Nositelia haploskupiny R1a približne pred 8 až 10 tisíc rokmi prešli z Anatólie (dnešné Turecko) na Balkán. Zhruba do tohto istého obdobia umiestňujú archeológovia nové  osídlenia na Balkáne. Datovaním, realizovaným stronciovou metódou, bolo stanovené toto osídlenie do obdobia pred 8200 rokmi. Je celkom možné, že to boli práve Áriji * (Árijovia). V tomto prípade už používame termín „Árji“ (Áriovia), pretože R1a je rod Árijov, ktorí v priebehu niekoľkých tisícročí preniknú na Ruskú rovinu, rozdelia sa na niekoľko migračných tokov (alebo vojenských expedícií?) a stanú sa známymi ako mitanskí Áriji, iránski Árji a indo-Árji, všetko príslušníci haploskupiny R1a.

V terminológii DNA-genealógie operujúcej rodmi a nie jazykmi, sú Árji rodom R1a. Tento rod sledujeme po mutáciách v Y-DNA na tisícročia do hlbín času, tesne do obdobia jeho vzniku, kedy u nositeľa haploskupiny R1 sa narodil syn, u ktorého jeden nukleotid – adenín, jeden z 58 miliónov nukleotidov v Y-DNA človeka, prešiel mutáciou v guanín. My v súčasnosti dokonca vieme, aký bol tento adenín, ktorý sa stal guanínom – bol to adenín pod číslom 17 miliónov 891 tisíc 241. Medzi genetikmi sa to zapisuje ako 17891241 A>G.

Táto mutácia je u všetkých nositeľov haploskupiny R1a bez výnimky. Vlastne vďaka nej možno presne definovať, či jednotlivý muž patrí k haploskupine R1a. Pretože viac u nikoho na planéte takej mutácie niet, a pokiaľ sa u niekoho vyskytuje – nazýva sa to „partikulárna mutácia“, a tá nevytvára haploskupinu. Zistiť sa to dá jednoducho. U všetkých na planéte, u koho sa nachádza daná mutácia (17891241 A>G), ktorá vytvára subklad R1a-L62, bezpodmienečne jestvuje i mutácia pod číslom 16162834T>C, oni zatiaľ idú v páre u všetkých otestovaných nositeľov haploskupiny R1a. Inak povedané, druhá mutácia je ekvivalentná prvej, no nakoľko je predsa len  technicky druhá, tak tvorí subklad R1a-L63, ktorý sa spája s prvým. Je jasné, že vznikli v rôznych obdobiach, a ktorá z nich bola časovo prvá, my zatiaľ nevieme. Nedokážeme ich rozdeliť chronologicky, pretože, opakujeme, obe  idú v tandeme u všetkých nositeľov R1a, ktorí boli preverení na tieto mutácie. Preto vyššie uvedená nepresnosť, i príslušná veta mohla byť napísaná nasledovne: „keď sa u nositeľa haploskupiny R1 narodil syn, u ktorého jeden nukleotid – timín, jeden z 57 miliónov nukleotidov v Y-DNA človeka, prešiel mutáciou v cytozín. My v súčasnosti ešte vieme, aký vlastne bol tento timín, ktorý sa stal cytozínom – bol to timín pod číslom 18 miliónov 162 tisíc 834. “ Ako sa už čitateľ dovtípil, v báze genetikov sa toto zapisuje ako 18162834T>C.

Pre neskúseného čitateľa sa problém zamotáva ešte viac tým, že v prípade haploskupiny R1a sú identifikované nie dve mutácie, ako bolo opísané vyššie, ale štyri. Ba čo viac, všetky štyri boli identifikované v rôznych laboratóriách, preto každé z týchto laboratórií použilo pre pomenovanie každej z týchto štyroch mutácií svoje vlastné meno. Preto v systéme klasifikácií haploskupín a subkladov pod hlavičkou R1a sa nachádza:

L62/M513/PF6200

L63/M511/PF6203

L145/M449/PF6175

L146/M420/PF6229

Tu sú štyri ekvivalenty snip-mutácií (od skratky SNP, Single Nucleotide Polymorphism) a každá v troch synonymických názvoch. Indexy začínajúce s písmenami „L“ boli identifikované v Centre pre výskum génov spoločnosti FTDNA (Family Tree DNA) v USA, s písmenom „M“ v laboratóriách P.A. Anderchilla (Stenfordská univerzita, USA), s písmenami „PF“ v laboratóriách P. Frankalačiho (Univerzita Sassari, Taliansko). Prečo sa laboratóriá medzi sebou nedohodnú na jednotnom zápise? Nuž v genetike ja mnoho záhad.

Zastavili sme sa pri tom iba preto, že pokiaľ sa niekto z čitateľov dostane k nejakým základným zdrojom, teraz už bude vedieť čo je čo.

Vráťme sa však k príchodu Áriov na Balkán, do obdobia pred 8-10 tisíc rokmi. Títo jednoznačne rozprávali jazykom, ktorý lingvisti v našich časoch nazývajú „protoindoeurópskym“. Možno predpokladať, že Áriji (Árijovia) osídlili Európu v nasledujúcich 3-5 tisícoch rokov napriek tomu, že priamych dôkazov o tomto zatiaľ nemáme. Podľa odhadov lingvistov, „protoindoeurópsky“ jazyk sa začal rozpadať na vetvy približne pred 6 tisíc rokmi, a pokiaľ tomu naozaj bolo tak, potom v Európe existoval. Okrem samotných Árijov , nositeľov haploskupiny R1a, ďalších kandidátov na titulovanie nositeľov tohto jazyka v starovekej Európe niet. Haploskupina R1b v tých časoch ešte do Európy nedorazila. Títo sa tu objavili nie skôr ako pred 4800 rokmi z juho-západu zo strany Pyrenejí a nie skôr ako pred 4500 rokmi z východnej a juho-východnej strany.

Prítomnosti haploskupiny R1a v Európe v rannom neolite je naklonené ešte jedno svedectvo v podobe mitochondrialnej (mtDNA) haploskupiny H, ktorá sa objavila v Európe približne pred 8 tisíc rokmi, pričom od tohto obdobia bol zaznamenaný jej búrlivý kvantitatívny nárast, čo je doložené genetickými analýzami vykopaných kostených pozostatkov. Nakoľko mtDNA sa nachádza u mužov i u žien, je najlogickejšie priradiť v tých časoch príbuznosť medzi mtDNA haploskuipnu H a Y-DNA haploskupiny R1a. V súčasnosti v Rusku (na Ukrajine i v Bielorusku) haploskupinu H (mtDNA) má polovica populácie a polovica mužskej populácie vlastní haploskupinu R1a. Rovnako je rozšírená haploskupina H i v Európe, má ju polovica populácie, avšak v Európe v súčasnosti dominuje haploskupina R1b, ktorej v posudzovanom období v Európe nebolo. Haploskupina H pred 8 tisíc rokmi začala čo do početnosti prudko stúpať, stabilizovala sa s neveľkými výkyvmi v období pred 7500 až 4800 rokmi a potom pred 4500 rokmi jej výskyt prudko klesol rovnako ako to bolo v prípade ďalších haploskupín. Po tomto období sa jej početnosť začala opäť dvíhať až do počiatku letopočtu, kedy už archeologické podklady so stanovenou DNA chýbajú. Táto dynamika výskytu haploskupiny H, zodpovedá súčasným predstavám o prítomnosti a dynamike haploskupiny R1a v Európe.

Použiteľných údajov Y-DNA z archeologických nálezov je v pomere k počtu vykopávok veľmi málo. Najstaršia vykopaná haploskupina R1a na území terajšieho Nemecka je datovaná do obdobia pred 4600 rokov. Boli nalezené kostené pozostatky rodiny, všetkých členov, vrátane žien a detí, ktorí boli zabití šípmi a kamennými sekerami, pravdepodobne nejakými  cudzincami. To nakoniec mohla byť zhoda náhod, no v celosti to odpovedá tomu, že sa to udialo v Európe v polovici tretieho tisícročia pred naším letopočtom. A udialo sa to, že prakticky zmizli európske haploskupiny. Stará Európa prestala jestvovať v tej podobe, ako bola do tohto obdobia. Vyhynuli balkánske archeologické kultúry, ktoré prekvitali počnúc približne pred 8 tisíc rokmi, to znamená v čase príchodu Árijov do Európy. Archeológovia  nenachádzajú v kultúrach typu Vinča žiadne stopy po vojnových udalostiach, žiadne fortifikácie alebo iné typy opevnení, žiadne zbrane. Zdá sa, že to boli zlaté časy pokojného života v Európe.

Približne pred 4600-4400 rokmi sa odrazu všetko zmenilo. Z Európy miznú haploskupiny E1b-V13, G2a-P15, I1-M253, I2-M423, R1a-M17 a R1a-M198 a možno ďalšie, po ktorých v našich súčasníkoch neostali stopy. Celý rad haploskupín prešiel akoby cez lievik, aby sa znovuzrodil omnoho neskôr. Haploskupina I2a-M423 sa rozdelila napoly, jedna polovica smerovala na Britské ostrovy, druhá na Dunaj, kde sa spamätala až po dvoch tisícročiach (cca. 300 pred n. l.). Inak povedané, haploskupina I2a-M423 bola dvetisíc rokov na hranici úplného zániku. Súčasní nositelia tejto haploskupiny vo východnej Európe pochádzajú od spoločného predka, ktorý žil pred 2300 rokmi. Súčasní nositelia haploskupiny E1b-V13 majú spoločného predka pred 3600 rokmi, zatiaľ čo vykopávky poukazujú na omnoho staršie haplotypy tejto haploskupiny (Španielsko, Francúzsko) s datovaním cca. pred 7000 rokmi. Súčasní nositelia haploskupiny I1-M253 majú spoločného predka pred 3600 rokmi. Nositelia haploskupiny G2a, ktorá je identifikovaná v rade vykopaných kostrových pozostatkov, bola jednou zo základných v Európe, smerovali do Mezopotámie i na Kaukaz približne pred 4500 rokmi. Široko ďaleko známy „ľadový muž“ Ötzi taktiež prináležal k tejto haploskupine (subklad G2a2b) i to, že jeho zabili pred 4550 rokmi mohlo byť po zhodnosti datovania čistá náhoda. Skutočne, opäť, málo koho zabíjali v starovekej Európe, no emocionálne okolnosti jeho smrti zodpovedajú vyššie opísanej genocíde v Európe v týchto časoch. Nepriatelia vytrvalo a úporne prenasledovali Ötziho v horách, pokiaľ ho nezabili.

Kto takto zmenil Európu v strede 3. tisícročia pred naším letopočtom? Na základe opisu klimatológov klíma v tomto čase v Európe bola takmer ideálna, avšak pokiaľ by príčinou bola naozaj klíma, tak by sa všetkým haploskupinám darilo rovnako zle. No nebolo to tak. Náhodou alebo nie, tieto tragické časy v Európe, zánik „nepretržitého paleolitu“, sa prekrývajú s osídlením Európy nositeľmi haploskupiny R1b, ktorí patria k archeologickej kultúre zvoncových pohárov.

Haploskupina R1a ušla na východ, na Ruskú rovinu, kde sa objavila približne pred 4600 rokmi, s dobou spoločného predka haploskupiny pred 4900 rokmi, podľa všetkého ešte v Európe. To boli Árijci, pozostávajúci z dvoch vetiev haploskupiny – R1a-Z280 a R1a-L342.2. Ich rodičovské vetvy vznikli ešte v Európe, v mierových časoch, približne pred 5600 rokmi, keď Áriji výslovne žili pospolu bez podozrenia, že mutácie v ich Y-chromozómoch ich už rozdeľujú v rôzne vetvy rodu. Podľa všetkého i samotné Z280 a L342.2 vznikli v Európe, niekoľko storočí pred ústupom Árijov na Ruskú rovinu.

Pomenovanie „juhovýchodná vetva“ subkladu Z93 bolo dané až v našich časoch, nakoľko sa ukázalo, že výskyt jeho súčasných nositeľov (vrátane subkladu L342.2) sa nachádza v oblasti ohraničenej na západe líniou začínajúcou od Britských ostrovov cez región Čiernomorského pobrežia a Turecka, Iraku až po Saudskú Arábiu a na východe ohraničenou líniou tiahnucou sa od Strednej Ázie po Indiu. Nositelia Z93-L342.2 žijú i na Južnom Urale a severe Kazachstanu, ako i poblíž Irkutska.

To, že subklad R1a-L342 bol nazvaný „Árijskou vetvou“ bolo výsledkom pokusu zrovnať údaje DNA-genealogie s údajmi a názormi historikov, podľa ktorých sú „Áriji“ stepné obyvateľstvo juhu Ukrajiny a Ruska (prirodzene, tieto názvy sú súčasné). Árijské obyvateľstvo v 3. tisícročí pred naším letopočtom sa najskôr neodlišovalo od ostatných nositeľov R1a na Ruskej rovine o čom by vypovedala toponýmia i hydronýmia siahajúca až po Ruský Sever. Áriji prišli  z Európy, kde sotva boli teritoriálne diferencovaní alebo rozdelení podľa rodov. Tým viac, že rozdelenie na subklady Z93 a Z283 sa uskutočnilo pred 5600 rokmi a toto rozdelenie sotva bolo fyzicky viditeľným. Ľudia ani netušili, že sa u nich mutácie DNA rozdelili.

Následne diferenciácia predsa len prišla. Na juhu, v stepnej a lesostepnej línii sa objavili konské trigy, na ktorých sa v oblasti lesov dalo premiestňovať nanajvýš obtiažne. Stepní Áriji sa stali viac mobilní a približne pred 4500 rokmi sa rozdelili na tri migračné vetvy, ktoré sú identifikované lingvistami na základe dialektov ako i jazykových vetiev, a bezprostredne sú doložené trasami ich migrácií (alebo vojenských expanzií).

Pokračovanie…

Preklad Oskár Cvengrosch, podľa knihy Anatolija Kľosova a Konstantina Penzeva, Árijské národy na priestore Eurázie (Moskva, Knižnyj mir, 2015).

Árijské národy na priestore Eurázie I.

Poznámka

* V preklade zámerne používam ruské skloňovanie „Áriji“ namiesto nášho spisovného Árijci, pretože sa mi to javí ako menej skreslené a zároveň svojou skladbou nápadne pripomína iný, nám dobre známy kmeň: Boji – Bojovia (prečo nie Bojci?), ktorých meno je odvodené od slovanského slova „boj“.

Nemci – námezdná hraničiarska armáda ríše Slávov.

Pás kmeňov sídliacich od prameňa Rýnu až po jeho ústie boli germánske, ale oproti Suebom (Slávom) mali určité špecifiká. Toto špecifikum pekne opisuje Tacitus (28. kap.): …germánski Ubii pred časom prešli cez Rýn a za svoju vernosť boli odmenení tým, že boli usídlení na samom brehu ako strážcovia hraníc, už neboli ako tí, ktorých bolo treba strážiť… vyslúžili si česť byť rímskou kolóniou… Tacitus (29. kap.) …Batavi, bývajúci na neveľkom kuse brehu, inak na ostrove rieky Rýn, boli kedysi vetvou Chatov, kvôli vnútorným rozbrojom prešli do svojich nových sídel a tam im bolo určené stáť sa súčasťou rímskej ríše… neponižuje ich žiadna daň, ani colníci ich neutláčajú, od tiarch a dávok sú oslobodení a ponechaní iba pre vojenskú službu, sú ako zbraň a výzbroj pohotoví do vojen… v rovnakej závislosti je i kmeň Mattiakov, veľký rímsky národ rozšíril totiž úctu k svojej ríši za Rýn a za staré hranice. A tak majú Mattiaci sídla a územia na germánskom brehu avšak svojou mysľou a srdcom sú s nami…

Zreteľne sa tu spomína hranica, ktorú tvorila rieka Rýn, ako i prechod germánskych kmeňov sídliacich na tejto hranici pod správu rímskej ríše. Tieto germánske kmene sa stali vazalmi Ríma a slúžili ako branná moc a strážcovia hraníc voči ostatným Germánom. Tacitus zreteľne opisuje mocenský ako i územný postup Rimanov smerom na východ: nepočítal by som k národom Germánie tých, ktorí hospodária na desiatkovych poliach (platili desiatky?) aj keď sa usadili za Rýnom a Dunajom… tí zabrali pozemky neistého vlastníctva… keď tam bolo zriadené pohraničné opevnenie a keď boli posádky posunuté dopredu (smerom na východ), stalo sa toto územie súčasťou našej ríše a časťou provincie…

Na druhej strane vojenského bloku stáli Chati (Srbi), od ktorých sa oddelili spomínaní Batavi, pravdepodobne ako výsledok rozoštvávacej akcie Rimanov, a ktorí prešli na druhú stranu vojenského bloku, k Rimanom. Tacitus opisuje Chatov ako mimoriadne nebezpečných a vojensky zdatných, disponujúcich prevažne pechotným vojskom. Hneď vedľa nich sídlili Tencteri, ktorí vynikali v jazdectve; ďalej nasledovali Angrivari a Chamavi, ktorým kryli chrbát Dulgubini, Chasuari a iné kmene nie príliš známe…

Batavi, ktorí sídlili pri vode „na neveľkom kuse brehu, inak na ostrove rieky Rýn“, stratili svoje pôvodné meno Chati (Hadi – Srbi) a zreteľne dostali pomenovanie od miesta, kde sa usadili – pri vode, teda Vadavi (V-B), Batavi (dnešné Bádensko). Kmeň menom Dulgubini je krásne a zreteľné slovanské: „Dul-gubini“ (tí s dlhými gubami), alebo „Dulgu-vini“ (dlugi, dlhí, vysokí).

Obe skupiny kmeňov: prorímske a protirímske zjavne operovali v širokom páse, zhruba v oblasti bývalého Západného Nemecka, od dnešného Švajčiarska po Dánsko. Protirímske germánske kmene pôsobili pravdepodobne ako hraničiarske jednotky ríše Slávov (Suebov). Hranicu spočiatku tvorila práve rieka Rýn o čom jednoznačne vypovedá Tacitus, keď uvádza, že Rýn má už stále riečište, takže môže slúžiť ako hranica. Potvrdzuje to i samotné meno Rýn, nemecky Rhein, ktoré v slovenčine označuje hranicu. Hranica je odvodená od slova hrana, hrana je okraj, teda hranica. Rýn s prídychom vyslovíme ako „hrin“, čo je identické so slovom „hran“, a ktoré je základom slova hrana i hranica.

Lenže hranicu pravdepodobne netvorila len rieka Rýn, ale i francúzska Rhôna, Rhône (fr.). Rhôna pramení v dnešnom Švajčiarsku, vzdušnou čiarou niekoľko desiatok kilometrov od prameňa rieky Rýn, tečie opačným smerom (juh-juhovýchod) ako Rýn a vlieva sa do stredozemného mora. Príbuznosť slov Rýn (Rhein), Rhôna a hranica určite nebude náhodná už aj vzhľadom na to, že sústava oboch riek tvorí súvislú hranicu zo severu na juh, od Severného mora po more Stredozemné.

V hraničnej oblasti Rýna sa nachádzali i takzvané keltské kmene Helvetov a Bojov. Samotné meno Boji je slovanské a vypovedá o ich militantnom charaktere: boj, bojovať – Boji. Helveti boli priamymi predkami neskorších Švajčiarov, ktorí od nepamäti disponovali vynikajúcou armádou. Švajčiarska Federácia mala po celé storočia povesť nepremožiteľnosti, získanú počas množstva vojen. Prvú porážku utrpela až v roku 1515 vo vojne proti Francúzsku v bitke pri Marignane. Prítomnosť oboch bojovných keltských kmeňov v oblasti len dokresľuje koncentráciu vojenských jednotiek na hraniciach.

Hraničiarske vojsko tvorili vo veľkej miere nomádske kmene rôznych etník, ktoré boli najímané ako strážne jednotky. Medzi týmito etnikami pravdepodobne prevažovali slovanské etniká z rôznych oblastí východnej Európy (Skýtia) – Skýti a Sarmati. Prítomnosť nomádov potvrdzuje i samotné meno Nemetes, čo je meno jeného z germánskych pohraničných kmeňov a ktoré je zároveň zhodné s termínom Nomád. Nemetes – nomádi bolo i ich meno a toto staroveké meno sa dodnes zachovalo v slovenčine v tvare „Nemec“. Znak „t“ sa zmenil na „c“, čo je iba dôsledok zápisu v inom slovenskom nárečí. Zámena týchto znakov je dobre viditeľná napríklad medzi stredoslovenskou slovenčinou a východoslovenskými nárečiami ako v slovách mlátiť-mlacic, biť-bic, lapiť – lapic, otec – ocec, teľa – ceľe atď. Tvar „nomad“ pre pomenovanie Nemcov si do dnešných čias zachoval postslovenský jazyk – moderná maďarčina, v podobe slova német. Slovo „nomád“ vyslovíme v latinčine ako nomas (lat.), rovnako i v gréčtine νομάς [nomas], čo zaujímavo dotvára prepojenie nomád-Nemec.

Ríša Suebov-Slávov. Hraničné oblasti boli predmetom neustáleho ataku Rimanov (červené šípky), po ktorých nasledovali odvetné vojenské operácie „germánov“  (Slávov) voči Rímskej ríši.

Synonymom slovenského slova „hranica“ je „medza“. Medza je pás zeme medzi dvoma územiami, dnes prevažne medzi dvoma poľami. Jedná sa spravidla o pás zarastený nízkymi krovinami, v ktorom nezriedka tečie potok. „Medza“ pochádza od slova „medzi“ v zmysle medzi niečím, alebo „medzi nejakými dvoma subjektmi“, teda v strede. Je pravdepodobné, že výraz „medza“ sa používal i v prípade pohraničného pásma na rieke Rýn a tí čo túto hraničnú oblasť obývali, tí čo bývali „na medzi“, na pomedzí, boli „namedzi“. Tu snáď môže pochádzať i ich meno „nomádzi“ (Námadžín¹), teda „nomádi“. Že to nie je účelovo vyprodukovaná téza, dokladá i existencia krajiny menom Mézia (Moesia), ktorá sa tiahla pozdĺž pravého brehu rieky Dunaj od dnešného Srbska, cez Bulharsko, po Čierne More. Mézia bola pohraničnou oblasťou, neskôr rímskou provinciou, ktorá bola silne opevnená systémom pevností na ochranu proti nepretržitým útokom Skýtov a Sarmatov zo severu. Mézia bola teda „medza“ (mez – čes.) – hranica, pás medzi Rimanmi a barbarmi. To isté muselo platiť i pre barbarikum v Germánii. Oficiálna história predpokladá pôvod názvu od Tráko-dáckeho kmeňa menom Moesi. V skutočnosti tomu bolo pravdepodobne presne naopak, Moesi dostali pomenovanie podľa charakteru krajiny – podľa „Medze“, ktorá tvorila hranicu medzi rímskym impériom a slobodným slovanským svetom.

Súčasní Francúzi hovoria Nemcom Allemani (fr. Allemand), čo je identické s iným germánskym kmeňom menom Alamani. Územie Alamanov sa rozprestieralo medzi Štrasburgom a Augsburgom, dnešné Alsasko, južná časť Badensko-Württenbersko a západná časť Bavorska. Podľa Asinia Quadrata citovaného v polovici šiesteho storočia byzantským historikom Agathiom, ich názov značí „všetci ľudia“. Edward Gibbon vo svojom šesťzväzkovom diele “Úpadok a pád rímskej ríše” uvádza názor svojho predchodcu Nicolasa Fréreta, ktorý v roku 1753 formuloval názor, že menom Alamani boli označovaní vylúčení príslušníci kmeňa Suebov (Slevov, Slovenov). Táto etymológia je dodnes považovaná za štandard. Mních z kláštora svätého Galla, Walafrid, žijúci v 9. storočí zaznamenal, že ľudia žijúci vo Švajčiarsku a okolitých krajinách sami seba nazývajú Suebi (Slevi), zatiaľ čo okolie ich nazýva Alamani. Územie, ktoré obývali Alamani sa neskôr nazývalo Suabia či Svebia, nemecky Schwaben, čo sa do nášho jazyka dostalo nesprávne ako Švábsko. Správne by sme tomuto historickému územiu mali hovoriť Slévia či Slávia.

Vysvetlenie o pôvode mena Alamani z nemeckého alle (všetci) vo význame „všetci ľudia“, je síce na prvý pohľad presvedčivé, no pomerne plytké. Otázkou zostáva, prečo sa na interpretáciu tohto slova používa nemčina, keď boli príslušníci kmeňa Suebov? Hovorili oni sami sebe „všetci ľudia“? Pôvod pomenovania Alamani je potrebné vidieť skôr v spojení s najvyšším bohom Alamanov menom Wodan (Vodan), ktorého meno bolo odvodené od základu – VODA, čo je slovo rovnaké vo všetkých Suebskych (rozumej slovanských) jazykoch. Tento Wodan, bol vodný tvor, zviera prazvláštne svojím životným cyklom, ktorý bol ešte donedávna tajomstvom i pre našich novodobých vedcov, zviera ktoré je síce rybou, ale tvarom hadom, bez srsti, tajomný živočích, ktorému na Slovenku hovoríme úhor a v nemčine aal.

Lenže aal nachádzame i v mene iného, stavbou slova príbuzného, germánskeho kmeňa menom Alani. Alani (nazývaní tiež Alauni či Halani) sú pôvodne umiestňovaní severne od Kaspického mora, medzi Volgu a Aralské jazero. Okolo 1. storočia sa presunuli na územie dnešnej Ukrajiny, do okolia Azovského mora a rieky Don. Podnikali nájazdy do Perzie, Zakaukazska a okolo 4. storočia sa objavujú ako námezdná armáda pri rímskych hraniciach pozdĺž Dunaja. Alani boli podľa antických opisov vysokí svetlovlasí bojovníci, krutí a pohybliví, ktorí spôsobom svojho života pripomínali Húnov. Naopak Číňania opisujú, že žili usadlo. Antickí historici ich dávajú do súvisu s kmeňmi Sauromatov a Massagetov, pričom Ptolemaios ich nazýval Alanoskýti. Za Marca Aurélia vstúpili Alani do protirímskeho germánskeho zväzu, ktorý cisár iba za obrovských obetí porazil v markomanských vojnách. Neskôr sa časť Alanov pripojila k Vandalom a Suebom (Slévom) pri ich spoločnej invázii do Galie a do severnej Afriky.

Alamani sami sebe hovorili Suebi (Slévi) a Alani boli so Suébmi spriaznení vojensky. Príbuznosť mien ako i nápadná spoločnosť Suebov (Slévov) nabáda k myšlienke, že ide o jeden a ten istý kmeň, národ, či vojenský zbor. Zdá sa, že termín Alaman vznikol z pôvodného Alan pripojením koncovky -man. V mene Alan tvorí jadro „Al“ („Hal“) a „-an“ je slovenská prípona, podobne ako mešť-an, zem-an, dvor-an atď. Vsunutím nemeckého man, vzniklo Al-man, teda Alaman. V tejto súvislosti je možné spomenúť, že tvar „hal“ je takmer identický s gréckym χέλι [chéli], ktoré prekladáme ako úhor (ryba). Alani-Alamani boli teda Uhri, boli Germáni, boli hraničiarskou námedznou (Nemet) armádou Suebov, preto slovenské Nemec ako i francúzske Alleman označujú jeden a ten istý národ.

Ptolemaios nazýval východných Alanov žijúcich na stepiach severovýchodne od Azovského mora menom „Srbi“.² V stredoveku kraj nazývaný Biele Srbsko zahŕňal Sasko a časť Durínska, oblasť, ktorá kedysi spadala do impéria Húnov. Alanskí Srbi tvorili súčasť húnskej armády, a ich úlohou bol držať územie neskoršieho Bieleho Srbska pod húnskou nadvládou.² Toto územie však obývali i Alamani, ktorí pôvodne obývali polabskú oblasť, rozprestierajúcu sa od Meklenburska po Čechy. Alamani sa údajne „neskôr“ usadili na území dnešného juhozápadného Nemecka a Švajčiarska (Bádensko). Pravdepodobnejšie však je, že významná časť ostala i naďalej v Polabí, avšak pod iným menom ako Lužickí Srbi (Chati). Týchto Srbov Al-Mas^cúdí opisuje ako „veľmi obávaných Slovanov“ bez akéhokoľvek náboženstva, ktorí spaľujú svojich mŕtvych v ohni. Ďalej uvádza: Keď zomrie ich kráľ alebo náčelník, spaľujú aj jeho kone. Tieto zvyky sú podobné zvykom Indov.¹

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Niektoré časti textu boli použité z knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúce časti:

Pôvod Slovenov – Slovákov I.
Pôvod Slovenov – Slovákov II.
Pôvod Slovenov – Slovákov III.
Pôvod Slovenov – Slovákov IV.

Literatúra

1. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 238

2.Tadeusz Sulimirski, Sarmaci, Pańsłwowy Instytut Wydawniczy, Warszawa 1979, str. 173-176

Pôvod mena Germán

Nemci, historicky považovaní za najgermánskejších Germánov, termín Sueb ako i Germán vysvetliť nevedia. A nevie to v podstate vysvetliť nik. Jestvujú síce rôzne ťažkopádne konštrukcie, ktoré sú skôr samoúčelné ako reálne, čo je však na chybu, ani jedna neuvažuje o Germánoch ako o slovansky hovoriacom etniku. Slovo Sueb bolo už v predchádzajúcich častiach dostatočne a jasne vysvetlené, pomenovanie Germán má taktiež rovnako zreteľný slovanský pôvod.

Slovanské jazyky dnes môžeme rozdeliť na dve základné jazykové skupiny, na TYP G a TYP H. Typickým zástupcom jazyka TYP-G je ruština, kde poznáme slová napríklad ako gad, getman, garmoška, garmónija, gasiť, zagadka, gak, golod, golodnyj, golos, igra, grom, atď. Zástupcom TYP-H je napríklad slovenčina, kde vyššie uvedené slová poznáme v tvare had, hajtman, harmonika, harmónia, hasiť, hádanka, hák, hlad, hladný, hlas, hra, hrom, atď. Tvar German v tejto súvislosti možme vnímať ako slovo jazykovej skupiny TYP G, pričom v slovanských jazykoch TYP H by sme toto slovo mali čítať ako Herman.

V slove „german“ sa zdanlivo „nemeckou“ javí koncovka „–man“, ktorá na prvý pohľad zdanlivo nie je slovanského pôvodu. Tu však je potrebné jednoznačne rozlišovať, čo v prípade slova Herman/German tvorí koncovku, pretože jadrom slova je Herm/Germ (Hrm/Grm) v zmysle hrom/grom a skutočnou koncovkou je iba „–an“.

Tvary „herm“ (od herman) a „hrom“ majú odlišnosť v posune a zmene samohlásky z „e“ na „o“. Takýto posun a zmena je v slovenských nárečiach bežný jav, ktorý môžeme vidieť v slovách ako napríklad: hrbáč – harbač (šar.), mudrc – muderec (šar.), vŕba – verba (šar.), mrkva – marchev (šar.), krčma – karčma (šar.), hraničiar – harničar (šar.), slzy – solzy (šar.), atď. Samohláska sa taktiež často stráca ako v prípade „hrom“ a „hrmieť“, takže keď počuť hrom tak „hrmí“ („o“ sa stráca), čo po šarišsky povieme, že hermi (mení sa na „e“ a mení sa i pozícia samohlásky).

Hromy a blesky boli odjakživa vnímané ako boží hnev, besnenie živlov vzbudzovalo hrôzu a pokoru. Hrom bol jedným z významných symbolov božstiev Germánov (rozumej Slovanov), dokonca takým významným, že sa stal nositeľom ich mena. Vo východoslovenských nárečiach sa pre slovo hrmieť používa výraz hermic, keď hrmí tak hermí, a hrmavica je hermavica, chorvátsky grmavica. Ten, kto spôsobuje hrmavicu je hromiak či hermiak (šar.) a Hromiak je dokonca meno, ktoré sa vyskytuje len na území Slovenska.

Samotný pôvodca hromu sa dochoval na našom území v podobe veľkého množstva priezvísk všetkých nárečových skupín Slovenska, takže okrem priezviska Hromiak, Hromjak tu máme Hromnik, Hrmel, Hrmo, Harman, Harmaniak, Harmaček, Harmančin, Harmadi, Harmady, Harmanský, Harmanovský, Harmat, Harmath, Harmati, Harmaty, Harmatta, Harmatha, Harmanc, Harmanec, Harmar, Harmoš, Harmaňoš, Harmáček, Harmák, Harmecký, Harmečko, Harmečný, Harminc, Harmoci, Herman, Hermanovský, Hermanský, Hermaňák, Hermánek, Hermely, Hermel, Hermiak.

Hrman (od hrmieť), či Hromjak znamená to isté čo Herman, či Hermjak. Herman je teda len jednou z nárečových variant označenia pôvodcu hromu (Hrman – Harman – Herman). S písmenom G na začiatku sa na Slovensku vyskytujú priezviská ako Grom, Grman (Grman – German), Greman, Groman, German, Germič či Gromoš (Grmič – Germič). V Poľsku sa vyskytuje prezvisko Germiak, v Srbsku Geremič, v Rusku je to celá plejáda mien, spomenim len zopár: Гром [Grom], Герм [Germ], Горм [Gorm], Громан [Groman], Громош [Gromoš], Громенко [Gromenko], Громов [Gromov], Громяк [Gromjak] atď.

V slovenčine sa v slovnej zásobe, v slovách vyjadrujúcich vzťah k nejakej činnosti či predmetu, už dnes nevyskytuje veľa slov končiacich na „–an“. V prevažnej miere však ide o slová veľmi staré, siahajúce až do čias Germánov. Sú to slová ako: krajan, župan, dvoran, mešťan, zeman, občan, živan (šar.), pijan, herman atď.

Zeman je veľmi dobrým príkladom, ktorý môžeme použiť pri skúmaní vývoja slova „herman“. Zeman nie je, ako by sa niekto mimo Slovenska nazdával, odvodené od slova ZE resp. ZEM a MAN, teda muž zeme, vlastník tejto zeme, ale ide o ZEM-AN, kde „–an“ je prípona vyjadrujúca osobu – človeka svojím postavením v priamom vzťahu k slovnému základu ZEM. Obdobne je to i v slovách kraj-an (kraj, oblasť), župa-an (župa, správna jednotka), dvor-an (dvor, priestor), mešť-an (mesto), obč-an (obec), živa-an (živý, hravý, potmehúd – šar. ), pij-an (piť, napiť sa), hrm-an či herm-an (hrmieť).

Omnoho viac slov s príponou „–an“ sa zachovalo v slovenských menách a priezviskách, z ktorých mnohé, vzhľadom na súčasnú spisovnú slovenčinu, znejú nespisovne, no na druhej strane sú jasným dôkazom hojnejšieho využívania koncovky „–an“ v minulosti (Truban, Stražan, Seman, Golian, Turčan, atď.). Mimo Slovenska sa vyskytuje v menách na území bývalej Juhoslávie – Goran, Dragan, Slobodan atď. V chorvátčine pomocou prípony „–an“ vyjadrujeme prídavné mená ako važan (dôležitý), vjeran (verný), zabavan (zábavný), zaštitan (ochranný), zlatan (zlatý), hladan (chladný), mališan (chlapček), mastan (mastný), mračan (temný, tmavý), strašan (strašný), rodan (rodný), ogroman (obrovský, ohromný). Koncovku „-an“ má i najvyšší germánsky boh Vodan známy i pod menami Wodan, Voden, Woden, Wotan, Wuotan ¹, ktorému zodpovedá severský Ódin i longobardský Godan.

Zaujímavý pôvod mena Germán ponúka Tacitus, ktorý uvádza [Tacitus, kap.2]:

…naproti tomu názov Germánia je údajne nový, daný len nedávno, pretože tí, ktorí prví prekročili Rýn a zahnali Galov, dnešní Tungri, si vtedy hovorili Germáni. Toto meno kedysi patriace jednému kmeňu, nie celému národu, postupne prevládlo, takže menom Germáni sa najprv označovali všetci porazení, myslím, že zo strachu, a skoro si tak hovorili i oni sami.

Tacitus sa netají neistotou v pôvode mena German, pričom predpokladá, že pochádza od názvu kmeňa menom Tungri. Tungri je však ich dnešný názov (v čase Tacita), pričom kedysi, keď predkovia Tungrov prekročili Rýn, si Tungri hovorili Germáni.

Pomenovanie Tungri vypustením počiatočného „T“, sa zmení na „Ungri“. Tacitov zápis „Tungri“ mohol vzniknúť nesprávnym zápisom fonetického „Ungri“, z dôrazom na samohlásku „U“ (ako „TU“, či „DU“ – Dungri). Títo Tungri – Uhri  nielenže boli Germáni, ale ako naznačuje Tacitus, pomenovanie Germán pochádza priamo od nich. Uhri (Ungri) boli uctievačmi boha hromu (gromu), ktorého symbolicky stvárňoval živočích – úhor, vodný tvor -Vodan, alebo vodný had (gad) – Godan, ktorý medzi Rimanmi je nazývaný Mercury². Gréci tomuto Mercuriovi hovorili Hermes, čo v slovanských jazykoch TYP-G čítame ako Germes, teda Germán. Hrom dal Uhrom (Ugrom, Ugromanom) i iné pomenovanie, v tvare Grom – Groman (Germán). Z toho uhla pohľadu „Dungri“ v zmysle „duniaci“ (od hromu) má svoje opodstatnenie v mene Germán a zároveň vytvára logické prepojenie s „Ungri“. Pravdepodobný vzťah medzi menom Tungri a Ungri dokladá rieka Angara, ktorá leží zhruba v oblasti pôvodu slovanskej haploskupiny R1a. Rieka vyteká z Bajkalského jazera, pričom jej dolný tok sa kedysi nazýval Horná Tunguzka. Základy tvarov „tunguz“ a „angar“ majú zjavne rozdiel len v počiatočnom „t“ (tunguz–angar, Tungri-Ungri).

Že Uhri boli naozaj Germáni nepriamo potvrdzuje Salzburgská doska. Tu v útrobách Mníchovho vrchu (Mönchsberg) sa nachádzajú katakomby, kde v jednom z výklenkov sa nachádza pamätná tabuľa, na ktorej stojí:

ANNO DOMINI CCCC LXXVII ODOACER REX RHUTENORUM GEPPIDI GOTHI UNGARI ET HERULI CONTRA ECCLESIAM DEI SEVIENTES BEATUM MAXIMU CUM SOCIIS SUIS QUINQUA GINTA IN HOC SPELEO LATITANTIBUS OB CONFESSIONEM FIDEI TRUCIDATOS PRECIPITARUNT NORICORUM QUOQUE PROVINCIAM FERRO ET IGNE DEMOLITI SUNT. Voľný preklad tejto dosky znie: „Roku Pána 477 Odoaker, kráľ Rhuténskych Gepidov, Gótov, Uhrov a Herulov, (vo vojne) proti cirkvi Božej, blaženého Maxima a jeho päťdesiatich druhov, pre vyznávanie viery v tejto skrytej jaskyni zabil, vyhodil ich, aj provinciu Norikum mečom a ohňom spustošil.

Doska vypovedá jednak o tom, že Uhri boli v strednej Európe už v roku 477 a jednak dáva do jednej skupiny Uhrov spolu s Gepidmi, Gótmi a Herulami, ktorí boli podľa oficiálneho historického výkladu Germáni. Z toho logicky vyplýva, že Germáni museli byť i Uhri. Zároveň sú však všetky štyri kmene nazývané ako Rhuténske. Rhuténi mali rovnako ako Uhri mnoho variant zápisu, sú známi i ako Rutheni, Raséni, Rusíni, Rugi, Rusi. Základom všetkých uvedených tvarov tvorí časť „RUS“,  „RAS“, ktorú vnímame v spojení s červenou farbou (rusá), čo je typickou farbou ohňa, draka a teda i hromu (blesku).

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúce časti:

Pôvod Slovenov – Slovákov I.
Pôvod Slovenov – Slovákov II.
Pôvod Slovenov – Slovákov III.

1. Elizabeth Hallam, Bohové a bohyně, Knižný klub a balios, Praha 1998, str. 26

2. PAUL THE DEACON, Historv of the Lanqobards, translated by William Dudley foulke, ll.d., Cornell University Library, published by the department of history, University of Pennsylvania, Philadelphia, 1907, Chapter IX

Kmene Suebov

Najznámejšími Suébeskymi (Slávskymi) kmeňmi boli Markomani a Quadi, ktoré sa do dejín zapísali hlavne v súvislosti s dlhoročnými vojnami s Rimanmi. Quadi obývali územie približne dnešného západného a stredného Slovenska, t.j. územie, ktoré dodnes nesie staroveké meno „Sláv“ (Suav, Suev, Sueb) – Slovensko, pričom Quadi v neskoršom období, boli nazývaní ako i stotožňovaní s menom Sueb.

Na východ od Quádov, na území dnešnej Moravy a severného Rakúska, sídlili Marcomani. Meno Markomanov má slovný základ MAR rovnako ako nesie územie, ktoré obývali – MARava. Tvar MAR sa nachádza i v latinskom Marus, ktorý sa v latinčine používal pre označenie rieky alebo územia Moravy (Marava). Zvyšok mena, slovo coman, je identický s latinským coma – vlasy, či comans – vlasatý, čo smeruje k možnej variante mena „vlasatí Mari“, respektíve „vlasatí“ obývajúci povodie rieky Marava. Ako ešte uvidíme, význam „vlasatý“ nie je náhodný ani samoúčelný.

Mavro Orbini v krajine Markomanov spomína vztýčený kameň, na ktorom bolo vytesané¹:

STYN OUUY UKLOPYEN BYLIE JESTI MERA SGODE, KRUKOUUYE NASS MARKOMAN. I BRETE SLAVNOV, LYTOU BOYA NASGA… MARKOMAN PROYDE. NI SLAUNOU… STYN… POKOY… LYTH V VIKA

Text je písaný latinkou, ktorá v tých časoch absolútne nezodpovedala slovenskej (slovanskej) výslovnosti, preto niektoré slová sú ťažšie čitateľné, no napriek tomu je zjavné, že ide o text slovenský (slovanský). Voľný preklad do dnešnej slovenčiny by znel približne takto: Tento pamätník bol vyzdvihnutý (vztýčený), po vzájomnej dohode medzi nami Markomanmi a bratmi Slavenmi, po rokoch bojov naších. Markoman prejde (príde, usadí sa?). Pamätník bol vztýčený nie kvôli sláve, ale ako symbol mieru (medzi nami) na veky vekov.

Z textu zreteľne vyplýva, že text na kameň vyryli samotní Markomani, čo je možné zistiť na základe slov NASS MARKOMAN (nás Markomanov). V texte okrem Markomanov nachádzame ďalší kmeň menom SLAVNI, konkrétne ide o slovné spojenie „I BRETE SLAVNOV“, ktoré do dnešnej spisovnej slovenčiny preložíme ako „I BRATOV SLAVENOV“, z čoho je zrejmá historicky súbežná existencia Markomanov a Slavnov, ktorých meno sa v záznamoch vyskytuje i ako Suebi, Suevi, Suavi.

Tacitus pri vymenúvaní okolitých germánskych kmeňov vypovedá, že ďalej kryjú chrbát Markomanom a Quádom Marsigni, Osi a Búri. Marsigni a Buri pripomínajú svojou rečou a svojimi zvykmi Suebov, galský jazyk usvedčuje Kotínov a Osov, že nie sú Germáni, rovnako ako okolnosť, že znášajú poplatky. Tieto poplatky im ako cudzincom ukladajú jednak Sarmati, jednak Quádi. Kotíni dolujú železo, aby bola ich hanba ešte väčšia. A všetky tieto kmene sa len v malej miere usadili na zoranej rovine, inak v hvozdoch a na vrcholkoch hôr. (Tacitus, 43. kap.)²

Tacitovi Buri v konfrontácii s vojenskou pochodovou mapou z 13. storočia – Tabula Peutingeriana, by sa mali nachádzať niekde v pridunajskej oblasti Matry, v oblasti, ktorej dnes Maďari hovoria Boršoň (od slovenského „bor“ – borovicový les). Marsigni majú rovnako ako Markomani zložené meno z dvoch častí, z „mar“ a „signi“. „Sign“ je snáď odvodené od latinského signo, čo znamená značiť, vyryť, dávať znamenie; takže Marsigni mohli byť „marou označení“, alebo „Tí v znamení Mary“, avšak črtá sa tu i iný variant. Ich sídla boli snáď buď niekde v oblasti Matry (Matrsigni), alebo v povodí rieky Muráň, ktorej základ tvorí tvar MUR (Mursigni). Muráň sa vlieva do rieky Slaná a tá ústi do Tisy, ktorá bola v „období Germánov“ skôr rozsiahlou močaristo-jazernou oblasťou ako riekou. Táto močaristá oblasť bola z druhej strany lemovaná pohorím Maramureš, kde opäť nachádzame slovné tvary MAR-MUR. Kotíni pravdepodobne sídlili v oblasti horného toku riek Slaná a Hornád, kde boli bohaté ložiská železa a východne od nich boli už teritóriá slovanských Sarmatov.

V 9. storočí Bavorský geograf v diele Descriptio civitatum et regionum ad septemtrionalem plagam Danubii spomína severne nad Dunajom krajinu, ktorú obývajú Marhari. V nej sa podľa neho nachádzalo 11 miest. Druhú „Moravu“ obývali Merehani, ktorí mali 30 miest³. Marharov ako aj Merehanov dnešní historici svorne považujú za Moravanov. Pomenovanie Marhari a Merehani, ako i ich sídla však vysvetliť nevedia.

Merehani ako i Marhari majú taktiež rovnaký základ MER – MAR smerujúci k Marave a Moravanom, pričom obidva tieto kmene sú akoby analógiou germánskych Markomanov a Marsignov. Bolo by príliš odvážne uvažovať o nich ako o kmeňoch identických, zaznamenaných buď v rôznych časových obdobiach, alebo jazykovo odlišnými kronikármi s príslovečným stupňom jazykovej deformity?

Merehani sú na starších mapách umiestňovaní do oblasti dnešnej českej Moravy a západného Slovenska, takže na základe sídiel by sme ich mohli stotožniť s Markomanmi. Avšak Markomanom lepšie a výstižnejšie zodpovedá tvar Marhari. Je možné, že Bavorský geograf latinský tvar comans – vlasatý nahradil iným slovom pre vlasy, tvarom „har, hari“! Har tvorí základ mena starovekých Áriov (s prídychom Háriov), nositeľov slovanskej haploskupiny R1a, ktorí z Ruskej roviny prenikli do Indie. V Indii pojem „HAR“ pretrval v rôznych podobách do súčasnosti. Jeden z nich – tvar „Hara“, v súčasnom hinduizme označuje ďalšie meno vlasatého indického boha Šivu. Tento starobylý tvar „hari“ (vlasatý) sa migračnou vlnou Germánov (rozumej Slovanov) dostal i do nemčiny v podobe slova  haar, ktorý prekladáme ako vlas, vlasy, chlp, chlpy, srsť a výraz haarig ako vlasatý. Markomani ako vlasatí Mari (Moravania) boli takto nazývaní Rimanmi v latinčine (Marcomani), pričom sami sebe v jazyku Árijskom si hovorili Marhari, t.j rovnako ako v latinskom preklade – „vlasatí Mari“.

Kmeň Merehanov by sme analogicky mohli stotožniť s kmeňom Marsignov. Kmeň menom Merehani, singulár Merehan, je napodiv identický s ďalším menom hinduistického božstva menom Murugan, resp. Muruhan (TYP H). Murugan bol synom už spomínaného hinduistického vlasatého boha Šivu (Hara), ktorý je známy i pod menom Skandu. No a tento hinduistický boh Skandu dal zjavne pomenovanie severnej časti Árijskej (slovanskej) Germánie – Skandinávii (Škandinávia).

V menách „Murugan“ a „Merehan“ je zhoda vo všetkých štyroch spoluhláskach, vrátane koncovky, jediný rozdiel je zámena samohlásky „-u“ za „-e“. Ide o takú zhodu, že o totožnosti týchto dvoch výrazov len ťažko možno pochybovať. Merehani, resp. Meregani vykazujú taktiež vysokú zhodu s menom Mar(s)igni. Bez „s“ sú to Marigni, odkiaľ je len už krôčik k Meregni, Merehani.

Tacitus ďalej uvádza (Tacitus, 43. kap.)²:

Suebskou zemou prechádzajú a delí ju na dve časti súvislý horský hrebeň, za ktorým je usadených veľmi veľa kmeňov, z nich najväčšiu rozlohu zaberajú Lugi rozdelení na viac obcí. Postačí, keď vymenujem najmocnejšie: Harios, Helveconas, Manimos, Helisios, Nahanarvalos.

Týmto súvislým horským hrebeňom sú Beskydy, Jeseníky až po Krkonoše. Za horským pásmom sídlili Lugi v análoch zaznamenaní i ako Lygii, či Ligii, atď. Lugi či Ligi je latinským zápisom skomolené pôvodné Ľachi (G→CH). Ľachi sú dodnes žijúca etnická skupina sídliaca na juhovýchode Poľska, v okolí mesta Nový Sonč, avšak menom Ľachi boli v rôznych časových obdobiach označovaní všeobecne Poliaci. V tomto duchu sa vyjadruje i Nestor, ktorý uvádza, že dunajskí Sloveni, usadiaci sa pri Visle sa nazvali Ljachmi a od tých Ljachov vzišli Poľania, Pomorania, Mazovčania a tiež Lutiči. Z Tacitovho zoznamu najmocnejších kmeňov je možné jeden z nich identifikovať s vysokou presnosťou – kmeň Helisios, ktorý je identický s územím Haliče.

Meno kmeňa Harios je identické s menom Marhari, ktoré je v tomto prípade zaznamenané bez predpony MAR. Aj táto skutočnosť pomerne zreteľne naznačuje, že tvar Mar-hari je meno zložené z dvoch slov, rovnako ako Marcomani. Kmeň Harios zaradiť toponymicky nad Karpaty (Beskydy) sa na prvý pohľad zdá byť rébusom, avšak ak budeme brať do úvahy určitú možnú jazykovú deformáciu, tak miernym prípustným derivátom tvaru „harios“ môže byť slovo „uharios“. Tento nachádzame v mene staroruského mesta Угровеск, Угровск (Uhrovesk, Uhrovsk), ktoré sa nachádzalo v ústi rieky Uher (dnes rieka Uherka,  Węgierka pol.) do rieky Západný Bug (dnes juhovýchodné Poľsko). Germánskych „Uharov“ (Harios) neskôr nachádzame i na našom území ako historicky známych Uhrov (Maruhari?).

Germánski Venedi pomiešaní so Sarmatmi sídlili v susedstve Suevskych (Slávskych) Ľachov. Ich tesná blízkosť spôsobila spoločný politický vývoj, snáď i vzájomné premiešanie a z hľadiska histórie pravdepodobne i vznik nového germánskeho zoskupenia menom Vandali. Tacitus podrobne vymenúva veľké množstvo germánskych kmeňov, no na niektoré zjavne zabudol. Popri iných nespomína práve veľký kmeň Vandalov. Takáto zábudlivosť je zarážajúca, pokiaľ sa budeme držať historickej šablóny.

Mavro Orbini k tomuto píše pomerne jednoznačne a Vandalov označuje ako Poliakov ⁴. Ďalej uvádza, že …Slovania, ktorí odišli na sever sa tak rýchlo rozmnožili, že vyplnili Veľké Poľsko, Sliezko i Vandaliu, to jest Poľsko na rieke Vandal, ktorá sa teraz nazýva Vislou. Vyplnili taktiež Pomoransko, Kašubsko i tú časť pobrežia Germánskeho mora, kde sa teraz nachádza Marka Lübeck i Rostok, tesne pri Vestfalsku, i začali sa nazývať rôzne, v závislosti od miesta kde žili…⁵

Píše taktiež, že: ⁴…Markomani boli Vandalmi, čiže Slovanmi, ako píše Albert Kranc v predslove k „Saksonii“, rovnako píše i Suffrid Petri vo svojej druhej knihe. Slovanským plemenom, ako označuje Volfgang Lacius, boli i Quádi, ktorí sa oddelili od ostatných Vandalov.

Orbiniho „vývojová genéza“ je síce mierne odlišná ako v prípade Nestora, no v princípe potvrdzuje prepojenosť Vandalov, Markomanov a Quádov. Meno Vandalov podľa neho pochádza od ich kráľa menom Vandal, ktorý žil v čase patriarcha Josifa, a vládol  počas 40 rokov a meno, ktoré v tom čase vzniklo, to je meno Vandalov čiže Venedov⁶. No a tu dáva rovnítko medzi Vandalov a Venedov (Venetti).

Je pravdepodobné, že germánski Vandali sú v Tacitovej Germánii zaznamenaní ešte samostatne ako Venetti a Ľachi (Lygii). V prospech tohto jednoznačne svedčí Niederleho analytický prvok: „zhodnosť sídel ako i mena“. Vened a Vandal majú zjavne zhodný základ VEND – VAND s odlišnou koncovkou. No a do schémy zapadá i meno ďalšieho suebskeho kmeňa o ktrom Paulus Diaconus⁷, (8. stor.) vypovedá, že Langobardi boli najprv nazývaní Winnili, neskôr Langobardi, podľa popisu dĺžky ich brady nedotknutej nožom…

Longobardi boli teda pôvodne Winnili, čo je nápadne zhodné s menom Vandali (Vindili). Longobardi mali vysokú podobnosť materiálnej kultúry s Quádmi sídliacimi na území západného Slovenska odkiaľ v 2. storočí vpadli do Panónie a v 6. storočí obsadili oblasť severného Talianska, kde vzniklo neskoršie Lombardsko. Na východ od týchto Lobardských „Venedov-Vandalov-Winnilov“ sa nachádzalo a dodnes nachádza rovnomenné územie nesúce inú variantu tohto mena – Veneto (tal.), po našom (B-V) Benátky.

Longobardi boli Germáni, rovnako ako i Venedi-Vandali, a rovnako sa jedni vedľa druhých ocitajú na severe Talianska. Máme zhodné meno, pôvod a zhodné územia. Podobnosť to isto nebude náhodná. A k tomu môžeme pridať ešte niečo. Talianom na severe sa hovorilo tiež Vlachi, Poliaci dodnes nazývajú Taliansko Włochy, alebo Republika Włoska. Meno germánskeho kemňa Ľachi (Lygi) po miernej úprave (vloženie písmena V na začiatok mena) znie identicky – Vlachi. Koniec-koncov samotní Poliaci svojej krajine hovoria Polska, kde často vyskytujúcou sa zámenou (P→V) dostaneme Volska, teda Voloska.

Pod etnonymom Wołoch bolo v histórii množstvo rôznorodých spoločenstiev. V 12. storočí sú ako Wolchovia opisovaní kočovní Kumáni, taký pôvod mal i Asen I., vládca stredovekého Bulharska (po správnosti „kráľovstva Bulharov a Valachov“). V 17. storočí v Slavónsku i na Slovensku etnonym „valach“ označoval zároveň horských pastierov, ako i emigrantov z juhu, a týmto termínom sa taktiež označovali i Srbi ⁸ a už spomínaní Taliani.

Čo je nanajvýš zaujímavé, všetci títo „Valasi“ (Ľachi), aj keď v rôznych časových obdobiach, doslova obkolesovali centrálne územie Slovenov (neskoršie Uhorsko), z ktorého podľa Nestora vzišli Slovania⁹. Na severe boli Ľachi (Vlachi, Poliaci), na východe Kumáni, na juhovýchode bolo Valašsko (dnešné Rumunsko), hneď vedľa sídlili Srbi, na juhozápade Włochy (Taliansko) a na západe Valšasko (Morava). Celému tomuto spektru akúsi vyššiu pointu ponúka samotné slovo Valach, valšský; čo je zreteľne odvodené od slovanského slova volos, vlas; ktorému v latinčine zodpovedajú coma, comans (Kumáni). V najstaršom dravidskom jazyku, tamilčine, ktorá vykazuje vysoké spoločné rysy so slovenčinou; „husté, zapletené vlasy“, „vlasy zapletené do vrkoča“, alebo „veľký chumáč vlasov“; teda dlhé vlasy, čiže vlasatý, vyjadríme slovom veni [vēņi]¹⁰ ako Venetti, Venedi, Vandali, či Winnili ale i Vengri (Harios) v našich končinách známi ako Uhri.

Varianty „vlasatých“ zaujímavo zastrešuje latinský výraz vulgus či volgus čo je zjavne skomolený tvar „valach“. Slovo vulgus (volgus) značí pospolitý ľud, ale i nízky ľud-dav, bedač, ako i pomenovanie pre prostých vojakov, či mužstvo. Do anglického jazyka sa latinské comāns (vlasatý), v tvare commons dostalo v rovnakom význame ako latinské vulgus, teda ako ľud, obyčajní ľudia, občina, prostý ľud. Obe tieto slová spája dokopy latinsko-slovanský pojem vlasatý, čo bola zjavne charakteristická črta širokých vrstiev pôvodného európskeho obyvateľstva rozprávajúceho slovanskými nárečiami.

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúce časti:

Pôvod Slovenov – Slovákov I.
Pôvod Slovenov – Slovákov II.

Literatúra:

1. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа гр., Москва 2010, str. 164, 128

2. Tacitus, Z dejín císařského Říma, Svoboda 1976

3. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 154

4. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа гр., Москва 2010, str. 164, 128

5. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str.152

6. Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str. 145

7. PAUL THE DEACON, Historv of the Lanqobards, translated by William Dudley foulke, ll.d., Cornell University Library, published by the department of history, University of Pennsylvania, Philadelphia, 1907, Chapter IX

8. Hammel, E. A. and Kenneth W. Wachter, 1995, The Slavonian Census of 1698

9. Повесть временных лет, Часть I., Публикуется в переводе Д.С.Лихачева.

10. Dr. Cyril A. Hromník, SLOVENI: UNDE ORTI ESTIS? SLOVÁCI, KDE SÚ VAŠE KORENE?

Slávi, Sloveni – najväčšie germánske plemeno.

Pred údajným príchodom Slovenov na naše územia, krajinu obývali Germáni. Germáni sú striktne spájaní so súčasnými Nemcami, čo je čiastočne pravda, Nemci sú naozaj potomkovia historických Germánov, avšak nielen oni. Problémom sú nesprávne nastavené pojmy, ktoré boli zámerne devalvované.

Germánov a ich kmeňové rozloženie v Európe pomerne detailne opísal rímsky senátor, právnik a historik Publius Cornelius Tacitus (* asi  55 – asi 117 n.l.).¹ Pozdĺž rieky Rýn od jej prameňa po ústie, v širšom páse, vymenúva veľké množstvo väčších i menších germánskych kmeňov, za ktorými smerom na východ nasleduje jedna veľká germánska skupina menom Suebi. Tacitus o nich hovorí (38. kap):¹

Teraz musím prehovoriť o Sueboch. Nie je to jediný národ ako Chatti alebo Tencteri, pretože zaberajú väčšiu časť Germánie a delia sa na menšie kmene s vlastným menom, avšak všetci dohromady si hovoria Suebi.

Následne uvádza mená kmeňov patriacich k Suebom: Semnoni, Longobardi, Reudigni, Aviones, Anglii, Varini, Eudoses, Suardones, Nuithones. Pozdĺž Dunaja umiestňuje suébskych Hermundurov, Naristov, Markomanov a Quádov. V horách sídlili Marsigni a Buri, z druhej strany Karpát (smerom na sever) sa nachádzalo množstvo suebskych kmeňov spomedzi ktorých najvýznamnejší boli Lugii. Tí sa delili na kmene menom Harios, Helveconas, Manimos, Helisios, Nahanarvalos. Na sever ďalej vládli Gotones, Rugii a Lemovii. Ku Germánom radí ešte Venettov sídliacich na svereovýchode Germánie, kmene Peucinov, ktorým niektorí hovoria Bastarnas, a Fennov, o ktorých píše (46. kap.):¹

Som na rozpakoch, či mám národy Peucinov, Venettov, a Fennov počítať ku Germánom alebo k Sarmatom. Peucíni ovšem, ktorým niektorí hovoria Bastarni, pripomínajú jazykom, spôsobom života, typom sídlišť a stavbou domov Germánov. Všetci sú špinaví a ich predáci tupí a ľahostajní. Miešajú sa so Sarmatmi a to im dáva všeličo na ohyzdnosti.

Niederle spája pôvod Slovanov práve s týmito Venettmi, ktorí sú špinaví a ich predáci tupí a ľahostajní. Naozaj mimoriadne povzbudivý pôvod. O Venedoch Niederle doslova uvádza, že s týmto menom Slovania vstupujú poprvé do histórie.² Ďalej uvádza: časť bádateľov sa na základe Tacitovho opisu rozhodli zaradiť týchto Venedov medzi kmene germánske, ale všetky tieto názory a pochybnosti, ktoré k takémuto tvrdeniu viedli sú nesprávne a slovanskosť zakarpatských Venedov je nepopierateľná. Ako dôkazový argument uvádza zhodu ich sídiel medzi Baltom, Karpatami a Vislou, v ktorých sa zakrátko objavujú Slovania pod terajším svojim menom, ako i meno samotné, ktoré sa celú ďalšiu históriu udržalo až do dnešných dní v ústach susedných Nemcov ako označenie Slovanov.³ Všeobecne známym faktom je, že Nemci ešte donedávna hovorili Slovanom na východ od nich Wenden, Winden, avšak je potrebné brať do úvahy, že takto Slovanom hovorili oni a nie Rimania za čias Tacita.

Je zaujímavé, a  pre Niederleho zároveň typické, že Tacitov tvar Venett spája so súčasným pomenovaním Wenden, Winden; avšak na druhej strane tvar Venet, ktorým sú označovaní adriatickí Veneti, vysvetľuje ako náhodnú skomoleninu a doslova prezentuje, že adriatickí Veneti (Benátčania) nemajú so slovanstvom nič spoločné.⁴ Rovnakým spôsobom vylučuje spojitosť slovanských Venedov s Indmi⁵. V oboch prípadoch vytvára krkolomné konštrukcie na obhájenie svojich predstáv, ktoré v princípe vypovedajú o tom, že Venedi na severovýchode sú síce Slovania, ktorí majú s ostatnými Venetmi a Indmi spoločné meno, ale v princípe nemajú nič viac spoločné. Inak povedané, Venedi na severovýchode musia byť za každú cenu Slovania, pretože inak by sa za predkami Slovanov bolo nevyhnutné „pozrieť“ inde a to zjavne nebolo žiaduce. Slovania už  v 8. storočí  zaberali tak obrovské územia Európy, že ich novodobí tvorcovia dejín nemohli v 2. storočí len tak niekde „zašiť“.

Zhodu sídiel a zároveň zhodu mena v duchu Niederleho argumentácie majú však i iné germánske kmene, konkrétne už spomínané obrovské kmeňové zoskupenie Suebov. Suebi tvorili jadro Germánov a čo je zaujímavé, ich územie bolo už za čias Tacita identické s územím, na ktorom približne v 8. storočí sídlili takzvaní Západní Slovania (mapa). Vzhľadom na fakt, že genetické výskumy jednoznačne vypovedajú o minimálnom pohybe etník na našom území za posledných 10 000 rokov⁶, je zjavne nevyhnutné uvažovať o Sueboch, ako o Západných Slovanoch a okrem genetiky a zhodnosti sídel hľadať i zhodnosti v kmeňovom názvosloví Suebov. A to naozaj jestvuje!

Meno Sueb Česi prekladajú ako Suebové, Svébové latinský text pozná výraz Suebi, v anglickom preklade nájdeme slovo Suevi. Do slovenčiny je pomenovanie tohto veľkého národa prekladané ako Svébi. Rozdiel v názvoch Suebi a Suevi je v zámene písmen B a V. Táto zámena nie je ničím ojedinelá a vyskytuje sa v pomerne veľkom množstve slov, ako napríklad Dānuvius – Dānubius, Velehrad – Belehrad, Vulgarii (Bavorský geograf) – Bulgari (българин – Bulhar), Vratislaburgium – Bratislava, Frýgovia – Brigovia (Trácky kmeň), al-Abar – Avar, Venezia – Benátky (Benecia), S(a)klaba – Sklavi, Byzancia – Vizantia, Servia – Serbia, šabľa – šavle (čes.), Wallachi – Blachi, vojak (vojín – čes., воин – rus.) – boj, bojak, bojovník (боец [bojec] – rus., bojar)  ale i farba – barva (čes.), kde F sa mení na B a naopak, B na V atď.

Suebi sú na území Slovenska opisovaní ešte v 5. storočí⁷. Na ich čele v roku 468 stál suébsky kráľ Hunimund opisovaný ako Hunimundus Suavorum dux. Meno „Suavi“ používa pre Suebov i Jordanes⁸,  čo svedčí o aktívnom používaní tvaru „Suev“ – „Suav“ na našom území. Obe tvary „Suev“ i „Suav“ sa zdajú stále na prvý pohľad cudzie, avšak musíme ich vnímať z hľadiska našich jazykov – nárečí Slovenov.

No a nárečia na území Moravy a Slovenska (napr. Záhorie, Novohrad) si do dnešných čias uchovali špecifickú výrazovú črtu, ktorou je zámena spoluhlásky „-l“ za „-u“ (ų). Táto zámena však nie je uplatnená plošne, týka sa len určitej škály slov, takže napríklad Záhoráci poznajú nielen dųaň (dlaň), ųavica (lavica), škoųa (škola), ale i chvíla, košela, strela, ladvina, ležat, páleňica atď. V nárečí na Záhorí je spoluhláska ų bilabiálna, úžinová, trená, znelá. Pri jej artikulácii je jazyk vzadu hore ako pri hláske u, ale trocha vyššie, bližšie k stredu. Pery sú zaokrúhlené a medzi nimi ostáva malý otvor. Pri artikulácii sa pery priblížia k sebe, ale sa nedotknú a vzdušný prúd sa otrie o pery a vychádza úžinou medzi nimi von ⁹.

Spoluhláska ų (zjednodušene možno čítať aj ako -u) sa používa napríklad v slovách ako: chųap (chlap), mųácit (mlácit), kųát (klát), kųást (klást), mųáka (mláka) atď. Ale i v slovách suníčko (slniečko), sunko (slnko), sųabina (slabina), sųobodňák (slobodňák), sųopat (slopať-piť), sųovenskí (slovenskí), Suevi – Suebi (Slevi – Slebi), Suobeni – Suoveni (Slobeni – Sloveni).

Zámena „u“ za „l“ však nie je špecifikom iba západoslovenských nárečí. V roku 1842 Janko Kalinčiak napísal do Prostonárodného zborníka povesť „Zlý brat“ v podnárečí liptovskom ¹⁰. V povesti nachádzame slová ako mau (mal), dau (dal), dorástou (dorástol), volau (volal), odpoviedau (odpovedal), pokrútiu (pokrútil), povedau (povedal), šiou (šiel), išou (išiel), zakričau (zakričal), atď. Obdobne Ján Botto zaznamenal žartovnú poviestku v nárečí „ako na Rimavskej doline hovoria“ (stredné Slovensko) ¹⁰. Aj tu nachádzame obdobné koncovky ako  bou (bol), vybrau (vybral), smieu (smial), prešou (prešiel), preplovau (preplával), vedeu (vedel), začau (začal), proseu (prosil), zatopeu (zatopil).

U→L nachádzame v nemalom počte i v chorvátčine. Chorvátske sunce je naše slnko, slnce; ale i ďalšie slová ako vuk (vlk), vučič (vĺča), vučica (vlčica), puž (plž, slimák), puzati (plaziť sa), put (pleť), puno (plno), pun (plný), puk (pluk), buha (blcha), vuna (vlna), dug (dlh), dugo (dlho), čun (čln), čovjek (človek), atď.

Poliaci okrem základnej latinskej abecedy poznajú niekoľko ďalších písmen, medzi ktoré patrí i „ł“. Toto poľské „ł“ sa vyslovuje ako neslabičné „u“ a nachádzame ho napríklad v slovách: ławka [uavka] (lavica), łąka [uonka] lúka, słoń [suoň] slon, słońce [suoňce] slnko, sława [suava] sláva, słowo [suovo] slovo, ale i Słowak [Suovak] Slovák, či słowacki [suovacki] slovenský, słowiański [suovieňski] slovanský.

Poľské suava, suovo i Suovak znie zhodne so Suev, Suav (Sueb). Z uvedeného je zjavné, že pomenovanie Suebi, Suevi, Suavi sa do súčasnej spisovnej slovenčiny prekladá nesprávne ako Svébi. Správny preklad mena Suevi, Suavi znie SLEVI, SLAVI! No a Slávi je meno, ktoré dodnes nesú Slavónci, Slovenci, Sloveni! Takže suébsky kráľ Hunimund opisovaný ako Hunimundus Suavorum dux, by sme správne (pomocou jazyka Suevov – dnešnej Záhoráčtiny) mali čítať ako Hunimundus Slavorum dux, teda Hunimundus Slovenský vládca (knieža).

Analýza Suebov ako Slávov, Slovenov nie je len čistá a zreteľná, ale v mnohých smeroch reálnejšia ako Niederleho „venedský“ pôvod Slovanov. Vypovedá o našom mene z pohľadu nášho, našich nárečí, čo je prirodzenejšie ako preberať meno Wenden, Winden, ktorým Slovanov označovali Nemci. Tacitus spomína Suebov, že sa delia na menšie kmene s vlastným menom. Ak sa na mená niektorých z týchto kmeňov pozrieme, zistíme, že aj tieto sa zhodujú s územnými názvami, ktoré sú vnímané ako slovanské a rovnako tieto územia teritoriálne zodpovedajú umiestneniu Suebskych (Slávskych) kmeňov podľa Tacita.

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúce časti:

Pôvod Slovenov – Slovákov I.

Literatúra:

1. Tacitus, Z dejín císařského Říma, Svoboda 1976

2. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 189

3. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 196-197

4. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 192

5. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 194

6. Vladimír Ferák, Čo hovorí DNA o genetických koreňoch slovenskej populácie?, Katedra molekulárnej biológie, Prírodovedecká fakulta UK a DNAtest, s.r.o., Bratislava, https://www.vedatechnika.sk/SK/VedaASpolocnost/NCPVaT/Stranky/CoHovoriDNAoGenetickychKorenochSlovenskejPopulacie.aspx

7. Ján Steinhübel – Nitrianske kniežatstvo, vydavateľstvo RAK, Bratislava 2004, str. 17

8. Patrick  J. Geary, Readings in medieval history, University of Toronto Press Incorporated 2010, str. 105-106

9. Konštantín Palkovič, Záhorácky slovník, Vydavateľstvo HEVI, s.r.o. 1997, str. 177

10. Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, zväzok II, Tatran, Bratislava 1974, str. 223, 297, 157

Tento text je voľným prekladom časti knihy “Árijské národy na priestore Eurázie“, od autorov Anatolija Kľosova a Konstantina Penzeva.

Staroveké migrácie haploskupiny R1a.

Staroveké stopy haploskupiny R1a sa objavujú pred 20 tisíc rokmi v severnej Číne. História výskumu sa začala odvíjať v roku 2007, kedy sa austrálsky profesor-antropológ Alan Bittls obrátil na jedného z autorov tejto knihy s oznamom, že jeho kolegami bolo nájdené v severnej Číne, provincii Gansu (národnosti Bonan, Dongxiang i Sala) a v provincii Liaoning (národnosti Hui) neobyčajne vysoké množstvo haploskupiny R1a-M17, činiace od 18% do 32% všetkých mužov miestnych populácií. Profesor Bittls priložil publikáciu, v ktorej neboli haplotypy ani ich analýzy, iba percentuálne vyjadrenie výskytu u jednotlivých národností. V odpovedi na otázku dodatočne priložil aj samotné haplotypy, ktorých bolo spolu 31 v 5 markerových formátoch.

Každý, kto aspoň trochu rozumie haploskupinám, užasne nad týmto zoznamom. Obmena medzi číslami je v ňom kolosálna. Vec sa má tak, že pri takých 5-markerových haplotypoch jedna mutácia vzniká raz za 31 tisíc rokov. Tu na 31 haplotypoch je 99 mutácií, to znamená v priemere 0,639 mutácií na marker, čo značí, že spoločný predok týchto haplotypov žil približne pred 20 tisíc rokmi.

Nevieme, v akom čase sa nositelia haploskupiny R1a vypravili na svoju migráciu na západ, nevieme čo bolo príčinou tejto migrácie. Zvyčajne to je zapríčinené zmenou klímy, alebo agresívnosťou susedov. Tak či onak, nositelia haploskupiny R1a, ktorí po tisícročiach začnú sami seba nazývať Árijami (napokon ani toto nie je známe, my vieme že Árijami ich začali nazývať susedia, ako vieme i to, že nositelia R1a toľko čo prišli do Indie, nazvali územie, kde sa usídlili menom Arjavarta) v priebehu svojho mnohotisícročného postupu na západ preťali Tibet, potom Indiu z východu na západ. Tu sa na krátku chvíľu zastavíme a pozrieme sa na haplotypy haploskupiny R1a  v súčasnej Indii.

Ukazuje sa, že pozostávajú z dvoch typov – prvý je veľmi starý, s mnohými mutáciami so spoločným predkom približne pred 12 až 16 tisíc rokmi – to sú stopy po migráciách starovekých proto-Áriov. Zaujímavé je, že ich súčasní potomkovia žijú prevažne v džungliach a nenachádzame ich medzi elitou indickej spoločnosti. Druhá kategória -  to sú potomkovia legendárnych Árijov, ktorí prišli do Indie v polovici druhého tisícročia pred naším letopočtom, približne pred 3500 rokmi. Títo reprezentujú základné zloženie vyšších indických kást, kde reprezentácia nositeľov haploskupiny R1a, potomkov starovekých Árijov, dosahuje vo vyšších kastách 72 %. Ako sa títo dostali do Indie, rozpovieme neskôr.

Ostane potomkovia Árijov sa nenachádzajú len vo vyšších kastách. Ako bude vysvetlené nižšie, Árijovia, ktorí prišli do Indie prináležali k subkladu Z93 haploskupiny R1a, k takzvanej  juhovýchodnej vetve, ku ktorej patria ich potomkovia. Ukázalo sa, že nemálo týchto potomkov žije v dravidských populáciách. Napríklad v juhozápadnom indickom štáte Karnataka jestvujú skupiny obyvateľstva nazývané Lingajat a Vokkaliga, z ktorých 14 % (mužského obyvateľstva) vlastní haploskupinu R1a, subklad Z93. U skupiny 28 ľudí tejto skupiny boli definované 17-markerové haplotypy, v ktorých sa vyskytlo sumárne 134 mutácií od bázového haplotypu. Toto dáva 134/28/0,034 = 141 → 164 menovitých pokolení (25 rokov v každom), alebo 4100±540 rokov k spoločnému predkovi (s priemerom 0,28 mutácií na marker). Toto je v celku prijateľné obdobie pre migráciu Áriov do Indie, a umiestňuje spoločného predka týchto dravidov  haploskupiny R1a časovo do príchodu – alebo na Ural, alebo ešte skôr – na Ruskú rovinu.

Na západe Ruskej roviny nositelia tohto subkladu majú bázový haplotyp s vekom 4900 rokov (priemerne 0,33 mutacií na marker). Medzi týmito bázovými haplotypmi 2,85 mutácií (pokiaľ počítame bez zaokrúhlenia zobrazených v haplotypoch), čo umiestňuje ich spoločného predka do obdobia pred 5650 rokov. To sa prakticky zhoduje s datovaním R1a-Z93, nezávisle definovaným a rovnému 5600 rokov dozadu.

V Indii, ako už bolo povedané, sú haplotypy skupiny R1a pochádzajúce od oveľa starších predkov. V štáte Tamil Nadu na krajnom juhu Indie boli zostavené haplotypy skupiny R1a, z ktorých 90 % majú  svoj počiatok v subklade L342.2, vytvorenom približne pred 4900 rokmi v Európe i rovnako ďalej v nasledujúcom subklade L657. Mimochodom, ani baškirská, ani kirgizská vetva subkladu L342.2 v Južnej Indii sa nenachádzala. Samozrejme, hovoríme  nie o Baškircoch alebo Kirgizoch v Indii ako takých, ani o ich príchode ako etnika do Indie. Hovoríme o tom, že nositelia subkladu L342.2, ktorí odovzdali svoje Y-chromozómy budúcim Kirgizom a Baškircom, sa v Indii neobjavili. Zvyšných 10 % haplotypov R1a v štáte Tamil Nadu mali nezvyklé mutácie, nezodpovedajúce Z93 a vôbec ani európskemu pôvodu, svedčiace o ich veľkej starobylosti (priemerne 0,71 mutácií na marker v 17-markerových haplotypoch). Ich datovanie k spoločnému predkovi smeruje do obdobia pred 16400 rokov.

Druhá séria pochádzajúca z juhoindického štátu Andra Pradeš (národnosť Naikord, Andh a Pardhan) priniesla 0,46 mutácií na marker, alebo približne 7125 rokov siahajúcich k spoločnému predkovi. Avšak ich bázový (predkový) haplotyp uteká ďaleko od predkového haplotypu nedávnych „indoeurópskych“ Áriov s datovaním 4100 rokov dozadu, a práve na 4 mutácie v šiestich markeroch, čo rozdeľuje spoločných predkov takmer na 12 tisíc rokov a umiestňuje spoločného predka „árijskych“ i „avtochtonnych“ haplotypov do obdobia pred 11500 rokov. Obdobné pomery starobylosti haplotypov skupiny R1a sú i v Pakistane, kde popri „indoeurópskych“ haplotypoch s datovaním 4375±800 jestvuje staršia vetva s priemerným datovaním 7025 rokov (rovnako ako v Andra Pradeš), ktorá sa nachádza ďaleko stranou od „indoeurópskych“. Spoločný predok oboch vetiev žil nie menej ako pred 12 tisíc rokmi.

Tu treba zdôrazniť, že genetici, ktorí skúmali haploskupiny R1a v Indii sa dopustili množstva principiálnych chýb. Po prvé, používali chybné veličiny rýchlosti mutácií v haplotypoch, použitím smutne známej „populačnej konštanty“, ktorá nadsadzuje datovanie v priemere o 300%. Takýmto spôsobom namiesto 3500 rokov od spoločného predka Árijov v Indii dostali obdobie viac než 10 tisíc rokov. Našťastie k nositeľom najstarších haploskupín R1a v plemenách žijúcich v džungliach sa títo genetici nedostali a pokiaľ ich aj objavili, odhady nerobili, inak by v ich prípade datovaním dostali viac než 30 tisíc rokov. Krátko povedané, títo „odborníci“ prehlásili, že datovanie R1a v Indii, ktorá bola podľa nich staršia ako 10 tisíc rokov preukazuje, že haploskupina R1a vznikla v Indii a že akýsi „Áriji“ sú iba mýtom. S posledným uzáverom sa ochotne stotožňujú politicky angažovaní indickí historici, ktorí tvrdia, že Árijov si vymysleli Angličania, aby si efektívnejšie podmanili Indov.

Nezvyčajne staré haplotypy skupiny R1a majú súčasní Ujguri. Jednotlivé vetvy tejto haploskupiny vykazujú datovanie priemerne 6600 a 6950 rokov, takže sú ďaleko od európskych bázových haplotypov. Ide o staršie datované haploskupiny R1a v severnej Číne. My zatiaľ nevieme, kto kam migroval v týchto časoch. Nakoľko haplotypy „tamirských múmií“ nie sú určené, nevieme kto oni boli  - avtochtónne obyvateľstvo z Altaja, alebo „indoeurópania“, avšak okolnosti okolo nich sú čudné, pretože ich haplotypy neboli určené, alebo neboli zverejnené, hoci haploskupina bola stanovená na R1a.

Migračná vlna haploskupiny R1a. Oranžová zobrazuje  obdobie pred 20 až 6 tisíc rokmi.

Nositelia haploskupiny R1a nasmerovali svoju púť z Indie na západ, prešli cez Iránsku náhornú rovinu a prenikli do Anatólie. Nakoľko  budúci Áriji viedli aktívny život vo všetkých teritóriách, ktorými prechádzali, brázdili morské priestranstvá, obchodovali a viedli podľa všetkého aktívny prieskum tam, kam smerovali. Staroveké haplotypy haploskupiny R1a sa nachádzajú po obvode ich migračnej púte – ako sú napríklad Komorské ostrovy, Egypt a Blízky Východ s datovaním 6-7 tisíc rokov.

Pozrime sa na haplotypy skupiny R1a na Komorských ostrovoch. Samotné haplotypy boli prezentované v práci Msaidie S. (2011), no bez výpočtov. Komorské ostrovy sa nachádzajú medzi Madagaskarom a východným pobrežím Afriky, pri vchode do Mozambického prielivu. Ako oznamuje spomínaný článok, morské cesty na Komorské ostrovy sú známe zhruba 1500 rokov, vrátane obchodných ciest z územia súčasného Iránu. Článok prichádza k záveru, že na Komorských ostrovoch jestvuje skutočná genetická mozaika. Sem prišli etniká z troch svetových strán – zo západu, z východu a z juhu. Základné haploskupiny sú afrikánske 72 %, v podstate haploskupina E s podskupinami. Prítomná komorská haploskupina R1a, podľa všetkého pochádza z Iránu-Anatólie, to znamená, že máme možnosť vidieť haplotypy starovekých predkov, ktorí boli súčasťou starovekej migrácie R1a z východu do Európy.

Porovnajme bázový haplotyp haploskupiny R1a z Ruskej roviny v 17-markerovom formáte s komorským. Pokiaľ európsky výber haplotypov R1a má v priemere 0,32 mutácií na marker, čo dáva  0,32/0,002 = 160→190 menovitých pokolení (25 rokov každé), to znamená priemerne 4750 rokov od spoločného predka. Komorské haplotypy majú 0,51 mutácií na marker, čo dáva 0,51/0,002 = 255→340 pokolení, to jest priemerne 8500 rokov od spoločného predka. Osem mutácií medzi bázovými haplotypmi (zaznamenané) prevádza ich predkov na 8/0,034 = 235 → 306 pokolení, to znamená 7650 rokov, a umiestňuje ich spoločného predka na (7650+4750+8500)/2 = 10450 rokov späť. Toto datovanie je v súlade s archeologickými nálezmi v Malej Ázii, pričom ich datovanie klesá z východu na západ s typickými časmi 10200, 9800 a 9000 rokov. K týmto časom prináleží i objav lingvistov proto-indoeurópskeho jazyka v Anatólii s datovaním 9600-10100 rokov, čo sú bezpochyby nositelia haploskupiny R1a, budúci Árijovia so svojím árijským alebo „indoeurópskym“ jazykom.

Pokračovanie…

Preklad Oskár Cvengrosch, podľa knihy Anatolija Kľosova a Konstantina Penzeva, Árijské národy na priestore Eurázie (Moskva, Knižnyj mir, 2015).

Odkiaľ sme a aký je náš pôvod? Nuž túto otázku si dnes už bežný človek nekladie. Veď o našom pôvode sa v súčasných školských učebniciach dočítame síce strohé, ale pomerne jednoznačné informácie: Koncom 5. a začiatkom 6. storočia sa na území Slovenska usadil kmeň Slovenov… Naši predkovia si aj po príchode do Karpatskej kotliny zachovali svoj spôsob života…¹

Obdobné viac či menej rozsiahlejšie informácie získame vo všetkých vedeckých publikáciách najrôznejšieho druhu. Hĺbavému človeku, však takáto informácia nestačí, pretože v otázke nášho pôvodu sa črtá veľké množstvo otáznikov, ktoré nelogickú dogmu modelovanú odbornou verejnosťou oprávnene do značnej miery spochybňujú.

Zhruba pred dvesto rokmi bolo poznanie našich dejín iného charakteru. Prevládali tézy o starovekom podunajskom pôvode Slovanov, pričom centrum vývoja bol situovaný približne do oblasti Panónie a južného Slovenska. Avšak už v tomto období jestvovali silné politické tlaky na odobratie významnej časti našich dejín, čo zreteľne zdokumentoval Pavol Jozef Šafárik v svojich Slovanských starožitnostiach v roku 1837, kde v časti Starobylosť Slovanov v Európe uvádza zaujímavú pasáž: Mnohí novší spisovatelia, zvlášť inonárodní, v starých dejinách Slovanov neveľmi zbehlí, pokladali Slovanov za národ celkom nový, ktorý sa v Európe objavil až v 5. stor. v spoločenstve Hunov, Avarov a iných aziatskych cudzojazyčníkov. Aká bola táto ich domnienka veľmi nepreukazná a mylná, súdny skúmateľ starožitností slovanských, ktorý sa rozhliadne v najstarších prameňoch a pamiatkach jednak Slovanstva samého, jednak aj iných kmeňov európskych, a uváži vec bez predsudkov, všestranne a starostlivo, zaiste sám skoro a dokonale spozná. Ďalej uvádza, že národy kmeňa slovanského sú od nepamäti prastarí obyvatelia Európy, alebo — čo je to isté —, že tu od predhistorickej doby sídlia s inými kmeňmi toho istého plemena, menovite s keltským, nemeckým, litovským, tráckym, gréckym a latinským…² a túto svoju tézu o starobylosti Slovanov dokladá potom v svojom diele nemalým množstvom starovekých zdrojov.

Dezinformačná vojna pokračovala a v roku 1902 vyústila do novej podoby dejín, ktorú prezentoval v svojich Slovanských starožitnostiach Lubor Niederle. Hneď v úvode sa odvoláva na Šafárikove dielo, kde prezentuje jeho prácu ako základ, z ktorého pri svojich bádaniach vychádzal. Zároveň neskrýva počudovanie, že: „od roku 1837, kedy vyšli „Šafaríkove Starožitnosti“, neobjavilo sa v slovanskej literatúre podobné väčšie celkové spracovanie výsledkov, ku ktorým došli rôzne novodobé náuky…“. Niederle sa teda tváril ako pokračovateľ Šafaríkového diela, čomu mal snáď napovedať i hold na zčiatku knihy:  „věnováno památce Pavla Josefa Šafaříka“. V skutočnosti jeho prácu postavil hore nohami, pretože poprel starobylosť Slovanov, ako i ich dunajský pôvod³.

Niederle bol veľkým zástancom a pravdepodobne i tvorcom migračnej teórie Slovanov a ich príchodu v 5. až 6. storočí, a v podstate bol i jej významným propagátorom. Či to mal z vlastnej hlavy, ťažko dnes posúdiť, každopádne Lubor Niederle po štúdiách na filozofickej fakulte v Prahe absolvoval zahraničné stáže v Mníchove a v Paríži. V Mníchove pôsobil v roku 1889 na univerzite v ústave známeho nemeckého profesora Johannesa Ranka a v Paríži sa v rokoch 1889-1890 vzdelával a doškoľoval vo fyzickej antropologii na oddelení profesora Léonce Manouvriera na antropologickej škole (École d’anthropologie), kde mal možnosť si dokonale osvojiť nemecké a západoeurópske videnie dejín. Niederle bol žiakom, neskôr spolupracovníkom a priateľom slobodomurára⁴ a neskôr československého prezidenta Tomáša G. Masaryka. 25. novembra roku 1927 bol medzi prvými menovaný prezidentom republiky T. G. Masarykom za riadneho člena Slovanského ústavu. O pol roka neskôr, bol profesor Lubor Niederle na ustanovujúcom valnom zhromaždení riadnych členov Slovanského ústavu na návrh profesora J. Zubatého jednomyseľne zvolený do jeho čela ako prvý predseda. Na dlhé obdobie sa tak stal čelným predstaviteľom československej slavistiky.⁵ Z titulu jeho spoločenskej pozície sa ako jeho práce tak i jeho názor stal smerodajným v oblasti výskumu a tvorby už československých dejín národa „československého“. Tento český prvok v dejinách Slovanov sa presadil aj na Slovensku a v jeho duchu bolo vychovaných niekoľko generácií slovenských historikov.

Niederleho analýza však na počudovanie nepozostávala z nejakých novátorských prvkov, ale ako sám píše, slúžili mu k tomu dva druhy dokladov:⁶ data ukuzujúce na určité východisko Slovanov, a k nim patria správy historické, avšak zapísané v dobách vzdialených od doby, kedy sa rozchod začal a v celku dokonal; ako druhé uvádza dáta pomocné, čerpané z kombinácií rôznych prameňov alebo dáta vzaté z iných nedokázaných, ale viac menej pravdepodobne konštruovaných teórií… Dokonca sám o svojej práci tvrdí, že nevyužíva výsledky skúmania antropologických, pretože toto doposiaľ nevystúpilo z rámca teórií a dokonca nestavia ani na archeológii, pretože ona nemôže dnes ešte poskytnúť doklad pozitívny v prospech jednej alebo druhej strany…⁹ Jeho hlavnou argumentačnou bázou bolo preberanie a kopírovanie nemeckej ideologickej histórie a jej aplikovanie na stredoeurópske pomery, doplnené filozofovaním a psychologickým zosmiešňovaním zástancov proti teórií. O nich doslova uvádza⁷: prvé literárne pokusy o histórii slovanskej boli postavené  na prostriedkoch primitívnych a naivných. Pretože v tejto otázke história mlčí, vypomáhali umelé vymyslené tradície domáce, vypomáhala biblia a výklady cirkevné, vypomáhala postupnosť v ktorej bolo možné rôzne národy na určitom území naspäť sledovať, avšak bez zreteľa či medzi nimi existuje vnútorné genetické spojenie alebo nie, a koniec-koncov vypomáhali i sebe naivnejšie etymológie nomenklatúry etymologickej. Tento stav trval v celku až do konca 18. storočia. Obrat k vedeckejšiemu nazeraniu na pôvod Slovanov nastal až v prvej polovici 19. storočia, najskôr rozvojom porovnávacieho jazykospytu, neskôr i rozvojom antropológie, a v oboch smeroch bol učinený značný pokrok k lepšiemu poznaniu, zvlášť u prvej náuky.

Stručne povedané, staré texty začali byť vnímané vedeckejším prístupom, vďaka rozvoju jazykospytu, čo bolo pravdepodobne zavedenie modernej lingvistiky, ktorej základ dali publikácie Friedricha von Schlegela z roku 1808, Franza Boppa z roku 1816, a Jakoba Grimma z roku 1819. Tie viedli k založeniu porovnávacej (komparatívnej) lingvistiky, v ktorej boli ako základ použité  sanskrit, perzština, gréčtina, latinčina a nemčina, a následne na základe príbuznosti týchto jazykov bol zavedený pojem „indo-germánsky“⁸. Slovenská a slovanská interpretácia názvov a mien bola ignorovaná, preto sa nemožno čudovať, že Niederle nenachádzal naše mená v historických zdrojoch, na základe čoho vyprodukoval „vysokoučené“ poznanie, že:⁷

Slovania nemajú žiadne pozitívne správy historické, ktoré by nám ozrejmili ich vznik. Ani nejaké zaručené tradície ľudové o ich pôvode, či nejaké genealogie mytologické, podobné tým, ktoré mali Germáni alebo Gréci. Ba ani bližšie príbuzenstvo s inými národmi nie je historicky doložené. Zároveň však zisťuje, že v starých správach historických predstupujú pred nás Slovania naraz ako hotový národ vedľa iných, bez najmenšej zmienky o tom, odkiaľ a ako sa vzali a s kým sú príbuzní.⁷ Všetky spájania Slovanov so Skýtmi a Sarmatmi, ktoré sa v nemalej miere vyskytujú v kronikách už od 8. storočia odmieta ako „holé kronikárske výmysly“⁷ a následne vedecky stanovil pravlasť Slovanov nasledovnými slovami: prehistorickú kolísku Slovanov je treba hľadať v kraji od strednej Visly na východ k Dnepru a do poriečia Desny, od pása ho Karpatských tak na sever asi k Mohilevu; možno však, že pôvodná oblasť tak vysoko nesiahala.¹² Túto oblasť opísal ako zem vzdialenú od vírov starého sveta a od všetkých stredísk vyspelej kultúry a vzhľadom na to, že končiny, ktoré tvorili jadro osídlenia Slovanov boli veľmi málo známe starým kultúrnym národom, predovšetkým Grékom a Rimanom, pretože ako inak by sme si mohli vyložiť už zmienený naprostý nedostatok správ.¹⁰ A podľa jeho logiky v takomto kraji prirodzene vyrastal ľud povahy a zamestnania kľudného.¹⁰ Niederle týmto prispel k budovaniu povesti pokojných Slovanov, znášajúcich pokoru a otroctvo. Túto mierumilovnú ideológiu nám vtláčajú systematicky do „hláv“ už dlhú dobu, akoby sa báli, že Slovanský vzpurný duch prevráti ich vykonštruovaný svet naruby, pretože historické fakty svedčia o presnom opaku charaktere Slovanov, ktorí boli ochotní radšej umrieť ako sa nechať zotročiť. Preto boli systematicky vyvražďované celé územia, likvidované písomnosti, kultúra i povedomie a preto sa to deje i dnes.

Schéma prvotného rozštiepenia a šírenia Slovanov podľa Niederleho.¹³

Niederle nenašiel Slovanov v historických zdrojoch, pretože ich zrejme nechcel nájsť. Celá jeho práca o pôvode Slovanov je skôr filozofické ako faktografické dielo a je možné ho stotožniť s ideológiou, ktorá mala niekomu a niečomu poslúžiť. V konfrontácii s modernou genetikou jeho Slovanské starožitnosti sú „krokom vedľa“, pretože genetika zreteľne potvrdzuje všetky staršie práce o dunajskom pôvode Slovanov ako i teóriu illýrsko-balkánsku, ktoré on odmieta ako nevedecké.¹² Tento fakt by však sám o sebe určite nemusel byť vnímaný ako tragický, či akýmkoľvek spôsobom negatívny, veď človek je tvor omylný a poznanie je vecou vývoja, avšak jeho vízie o pôvode Slovanov sú základom súčasnej slovenskej Slavistiky, ktorého sa držia zubami nechtami slovenskí historici dodnes. A toto už tragické je.

Vezmime si teda Niederleho objaviteľský a argumentačný prístup a poďme odhaľovať Slovanov a zvlášť Slovenov v historických zdrojoch, avšak nie na báze „vedeckého porovnávacieho jazykospytu“, ale na báze slovenského a slovanského jazykospytu, doplneného o vnútorné genetické spojenie. Výsledok by sme teoreticky mohli hodnotovo a čo do náročnosti porovnať s prácou Niederleho, a naším vedátorom by to principálne mohlo stačiť prinajmenšom na zamyslenie. Avšak história je dnes veda, ktorú možno prirovnať skôr k ideológii, takže ak chceme byť presvedčiví, musíme si ešte niečím vypomôcť. Prizvime teda na pomoc ešte genetiku, archeológiu, a významný dôkazový prvok, ktorý som „vedecky“ nazval „grécky logos-vrat“ (prevracanie slova).

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Literatúra:

1. prof. PhDr. Ján Lukačka, PhDr. Mária Tonková, Mgr. Ľuboš Kačírek, Mgr. Soňa Hanová, Dejepis pre 7. ročník základnej školy a 2. ročník gymnázia s osemročným štúdiom, Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, s.r.o., 2011, str. 8

2. Pavol Jozef Šafárik, Slovanské Starožitnosti, 1837

3. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, svazek I., str. 21

4. JUDr. Milan Janičina, Tatíčkomasarykovský hnojníček, 17 júl 2014, http://pansu.sk/stala-konferencia/115-tatickomasarykovsky-hnojnicek?tmpl=component&print=1

5. Lubomíra Havlíková, Slovanský ústav AV ČR, Akademický bulletin, Oficiální časopis Akademie věd ČR, 25.6.2008, http://abicko.avcr.cz/archiv/2004/6/obsah/lubor-niederle-1865-1944-.html

6. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 5

7. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 34-35

8. Petr Jandáček, Anton Perdih, A NOVEL VIEW OF THE ORIGINS, DEVELOPMENT AND DIFFERENTIATION OF INDOEUROPEANS

9. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 23-24

10. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 32-33

11. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 41-42

12. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 30

13. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 129

Zvláštnym sa javí relatívne vysoké percento I2a v Maďarsku (16 %), ktoré je v prevažnej miere rovinaté. Percento je približne rovnaké ako na Slovensku, ktoré je naopak prevažne hornatým územím. Tu sa javí ako celkom reálne, že takzvaná „maďarská“ invázia bola v skutočnosti expanzia chorvátskych (sarmatských) kmeňov, ktoré sa v určitom období zmocnili uhorského (slovenského) trónu. Na čelo krajiny sa dostala dynastia arpádovcov, ktorí vládli v Uhorsku od roku 900 do roku 1301. Zakladateľom rodu bol legendárny Arpád, podľa ktorého dostala pomenovanie i celá vládnuca dynastia. Posledným arpádovcom bol Ondrej III. (†1301) a ním vymiera po meči celá dynastia.

Meno Arpád je však zjavne spotvorené pôvodné meno Charpád (Charbat) resp. Charvát. Ostatne i ďalší členovia arpádovskej dynastie mali slovenské (chorvátske) mená. Stačí posúdiť:

Gejza – arpádov pravnuk. Ešte začiatkom 19. storočia sa latinské písmeno „G“ používalo pre vyjadrenie fonetického „j“, pričom písmeno „J“ slúžilo pre zápis dlhého i (í). V takomto prípade by sme zápis „Gejza“ mali čítať ako „Jeíza“. No a keďže latinská abeceda nepozná ani mäkké spoluhlásky, tak je to možné čítať i ako „jejža“ či „ježa“ alebo „jožo“. Ježa (jožo) je ten „so zježenými vlasmi“ – vlasatý. Zápis jeho mena v tvare „Ježa“ sa dochoval v Uhorsko-poľskej kronike z 13. storočia, v tvare „Yesse“ (Ješe, Ježe)³⁴⁶. Meno Geiza je svojou stavbou nápadne zhodný s nápisom na jednej z mincí typu biatek – COISA. Podľa tohto možno čítať Gejza ako Keisa, či Géza (maď.) ako Késa teda kosa vo význame vlasatý (srb.)

Na minci z 11. storočia, ktorá je prisudzovaná Gejzovi sa nachádza nápis GEISA-REX (kráľ Gejsa), spolu čítané ako Geisarex. Toto meno je takmer zhodné s menom Geiserich, čo bolo pomenovanie pre kráľa Vandalov a Alanov (428 až 477 n.l.), ktorý sa okolo roku 389 údajne narodil pri jazere Balaton.

Beleknegini (Šarolta) – manželka Gejzu. Meno Beleknegini je zložené z dvoch slov, z Bele a knegini, použitím (B→V) dostaneme vele – kňahiňa t.j. velekňažná, velelkňažka;

Vajk – (meno Svätého Štefana pred pokrstením) – mierne prekrútené slovo Vojak (Vajak – Vajk);

Kopáň – základ je slovenské „kop“ (kopať, kopa); varianty pre Kopáň – kopa (vrch, vrchár), kopaničiar (obyvateľ kopaníc žijúci izolovaným spôsobom života v kopcovitom teréne), alebo kepeň (dlhý teplý kabát alebo plášť bez rukávov);

Kursan – znie ako Chursan, od Chur (Chura = Hora); san je buď iba koncovka (-an), alebo ide o skomolené „syn“, v zmysle Chur-syn, alebo i Gur-syn, teda „syn hôr“. V súčasnosti poznáme na Slovensku mená Gura, Gurský; nemenej zaujímavá varianta je odvodenie od „slovanského“ boha menom Chors a teda Churs-an (Kursan) je uctievateľ tohto boha;

Sabolč – od Sabol, slovenské meno;

Tarhoš – od slova tarh (šar.), čo znamená trh – miesto obchodu, miesto, kde sa trhalo plátno, ktorým sa platilo; značí obchodník, alebo tarhoš od významu „trhan“ t.j. otrhanec; vo východoslovenských nárečiach nachádzame veľa príbuzných slov ako: potarhaný (potrhaný), starhaný (strhaný), tarhac (trhať); či Tarhoš vo význame „ako ten ktorý sa odtrhol“ (od ostatných), od občiny, od zvykov a tradícií, ten ktorý narušil jednotu;

Zoltán – správne Zlatan (Zlotan), čo značí zlatý; rusky золотoй [zolotoj], odkiaľ Zolotan, teda Zoltan, zlato +an; zlatan chorvátsky značí zlatý;

Álmoš – pochádza od slova Valmoš, teda Veľmož;

Domoslav – slovenské meno, nie je nad čím uvažovať;

Ondrej – slovenské meno;

Belo – od slova Biely, prípadne (B→V) teda Velo, v zmysle Veľký;

Ladislav – slovenské meno;

Koloman – jadrom mena je kolo, koleso + man, pravdepodobnejšie je však Kolom + an; kolom alebo cholom, či chlm, čo značí kopec, vrch;  Kráľovský Chlmec; chlm sa vyskytuje i v názvoch švédskych miest ako Stock-holm atď.;

Samozrejme jazykom Chorvátov ani Arpádovcov nebola maďarčina, ale predchodca slovensko – chorvátskych nárečí. Maďarský jazyk, tak ako ho poznáme dnes, v tom čase vôbec neexistoval, a to z celkom jednoduchej príčiny – neexistovali nositelia (používatelia) tohto jazyka. Maďarský jazyk je jazyk umelý, novotvar, zjavne najmladší jazyk Európy, ktorého vek sotva môžeme počítať v stovkách rokov.

Zo známych maďarských osobností haploskupinu I2a1 (I2a1b3a) mal Miklós Horthy (1868-1957) – rakúsko-uhorský admirál, v rokoch 1920-1944 maďarský politik a ríšsky správca. Pod jeho taktovkou 14. marca 1939 prebehla vojenská anexia východnej časti bývalého Československa ako i rozsiahle popravy domobrany, ktorá do posledných chvíľ bránila nezávislosť Podkarpatskej Rusi. Aká to irónia osudu, keď vládca, pomýlený ideológiou, nechal popraviť svojich geneticky príbuzných. Tých, z ktorých vzišli jeho predkovia i on sám.

Tacitus na uzemí Germánie okrem iných opisuje i kmeň menom Cherusci, čo je zjavne skomolený výraz Chervski či Chorvski označujúci kmeň menom Chorváti. Podľa opisu ich umiestňuje približne do oblasti, kde na mape v oblasti dnešného Saska zreteľne vidieť vyšší výskyt I2a.

Rozšírenie haploskupiny I2a1 v Európe, aktuálne výsledky podľa http://www.eupedia.com/europe/Haplogroup_I2_Y-DNA.shtml

V tesnej blízkosti dnešných „dalmátskych“ Chorvátov, v povodí rieky Morava, sídlia Srbi. Srbi (33%) majú rovnako ako Chorváti (37%) vysoký výskyt haploskupiny I2a, s Chorvátmi majú príbuzný jazyk a ešte jednu zvláštnosť. Srbi a Chorváti majú svoj zrkadlový obraz v oblasti zahŕňajúcej dnešné Sliezko, severné Čechy a východné Nemecko. Tu vedľa seba žili Lužickí Srbi a Charváti.

Srbi i Chorváti prišli na Balkán zo severu v 7. Storočí. Svojej pravlasti Chorváti hovoria „Biele Chorvátsko“ a Srbi „Biele Srbsko“ respektíve Bojka (Бојка). Obe výrazy „biele“ nemusia hneď súvisieť s farbou. Je možná i interpretácia „Vele-chorvátsko a „Vele-srbsko“ (B→V).

Vzhľadom na ich “zrkadlenie”  (viď. mapa) i ich spoločnú Y-DNA (I2a) je veľmi pravdepodobné, že ich krajina pôvodu bola spoločná, a že i tam navzájom spolu susedili. Na území bývalej Haliče sídlili kedysi Bieli Chorváti a východne od nich Červení Chorváti (obrázok).

Susedské vzťahy Chorvátov a Srbov v pohoriach okolo Karpatskej kotliny, v rôznych časových obdobiach. Na mape zreteľne vidieť ich koncentráciu v hraničných oblastiach Veľkej Moravy a Uhorska.

Červený do srbčiny preložíme ako црвен [crven]. Zámenou (V→B) dostaneme CRBEN, čo sa až nápadne podobá na SRBEN. Samotná zámena znakov „S“ a „C“ môže mať pôvod v cyrilike, kde na zápis fonetického „S“ sa používal znak „C“ . „Bieli“ Chorváti (ľud žijúci v horách) sú pokračovatelia tohto mena známi ako Chrobáti, Chorváti, Charváti (sever Čiech) a Korutánci. Červení Chorváti dostali meno podľa ich farby – červenej (crvenej), a do dejín sa zapísali pod ďalším menom ako Srbi, či Rumelijci (rumelka-červená farba).

Ako Srbi, tak i Chorváti, majú prevažne sarmatský pôvod. Sarmati, boli nazývaní i Sauromati, kde je zreteľne čitateľné slovo Sauro, čo v latinčine (sauros) i gréčtine (σαυρός) [saurós] znamená jašter, ale i drak. Keďže drak je mytologická bytosť, a ako taký sa v prírode nevyskytuje, je prirodzené, že ako svoj symbol si vyberali drakovi podobné živočíchy – hada, úhora, jaštericu, krokodýla. Preto určite nie je náhoda, že latinské serpens označujúce hada, je identické s pomenovaním jeho uctievačov – Srbmi (srb). Jednoduchým grafickým stvárnením hada-draka sa stal kosák, ktorý v srbštine (ako i iných „slovanských“ jazykoch) nesie rovnaké meno ako jeho uctievateľ – srp (srb).

Títo hadi/draci boli v jazyku TYP G nazývaní Gadi alebo Godi, teda GOTI. Bieli Chorváti boli nazývaní i Bastarni (správnejšie Vastarni), boli ctitelia bohyne Vaštary – jašterice/jašera, ktorá bola bohyňou ohňa a vody. Podľa nej bol pomenovaný Dunaj menom Ister (Jašter, V-astar). Títo Vastarni vošli do dejín i pod menom „Vastar-Gadi“, respektíve Ostar-Goti, teda Ostrogóti. Ostrogóti sa zmocnili veľkej časti Karpatskej kotliny až po Jadran, a dali meno nielen rieke Ister, ale i Istrii a možno i Austrii a Štajersku (Styria).

Červení Sarmati – Srbi, uctievajúci kosák (srp), symbolizujúci hada, prenikli na Balkán a potom i ďalej na juh. Títo vošli do dejín ako Vizigóti, teda Góti, ktori obsadili (zabrali) územie zvané Vizancia nami i Byzancia nazývané, od čoho dostali i prezývku „Vizi“. Zámena B→V je dokladovateľná v dnešnej ruštine, kde ešte i v súčasnosti hovoria Byzancii Византия [Vizantija]. Červení Sarmati (Visigóti) na Balkáne zotrvali dodnes, v dobách tureckej nadvlády na Balkáne sa tejto oblasti hovorilo Rumelia a obyvateľstvu národ „rumelijský“. Rumelia zahŕňala Tráciu, Macedónsko, Méziu (dnešné Bulharsko a turecká Trákia) na severe hraničila riekami Sáva a Dunaj, na západe pobrežím Jadranského mora a na juhu s Moreou (stredné Grécko). Rumeli značí „červený“, ktoré dobre poznáme pod pojmom „rumelka“. Rumelka (cinabarit) je minerál charakteristický svojou hnedočervenou alebo šarlátovou farbou a je charakteristický tým, že na vzduchu ani po dlhom čase nemení farbu. Rumelka bola vzácna, a preto aj veľmi drahá surovina, z ktorej sa vyrábala veľmi cenená a ťažko dostupná farba – rumelková červeň. Tá bola ťažko dostupná nielen za čias rímskej ríše, ale aj pre maliarov európskej renesancie a baroka. Rumelka je slovenský výraz, majúci príbuzný výraz skrze jej charakteristickej červenej farby v podobe slova „rumenec“ (sčervenenie tváre).

V Byzancii bolo cirkevné centrum, bolo to mesto Boha, teda mesto Božie, kde pojmová časť Boží, Božie sa stalo i pomenovaním mesta Božanc, Božanec – teda Byžanc, Byžancia. Nie je to meno neobvyklé, pretože obdobné nachádzame i na území Slovenska v mene jedného z najstarších mien dnešnej Bratislavy – Božäň (od neho pochádzajúce i neskoršie latinkou zapisované varianty ako Bosania, Posonia, Possen, či Požoň).

Koniec.

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúca časť:

Chrobati – hraničiarska armáda Slovenskej zeme I.

Príbuzné články:

Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko.

Suebi perom Tacita teda „zaberali väčšiu časť Germánie a delili sa na menšie kmene s vlastným menom“ ¹. Tie Tacitus rad radom vymenúva. K Suebom (Slovenom) patrili Semnoni, Longobardi, Reudigni, Aviones, Anglii, Varini, Eudoses, Suardones, Nuithones. Pozdĺž Dunaja umiestňuje Hermundurov, Naristov, Markomanov a Quádov. V horách karpatského oblúku sídlili Marsigni a Buri, z druhej strany Karpát (smerom na sever) sa nachádzalo množstvo kmeňov spomedzi ktorých najvýznamnejší boli Lugii. Tí sa delili na kmene menom Harios, Helveconas, Manimos, Helisios, Nahanarvalos. Na sever ďalej vládli Gotones, Rugii a Lemovii. Ku germánom radí ešte Venettov sídliacich na svereovýchode Germánie, kmene Peucinov, ktorým niektorí hovoria Bastarnas, a Fennov, o ktorých píše:¹

Som na rozpakoch, či mám národy Peucinov, Venettov, a Fennov počítať ku Germánom alebo k Sarmatom. Peucíni ovšem, ktorým niektorí hovoria Bastarni, pripomínajú jazykom, spôsobom života, typom sídlišť a stavbou domov Germánov. Všetci sú špinaví a ich predáci tupí a ľahostajní. Miešajú sa so Sarmatmi a to im dáva všeličo na ohyzdnosti.

Z textu nie je celkom jasné, či ich radí aj k Suebom, každopádne tu máme trojicu pravdepodobne germánskych („slovanských“) národov, ktorých stopy sú badateľné neskôr v strednej a južnej Európe. Pohŕdavý a negativisticky ladený opis netreba brať vážne, skôr naopak, možno ho vnímať ako prejav strachu, dokonca nie je vylúčené, že tieto očierňujúce pasáže boli dopísané omnoho neskôr, ako následok mocenskej objednávky s cieľom ponížiť a degradovať, pretože Mavro Orbini zaradzuje Peucinov [Peukinov], Bastarnov a Fennov k Slovanom, rovnako ako Quadov, Markomanov a ďalších.²

Obdobné praktiky možno sledovať i v súčasnosti, v podobe až hysterickej démonizácie Ruska, Rusov a všetkého čo s nimi súvisí. Negatívne ladený mediálny „vreskot“ na adresu Ruska je zjavnou politickou objednávkou, pričom nezriedka bez ostychu prekračuje hranicu zdravého rozumu. No a to čo platí dnes, platilo i v minulosti. Vzhľadom na to, by naša dôvera v staroveké, i akékoľvek iné, historické záznamy mala prihliadať práve na tento mocenský aspekt.

Pôvodní Sloveni boli nositeľmi génov haploskupiny R1a. Východogermánske kmene Peucinov, Venettov a Fennov sa podľa Tacita, niekde v oblasti západnej Ukrajiny miešali so Sarmatmi. V tejto oblasti je popri R1a druhou najrozšírenejšou haploskupinou haploskupina I2a. Práve tú by sme mohli považovať za tzv. sarmatskú haploskupinu.

Obr. 1. Rozšírenie haploskupiny I2a1 v Európe, aktuálne výsledky podľa http://www.eupedia.com/europe/Haplogroup_I2_Y-DNA.shtml

Obr. 2. Rozšírenie haploskupiny I2a2 v Európe, aktuálne výsledky podľa http://www.eupedia.com/europe/Haplogroup_I2_Y-DNA.shtml

Najvyššia koncentrácia I2a v súčasnosti je na Balkáne (viac ako 50 % populácie): v Chorvátsku, Bosne a Hercegovine a Srbsku. Príbuznosť jazykov Severného a východného Slovenska, Haliča a západnej Ukrajiny s chorvátštinou a srbštinou jednoznačne svedčia o „slovanskej“ jazykovej výbave Sarmatov.

Sarmati (I2a) boli bojovníci, na území obývanom Suebmi – Slovenmi došlo k zmiešaniu obyvateľstva, avšak najvyššia koncentrácia sarmatskej I2a sa dochovala na miestach, ktoré sarmatské vojenské zoskupenia osídlili. Tí museli mať v krajine Suebov – Slovenov zvláštne postavenie, vyplývajúce z ich bojových zručností, pretože ich územia nachádzame na hraniciach Slovenskej ríše – prevažne v horách a na chrbtoch Karpatského pohoria, kde strážili hranice. Odtiaľ dostali i pomenovanie – CHRBÁTI – tí, čo žijú (alebo strážia) na chrbtoch hôr a tu pramení i pomenovanie pre Karpaty – Charbaty.

V rámci haploskupiny I2a rozlišujeme ďalšie dve základné Y-DNA mutácie: I2a1 a I2a2. Koncentráciu I2a2 nachádzame na západných hraniciach zhruba pozdĺž rieky Rýn (obr.2, červená čiara) smerom do Škandinávie (až na sever do Vandalie). Tento samostatný vojenský kontingent, ktorý mal strážiť západné hranice zo strany Rímskej ríše, sa geneticky mierne odlíšil od svojho jadra a vybral sa vlastným genetickým vývojom. Časť jadra, haploskupina I2a1, ostala v Severných Karpatoch, zvyšok sa roztiahol pozdĺž Karpát smerom na Dináre, kde chránili južné a juhovýchodné hranice zo smeru náporu Byzancie (Obr. 1.).

Obr.3. Západná Hunia v 5. až 6. storočí n.l., očami geografov z Božone (Bratislavy) z roku 1751. Slovensko je označené ako Skýtia. Sarmati sú na severe a východe karpatských vrchov (montes sarmatici) a taktiež na juhu (hraničiari). Územie Moravy je nazývané Markomanika. Rozsah tejto západnej Húnie je takmer absolútne totožný s územím neskoršieho Uhorska. Mapa: HUNNIA OCCIDENTALIS PER SCYTHIAMS GEPIDIAM DACIAE et OSTROGOTHIAM PANNONIAE Sec. V. VI. extenta, Posonii 1751

Na starších mapách zreteľne vidieť koncentráciu Sarmatov prevažne podhorskom a horskom prostredí. Na mape anonymného autora z Božone (Bratislava) z roku 1751 (Obr.3.) sú Sarmati na území dnešného Srbska, rumunského Valšska, v oblasti južne od Slovenského Rudohoria a v oblasti moravskosliezskych, slovenských a nízkych Beskýd (celá severná  hranica Slovenska a Moravy). V neskoršom období na týchto územiach nachádzame srbské a chorvátske kmene.

Na o čosi mladších mapách nájdeme na severe Slovenska a juhovýchode dnešného Poľska územie Bielych Chorvátov nazvané CHROBATIA (Obr.4). Odtiaľ sa slobodné chorvátske (sarmatské) kmene presídlili niekoľkými smermi a obsadzovali horské a podhorské oblasti na hraniciach ríše Suebov (Slovenov). Podľa správ Konštantína VII. Porfyrogenneta, v 7. storočí osídlili Chorváti byzantské územie pri Jadranskom mori. V 9. až 10. storočí sa Charváti (Chorváti) usídlili na severe dnešných Čiech v povodí rieky Jizery.

Slovania boli i Korutánci, pokiaľ ich neobrátili na „pravú“ vieru. Korutánci obývali horské alpské oblasti na západe Karpatskej kotliny. Toto horské prostredie dalo meno im i územiu, na ktorom sídlili. Korutánsko je od slova hora/gora – goru-tan-sko, či (K→G→H) Horutánsko. Územie Korutáncov (Horutáncov) zaberalo dnešnú Karinthiu, Štajersko, väčšinu dnešného východného Tyrolska a údolie Puster, Lungau a Ennspongau, oblasť Salzburgu a južnú časť Hornej a Dolnej Austrie.

Obr. 4. Susedské vzťahy Chorvátov a Srbov v pohoriach okolo Karpatskej kotliny, v rôznych časových obdobiach. Na mape zreteľne vidieť ich koncentráciu v hraničných oblastiach Veľkej Moravy a Uhorska.

Pomenovanie Korutánec a Chorvát majú zjavne spoločný základ, ktorý je odvodený od ich životného priestoru – hora, horský chrbát. Meno Chorvát sa v mnohých európskych jazykoch vyskytuje so znakom „K“ na začiatku (namiesto „CH“), ako napríklad Croat [Krouat] (ang.), Kroat (nem.), Croat (fr.), Croat (tal.), Kroaat (fin.), Croat (lat.) atď., takže je zjavné, že takýmto spôsobom boli „deformovaní“ i Chorutánci na Korutánci.

Vzájomný súvis medzi Chorutánskom, Chorvátskom, horským chrbátom a ďalšími územiami obývanými horskými kmeňmi – Sarmatmi, prehľadne vidieť v nasledujúcej tabuľke.

Nadštandardný vzťah Slovenov a Chorvátov vynikajúco vystihuje nielen Y-DNA, ale i územné pomenovanie, kde severná časť dnešného Chorvátska nesie pomenovanie Slavónsko, čo by sme do slovenčiny mali správne prekladať ako Slovensko.

Pokračovanie: Chrobati – hraničiarska armáda Slovenskej zeme II.

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Literatúra:

1. Tacitus, Z dejín císařského Říma, Svoboda 1976

2. 53. Mavro Orbini, Istoriografia, pôvod názvu, slávy a rozšírenia národa slovanského, Snnktpeterburgska Tupografia, 20. augost 1722, str.3

…pokračovanie, podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

Pôvod slova Maďar má dve základné pojmové línie, avšak obe so spoločným koreňom. Prvou líniou je samotný zápis Magyar v maďarčine. Je známe, že na území Uhorska minimálne v prvej polovici 19. storočia neexistovalo v protestantmi zavedenej latinke písmeno „J“, ktoré bolo nahrádzané písmenom „G“ ¹. Je možné, že ide pôvodne o latinské slovo maior, ktoré bolo zmätkami v období reformácie a vzniku nového jazyka (maďarčiny) vďaka nedokonalosti latinského písma, pozmenené z „J“ na „G“ obdobne ako slová Juraj na Ďuri, jarmok na gyarmat [ďarmat] (maď.) a pod. Latinské maior prekladáme ako veľký, väčší rovnako ako anglické major – hlavný, väčší, starší, dospelý, väčšinový. Pre novovznikajúci národ, národ maďarský, pomenovanie major ako väčšinový či dospelý, bolo významovo vynikajúco vystihujúce nálady a ciele organizátorov maďarizácie. Pretože Maďari mali byť väčšinoví* a boli projektovaní ako akási nadrasa, či nadľudia. Bez takéhoto imidžu nadčlovečenstva a dôležitosti by prerod slovenského obyvateľstva Uhorska na národ maďarský nikdy nemal šancu na úspech.

Druhou límiou je samotný výraz magyar ako dvojkombinácia latinských slov mador a magnus. Mador prekladáme ako vlhko,mokro, mokrota, mokraď a od toho poznáme odvodené slová ako madeō (byť vlhký, mokrý), madēscō (vlhnúť), madidus (vlhký, mokrý). Druhé slovo magnus je doslova slovo čarovné, ktoré značí veľký, rozsiahly, dlhý, vysoký; statný ale i vznešený. Komparatív od magnus je maior (t.j. väčší, vyšší statnejší a vznešenejší).

Magnus sa mení na maior ako slovenské veľký na väčší či vznešený na vznešenejší. Tuto dochádza k prieniku prvej a druhej línie (magyar-magnus-maior), avšak, koreň je poriadne hlboký, pretože základom slova magnus je MAG, čo síce v latinčine neznamená nič, avšak v slovenčine označuje človeka ovládajúceho čary a tajomstvá prírody (mág). Slovo MAG je však iba zápis pôvodného MAK, ktorý je koreňom pre slová mokrý, mokraď, mokrina, močiť, máčať atď. MAK tvorí základ mena slovenskej bohyne MOKOŠ, či nápisu na slovenskej minci s titulom MACCIUS (makiuš). Slovenský MAK (mokrý) sa stal základom pre celú plejádu latinských výrazov ako maga (bosorka), magia (čarodejníctvo), magicus (čarodejný, kúzelný), magis (viac), magister (náčelník, veliteľ), magistrātus (úrad), magnās (náčelník, veľmož), ako i magnus (veľký, mocný, vznešený) atď.

Voda so svojími unikátnymi vlastnosťami bola uctievaná ako božstvo, dokonca vodu skrz jej unikátne vlastnosti je možné vnímať ako hmotnú podobu najvyššieho (boha). Schválne píšem najvyššieho, pretože v latinčine pre tento pojem poznáme tretí stupeň výraz maximus (magnus-maior-maximus). Na tomto stupňovaní: veľký – väčší – najväčší, zreteľne vidieť „slovanskú“ zámenu (G→X) obdobne ako v prípade rex a regnum.

No a keďže latinské „X“ bolo kedysi „slovanské“ „CH“, tak maximus môžeme čítať i ako machimus, kde základom je slovenské slovo MACH, čo je v slovenčine označenie pre rastlinu vyskytujúcu sa na vlhkých miestach, ale i mužské meno. Meno Máchá mal podľa Ibráhím ibn Ja^ckúb at-Turtúšiho i zjednotiteľ slovanských kmeňov pochádzajúci z kmeňa Valítábá.²

V samotnom slove MACH zápisom MAH (H, CH, G, K, X, Q) dostaneme výraz, ktorý v ruštine čítame ako MAN (latinské H sa v ruštine číta ako N)! Tu niekde snáď možno hľadať i pôvod mena božského Manu, povestného hinduistického pokračovateľa ľudstva – prvého muža, ktorý mal určovať smer sveta po jeho zániku zničujúcou potopou, ako i meno germánskeho prapredka menom Manno, zakladateľa rodu.

Je zjavné, že voda – vlhkosť – mokro ako magická tekutina, v „stelesnení“ slova MAK-MAG bola vnímaná ako čosi nadzemské, božské; takže sa toto slovenské slovo dostalo do mnohých jazykov vo význame vznešený, veľký či ďalších príbuzných synonymických slov. Napríklad v sanskrite slovo megha, značí oblak a oblak, je na nebesiach nachádzajúce sa plynné skupenstvo vody.

Voda a jej územie, kde „panovala“ ako MAK-MAG (mokrina) bola prvotným predobrazom i samotného názvu dnešného Maďarska, ktoré bolo ešte do nedávnych dôb v značnej miere posiate bažinami a mokraďami, takže pomenovanie mokrina či nespisovne „mokorsko“ (mogorsko) je na mieste. Tu niekde treba hľadať i pomenovanie pre prímorské chorvátske mesto menom Makarska, či welšské mestečko Magor, nachádzajúce sa v tesnej blízkosti rozľahlých mokradí.

Obr. 1. Slovenská Zem obývaná Slovenmi podľa toponymickej rekonštrukcie Blaženy Ovsenej, vytvorenej na základe máp  prof. Jána Stanislava. Po tzv.  maďarskom osídlení niet ani stopy. V strednej časti, v povodí Dunaja a Tisy vidieť rozsiahle mokriny – „mokorsko“.

Turci vpádom do Uhorska, obsadili jej centrálnu časť, ktorá sa tiahla povodím Dunaja po Ostrihom, čím vlastne zabrali jej nížinatú a zároveň i „najmokrejšiu“ časť. Táto charakteristická vlastnosť novodobytého územia sa stala zdrojom pomenovania pre novonadobudnuté územie menom Mokrina. Turci tento názov používajú dodnes. Uhorsku hovoria „Macaristan Krallığı“, Mokorské (Macari) kráľovstvo.

Počas svojej okupácie Uhorska, Turci využívali uhorskú (slovenskú) šľachtu na vlastné mocenské ciele. Pod zámienkou oslobodzovacieho boja spod habsburgskej nadvlády, štvali, finančne a materiálne i podporovali výbojnú šľachtu, hlavne z východnej časti krajiny, proti cisárovi. Horná časť Uhorska sa stala „bojiskom“ medzi Viedňou a Turkami, pričom na jednej i druhej strane krvácali hlavne Uhri – Sloveni. Snaha Turkov viedla nakoniec k vytvoreniu vazalského kráľovstva na čele s Imrichom Tökölim, keď dňa 16. septembra 1682 budínsky miestodržiteľ paša Uzun Ibrahim ho korunoval vo Fiľakove za „kráľa stredného Uhorska“. Mocenským centrom tohoto „stredného Uhorska“ sa stalo sedem východouhorských stolíc, ktoré Turci nazvali „Orta Madžar“. ³ Turecký výraz „madžar“ má blízko k „močiar“, čo je iný slovenský výraz pre mokraď, mokrinu.

Zdá sa, že na Uhorsko, ako na územie späté s mokrinami sa dívali i Byzantínci, čo by bolo v súlade s neskorším tureckým „Macaristan“. Známy výrok Konštantína Porfyrogenetosa (*905 – 959): Megale Morabia, latinsky „Magna Moravia“ (v gréckom origináli „megalé Morabia“), je prekladané ako Veľká Morava. Toto Megale Morabia má nádych vlhkosti, mokrosti ako v slove Morava, tak i v slove Megale. Morava je územie často zaplavované vodou, podmáčané územie, alebo i bažiny a mokriny. Tento výraz „mara“ sa v rovnakom význame dostal i do angličtiny ako mokrina, jazero, bažina. Na mokrinu sa podobá i slovo Megale, ktoré pripomína mekaré, mokaré, teda „mokré“. Megalé je prekladané ako „veľká“, „veľký“ a podobne i slovenský „veľký“ má blízko k vlhký, vel(h)ký-velký. A rovnako sa to týka i latinského magna – magnus, ktoré bolo spomínané vyššie. Do tejto skupiny zapadá i ruské могучий [mogučij], čo prekladáme ako mohutný, silný, mocný; ktoré obsahuje základ MAG (MOG). Silný, mocný je synonymom „veľký“, pričom „veľký“ má i „moc“. A najmocnejšia sila na zemi je VODA (mok).

Mokrina a morava (marava) sú konštrukciou slova dva príbuzné slovenské názvy s rovnakým významom označujúcim močaristé vlhké územie. Mokorsko (Maďarsko) sa nachádza v strede medzi dvoma Moravami (srbská a slovenská) ako i medzi riekami Mureš (Maruša) a Mur. V súvislosti s týmito geografickými reáliami sa črtá interpretácia Mokorska ako iného mena pre Moravu (Maravu), a z toho vyplývajúci poznatok, že Megale Morabia bolo v podstate územie, ktoré možno stotožniť s územím Uhorska. Inak povedané, Uhorsko a Megale Morabia (Veľká Morava) sú jedna a tá istá krajina. Srbská ako i dnešná česká Morava mohli byť územia, ktoré boli od materskej Moravy – Uhorska neskôr násilne odtrhnuté, pričom historická spojitosť s územím centrálnej Maravy sa dochovala práve v názvoch týchto oblastí.

Okrem Turkov už len jedine Maďari nerozlišujú vo svojom jazyku medzi Maďarskom a Uhorskom. Pre Turkov je to celkom pochopiteľné. Oni mali pre Uhorsko svoj vlastný názov – Macaristan, nuž a pre Maďarov je to nevyhnutné, protože potom by museli rozdeliť svoju históriu na uhorskú a po roku 1848 na Maďarskú, čo im zjavne nevyhovuje, protože by skôr či neskôr vysvitlo, že uhorský = sclavónsky, a celé ich vyfantazírované maďarské dejiny by vyšli na smiech.

Od Turkov si Maďari priniesli i pomenovanie mytologického dravého vtáka Turula. Turul sa podobal dravému vtákovi, a rôzni autori jeho výzor prirovnali k orlovi, sokolovi a jastrabovi.

Podľa povesti v bližšie neurčených dávnych časoch, kedy maďarské (turecké) kmene bývali ďaleko na východe, mala princezná Emese sen. V sne sa jej do spálne zniesol ohromný dravec Turul a zmocnil sa jej ako ženy. Ráno sa zobudila a rozprávala svojmu otcovi sen. O 9 mesiacov neskôr sa jej narodil syn, ktorému dala meno Álmos (z maď. álom – sen, álmos – chlapec pochádzajúci zo sna). Bolo predpovedané, že Álmos privedie svoj ľud do novej vlasti, ale on sám ju nikdy neuvidí. Jedného dňa Álmos videl na oblohe svojho otca Turula, letiaceho smerom na západ. Zburcoval svoj ľud a nasledoval svojho otca, a ľud nasledoval Álmosa. Až došli na úpätie Karpát, za ktorými sa rozkladala nová vlasť Maďarov. Na svahoch Álmos umiera a vedenie preberá jeho syn Arpád, ktorý svojich bojovníkov a ich ženy bezpečne prevedie na druhú stranu hôr, do Karpatskej kotliny.

Táto povesť je v skutočnosti prikrášlená a „pritesaná“ reálna historická udalosť, v ktorej rolu „Otca Turula“ zohral Tuğrul (Toghrul I, Tugril, Toghril, Tugrul alebo Toghrïl Beg), zakladateľ Veľkej Seldžuckej říše. Jeho meno Tuğrul znamená rároh lovecký, alebo sokol (Turul-Tuğrul-sokol). Tugril spojil tureckých bojovníkov Veľkej Eurázijskej stepi do konfederácie kmeňov a stal sa prvým sultánom cisárstva v rokoch 1037 až 1063. Turci (maďari) fakticky vpadli do Karpatskej kotliny v konkrétne známych časoch, až o niekoľko sto rokov, po tragickej bitke pri Moháči v roku 1526 armádou  tureckého sultána Süleymana I.

Koniec

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

Predchádzajúce časti:

Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko I.

Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko II.

Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko III.

Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko IV.

Príbuzné články: Chrobati – hraničiarska armáda Slovenskej zeme II.

Literatúra:

1. Gorazd A. Timkovič, Cyrilika je staršia ako glagolika, Krásnohorský zborník, Prešov, III/I -2 (2008), str. 158

2. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 242, 244-245

3. Dušan Kováč a kol., Kronika Slovenska 1, Fortuna Print a.s., Bratislava 1998, str. 283