobne opisuje okolnosti, ako ho pri hľadaní prvého nápisu miestny sedliak dôrazne varoval, aby ho nehľadal, že je to čarodejnícke písmo, bo tam vraj „zo šiarkana veľa jedu vytieklo“. Križko kameň našiel, znaky opísal a uverejnil.

Križko potom opisuje, akým zvláštnym spôsobom v chladnom počasí  našiel druhý nápis na Velestúrovej skale, a tento názov považuje za hlavný. Tretí nápis Križko objavil na malom úlomku pod dnešným Kremnickým Štósom, pod jeho severným skalným útvarom, zvaným Dievčia skala.

V ďalšom Križko podáva svoj výklad – prepis nájdených znakov a celých slov. Vidno, že v tejto problematike mal prečítané takmer všetko, čo v tom čase bolo možné pozháňať v rôznych jazykoch v tej dobe.

Skúšobný kameň (Cvičná skala).

Výstižnejšie pomenovanie bližšie realite je: Takzvaný skúšobný kameň. Neprajníci P.Križka prišli s teóriou, ktorá znela, že umným pôvodcom nápisov bol Pavol Križko, kresličom J.B.Klemens a písmo do skaly ryl Moravčík, obuvník z Kremnice.

Tento tzv. Skúšobný kameň sa nachádza v Zechenterovej záhrade, ktorá sa nachádza neďaleko centra mesta v jej JV časti. Zechenterova záhrada je vlastne pozemkom s drevinami, kríkmi, kvetmi, trávnikom, s viacerými chodníkmi pre prechádzky, a práve pri ceste nad touto záhradou leží tento „dôkaz“.

Tzv.  “Skúšobný kameň” sa nachádza v Zechenterovej záhrade.

Galéria bádateľov 19. storočia  a zač.20.storočia

Jozef Božetech Klemens

Jozef Božetech Klemens (1817 1883), maliar, sochár, technik a prírodovedec, sa ako priateľ P. Križku zaujímal o jeho objav. Spolu s ním bol pri odliatí nápisu na kameni na Smrečníku a prekreslil ho do známej publikovanej podoby. Jeho ďalší presný podiel na jeho výskume, vylúštení je zrejmý z detailného skúmania všetkých dostupných archívnych dokumentov.

Je len smutným faktom, že aj Klemens bol namočený do údajnej kauzy velestúrskych falzifikátov, kedy ho M. Matunák označil ako kresliča nápisov, podľa želania pôvodcu nápisov P. Križka. Aj Klemensovo meno tak bolo pošpinené.

Okrem prepisov a odliatkov je hlavným Klemensovým príspevkom  článok “Dodatok ku nápisom runoslovanským v horách Kremnických“, ktorý bol rovnako ako Križkov článok uverejnený v Letopise Matice slovenskej Ročník V., sväzok I., Banská Bystrica 1868. Nasleduje hneď po Križkovom príspevku. Okrem popisov kameňov, vlastnej interpretácie, je v príspevku aj zaujímavá informácia, ako sa výlet 22 pútnikov (z toho 9 žien) 25.8.1868 skončil rozčarovaním, pretože „okolo náhrobného kameňa našli sme zem rozhádzanú, skaly rozmetané, a kameň písmenami ku zemi nachýlený. Kto tu kopal a čo našiel nezná sa. Nápisu nestalo sa nič.“

Klemens vyrobil 20 sadrových odliatkov malého nápisu (Dievčia skala) a po 2 odliatky nápisov zo Smrčníka a Velestúra. Klemensova práca je dôležitá aj preto, lebo v nej spomína ďalšie nápisy z územia Slovenaska. Niektoré z nich sa aj podarilo nájsť.

Gustáv Kazimír Zechenter – Laskomerský

G. K. Zechenter Laskomerský bol veľmi dobrý priateľ P. Križka, obaja jeden čas bývali v jednom dome, pomáhali si, obom im v jeden deň osadili pamätné tabule (1932), obaja majú po sebe pomenované ulice v Kremnici.

V knihe Kremnický montanista je rovnako obsiahla charakteristika G. K. Zechentera – Laskomerského. Keďže nie je „hlavnou  postavou“ našej kauzy (hlavnými sú Križko, Matunák), uvediem iba skrátenú verziu:

Gustáv K. Zechenter – Laskomerský (1824-1908) – lekár a spisovateľ. Jeho činnosť však bola oveľa všestrannejšia. Okrem lekárskeho povolania a literárno-publicistickej práce  bol aj uznávaným geológom, mineralógom, botanikom, verejným činiteľom, národným buditeľom a maliarom. Vyše polstoročia pomáhal všestrannému rozvoju slovenského národného života. Za aktívnu činnosť bol za trest preložený z Brezna do Kremnice v roku 1868.V tom čase to bola neľahká prax. Kremnickí baníci žili vo veľmi biednych pomeroch…  Známe je jeho priateľstvo s významným slovenským geológom Dionýzom Štúrom, v Kremnici sa zblížil s Pavlom Križkom, spolu sa zúčastňovali matičných aktivít. Osobne sa poznal a stretal v Pešti s Jánom Kollárom, vo Viedni poznal Ľudovíta Štúra, v Modre Janka Kalinčiaka a iných štúrovcov, v Brezne sa stýkal s Jánom a Samom Chalupkovcami, dopisoval si s J.M.Hurbanom , Jankom Franciscim, Pavlom Dobšinským a inými. Obdobie prežité v Kremnici bolo najplodnejším obdobím jeho života.

Vo svojich Pamätiach sa G. K. Zechenter Laskomerský vyjadril, že písmo nápisov na Velestúre je venetské a nápisy sú písané týmto italickým štýlom.

Ján Petrikovich

Dr. Ján Petrikovich publikoval svoj príspevok o nápise v Malachovskej doline v Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti, č.5, roč.VII., r.1905. Tento nápis sa neskôr akosi „vytratil“, ale podľa niektorých správ ešte existuje a „čaká“ na svojho znovuobjaviteľa a lúštiteľa.

Zaraďujeme ho do „galérie velestúrskych autorov“ aj preto, lebo prieskum nápisu na Vysočine by mohol dokázať vinu či nevinu Križka a jeho priateľov.

Martin Žunkovič

Tento major c. k armády z Kroměříža, pôvodom Slovinec, sa ku velestúrskym nápisom vyjadril vo svojom diele Slawische Runen-Denkmäler (Kroměříž,1915). Venuje mu necelé 4 strany, pozornosť venoval aj Smrčníku a Malachovskému nápisu, ktorý uverejnil Ján Petrikovich.

Bôžik na Smrčníku.

Žunkovič sa jednoznačne prikláňa na stranu obhajcov pravosti velestúrskeho nápisu, preberá preklad Križka. Silian je podľa Žunkoviča pán zo Žiliny, mesta s hradom pri Váhu. Tur je identický s Turčianskou župou, Morana je názov hraničnej oblasti. Nápis bol podľa Žunkoviča vysekaný na najkratšej spojnici Kremnice s Banskou Bystricou.

Táto práca je dôležitá aj preto, lebo sa tu spomínajú podobné iné nápisy z celého Slovenska: Havrania skala, Hronec, Inovec, Nová Lehota, Bogliarka, Sabinov, Kriváň, Ružomberok.

Galéria bádateľov 20.storočia a zač.21.storočia

Vojtech Bukovinský

Dr.Vojtech Bukovinský má najväčšiu zásluhu v tom, že článkom “Dešifrovanie legendy o velestúrskom epigrafe” v Zborníku Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici, č.5, r. 1986 uviedol na pravú mieru množstvo informácií.

JUDr. Vojtech G.Bukovinský (1.1.1916 – 28.8.1989) bol právnik, ktorý sa počas svojho plodného života stal známym svojim úsilím poznávať pravdu v oblastiach histórie, archeológie, jaskyniarstva a v príbuzných odvetviach. Jeho práca “Dešifrovanie legendy o velestúrskom epigrafe” je pomerne neznáma, aj keď svojim významom je priam povinným čítaním pre každého záujemcu v kauze Velestúr. Svojim významom je tak dôležitá, že by si zaslúžila úplný prepis. V skrátenej verzii podávam jej hlavné myšlienky, v závere to bude však často doslovne citované.

V. Bukovinský bol pobúrený článkom v Novom Slove č.4 z roku 1972, kde bol opätovne Pavol Križko obvinený z falzifikátorstva. Preto po práci na dešifrovaní nápisov v Bodine sa začal venovať Velestúru, a urobil tak precízne, pátral priamo v archívoch, miesta osobne navštívil, a výsledok sa dostavil.

Bukovinský podal celú genézu, ako P.Križko našiel „hrobový nápis“ v roku 1861, a v roku 1864 (presne 12.11.1964) aj epigraf na Velestúre. Po ich publikovaní v časopise Sokol (roč.1862,1863 a 1865) tieto nápisy nikto nespochybnil. Oba nápisy boli voľne prístupné, ich autenticita overiteľná. Sám Križko podľa Bukovinského by sa asi ťažko odvážil vykresať venétske litery do skál v prostredí vtedajšej Kremnice, kde si to mohli ľahko overiť miestni Nemci, maďarskí úradníci, dôstojníci honvédskej posádky alebo organizovaní turisti. Pavol Križko bol až do svojej smrti váženým občanom Kremnice.

Bádateľ D.Žunkovič takisto o nápise nepochyboval, nápis aj odfotografoval a o jeho pravosti vlastne do roku 1928 nikto nepochyboval. Až práca Michala Matunáka z roku 1928 spustila lavínu obvinení, pričom však táto Matunákova argumentácia pozostáva z niekoľkých viet, a poznámka o spolupáchateľoch Križkovi, Klemensovi a Moravčíkovi bola vsunutá do poznámky pod čiarou. Takže pár viet, a čo všetko zmôžu také vety, keď sa ich chopia „odborníci“.

Bukovinský postupne uvádza argumenty v prospech pravosti nápisov : kresličom nemohol byť Klemens, pretože ten v tom čase pôsobil v Žiline a železničné spojenie vtedy ešte neexistovalo.

Aj druhý údajný spolupáchateľ obuvník Moravčík vraj trénoval vysekávanie rún v Imrišovskej záhrade okolo roku 1860. Logika tejto konštrukcie je absurdná: nikto majstra čižmárskeho šidla a kopyta sekať nevidel, nevie sa, kto by ho platil, a je absurdné, aby sochár a maliar Klemens poslal sekať písmená a znaky obuvníka! Navyše každý si aj dnes, v 21.storočí môže overiť spôsob sekania znakov na oboch kameňoch.

Bukovinský si všimol recenziu dr.Viléma Pražáka v ročenke Bratislava (1929), ktorá vyšla ako časopis učené společnosti Šafaříkovy. Pražák vypustil do obehu veľmi závažné klamstvo, keď napísal, že Michal Matunák bol očitým svedkom toho, ako sa tieto nápisy vyrábali ako falzifikáty. Táto jasná lož sa neskôr preberala ďalej, bola prebratá aj do prvej slovenskej encyklopédie v roku 1932 (Slovenský náučný slovník, Bratislava –Praha 1932), ktorej zostavovateľom bol aj dr. Vilém Pražák… A nikomu nenapadlo overiť si, že Michal Matunák sa narodil v roku 17.júla 1866, teda „očitý svědek Michal Matunák“ nebol v rokoch Križkových nálezov a publikovania (1862-1865) ani na svete! Dr.Bukovinský to jasne zhrnul : Dr.Vilém Pražák zámerne a očividne klamal. O tom, čo ho k tomu viedlo, sa tu šíriť nemienim.“

Dr.Bukovinský si ďalej všíma argumentáciu MUDr. Gustáva Zechentera – Laskomerského, ktorý vo svojom životopise “Päťdesiat rokov slovenského života” (Tatran,Bratislava 1974) opisuje príhodu, keď počas jedného výletu na Velestúr našiel v sutinovom kuželi pod bralami Velestúra zlomok kameňa s vyrytými symbolmi. Uznávaný geológ Zechenter-Laskomerský uvádza rovnako hlbokú zvetralosť celej plochy, teda rovnako plochy aj nápisu do hĺbky 2 milimetrov. Michal Matunák tento dôkaz samozrejme nespomenul…

Michal Matunák sa prejavil aj ako geologický analfabet, pretože píše o ľahko zvetrateľnom trachyte, ktorý nápis neudržia ani 200 rokov. Pritom andezit (správny názov) je mimoriadne tvrdý a trvácny nerast, ktorý sa používa na výrobu dlažobných kociek.

Pravdepodobne najrukolapnejším a najpresvedčivejším dôkazom Križkovej neviny (a viny Matunáka) sú dva prvé a jediné odpisy velestúrskeho epigrafu, ktoré si Pavol Križko zhotovil tužkou priamo na Velestúre, keď epigraf dňa 12.11.1864 našiel a očistil od lišajníkov. Tento málo známy Bukovinského objav sa nachádzal v jednej z kníh označených pečiatkou „Ex libris Pavel Križko“.

Citujem : „Je to kúsok papiera rozmerov 17 x 21 cm. Papier bol už vtedy čiastočne popísaný. Križko ho použil zrejme iba preto, lebo nemal pri sebe iný, vhodnejší papier.

Prvý odpis prezrádza nezvyčajnú roztržitosť a vzrušenie odpisovateľa. Veď hneď na začiatku vynechal šesť symbolov (7 až 12). Ba aj po znaku na pozícii 29 sa opäť pomýlil. No toto už zbadal a chybne nakreslené znaky prečiarkol. Potom už poodkresľoval zvyšné symboly až do konca správne. Jednako urobil jednu priam neuveriteľnú chybu. Pri dodatočnom očíslovávaní znakov mal na druhom riadku pokračovať od číslice „30“ , no on omylom napísal číslicu „20“; tak dostal počet znakov iba 26 (miesto 72). Križko sa zorientoval, že sa kdesi pomýlil. Obrátil preto papier, aby sa na druhej strane pokúsil o zopakovanie odpisu. Zvolil však iný postup: najprv si urobil päť vodorovných čiar a nad ne napísal číslice od 1 po 80. Pod tieto potom opatrne podkresľoval jednotlivé symboly. Dostal tak správny počet znakov – 78.

Po príchode domov z nevysvetliteľných pohnútok zlúčil (píšúc už perom) symboly 45 a 46 do jedného a ostatné postupne prečísloval.Tak zredukoval ich počet na 77. V tomto chybnom podaní vyhotovil perokresbu velestúrskeho epigrafu a poslal ju so svojím príspevkom na uverejnenie. (Sokol, roč. IV. (1865), str.11-12.)

Žiada sa ešte upozorniť na to, že poniže druhého (opakovaného) odpisu sú horizontálne rozvinuté a od 1 do 13 očíslované symboly vyryté na úlomku skaly, ktorý Križko našiel v štrkoch pod tzv. Dievčou skalou pri návrate z Velestúra.

Pavol Križko sa teda mýlil a tápal pri odpisovaní velestúrskeho epigrafu práve tak ako človek, pre ktorého epigraf predstavoval úplné nóvum. Keby Križko bol text najskôr poznal, nebol by ho tak zdĺhavo a prácne odpisoval.

Pokiaľ ide o zlúčenie symbolov na 45 a 46 pozícii, Križko zasa prezradil, že nemal ani potuchy, čo tie drobné znaky znamenajú. Ide tu totiž o samohlásky „i“ a „a“ z venétskeho písma, či abecedy. Spojením týchto znakov vznikla skomolenina, ktorá vo venétskom písme nejestvuje. Na perokresbe, ktorú maliar J. B. Klemens uverejnil (Letopis Matice slovenskej, roč.1868) sú síce symboly 45 a 46 nakreslené správne, (oddelene), ale znaky pod číslom 27 a 55 sú podané odlišne od Križkových.Tieto rozdielnosti sú presvedčivým dôkazom toho, že medzi Klemensom a Križkom nejestvovala akákoľvek vzájomná spolupráca. Každý sa pri odkresľovaní velestúrskeho nápisu spoliehal iba na svoje oči a dosiahnuté výsledky si vzájomne neporovnávali, nekontrolovali.“

Bukovinský v ďalšom texte uvádza dôkazy, ako A. Csanda dokázal, že v roku 1897 vydané kurucké piesne, údajné zozbierané Imrichom Matunákom, otcom M. Matunáka, sú falzifikáty zhotovené samotným Michalom Matunákom. Na toto upozornil na stránkach Slovenských pohľadov v roku 1897 v poznámke Pavol Križko, a to bol pravdepodobne jeden z hlavných dôvodov pomsty M. Matunáka, ktorý na Križka po jeho smrti vyhotovil obvinenie z falšovania nápisov.

Bukovinský  uvádza aj školácku chybu M.Matunáka, ktorý proti Križkovi vytiahol argument, že  J.Bolský – dejepisec, ani neexistoval.

Pavel Križko vo svojej práci pre svoju slabšiu latinčinu uviedol názov diela Bolského iba preloženým názvom. Michal Matunák v snahe potvrdiť svoju teóriu odcitoval však aj miesto a rok vzniku tohto vzácneeho rukopisu, čiže „Posonium,1627“, ktorý vo svojom diele Križko ani raz nespomenul.

Bukovinský píše: „Michal Matunák sa priam školácky potkol a to ho usvedčuje, že knihu Jána Bolského mal v rukách a postaral sa o jej zmiznutie z fondov kremnického mestského archívu! “

Záver príspevku Vojtecha Bukovinského si zaslúži byť ako veľmi dôležitý dôkaz uverejnený v plnom znení (strany 303 a 304.):

„Keď sa Michal Matunák roku 1922 usadil v kremnickom mestskom archíve, stal sa sám sebe pánom. V tomto postavení sa konečne vybral na Velestúr, aby zhliadol vychýrené skalné nápisy. Márne však chodil okolo brál, Križkov epitaf nenašiel. Vysvetlil si to na jeho vzdelanie primerane naivným spôsobom : za uplynulých šesťdesiat rokov, čo Križko nápis do brala vysekal, dažďová voda ho do tla zmyla.To, že starobylý nápis urobili „neviditeľným“ lišajníky, mu ani na um neprišlo. Publikovať svoje zdanlivo objektívne zistenie Michal Matunák nepokladal za atraktívne pri zaplánovanom zhanobení už nebohého, a preto celkom bezbranného Pavla Križku. Prišiel na súcejšie riešenie: rozhodol sa epigraf podľa zachovaných predlôh do brál Velestúra znovu vykresať. Bolo potrebné si túto prácu mimo Velestúra vyskúšať. Nuž a to sa dialo v Kremnici na rovnakom materiáli, aký bol na Velestúre. Tak sa asi dostalo na balvan v Imrišovskej záhrade meno „Karol Moravtsik“. Po zácviku sa na bralách Velestúra objavil Matunákom celkom trefne pomenovaný „novšie zostavený“ nápis. Keď kniha o dejinách Kremnice r. 1928 vyšla, nápis na Velestúre mal už akú-takú patinu. Jednako nemohol robiť dojem „starobylého“ nápisu. A všetko bolo v najlepšom „poriadku“.Michal Matunák sa zrazu vyšvihol vysoko nad Pavla Križku. Na Matunákov podfuk sa za celé polstoročie neprišlo. A veru nikto by na tomto stave nebol niečo zmenil. Považujem za šťastie, že som sa na Velestúr dostal až 28.júla 1983. Falošný epigraf bol by i mňa zmiatol. Keď som prvýkrát na Velestúr vystúpil, Matunákovu imitáciu Križkom objaveného epigrafu už nebolo vidieť. Podľa výpovede Bedricha Gayera skalisko s nápisom sa zrútilo (žeby po zásahu výbušnín?) a dopadlo popísanou plochou dolu. Menovaný znalec Kremnice a jej okolia po zhliadnutí kresby starého epigrafu potvrdil, že na zrútenom balvane bol vyrytý presne ten istý text.. O tom som nevedel ani pri mojom druhom výstupe na Velestúr, ktorý som vykonal dňa 10.októbra 1984. Netreba tu už dodávať, že pôvodný epigraf som, aj keď dokonale zamaskovaný lišajníkmi, našiel.

Nuž a na záver už iba toľkoto: predpoklad, že rytiny na Velestúre sa „neudržia ani 200 rokov“, ako to tvrdil Michal Matunák, vypočítal podľa tohto vzorca : 60 + 60 (roky počítané od vzniku falošného epigrafu) + prídavok = menej ako 200. Neostal pri jednoduchej matematike: 60 + 60 = 120. Poistil sa, veď pamätal i na budúcnosť: čo ak aj po uplynutí stodvadsiatich rokov ostane nápis ešte zreteľný? Počínal si prezieravo. Prerátal sa však v jednom. Pavlom Križkom objavený a ním publikovaný nápis existuje na Velestúre možno už tisíc rokov a má pred sebou nesmierne dlhý život…

Pre úplnosť treba ešte doložiť, že skalný stĺp (andezit má totiž charaktaristickú stĺpovitú štiepivosť) sa podľa Bedricha Gayera zrútil v čase medzi jeseňou roku 1982 a jarou nasledujúceho. K tejto ešte neobjasnenej udalosti došlo teda iba niekoľko týždňov pred mojou prvou návštevou velestúrskej lokality. Iba tejto nadmieru šťastnej okolnosti možno vďačiť, že sa podfuk s epigrafickým falzifikátom po toľkých desaťročiach podarilo odhaliť. Na tomto úspechu má významný podiel aj bývalý kremnický haviar, vyše osemdesiatročný Bedrich Gayer. On síce poznal iba ten „novší“ záznam. No o jeho „zániku“ ma mohol informovať jedine on. Veď dôverne pozná široké okolie Kremnice a dennodenne sa v ňom pohybuje. Na rozlúštení velestúrskej „záhady“ má nesporne veľký podiel.

Urobím všetko, aby sa falošný velestúrsky nápis stal opäť viditeľným. Stane sa akiste vyhľadávanou atrakciou v tejto turistami málo navštevovanej časti Kremnických vrchov.

Velestúrske andezity nebudú príťažlivými iba pre záujemcov o epigrafy, ale aj pre lichenológov.Veď tamojšie lišajníky odohrali nezvyčajnú rolu pri zrode a mimoriadne dlhom pretrvávaní legendy o takzvaných „kremnických falzifikátoch“.

Záverom ostáva iba dodať, že odhodlanie pána Bukovinského by malo nájsť pokračovateľov, lebo doteraz je jeho príspevok takmer neznámy, a snáď bude inšpiráciou pre súčasníkov.

Antonín Horák

Antonín Horák je autorom kontroverznej knihy “O Slovanech úplně jinak”, ktorá vyšla vo Vizoviciach v roku 1991. Toto dielo má svojich obdivovateľov i zarytých odporcov, odporcov hlavne v akademických kruhoch. Nebudeme sa venovať celému dielu, iba našej téme – Velestúru.

A.Horák sa Velestúru venuje v kapitole “Rúnové nápisy na Slovensku”, a to Náhrobnému kameňu od Velestúru ako aj nášmu predmetu skúmania : kapitola 15. Pohanské obětiště Velestúr (str. 83-87).

V príspevku je podrobne opísaný objav nápisu samotným Križkom, opísaný  v Letopise Matice slovenskej (1868,roč. 5, sv.II,str.75). Potom sa opisuje proces lúštenia nápisu, ktorý Križko označil za runy. Je tu aj Križkov prepis nápisu:

Prijechách Silián at Maráně zruimich Kremenitjá tě Túr wi wsí á hradáj bie hade pa tursku dwiestie tě asmdst.

Antonín Horák má svojské vysvetlenie dôvodov pre napísanie textu, tie tu nebudem rozoberať, dôležité je však jeho pevné presvedčenie o pravosti nápisov:  Ze všeho nejdůležitější je však tato otázka: “Mohou být oba uvedené nápisy Križkovými falzifikáty, za které jsou prohlašovány? To může tvrdit jen ten, kdo obě památky na vlastní oči neviděl a vlastní rukou nezkusil výrýt do kamene rýhy písma. Napodobení a umělé zestařání je vyloučeno.” (str.87).

Jiří Rieger

Ceský bádateľ PhDr. Jiří Rieger, stredoškolský učiteľ nemeckého a ruského jazyka na Strednej priemyslovej škole stavebnej v Mělníku, vzdialený príbuzný známeho politika 19. storočia F. L. Riegra, sa starým nápisom venoval po celý život. Ako je uvedené v jeho texte, veľkou pomôckou pre neho bola práca Alfa Mongého a O.G.Landsverka : “Norse medieval cryptography in runic carvings.”

Správnosť a univerzálnosť tejto praktickej univerzálnej príručky si overil aj na velestúrskom nápise, a svoje zistenia uverejnil v svojich dielach, ktoré však neboli široko publikované, ak neberieme jeho iné príspevky, uverejnené priamio v školskom časopise, a čiastočne v pravoslávnych mesačníkoch, ktoré vydáva Pravoslávna cirkev v Čechách a na Slovensku.

S Dr. Jiřím Riegrom som viedol bohatú korešpondenciu a osobne som ho i počas jeho života navštívil v Mělníku. Tu v jeho byte som s týmto milým starším pánom absolvoval plodnú debatu a dostal od neho viacero zväzkov prác a článkov, ako aj inú literatúru. Pri nej som sľúbil, že sa pokúsim jeho práce predstaviť širšej verejnosti, čo sa v dnešnej dobe (internetovej) dá splniť ľahšie ako v minulosti.

Svoje diela Dr. Jiří Rieger (rukopisy i xerokópie strojopisov) zväzoval do hrubších zviazaných zväzkov a podľa jeho vyjadrenia by mali byť prístupné pre bádateľov v najprestížnejšej knižnici v Českej republike – v Strahovskej knižnici.

Jiří Rieger píše, že xeroxovú kópiu práce Norse medieval  cryptography in runic  carvings získal od prof. Z. Hrubana z Chicaga. Túto kópiu sa mi podarilo získať od p. Riegra a pravdu povediac, nie je mi známe, či na Slovensku má toto dielo ešte niekto iný. Dr. Jiří Rieger sa v pokročilom veku stal externým študentom Pravoslávnej fakulty UPJŠ v Prešove, štúdium aj ukončil. Mojim sprostredkovateľom s J.Riegrom bol pravoslávny kňaz z Michaloviec, pán Štefan Horkaj, ktorý externe učil na Pravoslávnej fakulte v Prešove.

Okrem velestúrskeho nápisu sa Dr. Jiří Rieger venoval aj nápisom na keramike, ktorá sa našla na Remecisku (Blatné Remety pri Michalovciach), nápisom v Bodine a na Štangarígli, avšak po Velestúre si najviac vážim jeho dešifrovanie nápisu na stéle v michalovskej rotunde.

Ešte zaujímavá časť z listu J.Riegra zo dňa 12.2.1995:

Co se týče Mongého, je to vlastně první vědecká ucelená teorie tzv. padělků nápisů či rukopisů: spory vznikli proto, že badatelé 19.století neznali podstatu středověkých památek , že to byli především alegorie. Dále, že veškeré číselné údaje sloužily kalendářní kryptografii. Že jsou tedy více méně fingované. Kryptografii sloužily i akrostichy a anagramy, kvůli nímž byly texty deformovány různými grafickými a mluvnickými odchylkami (anomáliemi,ba chybami).

To, co naivní skeptici považovali za důkaz padělanosti, byli jen vodítka k luštění kryptogramů. Vášnivé spory byly způsobeny právě těmito skrytými sděleními a teorie anagramů, s kterou první přišel známý de Saussure, otevřel cestu k chápání starých textů počínaje starými Indy. Roman Jakobson v USA prohlásil, že toto je druhá saussurovská revoluce v jazykovědě a textologii. Mongé pak tuto revoluci v chápání středověké literatury dovršil. Bohužel slavistika dosud vězí v naivním bahýnku 19. století. Pro velesturský nápis má Mongé prvotřídní význam.

Ivan Rumanovský

Ivan Rumanovský uverejnil v Literárnom týždenníku (piatok 27.augusta 1993) článok  “Kameňovanie odvážnych”. Uvádza viacero osôb, ktorých diela neboli pre vtedajšiu resp. terajšiu vhodné, pretože podkopávali „oficiálnu“ pravdu o pôvode Slovanov. Okrem mien Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Jaroslav Zástěra, Antonín Horák,Jindřich Wankel,Rudolf Wirchow,Dušan Haruštiak veľký priestor venuje aj Pavlovi Križkovi, dokonca je tu aj kresba velestúrskeho nápisu.

„Podobné výpady robili odporcovia teórie o autochtónnosti Slovákov v Európe a bagatelizovali nálezy rúnového písma Pavlom Križkom pri Kremnici, čo malo ďalekosiahle následky. Stalo sa, že Križkove bádania sa už neobjavujú ani v jeho biografii, ba ani v encyklopedických heslách. Napriek svojim neprajníkom Pavol Križko- Tibránsky inicioval založenie Muzeálnej spoločnosti slovenskej, menovali ho referentom pre dejepis, archeológiu a antropológiu, ale žiaľ jeho významná štúdia o vývine písma ostala v rukopise. Svoje predstavy o autochtónnosti Slovákov pod Tatrami sa však nevzdal, aj keď väčšina historikov ju odmieta podnes, a to i napriek tomu, že sa jej zastával aj Andrej Kmeť.

Viliam Štollmann

Doc. Ing. Viliam Štolmann, CSc, napísal príspevok “K vysvetleniu pôvodu starobylých nápisov na Kremnickom pohorí” v Technických novinách č.39/1993. Okrem všeobecných informácií o nápisoch na Velestúre (a popri tom v Malachove, Smrečníku) uvádza zaujímavú myšlienku – bukvy, písmená, ktoré vznikli zrezaním vetiev buka, lipy a iných drevín.

V závere doslove píše: “Kremnické starobylé nápisy, svedkovia slávnej minulosti Slovanov, naďalej chátrajú a podliehajú devastácii, takmer nikto o nich nič nevie a nemá sa o ne kto postarať”.

S Ing. Štolmannom som sa osobne stretol a z dlhšieho rozhovoru si pamätám jeho skepsu vo veci Velestúru, ale aj informáciu, že o vyčistenie znakov v tom čase prejavili záujem kremnickí turisti. Iba sa obával, aby necitlivé odstránenie machu neuškodilo autenticite nápisu a nedalo tak do rúk zbraň pochybovačom.

Na internete sa dá nájsť fotografia z mája 1993, na ktorej je Antonín Horák, V.Štollmann st. a V.Štollmann ml., stoja priamo pred velestúrskym nápisom. Podľa opisu  bol v tom čase text dosť nezreteľný.

Miloš Drastich

Miloš Drastich je bývalým šéfredaktorom Technických novín, novinárom, publicistom, ktorý otázke pôvodu Slovanov venoval mnoho článkov a niekoľko kníh. O velestúrskych nápisoch písal v knihe “(SLO)WÁNI Z tieňa?” (Expedícia do minulosti II.), Ružomberok, 2000.

V časti Písmo, krehučká pamäť, na str. 130 – 152 sa odvoláva na článok V.Štollmanna z Technických novín a na príspevok V.Bukovinského v Zborníku Stredoslovenského Múzea v B. Bystrici. S oboma sa stotožňuje, príspevok V.Bukovinského chápe ako obhájenie cti P.Križka. Z príspevku V.Štollmanna preberá podstatné časti texov, aj abecedu z velestúrskeho nápisu pomocou vetiev buka, lipy a brezy.

Ako prvú a hlavnú príčinu spochybňovania velestúrskeho nápisu, a v oveľa širšom meradle pochybnosti o starobylosti Slovanov, považuje migračnú teóriu o pôvode Slovanov, podľa ktorej Slovania prišli do Európy až na konci sťahovania národov v piatom až šiestom storočí. M.Drastich s tým kategoricky nesúhlasí, ba naopak o etnogenéze Slovanov má svoju mienku, úplne odlišnú od oficiálnej verzie.

Karel Sklenář

Známy autor venoval dve strany svojej knihy “Slepé uličky archeologie” (1995) velestúrskym nápisom. Bolo by zaujímavé vedieť jeho dnešné pocity , pretože od tejto doby aj „oficiálna“ veda potvrdila megalitické pamiatky v Čechách a na Slovensku. Myslím, že teraz by mal niekto napísať skôr knihu : “Uličky slepej archeológie”.

Napodiv text na stranách 40 – 41 je u Sklenářa podivuhodne objektívny, autor sa neprikláňa ani na stranu jednoznačných zástancov resp. pochybovačov a aj v tomto chronologickom prehľade názorov mu patrí čestné miesto pokusu o objektivitu. Z príspevku vidno, že Karel Sklenář mal „velestúrsku“ problematiku dobre naštudovanú a text je priam studnicou inšpirácií pre ďalší prieskum, napr. v prípade sadrového odliatku z Prahy (resp. iných podobných odliatkoch Klemensa uložených v iných múzeách).Všetka česť.

Prečítajme si teda názory K.Sklenářa:

Nápisy na horách kolem Kremnice

Vzbudily značný zájem, když je nalézal, od listopadu 1864 opisoval, pak v prvních ročnících pražské Besedy, pak i jinde a zejména roku 1868 v Letopise Matice slovenskej (s dodatkem od malíře Josefa Božetěcha Klemense) uverejňoval kremnický archivář a historik Pavel Križko. První z nápisů se objevil na vrchu Smrečníku (1249m), druhý na nejvyšším bodě Kremnického pohoří- Zlaté studni, řečené tehdy Velestur (1266m), kde prý bylo božiště boha Velese, a třetí na Dievčej skale, zasvěcené podle Križka kdysi bohyni Ladě či Vesně. První dva měly mít význam historický, třetí náboženský.

Križko luštil velesturský nápis, který prý na základě místních pověstí objevil r.1965, za pomoci Kollárova fantastického spisu “Staroitalija slavjanská” z r. 1853 a přečetl text: „Prjechach silian ot morane zru/mich kremenitju te turui vsia gra/da i bie gode po turu dvje stje te osmdst“, což podle něho mělo znamenat: „Přišiel Silian od sever, sboril Kremnicu a Turovo i všechny hrady; i bylo rokov po Turovi 280…”

Jméno Silian vykládal ve spojení se slezským germánským kmenem Silingů; přední slovanský autochtonista z počátku našeho století, kroměřížský penzionovaný major Martin Žunkovič, považoval jej spíše za pána Žiliny a vykládá:  “Přijel žilinský od hranice, zničil Kremnici a Tur a všechny hrady a opevnění v Turské oblasti, kterých bylo na 280.“ Podle Žunkoviče byl nápis umístěn na strážní vyhlídce jako pobídka ke bdělosti.

Spolu s tímto nápisem našel prý Križko i zlomek břidlicové tabulky se zbytky run, které se však nedaly rozluštit.

Smrečnický nápis na balvanu dlouhém půldruhého metru, objevený prý už roku 1861 také na základě lidového vyprávění, rozluštil teprve Žunkovič ve spise “Die slawischen Runendenkmäler”(1915): „Rubi chury kryje mugila“ mělo znamenat „hřbet hory se kryje se župní hranicí“ (!) – hranice měla vyznačovat jakási mohyla jako mezník a náhrobek. Nemenší dávku fantazie projevil jiný pozdní romantik, F.Růžička, ve své Slovanské mytologii (1907) : raby (t.j.bojovníky -!) chrabré kryje mohyla (to se má vztahovat k padlé stráži na této vyhlídkové výšině).

Zlomek z Dievčej skaly četl Križko „Vesně bog…/ziart…“ , t.j. „Vesně bohyni …žiartvisko“, jiní zase jinak.

Milovníci slovenských dějin přivítali Križkovy objevy s nadšením. L.A.Reuss později (1877) napsal v rukopise “Bájeslovie drievnych Slovákov”, že u Kremnice je „vrch památný Veles-Tur i s oltárom a početnými nápismi v runách, z čehož sa zavierať dá, že i Slováci pastýrský národ za svých časov tuná hojné obete mohli skládať.“ K nápisům v horách se pořádaly vlastenecké výpravy, malíř Klemens je odléval do sádry a posílaly se různým muzeím (roku 1869 také do Prahy). Pátralo se pilně a objevovaly se další nápisy – šlo však vždy nakonec jen o přirozené trhliny v andesitovém kameni nebo snad i o nápisy z pozdějšího středověku (?). Roku 1875 byl objeven rozpukaný balvan u studně pod Vysočinou v Malachovské dolině u Kremnice; „runový“ nápis na něm četl tehdy V.Pauliny Toth: „Uňal krk Stanovi pána Slepota pils“, Žunkovič později „U nás krjestanov panne slepota Pilz 1872“. Petrikovich v roce 1905 pokládal nápis za pravý, doplněný jen v poslední řádce  podpisem myslivce Pilze z Ortut z r. 1872, ale Žunkovič s nebývalou kritičností prohlásil celý nápis za falzum, vyrobené podle neznámého staroslovanského runovvého textu.

Vedle přívrženců Križkových výkladů se však už dříve objevili i odpůrci. Těžko říci, zda záměrné poškození velesturského nápisu lze přičíst na jejich vrub, či zda jej z taktických důvodů provedli (po zhotovení odlitků ti, kdo byli zasvěceni do okolností jeho původu. Obhájcem původních nápisů se stal zejména Žunkovič, který argumentoval „logicky“. Falzátor by si prý vybral nějaký významný moment z dějin země, a ne drobnou, jinak neznámou lokální udalost z Turce (ale tato skutečnost naopak ukazuje, že mohlo jít o někoho, kdo chtěl proslavit město Kremnici), že existence nápisů byla už doložena dříve lidovými pověstmi (o těch ovšem mluví jen Križko až po objevu a nijak je konkrétně nedokládá) a že Križko sám četl nápisy špatné (což ale nic neznamená, protože jsme už vícekrát viděli, jak „runologové“ jen výjimečně docházeli k souhlasným čtením).

Závěr celého příběhu kremnických nápisů se zdánlivě objevil ve dvacátých letech našeho století: autor dějin Kremnice, kněz Michal Matunák, přinesl odhalení, že falšovatelem nápisů byl sám Križko, který studoval různé abecedy a v rukopise zanechal obsáhlou práci o vývoji písma; u něho existoval i motiv oslavy Kremnice a její starobylosti. Križko prý napsal texty a převedl je do „runové“ podoby (vzory pro písmo je ovšem popravdě třeba hledat spíše ve starých italických abecedách než ve skutečných runách), aby je pak mohl datovat do 3. a 4. stol. Po Kristu a prodloužit taj dějiny města i slovanského osídlení. Podle jeho návrhu kreslil nápisy malíř Klemens a do kamene ryl nějaký Karol Moravtsik, jinak kremnický švec, který se prý v jednom z dalších nápisů (pod Rembíjem) dokonce podepsal.

Výklad zní velmi logicky a věrohodně; pochybnosti budí ten, kdo jej podává. Matunák nebyl očitým svědkem objevů, jak se někdy udávalo, protože tehdy ještě nebyl na světě. Měl však dobré motivy ke svému odhalení: jednak – sám zřejmě rodem jihoslovenský Maďar – byl výslovným nepřítelem slovenských národních snah a ctěl patrně diskreditovat nejen je, nýbrž i Križka, proti kterému byl osobně velmi zaujat. Osočení Križka spojil proto s místními kremnickými fámami o dalších autorech, které nelze doložit. K dokreslení jeho obrazu přispívá skutečnost, že sám byl falsátorem a jím zhotovené texty domněle autentických starých písní uveřejnil kdysi v dobré víře – sám Križko.

Že nápisy na kremnických horách nepocházejí ze staré slovanské doby, k níž se měly hlásit, je zřejmé. Kdy a jak vznikly, zůstává i po matunákově pochybném odhalení tajemstvím historie.Nápisy samy byli už podle svědectví z roku 1893 jen stěží rozeznatelné a další století jim ovšem na zřetelnosti nepřidalo. Zajímavou památkou na tuto aféru je sádrový odlitek, který sa dochoval v Národním muzeu v Praze a byl po prvním vydání této knížky identifikován ve sbírkách jeho Lapidaria.

Rudolf Irša

Dr.Rudolf Irša sa k Velestúru vyjadril vo svojej knihe “Kultové kamene tajomné a magické“, ktorá vyšla v Bratislave v roku 2008. Velestúru venuje kapitolu Kultové miesta na strednom Slovensku – Velestúr na stranách 213-214, vrátane jednej fotografie a kresby. Uvádzam presnú citáciu:

Velestúr na strednom Slovensku sa stal známym v 19.storočí vďaka nápisu, ktorý si na ňom všimol kremnický archivár Križko. Meno Velestúr má starobylý základ, ktorý sa dá odvodiť od Veles – slovanskej Veľkej Matky a tura (býka). Je však aj iná možnosť, z ktorej vyplýva, že toto kultové miesto patrilo Turom, ktorých uctievanou nadprirodzenou mocou bola Veles. Turi sú Turanci, ktorých meno nachádzame vo viacerých lokalitách najmä na strednom Slovensku.

Odhliadnuc od problematiky runového nápisu, na Velestúre ide o prírodné kultové miesto z magicko-démonického obdobia, ktorého základom bol výrazný krajinný útvar, tunajšia skala. Na samotnej skale, ktorá bola predmetom zvýšeného záujmu v 19.storočí, sa prípadné dôkazy o starobylosti tohto kultového miesta na prvý pohľad nedajú nájsť. Avšak len pár metrov od najväčšej skaly leží niekoľko typických kultových kameňov s plochými miskami, kameň v podobe hada či draka a ďalšie. Na niektorých sú mytologické kresby. Tieto doteraz unikli pozornosti, lebo existencii kultových kameňov na Slovensku bola a je venovaná pozornosť len výnimočne, a tak pri dokazovaní starobylosti tohto kultového miesta im, ani kresbám na nich, nebola venovaná žiadna pozornosť.

Velestúr je rovnakým kultovým miestom, ako spomínané kultové miesta na východnom Slovensku. Viacero kultových kameňov leží aj pri ceste vedúcej z Kremnice na Velestúr.

Neďaleko Velestúru sa nachádza nové kultové miesto „neopohanistov“, ktoré bolo zriadené na základe poznatkov, ktoré sa podarilo zhromaždiť pri výskume tradícií a nálezov viažúcich sa k staroslovanskému náboženstvu. Je zaujímavým príkladom tvorby kultového miesta za použitia materiálu, ktorý poskytla okolitá príroda.

Na strednom Slovensku sa nachádza množstvo prírodných kultových miest a kultových kameňov, lebo tunajšia príroda je štedrá na kameň a tvary, ktoré sú vhodné na tento účel.

Spolu s Dr. Rudolfom  Iršom sme pred prieskumom samotného Velestúru navštívili, preskúmali a zdokumentovali aj zvláštny kameň pri Zechenterovej záhrade, údajný Skúšobný kameň. Priamo  fyzicky s odstupom pár hodín som videl oba typy písma, oba spôsoby sekania písmen, tvary znakov, hĺbku a tvar rýh v kameni. Dr. Rudolf Irša  a aj po detailnom prieskume pomocou počítačovej techniky a počítačových programov skonštatoval, že nápis na Velestúre a sekance na „skúšobnom“ kameni sú vyhotovené inými nástrojmi a inou osobou. Podľa Dr. R.Iršu je “Skúšobný kameň” iba jednoduchý pokus o diskreditáciu prvotného objaviteľa Velestúrskeho nápisu, akým bol jednoznačne P.Križko.

Rudolf Irša vie svoje tvrdenie dokázať aj použitím techniky, detailnými snímkami v rôznom rozlíšení a zväčšení detailov. Podobnú skúšku odporúča prípadným pochybovačom.

Dr. Irša a pán Rybársky pri tzv. Cvičnej skale

Jaroslav Mazůrek

Jaroslav Mazůrek v roku 2006 vydal knihu “Kremnický montanista”, venovanú dielu ďalšej veľkej postavy dejín Kremnice – Bedrichovi Gayerovi. Autor preštudoval podrobne všetko dostupné o Bedrichovi Gayerovi,  pokračovateľovi v písaní a lúštení tajomstiev Kremnice, pokračovateľovi v diele Pavla Križka, ale aj Michala Matunáka.

Toto hodnotné Mazůrkovo dielo odporúčam všetkým záujemcom o Velestúr a Kremnicu, pretože je tu obrovské množstvo informácií. Autor v ňom mnohé vypovedal o našej „velestúrskej“ kauze, aj keď nepriamo. Nevenuje sa priamo Velestúru, dúfam, že sa toho dočkáme v budúcnosti. Charakteristiky jednotlivých osôb v našej kauze sú spracované majstrovsky, komplexne, preto som si dovolil ich uviesť v tomto svojom príspevku. Verím, že autor – Jaroslav Mazůrek sa na mňa hnevať nebude, keď jeho výbornú knihu budem takto propagovať.

Vyslovení kritici pravosti velestúrskych nápisov.

Michal Matunák

Opäť citácia z knihy J.Mazůreka : Kremnický montanista:

Michal Matunák (1866-1931) bol pokračovateľom Križkových snáh v kremnickom archíve. Celý život zasvätil vede a práci. Bol to človek veľmi vzdelaný a nevšedne mnohostranný. Bol archivárom, historikom, spisovateľom, etnografom, turkológom i pedagógom. Veľa precestoval, prešiel Francúzsko, Írsko, Taliansko, Tunis, Egypt a Palestínu. Poznal viacero jazykov, medzi inými aj turecký a rómsky. Svojou prácou prispel k osvetleniu viacerých nejasných problémov z obdobia starších slovenských dejín.

Michal Matunák sa narodil 17.júla 1866 v Šuranoch. V roku 1891 skončil štúdium v Ústrednom katolíckom seminári v Budapešti, kňazský úrad sa však stal počas jeho života len rámcom, vlastnú pracovnú náplň jeho celoživotnej činnosti tvorilo vedecké bádanie, práca v archívoch. Začiatky Matunákovej bádateľskej, historickej a literárnej činnosti siahajú do čias jeho teologických štúdií. Už ako poslucháč napísal štúdiu „Dejiny rodiny Bošňák z Veľkého Bielu“. Stredobodom Matunákových záujmov v prvých prácach sa stali dejiny rodného kraja a tureckej expanzie. Jeho druhou väčšou prácou bola štúdia „Náčrt dejín niekdajšieho hradu v Šuranoch“. Okrem toho písal články z regiónu svojho rodiska do lokálnych časopisov (Novozámocké listy, Nové Zámky a okolie, Vestník nitrianskej stolice). Podľa vzoru svojho otca sa venoval zbieraniu ľudových piesní, osobitnú pozornosť venoval historickým piesňam z obdobia tureckej okupácie, kuruckých bojov a maďarskej buržoáznej revolúcie (1848-1849).

Prvý raz prišiel do Kremnice ako kaplán v roku 1894. Tu sa spoznal s P.Križkom, ktorý ho ako prvý zasvätil do archívnej praxe a historickej práce. Príchodom do Kremnice sa v historickej tvorbe M.Matunáka začala nový etapa. Postupne opustil problematiku dejín rodného kraja a začína sa venovať najmä otázkam protitureckej obrany v stredoslovenských banských mestách. Počas svojho prvého pôsobenia v Kremnici napísal viacero prác  (Turecko-uhorské boje v severozápadnom Uhorsku, Nové Zámky pod tureckým panstvom 1663-1685). Z tohto obdobia pochádza aj jeho ďalšia práca – „Dejiny kremnického obchodu a priemyslu“ (1896). V roku 1898 odišiel do Krupiny, kde pokračoval vo svojej činnosti s elánom pre neho príznačným. Tu usporiadal mestský archív, založil mestské múzeum, tlačiareň, redigoval týždenník Krupina a okolie (Korpona és Vidéke) a stal sa tajomníkom Hontianskej muzeálnej spoločnosti. Neskôr, po odchode do Brezna, sa ako historik prakticky na dve desaťročia odmlčal. Ako sám napísal v liste J.Škultétymu krátko po vzniku ČSR: „Počas vojny výlučne ľudu som žil“. Okrem článkov o tatárskom pustošení Tekovskej stolice v roku 1899, o výpravách budínskeho pašu proti hontianskym hradom v roku 1552, uverejnených v maďarskom časopise Tortenelmi Tár, z tohto obdobia pochádza len menšia monografická práca „Vígľašský hrad“ (1904).

V prvých rokoch existencie ČSR sa M.Matunák stal členom MS, členom jej historického odboru a takisto zakladajúcim členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Dňa 1.októbra 1922 sa vrátil späť do Kremnice ako mestský archivár, a tým začína ďalšie tvorivé obdobie jeho činnosti. Novú etapu Matunákovej činnosti podnietili niektoré teórie prof. Chalupeckého v „Starom Slovensku“ o pôvode a národnom charaktere Slovákov a otázkach osídlenia Slovenska. Matunák na tieto otázky reagoval v knihe „Pôvod a juhoslovenskosť národa slovenského“ (1928), ďalej článkami Sv. Cyril a Metod slovenskí apoštolovia, Slovensko nikdy nepatrilo k Česku ani k Poľsku. Problematiku však neobsiahol ani metodologicky ani pramenne, nekriticky obnovil teóriu S.Cambela o juhoslovanskom pôvode Slovákov a otázky, ktoré chcel riešiť boli nad jeho sily.

Osobitné postavenie má ako historik mesta Kremnice. V roku 1928 k 600-ročnému jubileu mesta napísal svoje najväčšie životné dielo „Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice“. Práca nepredstavuje systematické dejiny mesta, ale dôležité kapitoly z jeho dejín. Ďalším hodnotným dielom sú v strojopise zachované Cirkevné dejiny slobodného a hlavného banského mesta Kremnice…

M.Matunák zomrel 5.decembra 1932, predčasne ako 46-ročný. Mnohé jeho práce zostali nedokončené, viaceré v rukopisoch. Tie však ešte čakajú na sprístupnenie verejnosti.

Michal Matunák je hlavným strojcom stavu, v akom sa teraz oficiálne nachádza oficiálne stanovisko historickej vedy na Slovensku vo veci nápisov na Velestúre. Podľa môjho názoru sa svojimi zmienkami o Križkovi ako falšovateľovi nápisov spustila doteraz nezastavená lavína obvinení, ktoré sa skryte i otvorene (viď prípad Vlado Uhlár) dotkli cti P.Križka a jeho priateľov, a v dobe po roku 1928 teda v časoch jednotnej „vedeckej“ propagandy o jednotnom československom národe sa v historickej obci nenašli  odborníci, ktorí by sa Križka zastali. M.Matunák sa pomstil za to, že Križko odhalil to, že domnelé Matunákove piesne sú vlastne ľudovými dielami, a tiež  to, že po vzniku Československej republiky sa Matunák ako katolík pomstil evanjelikovi Križkovi v rámci konfesnej odlišnosti. Túto nevyslovenú- nenapísanú pravdu si uvedomujú mnohí Kremničania dodnes.

Vlado Uhlár

Najzúrivejším odporcom pravosti Križkovho objavu v 20.storočí bol asi Vlado Uhlár. Tento pán z Ružomberka má nesporné zásluhy v slovenskej vede (napríklad v regionálnej archeológii), avšak jeho „antivelestúrskosť“ je až patologická.

V Literárnom týždenníku uverejnil “Oživovanie legiend“, v ktorom opätovne negatívne reaguje na článok I.Rumanovského “Kameňovanie odvážnych” ba chváli sa tým, že sa v tomto článku neuvádzajú jeho (Uhlárove) články – nekompromisné antivelestúrske výboje:

“Velestúr v Kremnických horách a falzá rún” (Vlastivedný časopis,28,1979,s.140-141),  “Velestúr v Kremnických vrchoch” (Krásy Slovenska 54, 1987, s.18-21 s ilustráciami nápisov i Velestúra a Oživovanie legendy o „praslovanskom“ nápise na Velestúre v Kremnických vrchoch (Stredné Slovensko.5. Zborník Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici,Osveta 1990,s.263-269) – v polemike s V.G.Bukovinským.

Vlado Uhlár kritizuje všetko, V.Bukovinského, A.Horáka, na pomoc proti Križkovi vytiahol poznámku Škultétyho, že v Martine sa v 19.storočí vysmievali, že nápisy sú dielom Križka a Klemensa… V.Uhlár tu ako svoj argument o nepravosti nápisov uvádza aj knihu Križka o kremnickom školstve v stredoveku, kde jeho príbuzná  Darina Lehocká, ktorá má hlavný podiel na vydaní tejto knihy, v úvodnej štúdii ani nespomenula Križkov objav velestúrskych nápisov. A toto „nespomenutie“ berie V.Uhlár ako dôkaz o Križkovej vine, pričom skôr by malo byť zrejmé, že ide o taktné mlčanie členky rodiny, ktorej česť bola pošliapaná pochybným M.Matunákom.

Korunou všetkého je to, že V.Uhlár vytasil názov Vereždúr a spochybnil aj samotný názov Velestúr. To si doteraz nedovolil nikto! Ani maďarón známeho mena. Vetu V.Uhlára : “Názov Velestúr skutočne znie Veleštúr i Veleždúr v zhode s lexémou veleštúr i verešďúr (synonymá sú čutora a kulač), čo je označením nádoby obtiahnutej kožou (podobne ploská poľná fľaška) na víno do hory najmä poľovníkom… „ Tieto a podobné „vedecké argumenty“ ťažko nejako hodnotiť a kritizovať. Súdny čitateľ si vie urobiť vlastný názor. V.Uhlár tu potvrdil svoju povesť nekonformného „mysliteľa“. Veď urobiť z Velestúra divného Verežďúra, z výrobcu fľašiek Juraja Červeného – Guyura Vereša názov vrchu …To sa nepodarí len tak hocikomu.

Iní autori a ich články

Velestúrskou problematikou sa zaoberali viacerí. Sú dostupné na internete, či sa jedná o novinárske články, alebo výpovede v televízii či citácie zo študentských prác. Ich výpočet v tomto príspevku nemôže byť konečný, uvediem heslovite iba tie, podľa mojej mienky, najdôležitejšie:

Jitka Lenková v článku “Tajemný nápis na Velestúru” uviedla nákres zo Smrčníka a v texte spomína okrem Križka aj Matunáka (ako Maďara a nepriateľa Slovákov), uvádza aj sadrové odliatky – napríklad v Lapidáriu Národního muzea v Prahe a ako autoritu uvádza názor K.Sklenářa o falošnosti nápisu, aj keď vraj „jeho pôvod a okolnosti vzniku sú neznáme“.

Nové v článku je to, že sa uvádza meno Ing. Ján Hurník, autor pozoruhodnej hypotézy o Slovensku ako mieste zrodu civilizačných impulzov, ale aj Ing.Hurník je viac pesimista v otázke pravosti a Velestúrom sa zaoberá iba okrajovo…

Kveta Fajčíková v článku “Vrch Velestúr láka okultistov” spomína kremnického historika Otta Štrofeka, ktorý navrhuje archeologický prieskum, aby sa dokázalo, či Križko bol naozaj falzifikátor. Spomínajú sa tu aj priaznivci novopohanských náboženstiev (predkresťanských prírodných kultov či vier) ako aj Slovenská pospolitosť. Taktiež sa spomínajú ufológovia , okultisti či „záhadológovia“.

Kvata Fajčíková v článku “Keď sa ľudia snažia oklamať históriu” (SME 30.7.2009) dala priestor dvom stranám. Podľa mňa objektívnejší z dvojice oslovených je Milan Rybársky, ktorý  aj na videu ukazuje „cvičnú skalu“ pri Zechenterovej záhrade, a iba ľutuje, že žiaden výskum na kameňoch zatiaľ neprebehol, teda nedá sa dokázať falzifikátorstvo Križka. Pán Rybársky dáva veľký dôraz na slovo „údajné“, takto klasifikuje Križkove nálezy na Velestúre. Teda ako „údajné falzifikáty“.

Naproti tomu Mgr. Patrik Fuzák z Banskej Štiavnice vraj dokončuje prácu, v ktorej dokazuje Križkovu vinu, avšak opiera sa iba o Križkovu odvolávku na dielo Jána Bolského, ktoré sa mu však nikde nepodarilo zohnať. Avšak aj Matunák vo Fuzákovej práci neostane čistý, pretože v jeho výpovediach sú logické nezmysly na neexistujúce osoby, resp. svedkovia, na svedectvo ktorých sa odvoláva, v dobre „výroby“ nápisu ešte podľa archívnych dokumentov ani nežili. Máme sa na čo tešiť.

Bude taktiež zaujímavé, či P.Fuzák obviní z falzifikátorstva vo väčšej miere a vine aj Jozefa Božetech Klemensa, pretože v článku v SME sú k tomu priamo narážky.

Na internete je niekoľko príspevkov od neopohanistov, odporúčam text od Šimona (Martin Schuster) a jeho zážitkoch z obradov na Velestúre, pričom autor je dobre informovaný o obvineniach Križka, je však asi skôr na strane jeho kritikov.

Banskobystrická revue pre popularizovanie vedy a umenia Bystrický Permon v apríli 2003 v článku Igora Chromeka pripomína 135. výročie objavu runových nápisov na Velestúre, spomína genézu ich objavu, slávy i zatratenia, spomína M.Matunáka ako objaviteľa „pravdy“ o nápise, avšak aj novinku: nepravosť nápisu potvrdil aj profesor bratislavskej univerzity Miloš Weingard. Toto meno sa objavuje iba v tomto periodiku. Velestúrsky nápis sa tu prirovnáva ku Rukopisom, teda známym Královedvorskému a Zelenohorskému rukopisom.

Znalcom okolia Velestúra a autorom článkov na turistických stránkach je napríklad Tomáš Trstenský, často sa ako dobrý informátor spomína chatár z chaty Hostinec pán Schmidt.

Taktiež o velestúrskom nápise informoval novinár Emil Semanco v periodiku EXPRESS International 44/2003. V mene obč. združenia Genius loci z Nového Mesta nad Váhom zareagoval Tomáš Šarman ako zapálený obhajca pravosti nápisov. Jeho argumenty sú však rôzneho charakteru.

Kremnické paradoxy

Mesto Kremnica sa prejavilo ako tolerantné v zvláštnom prístupe k osobám P.Križka a M.Matunáka. Obaja tu totiž majú ulice pomenované po nich (samostatne), a obaja tu majú osadené aj pamätné tabule.

Pamätná tabuľa Michalovi Matunákovi

Je to určite nezvyklé, ak obrazne povedané, kat a aj jeho obeť (myslené obrazne) sú mestom vyznamenaní pomenovaním ulice a pamätnou tabuľou. Obaja teda vykonali pre mesta kus dobrej práce, obaja si zaslúžia úctu.

Zásluhy Pavla Križka boli ocenené mestom Kremnicou a Maticou Slovenskou osadením pamätnej tabule v roku 1932 (dokonca s prispením Matice Slovenskej, slávnostnú reč predniesol Jozef Škultéty) a rovnako vtedy osadili aj pamätnú tabuľu Gustávovi Kazimírovi Zechenterovi Laskomerskému. Tu niet čo váhať, prínos Križka aj jeho priateľa Zechentera sú nepopierateľné. Akosi sa s tým nezhoduje fakt, že tabuľu dostal aj jeho následník a neskôr veľký kritik M.Matunák. Vyznieva to tak, ako keby Križko bol nesporne pozitívny, ale dáme miesto aj jeho odporcovi… Ale na čistom štíte je škvrna, pochybnosť: v jednej jedinej veci a tou je Velestúr. Kauza Velestúr, ktorá sa ťahá už dlhé desiatky rokov.

Analógia s Jonášom Záborským.

Jonáš Záborský, slávny a známy slovenský historik, spisovateľ, má vo svojom osude analogické skúsenosti s oficiálnou historickou vedou, ako Pavel Križko. Navyše ich spája najväčšie historické dielo Jonáša Záborského “Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových“.

Toto monumentálne dielo – rukopis Dejín s poznámkami má 1621 strán bolo dokončené v roku 1872. V roku 1873 (presne 17.9.1873) požiadal V.Pauliny Tóth Jozefa Viktorina a Pavla Križka o posúdenie Dejín J.Záborského.

J.Viktorin sa vzdal posudzovania, výbor Matice Slovenskej sa uzniesol, aby po posudku P.Križku boli ešte zaslané opátovi Jánovi Gottschárovi, Jánovi Štěpánovi a Jaroslavovi Zachejovi.

24.12.1873 – posudok Pavla Križka je kladný. Dejiny ako „podarené a hodné“ doporučil, „aby nákladom matičným vydané čím v najväčších kruhoch rozšírené bolo.”

Výbor MS vzal posudok P.Križku na vedomie, čakal na mienku ďalších posudzovateľov.  Jaroslav Zachej napísal vydanie „síce dobrého, v mnohom ohľade dôkladného diela“ zamieta z dôvodu, že „početní, zvlášte duchovnieho stavu katolícki členovia matiční vo svojich náboženských citoch mohli by sa cítiť urazenými“.  Matica v roku 1874 prijala konečné zamietavé stanovisko a vrátili Dejiny autorovi. Ako jeden z dôvodov uviedla, že príliš hlboko rozoberal náboženské otázky a pôsobenie západnej cirkvi vyznelo často na úkor východnej.

Podľa mienky autora, avšak aj mienky iných nemenovaných Kremničanov, a s ktorými prišiel do styku, Matica Slovenská takto „potrestala“ Záborského za jeho prechod od protestantskej ku katolíckej viere. Tejto „nálepky konvertitu“ sa už nezbavil.

J.Záborský poprosil o pomoc aj F.Palackého, ale jeho vyjadrenie nedostal. V roku 1929 Matica Slovenská urobila neúspešný pokus o vydanie Dejín tlačou, ale vyšlo iba 16 strán.

Až v roku 2006 sa začal proces digitalizácie rukopisu Dejín kráľovstva a jeho publikovanie na www.zaborsky.blogspot.com. Podľa posledných informácií sa mladému „záchrancovi“ podarí dielo aj vydať. Údaje som čerpal z tejto výnimočnej stránky. Kiežby sa podobného osudu dočkal aj Pavel Križko, aby sa jeho dielo predstavilo v plnom znení, aj s kritikou jeho nepriateľov, z ktorej by si objektívny čitateľ urobil svoje stanovisko.

Na záver jedna citácia z listu J.Záborského M.Hattalovi zo dňa 12.11.1874: „…Keď Matica slovenská zavrhla z cirkvičkárskych ohľadov moje Dejiny kráľovstva uhorského, písal som Palackému, či by dielo to, jestli kritiku vystojí, nevydala Matica česká? Ale žiadnej od neho odpovede nedostávam. A veru by ani Čechom neuškodilo poznať dejiny uhorské zo stanoviska slovenského; pre Slovákov je to životná otázka. História je ten kotol, v ňomž sa varí otrava pre našu mládež.“

Záver

Cieľom môjho príspevku bolo zosumarizovanie viacerých príspevkov a prameňov ku kauze velestúrskych nápisov. Sumár nie je konečný a vyčerpávajúci, snažil som sa uviesť objektívny všestranný výber faktov a informácií podľa mojej dobrej vôle.

Nemenej dôležitá úloha bolo aj uverejnenie príspevku Dr.Jiřího Riegra (s väzbou na dielo A.Mongého a O.G.Landsverka). Snáď pomôže prebudiť kompetentných, ktorým leží osud slovenskej historiografie na srdci.

Rovnako kľúčové miesto v našej kauze má výskum Vojtecha Bukovinského.

Budem rád, keď informácie tohto príspevku budú inšpiráciou pre novú generáciu bádateľov (napríklad z Kremnice, ale nie je to podmienkou), alebo sa vyjadria aj niektorí žijúci autori z horeuvedenej galérie bádateľov, ktorí nájdu odvahu, aby prispeli priblíženiu sa k pravde.

A presne tomu mal poslúžiť aj predložený príspevok.

Ivan Šomjan

úryvok z knihy Jurija Kanigina - Cesta árijcov

Ukrajina v duchovnej histórii ľudstva, Román – esej, vydavateľstvo Ukrajina , Kyjev, 2002

Úvod k prekladu: Kniha je venovaná pamiatke buriatskeho lámu , ktorý bol spolu s inými uväznený v pracovnom tábore – gulagu na Kolyme, a v roku 1972 mal pomôcť autorovi knihy, Jurajovi Kaniginovi, porozumieť starým textom z kláštorov.

Priateľstvo s guruom úplne prevrátilo život a názory J. Kanigina, rovnako sa o nové informácie z burjatských zdrojov začali zaujímať ďalší vedci, hlavne Lev Gumilev a Viktor Gluškov. Kniha je písaná formou rozprávania, obsahuje prvky románu a eseje. Je popretkávaná prvkami literatúry faktu a osobnými zážitkami a dojmami. Obsahuje množstvo mimoriadne zaujímavých kapitol, ja som si pre neautorizovaný a svoj vlastný neprofesionálny “preklad” vybral časť :  Na zástave Attilu – árijský kríž.

 

Kapitola druhá 
HUNI VYČISTILI CESTU PRE KRESŤANSTVO.

Ako vyzerali ľudia Attilu, ktorých Európania nazvali ” barbarmi”?
Prečo na ich zástavách bol kríž?
Aký to bol kríž?
A naozaj boli divokí títo Kipčaci, ako ich opisujú učebnice histórie?

Murad Adžijev

S príchodom a zosilnením Hunov sa začala nielen veľká tovarová výmena a rozvoj kultúry v Pričiernomorí  (Huni okrem vyhnania Gótov uvoľnili prírodnú cestu “Od Varjagov ku Grékom”, obnovili styky Podneprovia s prímorskými oblasťami, rovnako s gréckymi mestami pri Čiernom mori), a začala sa odvtedy politická história Rusi – Ukrajiny, celého Slovanstva.

Čomu nerozumejú Vaši historici? Napríklad, prečítajúc si “Rugila (kráľ Hunov) chodil z Rusi do Byzancie” urobia z toho takúto konečnú myšlienku :  Keďže bola Ruská ríša,  Huni vo zväzku s ňou chodili na Byzanciu. Ale to nie je celkom tak! Rusi sa jednoducho zjednotili s miestnou “územnou Rusou, a vytvorili jednu politickú jednotku. Treba vziaťv úvahu, že Mongolov bili a vyháňali z Rusi, a s Hunmi na Rusi nikto nebojoval a nikto ich z Rusi nevyháňal. Oni boli spolu, zliali sa s Rusou, a s pripojeným celým slovanským svetom zaútočili na Rím a dobyli ho. Ale o tom trochu neskoršie.

Takže: misia Hunov v praslovanskom svete mala, po prvé : politický, a po druhé, čo je osobitne vážne : duchovný charakter.

Huni zosilnili na Rusi mitraickú vieru, ktorá sa neskôr pominula, zastavili nástup “perúnizmu”(pohanstvu), ktorý tu priniesli Góti, a pritom vydláždili cestu kresťanstvu.

Hunov nemožno nazvať kresťanmi v pravom zmysle slova, ale posúďte sami. Oni sa klaňali „človeku – nebu“ menom Tengri – tvorcovi sveta, ktorý sa narodil pozemskej matke a Nebeskému Duchu. Celé kipčacké náboženstvo, ktoré kultivovali na Altaji,sa zdokonaľovalo a silnelo na obrovských duchovných priestoroch Tibetu, (a Ararty), Indie a Perzie.A čo je zaujímavé, nielen kríž, ale aj ostatné náboženské atribúty doniesli do Pripontídy Huni : ikony, kiot, ikonostas, lampady, ladan, odev pre ľudí slúžiacich obrady, modlitby s klaňaním sa k zemi. Rovnako aj samotné slovo chrám – „charam“ ako miesto zhromaždenia pred palácom, je kipčacke. V Kyjeve, Charukani a v iných miestach vtedajšej Pripontídy sa tieto atribúty udomácňovali skôr, ako v Západnej Európe. Prvý vo svete chrám s krížom na kupole sa zjavil v Kyjeve práve za čias Attilu.

Treba si všimnúť túto skutočnosť: Attila na čele zjednoteného slovanského vojska sa pohol práve smerom k Rímu. On nenapadol Byzanciu, ktorá ako prvá prijala kresťanstvo, a stala sa takýmto počinom spojencom Hunov.

Bojovníci Attilu rozvrátili  na ruiny najsevernejšie mestá Rímskej ríše. Tam rozkvitalo pohanstvo. To je nevyvrátiteľný fakt. Takisto je faktom aj to, že rímsky pápež Lev v roku 452 stojac pred Attilom padol na kolená, aby nezničil Rím. Ale to nie prosby rímskeho hlavného žreca presvedčili Attilu, ale kríž, ktorý prvý raz držal v rukách pápež. To bol tengriánsky kríž!!! Taký istý, aký bol aj na bojovej zástave Attilu. Tento kríž zachránil Rím, ponechajúc mu titul Večného mesta. Celú túto epizódu zobrazil veľký maliar Rafael, aj keď, pravda, pápeža namaľoval nie na kolenách, ale na koni.

Po Attilovom pochode Európou sa táto Európa vydala cestou zosilnenia a rozširovania sa kresťanstva to nebolo nič divné. Huni mečom a oštepom ukazovali svoju vieru, pričom táto viera nebola ariánska (prekrútená forma kresťanstva), ale tú vieru, ktorá bola ešte pred Gótmi (predgótska), andrejovskú, ktorá sa pretvorila do pravoslávnej viery. Takže nie z rímskych katakomb  vznikol kresťanský Rím, ale skôr, z Kyjeva.

Kyj, Kuj, Kyjev a národ Roš

A odišli Kyj, Šček a Choriv - 
Traja synovia Aria – hľadať iné zeme.
Od nich vznikol slovanský rod,
Žijúci dodnes.                                             Velesova kniha

 

Až doteraz sa nevedia dohodnúť znalci na tom, kto, kedy a ako založil Kyjev.Som presvedčený, že tomu nebude konca, lebo sa tu jedná o nezvyčajne unikátne, večné mesto, ktoré sa podobá týmto na Jeruzalem, Rím alebo Lhasu.

V polemike, ktorá sa týka Kyjeva, vyniká stály boj medzi takzvanými obyvateľmi Severu a obyvateľmi Juhu, čo sa dotýka aj debaty o Rusi vcelku, alebo aj o založení Rusi, o názve, o prvých kniežatách. A to je celkom zákonité. Teda problém Kyjeva je neoddeliteľným od problémov Rusi a Ukrajiny.

Keď hovoríme o založení Kyjeva, tak vždy treba dodať : aký pojem Kyjeva máme na mysli:

• Ako jedno z prvých sídiel na Zemi? Ako je známe, tak prvé osídlenie na mieste dnešného Kyjeva sa pred 20 000 rokmi.
• Ako „štartovacie miesto“ archaických Árijcov? V roku 5508 pred našim letopočtom  – v roku „stvorenia sveta“, kedy praotec Árijcov Rama začal svoje príhovory na brehoch Dnepra.
• Ako hlavné mesto prastarej Aratty – Oratanie? Koncom 3.tisícročia pred našim letopočtom, kedy z východu do Tripolia prišli z Arja-Varty zvyšky detí Slnka a Stepného vetra.
• Ako hlavné mesto Sarmatie? Koncom 1. tisícročia pred našim letopočtom – hovorí o tom Klaudius Ptolemaios.
• Ako jedno z centier kresťanského sveta? V roku 55 nášho letopočtu, kedy prvý apoštol Ježiša Krista – Andrej postavil na kyjevských horách kresťanský kríž.
• Ako hlavné mesto Veľkej Hunie – najväčšieho impéria všetkých čias?To bolo v 20.rokoch 5. storočia za vlády Attilovho otca  cisára Mundiucha (Munčuka).
• Ako duchovné a politické centrum judaizmu? Na začiatku 9.storočia, kedy sa Kyjev stal Haonatom (duchovnou akadémiou judaizmu) a Chazari sa práve vtedy vyhlásili za hegemónov judaizmu (Kyjev pllánovali premenovať na Cion (podľa názvu hory Sion v Palestíne).
• Ako hlavné mesto štátu Kyjevská Rus? V polovici 9.storočia za čias panovania Olega Veľkého.
• Ako matke ruských miest? V 10.storočí, kedy začalo vznikať veľké impérium, ktoré ovládlo prakticky celú Východnú Európu.

Naozaj, všetky tieto fakty sú pravdivé. Jednako z pozície duchovnej histórie najdôležitejší je dátum  – rok 55 nášho letopočtu, kedy Andrej Prvoznaný krížom vyznačil centrum biblického národa Tuval (Galilejcov, ktorí prišli z vlasti Ježiša Krista, Galilejcov – predkov Galičanov – Ukrajincov). A nielen označil, ale aj prehlásil, že toto miesto čaká veľká budúcnosť, že ono sa stane centrom kresťanského sveta.

Ako je známe, do ďalekej minulosti siaha aj dátum založenia Jeruzalemu. Ale v tomto prípade sám Boh ukázal na Jeruzalem ako na miesto mieru a blaženosti (tak sa prekladá aj názov zo starožidovského jazyka).Veľakrát bolo toto mesto do tla zruinované. V roku 135 pred našim letopočtom prešli po území tohto mesta pluhmi na znak toho, že s Jeruzalemom sa navždy skončilo. Ale márne. Jeruzalem stojí, ako centrum troch svetových náboženstiev.

Rovnako aj Kyjev. Iba počas posledných dvoch tisícročí česť krát vyhorel a bol zničený do tla. Kto všetko ho neničil! Góti, Pečenehovia, Polovci, „svoji“ Suzdaľci, Mongoli, Tatári s Krymskými tatármi.A keď sa hovorí o ruinovaní jeho chrámov, tak je potrebné dodať aj boľševikov.A predsa je Kyjev stále živý.

Búrlivo sa Kyjev rozvíjal za Attilu (433-463 n.l.). Tomu všetkému prial jeho spoluvládca, ruskolunské (roxolanské) knieža Kyj – druhá osoba v štáte, faktický vládca v meste. S menom Kyja – spravodlivého patriota svojej krajiny – sa bezprostredne viaže aj vznik administratívneho centra celoslovanského zväzku – Veľkej Hunie. Po smrti Attilu a Kyja sa mesto držalo v rukách plemena Ruskolanov (Roxolanov). Ich kniežatá, následníci Kyja, menami Lebeďan, Verenez, Belik, Serežeň – následne ovládali Kyjev a okolité krajiny.

Tu som prerušil rozprávanie Gurua.

- A odkiaľ to všetko viete? Ja som napríklad nie raz čítal, že Kyjev založil jeden z chazarských vodcov menom Kuj, preto vraj mesto by sa malo volať nie Kyjev, ale Kujev.Takže vraj Kuj…

- Nechcem Vás uraziť, odpovedal Guru, ale v Rusku sa hovorí: “ Z takého počutia.“ Ako sa u Vás jazyk prekrúca! Naozaj, existuje taká verzia, ale to nie je nič iné, ako útok tých, ktorí sa bijú za Kyjev. Byť zakladateľom Kyjeva je veľmi presížne, pre hociktorý národ, pretože týmto sa tento národ stáva historickým.

- Chazari naozaj vládli v Kyjeve v 9.storočí. Začali tu zakladať judaistické chrámy, školy a naozaj túžili tu vytvoriť svoje hlavné mesto (namiesto zruinovaného Jeruzalemu). Ale každým rokom naberalo sily Ruskolanské kniežatstvo. Roxolani začali „podporovať“ Chazarský kaganát a Kyjev z juhu.

- Nakoniec prišiel na historickú arénu Oleg – roxolanské knieža, veľká historická postava, ktorý pevne ovládol Kyjev, ustanoviac na Rusi veľkokniežaciu dynastiu Oľgovičov. Celá táto dynastia sa skončila smrťou Vladimíra Veľkého.

Od autora:

V literatúre je rozšírenejšia verzia, podľa ktorej Oleg bol rodičom Rurika. On vtedy panoval v Novgorode. V roku 880 Oleg odišiel po Dnepri a úskokom ovládol Kyjev. Tunajšie kniežatá Askoľd a Dir boli zabití. Vláda prešla na Olega, ktorý vládol menom Rurikovho syna Igora.

Takže vlastne vládli ako kniežatá iba Rurikovci, a nijaká dynastia Oľgovičov nebola. Ale už známy historik Mykola Arkas poznamenáva: v tom čase z iných historických zdrojov sa javí, že Oleg nebol ani opatrovateľom, ani vojvodom Igora, ale bolo to také isté kyjevské knieža, ako Igor. Či mu bol otcom (teda či bol tiež Rurikovec), tiež nevieme.

Guru pokračuje:

Po 4 rokoch po ukončení vlády Vladimíra sa stal kniežaťom Jaroslav, ktorý dostal dve priezviská : Krivý a Múdry. Jaroslav sa nominálne považuje za syna Vladimíra. V skutočnosti jeho otcom bol Vladimírom zabité litovské knieža a matkou Litovka menom Rohnida, ktorú si  kyjevské knieža vzalo za ženu.  Takže štátny dejateľ dávnej Rusi  – Jaroslav nemal ani kvapku ruskej krvi (je to jedna z viacerých verzií genealógií prvých kyjevských kniežat). Ale všetko potrebujeme preveriť.

Vladimírom Monomachom sa začína iná, „severná“ dynastia Rurikovcov, zakladateľ ktorej  prišiel do Novgorodskej Rusi z Pruska. Z tejto dynastie pochádza Juraj Dolgoruký (zakladateľ Moskvy) a jeho syn Andrej Bohoľubský – ničiteľ ruských svätýň, ktorý so svojimi vojakmi porúbal nemálo kyjevských ikon. A potom ďalej – Alexander Nevský,Ivan Kalita, Ivan Tretí, Ivan Štvrtý – všetko „severná“ Rus, Rurikovci, Moskovia.

A prečo to hovorím? Dôležité je to, že s príchodom  Rurikovcov do vlády v Kyjeve sa začína prekrúcanie faktov. Najprv sa to týkalo pôvodu Rusi, potom jej názvu, jej hlavného mesta, a taktiež skutkov jej jednotlivých kniežat.

Namiesto pravdivého, hlboko patriotického letopisu Nestora „O pôvode Ruskej zeme“ sa do obehu zavádza letopis Silvestra, kde sa úloha roxolanských kniežat znižuje, a naopak, úloha Rurikovcov (Variagov) sa zveličuje. Napríklad, podľa slov Silvestra, Kyj nebol kniežaťom. Podľa neho to bol obyčajný prievozník na Dnepri. Ba podľa Silvestra aj názov Rus dali Variagovia (slovo Rus je vraj slovo švédske), a aj Kyjev, aj štátnosť založili oni.

Všetky tieto názory začali rozširovať nemeckí historici, ktorých aktívne podporovala oficiálna veda cárskeho Ruska (práve aj cári boli v značnej miere pomiešaní nemeckou krvou).

Už dávno pred chybnou normanskou teóriou medzi historikmi a spisovateľmi (ruskými, poľskými, českými, byzantskými) existovala , podľa môjho názoru, juhoruská, alebo ak chcete, vaša národná ukrajinská doktrína o pôvode Slovanov, o pôvode Rusi, Kyjeva a ich názvoch. Podľa týchto zdrojov, osobitne po uverejnení nedávno nájdených textov Izenbeka (Velesova kniha) môžeme hovoriť o skýto-sarmatskej doktríne. U nás v Tibete o nej hovoríme ako o samozrejmej veci.

Vy – Ukrajinci – ste starodávnym národom  Rusi, a čo o Vás hovorí Biblia.Vašimi predkami boli všetky základné národy, ktoré tu žili stovky ba tisícky rokov v severnom Pričiernomorí. Antickí autori – historici ich nazvali rôznymi názvami: Kimeri, Skýti, Sarmati, Sloveni, Rusi, taktiež Rusiči.. Pre všetky je jeden názov – národ Roš(Rus) na rôznych stupňoch svojho historického vývoja.. A „srdce“ tohto celého veľkého národa leží medzi Dneprom a Dnestrom (v Biblii sa táto krajina nazýva Tiras). Práve tu žili Sarmati, z ktorých vzišli Roxolani (Ruskoluni), to oni dali názov riečke Ros na Kyjevskej zemi. Tu už v 1.storočí nášho letopočtu prišli Galilejci, z krajiny Ježiša Krista, ktorí po zmiešaní sa s Roxolanmi, dali silný etnický základ  ukrajinskému národu, ktorý sa rozmiestnil na teritóriu Haliče, Kyjeva a Charukane. A taktiež ďalej na východ.

Ukrajinci – to je už piaty genealogický stupeň pradávneho národa, ktorý tu prišiel v časoch Tripolia, stupňa po Kimeroch, Skýtoch, Sarmatoch a Slovanoch (názvu Roš).

Guru potom zmĺkol, prižmúril oči a zakončil: Tak to bolo. A Vy hovoríte : Kuj…

 

Rusi zničili Rím

Bitka to bola strašná, krvavá.
Takej v tých časoch nebolo, ani v minulých storočiach.                        E.Gibbon

 

Oficiálne sa Rímska ríša začala rozpadávať niekedy 20 rokov po smrti Attilu. Jednako nemôžeme vylúčiť, že smrteľnú ranu jej dal sám Attila, pod vedením ktorého v tom čase boli sústredené sily celého Slovanstva (národu Roš). A pochod proti Rímu Attila začal v Kyjeve spolu so svojim najlepším vojenským veliteľom a svokrom – Kyjom. Osud Ríma spečatila Bitka na Katalánskych poliacch, o ktorej čím menej sa snažia hovoriť nie iba západní, ale aj Vaši (ukrajinskí – pozn. prekl.) historici. Táto bitka – to bol triumf Slovanstva – politickej a duchovnej jedinej rasy s ukrajinským nádychom. Až potom, po tejto bitke, sa Slovanstvo, Slovania začali deliť na samostatné etniká.

Katalánska bitka (bitka na Katalánskych poliach) bola najgrandióznejšou, najdivokejšou a najkrvavejšou bitkou za celú históriu ľudstva, až do bitky pri Waterloo. Na oboch stranách sa jej zúčastnilo viac ako 600 tisíc mužov, pešiakov i jazdcov, ktorí sa v jednom čase stretli v neľútostnom boji. Rímskym vojskám velil veľký vojvodca Aetius. Rimanom v tomto boji pomáhali aj Góti, (pre ktorých boli Huni vždy „kôstkou v hrdle“. Na strane Slovanov (čo je tiež v symbolické!)  bojovali Gali, zakladatelia karpatských Haličanov.

Početným, dobre vycvičeným rímskym légiám sa na začiatku postavila „úderná sila“ z najlepších slovanských vojnových jednotiek, a až potom sa použila vojenská taktika „zmiešaného boja“, odpozorovaného od Skýtov. Ešte jeden detail: Attila vždy prinútil nepriateľa bojovať nie od rána, ako to mal obvyklé, ale s príchodom noci, kedy Rimania a Góti , po dobrej večeri najedení, si políhali spať. Táto taktika miatla a oslabovala nepriateľa, znižovala bojaschopnosť. Bitka trvala niekoľko dní, Rimania, ktorí utrpeli obrovské straty a veľmi unavení sa stiahli z poľa boja. Attila sa pohol smerom na hlavné mesto ríše, do Itálie.

„Hunský element“ ukrajinstva a zároveň Slovanstva sa zvýrazňuje v rôznych historických dokumentoch. Napríklad v univerzáli (listine) Bohdana Chmeľnického  „Všetkým ukrajinským ľuďom“ sa hovorí, že oni pochádzajú od predkov Rusov, ktorí v 5.storočí nášho letopočtu pod vedením svojho kráľa Odoakera  premohli veľkú rímsku armádu (645 000 ľudí) 14 rokov vládli v Ríme.

Sedem storočí Rím pod duchovným vodcovstvom Egypta panoval v Európe a na celom svete. Jednako Slovania v 5.storočí tomu urobili koniec, prinesúc do Európy kríže a chrámy. Slovanstvo sa stalo jedným z najvýraznejších činiteľov svetovej histórie. A ostalo ním až dodnes . Veď vlastne všetky základné udalosti  20.storočia sa odohrali na zemi Slovanov. Vezmime si napríklad dve posledné svetové vojny .. 90 percent obetí v týchto vojnách umrelo na slovanskej zemi.. A ešte novšie fakty: Sme svedkami dozvukov pádu komunistického systému. Aj tieto procesy sa odohrávajú na slovanskej zemi. Ale vrátime sa radšej do histórie.

 

Preložil  Ivan Šomjan
pokračovanie

 

 

 

 

Prednáška : VIDEO

Cyril A. Hromník je slovenský historik žijúci dlhodobo v zahraničí, pracujúci v oblasti rannej histórie Afriky a Indického oceánu. Celé desaťročia sa zaoberá výskumom pôvodu Quenov (Hottentotov) a bantuskými jazykmi hovoriacich čiernych Afričanov.

Svoje výskumy realizoval v Prahe, Portugalsku, USA, Indii, Etiópii, Británii, Francúzsku, Srí Lanke, Borneu a Indonézii. Tento transoceánsky výskum mu dal možnosť nahliadnuť aj do sféry indo-európskych vzťahov. Z nich jednoznačne vyplýva, že korene Slovenov (Slovákov) neležia v nedávnom „sťahovaní národov“ (5 – 6. stor.), ako sa u nás bežne traduje a tzv. „vedecky argumentuje“, ale vo vzdialenej dobe bronzovej, 3000 rokov pred Kristom.

Jeho znalosť zámorského a transkontinentálneho obchodu v najstarších dobách a s tým súvisiacich kultúrnych jazykových vplyvov, mu otvorila úplne nový a nikým predtým nepredvídaný pohľad na históriu Slovenov a Slovenska v dobe rímskej, pred-rímskej a bronzovej. Je autorom originálnej teórie o stredoeurópskom, ale indickým obchodom ovplyvnenom pôvode Slovenov/Slovákov. 

Dr. Cyril A. Hromník študoval africkú históriu na Katedre orientalistiky, portugalčinu a iberijskú históriu na Filologickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe; dejiny Afriky, Južnej Ázie a latinskej Ameriky na Syracuse University v Syracuse, New York. Prednášal na Syracuse University, neskôr na katedre histórie, University of Cape Town, Južná Afrika, ako hosťujúci historik/bádateľ na Mgwenya College of Education, Južná Afrika. Za študijným účelom navštívil i Španielsko, Nemecko, Poľsko, Írsko, Kanadu, USA, Indiu, Etiópiu, Izrael, Thajsko, Singapúr, Hong-Kong, Borneo, Indonéziu, Keňu, Mozambik, Angolu, Libériu, Ghanu, Svahilsko, Botswanu, Zimbabwe, Lesotho a Namíbiu. Doposiaľ vydal 4 monografie a veľa vedeckých i populárnych článkov prevažne v zahraničí. 

Koncom augusta prišiel na Slovensko a absolvoval sériu prednášok na tému “SLOVENI SLOVÁCI, kde sú vaše korene”. Jedna z prednášok sa uskutočnila v pondelok 30. augusta 2010 o 17:00 v Prešove, v priestoroch Ruského domu. Spoluorganizátorom podujatia bol Ruský klub 1923. Túto prednášku sme zaznamenali na amatérsku kameru, takže vzhľadom k tomu prosím, aby ste kvalitu záznamu nevnímali príliš kriticky. Prednášku si môžete pozrieť na YouTube.com

 

Oskar Cvengrosch

 

 

PÔVOD NÁZVU, SLÁVY A ROZŠÍRENIA NÁRODA SLOVANSKÉHO (1601)

 

Táto kniha bola pôvodne vydaná v talianskom jazyku r. 1601. Jej preklad uvidel svetlo sveta v ruskom jazyku r. 1722 a od tých čias čakala na svoj čas. Je to jednoducho zázrak, že sa dožila našich dní, že nezhorela na vatrách katolíckej cirkvi, a že máme dnes možnosť ju čítať! Je doslovne senzáciou, pretože svedčí o reálnych udalostiach: o tom, že zo slávneho slovanského národa pochádzali najsilnejšie národy; o tom, akým krajinám, kráľovstvám a provinciám slovanský národ v Európe, Ázii a Afrike vládol; o tom, s kým bojoval. Hovorí o tom, že v západnej Európe sa používala staroslovienska hlaholika, o Slovanoch Gótoch, o Amazonkách (ženách Kozákov) a oveľa viac. Táto kniha, keďže bola napísaná za použitia západoeurópskych materiálov je preto osobitne cenná. Už v tie časy zaujala postoj, ktorý bol v rozpore s oficiálnym postojom katolíckej cirkvi, hoci ju napísal hlavný opát Raguzský, t.j. človek, ktorý zaujímal vysoké cirkevné postavenie.

Bohužiaľ, dnes to je historická kniha, akých sa zachovalo veľmi málo. Hoci sa na ňu ako na zdroj mnohí odvolávajú, nikto ju až do našich dní nemohol prečítať a už vôbec ju porovnať s inými historickými zdrojmi. Nuž teda zaradujme sa aj za našich Predkov a uctime si ich!

Je veľkou radosťou, že takáto zriedkavá kniha sa uchovala do dnešných dní. Teraz už vieme, že podobné knihy sa v západnej Európe úmyselne ničili, rovnako ako aj v cárskom Rusku za panovania Romanovcov. Zoznam zakázaných kníh začala zostavovať katolícka cirkev vo Vatikáne r. 1559. Knihy, ktoré sa dostali do tohto zoznamu boli po celej Európe v polovici 16. storočia zničené. V Rusku sa mnohé knihy ničili v 17. storočí.

Táto kniha, ako píše sám archimandit Raguzský (hlavný opát) Mauro Orbini, bola zostavená z mnohých iných historických kníh a napísaná v taliančine. Na titulnom liste knihy sa dá prečítať, že Orbini bol archimanditom Raguzským, t.j. zaujímal vysoký cirkevný post v meste Raguza. Mesto Raguza dodnes jestvuje na Sicílii v dnešnom Taliansku. Je potrebné dodať, že Raguza sa volalo aj balkánske mesto Dubrovník. Ale pretože kniha bola napísaná v taliančine a aj sám Orbini v texte uvádza, že použil historické zdroje z talianskych knižníc možno predpokladať, že najpravdepodobnejšie bol archimanditom v talianskej Raguze.

Teda kniha bola zostavená z mnohých historických kníh a vydaná r. 1601 v taliančine, r. 1722 bola preložená do ruského jazyka a vydaná v Rusku za panovania Petra I. Od tých čias ju nikto nanovo nevydal. Pretože v Rusku bola kniha vydaná na priamy príkaz Petra I., očividne na neho hlboko zapôsobila, a preto aj zázrakom v Rusku prežila do dnešných dní. Hoci sa dnes považuje za výnimočnú senzáciu, v tie časy takou ani zďaleka nebola, nakoľko očividne existovalo množstvo starších historických zdrojov.

O čom vlastne táto kniha je? Citujme Orbiniho:

„Slovanský národ ozbrojený svojimi zbraňami dobre že neovládol všetky národy vo Vesmíre: ovládol Áziu i Afriku, bil sa s Egypťanmi aj s Alexandrom Veľkým, pokoril si Grécko, Macedónsko, Ilýrsku krajinu; ovládol Moravu, krajinu Šlenskú, Českú, Poľskú aj s pobrežím Baltského mora, prešiel Itáliou, kde mnoho ráz bojoval proti Rimanom.

Niekedy bol porazený, inokedy bijúc sa v boji veľkým smrteľným krviprelievaním odpovedal Rimanom; neraz bijúc sa v boji rovným bol.

Nakoniec si pokoril Rímsku Ríšu, ovládol mnohé jej provincie, zničil Rím, učiniac cisárov rímskych svojimi daňovými poplatníkmi, čo na celom svete nijaký iný národ nedokázal.

Ovládol Franciu, Angliu a ustanovil panovanie v Hispánii; ovládol najlepšie provincie Európy; a z neho, vždy slávneho národa v minulých časoch pochádzali najsilnejšie národy; t.j. Slovania, Vandali, Burgunďania, Góti, Ostrogóti, Rusi ale Rasi, Vizigóti, Gepidovia, Getialanci, Uverli alebo Gruly, Skirri, Girri, Melanďania, Baštarni, Peuki, Dákovia, Švédi, Normani, Tengovia alebo Fíni, Ukrovia alebo Unkranovia, Markomani, Kvádi, Frakovia, Alleri boli blízko Venetov alebo Genetov, ktorí obývali pobrežie Baltského mora a rozdelili sa na mnohé druhy; t.j. Pomorania, Uvilci, Ruľania, Uvarnavovia, Obotritovia, Polabania, Uvagirovia, Lingonovia, Redatovia alebo Riadutovia, Circipannovia, Kizinovia: Heruli alebo Helueldovia, Levbuzovia, Uvilinovia, Storedandovia a Bricani s mnohými inými, ktorí všetci boli národ Slovanov“.

Týmto textom začína Orbini svoju knihu. Je to hlavný uzáver jeho historického bádania. Orbini v ďalšom objasňuje svoje uzávery. Píše, že národ Slovanov ovládal: Áziu, Afriku a Európu. V detailoch to boli: Francia, Anglia, Hispánia, Itália, Grécko, Balkán – Macedónsko a Ilýrska krajina, pobrežie Baltského mora a vôbec najlepšie európske provincie.

Okrem toho zo Slovanov pochádzajú mnohé európske národy, ktoré, ako sa oficiálne prijíma dnes, nemajú so Slovanmi nič spoločné. Medzi nimi: Burgunďania, t.j. obyvatelia Burgundska – krajiny, ktorá bola pripojená k Francúzsku v 15. storočí, Švédi, Fíni, Góti, Východní Góti a Západní Góti (u Orbiniho Vizigóti), Góti-Alani, Dákovia, Normani, Frakovia alebo Trákovia, t.j. jednoducho Turci, Venédi, Pomorania (obyvatelia Pomoria, t.j. Nemci a Poliaci), Britanci alebo Bretónci (u Orbiniho Bricani), Avari.

V podstate všetky tvrdenia Orbini podkladá aj druhými zdrojmi, napríklad staroškandinávskymi geografickými traktátmi. V zásade to Orbini v úvode okomentoval takto: „JEDNI BOJOVALI A DRUHÍ PÍSALI HISTÓRIU.“

Orbini svedčí:

„Niet údivu, že sláva národa Slovanského, teraz už nie taká zrejmá, bola preslávená po Vesmíre. Ak by tento národ mal aj dostatok ľudí učených a sčítaných, tak ako bol dominantný vojensky a vynikajúci zbraňami; to by žiadny iný národ vo Vesmíre nebol podobný národu Slovanov. A to iné národy, ktoré nedosiahli jeho úroveň, teraz samých seba oslavujú, no skrz nič iné len preto, že predtým mali v národe vzdelaných ľudí.“

Letopisec v historických kronikách zachytával svoj národno-subjektívny pohľad na udalosti a usiloval sa predstaviť svoj národ v tom najlepšom svete. Bitky, ktoré vyhrávala jeho strana, hoci neboli vojensky dôležité, opisuje živo. Iné boje, hoci oveľa vážnejšie a rozhodujúce, ale ktoré jeho národ prehral, opisoval veľmi skúpo alebo sa opisu úplne vyhol. Tento postoj je však charakteristický pre staré kroniky, ktoré nepísali Slovania. Tak sme sa síce dostali do nášho veku, ale stará história, ktorú učia deti v školách, sa v podstatnej miere opiera o pohľad neslovanských, či dokonca Slovanom nepriateľských, cudzích národov.

Čas vzniku Orbiniho knihy je druhá polovica 16. storočia a publikovaná bola r. 1601. Je to epocha dobre známeho Tridenského Koncilu v Taliansku, keď katolícka cirkev vytvorila a kanonizovala svoju chronológiu a koncepciu svetovej histórie.

Orbini bol členom hierarchie katolíckej cirkvi. No napriek tomu jeho kniha je v protiklade s oficiálnou pozíciou katolíckej cirkvi. Znamená to, že v katolíckej cirkvi ani vtedy zďaleka nie všetci súhlasili s oficiálnymi postojmi. Orbinimu bolo jasné, že postoj k jeho dielu bude skôr zamietavý, a preto priamo v knihe uvádza: „A ak niekto z iných národov bude chcieť túto pravdu z nenávisti prekrútiť, odvolávam sa na svedectvo historikov, ktorých zoznam prikladám. Títo mnohými svojimi dielami o tomto všetkom svedčia.“ A tu prichádzame k dôležitému bodu. Pri preklade knihy do ruštiny v 18. storočí prekladatelia očividne upravili zoznam. Zoznam historikov a ich diel, t.j. prvotných zdrojov historických údajov, ktoré Orbini priložil v abecednom poradí v ruskom preklade z nejakého dôvodu končí na písmene M, a to v strede strany, dokonca za čiarkou. Zvyšok zoznamu nenávratne zmizol. Za čiarkou, akoby sa nič nestalo, Orbiniho text plynule pokračuje. Zoznam je však zaujímavý aj niečím iným. Všetky mená, z ktorých pozostáva, sú dnes neznáme. Kde zmizli všetky tieto knihy? Orbini ich ešte koncom 16. storočia použil, pretože boli k dispozícii vo „veľkej knižnici najsvetlejšieho kniežaťa Dubrinu Pezarského“, ktorá sa nachádzala v „samom centre Talianska“. Žeby všetky zhoreli počas požiaru? Orbini spomína mená aj dvoch zjavne ruských historikov: Jeremeja Rusina a Ivana Veľkého Gótskeho. Dnes už o ani jednom z nich nič nevieme! Čo je zaujímavé, Orbini sa neodvoláva na žiadneho z dnes uznávaných historikov, akým je napríklad letopisec Nestor a jeho „Povesť Vremennych let“. Hoci zoznam historikov v preklade končí na M, nikde v texte knihy sa také diele nespomína ani raz. Už pri letmom pohľade na začiatok zoznamu historikov (obrázok) je viditeľná poznámka na začiatku, že v podstate ide o historikov, ktorých rímska cirkev neuznáva, aj keď v podstate nie kvôli opisu histórie, ale z dôvodu neuctievania cirkvi samotnej. Nuž čo sa s nimi stalo? Odpoveď je každému jasná.

Zaujímavá je aj tá časť knihy, kde sa hovorí o používaní bukvice v Západnej Európe: „a aj samé Princezné Norické používali slovanské bukvy v národných písomnostiach, ako to je aj vidno v chráme sv. Štefana vo Viedni“.

Pri výpočte hraníc slovanského panstva Orbini medzi inými informuje, že ruskou provinciou je aj Jugaria alebo Jugra, t.j. Maďarsko. Orbini dodáva, že to je vlasť Hunov. Opisuje ako Rusi, pod vedením Atilu „si pokorili najkrajšie európske krajiny“. Sigizmund Herberstain písal o tom istom.

Orbini spomína aj antické vojenské pochody Slovanov: „V tom čase, keď Pompeius Veľký bojoval proti Mitridatovi, kráľovi Pontskému, Rusi (Orbini objasňuje že Moskovčania) pod velením svojho vládcu Tasovaza alebo Tazia porazili Pontského kráľa ako spojenci Rímskej Ríše…“

V knihe je aj veľmi zaujímavá informácia o Amazonkách, „slávnych vojačkách slovanských“. Dnes sa Amazonky považujú za akési zahmlené hrdinky starých mýtov. Niektoré stredoveké zdroje priamo hovoria, že meno Amazonky sa používalo na Kozáčky, t.j. ženy Kozákov, alebo inými slovami ženy Gótov.

Kniha Maura Orbiniho rozhodne obsahuje množstvo dôležitých a zaujímavých informácií. Z nášho pohľadu len potvrdzuje tvrdenie Slovansko-Árijských Véd o jednotnom pôvode bielej rasy. Ešte nie tak dávno o tom v Západnej Európe svedčilo aj množstvo kníh…

 

Vladimir Laubert
Článok bol uverejnený na http://www.vedy.sk/sk/dejiny.php

Knihu Historiografia, ruské vydanie z roku 1722  si môžete prečítať TU.

František Palacký (* 14. jún 1798, Hodslavice – † 26. máj 1876, Praha) bol český historik, politik a kultúrny činiteľ, autor prvej syntézy českých národných dejín (Dějiny národu českého v Čechách i v Moravě), v ktorej sa prejavuje jeho osobitná koncepcia dejín, v ktorej české dejiny vidí ako neustály boj českého živlu s nemeckým.  Za vrchol českých dejín považuje husitstvo.

Politicky bol Palacký predstaviteľom konzervatívneho, štátoprávne orientovaného krídla českého národného hnutia (staročesi) a dospel od austroslavizmu ku značne kritickému hodnoteniu mnohonárodnostnej habsburskej monarchie. V prvom období svojej činnosti sa významne podieľal na budovaní Národného múzea v Prahe...

 Toľko sa o Palckom dočítame na wikipédii.  Kto bol však v skutočnosti František Palcký? V knihe Etnogenéza Slovanov v archeológii autora Pavla Mačalu, ktorá vyšla vo vydavateľstve SLOVO v Košiciach v roku 1995, natrafíme na zaujímavé informácie. Na strane 20 sa dočítame, že:

Vývoj historiografie a archeológie po 2.svetovej vojne bol v krajinách východnej a strednej Európy zásadne poznamenaný marxisticko-leninskou filozofiou, konkrétne dialektickým a historickým materializmom ako jedinou alternatívou videnia spoločenského bytia, spoločenských a historických procesov. Aj keď sa zdôrazňoval tvorivý charakter poznávacej funkcie marxisticko-leninskej filozofie, v skutočnosti úlohou archeológie a historických vied bolo dokázať pravdivosť téz historického materializmu. Značný vedecký a intelektuálny potenciál bol vyčerpaný na zdôvodnenie a obhájenie téz o ázijskom a antickom výrobnom spôsobe. Popri tom v spoločensko-kultúrnej klasifikácii sa Slovanom dostalo nelichotivé hodnotenie zo strany klasikov marxizmu-leninizmu:

 „A tak sa v študovniach hŕstky slovanských diletantov historických vied zrodilo toto smiešne protihistorické hnutie (rozumej panslavizmus – poznámka autora), ktorého cieľ nebol menší, jako podmaniť civilizovaný Západ barbarským Východom, mesto dedinou, obchod, priemysel a duchovný život primitívnym poľnohospodárstvom slovanských nevoľníkov…

Sám hlavný bojovník českého národa profesor Palacký je len bláznivý nemecký učenec, ktorý podnes nevie správne a bez cudzieho prízvuku hovoriť po česky…

Čechy môžu v budúcnosti existovať už len jako súčasť Nemecka, aj keď časť ich obyvateľstva možno ešte po stáročia bude hovoriť nenemeckou rečou…“

Uvedené myšlienky sú čerpané z diela F.Engelsa : Revolúcia a kontrarevolúcia v Nemecku. (1852), In: Marx-Engels,Vybrané spisy, zv.2, strany 192-193. Tieto Vybrané spisy vyšli v roku 1977.

Pre úplnosť: knihu Etnogenéza Slovanov v archeológii recenzovali: PhDr. Dušan Čaplovič, CSc a PhDr. Belo Polla, DrSc. Kniha je venovaná pamiatke univ. profesora Vojtecha Budinského-Kričku, DrSc  a doc. Antona Točíka, DrSc.,  z úcty k ich prínosu pre slovenskú archeológiu.

Verím, že spomínaný výňatok z knihy zaujme čitateľov resp. účastníkov rôznych diskusií na blogoch, a podnieti výskum v dielach Fridricha Engelsa, lebo sa tam môžu skrývať ďalšie „perly“. Kto by to bol na Fridricha povedal, že? Aký vlastne bol profesor Palacký, otec českého národa, ktorého Dejiny sú v Čechách takmer bibliou?

Na druhej strane myšlienky uvedené v knihe bijú na poplach. Slová tvrdiace,  že  “úlohou archeológie a historických vied bolo dokázať pravdivosť téz historického materializmu…”  a, že  ”značný vedecký a intelektuálny potenciál bol vyčerpaný na zdôvodnenie a obhájenie téz o ázijskom a antickom výrobnom spôsobe…”  svedčia o ničom inom, než o tom, že slovenské dejiny sa nepísali podľa pravdivých zistení, podľa reálnych výskumov, ale boli prispôsobované spoločensko-politickej objednávke. Celé naše dejiny potom možno vnímať ako súbor vymyslených a prekrútených dejov, ktoré poznáme prostredníctvom na slovo vzatých odborníkov, z ktorých mnohí na svojich postoch “sedia” doposiaľ.

Najnovšie výskumy prevažne ruských historikov, ale i bulharských, slovinských, chorvátskych a ďalších svedčia o tom,  že  dejiny slovanov boli podstatne iné než nám to vykladajú naši priatelia na západe. Je najvyšší čas zbaviť sa jarma duševnej závislosti a začať písať vlastné dejiny, nepokrivené žiadnou mocenskou agendou.

Ivan Šomjan

Copyright © Oskár Cvengrosch

Text je možné voľne kopírovať a rozširovať na nekomerčné účely. Úprava obsahu je možná len zo súhlasom autora.

Verzia pre tlač:  Sloveni najgermánskejší Germáni.pdf

 

Kto sú Germáni, či germánske národy dozvieme sa v každom lexikóne, či v detskej encyklopédii. Germáni zaberajú súvislé územie od severu až po stred Európy, hovoria germánskymi jazykmi, ktoré sú si navzájom príbuzné a majú spoločnú, vzájomne previazanú históriu. Na severe žijú Nóri a Švédi, s nimi susedia z juhu Dáni, na západe sú Flámi, na juhu Rakúšania a čiastočne Švajčiari a medzi nimi v strede sa rozkladá územie najväčšieho národa spomedzi Germánov – Nemci.

Prevláda názor, že predkovia týchto Germánov osídlili južnú Škandináviu zhruba okolo roku 2000 pred naším letopočtom, odkiaľ potom expandovali smerom na juh k Alpám, pozdĺž Dunaja, neskôr do Talianska a Španielska. V 1. storočí už zaberali pomerne rozľahlé územia Eúrópy od severu až po Dunaj, a od Čierneho mora po Rýn, pričom v nasledujúcich storočiach postupne ovládli územie až po Jadranské more a Peloponéz, obsadili Apeninský polostrov (Ostrogóti, neskôr Longobardi) a temer celý Pyrenejský poloostrov (Visigóti, Suebi) a severnú Afriku (Vandali).

 Germánia podľa Tacita v 1. storočí po K. Podľa jeho opisu Suebi zaberajú významné územné pozície v rámci celej Európy.

 Koncom 5. a začiatkom 6. storočia sa kdesi strácajú, akoby sa prepadli pod zem, a na ich výsostných teritóriách sa akoby zo dňa na deň objavujú Slovania.

 

 Územie preukázateľne obývané Slovanmi v období od 6. do 9. storočia.

V súčasnosti najväčší germánsky národ – Nemci, odvodzujú svoj pôvod od už spomínaných Germánov, ktorí pokorili Rím i mnohé národy Európy, avšak ich skutočný pôvod je tak trochu záhadný. Arabský historik a zemepisec Al-Mas^cúdí (pravdepodobne 890-956) vo svojej knihe Kitáb at-tanbíh va l-išráf (Kniha poučenia a opráv), na počudovanie, opisuje Nemcov ako Slovanov ⁴⁸:

Z iných veľkých riek treba spomenúť Dunaj, ktorý sa v reči Slovanov nazýva aj Morava. Je to veľká rieka, široká okolo troch míľ. Z Konštantínopolu trvá cesta k jej brehom niekoľko dní. Na jej brehoch sú sídla slovanských Nemcov a slovanských Moravanov. Odkedy sa Bulhari stali kresťanmi, tiež sa usadili na Dunaji.

Al-Mas^cúdí ide pekne po poriadku. Pri prameni a na začiatku slovenskí Nemci, v strede Moravania (Maravania alebo Muravania) a pri jej ústi Bulhari.

V knihe Kitáb murúdž az-zahab vama^cádin al-džauhar (Ryžoviská zlata a bane na drahokamy)  v časti opisujúcej Slovanov Al-Mas^cúdí sa vyjadruje ešte jednoznačnejšie ⁴⁹:

Potom treba spomenúť Slovanov, ktorí sa volajú Ustutrána (prekladané ako Stodorania). Ich vládca sa volá Basklábidž. Potom kmeň Dúlába (alebo Dúlána – kmeň Dudlebov), ktorého vládcom je v súčasnosti Vándž-sláf (Václav I.; 926-935). Potom kmeň Námadžín (Nemci), ktorého kráľ sa volá Garána. Tento kmeň je najstatočnejší a najrýchlejší spomedzi Slovanov…

Archeologické nálezy z oblasti východného Nemecka i množstvo topografických názvov   prítomnosť Slovanov potvrdzujú. Koniec – koncov nepopierajú to ani samotní Nemci, ktorí sebavedomo dokumentujú zakladanie nemeckých misijných biskupstiev a arcibiskupstiev na obsadených slovanských územiach: Hamburg, Bremen, Hildesheim, Halberstadt, Magdeburg v roku 968; Kolín, Mainz, Würzburg, Bamberg v roku 1007, atď. V roku 983, za panovania cisára Ota Veľkého, vypuklo na slovanskom území medzi riekami Labe a Odra veľké povstanie Slovanov, ktorí zvrhli saské panstvo a zničili budovanú cirkevnú organizáciu.

Protinemecké povstania západných Slovanov sú zdokumentované nemeckými historikmi i na ďalších okupovaných územiach: Starigrad (dnes Oldenburg) 973, Lenzen 929, Havelberg 948, Magdeburg 968, Merseburg 968, Brandenburg 948, atď.¹

Správy arabského historika sú teda zdá sa pravdivé. Boli teda Nemci naozaj Slovania?

Súčasnú predstavu o pojme Germán má na svedomí nemecký filozof, Prus Johan Gottfried von Herder (1744 – 1803), ktorý rozdelil Európu medzi Germánov a Slovanov ². V 19. storočí nastal rozmach nacionálneho povedomia európskych národov. Politika Nemeckého cisárstva, ktoré sa chystalo na ďalšiu expanziu na východ, potrebovala takú doktrínu, ktorá by dokazovala pôvodnosť Nemcov na stredoeurópskych a východoeurópskych územiach a odôvodňovala tak oprávnenosť nárokov na tieto územia.

 Bola vyfabrikovaná teória o masívnom sťahovaní národov, podľa ktorej sa dozvedáme, že až v období od konca 4. do konca 6. storočia zaujali Slovania svoje súčasné domovy v strednej a západnej Európe. Naproti tomu je zdokumentované, že Slovanské kmene v 8. storočí obývali prevažnú časť dnešného Nemecka, Čechy, východné Rakúsko, sever a juh Talianska a odtiaľ samozrejme všetko na východ.

Podľa tejto teórie Slovanské kmene v priebehu ani nie dvoch storočí opustili močaristé územie a obsadili polovicu Európy, pričom o tom neexistuje jediný hodnoverný historický záznam. Dokonca to dokázali bez kvalitných zbraní, či bojových skúseností, pretože oboje v močarinách mohli nadobudnúť len veľmi ťažko.

Táto romantická predstava pokojného obsadenia obrovského územia (polovice Európy) pokornými roľníkmi naráža na niekoľko zásadných problémov.

1. Na týchto územiach existovalo množstvo pôvodných kmeňov, prevažne Germánskych, pomerne detailne opísaných gréckymi i rímskymi zemepiscami a historikmi. Mali rozvinutú remeselnú výrobu – výrobu zbraní a príslušenstva, obranný systém – sieť hradísk a pevností a vlastnú kultúru tvorenú spoločným jazykom. Slovania toto podľa osídľovacích predstáv historikov dokázali prekonať nie ojedinele, ale plošne na rozsiahlom území do takej miery, že pôvodné obyvateľstvo sa nielen úplne odnárodnilo, ale dokonca prevzalo kompletnú kultúru Slovanov. Takéto niečo sa mohlo uskutočniť len za predpokladu, že by Slovania boli agresívni nájazdníci, ktorí systematicky vyvražďovali celé mestá, alebo boli na kultúrne vyššej úrovni, čo sa však o obyvateľov močarísk nedá povedať.

2. Za dvesto rokov museli Slovania pochádzajúci spoza Visly obsadiť územie 2500 kilometrov na západ, juhozápad a juh. Viac ako 7 miliónov kilometrov štvorcových. Všade ich zjavne vítali s otvorenou náručou a dychtili po ich roľníckych zručnostiach. Otázkou je, kedy sa vlastne naučili roľníčiť, keď v podstate dvesto rokov nerobili nič, len zaberali cudzie územia?

3. Popri tom všetkom, slovanské osídlenie bolo také silné a intenzívne, že zanikli všetky pôvodné názvy riek, hôr a krajov a ostali len slovanské. Tá sila a intenzita bola priam mystická, pretože Germáni obývajúci územie Germánie, v silnej predtuche blížiacej sa budúcnosti, pomenúvali svoje mestá a dediny slovanskými názvami niekoľko storočí pred príchodom Slovanov, čo v oných bájnych časoch (2. stor. po K.) zdokumentoval vo svojom Zemepise Ptolemaios ³. Ten na území Germánie opisuje množstvo miest s rýdzo slovanskými názvami ako Bogadion (mesto boga), Kalaigia (kaliť, kalište, Kali), Budoris (budova, budovať), Cravionarion [Kravionarion] (to nepotrebuje ani komentár), Ménosgada (meno gada, hada), Dévona, Riusiava (Rusovce, Ruské), Brodentia (brod), Medoslanion (med a slanina), atď., pričom tam niet ani len stopy po nemčine či nemeckých dialektoch.

Slovanské názvy však nachádzame nielen na dnešných slovanských územiach, ale i na územiach súčasného Nemecka, Rakúska, Talianska a ďalších. Vojenské výpravy Ota III. v 10. storočí a jeho cirkevná kolonizácia, narážala na odpor domáceho slovanského obyvateľstva, nie na odpor vládnucej slovanskej vrstvy, ktorá údajne obsadila územie dnešného Nemecka niekedy v 6. storočí.

Avšak ešte v 16. storočí bola predstava o Germánii úplne odlišná. Dokazuje to aj Johannes Aventinus (*1477 – †1534) vo svojej práci Letopisy Bavorov IV, XX 13 ⁴, kde v súvislosti s príchodom „Maďarov“ (latinsky Ugros) uvádza, že:

..ti blúdiaci po tri roky po území východnej časti Veľkej Germánie a po území oboch Sarmatií, prešli medzi veľmi divokými národmi po rozsiahlych pustinách i hvozdoch a hľadali si  obživu v koristení, lúpežení a lovu. Až v štvrtom roku dosiahli od Arnulfa stálych sídel. Vtedy vpadnú do Dákie – tá sa tiahne spolu s Dunajom na východ – za rieku Tisu.

Aventinus zreteľne popisuje územie za Karpatským oblúkom ako územie Veľkej Germánie. V ďalšom texte opisuje Dákiu, o ktorej hovorí, že Dákiu až doposiaľ nazývajú „Uhorskom vo Veľkej Germánii“. Z tejto nenápadnej poznámky vyplýva, že ešte v 16. storočí, za čias Aventinusa, existoval a pretrvával pojem Veľká Germánia. Podľa všeobecne uznávaných predstáv toto územie obývali Slovania už minimálne tisíc rokov. Za ten čas sa pojmy Germánia a Veľká Germánia museli stratiť, ibaže by Germáni ešte stále obývali túto časť Európy, a obývajú ju až dodnes.

Tacitus v 1. storočí nášho letopočtu vymedzil Germániu východne od rieky Rýn a severne od rieky Dunaj. Vzhľadom na dôležitý fakt, že starovekými historikmi a geografmi nebol zaznamenaný žiaden veľký pohyb Slovanov smerom na západ (smerom od rieky Pripjať), musíme skonštatovať, že Germáni žili na území Germánie i v 6. storočí, i v storočiach nasledujúcich, až podnes. Dnešné Nemecko nazývané v niektorých jazykoch aj Germánia, dostalo toto pomenovanie nie preto, že tam žijú len Germáni a v ostatnej Germánii nie, ale preto, že toto územie bolo kedysi súčasťou Veľkej Germánie. Územie dnešného Nemecka postupne, počnúc zhruba 1. storočím zo západu postupne smerom na východ obsadzovali, a prenikali do domácej komunity, Kelti a neskôr i cudzojazyční severania (Normani), pričom toto územie neobsadili úplne ani dodnes, čoho živým dôkazom je síce malá, ale stále jestvujúca enkláva Lužických Srbov i množstvo miest a obcí nesúcich slovanské názvy.

Tieto migračné vlny Keltov smerom na východ zreteľne opisuje Tacitus vo svojej Germánii ⁵. V nej sa dočítame, že keltské kmene prekračovali rieku Rýn a postupne prenikali medzi Germánov, takže už za jeho čias v západnej časti Germánie (dnešné Nemecko) nachádza keltských Helvetov, Bójov, ďalej  Treverov a Nerviov, ktorí sa však už podľa neho, aj keď majú pôvod keltský, hlásia ku Germánom. Druhú migračnú skupinu umiestňuje do Karpatskej kotliny, kde popisuje keltské kmene Osov a Kotínov. Tieto Tacitove opisy Germánie sú v súlade s geneticko – geografickým výskumom posledných rokov, vďaka ktorému je možné preveriť teórie o pôvode a migračných vlnách jednotlivých populácií.

Pre súbor genetických mutácií, ktoré sa vytvárajú v populácii, bol zavedený termín haplotyp. Skupiny podobných haplotypov, odvodených od spoločného predka tvoria haploskupiny. V genetike sú predmetom výskumu haploskupiny chromozómu Y a mitochondriálnej DNA. Y-DNA sa prenáša výhradne v otcovskej línii a poskytuje informácie o predkoch v neprerušovanej paternálnej línii, mtDNA (mitochondriálnu DNA) majú všetci, avšak dedí sa len po matke ⁶.

Dnes sú vedci schopní popísať rôzne mutácie chromozómu Y, ktoré sa vyskytujú u ľudí na celom svete. Na základe zoznamu všetkých známych mutácií ľudského chromozómu Y, zaviedlo Konzorcium YCC (z angl. Y-Chromosome Consortium) systém označovania haploskupín Y-DNA písmenami v rozsahu A až R s ďalším delením do podskupín pomocou čísel a malých písmen abecedy ⁷.

Vďaka týmto vlastnostiam chromozómov Y, možno zostaviť približný scenár migrácie pravekých obyvateľov. Tento scenár je možné rekonštruovať i na základe mitochondriálnej DNA (výsledky oboch sú v hrubých rysoch podobné), no analýza chromozómov Y je jednoduchšia, pretože mužská populácia má pri migráciách väčší predpoklad úplne nahradiť predchádzajúcu, vďaka čomu sú následky migrácie v mužskom chromozóme Y omnoho čitateľnejšie.

Na základe rozsiahleho výskumu, ktorý priebežne pokračuje, sú v Európe známe dve dominantné Y-DNA línie – R1a a R1b. Obe sú si veľmi blízke a pochádzajú od spoločného predka, ktorý žil asi pred 35-40 000 rokmi (Vladimír Ferák) ⁶. R1a sa považuje za mierne staršiu vetvu a je prisudzovaná Slovanom, ďalej sa vyskytuje v južnom Nórsku, Strednej Ázii (Kyrgyzi), Iráne, Indii a na Srí Lanke. Prevláda myšlienka, že R1a tvorili dominantnú haploskupinu medzi jazykovými skupinami Indoeurópanov, ktorí sa vyvinuli do skupín Indo-Iránskej, Mykénskych Grékov, Thrákov, Baltov a Slovanov⁸.

 

Rozloženie početnosti  Y-DNA slovanskej haploskupiny R1a (rozumej germánskej) v Eurázii  (podľa http://www.eupedia.com/europe/origines_haplogroupes_europe.shtml)⁸ 

 

R1b je označovaná ako Kelto-germánska a okrem bohatého rozšírenia v západnej Európe sa vyskytuje v západnej Ázii v čínskej provincii Sin – ťiang a severnom Kamenrune.

Prechodovú oblasť medzi týmito dominantnými haploskupinami v strednej Európe tvoria územia Nemecka a Rakúska. Vo východnom a severnom Nemecku Slovanská haploskupina R1a sa vyskytuje v 24%, R1b je o čosi rozšírenejšia, má podiel v populácii vo výške cca 37%. V Rakúsku je slovanská R1a na prvom mieste s podielom 26%, hneď za ňou tesne zaostáva R1b s podielom 23%.

 

Rozloženie početnosti  keltskej Y-DNA haploskupiny R1b (v súčasnosti nesprávne označovanej ako kelto-germánska) v Európe (podľa http://www.eupedia.com/europe/origines_haplogroupes_europe.shtml)⁸ 

 

Uvedené genetické výsledky v celku zodpovedajú archeologickým nálezom i historickým zdrojom. Veľkým prekvapením je však vysoký výskyt slovanskej haploskupiny v Škandinávii, pretože o prítomnosti Slovanov v týchto oblastiach európske historické anály (resp. ich interpretácia) zaryto mlčia. V Nórskej populácii má R1a rovnaké zastúpenie ako R1b, a to vo výške 28%. Vo Śvédsku je R1a dokonca na druhom mieste hneď za nordickou I1 s podielom 23,5 %. V oboch týchto severských krajinách (dokonca aj na Islande) má R1a vyššie zastúpenie v populácii ako napríklad v Bulharsku (14%), či Srbsku (15%). A tu je na mieste otázka: Odkiaľ a kedy sa tam Slovania vzali?

 

Rozloženie početnosti  Y-DNA haploskupiny I1 (nordickej) v Európe  (podľa http://www.eupedia.com/europe/origines_haplogroupes_europe.shtml)⁸ 

 

Dobrodružné predstavy o lúpení a kradnutí žien Slovanom neprichádza do úvahy, pretože ide o Y-DNA, ktorý sa  prenáša výhradne v otcovskej línii. Čo v laickej reči znamená, že zhruba 30% dnešnej populácie Škandinávie založili mužskí predkovia Slovanov, nositelia R1a. A keďže o systematickom obsadzovaní Európy Slovanmi nie je nikde ani len zmienky, a keďže na obsadzovanie Škandinávie doposiaľ nikto ani len nepomyslel, musíme vychádzať z toho, že Slovania tvorili pôvodné obyvateľstvo Škandinávie. Inak povedané, práve nositelia R1a boli tí, ktorí boli starovekými historikmi a zemepiscami označovaní ako Germáni.

Na stránkach Eupédie, kde môžeme nájsť priebežne aktualizované výsledky geneticko – geografického výskumu Európanov, sa na túto tému dočítame ⁸:

…R1a pravdepodobne prišli do Škandinávie skôr (pred R1b), počas obdobia Povrázkovej keramiky. Nositelia R1a sa premiešali s domácou Nordickou I1 haploskupinou a odštartovali tak Nordický bronzový vek (1800-500 p. K.). Majitelia haploskupiny R1b dosiahli územie Škandinávie neskôr, severnou migráciou v období Halštatskej kultúry (1200 – 500 p. K.).

V tomto bode nastáva rozpor medzi DNA (Eupédia) a historickými dokumentmi, pretože podľa nich  Slovanov v Škandinávii nieto. Boli a sú tam iba Germáni. Klamú historické dokumenty? Je to možné. Hlavnou príčinou je však zjavné nepochopenie toho, kto bol Germán a čo to slovo v skutočnosti kedysi znamenalo. Na stránke www.eupedia.com je možné vidieť hypotetickú mapu Y-DNA haploskupín rozšírených v Európe pred 2000 rokmi. Mapa bola zostavená  podľa súčasnej hustoty obyvateľstva a sťahovania v závislosti od migrácie v posledných 2000 rokoch.

 

Hypotetická mapa Y-DNA haploskupín rozšírených v Európe pred 2000 rokmi. Na mape sú zobrazené iba dominantné haploskupiny reprezentujúce každý región. Haploskupiny E a R1b zahŕňajú aj variácie. Veľké písmená charakterizujú viac než 25 % populácie, malé písmená označujú počet medzi 10 až 25 % populácie (podľa http://www.eupedia.com/europe/origines_haplogroupes_europe.shtml)⁸.

 

Zreteľne tu môžeme vidieť  silné zastúpenie R1a na juhu Škandinávie, v strednej Európe (Poľsko, Slovensko, Čechy, Morava, východné Nemecko), na územiach dnešného Srbska i Chorvátska, Macedónie (vrátane tej gréckej) a Trákie. Po pripiaťských močiaroch niet ani len stopy, naopak, paradoxne na toto územie autori umiestnili haploskupinu I2a.

Na mape je evidentné dominantné postavenie slovanskej R1a na línii – južná Škandinávia, Čechy, Chorvátsko, Srbsko, severné Grécko a odtiaľ ďalej na východ. Súčasná početnosť Slovanov pri dodržaní logiky a prírodných zákonov predpokladá približne rovnako silnú početnosť (v pomere s ostatnými haploskupinami) i pred 2000 rokmi i pred ďalšími tisíckami rokov, dokonca, haploskupina R1a tu bola evidentne skôr ako R1b. Ak je naozaj pravda, že naši predkovia prišli do Európy zo strednej Ázie (pomerne často sa uvádza Kaspické more), potom možno jednoznačne povedať, že sem prišli pred nositeľmi haploskupiny R1b, pred všetkými tými, ktorí by nás najradšej videli ponorených v bahne pripiaťských močiarov, pred tými, ktorí si privlastnili pomenovanie Germán.

Odvíjať pôvod a rozšírenie Slovanov, nositeľov haploskupiny R1a, od málopočetnej skupiny pokorných roľníkov žijúcich v močaristých oblastiach, je nielenže logický nezmysel (močiare a roľníčenie nejde veľmi dokopy), ale priam osudový omyl historikov konajúcich na politickú objednávku, vrátane ich dôverčivých nasledovníkov. Omyl, z ktorého boli exaktne usvedčení pomocou DNA, omyl, z ktorého by mali veľmi rýchlo vycúvať, pretože im už zakrátko nebude nik veriť.

SLOVENI

Najvýznamnejším a zároveň i najväčším germánskym kmeňom boli Suebi. Tacitus o nich hovorí:

Teraz musím prehovoriť o Sueboch. Nie je to jediný národ ako Chatti alebo Tencteri, pretože zaberajú väčšiu časť Germánie a delia sa na menšie kmene s vlastným menom, avšak všetci dohromady si hovoria Suebi.

Zhruba o sto rokov neskôr Ptolemaios vo svojej Geografii hovorí o Venedských horách, čo sú severné Karpaty, pričom medzi inými uvádza aj národ menom Suobeni ².

Český preklad znie Suebové, Svébové latinský text pozná výraz Suebi ⁹, v anglickom preklade nájdeme slovo Suevi ¹⁰. Do slovenčiny je pomenovanie tohto veľkého národa prekladané ako Svébi. Rozdiel v názvoch Suebi a Suevi je v zámene písmen B a V. Táto zámena nie je ničím ojedinelá a vyskytuje sa v pomerne veľkom množstve slov, ako napríklad Dānuvius – Dānubius ¹¹, Velehrad – Belehrad, Vulgarii (Bavorský geograf) – Bulgari (българин – Bulhar), Vratislaburgium ¹² – Bratislava, Frýgovia – Brigovia ¹³ (Trácky kmeň), al-Abar ¹⁴ – Avar, Venezia – Benátky (Benecia), S(a)klaba ¹⁴ – Sklavi, Wallachi – Blachi ale i farba – barva (čes.), kde F sa mení na B a naopak, B na V atď.

O zámene B za V je potrebné uvažovať i v prípade tajomného mesta Wogastisburg, ktoré je vedátormi márne hľadané po všetkých kútoch strednej Európy, pričom bolo vymyslených množstvo teórií o pôvode jeho názvu. Wogastizburg je v skutočnosti Bogastisburg, mesto boga, teda boha.

Tacitovi Suebi a Ptolemaiovi Suobeni sú zjavne jeden a ten istý národ nielen na základe zreteľnej podobnosti v názve (rozdiel v koncovke), ale i vzhľadom na to, že obývali tú istú lokalitu. Zdá sa, že Tacitus (prípadne neskorší prepisovatelia jeho diela) si zjednodušil prácu a skrátil pôvodné Suobeni na Suebi. Nie je však vylúčené, že sa používali výrazy obe. Suebi (Suevi) používali cudzinci, pretože zvyšok slova považovali za koncovku (bol pre nich zložitý). Suobeni (Suoveni) nazývali Suobeni sami seba, vediac, že o koncovke nemôže byť ani reči. Mocenským aj náboženským jadrom Suebov(Suevov) / Suobenov(Suovenov) bolo dnešné západné Slovensko, Morava, severovýchodné Rakúsko a severozápadné Maďarsko s pravdepodobným politicko-mocenským centrom v dnešnej Bratislave.

Nárečia na území Moravy a Slovenska (napr. Záhorie, Novohrad) si do dnešných čias uchovali špecifickú výrazovú črtu, ktorou je zámena spoluhlásky -l za -u (ų). Táto zámena však nie je uplatnená plošne, týka sa len určitej škály slov, takže napríklad Záhoráci poznajú nielen dųaň (dlaň), ųavica (lavica), škoųa (škola), ale i chvíla, košela, strela, ladvina, ležat, páleňica atď.

V nárečí na Záhorí je spoluhláska ų bilabiálna, úžinová, trená, znelá. Pri jej artikulácii je jazyk vzadu hore ako pri hláske u, ale trocha vyššie, bližšie k stredu. Pery sú zaokrúhlené a medzi nimi ostáva malý otvor. Pri artikulácii sa pery priblížia k sebe, ale sa nedotknú a vzdušný prúd sa otrie o pery a vychádza úžinou medzi nimi von ¹⁵.

Spoluhláska ų [zjednodušene možno čítať aj ako -u] sa používa napríklad v slovách ako: chųap (chlap), mųácit (mlácit), kųát (klát), kųást (klást), dųátko (dlátko), sųábnút (slabnúť), mųádnút (mladnúť), ųaň (laň), piųa (píla), žiųa (žila), voųat (volať), posųat (poslať), dųabat (dlabať), ųakomí (lakomí), sųabí (slabí), poųedňe (poledne, poludnie), maųé (malé), vesųo (veslo), šidųo (šidlo), skųo (sklo), strašidųo (strašidlo), veseųo (veselo), ųítko (lítko), zųí (zlí), zmrzųí (zmrzlí), koteų (kotel), mųáka (mláka) atď.

Ale i v slovách suníčko (slniečko), sunko (slnko), sųabina (slabina), sųaďučkí (sladučkí), sųáma (slama), sųamjení (slamení), sųaní (slaní), sųatkí (sladkí), sųobodňák (slobodňák), sųopat (slopať-piť), sųovenskí (slovenskí), Suevi – Suebi (Slevi – Slebi), Suobeni – Suoveni (Slobeni – Sloveni).

Zámena –u za–l však nie je špecifikom iba západoslovenských nárečí. V roku 1842 Janko Kalinčiak napísal do Prostonárodného zborníka povesť „Zlý brat“ v podnárečí liptovskom ¹⁶. V povesti nachádzame slová ako mau (mal), dau (dal), dorástou (dorástol), volau (volal), odpoviedau (odpovedal), pokrútiu (pokrútil), povedau (povedal), šiou (šiel), išou (išiel), zakričau (zakričal), utreu (utrel), nevideu (nevidel), zaraduvau (zaradoval), vyšiou (vyšiel), zavolau (zavolal), nechceu (nechcel), prosiu (prosil), umieniu (umienil), plakau (plakal), spau (spal), prebudiu (prebudil), atď.

Obdobne Ján Botto zaznamenal žartovnú poviestku v nárečí „ako na Rimavskej doline hovoria“ (stredné Slovensko) ¹⁶. Aj tu nachádzame obdobné koncovky ako  bou (bol), vybrau (vybral), smieu (smial), prešou (prešiel), preplovau (preplával), vedeu (vedel), začau (začal), proseu (prosil), zatopeu (zatopil).

Sloveni sami seba teda nazývali Suoveni resp. Suobeni, cudzí prebrali skrátenú podobu Suevi resp. Suebi. Je zjavné, že pomenovanie Suebi sa do slovenčiny prekladá nesprávne ako Svébi. Správny preklad slov Suebi – Suobeni znie SLEVI – SLOVENI!

V súvislosti so vzťahom Suebi – Sloveni je dôležité vysvetliť výraz Slovan/Slovania. Označenie Slovan je novotvar vyfabrikovaný neslovenskými dejepiscami v 19. storočí ¹⁷. Pôvodný výraz Sloven zjavne nepasoval do emancipačného rozvoja najmladšieho zo Slovenských národov (Čechov), bol prekrútený a upravený na Slovan, ktorý sa v duchu Herderovej filozofie začal používať plošne pre všetky jazykovo príbuzné národy strednej a východnej Európy, ktoré sú dnes známe pod pomenovaním Slovania.

Len ten, kto nechce vidieť, nevidí, že výrazy Slovan, Slovien, Slovän sú iba variantmi jedného a toho istého pomenovania SLOVEN. Nekompromisne to potvrdzuje samotná jazyková variácia nárečí na Slovensku. Pre porovnanie: kléšče(zah.) – kliešte – klišče(šar.), žesc(šar.) – zjesť, vžac(šar.) – vziať, viľac(šar.)  – vyliať, šerdečko(šar.) – srdiečko, svaty(šar.) – svätý, nesc(šar.) –niesť, hreda(šar.) – hrada, češky(šar.) – ťažký,  mľec(šar.) – mlieť, drapac(šar.) – driapať, vrieskať – vrešťať – vriskac(šar.), svátek (čes.) – sviatok – šveto(šar.), černí(zah.) – čierny – čarny(šar.), čepica(zah.) – čiapka – čapka(šar.), ceųí(zah.) – celý – caly(šar.), visat(zah.) – visieť – višec(šar.), atď. a samozrejme i Sloveni -Slovieni – Slovani. Potvrdzuje to aj existencia dvoch krajín s rovnakým názvom – Slovensko a Slovenija (od Sloven), ktorých obyvateľstvo si ponechalo pôvodné pomenovanie také, ako sami seba Sloveni (Suebi) pôvodne nazývali. Je paradoxné, že –e sa mení na –a iba v slove Slovák, či Slovácko (Slovensko sa mení na Slovák, Slovácko). Tu je dobré znať, že obe boli vyfabrikované v 14. storočí ako hanlivý výraz pre Slovenov na východ od Prahy. Výrazy sa vžili do takej miery, že sme sa s týmto pomenovaním stotožnili, napriek tomu, že naše ženy ostali Slovenky (nie Slováčky) a všetci žijeme na Slovensku (nie na Slováčsku). 

Sloveni (kedysi aj Suebmi nazývaní) tvorili silný, a dá sa povedať, dominantný národný celok v Európe, jazykovo pomerne kompaktný. Slabosťou Slovenov však bola decentralizovaná moc, rozdrobená na veľký počet kmeňov, ktoré medzi sebou súperili. Poukazuje na to i španielsky obchodník a diplomat Ibráhím ibn Ja^ckúb at-Turtúší (zhruba polovica 10. storočia), ktorý uvádza ¹⁸:

Slovania sú odvážni a bojovní. Keby neboli rozdrobení na veľa kmeňov a rodov, nijaký národ by ich nemohol poraziť.

A tak vďaka vzájomným nešvárom, cielenej intrigánskej politike Frankov a stredovekej rímskej cirkvi sa podarilo postupom času jednotlivé kmeňové celky rad radom pokoriť. Počnúc cca. 18. storočím sa rozklad zavŕšil vymazaním dôležitých častí histórie a Sloveni sa postupne stali zatracovanými Slovanmi, ktorých pravlasťou sa stali Pripjaťské močiare.

Označenie Suebov – Suebenov za Slovenov a zároveň Slovenov za najsilnejší a najpočetnejší kmeň Germánov (dnes Slovanov), znie tak fantasticky, že hneď pri prvom počutí nastane rázne odmietnutie. Tu však treba mať na zreteli dva dôležité fakty. Po prvé, táto fantastičnosť nesiaha ani po päty fikciám o Pripiaťských močiaroch, a po druhé, neexistuje nič, čo by toto tvrdenie popieralo, naopak, jestvuje obrovské množstvo dôkazov, ktoré toto tvrdenie priamo i nepriamo podporujú.

Pôvod slova GERMAN.

Nemci ako „najpravejší“ Germáni pre pomenovanie Germán na počudovanie nemajú jednoznačné vysvetlenie. Odpoveď je hľadaná v latinčine, kde slovo germanus znamená: z tých istých rodičov, rodný, vlastný resp. pravý, opravdivý, skutočný. Ako pojmový prienik týchto výrazov môžeme použiť slová „pôvodný – spríbuznený“ a možno ho chápať tak, že Germáni bolo označenie pre pôvodných obyvateľov Európy, ktorí boli navzájom v príbuzenskom pomere, čo by sme z dnešného vnímania štruktúry obyvateľstva mohli pokojne označiť, že išlo o množstvo kmeňov tvoriacich jeden národ.

Avšak latinský termín germanus je dôsledkom, nie pôvodným slovom, podľa ktorého boli Germáni pomenovaní, to znamená, že slovo german bolo prevzaté do latinčiny, pričom v jazyku Germánov muselo znamenať čosi konkrétne. Cudzí pôvod (z pohľadu Rimanov) priamo potvrdzuje Tacitus vo svojej Germánii, kde v druhej kapitole uvádza ⁵:

Názov Germánia je vraj nový, daný len nedávno, pretože si tí, ktorí prví prekročili Rýn a zahnali Galov, dnešní Tungri, vtedy hovorili Germáni. Toto meno patriace jednému kmeňu, nie celému národu, sa pomaly rozšírilo, takže potom sa menom Germáni označovali všetci porazení, myslím, že zo strachu pred víťazmi a čoskoro si tak hovorili i oni sami.

Tacitus sa netají neistotou v pôvode mena German, pričom predpokladá, že pochádza od názvu kmeňa menom Tungri. Tungri je však ich dnešný názov (v čase Tacita), pričom kedysi, keď predkovia Tungrov prekročili Rýn, si Tungri hovorili Germáni.

Samotné Germánske kmene sa delili na niekoľko základných skupín. Plinius Starší v Prírodovede 4,9 ¹⁹ uvádza:

Je päť germánskych kmeňov: Vandali, ku ktorým patria Burgodiani, Varini, Charini a Gutóni; druhý kmeň tvoria Inguaeóni, ku ktorým patria Kimbri, Teutóni a Chaukovia; najbližšie k Rýnu sídlia Istiaeóni, ku ktorým patria Sikambri; najbližšie k Stredomoriu sú Hermióni, ku ktorým patria Svébi, Hermunduri, Chatti a Cheruskovia…

Zhruba to isté tvrdí i Tacitus ⁵:

Manno mal troch synov, podľa ktorých sa nazývajú Ingaevones sídliaci najbližšie k Oceánu, Hermiones vo vnútrozemí a Istaevones, čo sú všetci ostatní. Niektorí tvrdia, veď s dávnymi časmi možno nakladať ľubovoľne, že bolo viac božích synov a viac názvov kmeňov – Marsos, Gambrivios, Suebos, Vandilios, to sú vraj tie pravé starobylé mená.

Vo vnútrozemí a najbližšie k stredomoriu teda sídlili Hermióni. K týmto Hermiónom patrili Suebi (Sloveni), Hermunduri (Tacitus ich radí k Suebom), Chatti a Cheruskovia. Tacitus tiež uvádza ⁵:

Starobylými piesňami, ktoré sú ich jediným prostriedkom ako si pripomenúť minulosť, oslavujú Germáni boha Tuistona, zrodeného zo zeme. Prisudzujú mu syna Manna, praotca zakladateľa ich národa…  

Germáni svoj pôvod odvodzovali od vnukov božského Tuistona, ktorí boli zakladatelia ich kmeňov. Ich mená (Ingaevon, Hermion a Istaevon) sa stali označením akéhosi širšieho zoskupenia kmeňov (podľa Tacita). Avšak tento údaj je možné vnímať aj inak. Skrz božský pôvod je skôr pravdepodobné, že mená Ingaevon, Hermion a Istaevon sú mená božstiev, ktoré jednotlivé kmene uctievali. Nepriamo to potvrdzuje i samotný Tacitus, ktorý toto delenie spomína iba raz a to hneď na začiatku, v druhej kapitole, kde uvádza božský pôvod. Neskôr, pri opise členenia jednotlivých germánskych kmeňov, mená Ingaevon, Hermion a Istaevon už nespomína. Tie naopak, aj keď nepriamo, nachádzame v časti, kde opisuje ich náboženstvo.

Nenápadná poznámka o tom, že bolo viac božích synov a viac názvov kmeňov – Marsos, Gambrivios, Suebos, Vandilios, a že to sú vraj tie pravé starobylé mená, celý tento obraz božstiev dotvára. Zreteľne tu možno vidieť náboženskú nejednotu, kde takmer každý kmeň uctieval božstvo iného mena, pričom však ich pôvod bol rovnaký, odvodzovaný od toho istého Manna.

V tých časoch, podľa všetkého, v Európe jestvoval typ náboženstva, ktorý je možné prirovnať k súčasnému hinduizmu. Samotný germánsky Manno má v hinduizme svojho dvojníka v podobe svätca menom Manu. Manu bola postava pokračovateľa ľudstva – prvého muža, ktorý mal určovať smer sveta po jeho zániku. V príbehu podobnom biblickému Noemovi, zachránil časť stovrenia pred zničujúcou potopou.

Germánsky Manno bol zakladateľom národa, rovnako ako hinduistický Manu. Hermion, ako boží syn Manna, bol pravdepodobne ústredným božstvom všetkých Hermionov, uctievačov boha Hermiona, od ktorého títo odvodzovali svoj pôvod. K týmto Hermionom patrili i Suebi (Sloveni).

Hermióni, inak povedané Hermani, teda uctievali boha Hermiona, či Hermana, boha, ktorému Gréci hovorili Hermes. Gréci sa nachádzali v bezprostrednej blízkosti Germánskej vetvy Hermionov, nachádzajúcich sa najbližšie k Stredomoriu, preto uctievanie toho istého božstva je veľmi pravdepodobné (rovnaká haploskupina R1a).

Tento Hermes/Herman/Hermion bol zjavne pomerne rozšíreným božstvom v strednej a juhovýchodnej Európe, v oblasti obývanej aj v súčasnosti potomkami uctievačov boha Hermiona – Slovanmi. Poďme sa pozrieť, v akých formách sa výraz Hermes vyskytuje v súčasných Slovanských jazykoch: Гермес [Germes] (rus.), Гермес [Germes] (ukr.), Хермес [Chermes] (Bul.), Хермес [Chermes] (srb.), Хермес [Chermes] (mac.), Hermes (chor.), Hermes (slov.), Hermes (čes.), Hermes (pol.), Hermes (slovi.).

Hermes má teda v slovanských jazykoch tri varianty: Hermes, Germes, Chermes, obdobne ako Hadi, Gadi (Goti), Chadi (Chati). V tomto duchu by sme Germánske kmene mohli rozdeliť podľa ich názvov (podľa Tacita) do troch základných jazykových skupín.

• TYP-H: používali Germáni žijúci v strednej Európe v povodí Dunaja, a severovýchodne od Tatier. Možno to odvodiť od pomenovania jednotlivých kmeňov ako Hermunduri, Harios, Helveconas, Helisios ⁹
• TYP-CH používali Germáni na severozápade Germánie – Chatti (Hadi), Chamavos, Chasuarii, Chauci, Cherusci. Tento typ možno chápať aj ako variantu či podskupinu typu H.
• TYP-G používali kmene na severe a neskôr aj na juhu – Gotones, Goti (Gadi), Ostrogóti, Visigóti

 

Určite nie je náhodou, že toto členenie zodpovedá aj jazykovému členeniu súčasných Slovanov. TYP-H sa okrem slovenčiny v súčasnosti používa, v češtine, hornej lužickej srbčine (Chatti), v ukrajinčine a Bieloruštine (Harios, Helveconas, Helisios) i v časti ruských nárečí. TYP-G je typický pre Srbov, Bulharov a Rusov. Poliaci, Chorváti a Slovinci sú niekde medzi oboma typmi, čoho príčinou je historicky preukázateľná migrácia a prienik jazykovej skupiny TYP G (Goti) na územia, ktoré boli obývané obyvateľstvom používajúcim jazyk TYP H.

TYP-CH je čisto hypotetický, a pravdepodobne ani nikdy neexistoval. Spoluhlásky H, K, G, CH majú v slovanských jazykoch (a nielen v tých) zvláštne postavenie. Množstvo slov jednotlivých slovanských jazykov sa od seba navzájom líšia práve zámenou týchto písmen. Vzájomná variabilita je tak obrovská, že je nemožné nájsť exaktné pravidlo zámeny. Na druhej strane, znalosť tohto fenoménu a jeho aplikovanie pri porovnávacích analýzach prináša nové, priam neuveriteľné, pohľady, na súvzťažnosť slov a hlavne pojmov, ktoré reprezentujú.

Bulharský, srbský a macedónsky Хермес určite nemá nič spoločné s hypotetickou jazykovou skupinou TYP-CH. S najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o situáciu, kedy sa v jazyku TYP-G jeho používatelia snažili foneticky čo najviac priblížiť k písmenu H, k slovu Hermes, výsledkom čoho bol Chermes, takže výraz Chermes je s najväčšou pravdepodobnosťou novotvar odvodený od Hermes. Pri vzniku tohto novotvaru bolo len foneticky prevzaté slovo (obdobne ako Suebi), pričom sa nikto nezamýšľal hľadať paralely s pojmom Germán. A tak vznikla podivuhodná realita, v ktorej kedysi jeden a ten istý pojem: Hermes/Germes sa stal základom dvoch odlišných slov. Slova Chermes označujúceho starogréckeho boha a slova Germán označujúceho príslušníka starovekého národa. A najbizarnejšie na tom všetkom je, že ako Srbi a Macedónci (vrátane gréckych), tak i Bulhari sú z významnej časti priami potomkovia týchto severských Germánov nositeľov jazyka TYP-G, pričom o spojení Chermes – German dnes ani len netušia.

Jazyková skupina Germánov TYP-G (podľa historickej verzie, ktorá je všeobecne uznávaná),  v zosobnení Gótov obsadila Rím. Tí v minulosti označovali Hermesa Germesom (Rusi si ponechali výraz Germes doposiaľ), Hermiona výrazom Germion, teda German a to z celkom prozaického dôvodu: nemali a ani dnes nemajú vo svojej abecede písmeno H. Táto jazyková skupina v súčasnosti sídli v dolnej časti bývalého Uhorska, no za čias Rimanov sa ich teritórium rozťahovalo pravdepodobne viac na sever až k Matre a do Slovenského Rudohoria v stelesnení Gótskeho kmeňa Gotínov inak aj Kotínmi nazývanými.

German bolo pomenovanie toho istého božstva jazykovej skupiny TYP-G ako Herman či Hermes jazykovej skupiny TYP-H. German je teda totožný s pomenovaním Herman, pričom príčina zámeny G a H je zjavná. Dôležitou otázkou zostáva, čo znamenal výraz Herman/German?

Herman je pomerne často vyskytujúce sa meno na území Nemecka, Rakúska, Čiech i na Slovensku. Herman je odvodzované od nemeckého mena Hermann, ktoré, ako inak, pochádza zo staronemeckého HERI-MAN, čo údajne znamená „bojovník“. Takýchto logických vysvetlení na germánske názvy nájdeme nespočetné množstvo.

Slová German i Herman boli doposiaľ spájané s nemecky hovoriacou jazykovou skupinou, ako údajne tými najpravejšími potomkami starovekých Germánov. Zo Slovanmi ako s Germánmi minimálne posledných dvesto rokov nikto seriózne neuvažoval (aj keď v niektorých nemeckých zdrojoch sú Slovania označovaní ako východní Germáni), preto obe tieto pomenovania doposiaľ nikto nespájal so slovenskými nárečiami (slovanskými jazykmi). Čo bolo na škodu, pretože napríklad v slovenčine a jej nárečiach, ako typickom jazykom typu H, slovo Herman označuje niekoho, kto spôsobuje hrmenie, hermavicu (šar.).

Hromy a blesky boli odjakživa vnímané ako boží hnev, besnenie živlov vzbudzovalo hrôzu a pokoru. Hrom bol jedným z významných božstiev Germánov (rozumej Slovanov), dokonca takým významným, že sa stal nositeľom ich mena.

Vo východoslovenských nárečiach sa pre slovo hrmieť používa výraz hermic, keď hrmí tak hermí, a hrmavica je hermavica, chorvátsky grmavica. Ten kto spôsobuje hrmavicu je hromiak či hermiak (šar.) a Hromiak je dokonca meno, ktoré sa vyskytuje len na území Slovenska.

Samotný pôvodca hromu sa dochoval na našom území v podobe veľkého množstva priezvisk všetkých nárečových skupín Slovenska, takže okrem priezviska Hromiak, Hromjak tu máme Hromnik, Hrmel, Hrmo, Harman, Harmaniak, Harmaček, Harmančin, Harmadi, Harmady, Harmanský, Harmanovský, Harmat, Harmath, Harmati, Harmaty, Harmatta, Harmatha, Harmanc, Harmanec, Harmar, Harmoš, Harmaňoš, Harmáček, Harmák, Harmecký, Harmečko, Harmečný, Harminc, Harmoci, Herman, Hermanovský, Hermanský, Hermaňák, Hermánek, Hermely, Hermel, Hermiak a pokojne by medzi nich zapadol aj Hermion či Hermes, ktorého keď mierne poslovenčíme na Hermeš, znie takmer na nerozoznanie od Harmoš.

Vkladanie samohlásky do slov vo východoslovenských nárečiach, v porovnaní so spisovnou slovenčinou, je pomerne bežné. Rovnako ako slovo hrmí - hermi, harmi (šar.) rozoznávame celú plejádu slov ako hrbáč – harbač, mudrc – muderec, vŕba – verba, mrkva – marchev, krčma – karčma, krčmár – kačmar, hrnčiar – harčar, hrnčiarik – harčarik, hrdý – hardoň, hraničiar – harničar, vrtieť -  vercic, trčať – tirčec alebo tirčic, trhať – tarhac, slzy – solzy, srnec – sarňak, opretý – oparti, prvý – perši, prstienok – perscinek, krstiť – kerscic, hrdlo – harlo, hrnúť – harnuc, hrniec – harček atď.

Takže Hrman (od hrmieť), či Hromjak znamená to isté čo Herman, či Hermjak. Herman je teda len jednou z nárečových variant označenia pôvodcu hromu (Hrman – Harman – Herman).

S písmenom G na začiatku sa na Slovensku vyskytujú priezviská ako Grom, Grman (Grman – German), Greman, Groman, German, Germič či Gromoš (Grmič – Germič). V Poľsku sa vyskytuje prezvisko Germiak, v Srbsku Geremič, v Rusku Гром [Grom], Герм [Germ], Горм [Gorm], Громан [Groman], Громош [Gromoš], Громенко [Gromenko], Громов [Gromov], Громовенко [Gromovenko], Громовик [Gromovik], Громовиков [Gromovikov], Громович [Gromovič], Громовой [Gromovoj], Громовский [Gromovskij], Громогласов [Gromoglasov], Громозов [Gromozov], Громоковский [Gromokovskij], Громолюк [Gromoľjuk], Громский [Gromskij], Громук [Gromuk], Громут [Gromut], Громцев [Gromcev], Громцик [Gromcik], Громчаков [Gromčakov], Громчевский [Gromčevskij], Громченко [Gromčenko], Громыкин [Gromykin], Громыко [Gromyko], Громыхалов [Gromychalov], Громыхин [Gromychin], Громыченко [Gromyčenko], Громыш [Gromyš], Громышев [Gromyšev], Громюк [Gromjuk], Громяк [Gromjak].  

Zdanlivo problematickou sa javí koncovka –man, ktorá na prvý pohľad očividne nie je slovenského (slovanského) pôvodu. Tu však je potrebné jednoznačne rozlišovať, čo tvorí koncovku v prípade slova Herman/German, pretože jadrom slova je Herm/Germ (Hrm/Grm) v zmysle hrom/grom a skutočnou koncovkou je iba –an.

Potvrdzuje to variabilita mien, u ktorých nemenná zostáva práve časť Herm/Germ : Herm-ion, Herm-es, Herm-an, Herm-el, Herm-iak, Harm-oš/Germ-an, Germ-ič, Germ-iak, Ger(e)m-ič atď. Samotné slovo Herm v nemčine neznamená nič, avšak v podobe priezviska sa v nemecky hovoriacich krajinách vyskytuje pomerne často.

Naopak, ak by sme uvažovali v súlade s „nemeckým“ variantom vysvetlenia pôvodu slova Herman, výraz by sme rozdelili na dve časti, na HER a MAN. Použitím iba „neslovanských“ ekvivalentov: Hermes – Hermion – Hermun, dostali by sme na jednej strane výraz HER a na strane druhej nič nehovoriace slová MES, MION, MUN. Vidieť v týchto slovách staronemecké MAN je i pri najlepšej vôli dosť obtiažne.  

V slovenčine sa v slovnej zásobe, v slovách vyjadrujúcich vzťah k nejakej činnosti či predmetu, už dnes nevyskytuje veľa slov končiacich na –an. V prevažnej miere však ide o slová veľmi staré, siahajúce až do čias Germánov. Sú to slová: krajan, župan, dvoran, mešťan, zeman, živan (šar.), pijan, herman atď.

Zeman je veľmi dobrým príkladom, ktorý môžeme použiť pri skúmaní vývoja slova herman. Zeman nie je, ako by sa niekto mimo Slovenska nazdával, odvodené od slova ZE resp. ZEM a MAN, teda muž zeme, vlastník tejto zeme, ale ide o ZEM-AN, kde –an je prípona vyjadrujúca osobu – človeka svojím postavením v priamom vzťahu k slovnému základu ZEM. Obdobne je to i v slovách kraj-an (kraj, oblasť), župa-an (župa, správna jednotka), dvor-an (dvor, priestor), mešť-an (mesto), živa-an (živý, hravý, potmehúd – šar. ), pij-an (piť, napiť sa), hrm-an či herm-an (hrmieť; herm – hrom, hermic – šarišsky hrmieť, hermi – hrmí, hermavica – hrmavica; herman – ten kto spôsobuje hermavicu, hrmenie).

Omnoho viac slov s príponou –an sa zachovalo v slovenských menách a priezviskách, z ktorých mnohé, vzhľadom na súčasnú spisovnú slovenčinu, znejú nespisovne, no na druhej strane sú jasným dôkazom hojnejšieho využívania tvaru –an v minulosti.

Mená Dušan (duša -an), Milan (u žien milá: Mile -na, muž milý: Mil -an), Radovan (radovať sa, Radov -an). Ďalej v priezviskách Bubán, Bocán, Bičan, Gajan, Caban, Cicman, Cervan, Čakan, Černan, Čekan, Goban, Golian, Hlodan, Hyben, Huťan, Chovan, Kacian, Kočan, Kohan, Kochan, Križan, Kurian, Molčan, Pakan, Stojan, Štofan, Toman, Turčan, Zbojan, Zahorjan, Trojan, Trochan, Truban, Poruban, Stražan, Šatan, Seman atď.

Koncovka –an sa však v hojnej miere zachovala v slovách vyjadrujúcich územný pôvod ako Šarišan, Prešovčan, Košičan, Zemplínčan, Žilinčan, Bratislavčan, Považan, ale už Spišiak, Tatranec, Oravec; ale i v obyčajných slovách ako šarkan, pohan, pagan, fagan, satan, baran, kahan, chalan, havran, oplan, krpáň atď.

Mimo Slovenska sa vyskytuje v menách na území bývalej Juhoslávie – Goran, Dragan, Slobodan atď. V chorvátčine pomocou prípony –an vyjadrujeme prídavné mená ako važan (dôležitý), vjeran (verný), vredan (pracovitý), zabavan (zábavný), zaštitan (ochranný), zaseban (oddelený), zlatan (zlatý), dockan (neskoro), hladan (chladný), koristan (užitočný), ljubomoran (žiarlivý), ljubazan (láskavý), mališan (chlapček), mastan (mastný), mračan (temný, tmavý), okretan (zručný), prazan (prázdny), strašan (strašný), rodan (rodný), ogroman (obrovský, ohromný), rumen (červený). Slová ogroman (obrovský, ohromný) či gromobran (hromozvod) znejú veľmi podobne ako German.

Súčasná spisovná slovenčina je odvodená od stredoslovenských nárečí. Stredoslovenčinou sa pôvodne hovorilo na území severného Maďarska v oblasti Matry a Bukových hôr, z východu ohraničeným riekou Tisou, na západe Dunajom a severne pravdepodobne po Slovenské Rudohorie. Bolo to územie obývané Kotínmi, ktorým Tacitus priradil keltský pôvod, pretože na rozdiel od domácich Germánov hovorili odlišným jazykom.

…galský jazyk usvedčuje Kotínov a panónskych Osov, že nie sú Germáni, rovnako ako okolnosť, že znášajú poplatky. Tieto poplatky im ako cudzincom ukladajú jednak Sarmati, jednak Quádi. Kotíni dolujú železo, aby bola ich hanba ešte väčšia. ²⁰

Je zaujímavé, že v anglickom preklade Tacitovho diela sa Kotíni (Cotini – lat.) uvádzajú ako Gotíni.

The Gotini and Osi are proved by their respective Gallic and Pannonian tongues… ¹⁰ 

Kotíni či Gotíni boli v priestore Svébov – Germánov podľa Tacita cudzím elementom. Galský jazyk, bol pravdepodobne jazyk TYP G, ktorým hovorili Góti na juhu v oblasti Srbska (Gadi), Bulharska a juhovýchodnej časti Rumunska, čomu nasvedčuje aj ich pomenovanie – Gotíni, zjavne odvodený od Góti, aj fakt, že Tacitus Gótov (Gadov) na juhu nepovažoval za Germánov, pretože by ich inak vo svojom diele spomenul.

Podľa jazykovedcov sa v 12. storočí v slovenčine uskutočnila zmena z TYP G na TYP H ²¹, ako k tomu došlo však vysvetliť nevie nik. Zmena sa však týkala len stredoslovenčiny, nakoľko východoslovenské i západoslovenské nárečia boli pôvodné (TYP H), ktorý používali všetky Suébske kmene.

Východoslovenské i západoslovenské nárečia nemajú so strednou slovenčinou genetickú príbuznosť a sú s ňou absolútne nekompatibilné. Stredoslovenčina obsahuje veľa juhoslovanizmov, čo svedčí o jej prieniku z juhu. Gotínska stredoslovenčina sa postupne prispôsobovala suébskemu dominantnému H TYPU, čím sa odčlenila od dnešnej srbštiny.

Tristoročná turecká okupácia Uhorska vyhnala veľké masy obyvateľstva z územia osídleného Gotínmi (Kotínmi) viac na sever, čím dnešná stredoslovenčina zaujala svoje konečné miesto, rozdeliac pri tom celistvú pôvodnú jazykovú štruktúru (TYP H) na území dnešného Slovenska.

 

Boha hromu Hermana mal vo svojom názve aj jeden z germánskych kmeňov – Hermunduri. Tacitus radil Hermundurov k Suébom. Plinius Starší spomína Suébov a Hermundurov samostatne, obe kmene však radí k Hermiónom. Pomenovanie Hermunduri pochádza práve z príslušnosti tohto kmeňa k Hermionom – uctievačom, potomkom boha hromu. Výraz HERMUN je len ďalšou z variácií pomenovania (v slovenských a slovanských jazykoch to nie je nič ojedinelé) pôvodcu hrmenia – Herman, Hermun, Hermeň, Hermel, Harman, Hroman atď. DUR je pravdepodobne vo význame TUR – býk. V spojení obe výrazy čítame ako Hermun-turi v zmysle „hromoví turi“, „hromoví býci“.

Dnešné Durínsko, nemecky Thuringia, je východnou časťou územia Hermun-turov, ktoré je  súčasťou Nemecka. Územie Hermundurov sa rozprestieralo kedysi od prameňov Vltavy (Tacitus ju opisuje ako Labe) až po Durínsko (vrátane).

S Durínskom na západe susedí spolkový štát Hessen, a v rámci toho sa pri durínskych hraniciach rozkladá kraj Hersfeld-Rotenburg. Hersfeld-Rotenburg má erb s dvojkrížom a s lipovou ratolesťou (trojlístok), ktorú možno vidieť i na Biatekoch. V samotnom kraji Hersfeld-Rotenburg sa nachádza niekoľko miest, ktoré majú v erboch dvojkríže.

Erb kraja Hersfeld-Rotenburg

Priezvisko  Herman vyskytujúce sa na území strednej Európy, je s najväčšou pravdepodobnosťou importované nemeckými prisťahovalcami, ktorí od 12. storočia v niekoľkých vlnách kolonizovali územie dnešného Slovenska. Herman bola variácia používaná na území dnešného Nemecka, obyvateľstvom, ktoré Al-Mas^cúdí v 10. storočí označuje ako Slovanov. Ďalej smerom k Dunaju, k prameňu rieky Vltava sa používal výraz Hermun, ktorý nachádzame v názve Hermundurov. Potom nasleduje územie dnešnej Moravy a Slovenska, kde sa v priebehu posledných dvoch tisícročí premiešalo množstvo germánskych (rozumej slovanských) kmeňov, takže tu rozoznávame veľké množstvo variácií od Hrmel cez Hromiak, Hermel a Harman až po Gromoš. Nižšie nasledujú južní Germáni (Slovania – Ostrogóti a Visigóti), ktorí ako klin narušili kontinuitu medzi Suébskym Harmanom a gréckym Hermesom, používajúci namiesto H spoluhlásku G. Tu nachádzame German, Geremič, Grmič atď.

 

Hypotetická mapa Y-DNA haploskupín rozšírených v Európe pred 2000 rokmi v porovnaní s výskytom jednotlivých viarantov mena Hroman.

Pojem HROM mal teda božský pôvod, a toto slovo museli naši predkovia vnímať obdobne ako súčasné slovo BOH. A napodiv to zrejme aj tak bolo, pretože napriek tomu, že slová BOH a HROM majú v súčasnosti rozdielne významy, slová od nich odvodené sú navzájom synonymické. K výrazu HROMŽIŤ poznáme synonymá nadávať, kliať, hrešiť a BOHOVAŤ. Bohatiersky, BOHOVSKÝ chápeme rovnako ako OHROMNÝ, v zmysle úžasný, očarujúci, vynikajúci spomedzi ostatných, nadpriemerný; ale i ohromný v zmysle rozsiahly, nesmierny nadľudský teda božský. Ďalej bohatstvo (veľa niečoho, napríklad majetku) – hromada (veľa niečoho), ale i obohatiť sa a nahromadiť niečo. Avšak i protiklady: bohatstvo a pohroma. Výraz hrom v súvislosti s uctievaním boha nachádzame i v slove chrám, ktoré do chorvátčiny prekladáme ako hram (hram – hrom). V poľštine pre slovo chrám medzi inými nachádzame i slovo bóžnica.

Gréci uctievali Herma (Hermes) od najstarších čias, Rimania prevzali jeho kult a stotožnili ho so svojím bohom obchodu a zisku Mercuriom (Merkúrom). Podľa jeho mena pomenovali najbližšiu planétu Slnka ²².

Tacitus v časti, kde opisuje náboženstvo Germánov uvádza ⁵: „Spomedzi bohov si ctia najviac Mercuria…“. Tu si je potrebné uvedomiť, že Tacitus bol úradníkom v rímskej správe. Už za cisára Flavia Vespasiana sa venoval úradníckej kariére, ktorá vyvrcholila jeho konzulátom r. 97 po Kr. za vlády cisára Nervu a úradom miestodržiteľa provincie Ázia za Traiana. Preto jeho opisy je nutné vnímať ako opisy Rimana, takže keď tvrdí, že Germáni uctievajú Mercuria (Merkúra), má na mysli germánskeho Hermiona, či Harmana v grécku Hermesom nazývaným.

Toto je pomerne zreteľný dôkaz toho, že pomenovanie Herman nebolo odvodené zo staronemeckého HERI-MAN, v zmysle „bojovník“, ako nám to ponúkajú západné zdroje, ale jeho pôvod je potrebné vidieť v súvislosti s božstvom menom Hermes/Hermion/Herman/Harman/Hromiak. A zároveň je potrebné si uvedomiť, že uctievatelia tohto boha boli nositelia haploskupiny R1a, dnešní Slovania, v tých časoch Germánmi nazývaní. 

Avšak boh menom Harman či Hromjak sa v doposiaľ známom slovanskom panteóne bohov nenachádza. Poznáme iba boha hromu Perúna, na Slovensku Paromom nazývaným. Tu treba otvorene povedať, že okrem ľudovej slovesnosti, kde sa vyskytuje Parom a Morena sa mená pôvodných slovenských božstiev vo veľkom počte nedochovali. Okrem týchto dvoch je u nás známy ešte boh menom Veles, ktorého nachádzame v chotárnych názvoch, kde boli svätyne – háje ²³.  Ostatné mená poznáme prevažne z Ruských zdrojov, ktoré môžu byť do určitej miery deformované, respektíve nie je vylúčené, že na našom území boli uctievané božstvá s odlišnými menami.

Náboženstvo z obdobia pred prijatím kresťanstva do značnej miery pripomína dnešný hinduizmus, ktorého charakteristickou črtou je jeho nehomogénnosť. V rôznych oblastiach sa pre označenie toho istého boha používajú rozličné, navzájom i nepodobné pomenovania, avšak jednotlivé denominácie sa navzájom rešpektujú a niet medzi nimi nenávisť (v masovom meradle) ako napr. v Írsku medzi protestantmi a katolíkmi. Hinduizmus ako celok nie je dogmatický a má tendenciu prijímať aj iné myslenie, pričom rôzne kontroverzné názory sa vzájomne rešpektujú a môžu koexistovať (pre jedných je napr. Skanda prvým Bohom, pre druhých je to Ganeš).

Prvotný dôvod, prečo je možné uvažovať o spojení hinduizmu so slovenskými a germánskymi (slovanskými) bohmi je spoločný genetický pôvod – haploskupina R1a. Tam, kde je pôvod genetický, musia byť i spoločné zvyky, či príbuzné (ak nie identické) náboženstvo a životná filozofia.

Tacitus nám zanechal stopu v podobe Manna, ktorého možno stotožniť s hinduistickým svätcom menom Manu. K slovenskému bohovi hromu – Paromovi nachádzame v hinduizme ekvivalent v podobe védskeho boha dažďa menom Parjana. Podľa W. R. S. Ralstona ²⁴, Parjana (Parjanya) značí nielen „dážď“ ale výraz možno chápať i ako „Hromovládca“. Konkrétnejšie o tom vypovedá Rig Veda 5:63 – „Keď Ty, s hromom a hrmením, Parjanya, skolíš hriešnikov, vesmír bude jasať…“ ²⁵.

Hromovládca menom Parjana je mimoriadne horúca stopa! Ptolemaios vo svojom Zemepise z 2. stor. po K. umiestňuje na územie Germánie mesto Pariena, ktoré sa nachádzalo na ceste medzi mestami Kelemantia (Iža pri Komárne) a Leukaristos (Trenčín). Pariena a Parjana sú očividne identické pomenovania, z čoho vyplýva, že mesto nazvané podľa tohto boha dažďa (hromu) bolo s najväčšou pravdepodobnosťou i náboženským centrom okolitej krajiny.

Podľa rekonštrukcie Ptolemajovej mapy tomuto mestu (len s malou odchýlkou) zodpovedá súčasné mesto Nitra! Presne tá Nitra, ktorá bola už oddávna známa ako náboženské centrum Slovenov. A že Nitra (latinsky Nittria) súvisí s hromom, jednoznačne dokazuje latinčina, kde pod heslom hrom nájdeme výraz tonitrus, v ktorom je zreteľne čitateľná časť nitrus teda Nitra – (to)nitrus.

W. R. S. Ralston však ďalej uvádza „a god called Parjana, or Pargana“, kde poukazuje, že Parjana bol označovaný aj ako PARGANA, čo má veľmi blízko k slovu PAGANA, čo v latinčine znamená pohan (pāgānus – lat.). Je pravdepodobné, že tu je zdroj pôvodu latinského slova pāgānus – pohan.

V sanskrite pod slovom „hrom“ nachádzame ekvivalenty – meghagarjana, garjana, meghanaada, vajra – Indrova zbraň, vaatagulma a azani. Slovo meghagarjana sa skladá z dvoch slov megha, čo značí oblak, a garjana je zvuk, ktorý vychádza z oblaku, či hocijaký iný hlasný zvuk. Rozdiel medzi sanskritským garjana a german je iba v spoluhláske j → m. Obe slová majú takmer identickú výslovnosť a rovnaký význam – hrom a hroman. Spojitosť je očividná. Védskeho boha dažďa a hromobitia menom Parjana, uctievaného v posvätnom meste Pariena môžeme jednoznačne dať do súvisu s javom, ktorý sa deje pri búrke – s hromom, teda s so sanskritským garjana. Inak povedané, tých čo uctievali boha Parjana (Paroma), nazývali podľa hrozivých prejavov tohto božstva, podľa hromu, respektíve podľa garjana teda garmana či germana(i).

V slovách : Par(om) – hr(om) a Par(jana) – gar(jana) si nemožno nevšimnúť rovnakú štruktúru skladby slov. Par(om) a Par(jana) majú rovnaký význam, rovnaký základ (PAR) s odlišnou koncovkou. Presne to isté pozorujeme v slovách hr(om) a gar(jana), respektíve gr(om) a gar(jana).

Pomenovanie garjana spomína aj Al-Mas^cúdí v knihe Kitáb murúdž az-zahab vama^cádin al-džauhar (Ryžoviská zlata a bane na drahokamy). Pri vymenúvaní jednotlivých kmeňov Slovanov, spomína aj mená vládcov týchto kmeňov. Na čele kmeňa Námadžín (Nemci), ktorý bol podľa neho „najstatočnejší a najrýchlejší spomedzi Slovanov“, udáva kráľa menom Garána, ktoré je až na písmeno -j zhodné s výrazom garjana znamenajúcim v sanskrite hromobitie.

Známy výrok Konštantína Porfyrogenetosa „megalé Morabia“ (v gréckom origináli), ktorý je prekladaný do latinčiny ako „Magna Moravia“, teda Veľká Morava, je podľa všetkého nesprávny. V sanskrite slovo megha, značí oblak a oblak má k bohu dažďa menom Parjana (Parom) veľmi blízko. Grécke megalé, pravdepodobne pochádza od výrazu megha, takže „megalé Morabia“ by správne malo znieť v preklade „oblačná Morava“, respektíve „Morava zasvätená bohu dažďa a hromu“ či „Paromova Morava“. Za pozornosť stojí i samotný zápis slova Morava – Morabia, v ktorom zreteľne vidieť zámenu -v za -b, obdobne ako v slovách Suevi (Slevi) – Suebi.

Typ hromu menom meghanaada, pozostáva tiež z dvoch slov megha (oblak) a naada čo značí zvuk. Je iba náhodou, že rovnocenný synoným k slovám HROMŽIŤ a BOHOVAŤ je slovo NADÁVAŤ, ktoré je do detailov (samozrejme bez koncovky) totožné so sanskritským naada?

Ďalší výraz v sanskrite pre hrom – vajra – Indrova zbraň, nachádzame v pomenovaní severských Varjagov označovaných ako kmeň germánsky (slovanský). V byzantských prameňoch sú spomínaní ako Varangoi. Varjagovia sa preslávili ako bojovníci v službách významných panovníkov, varjagskú gardu mali napríklad i byzantskí cisári, preto odvodenie ich pôvodu pomenovania od sanskritského slova vajra – Indrova zbraň, je naozaj výstižné.

Variagovia boli podľa západných historikov (germánskych Varjagov spájajú s dnešnými germánskymi národmi) pôvodcami štátu Kyjevská Rus, podľa ruských historikov to však nie je pravda. Ak budeme vnímať starovekých Germánov ako dnešných Slovanov, prítomnosť Varjagov na území Ruska nadobudne nový rozmer.

BIATEKY

Boha hromu nachádzame na našom území aj v písomnej podobe na slovenskej minci s nápisom AINORIX. Minca patrí do sady mincí známych ako mince bratislavského typu, nazývané aj biateky.

 

Na reverze mince sa nachádza vyobrazenie harpye. Pôvod Harpyí je odvodzovaný z gréckej mytológie. Sú považované za okrídlené bohyne – démonov, ktoré mali za úlohu kŕmiť draka, strážiaceho Zlaté rúno. V starovekom Grécku však v prvopočiatkoch boli akýmsi zosobnením búrky a mračien a zamestnávali sa tým, že odnášali duše zomrelých do podsvetia ²⁶. V antickom Grécku boli zobrazované ako ženy s krídlami, neskôr ako vtáci s ľudskou hlavou, spravidla ženskou alebo dievčou, v neskoršom období sa jej hlava zmenila na hlavu starej škaredej ženy.

Minca AINORIX pochádza z obdobia, kedy Harpyje boli ešte zosobnením búrky a mračien. Búrka to znamená hrom, hromobitie, blesky, tmavé mračná, dážď – typické podmienky védskeho boha dažďa Parjana (Paroma). V slove Harpyja nemožno nevidieť podobnosť so slovenským slovom hrmieť. Drobnou zámenou písmen p → m dostaneme z Harpyje výraz Harmyja resp. Harmija či Harmia. Slovo Harpyja je však možno rozdeliť i na dve slová, na HAR(m) a PYJA, čo značí : HARM BIJA inak povedané – hromobitie (hrom bije). Táto interpretácia v žiadnom prípade nie je samoúčelná, pretože slovo Harmija resp. Ham-bija je významovo identické s poslaním Harpyje, ktorá bola zosobnením búrky a mračien, teda hrmenia (v šarištine slovo harmi znamená hrmí).

Harpyja zobrazená na slovenskej minci svedčí o tesnom kultúrnom prepojení so starovekým Gréckom a jeho mytológiou. Súčasťou tejto mytológie bol i boh Hermes. Preukázateľná existencia Harpyje na Slovensku nepriamo potvrdzuje i prítomnosť Hermesa, na našom území, popri iných, i Hromiakom nazývaným.

V staroveku sa domnievali, že harpyje sú oplodňované vetrami a ich deťmi sú potom najrýchlejšie a najlepšie kone. V rumunčine pod slovom žrebec nachádzame výraz armăsar (nápis na minci). Ohnivý, divoký, nespútaný kôň sa v slovenčine označuje výrazom PARIPA (hinduistický Parjana či germánska Pariena). A toho taktiež nachádzame i v gréckej mytológii pod menom Pegasos. PEGASOS okrídlený kôň, ktorý vedel lietať rýchlo ako vietor ⁵⁰, má pomerne blízko k PARGANA, resp. PAGANA.

Potom už určite neprekvapí, že Parom bol bohom ohňa, hromu, sporu, hôr, lesov a zvere. Kultové zviera KANEC, respektíve biely kôň²⁸. A kanec a kôň majú čosi spoločné, čosi, čo nám momentálne uniká, pretože okrem toho, že obaja sú symbolom boha Paroma, majú rovnaký slovný základ: KON – KAN (kôň – kanec).

Kôň ako symbol hromu a búrky je stvárňovaný na minciach bratislavského typu (Biatekoch) pomerne často (na minciach s nápisom COVIOMARVS a BIATEC je zobrazený kanec), buď samostatne alebo spolu s jazdcom. Ohnivý kôň ako posvätné zviera má zreteľné prepojenie s hadom – drakom, čo môžeme vidieť i na jednom z biatekov, kde hlava koňa pripomína dračiu.

Biatek reverz, hlava koňa je zobrazená ako hlava draka. Jazdec drží v ruke akýsi krík či konárik. Tento germánsky zvyk opisuje Tacitus slovami :“…a akési obrazy a odznaky vzaté z hájov, nesú do boja…[kap.7] “ ⁵

Spojenie drak-kôň v hojnom počte nachádzame i v bohatej ľudovej slovesnosti. Slovenské rozprávky sa priam hmýria príbehmi, v ktorých sa vyskytuje drak letiaci na tátošovi. V jednej z nich, v rozprávke o Vintalkovi, ktorú podal Samko Jamriška z Malohontu ²⁹, sa dočítame:

Vintalko pod železným mostom sa uložil spať i usnul. Tu ale o polnoci strhol sa strašný vietor, huk a tresk, a to práve nad mostom, kde Vintalko odpočíval, nač sa i on prebudil a hneď svoju zbroj zháňal. A to letel jeden drak na tátošovi, ktorý sa mu nad tým mostom potkol…

Pod ďalším mostom pri strete s ďalším drakom, jeho let sprevádza hrmot, treskot (drak – hrom) a čo je zaujímavé, meno hlavného hrdinu – Vintalko, môžeme po miernej úprave vysloviť aj ako Vantalko či Vandalko, teda Vandal.

Detailné zábery na nápis. Zreteľne na nich vidieť jednotlivé písmená – ARMO.

Na averze mince AINORIX je hlava, pravdepodobne muža, s vrkočom (ženy sú na biatekoch zobrazované inak), pričom na opačnej strane sa nachádza hadovitá štruktúra ako protiklad vrkoča. Hadovitý útvar môže byť blesk, prípadne had. Pokiaľ „hadovitá štruktúra“ nie je výsledkom náhody (pravdepodobne nie je, pretože sa vyskytuje aj na minci s nápisom FARIARIX), tak sa tu črtá zreteľná symbolika, medzi mužom, ktorý má zopnuté vlasy do tvaru vrkoča a hadom-drakom ako ústredným božstvom – reprezentovaným ohnivým úkazom na oblohe, sprevádzaný hrmením. Symbolika spočíva v úprave vlasov do tvaru vrkoča, ktorým je dávaná najavo úcta, dôverný vzťah či doslova stotožnenie sa z božstvom formou vrkoča.

Vlasy zopnuté na samom temene hlavy do uzla spomína Tacitus v Germánii, pri opise Suebov. Ďalej uvádza, že „tým sa odlišujú Suebi od ostatných Germánov“. Ako príčinu udáva nie parádivosť, ale zdôvodňuje to ako praktickú potrebu: „pretože oni sa vyčesávajú pre oči nepriateľa, keď sa chystajú do vojny, aby vyzerali vyšší a strašnejší“, aby vyzerali ako božstvo, v ktoré veria, ktoré je s nimi v spojení, ktoré im dodáva sily a odvahy.

Ako si však vysvetliť nápis AINORIX? Na to existuje na prvý pohľad nezvyčajná odpoveď  – „Nijako.“ Takáto interpretácia nápisu je podľa všetkého chybná. Pri podrobnejšom preskúmaní textu AINORIX je možné vidieť, že nápis na minci je v skutočnosti odlišný. Pri patričnom zväčšení pomerne zreteľne vidieť namiesto AINO slovo ARMO. V spodnej časti sa nachádza XIR (čítame odzadu ako RIX), takže text by sa mal správne čítať ako „ARMORIX“.

Nápis ARMORIX v slovenčine nemá význam. Keď však vložíme na začiatok písmeno H, dostaneme HARMORIX (Harmorik?), v ktorom prvá časť  HARMO je zreteľne totožná s menami Harman, Harmaniak, Harmaček, Harmat, Harmanc, Harmar, Harmoš, Harmák, Hermes atď. V prípade doloženia písmena G dostaneme GARMORIX.

Vkladanie H pred písmeno A resp. vynechávanie H na začiatku v slovách je pomerne bežný jav a netýka sa len Slovenčiny. Poznáme množstvo podobných príkladov, medzi ktorými možno spomenúť ANNA – HANNA, Elena – Helena, Enrico – Henrik, Eravisci – Heravisci, Irmioni – Hermioni, Ermunduri (tal.) – Hermunduri, Ungaria ⁴ – Hungaria, Alani – Halani ²⁷, Ister – Hister ²⁷, arēna – harēna    (zápasište – lat.) ⁴⁶, Aeduī – Haeduī (Haeduovia) ⁴⁶, Adria – Hadria (Adriatické more) ⁴⁶, erēmīta -herēmīta (pustovník – lat.) ⁴⁶, erīlis – herīlis (mužský – lat.) ⁴⁶, Iberi – Hibērī ⁴⁶, Jeruzalem – Hierosolyma⁴⁶,    atď.

Nápis ARMORIX je blízke menu Arminius, ktoré spomína Plinius vo svojej Prírodovede. Arminius bol vodca germánskych Cheruskov, ktorý porazil rímskeho vojvodcu Vara (vajra – Indrova zbraň) a jeho odseknutú hlavu poslal Marobudovi, vodcovi Markomanov (kmeň Suebov). V anglickom preklade z roku 1851 ³⁰ sa uvádza meno cheruského vojvodcu ako „Arminius or Hermann“, Arminius alebo Herman ³¹. V tejto nepatrnej poznámke nachádzame zreteľný odkaz na význam mena Arminius. Arminius je latinský výraz, takže jeho pôvodné germánske meno znelo pravdepodobne Armin (ARMO), resp. Harmin, a Harmin je opäť ďalším variantom k menám Hermion, Hermes, Harman, Harmaniak, Harmaček, Harmat, Harmar, Harmoš, Harmák atď.

Výraz podobný slovu ARMO nachádzame i v Škandinávii, v švédčine, v podobe slova Ormar, čo v preklade znamená HAD. Tento výraz sa vyskytuje i v nórštine v jazyku nynorsk, pochádzajúci z dedinských nárečí, ktoré si uchovali staronorské prvky. Druhý oficiálny jazyk Nórska Bokmål, je veľkou mierou ovplyvnený dánštinou, ktorá bola viac než 400 rokov úradným jazykom v Nórsku. V jazyku Bokmål slovo had preložíme obdobne ako do dánštiny – Slanger (dánsky Slange). Stará Nórština sa používa na juhu Nórska, práve v oblasti s najvyšším podielom (okolo 30 %) germánskej (rozumej slovanskej) haploskupiny R1a v Škandinávii.

Mapa Nórska s vyznačením oblastí, kde sa ako úradný jazyk používa (2007) bokmål,  nynorsk,      neutrálny

Had, resp. had-drak, a hrom majú k sebe veľmi blízko. Dalo by sa povedať, že hrom je jeden z prejavov hada-draka. Že nejde o náhodu, či účelovú slovnú hračku, dosvedčuje susedná fínština, v ktorej pod heslom HAD nachádzame výraz Käärmeet (-ä vyslovujeme medzi -a a -e) čo ma veľmi blízko ku garmet, germet – teda garmieť, harmieť, harmic či harmec (šar.), hrmieť.

Že je možno čítať K ako G napovedá fínske slovo Unkarilainen, čo v preklade znamená Maďar, pričom časť Unkari bolo prevzaté z latinského Hungarus, resp. Ungros ³². Obdobne je to i v slove pakanuus (fin.) a pagānitās (lat.), čo v oboch jazykoch znamená pohanstvo. Pagānus (identické s pakanuus) v latinčine značí pohan a Pakan je i priezvisko vyskytujúce sa na Slovensku.

Škandinávskeho hada menom Ormar, na počudovanie nachádzame v Zoroastrizme. Zoroastrizmus je považovaný za najstaršie monoteistické náboženstvo, ktoré malo veľký vplyv na neskôr vzniknuté náboženstvá ako Judaizmus, Kresťanstvo a Islam. Ujal sa v Iráne (haploskupina R1a) a v niektorých častiachAfganistanu. Tieto územia boli obývané Protoiráncami, ktorí tu zostali pri presune kmeňov do Indie (haploskupina R1a).

Zoroastrizmus je stále živé náboženstvo s koncentráciou stúpencov v okolí mesta Yazd. Bolo to jedno z prvých náboženstiev, ktoré uctievalo všemohúceho, neviditeľného boha menom Ahura Mazdu, v zoroastriánskych chrámoch reprezentovaného “večným plameňom“. Jadro učenia spočíva v dualizme, v odvekom boji protikladných božstiev reprezentujúcich dobro a zlo. Spenta Mainja (svätý duch Ahura Mazdu) alebo Ormazd či Ohrmazd podmieňuje jestvovanie, Angra Mainja (zlý duch) alebo Ahriman či Ahreman stelesňuje jeho popretie. K druhotným praprincípom ako ďalší existenciálny prejav Ormazda patrí neobmedzené trvanie čiže čas a nikdy nehasnúce svetlo; existenciálnou negáciou zo strany Ahrimana je znovu nijakou mierou nepostihnutý priestor a bez počiatku a bez konca ho vyplňujúce temnoty.

Zoroastriánsky Ormazd a škandinávsky Ormar (had-drak) majú zhodné nielen pomenovanie, ale i nikdy nehasnúce svetlo reprezentované ohňom, či večným plameňom (drak je ohnivým znamením). Ormazd v perzskom jazyku Pahlavi nachádzame ako Ohrmazd, čo má napodiv veľmi blízko k slovenskému ohromiť so základom hrom, v zmysle Boh (ohromný – božský). O-hrmazd je pozitívna zložka, a-hriman je negatívna zložka, jediného boha Ahura Mazdu. Hrmazd a Hriman pôsobia ako ďalšie variácie Herma (Hermes) – Hrman, Hrmel, Hrmo, Harmar, Harmoš, Herman, Hermion atď.

Na základe výskytu haploskupiny R1a, na území, kde vzniklo učenie Zoroastrianizmu, by toto konštatovanie bolo logické, avšak popravde treba povedať, že je nutná podrobná analýza (bez predsudkov) tohto myšlienkového smeru. Určité jazykové a historické súvislosti napovedajú, že nás možno v tejto oblasti bádania čakajú veľké prekvapenia.   

Pôvod zoroastrianizmu je v hinduizme. Hinduizmus alebo Sanatana Dharma je veľmi zrnitá, pestrofarebná viera v Boha, ktorá pripúšťa rôzne cesty k Nemu; je to systém podobný záhrade, ktorá je síce jedna, avšak s rôznymi stromami či rastlinami. Opiera sa o základné ľudské hodnoty dobra a lásky, ktoré majú aj kresťania; toto náboženstvo verí vo večné prevteľovanie sa, z ktorého sa možno oslobodiť a dospieť do stavu, ktorý sa volá mokša (moksha), kedy sa oslobodený jednotlivec dostane do vyšších sfér (kde sú Bohovia) ³³.

Mokša doposiaľ existuje vo Fínsku u niektorých etnických skupín ako bohyňa života. V ruskom panteóne nachádzame Mokoš, ktorá v hierarchii slovanských nadprirodzených bytostí stojí v prvej trojici spolu s Démonom Drakom a Bohom-Krakom, ako matka tiel živej prírody – veľká matka ³⁴.

Mokoš – Mokša je „vodná bohyňa“ a slovo mokoš môže mať dávnoveký pôvod v slove mokrý. Vodou sa krstí, „oslobodzuje“ a sanskritské slovo mokša chápeme i vo význame – spása, sloboda, uvoľnenie. Túto Mokšu – Mokoš nachádzame aj na slovenskej minci bratislavského typu s názvom MACCIUS (Makiuš). Na reverze tejto mince je vyobrazenie štvornohej šelmy, ktorej podľa súčasných predstáv, trčia z papule ľudské nohy. Na averze mince sa nachádza do klbka skrútený okrídlený had – drak (šarkan).

Ďalšiu paralelu s hinduizmom nachádzame v pomenovaní severnej časti Európy. Škandinávia je výraz absolútne identický s menom indického boha menom Skandu. Skanda, je lúčom svetla, ktorý vznikol zo Šivovej iskry. Je Šivovou energiou a Jeho číslom je číslo šesť. Svojím oddaným odovzdáva materiálnu i duchovnú energiu, ale aj úspech ³⁵. Na Srí Lanke (haploskupina R1a) je veľmi známy pod menom Murugan ²⁵. 

Meno Murugan rozoznávame na Slovensku v menách Murga, Murgaš, či Murgač. V strednej Európe, na území Karpatskej kotliny nachádzame množstvo riek, ktoré nesú názov Mur, Mura, Mureš (slovensky Maruša). Al-Mascudí, arabský historik a zemepisec vo svojom encyklopedickom diele „Kitám murúdž az-zahab va macádin al-džauhar (Ryžoviská zalata a bane na drahokamy)“ pomerne obšírne opisuje Slovanov. Medzi inými spomína ³⁶:

…Potom je tu kmeň, ktorý sa volá Muráva, potom kmeň Churvatín (Chorváti), potom Sásín, potom kmeň Chuššánín a napokon kmeň Barándžábín…

Je možné, žeby všetky Maravy – slovenská, rumunská a srbská boli územia, kde bol uctievaný boh Murugan, či Murgaš? Vylúčené to nie je, najmä keď si uvedomíme, že Góti (Srbi a Bulhari) dorazili na svoje dnešné územie so Śkandinávie, z územia, kde uctievali boha Skandu (Murugan).

Bavorský geograf v diele Descriptio civitatum et regionum ad septemtrionalem plagam Danubii spomínal (okolo roku 817) severne nad Dunajom Moravu, ktorú obývajú Marhari. V nej sa nachádzalo 11 miest. Druhú Moravu obývali Merehani, ktorí mali 30 miest ³⁷. Marharov a Merehanov súčasní historici svorne považujú za Moravanov. Pomenovanie Marhari a Merehani však vysvetliť nevedia.

Kmeň menom Merehani, singulár Merehan je identický s hinduistickým božstvom menom Murugan, resp. Muruhan (TYP H). Zhoda je vo všetkých štyroch spoluhláskach, vrátane koncovky, jediný rozdiel je zámena samohlásky -u za -e. Ide o takú zhodu, že o totožnosti týchto dvoch výrazov len ťažko možno pochybovať.

Obdobne je to i s kmeňom menom Marhari. Kmeň Hari, opisuje Tacitus v Germánii, ako jeden z kmeňov Suebov (Slevov). Latinsky ich nazýva Harios a umiestňuje ich do oblasti niekde za Karpatský oblúk, na územie dnešnej západnej Ukrajiny. Marhar (singular od Marhari) pozostáva z dvoch slov, zo slova MAR v zmysle Marava a zo slova HAR. V slove HAR je možno vidieť dvojitú interpretáciu -  sanskritské výrazy HARA, prípadne HARI. HARA je ďalšie meno pre vlasatého indického boha Šivu, HARI je meno boha Višnu, ktorý mal taktiež dlhé vlasy.

Výrazy HARA, HARI nachádzame v súčasnej nemčine v slove haar, čo znamená – vlas, vlasy, chlp, chlpy, srsť a v slove haarig vo význame vlasatý. V šarištine sa pre označenie dlhých vlasov používa slovo haro. Tu je treba popravde povedať, že pôvod slova haro nie je známy. Môže ísť o slovo pôvodné, avšak nie je vylúčené, že výraz bol prevzatý od nemeckých prisťahovalcov. Pomenovanie Marhar označovalo teda obyvateľa Maravy uctievajúceho boha s dlhými vlasmi, ktorého oni sami napodobňovali pestovaním dlhých vlasov, ktoré zväzovali do vrkočov. Pre takýto “typ” vlasov sa v sanskrite používa výraz VENI, od ktorého sa odvíja pomenovanie MARaVENI, inak Maravania nazývaní.

 

Staroveká slovenská minca s nápisom ARMORIX (AINORIX) má mincu – dvojičku s nápisom FARIARIX. Na averze oboch mincí je zobrazená hlava s dlhým vrkočom, na reverze je taktiež rovnaký motív Harpyje, avšak tu už vidieť oproti minci ARMORIX určité odlišnosti. Najmarkantnejší rozdiel je v texte vyrazenom na pravej strane. Text je interpretovaný ako FARIARIX, a podľa neho dostala minca i pomenovanie. Nápis je rozdelený na dve časti. Prvú časť tvorí FARIARI, druhú – samostatne stojace X, nachádzajúce sa medzi nohami Harpyje.

 

FARIARIX.

V odbornej literatúre ⁴⁷ je základ mena považovaný za germánsky, prípona –rix je údajne keltská. Text je rozdeľovaný na dve časti, na FARA a RIX. Fara je odvodzované z nemeckého fähre, čo znamená prievoz, prievozník je fährmann. Význam slova FARIARIX je podľa toho vykladaný ako „kráľ prievozníkov“. Meno sa v tomto význame nikde inde nezaznamenalo, a je otázne ako sa k tomuto výsledku odborníci dopracovali.

Priemerný Slovák (Sloven) nepotrebuje tituly pred ani za menom, dokonca ani veľkú fantáziu k tomu, aby nápisu jednoznačne porozumel. V slovenčine je FARA miesto, kde býva duchovný muž – farár. Slová farár i fara sú čisté slovenské výrazy bez akejkoľvek úpravy. FARIARIX teda čítame ako FARIARIK, resp. FARARIK.

Pôvod slova farár je v súčasnosti nesprávne odvodzovaný od nemeckého ‘der Pfarer’. Podľa českých etymológov (1967), základné slovo fara pochádza zo staronemeckého pharre, a to zo strednelatinského parochia, a to zo strednegréckeho parokia a to od paroikos. A paroikos je vraj zložené z para, čo značí vedľa, a z oikos (dom). Podľa tohto teda katolícky farár  je „bydlíci vedle“, respektíve osoba nachádzajúca sa vedľa domu.

Avšak grécke slovo pre farára je papas a žiadny papas „nebydlí vedle“. Farári vo všetkých kultúrach obyčajne žijú na fare. Anglicky sa fare hovorí parish, nemecky pfare portugalsky paroquia, grécky paroikia, slovensky farský dom alebo fara, a nikto nevie odkiaľ sa to slovo vzalo. Určite však nie od bydlíciho vedle. Pritom fara je domovom alebo oddychovým miestom duchovného muža, ktorý vidí a vie viacej než kto iný. Takému svätcovi sa v dravidskej Indii hovorí pār (plural pārar) alebo pāramaņan čiže Brahman a jeho miestom oddychu je paroikai, odkiaľ potom grécke paroikia atď. Ten kto býva na paroikai je pār alebo pārar. [Dr. Cyril Hromník]

 Farár teda odvodzujeme od pārar (tamilčina nepozná F), ktoré ak nám naozaj prišlo, tak len z východu, a od nás sa dostalo ďalej do nemčiny a nie naopak. FARIARIX teda mohlo byť pôvodne PARIARIX, s rovnakým významom. PARIARIX respektíve časť PARIAR, PARIA je identické s bohom menom Pariana (Parom) ako aj s mestom PARIENA (Nitra).

Obe mince, FARIARIX a (H)ARMORIX sú teda nielen dizajnovo identické, ale priamo na seba nadväzujú – PARIARIX (Pariarik, Parjana) ako boh Parom, boh hromu a bleskov, s hlavným náboženským sídlom v meste Pariena a (H)ARMORIX (Harmorik) ako pôvodca hromu (hrmenia), teda opäť „hromové“ božstvo.

Samotná interpretácia textu mince FARIARIX nesie so sebou určité pochybnosti, pretože je pomerne benevolentná k odchýlkam. Pri podrobnejšom preskúmaní názvu je zreteľne vidieť, že F nie je F, ale podoba sa skôr ruskému, či gréckemu G. Prvému R chýba nožička, takže ak to chceme čítať ako R musíme opäť siahnuť za gréckou resp. ruskou abecedou. Druhé R dokážeme čítať ako latinské, len v prípade, ak budeme uvažovať, že je obrátené.

Je zjavné, že text je možné čítať nielen v latinčine, ale i v gréčtine, dokonca, grécka „stopa“ sa javí ako pravdepodobnejšia.

Aplikovaním gréckej abecedy dostaneme nápis ΓΑΡΙΑ?ΙΧ , čo je omnoho bližšie vyrazenámu textu ako text písaný latinkou, čítaný ako FARIARIX. ΓΑΡΙΑ?ΙΧ čítame ako GARIA?ICH resp. GARIA?IKH. Otáznik označuje písmeno, ktoré v gréckej abecede nie je jednoznačne identifikovateľné. Písmeno sa nepodobá žiadnemu veľkému písmenu gréckej abecedy, avšak možno ho prirovnať k malému gama (γ), upsilon (υ) alebo ní (ν).

Text na minci vykazuje prvky písma antickej gréčtiny, kde možno zreteľne prečítať  ΓΑΡΙΑUΙ [GARIAUI]. X (čítame ako kh resp. ch) sa nachádza trochu nižšie, medzi nohami Harpyje.

 

Dostávame tak tri varianty: GARIAGICH, GARIAUICH, GARIANICH. Prvú možnosť môžeme hneď zavrhnúť, pretože písmeno G (Γ) je zobrazené zreteľne na začiatku textu. GARIANICH zavrhujem tiež, aj keď tento variant je lákavá (GARJANA). Najpravdepodobnejší je variant s písmenom upsilon, pretože zobrazený znak sa javí ako akýsi medzitvar medzi veľkým (Υ) a malým (υ) ypsilonom. Vzhľadom na rôzne varianty starogréckej abecedy, ktorej používanie bolo závislé od miestneho dialektu, je táto odchýlka prípustná.

 

Grécka abeceda – starogrécka výslovnosť

 

 Znak na minci vykazuje črty upsilon. ( v poradí zľava: veľké upsilon, znak na minci, malé upsilon)

 

Upsilon je v súčasnej gréckej abecede čítané ako Ypsilon, teda -y. Starogrécka výslovnosť je však v niektorých prípadoch odlišná od tej súčasnej. Konkrétne v prípade upsilon sa v starovekej gréčtine používal na zápis samohlásky -u. Vzhľadom na to, že nápis na minci určite nie je nový, mali by sme ho čítať ako GARIAUICH, respektíve GARIAUIKH.

Doposiaľ bolo nájdených a zdokumentovaných 23 mincí s nápisom „FARIARIX“, všetky v nálezoch v Bratislave a v Rakúsku, teda na území, kde ešte v 5. storočí ⁴³ sídlili Suebi (Slevi), ktorí sami sebe hovorili Sloveni, a ktorí tak ako vtedy, tak i dnes v svojom nárečí používajú spoluhlásku -ų (zjednodušene čítame ako -u). Z toho je zrejmé, že v slove GARIAUICH, nejde o štyri po sebe idúce samohlásky I – A – U – I (GARIAUICH), ale že domnelá samohláska U je v skutočnosti spoluhláska -ų, v súčasnosti typická pre Záhorie a Slovácko, kedysi však hojne používaná i v iných regiónoch Slovenska a na Morave.

Ako príklad súčasnej Záhoráčtiny možno uviesť slová ako vúų (vôl), veseųo (veselo), piųa (píla), žiųa (žila), voųat (volať), poųedňe (poledne, poludnie), káųat (kálať, drevo rúbať na polienka), kaųač (drevená pomôcka pri odkôrňovaní prútia), spoųem (spolu), poųedňe (poludnie), ųeų (lel), dopoųi (dopoly), škoųa (škola), siųa (sila), máųo (málo),  maųí (včasný), ųaųoch (lalok).

Táto spoluhláska -ų, je v ostatných krajoch Slovenska, ako i v spisovnej slovenčine, nahrádzaná spoluhláskou -L, takže po drobnej gramatickej úprave dostaneme výraz už pomerne známy – GARIALICH respektíve GARIALIKH. S prihliadnutím na určité jazykové zákonitosti slovenských nárečí, je súčasnému slovenskému uchu prirodzený druhý variant, teda GARIALIKH, správnejšie GARIALIK. A tento GARIALIK je slovo veľmi zaujímavé hneď z viacerých dôvodov, z ktorých zatiaľ uvediem len jedno.

GARIALIK je až na koncovku zhodné so sanskritským slovom GARJANA, GARJANA v sanskrite značí zvuk – hrom, či hromový zvuk. Tento poznatok vytvára mimoriadne zaujímavú situáciu. Máme tu dve mince s rovnakým motívom (až na zopár drobných detailov) na averze i reverze s dvoma rôznymi nápismi, jeden zobrazený latinkou, druhý gréckou abecedou, jeden čitateľný v slovenčine, druhý v sanskrite so slovenskou koncovkou (-LIK), obe však vyjadrujúce vsťah k jednému fenoménu – k hromu, hromovému duneniu, GARIALIK a (H)ARMORIX.

Vyvstáva tu otázka, čo tým chceli autor či autori povedať. Jedná sa snáď o pomenovanie jedného božstva, ktorého uctievali pod dvoma rozličnými menami dve rozličné náboženské skupiny, či dva slovenské kmene? Tí pôvodní (domáci) a tí čo prišli zo severu? Alebo to bolo inak? Bol ako prvý  razený GARIALIK a po ňom, možno i vplyvom prisťahovaleckej vlny, (H)ARMORIX už v novo zavedenej latinčine? Je vari existencia týchto mincí dôkaz kultúrnej (nie výmeny obyvateľstva!) reformy, vrátane písma? Mohlo ísť v prípade mince GARIALIK o pôvodné písmo, používané na našom území, našimi predkami? Veď nemožno si nevšimnúť, že jednotlivé znaky vykazujú v porovnaní s ostatnými územiami, kde vládol Hermes (Ionia, Atény, Korint, Argos – viď. tabuľka) nepatrné odlišnosti (písmená -A, -ų, -Γ).

 

Porovnanie variácií rannogréckych typov písma z rôznych lokalít (Ionia, Athens, Corinth, Argos, Euboea) so súčasnou gréckou abecedou (Modern). Stĺpec AP zobrazuje starovekú výslovnosť, MP modernú výslovnosť.

Samotná gamma ( -Γ ) má v staršom období tak veľkú variabilitu zápisu (tvarov), že je na mieste pochybnosť, či možno vôbec uvažovať o prvom písmene nápisu ako o písmene G. Samotný tvar síce pripomína akési skrútené  -Γ ( G ), avšak rovnako tomu zodpovedá i staroveký zápis písmena pí (viď. tabuľku), dokonca to zatočenie smerom dole i územný rozsah používania, písmeno pí posúva do role favorita. V tom prípade by sme nápis nemali čítať ako GARIALIK, ale správnejšie – PARIALIK, teda PARIANA. A kruh sa uzatvoril. Boh menom PARIANA (Parjana) a boh menom (H)ARMORIK, majú na minciach rovnaké motívy. Tento samotný fakt vypovedá za všetky argumenty.

Otázkou na zamyslenie zostáva, či by sme pomocou starogréckych znakov nemali čítať i nápis (H)ARMORIX. V takom prípade by text RIX nebol čitateľný ako RIX, ale obrátene, v súlade s orientáciou textu ARMO, takže by výsledný text znel : ARMO-UICH respektíve ARMOUIKH, teda ARMOLIK (HARMOLIK). Znak A spolu so znakom R sú odlišné od znakov A (Λ)a R (P) použitých v prípade mince PARIALIK /GARIALIK, avšak v súlade s typom písma používaným napríklad v Korinte, Aténach či v Argose.

Riešení i interpretácií sa núka hneď niekoľko a nájsť tu najsprávnejšiu je dnes veľmi ťažké ak nie nemožné. Každopádne však možno jednoznačne povedať, že nech použijeme akúkoľvek abecedu, výsledkom budú vždy len slová čitateľné v slovenčine a jej nárečiach. A tie sú kľúčom k odhaleniu pôvodu všetkých biatekov i našej skutočnej histórie.

Škandinávski SLOVENI.

Názov Švédska je odvodzovaný od germánskeho kmeňa Suebov (švédsky svear), ktorý obýval oblasť centrálneho Švédska (Svealand). Pôvodné označenie znelo – Swerige (Svea rike, ríša Suebov). V južnom Švédsku, pri hraniciach s Nórskom, sa nachádza provincia Bohuslän, ktorá je známa vysokou koncentráciu nástenných malieb. Bohuslän v slovenčine znie ako územie zasvätené Bohu (obdobne ako Bohuslav). Krajinu s podobným pomenovaním nachádzame i v strednej Európe, ktorej starobylý názov znie Bohemia. Obe majú spoločné jadro v slove BOH. Bohuslän ako “Bohu sláva“ a Bohémia ako krajina „bohémov“, uctievateľov božstva menom Boh. Výraz Bohémia je v súčasnosti odvodzovaný od slova Boiohaemum, vo význame „územie Bójov“. Presvedčenie v túto „pravdu“ je také silné, že sa v tomto prípade to ani len nepokúšam spochybňovať.

Bohuslän a Bohémiu však nespája len ich názov. Spojitosť medzi strednou a severnou Európu možno objaviť aj v historických zdrojoch. Kanonik brémskeho biskupstva zo začiatku 13. storočia, vo svojom popise severských krajín „Descriptio insularum Aquilonis“ roku 1210 uvádza poznatky misionárov, obchodníkov a plavcov, a potom konštatuje, že spodok vtedajšieho Švédska majú v rukách Švédi, stred Góti a sever Vandali. A tí Vandali rozprávali slovanským jazykom ³⁸.

A.F. Zvrškovec vo svojom článku Vandalizmus a Vandali ³⁹ spomína švédsku kráľovnú Kristínu, ktorá ukončila svoj život v Ríme a na jej náhrobnom kameni je napísané, že skonala ako kráľovná Vandálie. Ďalej spomína existenciu mapy južného Švédska z 12. storočia, na ktorej sa nachádza mesto Morávia, z ktorého vyteká rieka Netra. K tejto mape som sa nedostal, avšak informácia zdá sa byť hodnoverná, pretože mesto Moravia sa nachádza ešte i na mape Škandinávie pochádzajúcej zo 16. storočia ⁴⁰.

 

 

Časť mapy Škandinávie zo 16. storočia. V strede (pod nápisom GOTHIA) zreteľne vidieť mesto MORAVIA ( http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Carta_Marina-lightened.jpg) .

Nemusíme však hneď siahať po starovekých mapách. Na tých súčasných nájdeme napríklad mestá ako Harmanger, Sala, Kovland, Mora, Tärna, Gråssjön (Krasjon – Krásna, Krasno, Krosno), Mørkri (Mokrý, Mokraď), Vindeln (Vinidi, Vandali), Granö (Gran – staroveký názov pre Hron, prípadne Grad), Rödön, Rödånäs (Rodná), Lemesjö (Lemeš, na Slovensku – Lemešany), Byssträsk (Bystrica), Hornmyr (Horný mir obdobne ako Budimír), Bellvik (belavý, belij, biely), Drevdagen, Drevsjø (drevo, chorvátsky drevni – starý), Galabodarna (Gala bodarna, Kala vodarna – kalná voda), Drobak (Drobný), Dragsvik (drag chorvátsky drahý, draga – zátoka); či vrchy menom Ravnåsen (Ravná – Rovná, Rovina), Bogajell (Bog – Boh), Skåla, Gervenåkko (Červenako – Čerevnák, či žervenako – žeravý),  jazero Byssträsket (Bystrické), rieka Granan (Gron – Gron) atď.

Prevažná časť týchto geografických lokalít sa nachádza na severe Švédska, práve v oblasti, kde sídlili Vandali, ktorých spomína kanonik brémskeho biskupstva zo začiatku 13. storočia. Vandali, známi ako kmeň germánsky, boli očividne Slovania, a potvrdzujú to nielen historické dokumenty a zemepisné názvy, ale i fínština, v ktorej pod označením Rus nachádzame výraz Venäläinen – Ven(d)ala(inen).

Jazyková odlišnosť obyvateľov súčasných severských krajín a novodobých slovanských jazykov je zapríčinená dvoma faktormi. Prvým je vplyv Normanov (haploskupina I1) migrujúcich zo severu z Grónska a severnej Ameriky do strednej a južnej Škandinávie a Dánska a odtiaľ na Britské ostrovy a na územie dnešného Nemecka a do Stredomoria. Druhým je latinčina, ktorá počnúc stredovekom, postupne prekryla nielen pôvodný jazyk súčasných románskych národov, ale významným spôsobom ovplyvnila aj jazyky „súčasných národov germánskych“. Slovania (Germáni), až na zopár výnimiek (Maďari, Rumuni), si dokázali svoj jazyk uchovať v takmer nezmenenej podobe až do súčasnosti. Tomuto zodpovedá i príbuznosť slovenčiny a sanskritu. Na príbuznosť ďaleko starších dravidských jazykov (ako tamilčina) a slovenčiny vo svojich prácach poukazuje Dr. Cyril Hromník. Takzvaný proto-indoeurópsky jazyk, od ktorého je v súčasnosti odvádzaná prevažná časť jazykov Európanov, je umelým elementom rekonštruovaným pomocou komparatívnej lingvistiky, o ktorého hodnovernosti a reálnosti už v čase jeho vzniku boli veľké pochybnosti.

Obsadzovanie severnej Európy cudzincami zo severu, opisuje španielsky obchodník a diplomat Ibráhím ibn Ja^ckúb at-Turtúší (zhruba polovica 10. storočia) ⁴²:

Sídlia (Slovania – Suebi) v najúrodnejších krajoch, najbohatších na rozličné prostriedky obživy. Veľmi usilovne obrábajú pôdu a zabezpečujú si poživeň. V tomto ohľade prekonávajú všetky severné národy. Ich tovary putujú po súši, ale aj po mori k Rusom a do Konštantínopolu. Väčšina severných národov hovorí po slovansky, lebo sa pomiešali so Slovanmi. Medzi nich patria kmene at-Tudiškíjún (prekladané ako Nemci), al-Ankalajún (niektorí „nadšenci“ v tom slove vidia slovo „Maďari“)…

Al-Ankalajún pripomína skôr germánsky kmeň menom Anglii (lat.), ktorých spomína Tacitus vo svojej Germánii. Angliovia, latinsky Anglii – Ankalajún resp. Angalaj(ún), ktorí sídlili na Jutskom polostrove, resp. v dnešnom severnom Nemecku.

Ja^ckúb at-Turtúší ďalej opisuje územie Slovanov⁴²:

Slovanské krajiny sa rozprestierajú od Stredozemného mora až po Severné more. Severné národy sa však niektorých týchto krajín zmocnili a bývajú medzi Slovanmi dodnes.

Aké krajiny má na mysli? Ide o územie dnešného Nemecka? Pravdepodobne áno, avšak nielen o to. Poznámka: „Ich tovary putujú po súši, ale aj po mori k Rusom a do Konštantínopolu“, naznačuje smer obchodnej trasy – cez more k Rusom a potom ďalej do Konštantínopolu. Na základe uvedeného, je možné sa domnievať, že severné národy sa zmocnili nielen Nemecka a Dánska, ale i celej Škandinávie, obývanej Suebmi (Slovenmi). Tomuto scenáru do detailov zodpovedá genetické zloženie obyvateľov Škandinávskych krajín, s vysokým podielom Slovanskej Y-DNA haploskupiny (R1a) a dominantnej Nordickej (severné národy) Y-DNA haploskupiny (I1).

Avšak slovanské jazyky sa v severnej Európe intenzívne používali ešte v druhej polovici 17. storočia! Keď v roku 1697 umrel švédsky kráľ Karol XI, bola pri tejto príležitostí napísaná pohrebná reč, ktorú v Štokholme 24 novembra 1697 na zhromaždení švédskeho dvora prečítal oficiálny kráľovský ceremoniár. Tu je časť z nej ⁴⁴:

Placzewnaja recz na pogrebenie togho prez segho welemozneiszago i wysokorozdennagho knjazja i ghossudarja Karolusa odinatsetogho swidskich, gothskich i wandalskich (i proczaja) korola, slavnagho, blaghogowennagho i milostiwagho naszego ghossudaja (!), nynjeze u bogha spasennagho. Kogda jegho korolewskogo weliczestwa ot duszi ostawlennoe tjelo, s podobajuszczjusae korolewskoju scestju, i serserdecznym wsich poddannych rydaniem byst pogrebenno w Stokolnje (!) dwatset-scetwertago nowemrja ljeta ot woploszczenia bogha slowa 1697…

Ďalej nasleduje šesť strán taktiež v miestnom slovanskom jazyku, ukončených oslavnou básňou o zomrelom kráľovi. Tento text sa dochoval a je umiestnený v súbore kódexu univerzity v Uppsale, počínajúc stranou 833 (tohto kódexu), zaberajúc 8 strán. Známy je ešte jeden exemplár, uložený v Kráľovskej knižnici v Štokholme ⁴⁵.

Dôležitým bodom tejto pohrebnej reči je poznatok, pre koho bola táto reč určená! Kto bola cieľová skupina? Neboli to drobní poddaní, ale prítomná šľachta, vysokopostavená vrstva spoločnosti! To značí, že za posledných tristo rokov muselo prebehnúť v severnej Európe silné odnárodňovanie, obdobné „maďarizácii“ a „ponemčovaniu“, ktoré z tohto obdobia dôverne poznáme v našich končinách.

Zaujímavé paralely dostaneme porovnaním germánskeho osídlenia strednej a severovýchodnej Európy (podľa Tacita) s „neskoršími“ slovanskými územiami. Pomerne značné množstvo názvov Germánskych a Slovanských kmeňov vykazujú podobnú, ak nie identickú skladbu, či totožný význam a dokonca, niektoré sa nachádzajú na približne rovnakom teritóriu (viď tabuľka).

  

Germánske kmene	Slovanské kmene
Chatti	Hadi (Srbi)
Goti	Gadi, Hadi (Srbi, Bulhari)
Ostrogóti	Ustutrána (Al-Mascúdi – O Slovanoch)
Cherusci	Chorváti
Helisios, Halani (Alani)	Haličania
Lygii	Uliči (Lučani)
Manimos	Manábin (Al-Mascúdi – O Slovanoch)
Rugii	Rusi
Lemovii	Lemkovia
Nemetes	Nemci
Helveconas	Havolania
Marcomani / Marhari	Maraveni (Moravania)
Suebi (Suevi), Suobeni	Slevi, Sloveni

 

Pre pomenovania mnohých ďalších germánskych kmeňov jestvuje čisté a logické vysvetlenie v jazykoch súčasných Slovanov, či v jazykoch iných súčasných európskych jazykov so zjavným prepojením na Slovanov.

Pri pohľade na obe mapy (Tacitova Germánia a územia Slovanov), je na prvý pohľad zjavné, že ide temer o identické územia a je takmer nemožné uvažovať o tom, že k takejto rozsiahlej výmene obyvateľstva došlo v priebehu niekoľkých storočí, aj vzhľadom na to, že Suebi sú na území Slovenska opisovaní ešte v 5. storočí ⁴³. Na ich čele v roku 468 stál suébsky kráľ Hunimund opisovaný ako Hunimundus Suavorum dux, čo by sme správne (pomocou jazyka Suevov – dnešnej Záhoráčtiny) mali čítať ako Hunimundus Slavorum dux, teda Hunimundus Slovenský vládca (knieža).

Pojem German za posledných dvesto rokov dôsledkom politickej objednávky zmenil svoj skutočný význam. Stal sa symbolom nadradenosti a osobitosti, stal sa kultom. V skutočnosti však značne utrpel. Utrpel tým, že stratil historickú kontinuitu, zmenou jazyka a náboženstva stratil svoj pôvodný význam a stal sa označením pre úzku skupinu moderných národov, ktorých pôvod je síce germánsky, avšak z pohľadu genetiky len v minimálnej miere, neprekračujúc hranicu 30 percent.

Vzhľadom na historickú kontinuitu, prerušenú iba v posledných dvoch či troch storočiach, by sme mali správne používať pomenovanie Germáni nielen pre Škandinávske národy a Nemcov, ale i pre všetkých súčasných Slovanov, a označenie Sloveni pre všetkých Suebenov (Suebov), pričom to nie sú len dnešní Slováci, ale i Moraváci, Maďari, Slovinci, Česi, minimálne východná časť Rakúska, Halíč, západná časť Ukrajiny, Sedmohradsko a Chorvátsko (podľa Tacita i celé Poľsko a časť Škandinávie).

Súčasné pomenovanie Suebov v podobe výrazu Svébi bolo na Slovensko importované z českého Svébové. Popri inom aj na tomto slove zreteľne vidieť, v akej otrockej závislosti sa nachádza historická veda na Slovensku. Poslušne sme preberali nielen myšlienky a teórie, ale i názvy a pomenovania. A len tak sa mohlo stať, že slovo Suebi, ktoré v nárečí západného Slovenska a Moravy, Liptova i Rimavskej doline znamená Slevi, teda Slávi, len tak sa mohlo stať, že to naši historici premenovali na nič nehovoriace Svébi. Že nejde v žiadnom prípade o náhodu, či slovnú hračku, dokazuje jednoznačný fakt, že historikmi spomínaní Suebi (rozumej Slevi), žili a pracovali práve na území dnešných Moravákov, Záhorákov, či Rimavanov, a že títo sú ich priami potomkovia, čo aj v svojom rodnom nárečí dosvedčujú tým, že rozumejú slovu Suev.

 

Oskár Cvengrosch

 

Súvisiace články:

Biateky razili Sloveni

Marava a Markomani

Gótové nebo Getové – Germáni nebo Trákové 

 

Literatúra: 

1. Július Handžárik, Maďarské podvody, Eko-konzult 2009, str.30

2. Marián Tkáč, Kedy sa začínajú slovenské dejiny, Literárny týždenník 24. júl 2009

3. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 117-119

4. MAGNAE MORAVIAE FONTES HISTORICI I, Státni pedagogické nakladatelství PRAGAE-BRUNAE, 1964, str. 367

5. Tacitus, Z dejín císařského Říma, Svoboda 1976

6. Vladimír Ferák, Čo hovorí DNA o genetických koreňoch slovenskej populácie, Katedra molekulárnej biológie, Prírodovedecká fakulta UK. https://www.vedatechnika.sk/SK/VedaASpolocnost/NCPVaT/Stranky/CoHovoriDNAoGenetickychKorenochSlovenskejPopulacie.aspx

7. The Y Chromosome Consortium, The university of Arizona, http://ycc.biosci.arizona.edu/

8. Origins, age, spread and ethnic association of European haplogroups and subclades, http://www.eupedia.com/europe/origines_haplogroupes_europe.shtml

9. Publius Cornelius Tacitus, De origine et situ Germanorum, anno domini XCVIII, kap. XXXVIII, E Wikisource

10. Publius Cornelius Tacitus, Germania, translation based on A.J.Church and W.J.Brodribb (1876), from Wikisource

11. Július Špaňár/Jozef Hrabovský, Latinsko/slovenský a Slovensko/latinský slovník, SPN 1962, str. 156

12. MAGNAE MORAVIAE FONTES HISTORICI I, Státni pedagogické nakladatelství PRAGAE-BRUNAE, 1964, str. 342

13. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 142

14. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 232

15. Konštantín Palkovič, Záhorácky slovník, Vydavateľstvo HEVI, s.r.o. 1997, str. 177

16. Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, zväzok II, Tatran, Bratislava 1974, str. 223, 297, 157

17. Cyril A. Hromník, Vsup údajných Slovanov-Zablatencov do európskych dejín, KULTÚRA 15/09; Tajne dejiny – http://www.tajnedejiny.sgo.sk/?p=68

18. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 245

19. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 52

20. Tacitus, Z dejín císařského Říma, Svoboda 1976, str. 43

21. Dejiny slovenčiny, Wikipédia

22. Vojtech Zamarovský, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Vydavateľstvo PERFEKT 1998, Bratislava, str. 182

23. Rudo Irša, osobná korešpondencia autora

24. W. R. S. Ralston, Songs of the Russian People, 1872, str. 87, http://www.sacred-texts.com/neu/srp/srp00.htm

25. Juraj Šípoš, osobná korešpondencia autora

26. Vojtech Zamarovský, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Vydavateľstvo PERFEKT 1998, Bratislava, str. 158

27. AMMIANI MARCELLINI  HISTORIAE LIBER XXXI, http://www.thelatinlibrary.com/ammianus/31.shtml

28. Rudolf Irša, Slovo a Oslovanoch ich démonoch a bohoch, str. 145

29. Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, zväzok I, Tatran, Bratislava 1974, str. 379

30. NATURAL HISTORY OF PLINY, TRANSLATED BY THE LATE JOHN BOSTOCK, M.D., F.R.S. AKD H. T. RILEY, Esq, B.A., LATE SCHOLAR OF CLAEE HALL, CAMBRIDGE, LONDON; HENRY G. BOIIN, YORK STREET, COVENT V MDCCCLI.str 348

31. Július Špaňár/Jozef Hrabovský, Latinsko/slovenský a Slovensko/latinský slovník, SPN 1962, str. 757

32. Ľubomír Ď u r o v i č, ZPRÁWA PJSMA SLOWENSKÉHO TOBIÁŠA MASNICIA* A PROBLÉM SLOVENSKEJ IDENTITY

33. George Nandana Sipos (Juraj Šipoš), Ganeš a Kumara – úvod do hinduizmu,  http://www.freebsd.nfo.sk/hinduizmus/ganesh.htm

34. Rudolf Irša, Slovo a Oslovanoch ich démonoch a bohoch, str.128

35. George Nandana Sipos (Juraj Šipoš), Boh Skanda, http://www.freebsd.nfo.sk/hinduizmus/skanda.htm

36. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 238

37. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 154

38. Recenzia : Slovenské dejiny I., Anton Semeš, recenzia bola uverejnená v dvojtýždenníku Kultúra 16/2009

39. A.F. Zvrškovec, Vandalizmus a Vandali časopis Tempo – 5.jún 2006

40. Carta Marina-lightened.jpg, http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Carta_Marina-lightened.jpg

41. Publius Cornelius Tacitus, De origine et situ Germanorum, anno domini XCVIII, kap. XL, E Wikisource

42. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 245, 242

43. Ján Steinhübel – Nitrianske kniežatstvo, vydavateľstvo RAK, Bratislava 2004, str. 17

44. Плачевная речь по Карлу XI, или На каком языке говорили в Швеции?, http://gorod.tomsk.ru/index-1228868796.php

45.  NORDISK TIDSKRIFT för BOK OCH BIBLIOTEKSVÄSEN, UPSALA & STOCKHOLM, ALMQVIST &WIKSELLS BOKTRYCKERI-A.-B., ÅRG. I. 1914, str. 368, http://runeberg.org/bokobibl/1914/0003.html

46.  Július Špaňár/Jozef Hrabovský, Latinsko/slovenský a Slovensko/latinský slovník, SPN 1962, str. 267, 266, 270, 271

47. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 133

48. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 241

49. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 238

      50. Vojtech Zamarovský, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Vydavateľstvo PERFEKT 1998, Bratislava, 236

úryvok z knihy Jurija Kanigina - Cesta árijcov

Ukrajina v duchovnej histórii ľudstva, Román – esej, vydavateľstvo Ukrajina , Kyjev, 2002

Úvod k prekladu: Kniha je venovaná pamiatke buriatskeho lámu , ktorý bol spolu s inými uväznený v pracovnom tábore – gulagu na Kolyme, a v roku 1972 mal pomôcť autorovi knihy, Jurajovi Kaniginovi, porozumieť starým textom z kláštorov.

Priateľstvo s guruom úplne prevrátilo život a názory J. Kanigina, rovnako sa o nové informácie z burjatských zdrojov začali zaujímať ďalší vedci, hlavne Lev Gumilev a Viktor Gluškov. Kniha je písaná formou rozprávania, obsahuje prvky románu a eseje. Je popretkávaná prvkami literatúry faktu a osobnými zážitkami a dojmami. Obsahuje množstvo mimoriadne zaujímavých kapitol, ja som si pre neautorizovaný a svoj vlastný neprofesionálny “preklad” vybral časť :  Na zástave Attilu – árijský kríž.

 

Kapitola prvá 
HUNI – OSLOBODITELIA?

“Ničivý rozklad mnohých európskych národov Hunmi stvoril Hunom na Západe reputáciu hrdlorezov a vrahov,  na druhej strane ich však v tom čase čínski autori charakterizujú ako najkultúrnejších zo všetkých barbarov“. (Lev Gumilev)

Jeden z predsudkov histórie sa týka Húnov. Doteraz ich charakterizujú ako krvilačných uzurpátorov Európy, a ich vodcu – Attilu charakterizujú ako polodivokého cára. Ba rozprávajú sa bájky,  že Attila sa vozil na voze,  kde boli zapriahnuté dievčatá z podmanenej Panónie.

To všetko sú výmysly. Attila je jednou z najvýraznejších postáv histórie, nie menšou osobnosťou, ako Alexander Macedónsky, a oveľa význemnejšia, ako Džingischán. Čo sa týka ľudskosti,  ako Alexander Veľký, tak ani Džingischán, sa s Attilom nemôžu porovnávať. Alexander bol pomstychtivý, neľútostný a keď sa píše o jeho dobrých stránkach, tak iba podľa princípu: víťa má vždy pravdu, víťaza nikdy nesúdia. Alexander bol spoluvinníkom smrti svojho otca – kráľa Filipa, veľmi ľahko dával rozkazy na zabíjanie obyčajných obyvateľov mnohých dobytých miest, pritom sa oddával alkoholu. Pred smrťou odvrhol svoju manželku  – dcéru Dária, najkrajšiu dievčinu Ázie  a dva dni pritom pil so svojim eunuchom – partnerom vo svojom homosexuálnom vzťahu.V Boha neveril, dokonca sám seba pokladal za Boha a vyžadoval, aby sa mu ostatní klaňali.

 A Džingischán?  To bol tiež akýsi netvor. Na upevnenie svojho zdravia pil tekutinu, ktorá bola topená z tiel malých chlapcov, zabíjaných špeciálne pre neho. Nevedel ani čítať, ani písať. Nemožno ho nazvať divým, ak nazveme divým aj vlka. On jednoducho ničil ľudí, nezamýšľajúc sa nad tým, či je to divoké alebo nie.

Nič také sa nedá povedať o Attilovi. Attila sa narodil v roku 401 na mieste, ktoré sa potom stalo Kyjevom. Jeho otec bol Munduk (syn hunského cára Donata), jeho matka bola ruskou kňažnou z plemena Ruskolanov (Roxolanov), ktoré obývalo pobrežie Azovského mora. Mimochodom z tohto plemena (kmeňa) pochádzal aj rod kniežaťa Olega, zakladateľa dynastie Olegovičovna Rusi. Tomuto plemenu  (kmeňu) vládol za vlády Munduka  knieža Kyj, ktorý vydal svoju sestru za Attilu.

Presne ten Kyj, ktorého považujú za zakladateľa Kyjeva, hlavného mesta dnešnej Ukrajiny. On sa staral o Attilu ako o svojho syna, vychovával ho, učil ho, miloval ho ako svojho, zo svojho rodu. Svojou postavou, bielym telom, blankytnými (modrými) očami, tmavými vlasmi sa odlišoval od svojho brata, ktorý pochádzal od inej matky, kipčackej kňažnej. Attila vedel čítať a písať, bol vyznavačom mitranistického kipčackého náboženstva, pretože veril v Tengrichana  (analógia mitranistického Mitru). Nemeckí historici a literáti  uverejnili množstvo informácií s cieľom vykresliť Attilu iba z negatívnej stránky. V mnohých prácach (napríklad v dielach Felixa Dana : Bitka o Rím, Attila ) je zobrazený ako krivonohý, nízkeho vzrastu, divoký barbar, ktorý vraj vlastné deti nenávidel tak, že ich mohol rozdupať kopytami svojich koní.Všetko sú výmysly a bludy. Za rôzne previnenia Attila poznal iba jeden trest – smrť. Taká bola doba.

Attila sa už v mladom veku prejavil ako dobrý vojak a diplomat. Ako 18 – 20 ročný už viedol pluky na vojenských ťaženiach, jazdil po Byzancii a Panónii ako diplomat. Spolu s ním jazdil aj Kyj. Keď Attila zasadol na kráľovský trón, Kyj sa stal fakticky druhým človekom impéria, a ako to zvyčajne býva, urobil veľmi veľa pre posilnenie ich hlavného mesta.

 Obaja – Attila i Kyj umreli v jednom roku, v roku 453. O dôležitosti Attilu svedčia aj ním vytvorené impérium (ríša), ktoré sa rozprestieralo od Atlantického po Tichý oceán, od Baltu po Stredozemné more. Hlavným mestom tejto ríše bol Kyjev. Tu, presnejšie v juhozápadnej časti dnešného Kyjeva, na mieste starodávneho mesta Gelon, ktoré dávnejšie zruinoval perzský kráľ Xerxes, stál palác “kráľa Attilu”.  

Historik tej doby Jordanes takto opisuje toto miesto:  Osídlenie (teda Kyjev) bolo ako veľké mesto, drevené steny jeho budov boli opracované z hladkých dosák. Budovy boli usporiadané do značného priestoru, okolo celého hradiska bol parkán, a vo vnútri bolo dosť miesta pre Attilov palác. To bol Attilov príbytok, z ktorého povládal celý barbarský svet. Toto miesto mu dávalo prevahu nad všetkými mestami, ktoré dobyl.

Guru pokračuje : Ako som už povedal, my, adepti Agarty, vyznávame analytickú históriu, ktorá má zmysel. A Vaši historici často veľa vedia, a rozumejú tomu málo. Mnoho z nich prirovnáva Hunov k Mongolom (prišli, spustošili, podmanili, išli ďalej…), niektorí zase Hunov prirovnávajú ku Skýtom, iní zase ku Slovanom alebo Uhrom.V každej z existujúcich verzií je čiastočne kus pravdy. Ale pre pochopenie veľkej problematiky Hunov (najvážnejšej determinácie histórie Ukrajiny, Slovanstva a celej Európy) treba vymenovať niekoľko momentov:

1. Huni (Hunu resp. chu-nu) – to je celé obdobie (takmer 3 000 rokov) v živote Euroázie, doba, ktorá začína v XVII. storočí pred našim letopočtom a je zakončená v XII. storočí nášho letopočtu v Európe.

2. Je to super-etnos, ktorý zahŕňa mnoho národov, ktoré sa odlišujú navzájom etnickými a sociálnymi vlastnosťami, úrovňou kultúry, mentalitou, rečou. Preto keď antickí historici píšu , že Huni si holili brady, dodržiavali pevné pravidlá hygieny, mali radi delikatesy, napr. pečivo, mnoho z nich vedelo písať, a ich králi (cári) mali paláce, tak to všetko je pravda. Ale neklamú proti pravde tí vedci, ktorí o Hunoch hovoria, že to boli diví stepní kočovníci, ktorí neschádzajú z koňa, zarastení nestrihanými vlasmi, špinaví, ktorým netreba príbytok, pripravujúcich mäso medzi vlastným stehnom a chrbtom koňa, plodiacich a rodiacich deti v malých šopkách. Také široké “spektrum” charakteristík Hunov je zapríčinené tým, že že hunské národy a kmene rozdeľujú geografické vzdialenosti aj 5 000 kilometrov a časový posun 500 až 1000 rokov.

3. Huni zahŕňajú v sebe množstvo kmeňov a národov, ktorí vyznávajú árijské vedomie – Veľkú step. Lev Gumilev píše : “Sú to kmene hraničiace na východe so starodávnou čínskou kultúrou a na  západe s kultúrou západoeurópskeho polkontinentu.Veľkú step zo severu ohraničuje nepriechodná tajga a z juhu horské hrebene.Taká geografická jednotka, osídlená rozmanitými národmi so svojimi hospodárskymi zvykmi,sociálnymi vzťahmi a morálkou, spolu so susedmi sa dodržiavala ako svojrázna jednota, v ktorej mnoho etnografov, sociológov a teoretikov nevedelo vybrať dominantné prvky.

Všetko to je aj Veľká Hunia, svetová ríša Attilu, ktorá sa potom rozpadla na menšie kaganáty. Lev Gumilev našiel to, čo nevedia objaviť iní, čo “spájalo” po mnoho storočí celú step, roztiahnutú na tisícky kilometrov. Iba ponorenie sa do duchovnej minulosti ľudstva dáva pravdivú odpoveď : dominujúcim prvkom je árijská idea, duchovná sila Agarty – Aratta. To je veľká cesta Árijcov – cesta duchovné zrastania ľudstva, ktorá vedie k jedinému Bohu, k podstate, až ku Slnku. Uzatvára ju oblasť Pripontídy – kolíska Slovanstva a ukrajinsjkého národa, ktorá ešte povie svoje slovo.

4. Hunmi sa nazývajú aj národy, ktoré prevzali árijskú ideu od Árijcov. Medzi nimi vedúcu úlohu čím ďalej, tým viac preberá etnický substrát huno-sajanský, z ktorého neskôr vznikol turecko-mongolský etnos. Na začiatku 4.storočia n.l. Huno-sajanci vkročili na územie Alanov a Uhrov a odtiaľ sa pohli do Európy, presnejšie do severnej Pripontídy (Pričiernomoria) a vzali so sebou množstvo kmeňov. V roku 376 oni vyšli z oblasti Kubáne, obsadili “dva Dony” (dnešné rieky Volga a Dneper) a pohli sa ďalej. Odvtedy takto pozná Hunov aj Európa, vtedy ich volali ešte Bieli Huni. Árijské jadro jazdeckých más stanovila neveľká národnosť huno-sajano-kipčacká, ktorá fyzicky a duchovne dozrela  v stepiach Altaja. Ona sceľovala v sebe intelektuálne a duchovné jadro bielych Hunov, ktorí prišli do Pričiernomoria.

5. Je nám známe, že Huni na čele s Balambergom na prosbu antských kniežat rozbili Ostrogótov a pohli sa na Dneper. Góti sa stali vazalmi Hunov, ktorí sa zjednotili a Antmi a tiež inými praslovanskými kmeňmi.Vizigóti (západní Góti) sa zľakli hunského  nebezpečenstva a a začali sa posúvať z pravého brehu Dnepra ku Dunaju.V roku 376 sa ukončilo oslobodenie celého dolného Podneprovia od panovania Gótov, ktorí celé storočia utláčali praslovanské kmene. Góti prišli do Pričiernomoria zo severozápadu, z dnešného Pruska.To bol svojim spôsobom útok “ľavých ” Árijcov (zhodne s neskoším vývojom práve tu sa sformovali teutónsko-rytierske protislovanské križiacke rády.) proti “pravým “Árijcom.Tento úsek dejín znamená typickú etapu boja medzi Šambalou a Arartou.  

Keď Skýti prišli na územie Ukrajiny, aby zabránili expanzii antických Grékov,  (expanzii “egyptského typu”), tak Huni prišli sem, aby pomohli zabrániť ľavoáriskej expanzii zo severozápadu (ezpanzii tých, ktorí sa považujú za nadľudí – obermenšova prinášajúcich svastiku). Huni ako aj Skýti nielenže nebojovali proti Praslovanom, ale naopak, sa s nimi zasimilovali a utvorili jeden celok.

Lev Gumilev, ktorý dôkladne preštudoval a poznal hunskú problematiku, píše, čo ťažko pochopiť, že prečo Huni opustili rodné priestory okolo Kubáne a pohli sa za rieku Don ku Dnepru.Vysvetlenie je jediné – duchovná misia. Celý hunský pochod je veľmi vážnym javom v histórii Slovanov, ktorý nedal zahynúť Veľkej árijskej idei, pretože  Góti z juhu sa zle zapísali do hlavnej časti veľkého árijského tela, ktoré sa rozprestieralo od Himalájí po Karpaty.         

 

Preložil  Ivan Šomjan
pokračovanie

Verzia pre tlač :  Novilarska stela.pdf

 

Tento text se věnuje práci Antonína Horáka, amatérského luštitele starých písem a „slovanského nacionalisty“, který se snažil luštit nápisy etruské a jim podobné, na základě slovanských jazyků, a v roce 1991 publikoval naprosto bizarní teorii.

Ve své knize „O Slovanech úplně jinak“ identifikuje neolitické obyvatelstvo Evropy jako praslovanské, hovořící praslovanským jazykem a nachází vlivy těchto neolitiků=praslovanů v mnoha různých dobách na různých místech, například až v Koreji, Japonsku a na Velikonočním ostrově.

Inu, není se co divit, že jeho práce byla smetena ze stolu. Fakt, že Horákova práce není příliš známá, ví o ní jen omezené množství Čechů, Slováků a téměř nikdo za hranicemi bývalého Československa, má několik důvodů, mezi nimiž je i způsob, jakým prezentoval svou práci. Tyto důvody ve svém komplexu způsobují, že Horák leží smeten pod stolem, stejně jako před 15 lety, ačkoliv naše současné znalosti spíše nahrávají Horákovi, než že by ho ještě více znevěrohodňovaly. (Antonín Horák bohužel zemřel v roce 2004 ve věku 86 let, takže se již diskuze nezúčastní.)

Pokud z Horáka odstraníme Slovany, odstraníme slovo Slované jako nepatřičné a zavádějící, a „vydestilujeme“ jádro jeho sdělení – budeme abstrahovat od zmínek o Velikonočním ostrově a mnoha dalších postranních tezí – potom tento „destilovaný Horák“ přináší mnoho zajímavého. Nenalezneme sice vliv starých Slovanů na japonskou prosperitu, ale přesto nám Horák sdělí dostatek informací k tomu, aby se nám zatočila hlava.

Budu abstrahovat od většiny Horákovy práce, většiny jeho tezí a soustředím se na jeden bod, kterým je jeho čtení stély z Novilary. Stéla z Novilary, datovaná do 6. století př.n.l., psaná v jazyce označovaném jako Severní Picenština, je jeden z nejdelších a nejznámějších nápisů, které máme z etruského období v Itálii. Přesné místo nálezu není známo –je předpokládáno, že byla nalezena na hřbitově, každopádně nebyla na průčelí domu a podobně.

Oblast, kde byla stéla nalezena, není přímo v centru Etrurie, ale byla součástí takzvaných Italických oblastí, které pokrývaly celou Itálii + západní pobřeží Balkánského poloostrova. Pokud budete hledat na internetu heslo stéla z Novilary – zadáte vyhledávání „Novilara stele“ do anglické verze www.wikipedia.org – dozvíte se, že z nápisu nebylo zatím věrohodně vyluštěno ani jedno slovo a že celá Severní Picenština je považována za neindoevropský jazyk. Stéla je psána souvisle, bez mezer mezi slovy, což ztěžuje luštění textu.

Antonín Horák nabízí svůj překlad stély z Novilary, který je smysluplný a monotematický. Udělal jsem si drobnou statistiku slov, která Horák nachází, a došel jsem k následujícím číslům.

Stéla má 12 řádků. Horák dělí text na 66 slov, z nichž některá se opakují, takže 57 slov navzájem různých. Z těchto 57 slov je 51 slov (89%) takových, že nalezneme podobné nebo stejné slovo ve slovní zásobě slovanských jazyků. Zároveň pro všech 51 „slovanských“ slov platí, že jejich význam na stéle je podobný nebo stejný jako ve „zdrojových jazycích“. A zároveň mezi těmito 51 „slovanskými“ slovy jsou slova základní slovní zásoby, konkrétně: já, my, on, to, co, jak, nic, všechna ve formě natolik podobné dnešním slovanským jazykům, že by jim rodilý čech rozuměl. Zbývá nám 6 slov, z nichž 3 jsou taková, že je Horák překládá na základě znalosti jiných nápisů, kde se vyskytují ve stejném významu a 3 slova taková, že pro ně Horák nemá vysvětlení, ale z kontextu odhadujeme jejich přibližný význam. Sečteno a podtrženo 66 slov, z nichž 63 rozumíme a 3 odhadujeme z kontextu.

Četl jsem kritické vyjádření k Antonínu Horákovi v tom smyslu, že jen sedí se slovníky a vyhledává podobná slova a že slovanské jazyky mají tak širokou slovní zásobu, že je jimi možno rekódovat cokoliv. Ano, je pravda, že slovanské jazyky mají obrovskou slovní zásobu a lze je naroubovat na leccos. Také je pravda, že Antonín Horák byl amatérský luštitel písem.

Zkusme však zauvažovat nad pravděpodobností, že se nám povede tento Horákův kousek zopakovat za použití kterékoliv jiné skupiny jazyků. Asi bychom našli 50 slov, která by svou zvukovou podobou šla naroubovat na text Novilarské stély, sestavit z takových slov smysluplný monotematický text už zní méně pravděpodobně, a pokud přidáme omezení ve smyslu základní slovní zásoby – já, on, to, co, nic – pravděpodobnost sestavení smysluplného monotematického textu je mizivá, ne li nulová. Navíc text stély ve „slovanštině“ má úzkou souvislost s obrázkem, který se nachází na její zadní straně. Text a obraz popisují stejnou věc.

Novilarskou stélu, jakožto jeden z nejdelších textů z etruské doby, se pokoušela (a pokouší) luštit řada profesionálů, s nulovým výsledkem. Smysluplný překlad na bázi slovanských jazyků, shodující se s obrázkem na zadní straně stély, dnes nemá alternativu a jak vyplývá z výše uvedených čtyř odstavců, těžko kdy bude mít alternativu, která by se svými parametry blížila „slovanské“ variantě.

Ne všechna písmena textu stély z Novilary jsou jasně čitelná, existují sporná místa. Nicméně i v případě, že všechna sporná místa označíme za Horákem chybně vyřešená, zůstane většina textu jasně čitelná, dokonce s celými větami složenými výhradně ze slovanských slov. Tímto vyzývám k důkladnému prověření Horákova překladu Novilarské stély. Přestože jsem naprostý lingvistický laik, tak si dovoluji tvrdit, že tento překlad je ve svém základu neprůstřelný, jakkoliv drobné vady na kráse se mohou objevit.

Dnešní situaci, ve které se nacházíme s lušťením stély z Novilary bych popsal asi takto. V 19. století se mělo všeobecně za to, že sestrojit letadlo, tj. stroj těžší vzduchu schopný letu, je nemožné. My se nacházíme v roce řekněme 1908, letí nám nad hlavou letadlo, a vědci stále tvrdí, že letadla neexistují. Potom je tady zástup laiků -z nichž jeden jsem já – koukám na to letadlo, a říkám si „tady něco nehraje“. Na konci tohoto textu uvedu Horákův překlad stély z Novilary do češtiny, ale protože jde hned v několika směrech o velkou ránu, tak vyžaduje delší předehru, aby měl člověk šanci tolik nových informací vstřebat při prvním čtení.

Jedním z důvodů, které způsobují to, že Horákův objev „slovanštiny“ na nápisech z období před naším letopočtem, leží smeten pod stolem, je přílišné spoléhání se na sílu lingvistické konstrukce protoslovanštiny a protoindoevropštiny, respektive na představu o stěhování národů, o osídlení východní Evropy Slovany. Jazykověda používá propracované metody a její konstrukce protojazyků je silný algoritmus, který má svůj smysl, neboť nám umožňuje porovnávat příbuznost jednotlivých jazyků a nahlédnout do minulosti vývoje těchto jazyků.

Problém je s kvalitou vstupních dat. Pro moderní dobu má jazykověda dostatek kvalitních vstupů, takže algoritmus funguje výborně. Čím dále se posunujeme do minulosti, tím vstupů ubývá a jejich kvalita klesá – ze středověku máme jen male množství textů – nevíme jak mluvili lidé na vesnicích v severních čechách a jak mluvili lidé na vesnicích na jižní moravě. Pokud se posuneme ještě dále do minulosti, tak lingvistický algoritmus běží už bez vstupních dat a přestože poskytuje cenné informace, tak jejich věrohodnost je omezená. Zkrátka jde o přesnou práci s nepřesnými daty.

Zkusme se zeptat českých archeologů, specialistů na ranný středověk, co si myslí o tomto tématu a nepřímo i o lingvistické konstrukci protoslovanštiny, která předpokládá protoslovanštinu, společný jazyk všech slovanů, cca v 6. století našeho letopočtu, někde ve východní Evropě, řekněme na Ukrajině. Typické vyjádření archeologa na toto téma zní: „sledování stop slovanské jednoty je nesmyslné, jazyk je asi to jediné, co z nás dodnes Slovany činí “. Například kulturní hranice tehdy nevedly až tak ostře po česko německé hranici, jako například po linii mezi již křesťanskými slovanskými oblastmi a ještě pohanskými slovanskými oblastmi. Zkrátka archeologové se na tradiční pojetí stěhování národů ve smyslu praotce Čecha vedoucího zástupy lidu na Říp, dívají s rezervou, drží si odstup. Tato představa již byla vědeckými poznatky zrušena. Dnes již například víme, že Přemyslovci v 10. století byli otrokáři a český stát byl založen jako firma na export otroků. Největší položkou příjmů českého státního rozpočtu v 10. století byla položka „příjem z exportu otroků“, typicky do arabského Španělska. Toto je v příkrém rozporu s našimi dosavadními představami o ranně slovanské společnosti, o Přemyslu oráčovi, muži z lidu. Zjevení se Slovanů v Evropské historii neslo znaky nájezdu. Slované se v Evropě uvedli vojenskými útoky na Byzantskou říši, ve spojenectví s Avary. Na druhou stranu masový pohyb lidu, řekněme z Ukrajiny, všemi směry, tak aby během 150 let tyto masy lidu osídlily celou východní Evropu, do té doby téměř neobydlenou, je nesmyslná představa. Jak to bylo s jazyky v té době je nejasné, přesně to nezjistíme nikdy, nicméně vyluštění Novilarské stély nám pomůže vnést do situace nové informace a dosáhnout většího souladu mezi archeologickými nálezy a lingvistickými konstrukcemi.

Obecně ve východní Evropě ranného středověku kvetl obchod s otroky, to není jenom český případ. Východní Evropa byla zdrojovým územím pro tento obchod, místem odkud se vyváželi otroci. Dnes, pokud mluvíme o Slovanech v ranném středověku, tak v tomto pojmu mícháme dohromady otrokáře a otroky, a ani nemáme terminologii pro rozlišení těchto dvou kategorií. Zdá se, že pohyb Slovanských kmenů po východní Evropě v ranném středověku byl spíše stěhováním se otrokářů, než stěhováním se mas lidí, těch, kteří byli loveni a prodáváni. Potom můžeme slyšet českého archeologa říkat, že „sledování stop slovanské jednoty v ranném středověku je nesmyslné a jazyk je asi to jediné co z nás dodnes Slovany činí.“

Problém je v tom, že jazyk, který Horák nachází na Novilarské stéle (a nejen tam), je natolik blízký dnešním slovanským jazykům, zejména jižním, ale i západním slovanským jazykům, že se zdá neuvěřitelné, nepředstavitelné, že by to mohla být pravda. Dotyčný nápis je starý 2 500 let a jeho jazyk je nám natolik blízký, že bychom se na elementární úrovni, s použitím nejzákladnějších slůvek, byli zanedlouho schopni domluvit. Po kratším nácviku může každý čech stélu úspěšně „louskat“.

Pro pořádek musím uvést, že jazyky dotyčných nápisů jsou z dnešních živých jazyků nejblíže srbochorvatštině, ale často jsou dobře čitelné i pro Čechy a Slováky. Na druhou stranu nemusí zapadat do konstrukce protoslovanštiny, která nás vede vice na východ. V některých případech se například nabízí kritika Horákova čtení z pohledu toho, že obsahuje prvky, které se vyvinuly až v češtině a nejsou přítomny ve slovanském základu.

Cennou indicií, podporující Horákovo čtení, je existence ča-kavských nářečí v severozápadním Chorvatsku. Pro zjednodušení budu mluvit o „istrijšťině“, co by archaickém chorvatském dialektu, kterým mluví babičky ve vesnickém prostředí vnitrozemí poloostrova Istrie.

Tato čakavská nářečí jsou překvapivě bližší češtině, než chorvatština samotná. Jinými slovy vzdálenost čeština-istrijská babička je menší, než vzdálenost češtinachorvatština. Podle teorie vzniku slovanských jazyků by ty vzdálenosti měly být spíše naopak. Čeština je západním konečkem západní větve a „istrijština“ západním konečkem jižní větve slovanských jazyků. Navíc tato istrijština je v historické době od východu zatlačována chorvatštinou, a i když to může souviset s politickoekonomickým vlivem centra země v Záhřebu, tak tento fakt nahlodává představu vývoje po jižní a západní větvi slovanských jazyků a naznačuje, že by tam mohlo být ještě jiné spojení.

Jeden ze znaků pro rozlišování slovanských jazyků je tázací slovo – české „co“, slovenské „čo“, chorvatské „što“, ruské „što“. Jazyk stély z Novilary používá, shodně s istrijskou babičkou, „ča“.

Každopádně jsme v situaci, kdy nám proti sobě stojí hypotetická konstrukce protoslovanštiny (jakkoliv vyspělá) na jedné straně a reálný, hmotný dokument na straně druhé. Opakuji, že v případě stély z Novilary oficiálně není vyluštěno ani slovo, proti Horákově překladu nestojí žádná alternativa a překlad je přesvědčivý – můžeme se přít o několik málo bodů, o místa s nečitelnými znaky, ale pořád zůstává většina textu jednoznačně čitelná.

Pravda bude zdá se taková, že Češi samozřejmě mají kulturní a jazykové vazby na Rusy a další slovanské národy, ale ty vazby budou starší než ze 6. století n.l. Neuvěřitelná podobnost tohoto starého jazyka s dnešními jižními, ale i západními slovanskými jazyky bude dána tím, že slovanské jazyky jsou velmi staré, existovaly dřív, než se obvykle uvádí, a změny v nich probíhaly pomalu.

Významným důvodem k odmítání Horákovy práce jako celku je to, že z jeho čtení plyne, že mnohé etruské nápisy byly psány otroky, v jejich vlastním jazyce, který byl odlišný od jazyka pánů. Dnes máme, na rozdíl od 90. let, k dispozici výsledky genetické studie Etrusků. Jde snad o první takto rozsáhlou genetickou studii s historickým zaměřením vůbec.

Studie říká, že Etruskové, jako vládnoucí kasta, byli etnicky odlišní od populace Toskánska, přičemž genetický základ dnešních toskánců byl přítomen v Toskánsku=Etrurii již v době Etruské. Studie tedy ukazuje etnické rozdělení na pány a poddané, což je překvapením pro nejednoho badatele, ale potvrzením toho co Antonín Horák vždy říkal. Tedy že Etruskové mluvili cizím, nesrozumitelným jazykem, ale že poddaní mluvili jazykem jiným, který Horák identifikuje jako příbuzný dnešním slovanským jazykům.

Mnohdy se dopouštíme nepřesnosti v pohledu na historii v tom smyslu, že vnímáme stará období moderní optikou, vnímáme optikou moderních národů, tak jak je známe dnes a neuvědomujeme si, že staré kultury byly ostře rozděleny na pány a poddané, často na základě odlišné kmenové příslušnosti, odlišné etnické příslušnosti. Toto je zdá se i případ ranně středověkých Čech. Roztomilým způsobem se tohoto tématu dotýká žertovná scéna z filmu „Monty Python and the Holy Grail“, kde se král Artuš dostane do konfliktu s vesničany, když tvrdí, že je jejich král a oni oponují, že to bude asi omyl, protože krále nemají, a žijí v „anarcho-syndikalistické“ společnosti. Ve skutečnosti byl způsob vzniku států často (vzdáleně) podobný této scéně. Do vesnice přijel ozbrojený muž na koni a sdělil lidem, že je jejich pánem a argumentoval tím, že mu „paní z jezera dala meč“ nebo podobnou volovinou.

Chci se dotknout ekonomických aspektů výše uvedeného a upozornit na některé případy našeho nedokonalého vnímání archeologických nálezů a vyspělosti starých kultur. Představme si, že archeologové za 1 000 let budou kopat v Praze a v Moskvě. V Moskvě objeví mnoho vozů značkek Rolls-Royce a Bentley, kdežto v Praze jen Škodovky a sem tam Mercedes. Tyto nálezy budou vnímány tak, že Rusko bylo vyspělejší zemí, protože počet Rolls-Royců svědčí pro Moskvu. Nejednou obdivujeme „Hitlery“ a „Staliny“ dávných časů pro jejich moc, bohatství a monumentální stavby, a neuvědomujeme si prostředky, které používali k nabytí takovéto moci.

Zdravý ekonomický rozvoj generuje střední třídu, tak jak to známe z moderní doby. Ovšem v dávných dobách šlo často o ten případ, že nárůst počtu luxusních předmětů v hrobech odpovída spíše tomu, že do vesnice přišel ozbrojenec a prohlásil se za pána, než že by šlo o rozvoj dnešního typu, tak jak jej známe řekněme z 20. století.

Tento způsob rozvoje skrzevá ozbrojence má něco do sebe – vytváří poptávku po luxusních předmětech s kterými se obchoduje na velké vzdálenosti, což zase přínáší výměnu zkušeností a nových poznatků a tím stimuluje další rozvoj. Nicméně je otázkou, zda bychom si tento způsob rozvoje skrzevá ozbrojence dobrovolně zvolili, pokud bychom volit mohli. Interpretace způsobem čím větší nalezený luxus, tím větší stupeň rozvoje, nás dovede k tomu, že jedním z nejrozvinutějších dnešních států je Rovníková Guinea v Africe, která bohatne z ropy a opravdu je jedním z nejbohatších států dnešního světa, jenže toto bohatsví se týká pouze vládnoucích skupin a obyčejní Guineané žijí stejně jako lidé v okolních afrických státech. Pojem vládnoucí skupiny v Rovníkové Guinei znamená několik rodin. Je to parta příbuzných a kamarádů. Mějme na zřeteli, že tento model se mohl vyskytovat i v našich dějinách.

K tomu jak je možné, že v Etrurii máme nápisové památky po otrocích, což je unikátní, a nikde jinde, v žádných jiných civilizacích, nemáme takové případy. Jednak máme doloženo užívání písma prostým venkovským lidem v případě Skandinávských rúnových nápisů, kde se používání rúnového písma udrželo nejdéle ve vesnickém prostředí Švédska, a to až do 12. století našeho letopočtu. Germánské písmo rúnové je blízkým příbuzným etruského písma a předpokládá se nějaká forma importu tohoto písma z Itálie. (Germánské rúny jsou mladší než etruské písmo v Itálii.)

Za druhé Itálie v 1. tisíciletí před naším letopočtem byla unikátním případem území, kde písmo bylo rozšířeno po celé Itálii, a to i v oblastech, které nebyly pod přímou správou Římanů, Etrusků či Řeků. Jakožto středomořská země byla Itálie v kontaktu s vyspělými kulturami východního středomoří a i úroveň všeobecného rozvoje Itálie byla na tehdejší poměry solidní.

Zároveň je to doba před vzestupem Říma. Římané měli smysl pro systém a řád. Součástí tohoto systematického přístupu byla jazyková unifikace, nejen v Itálii, ale později ve velké části Evropy ovládané Římany. Etruskové byli obecně bohémštější nátury než Římané (což je také důvod, proč je Římané později převálcovali) a jejich tlak na jazykovou unifikaci asi nebyl tak silný jako u Římanů. Zdá se, že Etruskové neměli zdaleka takový vztah k písmu jako Řekové a Římané, a na rozdíl od nich nevytvořili opravdovou literaturu. Jsme nuceni předpokládat, že Etruskové z nějakého důvodu tolerovali existenci nápisů v jiném jazyce, než svém, protože takové nápisy v Etrurii prostě jsou.

Na našem území byli současníky Římanů a Etrusků Keltové, o nichž již víme, že jejich společnost byla také ostře sociálně rozdělená a historkové předpokládají, že zvláště ve východních Keltských zemích, tzn. u nás, tvořili Keltové pouze vládnoucí vrstvu. V kombinaci s faktem, že v Itáli se v té době vyskytovala „slovanština“ a s faktem diskutability stěhování národů ve smyslu masového příchodu slovansky mluvícího lidu na naše území, si můžeme pohrávat i s domněnkou, že již Keltští poddaní na našem území mluvili „slovanštinou“ a odkázali nám, mimo jazyka, také zvyky v lidové tradici, připisované Keltům.

Každopádně si dovoluji, na základě vyluštění Novilarské stély, formulovat tezi, že jazyky indoevropského satemu, kterým dnes říkáme slovanské, byly v Evropě, zvláště východní, přítomny již před zjevením se Slovanských kmenů.

Naše současné znalosti nám dovolují uvažovat tímto směrem. Nejsem lingvista a nejsem schopen vést debatu o jazyku Novilarské stély na odborné úrovni, avšak laickým okem vypadá přesvědčivě, a ve sporu Novilarská stéla versus protoslovanština jde o spor reálného dokumentu s hypotetickou konstrukcí, která je ostatně někdy považována za „podezřelou“ i bez znalosti Novilarské stély.

Předposlední poznámkou před čtením Novilarské stély je poznámka o vysoké řemeslné úrovni jejího zpracování. Výroba Novilarské stély určitě stála dost práce. Není to nějaký škrabopis na nerovném podkladu, ale dobře připravená a provedená řemeslná práce. Tady si musíme uvědomit, že řemeslníci bývali obvykle v postavení otroků a že ve starém Římě byli dokonce lékaři-otroci. Z textu stély poznáme, že jde o závažné osobní sdělení člověka, které chtěl zachovat pro budoucnost.

Poslední poznámka je obecně k obsahu nápisů čtených Horákem. Nápisy mají rozmanitý obsah, vyskytují se neutrální sdělení s prozaickým obsahem, některé nápisy připomínají scénu z Monty Pythonů, tentokráte z filmu „Life of Brian“, kde Brian tajně píše na zeď nápis „Římané běžte domů“. Opravdu v těch nápisech nalezneme kritiku pánů, ironii a někdy i vulgarity. Častým případem je však případ trpícího člověka, který naříká nad osudem, nebo konkrétní nespravedlností, která se mu stala. Jako například nápis na stěně jedné z hrobek, kde si otrok stěžuje na svůj osud hlídače mrtvol, na to, že tráví celý svůj život jako hlídač mrtvol v hrobce.

Nápisy čtené Horákem se často věnují panstvu a náboženským kultům, ale v opačném gardu než jak jsme zvyklí, jde obvykle o kritiku. Na tomto místě se musím vyjádřit k tomu, jak my, dnešní lidé, posuzujeme náboženství ve starých dobách. Mnohdy interpretujeme rozvoj temných kultů, plných příšer a démonů, rituálních obětních obřadů, jako posun dopředu od žádného náboženství směrem k, byť primitivnímu, náboženství.

Z nápisů čtených Horákem zjišťujeme, že otroci měli nejednou více zdravého rozumu než páni a na jejich kulty se dívali s despektem. Bylo by velmi zajímavé dělat genetické studie lidských ostatků po dávných obětních rituálech a porovnávat je s geny vládců dané lokality v daném čase. Možná bychom nejednou zjistili, že etnika vládce a obětovaného jsou rozdílná. Horák přisuzuje svým neolitikům=praslovanům monoteismus, což je příliš silné vyjádření, pro které nemáme žádnou oporu – o náboženských představách italických otroků mnoho nevíme – nicméně určitě můžeme říci, že byly střízlivější, než náboženství Etruských pánů.

Nyní již k překladu stély z Novilary. Z textu stély poznáme, že jde o závažné osobní sdělení člověka, které chtěl zachovat pro budoucnost. Jde o kritiku pánů a jejich náboženství. Není to pohádka pro děti, jde o nejkrutější text, který se v Horákových čteních vyskytuje. Kdo je těmi pány, není v textu zmíněno. Slabším povahám by se při čtení mohlo i udělat špatně. Doporučuji mít před očima během četby obrázek, který je na zadní části stély – viz. http://users.tpg.com.au/etr/etrusk/po/picene.html

Pro ty, kteří nemají obrázek zadní části stély k dispozici, jej popíšu slovně. Na zadní části stély je vyobrazena scéna, kde je několik lidských postav s kopími, dva lidé právě píchají kopí do dvou krav. U nohou stojících postav leží na zemi několik dalších lidských postav.

Samotné luštění Novilarské stély.

Prvním krokem je přepis nápisu do latinky – podle kódu přiloženého k tomuto dokumentu – v prvním kroku bez diakritiky. Po přidání české diakritiky se nám vyloupne text, který lze snadno volně přeložit do podoby dnešní češtiny.

Odhadovaný přepis do latinky, tak jak je uveden na wikpedii – http://en.wikipedia.org/wiki/Novilara_Stele

mimnis erut gaarestades rotnem uvlin parten us polem isairon tet sut trat nesi krus tenag trut ipiem rotnes lutuis thalu isperion vul tes rotem teu aiten tasur soter merpon kalatne nis vilatos paten arn uis balestenag ands et sut i akut treten teletau nem polem tisu sotris eus

Odhadovaný přepis do latinky, tak jak je uveden na http://ancienthistory.about.com/b/2005/02/11/novilara-stele.htm

Na výše uvedené stránce je pěkně napsaný článek o stéle.

 

mimnis edut gaarestades

rotnem uvlin partenus

polem isairon tet

sut tratnesi kruvs

tenag trut ipiem rotnem

lutuis thalu isperion vul

tes rotem teu aiten tasur

soter merion kalatne

nis vilatos paten arn

uis balestenag ands et

ut iakut treten teletau.

nem polem tisu sotris eus

 

Přepis do latinky Horákem

Liší se zejména tím, že namísto „p“ čte „c“. Znak, který bývá čten jako “s“ nebo „š“, čte Horák jako „šč“. Znak obvykle čtený jako “d“, čte Horák jako“ ja“. Znak je podobný ruskému „ja“, našemu „R“. Znak „e“ čte Horák měkce, jako „ě“.

1. mim nisc erut ca ar esc ta ja esc

2. rotnem uvlin car te nusc

3. colem isc a iron tet

4. mut tratnemi kruve

5. i escic trut iscem rotnem

6. lutu isc halu isc ceri on vul

7. tesc rotem teu ai tentam ur

8. scoter mer con kalatne

9. nisc vilatosc ca ten arn

10. uisc bal esc te nacanjasc et

11. nut iak ut treten teletau

12. nem colem timu scot ri sce usc

 

 

Přidání diakritiky:

1. mim nišč ěrút. ča ar ěšč ta ja ěšč

2. rotněm úvlin, car tě núšč

3. colěm išč a iron tět

4. mút tratněmi krúvě

5. i ěščič trút iščěm, rotněm

6. lútú išč halú. išč cěri on vúl

7. těšč rotěm těú. ai těntam úr

8. ščoter měr con kalatně

9. nišč vilatošč ča těn arn

10. uišč bal ěšč. tě načanjašč ět

11. nút iak út trětěn, teletaú

12. něm. colem timú ščot. ri šče úšč

 

Hrubý překlad:

1. m ím nišč ěrút. ča ár ěšč ta já ěšč

    my jim nic věříc. co pán je to já jsem

2. rotněm úvlín, car tě núšč

    bojem (ubíjením) uvadlý, čaroděj tě zbídačí (nouze)

3. colěm išč a irón tět

    veřejně věštec a skrytě zloděj

4. mút trátněmi krúve

    zmučeni ztrácíme krve

5. i ěščíč trút iščěm, rotněm

    i věštíc trápí (nás) věštěním bojem (ubíjením)

6. lútú išč hálú. išč cěrí on vúl

    lítou věštící saní. věštec léčí on vůl

7. těšč rotěm těú. ái tentam úr

    těšící se ubíjením těl. ach tatam (je) úroda

8. ščoter měr cón kalátně

    součty měr skrývají špinavě (kalí)

9. nišč vilátošč ča ten árn

    ničící vilnost (zloba) co ten pan-

10. uíšč bál ěšč. tě načánjašč ět

    -ující (bůh) bál je. tě začínají jí-

11. nút iak út trětěn, teletaú

    -st jak zvíře obětní (jak) telátko

12. něm. colem timú ščot ri šče úšč

    němé veřejně ti vezmou vše. věru chci zdechnout (ujít)

 

Volný překlad textu Novilarské stély do češtiny

My jim nic nevěříme. Co je pán, to jsem i já. (Já pán, ty pán.) Jsi bojem, ubíjením vyčerpaný a čaroděj tě zbídačí. Navenek se tváří jako věštec, ale uvnitř je to (v podstatě) zloděj. Zmučeni ztrácíme krve, a oni nás trápí věštěním, ubíjením, lítou věštící saní. Věštec, ten vůl, léčí prostřednictvím ubíjení těl k smrti a je mu to potěšením. Ach, tatam je úroda. Podvodně, špinavě skrývají součty měr. (Krádež úrody, případně mafiánský způsob výběru daní) Ten jejich panující bůh bál je zosobněné zlo, ničící zloba. Začnou tě jíst, jako bys byl obětní zvíře, jako bys byl tele, němá tvář. Bez skrupulí, otevřeně, tě oberou o všechno. Věru mám chuť zdechnout (ujít, být od toho pryč).

 

Jednotlivá slova:

1. mi = my

2. im = jim

3. nišč = nic

4. ěrút = věříc

5. ča = co

6. ár = pán – známo z jiných textů

7. ěšč = je

8. ta = to

9. já = já

10. ěšč = je

11. rotněm = bojem, ubíjením, německé aus rotten=vyhubit, zničit, srbochorvatsky úrota=zničení,

12. úvlín = uvadlý, vyčerpaný, srbochorvatsky úveli = zvadlý, vyčerpaný

13. Car = čaroděj, Horák uvádí souvislost se slovem ár a s označením ruského panovníka

14. Tě = tě

15. Núšč = nouze, bída, srbochorvatsky núžda

16. colěm = rusky a polsky čolem = veřejně, otevřeně, v češtině podobné celkem

17. išč = věštec

18. a irón = ?, odhadováno „skrytě“ nebo „uvnitř“

19. tět = zloděj, srbochorvatsky tát = zloděj, kořistník, staročesky týti = vysávat

20. mút = mučeni, srbochorvatsky a staročesky mútiti = mučit, trápit, česky s-mutek

21. trátněmi = ztrácíme

22. krúve = krve

23. i = a, i

24. ěščíč = věštíc

25. trút = trápí, srcbochorvatsky trúditi = obtěžovat, trápit, staročesky trud =trápení

26. iščěm = věštěním

27. rotněm = bojem, ubíjením, německé aus rotten=vyhubit, zničit, srbochorvatsky úrota=zničení

28. lútú = lítou

29. išč = věštící

30. hálú = saní, srbochorvatsky hála, bulharsky chála = drak, saň, nenasyta

31. išč = věštec

32. cěrí = léčí, léčí čarováním, staročesky cerát = medicína, hojivá mast, léčivé byliny celík lékařský a jitro-cel

33. on = on

34. vúl = vůl

35. těšč = těšící se

36. rotěm = ubíjením, německé aus rotten=vyhubit, zničit, srbochorvatsky úrota=zničení

37. těú = těl

38. ái = ach

39. tentam = tentam

40. úr = úroda, pole, souvislost s českým orat

41. ščoter = součet

42. měr = měr, míra, výměra

43. cón = ?, odhadováno skrývají

44. kalátně = špinavě, kal=špína, nečistota, staročesky kaliti = tvrdit kov I znejasňovat zamlžovat

45. nišč = ničící

46. vilátošč = vilnost, zloba

47. ča = co

48. ten = ten

49. árnuíšč = panující

50. bál = bál, falos, ve starověku často vyznávaný bůh

51. ěšč = je

52. tě = tě

53. načánjašč = začínají

54. ětnút = jíst

55. iak = iak

56. út = ? úd ?, z kontextu zvíře

57. trětěn = obětní, utracený, ztracený

58. teletaú = telátko

59. něm = němý

60. colem = rusky a polsky čolem = veřejně, otevřeně, v češtině podobné celkem

61. ti = ti

62. imú = vezmou

63. ščot = součet, vše

64. ri = věru, i z jiných nápisů

65. šče = chci

66. úšč = ujít, zdechnout

 

Jakkoliv mnohá tvrzení v knize Antonína Horáka jsou na úrovni spekulací, tak na základě vyluštění Novilarské stély budeme muset do jazykového kotle Itálie v 1. tisíciletí před naším letopočtem zařadit i indoevropský satem, který nazýváme slovanskými jazyky.

 

Dušan Polanský
V Praze dne 13.10.2008

 

Na závěr přikládám příběh, na který jsem náhodou narazil. Je to neověřený zdroj, ale působí to zajímavě.

Úrivok z knihy Rista Stefova (po Anglícky):

During the fall of 2002 when I was thinking about writing these articles, I mentioned my idea to Vasil Bogov, the author of Macedonian Revelations, Historical Documents Rock and Shatter Modern Political Ideology. Thinking that I would be writing conventional “Classical History”, his immediate reaction was to plead with me not to do it because it would promote the falsehood of classical history and further legitimize Greek claims to ancient Macedonia. To make a long story short, something that Vasil told me during that conversation stuck with me.

While doing research for his book, Vasil visited northern Italy to have a look around. On one of his guided trips, the tour guide took them on a diversion to a remote village. This was her ancestral village where her family was still living. In typical Italian fashion, the young woman’s mother came out of her house and loudly greeted the tourists in Italian. But when she spoke to her daughter, she used a different language, a language that did not seem to belong to that region. To Vasil’s surprise, he understood most of the words, which to him sounded like Macedonian words from the Kostur/Lerin region. Dying to find out, Vasil immediately inquired. Expecting the family to be Macedonian, to his surprise, the young woman told Vasil that the language they spoke was an old Italian dialect that existed before the Roman period and that many remote villages still used it.

 

V případě, že víte o někom, koho by mohl tento text zajímat, tak jej přepošlete.

Rešpektovanie ľudských práv je dnes samozrejmým základom každej modernej spoločnosti. Ústavy štátov odzrkadľujú túto skutočnosť vymenovávaním týchto práv, ktorých účelom je v prvom rade ochrana občanov voči vlastnému štátu.

Málokto z nás si uvedomuje fakt, že je iba pár rokov odvtedy, čo sme žili v spoločenstve popierajúcom občanom napríklad právo vlastniť výrobné prostriedky alebo právo slobodne cestovať. Morálny aspekt skutočnosti, že jednotlivci, ktorí ešte pred pár rokmi boli služobníkmi a nosičmi komunistickej diktatúry, popierajúcej nám ľudské práva, dnes reprezentujú naše záujmy v Európskej únii, alebo zastávajú dôležité spoločenské funkcie na Slovensku, nebudeme komentovať.

Medzi ľudskými právami opísanými v katalógu spojených národov, ku ktorým sa v súčasnosti už otvorene hlásime a ktorých dodržiavanie a rešpektovanie garantuje aj naša ústava, chýba dnes už len jedno právo a to je právo na vlastnú (nemanipulovanú) históriu. Nie náhodou je identita každého z nás, ale aj nášho národa definovaná tým, kto boli a čo robili naši predkovia a tým, kým sme my a čo sami robíme dnes.

Manipulácia ľudí je možná iba vtedy, ak ich zbavíme historickej identity a presvedčíme – prinútime ich akceptovať chvíľkovú – dočasnú realitu ako večnú skutočnosť – pravdu. Ak sa chceme ubrániť manipulácii či už ideologickej alebo politickej, musíme si byť istí tým, KTO SME. Toto je základom prežitia nielen jednotlivca, ale aj celého slovenského národa.

Moderná veda, špeciálne odbor genetickej evolúcie, tvrdí dnes niečo celkom iné než to, čo tvrdia naše oficiálne historické inštitúcie. Genetika ukazuje, že až 80 % dnešného obyvateľstva Slovenska má tú istú genetiku ako tí obyvatelia nášho územia, ktorí tu žili niekoľko tisícročí pred narodením Krista. Historici, ktorí žijú z našich daňových prostriedkov, tvrdia, že sme sem „spadli z neba” v piatom storočí po narodení Krista a v učebniciach našich detí stojí to, čo tvrdia títo oficiálni historici a nie to, čo je vedecky preukázané. Keby sme v súčasnosti merali dôveryhodnosť našich historikov podľa toho, čo napísali, a toho, kde a u koho študovali, tak by napríklad p. Čaplovič, Kučera a mnohí iní museli obhajovať svoje akademické tituly v nejakom rekvalifikačnom tábore.

Keď študujeme históriu o vzniku starých veľkých kultúr, je zjavné, že ich existenčným prostredím je blízkosť k vode, viera v nejaké božstvá, zavedenie jednoduchého zdanenia vlastnej komunity a zároveň ich obchodná mobilita, ktorú voda ako prírodný živel umožňuje. Ako príklad uvediem Mezopotámiu, ktorej existenčnú základňu tvoria rieky Eufrat a Tigris. Egyptská kultúra je bez rieky Níl nemysliteľná. Ten istý význam má Indus a Ganga pre Indiu a Jang-c-tiang pre Čínu. Rieky a obývateľné pobrežia sú bezpochyby matkami veľkých kultúr.

Jednou z najväčších riek sveta je Dunaj a z doposiaľ nevysvetliteľných dôvodov nemáme v našej histórii pojem dunajská kultúra. Fakt, že dnešní Slováci sú geneticky totožní s pôvodným obyvateľstvom dunajskej kultúry, určite existujúcej tak tisíce rokov pred narodením Krista, ako aj dnes, nás ako dedičov tejto kultúry núti prehodnotiť doteraz prezentované historické fakty. Ak sa oprieme o našu genetiku ako reálny základ, je nevyhnutné začať rozmýšľať a katalogizovať to, čo vieme, že sa udialo na našom území a prehodnotiť práve v tejto súvislosti. Tieto fakty treba konečne hodnotiť ako súčasť našej vlastnej histórie a našej vlastnej identity.

Uvedieme niekoľko príkladov, ktoré ukazujú na naše historické inštitúcie ako na tých, ktorí neustále aktívne konajú tak, že zavádzajú a destabilizujú našu historickú perspektívu. Nie je to ani tri roky, čo sa pri Poprade našiel hrob vandalského veľmoža a nedávno sme objavili stavbu rímskeho panského sídla na našom území. V každom inom štáte by si z týchto nálezov urobili veľkú reklamu a všetkým by podrástlo národné sebavedomie. Prečo nie u nás?

V nemeckých historických prameňoch sa uvádza, že Vandali, ktorí obývali naše územie spolu s Kvádmi a Limigantami, boli Germáni. Tieto kmene však patrili do nadkmeňového, tzv. suevského spoločenstva – zväzu. Naše Tatry sa toho času volali Suevskou horou a dnešné Baltické more bolo morom Suevským. Môžeme teda veriť tomu, čo tvrdia nemeckí historici? Po preskúmaní všetkých zdrojov, na ktoré sa títo historici odvolávajú, je zrejmé, že ide len o zbožné želanie z času, kedy vznikajúce národné štáty potrebovali zdôvodniť svoju existenciu patričnou spojivkou so známou históriou. Kým nebolo odporcov, tak tieto tvrdenia mohli byť pozdvihnuté až na úroveň vlastnej vedy. V niektorých krajinách, ako napríklad Švédsko, takéto vedecké tvrdenia nadobudli až tragicko-komické rozmery a moderná historická vedy sa musela oficiálne dištancovať od takéhoto historického pohľadu (Rudbeck).

 

AKÉ SÚ DNES NEVYVRÁTITEĽNÉ FAKTY

Po dobytí Ríma Vandalmi v roku 455 a rozdelení Suevov na dve skupiny si o dva roky na to Suevovia z dnešného Slovenska zakladajú vlastné kráľovstvo na území južného Španielska a jeden z ich vodcov nesie meno Tatran. Prvým známym a dokumentovaným kráľom Srbov, ktorých kmeňová príslušnosť bola tiež súčasťou Suevského spojenectva spolu s Kvádmi, je Suevlad. Vieme o ňom, že zomrel v roku 660 a určite nebol Germánom. Posledný kráľ Vandalov sa volá Geilamir (Gelamír), čiže ten, čo si želá mier, pokoj. Kráľ Kvádov na našom území sa volal Vánius. Váni sa všeobecne považujú za Protoslovanov. Smutné je, že naši historici, vychovaní v česko-nemeckej historickej škole, opakujú tieto nemecké reklamné texty a neustále tým demolujú našu vlastnú históriu.

Jediný písomný prameň spomína naše územia pár storočí pred narodením Krista. Grécky historik Herodotos (484 – 430 pred n. l.) tvrdí, že územie medzi Čiernym morom a Suevským morom pozdĺž riek a pobreží obsadili kmene Vánov. Z gréckej kultúry máme tiež informáciu spojenú s bohom Apolónom, ktorá sa týka oblasti tzv. Hyperborea, pravdepodobne dávneho sídla dunajskej kultúry. Vedci tiež tvrdia, že Gréci nazývali Slovanov Anti, čiže pôvodní, predošlí (pozn. lat. Antes).

Podstatne viac sa dochovalo z obdobia, keď Kelti expandovali na východ a juh. Ich dočasná okupácia bola ukončená ich porážkou Dákmi, ktorých kultúra bola tiež súčasťou dunajskej kultúry. Dáci a Tráci na dolnom Dunaji, Srbi na úseku Železných vrát a Kataraktov a my v podobe vinilských kmeňov Kvádov, Vandalov, Limigantov, Rugov a iných na úseku medzi Belehradom a Salzburgom. Rimanom sa podarilo poraziť Dákov a Trákov a na ich území dočasne vytvoriť vlastné provincie. Ich snahu vytvoriť si provinciu nad Dunajom medzi hrebeňmi Karpát a riekou Dunaj sa im však nepodarilo realizovať. Po tom, ako Rimania (Marcelián ako správca Panónie) v roku 373 potupne zavraždili Gabina – kráľa Kvádov, sa títo spojili s Limigantami a Vandalmi a definitívne ukončili vládu Ríma nielen v Panónii, ale aj na dnešnom Balkáne.

Ako nepriatelia Ríma boli naši predkovia spojencami Húnov, ale zároveň aj tí, ktorí Húnov a ich pomocníkov Ostrogótov nakoniec definitívne porazili. Je podivuhodné, keď naši tzv. historici považujú za mimoriadny nález novoobjavené sídlo rímskeho typu na našom území. Pravdepodobne nevedia, že rímsky generál Stilicho je vandalského pôvodu a dostatočne bohatý na to, aby si napríklad nechal takéto sídlo postaviť sám. Stilicho bol zavraždený v Ravene roku 406, vtedajšom hlavnom meste (administratívnom centre) Západorímskej ríše. Ako dôvod sa uvádza obava Rimanov z jeho lojality voči Rímu a Stilichovho možného spojenia sa s vandalskou armádou, pretože bol poverený ochranou západného Ríma proti útoku Vandalov a ich spojencov.

Keď rímska cirkev povoľuje vydanie atlasu vtedajšieho sveta v roku 776, je územie dnešného Slovenska jasne pomenované ako Vandalia (Wandalia) a nie ako územie Avarov. Vtedajší benediktínsky opát Beatus vedel dobre, kto sú dnešní Slováci, a to je už v čase 130 rokov po vzniku Samovej ríše na našom území.

Ako ďalší príklad na ukážku sily slovanského živlu môžeme poukázať na rok 907, keď sú Nemci a Česi porazení v bitke pri Bratislave slovansko-maďarskou koalíciou, ktorej vodcami sú Bogat a Durcak. Už v jeseni toho istého roku zaznamenáva saský kronikár, že Sasko bolo vyplienené dvakrát hordami Maďarov pod vedením Slovanov. Až do roku 955 zdaňujú naši predkovia a ich spojenci Maďari vtedajšiu Európu.

Obdobie nášho najväčšieho vstupu do histórie (nielen európskej) je obdobie medzi piatym a desiatym storočím nášho letopočtu. Toto obdobie nazývajú nemeckí a českí historici temným stredovekom, ale z pohľadu slovenskej histórie je toto náš „zlatý vek”.

Ľudia bez historickej identity sú nielen ľahko manipulovateľní, ale aj ľahko zneužiteľní. Nikto sa dnes nebráni očkovaniu, ak sa chce vyhnúť chrípke alebo nevyhnutnému tréningu, ak chce dosiahnuť športový výsledok. Tlač a všetky ostatné médiá sú dnes zaplavené dobrými radami o potrebe zdravého stravovania a pohybu ako nevyhnutného predpokladu na dosiahnutie a udržanie si životnej kvality.

Potreba rozvíjania a údržby nášho duševna je prenechaná zavádzajúcim historikom, farárom a lekárom. Štátom pridelené rodné číslo nie je našou identitou a žiaden z daňových prostriedkov platený farár nás nespasí, alebo nerozhreší. Zatiaľ nikto neobjavil medicínu, ktorou sa dá liečiť samota, zúfalstvo a žiaľ. Konzumujeme otupujúce medicíny, narkotiká a alkohol v nádeji, že nám pomôžu alebo aspoň utíšia, otupia bolesť duše. Strach zo života ako aj strach zo smrti nás ženú do náručia tých, ktorí vedia o krehkosti a slabosti ľudí, ktorým chýba identita.

Ak dnes chceme definovať pojem DUNAJSKÁ KULTÚRA, musíme túto kultúru definovať v priestore a čase. V priestore je to rieka Dunaj so svojimi prítokmi a pohoriami, ktoré spája a rozdeľuje. V čase je táto kultúra určite kultúrou na úrovni iných veľkých kultúr a určite nemá svoju budúcnosť už za sebou. Ak pochopíme, že sme tu už od pradávna, pochopíme aj nálezy z Nižnej Myšle, Velestúru, Dunajskej Lužnej, Molpíru atď. Dnes ich z nevysvetliteľných dôvodov ešte stále oficiálne považujeme za pozostatky iných kultúr.

 

František Alexander Zvrškovec

Text bol uverejnený na stránke VITALITA, mesačník pre zdravý a pohodlný život.

Podle sborníku „Gótové a Getové“, sestavil Asen Čilingirov *),

Vydavatel „Ziezi ex kuo Vulgares“, Sofia, 2005, str.232

Převzato ze zdroje: http://www.bulgarite.info/node/6

Publikováno v neděli 2007/05/27

 

Následují stať (esej) je zasvěcena svérázné diskusi v historické literatuře na téma „Gótové“. V roce 2003 byla vydána kniha s názvem „Gótové a starogermánská kulturně-historická účast na bulharském území sestavená Dr. Rosenem Milevem. Vyd. Balkanmedia, 2003, str. 120, podle projektu „Balkánské mediální akademie“… „financované evropskými fondy a vydání knihy bylo uskutečněno s pomocí Velvyslanectví Norského království v Sofii“. Autory jsou kromě R. Mileva, ještě 4 profesoři a 6 doktorů. Je přirozené, že tento autorský kolektiv utvrzuje germánský původ Gótů. Vždyť jsou za to placeni a mnoho německých badatelů to přeci tvrdí také. A popravdě vždyť Gótové byli snad všude! Pod jménem Getové na Balkánech, na sever od Dunaje, ale i na Krymu (ale Němci tvrdí, že tam byli Gótové a vytvořili zde stát Hermanaricha), pod jménem Gótové byli v Panonii, Itálii, Španělsku a dokonce v Africe. Jde o velice vhodné plémě, k tomu, aby bylo označené za germánské a pro podporu germánské expanze v 19. a 20. století. Nacisté „na počátku 2. světové války nově ovládli polské přístavní město Gdyně na Baltském moři a přejmenovali jej na Gotenhaven a chystalo se přejmenování Krymu na „Gotenland“ a Simferopolu na „Gotenburg“ a Sevastopol na „Teodorichhaven“, to vše se stalo tématem pozdějšího Norimberského procesu“.

Bohužel dávní historici nevěděli, že je třeba o tom psát, že Gótové jsou dávný germánský národ a že byli také Getové, jeden z velikých tráckých národů.

A protože zde jde také o Krym, první kritické poznámky k této otázce se objevují v ruské literatuře ve statích D. Ilovajského v Ruském věstniku, listopad/prosinec roku 1871 a v jeho sborníku v knize „Hledání počátku Rusi“, Moskva, Astrel.

Velmi brzo reaguje i velký bulharský historik Gančo Cenov. „Souběžně se zesílenými manipulacemi německých historiků v „gótské otázce“ vzniká i široká vědecká literatura proti ní. Významné místo proti ní, jak ve vztahu k vyčerpávající kritické argumentace proti nepodloženým a fantazijním tvrzením německých autorů a také z důvodu její aktuálnosti a priority při zkoumání „gótské otázky“, náleží bulharskému historikovi Dr. Gančo Cenovovi (1870-1952), který celou řadou publikací na toto téma a ukazuje směry vyjasňování uvedených problémů… “. „Na prvním místě jsou jeho monografie: Původ Bulharů a počátek bulharského státu a bulharské církve, Sofia, 1910, reprint, Varna, 2002 ..“ a jiné viz „Gótové a Getové“, str. 23.

V knize-sborníku „Gótové a Getové“, v části zasvěcené G. Cenovovi (str. 107-120) „Gótové a Germáni. Pro koho přeložil Ulfil bibli pro Germány nebo Tráky?“ píše Cenov: „Vycházeje ze zpráv Jordanese …, podle kterého Gótové zpočátku žili ve Skandinávii, je historikové považují za Germány. A protože byli Germáni, jména jejich panovníků jako Vidimir, Valamir, Teodorech jsou považována za germánská a jejich gótský biskup Ulfil přeložil pro Góty – Germány Bibli. Protože jsem osočován, že jsem z Germánů vytvořil Tráky nebo Bulhary jsem nucen se k tomu vyjádřit. Studoval jsem dějiny Getů a neznám žádného germanistu, který by považoval Gety za Germány… . Germanisté považují Gety za Tráky a vysmáli by se všem, kteří by je považovali za germánský národ. Pokud je tomu tak, nerozumím jaká protiklady vnikají mezi mnou a germanisty, když říkám, že Getové jsou staří Trákové a nejsou Germány. Jak již bylo dokázáno legendy o přesídlení Gótů ze Skandinávie jsou pouhou legendou, která se vztahuje k původu Getů a netýká se germánských Skandinávců. Getové jsou vysídlenci ze Skandinávie, píše Jordanes, který v záhlaví své knihy přidává „O původu a činech Getů“.

Jordanes je Get-Gót a neustále píše ve svých dějinách o Getech-Gótech tu jedno tu druhé jméno. Cenov vysvětluje označení „e“ přechází v „ó“ v hloubi věků a „Getové“ se mění na „Góty“. Dávní historikové potvrzují: „Tak Pavel Orozij píše ve 4. stol. „… tito Getové, které dnes nazývají Góty“, a Filistorg píše: „… Skytové ze druhé strany Dunaje, které staří autoři nazývali Gety a součastní autoři – Góty“… „Claudius Claudian, který byl součastníkem Alaricha, oznamuje, že Alarich v čele Getů napadl Itálii. Podle Casiodora getský král Viting(es) nazýval gótský národ „geticus polulus“ a je mnoho dalších podobných důkazů.

„ Ale ne jenom jméno Getů ale i z obsahu, který Jordanes vkládá do svých Dějin Getů, že má na mysli zejména Gety, dokonce když o nich píše jako o „Gótech“. Hrdinu z Troje Telefa nazývá „Gótem“. Getská královna Tomiris je pro něho také gótskou královnou. Herodotem a Strabonem vzpomínaný filosof a bůh Zalmoksis se podle Jordanese vyskytoval u Gótů… Jordanes zjevně popisuje staré Gety, které nazývá Góty, přičemž vždy zvýrazňuje rozdíl mezi Góty a Germány. Ale Jordanes není samotný, kdo pod označením Gótové má na mysli Gety stejně tak například Eusebius rok 340 našeho letopočtu píše ve své kronice, že „Gótové nazývali Zalmoksise svým božstvem“. Znamená to, že antičtí spisovatelé chápali pod označením „Gótové“ staré trácké „Gety“.

Čilingirov vysvětluje: „O etnických zvláštnostech národů, které sídlily na dolním toku řeky Dunaj v době 1. století po Kristu a jejich jazyk nám zanechal svědectví i římský básník Ovidius, který prožil své poslední desetiletí svého života ve vyhnanství v těchto místech. Ten nazývá tyto národy Gety, Sarmaty a Tráky bez toho, aby je rozlišoval, naučil se jejich jazyku a dokonce v jejich jazyce píše verše.

Jméno Getové se v prvních stoletích naší éry v oblasti severně od Dunaje nemísilo s názvem „Dákové“, s tímto tvrzením se může současný čtenář často setkat v historické literatuře – památní nápis o rozhodujícím vítězství Trajána v Dácii, po této události je část území na druhé straně Dunaje připojena k Římské říši, podrobený národ není nazýván „Dákové“ ale „Getové“ … kdo jiný když ne římský císař a jeho první vojevůdce by měli vědět, který národ byl vlastně poroben a jak se tento národ nazýval. … Chápání „Getové“ se dubluje a ve středověku je zaměněno „Mízi“ nebo „Mízijci“, které vychází z pochopení etnonymu „Besové“ a používá se jako název stejného obyvatelstva na stejném území.

Z toho to pojetí pochází i chápání významu „Vizi“ nebo „Vezi“-Gótové pod tímto názvem autoři, součastníci události označovali obyvatele na územích nacházejících se severovýchodně od hranic Římské říše na rozdíl od tak zvaných „ostro“-Gótů, kteří naopak sídlili na územích umístěných západně od nich. Tato dvě jména součastní němečtí autoři „překládají“ jako „vestgótové“, tj. východní Gótové, přestože „východní“ Gótové žili na západě a „západní“ na východě! A pod označením „Gótové“ je všechny považují za „Germány“.

„Jak již bylo vzpomenuto, antičtí autoři mnohokrát upozorňují, že toto místní obyvatelstvo, které tito nazývají souborným pojetím za „Tráky“, „Gety“ a „Skyty“ nebo s jejich jmény některých samostatných národů nebo rodových skupin za „Tribaly“ nebo „Besi“ (respektive „Vizi“ nebo „Mízi“), mnohokrát nalézalo svou záchranu před nepřátelskými útoky vně Dunaje. Tak se to událo při pochodu Dária (v 5. stol. před Kristem), při pochodu Alexandra Makedonského (4. stol. před Kristem), za častých pochodů Římanů v době 1 a 2. století po Kristu. Po opadnutí nebezpečí se většina obyvatelstva zpravidla znovu vrací do své vlasti na druhý břeh Dunaje.

„Z historických pramenů zjišťujeme, že stejný tento národ, který se nazýval „Getové“ a od 2. stol. po Kristu je znám pod názvem „Gótové“, měl svého duchovního učitele a biskupa jménem Ulfil(a), který jej vrací do rodné vlasti na jih od Dunaje a překládá do jeho jazyka Bibli“.

Sergej Lesnoj (str. 121-184) v části „Kdo jsou „Getové“ píše:“… po porážce Dáko-getského státu Tramínem (r.107 po Kristu) ustupují Getové až na severní černomořské pobřeží… Později po méně jak sto letech tito stejní Getové se znovu vracejí do sféry západní politiky, přičemž je již nazývají nejenom Gety ale také Góty.“

„Je zjevné, že zde nebylo žádné přerušení vývoje dějin dávného národa Getů, byla pouze doba, kdy je nazývaly Góty, a později především Góty a vše skončilo tím, že na konci je opět začali nazývat Gety. … Nedošlo k žádnému střetu celé skupiny germánských národů s Góty, nedošlo ani na jejich ovládnutí severního černomořského pobřeží. Došlo pouze k obrození starého getského státu a bohaté historie stejného národa v pozdějších stoletích. Tímto způsobem se odstraňuje i archeologická záhada: Proč Gótové, pokud přišli z Pobaltí, nedonesli s sebou ani ty nejmenší stopy své kultury? Jde přeci o národ, který zatřásl Římem a nakonec jej podrobil? Jak je možné, že Gótové, kteří ovládli Itálii, Gálii, Španělsko, Severní Afriku atd. nezanechali po sobě žádné písemnosti, dosahující podle některých autorů takových výšek, že i Bible byla pro ně přeložena do gótského jazyka? Kde jsou památky, stavby, náhrobní kameny s gótskými nápisy? Kde jsou ostatní gótské rukopisy…“

„Je důležité, že Jordanes vždy rozlišoval Góty od Germánů … Očividně historik Gótů je sám Gótem podle původu, věděl, že existuje rozdíl mezi Góty a Germány… Znamená to, že obyvatelé levého břehu Dunaje se nazývali před Sarmaty, Melanchleni (černoodění), Gety a dnes (počátek 6. stol.) Góty. Následuje požádat příznivce progermánské teorie zodpovědět, kdy v dějinách Germánů byli tito nazýváni Sarmaty nebo Melanchleny?“

„Jedno je nesporné: ještě v dobách Herodota na Balkánech a při Černém moři žil velký národ s dlouhou před historií nosící jméno Getové. Stát Getů existoval v průběhu mnoha století a měl dosti vysokou kulturu. Historikové poznamenali, že již před počátkem naší éry Getové byli podobni mnohem více Řekům než barbarům, v té době měli znamenité filosofy, zvláště jejich víra v nesmrtelnost duše atd. Tento mocný stát vstupoval do vážných střetů s Perskou říší a vycházel z vojenských střetů jako vítěz.

Ferdo Šišič píše na (str. 188): „O nějaké slabé góto-slovanské tradici v Dukle hovoří i fakt, že ve středověkém Srbsku označení „Gót“ označovalo Bulhara ne Slovana. Tak syn Štefana Nemana, král Štefan Prvorozený …, v biografii svého otce píše: „Jeden ze zběhů stejného národa Gótů, nazývaného i bulharským podle jména Strez se oddělil na západě od mého státu (tj. od Srbska)“.

Georgi Sotirov (str. 218-230) píše: „Podle jedné obecně přijaté teorie je gótský jazyk germánským. Zkoumání ranných gótských jmen však odhaluje odlišné zvláštnosti, které jednoduše nesouhlasí s tímto chápáním. Ze stejného důvodu některá gótská slova, uvedená v dokumentech z 5., 6. a X. století ukazují určité ne-germánské rysy“. Základní prameny, které zkoumá Sotirov jsou Gótské dějiny Jordanese z 6. století, Dějiny válek od Prokopa a Dějiny Franků Gregora z Tur. V té době bylo psáno především v latině a proto Sotirov srovnává základní gótská jména s hunskými, tráko-makedonskými, slovanskými a germánskými: Valamir, Mirko, Božil, Attila atd. jména podobná germánským nenachází. V sedmi vybraných gótských jménech stejně tak chybí německá podobnost.

V tomto krátkém materiálu není možné zvýraznit ani v krátkém resumé dostatečně úplný důkazový materiál o tom, že Gótové jsou vlastně Getové odtud spíše Trákové (a Bulhaři). Nezavrhuji tvrzení S. Lesnoje, že část Dáků, Getů a tím pádem Tráků jsou více Slované. Na straně 155 je možné číst zajímavý text. „Jeden z následujících králů byl Filimér. V dávnosti velká část slovanských jmen měla zakončení na „mér“ a „mir“, přičemž jedno jméno bylo užíváno ve dvou variantách: Vladimír, Vladimér a tak podobně. To nedokazuje, že všichni Gótové byli Slovany, není však bez pochyb, že Slované jsou v určitém slova smyslu propojeni s Góty. Já bych odpověděl, vždyť všechny a mnohem více národů (balkánských, černomořských a dalších) pocházejí od Pelasgů, kteří jsou starší než Trákové a Heléni. Herodot píše (str. 53, str. 96 a str. 55) přesně to jsou Pelasgové.

Čilingirov píše (str. 52): „… přítomnost často užívaných „slovanských“ slov a osobních jmen v „tráckém jazyce“ a to ještě v nejraněji doložených písemných zdrojích historické epochy nám ještě nedovoluje přijmout, že tak zvaní „Slované“ a „Trákové“ jsou dva odlišné etnosy, hovořící různými jazyky a ne jeden etnos, projevující se ve dvou velmi blízkých ve své fyzické variantě jejichž jazyky jsou nářečími jednoho obecného jazyka.“ Určitě je to ten Pelasgů.

To vysvětluje i blízkost bulharských jazykový nářečí s těmi slovanskými i to, že miliony Bulharů se v dávnosti vlily v poříčí řeky Volhy (také Bolhy) do ruské národnosti v okolí Kyjeva, Krymu a Ukrajiny. Před 500 ruských rodinných názvů, knížat a dvořanů jsou bulharsko-„tatarského“ původu jako například „Suvorov, Kutuzov, Glinka, Tuchačevkij, car Boris Godunov, Turgeněvi a mnoho dalších. (Viz. Tatjana Jarušina a kniha Alfréda Ch. Chalikova „500 ruských rodinných jmen bulharsko-tatarského původu“ Vydavatelství TANGRA, Sofia, 2005, str. 160). Před našimi historiky stojí mnoho úkolů pro zkoumání historických svědectví o národech Pelazgů, Gótů, Getů, Idelců, Trojanů a mnoha dalších hypotéz, záhad a legend.

Binoni

*) Asen Čilingirov narozen roku 1932 v Sofii. Vystudoval historii, hudbu a dějiny umění v Bulharsku. Od roku 1964 žije a pracuje v Berlíně, Německu. Zde dokončil studium dějin umění na Humboltově universitě. Je autorem více jak 400 vědeckých prací. Mezi těmito pracemi je “Velké dějiny křesťanského umění v Bulharsku” a “Kulturní historie Bulharska” vydané v němčině v BRD a NDR. Pan profesor přednáší na Berlínské a Lipské universitě. Je hlavním konsultantem Balkánského umění v Encyklopedii středověkého umění v Římě v období let 1984-1995.

porovnej Getiku v latinském originálem: http://www.gumer.info/bibliotek_Buks/History/iordan/03.php

Intervue v časopise “Politika” 4-10.června 2005

- Pane Čilingirove, jaký jste měl důvod k publikování sborníku “Gótové a Getové?”

- Důvodem bylo vydání jiného sborníku před sborníku před dvěma lety s označením “Gótové”. Zde obsažená tvrzení neodpovídají svědectvím, která pramení z historických zdrojů a které získáváme při zkoumání památek duchovní a materiální kultury, ani skutečnosti. Tato svědectví, a není jich málo, a není možno je opomíjet. Jsou mimo jiné výsledkem velkého rozvoje doprovodných věd v posledních desetiletí, například biologie, chemie, knihovnictví. Výsledky nám dali možnost podložit přehodnocení toho co se mnoho století tvrdí ve vztahu ke všemu co zasahuje původ a existenci bulharského národa.

- Kdo jsou Gótové, odkud přišli, kam odešli a mají něco společného v Gety? A jsou to předchůdci Germánů?

- “Otázka Gótů” je bezprostředně spojena s některými nejpodstatnějšími problémy starých a středověkých dějin našeho národa. Jako je jejich původ, jazyk a písemnost, jeho obyčeje a náboženské vyznání. Je spojen s jeho kulturou a uměním, s jeho přínosem k pokladům světové kultury. A zvláště k jeho místu pro evropskou civilizaci, což není zcela na její periférii jako nežádoucí přívěšek ke “sjednocené Evropě”. Pokusy odhalit starogermánskou přítomnost na našem území, spojenou s Góty, nějakou vazbu Germánů s Góty a tím s bulharskou etnogenezí jsou neopodstatněné. Gótové jsou Getové a tím pádem Trákové. Ti stejní ve 4. století jsou nazýváni Mízy a Bulhary v řadě historických pramenů. Je to zaznamenané i Pajsijem Chilendarským v “Historii slavjanobulharské”. Jde o původní obyvatelstvo Balkánského poloostrova, které v povětšině případů vždy žilo na stejném místě. Nebylo zničeno, nezmizelo tak, aby se stalo základem pro jiné národy, nebo aby bylo zaměněno jiným. Valafrid Strabo píše v 9. století, že Gótové nebo Getové přeložili do svého jazyka posvátné knihy, hovoří i o zachovaných dokumentech, které to potvrzují. Podle jeho zdrojů byla náboženská bohoslužba u některých skytských národů, jako u obyvatel města Tomi, uskutečňována ve stejném jazyce. Hovoří o počátku 9. století. Obyvatelé tohoto místa se nazývali Trákové a Mízijci. Strabo je Germán, a pokud by tito obyvatelé byli Germány on by je takovými nazval také!

- O jakých překladech píše Strabo? Píše o gótské Bibli sestavené Ulfilem?

- Ne jenom. Gótové pro které Ulfil přeložil Bibli, žili na prostoru od Bílého moře až po dolní tok Dunaje. Biskup Adrianopole (Odrinu) byl nazýván “Biskupem Gotie”. Ulfil přeložil Bibli pro staré Tráky. Gančo Cenov jen nazývá zakladatelem bulharské církve. Otázka tzv. “Gotské bible” je těsně spojena s otázkou ranného křesťanství obyvatelstva našich zemí a složitým komplexem otázek ve vazbě jejích jazyka a písemnosti.

- O jaký jazyk se jedná a jaká je ta písemnost?

- Překladatelem Bible do latiny je svatý Jeroným (žil v letech přibližně 347-420). Byl nalezen text filosofického traktátu Etikose Istrose v latinském překladu svatého. Na jeho poslední straně jsou poznamenány údaje o autorovi traktátu, podle Sv. Jerovýma “pocházel z významného Skytského rodu”, žil ve 4. století v dnešní Dobrudži a napsal práci ve svém rodném jazyce a písemných znacích jedné abecedy, která byla předána jako celek. Tato není ničím jiným než tzv. hlaholice! Sv. Jeroným nejenom upřímně doporučuje její uzákonění pro potřeby svatých knih, ale také jí rozšiřuje ve své rodné Dalmácii, kde je používána až do 18. století. Je tam také pojednání, že o jí také vytvořil. Autoritativní učenec Hraban Maur (žil v letech 780-856) ve své práci “O zdokonalování jazyků” píše, že po židovské, řecké a latinské abecedě, byla vytvořena filosofem Etikem abeceda, kterou Sv. Jeroným rozšiřoval jako svou variantu v rodné zemi samotného Hrabana, protože chtěl rozšířit povědomost o této abecedě.

- Z toho plyne, že nejsme žádní “Slované” ani před Soluňskými bratry jsme nepsali pouze se “zářezy a čarami”, jak je psáno v díle “O písmenech”…

- Podle autora traktátu plyne, že národ, který autor rozumí pod tímto názvem po celé věky používal v překladu do svého jazyka a celá literatura je zapsáno ve hlaholském písmu o používání křesťanské bohoslužby spolu se Starým zákonem, který je přeložen dokonce dříve než byl učiněn překlad do latiny. Podle Dr. Božidara Pejčeva je jméno Maurus Hraban nesprávně vyloženo jako “Černoryzec Chrabrý” – “O písmenech” je doslovný překlad ze záhlaví Hrabana a text v podstatě představuje polemiku proti Mauru Hrabanovi. Jméno autora je dosud neznámé, ještě nejasnější je původ napsaného textu. Až k nám nedošel celý text, chybí jeho začátek a jeho konec, velice pečlivě byli odstraněny. Je očividné, že s textem bylo s určitostí manipulováno.

- Jakou tedy abecedu rozšiřovali Cyril a Metoděj? Co tedy je cyrilice?

- Úkolem Svatých bratří bylo reformovat hlaholici s využitím “řeckých” a “latinských” znaků, doplněných o chybějící dvě písmena pro psaní zvuků příslušejících bulharštině. Pouze drželi zdokonalení pět století staré “hlaholské” abecedy. Protože dávno existující knihy pro bohoslužby určené místním křesťanům jsou spolu s jazykem ve kterém jsou zapsány, byli nepřijatelné pro římskokatolickou i cařihradskou patriarchií. Bylo nutné přijmout toto “kolumbovské” rozhodnutí, pro legalizaci křesťanství v těchto zemích spolu s uznáním posvátného charakteru písemností. Protože instrumentalizace církve v obou říších je provázena vysvětlením, že tyto církve jsou ty pravé “pravoslavné” a první křesťané v Evropě jsou označováni za heretiky a nepřátele. Transkribce bohoslužebních knih z “hlaholice” do “cyrilice” je představována za jejich nový překlad, vhodný pro obě “pravověrné” církve. Proběhlo to rychle a snadno, protože šlo o slova v jednom a témže jazyce.

- A přeci co se stalo s těmi Góty? To se vypařili? Nebo se vždy po etapách obyvatelstvo našich zemí ze základu změnilo. Trákové se přesunuli do nebytí, Skytové přicházejí a odcházejí, Slované zalévají poloostrov, potom Avaři jej opět do osidlují, po nich Hunové a na konci “Bulhaři-Tataři”. Je to vůbec možné?

- Není to možné. A nic takového se neudálo. Není možné, aby kočovná plemena vytlačila místní usedlé obyvatelstvo, které zde žilo po tisíce let. Příchod těchto národů ve vším svým dobytkem a jiným majetkem z konce světa do míst střední a jižní Evropy a jejich úplné vymizení, bez toho, aby zanechali nějaké stopy se příčí každé logice a není v souladu s historickými prameny. Vezměme Slovany. Přišli k nám z tisíc kilometrů vzdálených blat Zakarpatí, i do dnes jde o nejméně řídce osídlené části Evropy. Odkud se zde vzali miliony přesídlenců, kteří pouze za jedno, dvě desetiletí vyplňují celé území Jihovýchodní a Střední Evropy a z rybářů se mění v zemědělce? Pohyby takových mas obyvatelstva nejsou zachyceny nikým ze soudobých letopisů! Historické prameny vzpomínají pouze o výpadech skupin smíšeného etnického a kmenového původu nejde však o “invazi Slovanů”, jak běžně naši autoři užívají slova pro “napadení”. V podstatě všechny údaje hovoří, že po napadení všichni útočníci se stáhli nebo byli odraženi, o žádné přesídlení nemůže být řeč. Roku 896 potrhuje Car Simeon I. v dopise císaři Romanovi Lakapinovi historická práva svého národa na území na kterých žije tento národ celá tisíciletí.

- Znamená to, že pokud se hovoří o “Trácích”, “Skytech”, “Getech”, “Gótech”, “Mízech” a “Bulharech”, je třeba je považovat za jedno totožné a dávné obyvatelstvo Balkánu, jejichž jádro je po tisíciletí stále zde?

- Ano. Tak to vyplývá z historických pramenů.

- Mnoho historiků a církevních zástupců s tímto nebude souhlasit

- Nebude. Ale je čím dál větší počet lidí o tom již přesvědčených. Velice těžko a pomalu ale pravda se prosadí. Věřím mladým bulharským vědcům.

Překlad: Nikolaj Nikolov 30.06.2008

Original textu sa nachádza na stánke N. B. Nikolova http://www.sarakt.eu/