Chrobati – jedno z mnohých mien stredoeurópskych Bielych Uhrov

V súvislosti s výskytom úhora na línii rozvodia sa objavujú dve základné „prostredia“, v ktorých dochádzalo k prechodu z úmoria do úmoria. V prevažnej miere sú to hory a vrchy, v menšej miere to boli bažiny – pripjaťské močiare, bažiny v oblasti Valdajskej vrchoviny, mokrade medzi Valdajskou a Haličskou vrchovinou. Tento fakt spomína Pomponius Mela (asi 1. stor.), ktorý charakterizuje Herkýnsky les ako „neschodný les a bažiny“. Špecifickou a mimoriadne vhodnou oblasťou boli „horské mokrade“, na Slovensku napríklad bažiny v oblasti dnešnej Štrby (rieky Poprad – Váh) a Šuňavy ležiace v nadmorskej výške 850 metrov nad morom.

V rámci „uhorského prostredia“ (na línii rozvodia) sa vrchy a mokrade ako životné (preklenovacie) prostredie „úhorov“ stali pre miestnu časť obyvateľstva názvoslovne vzájomne synonymické. Z tejto reality vznikli spoločné výrazy pre „vrch“ (horu) a „mokraď“ (bažinu). Základom prvej dvojice slov sa stal tvar „MKR“ (MGR), ktorý nachádzame v slovenskom slove „magura“ (vrch) a „mokrina“ (močiar). Označenie „magura“ sa v prevažnej miere nachádza na území severného Slovenska, v menšej miere v južnom Poľsku. Vrchy a pohoria „magura“ sa teda vyskytujú buď priamo na rozvodí, alebo v jeho blízkosti. Obdobne to je i v ďalšej slovenskej dvojici slov – Mora(va) – Hora(va), kde určitým preklenovacím a spojovacím jazykovým prvkom je Ora(va) (leží na rozvodí), bez počiatočného znaku – M, H. Geograficky je známe, že územie horského prostredia Oravy je len „na skok“  od rovinných a močaristých oblastí Moravy. Samotná rieka Morava pramení na rozvodí pod vrcholom Králického Sněžníka, len pár stoviek metrov od poľskej rieky rovnomenného názvu Morawka, kedysi nazývanej Morawa (povodie Odry). V tejto súvislosti je možné spomenúť zaujímavý fakt, že pokiaľ pre „horskú rybu“ sa u našich predkov zaužíval výraz „úhor“, pre ten istý druh ryby avšak žijúcej iba v mori zase „murena“.

Tvar „magura“ ako pomenovanie Uhrov v 15. storočí spomína Jan Aventinus. Ten doslova uvádza, že Uhri sa vo svojom rodnom jazyku nazývajú Maegari (Maguri, Magurania). Rovnako Porfyrogenet o niekoľko storočí skôr nazýva jeden z kmeňov Uhrov menom Megeri (Μεγέρη) – Maguri. Maguri (Magurania) boli časťou Uhrov obývajúcich prevažne územie dnešného severného Slovenska, povodí horných tokov riek Poprad – Váh, San – Uh (bývalý kraj menom Hungu). V tejto oblasti sa do dnešných dní zachovali toponymické názvy so slovom „Magura“. Toto územie sa prekrýva s južnou oblasťou územia, ktorú starovekí dejepisci zaznačili ako Chrobatia, kde žili Bieli Chrobati. Chrobati (neskôr nazývaní Charvati, Chorváati, Korutánci) boli obyvatelia rozvodia, žijúci na „chrbtoch hôr“ a v týchto oblastiach ich potomkov rovnomenného mena nachádzame dodnes.

Spojitosť historických Bielych Chrobatov s rozvodím a tým pádom aj s Uhrami je zreteľná. Na severe vo Valdajskej vrchovine (Alanské vrchy) sídlili Kriviči, ktorých meno je foneticky blízke tvaru Chrobat-Chorvat (Korvat – Krivič – KRV). V historických zdrojoch sú Kriviči opisovaní ako obyvatelia hôr. Na úseku severné Karpaty – Sliezsko žili už spomínaní Bieli Chrobati a historickí Charváti, Porfyrogenet spomína Chorbatov aj v oblasti Suebska Jura – Český Les – Šumava. Nie je nezaujímavé, že slovo šuma, ktoré tvorí základ mena horstva „Šumava“ v dnešnej chorvátčine značí „les“. Územie Chrobatov sa cez Schwarzwald tiahlo až do dnešného Švajčiarska, kde prítomnosť Chrobatov neďaleko Bodamského jazera (kedysi známe ako Venetské jazero) dodnes pripomína horstvo menom Chrobach. Chrobach má na strednej Morave svojho menovca – vysočinu Chřiby.

Švajčiarsko-nemecké pohraničie a v ňom pohorie menom Chrobach (zvýraznené červenou)

Možno povedať, že Chrobatov – Charvátov – Chorvátov – Krivičov či už dnes, ale aj v minulosti prevažne nachádzame práve na línii na rozvodia! Konštantín Porfyrogenet uvádza, že meno „Chrobat“ (Χρωβάτοι) v reči Sclavov znamená „tí čo obývajú veľké územie“(1) alebo „tí čo majú mnoho zeme“(2). Význam „mnoho zeme“ či „veľké územie“ zreteľne súvisí chrbtami hôr Hercynskeho lesa tiahnucimi sa od Suebskej Hury (Jury) po Alanské vrchy (Valdajská pahorkatina), kde sídlili Kriviči. V takomto ponímaní teda pojem „veľké“ možno vnímať ako označenie dĺžky územia, ktoré obývali Chrobati. Avšak „mnoho zeme“ sa dá interpretovať aj tak, že ich obce (vsi) nachádzajúce sa na línii rozvodia boli súčasťou mnohých krajín – Uhorska, Poľska, Bavorska, Čiech atď.

Uhri obývajúci chrbty hôr rozvodia boli teda Chrobati. Uhri obývajúci povodia riek jednotlivých úmorí mali rôzne mená, prevažne súvisiace s ich charakteristickou bielou farbou. Vo všeobecnosti však títo obyvatelia oblasti úmoria mali v mene aj tvar „more“ (podľa úmoria a podľa mien riek, ktoré sa do mora vlievali), teda  „Moravci, Moravania, Mokrani“. Poliaci pre úmorie poznajú výraz „zlewisko“. Zámena znakov Z – S nie je v rámci slovenčiny – češtiny - poľštiny nič výnimočné, takže „zlewisko“ je možné interpretovať ako „slevisko“ či „slévsko“. Obe varianty sú nápadne podobné tvaru „slev – slav“, v ktorom pramení historické meno „Slevi“ – „Sloveni“. Na Záhorí a Morave vzhľadom na ich miernu nárečovú odlišnosť (L-U) sa „Slevi“ mení na „Suevi“. Suevi perom Tacita boli najväčším kmeňovým zoskupením Ugrov – Ugermanov, ktorých v historických zdrojoch poznáme pod menom Germáni.

Pokračovanie

Oskár Cvengrosch

Predchádzajúce časti:

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(1)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(2)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(3)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(4)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(5)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(6)

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

---

(1) Constantine Porphyrogenitus, De administrando imperio, Greek text edited by Gy. Moravcsik, English translation by R. J. H. Jenkins, Dumbarton Oaks, Center for Byzantine Studies, Trustees for Harvard University, Washington, District of Columbia, 1967, str. 147

(2) Prof. PhDr. Richard Marsina DrSc. a kol., Slovensko očami cudzincov, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, Literárne informačné centrum Bratislava, rok 1999, str.218

Etymologický súvis medzi pomenovaním Uhri, Uhorsko a rybou-úhorom

Pôvod pomenovania Uhrov a Uhorska premení v mene ryby nazývanej úhor. K tomuto uzáveru je možné dôjsť aj jednoduchým porovnávaním známych toponymických názvov v rôznych jazykoch. V slovenčine je to jasné a zreteľné. Krajina Uhorsko, hadovitá ryba sa nazýva úhor. V poľštine majú pre úhora výraz węgorz, Uhorsku hovoria Królestwo Węgier. Dve odlišné slová „úhor“ a „węgorz“ sú v dvoch síce príbuzných, ale samostatných jazykoch použité na pomenovanie krajiny. Podobnú etymologickú zhodu nachádzame aj v latinčine. Uhorsko je v tomto jazyku označované ako Regnum Hungariae, Regnum Vngarie alebo Regnum Marianum. Slovo „úhor“ do latinčiny prekladáme v tvare anguilla. Zhodu už nevidieť v plnom tvare ako v predchádzajúcich prípadoch, avšak slovný základ je zreteľne identický: Unga(rie) – angu(illa).

Avšak „úhoria“ etymológia sa netýka len krajiny menom Uhorsko. Poľské „węgorz“ je rovnako ako slovenské „uh – vuh“ zdrojom pomenovania mnohých vodných tokov. Na juhovýchode dnešného Poľska v okrese Chełm (Lubelske vojvodstvo) sa nachádza rieka miestneho názvu Uherka v poľštine nazývaná Węgierka. Rieka prechádza cez mesto Chełm a pri obci Siedliszcze (gmina Wola Uhruska) sa vlieva do rieky Bug. Okrem nej v povodí rieky Visly jestvuje niekoľko názvov potokov menom Węgierka.

Na opačnej strane rozvodia, v slovensko-ukrajinskej časti poznáme už spomínaný tvar „uh-uhor“, ktorý má niekoľko variant. Základný tvar sa odvíja od ukrajinského slova pre označenie úhora – Вугор, ktoré čítame ako Vuhor. Tu môžeme zaradiť rieky Vuh, Bug, ale aj slovenský Váh. Ďalšie tvary sú späté so slovom „uh“. Ten nachádzame v mene rieky Uh, ktorej Ukrajinci hovoria „Už“. Severne od Kyjeva preteká ďalšia rieka rovnomenného mena „Už“. V oblasti medzi prameňmi týchto riek žili dva historické slovanské kmene. Medzi prameňmi riek Buh, Bug a Už (pri Kyjeve) sídlili Bužani. Medzi prameňmi riek Bug, Buh, Váh a Už sídlili Bieli Chrobati. Pomenovanie Bužani  (Vužani) by sme na základe uvedenej etymológie mohli nazvať Uhri. Títo Uhri boli historicky známi ako Čierni Uhri.

Vráťme sa ešte k mene rieky „Uh“. Jej latinský výraz je „Ung“, ktorý sa v rovnakej podobe dostal aj do dnešnej maďarčiny. Tvar „Ung“ je síce latinský, no má slovanský, konkrétne poľský pôvod, kde meno „Uh“ bolo deformované hneď dvakrát. Prvá deformácia je zámena znakov H-G, ako v prípade riek Buh a Bug, K tomuto „Ug“ bola pridaná poľská nosovka na „Ung“. Tu by sme s etymológiou mohli skončiť, avšak črtá sa tu ďalší mimoriadne zaujímavý súvis.

„Ung“ nachádzame v mene germánskeho kmeňa Tungri respektíve Hungri od ktorých pochádza meno „Germán“(1). Počiatočné „T“ bude pravdepodobne iba prídych špecifický pre jazykovú skupinu „Tungrov“. Ten prídych je rovnaký ako v prípade ďalších slov ako napríklad Turul – orol, dudák (gajdoš) – hudák (hudec), atď. Grécke mesto Thessaloniki, dodnes v Grécku je ľudovo nazývané bez počiatočného „D – The“ iba Saloniki. Táto etymológia umožňuje tiež uvažovať o rieke pomenovanej podľa úhora v tvare „Tung“ („ung“ s prídychom „T“ ), respektíve foneticky blízke „Dung“. „Dung“ je zápis, ktorý by sme ešte donedávna prečítali ako „Dunj“. V tomto tvare zreteľne rozoznávame slovenské slovo „Dunaj“. Meno rieky Dunaj v tvare Dunag uvádza napríklad Ján Kollár v diele Národnié zpiewanky čili pjsně swětské Slowáků w uhrách (2). Z uvedeného sa javí, že Tacitovi Dungri (2. stor.) nebol nik iní ako dunajskí Bieli Uhri.

Pomponius Mela (cca 43 n. l.) pri opise Germánie nazýva rieku Dunaj Danube, pri opise Sarmatie Dunaj nazýva Istrom (3). Podobne píše aj Plínius Starší, ktorý uvádza oba tvary Danuvius i Hister v súvislosti s odlišnými územiami (4). Podľa tohto možno povedať, že dve mená pre jednu rieku boli mená dvoch rozličných jazykových skupín: Germánov a Sarmatov. Germáni obývajúci horný tok nazývali rieku Dunaj tvarom Dun + prípona, Sarmati sídliaci na jeho dolnom toku rieke hovorili Ister. Dnešní potomkovia historických Germánov a Sarmatov sú označovaní spoločným menom Slovania. Historickou migráciu v oboch smeroch sa jazyky vzájomne premiešali, avšak túto deliacu čiaru medzi Germánmi a Sarmatmi dodnes možno sledovať v názvoch riek Dnester a Dneper. Oba sú zložené z dvoch mien. Prvú tvorí „Dun“ druhú časť tvoria mená „ister“ a „eper“. Meno „ister“ je známe v súvislosti s dolným tokom Dunaja, varianty „eper“ nájdeme v Poľsku v menách riek Wipper (Wieprza), Wieprz a Obra. V Katalánsku v bývalej Hunskej provincii tečie rieka Ebro.

Dun, respektíve „ung“ bolo meno pre horný tok riek Dunaj, Dnester a Dneper (v starších zdrojoch Danaper), ktoré pramenili na hranici rozvodia. V hornom toku týchto riek sa vyskytovali úhory, ktoré prenikali rozvodím z baltského úmoria. Tento fakt nám exaktne dokladá v 6. storočí Jordanes, keď na hornom toku rieky Dneper opisuje úhory ako veľmi chutné ryby a dokonca doslovne uvádza, že sa úhor vyskytoval len v hornej polovici rieky (5).

Ďalší zaujímavý etymologický dôkaz pomenovania rieky podľa úhora nachádzame na severe Poľska. Tu v jazere Mamry pramení rieka Węgorapa (pol.), ktorá tečie na sever. Na Ruskej strane sa volá Анграпа [Angrana]. Meno pochádza z pôvodného nemeckého názvu rieky Angerapp. Názov pochádza zo staropruského angurgis / angurys-ape a v preklade znamená „úhoria rieka“.

Rusi úhorovi hovoria ugor (угорь), ale Uhorsku Vengria (Королeвство Вeнгрия). Tu sú zreteľné jazykové paralely rusko-poľské, kde vidíme rovnaké pomenovanie Uhorska menom „Wengria“; ale aj rusko – uhorské (rozumej slovenské) v tvare slova, ktorým pomenúvame úhora – uhor/ugor. Ruské ugor v kombinácii so slovanskou nosovkou sa transformuje na tvar „ungor“, ktoré v rôznych variantoch nachádzame v latinčine napríklad ako „Ungri, Hungri, Hungari“, ale aj staropruštine v slove angurgis (úhoria rieka). Samotné ruské „ugor“ bolo  zrejme predobrazom známeho ruského mena „Igor“.

Úhory dali meno riekam v ktorých žili alebo ktorými tiahli hore či dole prúdom. Dnes o riekach máme pomerne skreslené predstavy. Kedysi rieky neboli regulované, mali pohyblivé korytá s množstvom slepých ramien, meandrov, postranných tokov, bažín a zaplavovaných území. Toky boli mohutnejšie, mali širšie rozliate a nepravidelné korytá. Bol to raj rýb, raj úhorov. Úhory dávali mená riekam a rieky dávali mená územiam . „Úhorie“ rieky prameniace v jednom horskom páse na rozvodí mali spoločné meno s týmto reťazcom hôr, ktorý poznáme pod historickým názvom Hercynsky les. Úhory tiahnuce riekami Poprad a San „prechádzali“ rozvodím do Váhu, Hornádu (uhor-nád) a do rieky Uh, odkiaľ sa v masívnych počtoch dostávali do Tisy, ktorá v dávnych časoch bola skôr obrovským a bažinatým jazerom než riekou. Tu bolo ideálne prostredie pre život úhorov a tento fakt sa dochoval aj v historickom pomenovaní tejto oblasti – Uhorsko. V povodí Tisy sa nachádzalo pôvodné staré Uhorsko obývané Sclavmi, medzi ktorých postupne z východu prenikali Sarmati (prevažne horské oblasti). Možno preto sa meno tohto starého historického územia zachovalo v sarmatskom jazyku (ukrajinčina) v podobe slova Viharsko (Biharsko) podľa ukrajinského výrazu pre úhora („Vuhor“).

Pokračovanie

Oskár Cvengrosch

Predchádzajúce časti:

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(1)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(2)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(3)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(4)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(5)

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Zdroje:

1. Tacitus z dějín císařského Říma, Germánie, přeložili Antonín Minařík, Antonín Hartmann a Václav Bahník, Svoboda 1976, kapitola 2 – Pôvod Germánov

2. Jan Kollár, Národnié zpiewanky čili pjsně swětské Slowáků w uhrách, gak pospolitého lidu tak i wyššjch stawů sebrané od mnohých, w pořádek uwedené, wyswětlenjmi opatřené a wydané, djl perwy, w Budjně, w král. Universické tiskarně 1834

3. Pomponius Mela’s, Description of the world, F. E. Romer, Ann Arbor, The University of Michigan Press, 1998, porovnaj str. 109 a 110

4. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov, Územie pred príchodom Slovanov, Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Bratislava 1998, str. 114-115

5. Jordanes, Gótske dějiny, vydavateľstvo Argo 2012,  str. 46

Úhor na rozvodí. Životný priestor a cyklus „úhora-ryby“

Úhor európsky sa rozmnožuje v oblasti Sargasového mora. V larválnom štádiu je morskými prúdmi odnášaný k európskym brehom. V tomto období vyzerá ako malá rybka. Hadovitý tvar tela nadobúda až tesne pred vstupom do brakických a sladkých vôd. V tom čase jeho valcovité telo pripomína skôr hada než rybu. V sladkovodnom štádiu úhory tiahnu proti prúdu riek až k jej prameňom na hranicu rozvodia. Tu v buď v močaristom a bahnistom alebo horskom prostredí dochádza k prechodu zo „severného“ umoria do čiernomorského.

O úhorovi je známe, že má oproti ostatným rybám špecifickú vlastnosť. Vzhľadom na veľkosť svojho tela má pomerne malé žiabre. Je to zrejme dôsledok toho, že v stave pokoja dokáže až 85 percent kyslíka potrebného pre život čerpať z vody kožou. Hrubá koža produkuje veľké množstvo slizu, ktorý mu poskytuje nielen ochranu, ale umožňuje mu aj krátky pobyt a pohyb po súši. Prechod po súši však neznamená pohyb po vyschnutej zemi. Jeho životným priestorom je bahno, k čomu je dokonale prispôsobený. Pohyb po „súši“ treba teda chápať ako pohyb mimo vodného toku po blatistej lesnej zemi na jar alebo po výdatných dažďoch. V blatistom a navlhlom teréne popretkávanom horskými mokraďami sa úhor vďaka svojmu hadovitému trupu šikovne pohybuje vlnivým pohybom zo strany na stranu, aký využívajú hady.

Spomínané vlastnosti mu umožňujú prekonať krátke vzdialenosti medzi prameňmi riek rozdielnych umorí. Na takýto prechod nie je samozrejme vhodný celý úsek európskeho rozvodia, ale len ten, kde sa na rozvodí nachádzajú buď močaristé oblasti alebo miesta, kde medzi tokmi riek susediacich umorí je vzdialenosť desiatky, maximálne stovky metrov. Takéto oblasti prechodu majú nezriedka špecifické pomenovania spojené s úhorom, prípadne meno úhor možno nájsť v menách riek a potokov smerujúcich k miestu „prechodu“ z umoria do umoria.

Úhor v oblasti Hercynskeho lesa (Karpát) prekonával trasu po súši z potoka na jednej strane kopca (hory) na druhú stranu do potoka iného umoria. Fakt, že „úhor“ prekonával trasu medzi potokmi dvoch umorí po súši (v hore) vyjadríme slovným spojením „v hore ryba“ alebo dnes už nespisovne „u hori ryba“ (obyvatelia zbierali „u hori“ ryby ). Z tohto spojenia vznikol výraz pre pomenovanie „ryby“ premiestňujúcej sa „horou“ – „uhor“, ktoré sa stalo základom pomenovania „Uhri“. Mnohé potoky a riečky, prameniace na hranici rozvodia, ktoré využívali úhory na prechod z umoria do umoria, miestni ľudia nazvali podľa mena tejto zvláštnej ryby. Rieka Visla, ktorej prítoky pramenia na rozvodí má v svojom povodí 4 potoky a jednu rieku menom Węgierka (węgorz – úhor, pol.). V „slovenskej“ časti rozvodia najvhodnejšími úsekmi pre migráciu úhorov boli rieky Poprad – Váh, Hornád a San – Uh. Nebude náhoda, že rieky čiernomorského umoria – Váh, Uh a Hornád nesú v svojom mene výraz „úhor“ (Váh – Vuhor (ukr.), Uh – Uhor, Hornád – Uhor-nád).

Opisovaná línia rozvodia Hercynskeho – Uhorského lesa sa v určitých obdobiach musela doslova hmýriť úhormi, prekonávajúcimi krátke trasy od prameňa k prameňu. Pojem hmýriť nie je nadsadený, pretože početný výskyt úhorov len za posledných 100 rokov dramaticky klesol. Podľa súčasných odhadov jeho populácia klesla na iba jedno percento stavu populácie, aká bola pred sto rokmi. Vzhľadom na hospodársky význam úhorov, ktorý tu bol aj pred 100 rokmi, je možné predpokladať, že už pred uvedenými 100 rokmi bola populácia európskych úhorov oproti historickým dobám v značnom v úpadku.

Dnes teda môžeme už iba dedukovať, že v dávnoveku úhory v obrovských množstvách tiahli najprv proti prúdu riek a potom na určitých geograficky vhodných úsekoch prechádzali z jedného úmoria do druhého. Krátku vzdialenosť rozvodia dvoch úmorí  prekonávali ryby – „úhory“ po súši alebo bažinami. Na súši boli ľahkou a dostupnou korisťou pre ľudí aj divú zver. Ich výskyt mal mimoriadnu hospodársku dôležitosť. Je pravdepodobné, že úhory boli hlavným zdrojom potravy obyvateľov rozvodia – Bielych Uhrov. Tí v období tiahnutia veľkého množstva úhorov, ktorý by sme mohli prirovnať k tiahnutiu lososov, mohli zbierať ryby doslova zo zeme a hádzať ich do zberných nádob či sudov. Bol to mimoriadne ľahký a dostupný prísun chutnej potravy, ktorý umožňoval pomerne vysokú koncentráciu obyvateľstva na línii rozvodia. Je len prirodzené, že hory, v ktorých sa úhory „tmolili“ a „zbierali“, dostali pomenovanie „rybie“ alebo „uhorské“. A rovnako je prirodzené, že rovnaké meno Úhor, Uhri malo aj obyvateľstvo obývajúce oblasť línie rozvodia.

Pokračovanie

Oskár Cvengrosch

Predchádzajúce časti:

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(1)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(2)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(3)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(4)

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Prečo historické mená „Rhipaey, Hercynsky les, Uhri a Uhorsko“ možno spájať s pojmom úhor-ryba?

Existencia troch názvov Karpát, ktorých etymológia je spojená v pojme „úhor-ryba“, je samo o sebe dostatočným dôkazom správnosti. Napriek tomu sa natíska oprávnená otázka, prečo práve „úhor-ryba“? A čo má vlastne „úhor“ spoločné s horou, s Hercynskym lesom? A akú vzájomnú spojitosť majú Pyreneje a Karpaty a prečo boli v dávnych dobách vnímané ako súčasť jedného horského systému? A ako do toho zapadajú Rybie vrchy zvané Rhipaey?

Ako bolo v predchádzajúcich kapitolách spomenuté, Uhorská hora – Hercynsky les - Rybie vrchy sa navzájom územne prekrývajú. Keď všetky dielčie pohoria vytvárajúce reťazec týchto pohorí zaznačíme na mapu, dostaneme súvislý horský pás tiahnuci sa od Pyrenejí až po Ural (pozri mapku). Po podrobnejšom skúmaní širšej oblasti nachádzajúcej sa smerom na sever aj juh od tejto horskej reťaze zistíme, že sa v relatívne úzkom páse okolo nej nachádzajú nielen rovnaké a podobné toponymické názvy, ale v rôznych jazykových mutáciách nachádzame veľké množstvo toponymických názvov nesúcich meno „úhor“. Sú to mená drobných potokov, riek, obcí, zaniknutých miest, ale aj celých území. (viac v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska).

Rybie vrchy  – Rhipaey spolu s Alanskými vrchmi (modrá), Hercynsky les: časť Suebska Hura – Karpaty (červaná), Hercynsky les: časť Pyreneje – Keltika (fialová)

Úhora však nachádzame nielen v miestnych názvoch, ale aj na minci z 1. storočia pred n. l., ktorá bola nájdená v Bratislave. Na tejto minci s nápisom MACCIUS je zobrazený „úhor“ – ryba. Minca patrí do súboru mincí zvaných Biateky, na ktorých boli zobrazované rôzne mytologické bytosti. Fakt, že sa medzi nimi nachádza aj „úhor“, svedčí o jeho výnimočnom, snáď až mytologickom postavení v starovekom svete.

Minca s nápisom MACCIUS. Pod nadpisom je zobrazená psovitá šelma (vlk), na rube je stočený úhor do tvaru špirály. Minca patrí do typového súboru zvaného Biateky. Na biatekoch boli zobrazované mytologické posvätné bytosti, medzi ktoré zjavne patril aj úhor. Vyobrazenie úhora na minci je dôkazom jeho výnimočného postavenia v živote našich predkov. Táto výnimočnosť sa preniesla i do názvov krajín, pohorí, riek a ľudských sídel.

Nápis MACCIUS, môžeme čítať ako „makiuš“ alebo „mačiuš“. Obe tvary majú zreteľný súvis so slovanským tvarom „mok“ – „moč“ od ktorého sú odvodené slová ako mokrina, mokrý – vlhký (volchonský) alebo močiar, močiť, máčať. Zároveň je „maccius“ identický so sanskritským slovom matsya, ktoré je foneticky identické so zápisom „macia“, teda MACCIU(S) na minci. Nuž a slovo matsya prekladáme zo sanskritu vo význame „ryba“.

Úhor-ryba má v rámci Európskeho kontinentu v súčasnosti vymedzenú oblasť výskytu. Vyskytuje sa v povodí rieky Pečory, ktorej staroveké meno bolo Ugra, Jugra (Угра, Югра), v Bielom mori, Škandinávii, nájdeme ho na Islande a Britských ostrovoch, v úmorí Severného a Baltského mora, vo Francúzsku, na Pyrenejskom polostrove a v celej oblasti Stredozemného mora. Rozsah jeho prirodzeného výskytu vidieť na obrázku.

Na mape je zvýraznený približný výskyt úhora európskeho. Modrou obrysovou čiarou je zobrazené územie Uhorska.

Z mapy je zrejmé, že vo vnútrozemskej oblasti Európy, v oblasti čiernomorského a kaspického umoria, sa úhor dnes prirodzene nevyskytuje. Južnú hranicu jeho životného priestoru tvorí európske rozvodie ktoré sa tiahne od uralskej Jugry po Suebsku Huru (Jury), kde sa línia výskytu odkláňa od „európskeho rozvodia“ smerom na východ a tiahne sa čiernomorsko-stredozemským rozvodím.

Línia rozvodia od Jugry po Suebsku Huru sa tiahne vrcholkami hôr a svahmi horskej reťaze, ktorú poznáme pod menom Rybie vrchy (Rhipaey), a Hercynsky les (Uhorská hora, Karpaty). Hercynsky les ako charakteristickú oblasť rozvodia spomína Aristoteles, ktorý uvádza, že väčšina riek tečie z Hercynskeho lesa na sever. Na tomto rozvodí sa však nenachádzali len vrchy, ale aj močiare. Túto močaristo – hornatú oblasť Hercynskeho lesa opisuje Pomponius Mela, ktorý o ňom hovorí, že je nepriechodný s jeho lesmi a močiarmi. Nuž a táto horsko-močaristá oblasť bola prirodzene nepriechodná pre všetky ryby až na jednu, na úhora. Úhor dokázal prekonať prekážky rozvodia a v obrovských množstvách tiahol rozvodím do riek a bažín čiernomorského umoria. Úhor sa v tých časoch hojne vyskytoval aj na horných tokoch Dunaja, Dnepra, Buhu, Tisy a ďalších.

Farebne sú zaznačené „uhorské vrchy“, čierna čiara označuje hranicu európskeho rozvodia, ktorá sa tiahne všetkými „uhorskými vrchmi“ od Jugry po Pyreneje. Porovnaj s predchádzajúcou mapou, kde je zobrazený výskyt úhora európskeho.

Dôkazom výskytu úhora aj v čiernomorskom umorí nie je len jeho súčasný výskyt v povodí Dunaja. Jordanes v 6. storočí nášho letopočtu spomína horný tok rieky Dneper, ktorý sa rodí z veľkej bažiny ako z matky, kde sa rodia veľmi chutné ryby, ktoré sú bez kostí a majú iba chrbticu.[1] Dneper pramení v bažinách Valdajskej vrchoviny (Alanské vrchy) a súčasťou jeho horného povodia je aj rieka Pripjať so známymi pripjaťskými močiarmi. „Ryba bez kostí len s chrbticou“ je viac než výstižný opis úhora, ktorý v  týchto končinách musel byť v 6. storočí zjavne vnímaný ako charakteristický prvok miestnej fauny, čo by svedčilo o jeho hojnom výskyte. Čo je zaujímavé, podľa jeho záznamu, úhor – ryba bez kostí sa vyskytovala výlučne len v hornej polovici toku Dnepra.

Úhor – ryba bez kosti. Na kostre úhora zreteľne vidieť, že okrem chrbtice nemá žiadne iné kosti

Dnes je rozvodie v mnohých úsekoch pre úhora už nepriechodné. Ľudská činnosť priniesla veľa prekážok. Kedysi vlhké a močaristé oblasti rozvodia hmýriace sa úhormi boli postupne vysušované a dnes sa na tých miestach nachádzajú polia, pastviny a riedke suché lesy. Počty úhorov v riekach a bažinách sa za posledné storočia dramaticky znížil. Na úhora „v hore“ sa zabudlo.

Čiara na mape zobrazuje európske rozvodie, body reprezentujú toponymické názvy riek, obcí a miest nesúce meno “úhor”

Pokračovanie

Oskár Cvengrosch

Predchádzajúce časti:

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(1)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(2)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(3)

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

---

[1] Jordanes, Gótske dějiny, vydavateľstvo Argo 2012,  str. 46

„Uhorská hora“ zásadným spôsobom mení známe dejiny

Dnešné Karpaty, hlavne ich severná časť, mali v rôznych obdobiach rôzne názvy. V období pred naším letopočtom boli časťou gréckych autorov zamieňané s pohorím Rhipaey – Rybími vrchmi. Počnúc Aristotelom v 4. storočí pred n. l. zhruba do 3. storočia sú spomínané ako Hercynia silva – Hercynsky les. Po tomto období sú známe ako Uhorská hora a Karpaty, v menšej miere je časť Karpát nazývaná aj ako Sarmatské hory. Lokalizácia týchto Sarmatských hôr je však od autora k autorovi odlišná.

Štyri mená v rozličných obdobiach, z toho tri najstaršie majú spoločnú etymológiu, prameniacu v slovenskom pojme a slove „úhor-ryba“. Fakt, že rôzne názvy pochádzajúce z rôznych časových aj spoločenských prostredí majú spoločný jazykový a etymologický prvok v prvom rade potvrdzuje oprávnenosť a správnosť stanovenej etymológie. Na druhej strane tieto okolnosti prinášajú so sebou celú radu závažných poznatkov:

1. Pomenovanie „úhor“ – „ryba“ bolo zdrojom pomenovania mnohých geografických názvov v rámci Európy a nevzťahuje sa len na oblasť neskoršieho Uhorska (Viac:  Tajné dejiny Slovenov a Uhorska). Medzi týmito názvami dominuje meno najrozsiahlejšieho pohoria v Európe, ktoré sa tiahlo od Pyrenejí po Karpaty a potom ďalej ako Rybie vrchy až po Polárny Ural.

2. Samotné slovenské slovo „úhor“ má v základe tvar „hor“, ktorý je identický s iným slovenským slovom „hor(a)“, označujúcim „kopec, pohorie, vrch, horu“. Táto jazyková podobnosť nie je náhodná a má svoju prirodzenú príčinu. Úhor je zjavne spätý s horskou reťazou zvanou Hercýnsky les a to hlavne v oblasti medzi Suebskou Hurou (Švábska Jura) a Bieščadami (Nízke Beskydy – severné Karpaty). Od „úhora“ dostal Hercynsky les svoje pomenovanie. Horská reťaz pokračuje ďalej na sever pod menom Rybie vrchy (Rhipaey). Vzájomná previazanosť medzi týmito pohoriami a úhorom skutočne jestvuje.

V pojme „hora“ – chrbty hôr nachádzame aj súčasné pomenovanie Karpát (Karpaty), prameniace v slove „charbaty“ – chrbty (chrbty hôr). Slovo Charbaty obsahovo vystihuje skutočnosť, že sa jedná o reťazec chrbtov hôr, ktorý tvoril sústavu pohorí v starších dobách nazývaných Hercynsky les.

3. Obyvateľstvo žijúce v oblasti týchto hôr, po línii Pyreneje – Švábska Jura (Suebska Hura), pahorkatiny Smrčiny (Bavorsko) – Karpaty až po Severné úvaly (severný Ural) bolo už v 7. storočí pred n. l. slovanské a kontinuálne obývané Slovanmi, čo vyplýva zo samotnej existencie slovanského a slovenského etymologického tvaru „ryba“ (Rhipaey) a „úhor“ (Hercynia silva, Uhorská hora), ako aj z množstva ďalších toponymických názvov a mien kmeňov nachádzajúcich sa na tejto línii.

4. Nemecký variant aal, vo význame „úhor“, ktorý nachádzame v mene Alanské vrchy ako aj v mene Alani (obývali Suebsku a Franskú Huru)  podsúva domnienku, že tieto kraje obývali „nemecky“ hovoriace etniká. V skutočnosti moderná nemčina prevzala starobylý slovanský dvojtvar charakterizujúci vznešenosť a posvätnosť, ako aj charakteristickú vzhľadovú črtu tam žijúcich slovanských Uhrov: VEL-BEL (základy slov „veľký“ a „biely“), bez počiatočného písmena v podobe fonetického „el, al – aal“. Zaujímavý dôkaz nachádzame v alternatívnych menách Alanských vrchov – Valdajská vrchovina a Volchonský les, ktoré tento „slovanský dvojtvar“ VAL – VEL – VOL majú obsiahnutý v názve.

5. Slovanskí obyvatelia reťaze „uhorských hôr“ hôr mohli byť a pravdepodobne aj boli nazývaní Uhrami rovnako, ako aj hory, v ktorých žili. Ich ďalšie charakteristické pomenovanie bolo meno „Bieli“ alebo dnes nespisovne „Beli“, od ktorého sa odvíjali slovné varianty „ieli“ (bez počiatočného „B“) respektíve „cheli“. (B)„ieli“ nachádzame v sanskrite v tvare jala vo význame „voda“. Pomenovanie úhora v sanskrite je odvodené od jala ako jalavyAla, teda „vodný had či kráľ rýb (kucika)“. „Chéli“ (Χέλι) sa dostalo do gréčtiny vo význame „úhor“. Tvar „eli“ respektíve „el“ nachádzame v angličtine ako eel a v nemčine ako aal taktiež vo význame „úhor“. Toto „aal“ sa stalo základom pre pomenovanie Alanských vrchov, ako aj tajomného (árijského) národa menom Alani, ktorých by sme pojmovo správne mali vnímať ako „Uhrov“.

6. Títo Bieli obyvatelia Uhorských hôr, obývali ťažko dostupné horské a močaristé oblasti, boli vzrastovo veľkí a mimoriadne bojovní. Svoje územia organizovali do správnych jednotiek, ktoré nazývali vojvodstvá a nado všetko si ctili slobodu. Tento fakt sa stal súčasťou ich jazyka ako aj pomenovania, takže v dnešných slovenských nárečiach nájdeme slovo suobodňák (slobodný), ktoré má zreteľný súvis so starobylým slovanským menom Sueb, Suebi. Charakteristická „biela“ sa dostala do latinčiny v podobe slova bello – bojovať, a deformovaný tvar odvodený od pojmu „uhor“ – „hercy(nia)“ sa objavuje v modernej nemčine ako herzog (vojvoda) alebo herzogtum (vojvodstvo).

Ich starobylosť „spojená“ s osídlením horských oblastí – vrchov, sa zo slovenského nárečového tvaru „verch“ (vrch) preniesla do gréčtiny bez počiatočného „v“ ako „erch“, respektíve „arch“ vo význame „starý, starobylý, staroveký“ (archéos gr.)

7. Priamy dôkaz existencie Uhrov v strednej Európe pred 9. storočím nachádzame na Salzburskej doske, kde sa už v roku 477 po boku ďalších germánskych kmeňov spomínajú aj Uhri. V neskorších písomných zdrojoch zase nachádzame zreteľnú výpoveď o tom, že Uhri boli Sclavi, teda Sloveni a Slovania (čiže Suebi). Pojem „úhor“ nachádzame aj v menách mnohých historických „germánskych“ kmeňov žijúcich buď priamo alebo v dosahu Hercynskeho lesa (Viac v knihe: Tajné dejiny Slovenov a Uhorska).

Pokračovanie

Oskár Cvengrosch

Predchádzajúce časti:

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(1)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(2)

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Hercynsky les – Uhorská hora

Označenie Hercynsky les bolo v historických dobách pomenovanie pre rozsiahly horský hrebeň, tvorený početnými pohoriami. Pozícia týchto pohorí bola opisovaná autormi v rôznych obdobiach veľmi rozdielne.

Rozptyl opisov tohto záhadného lesa je naozaj veľký. Zopár najstarších autorov umiestňovalo Hercýnsky les blízko Pyrenejí. Konkrétne Diodorus Siculus v Bibliotheca historica (kniha V, 21) umiestňuje Hercýnsky les do oblasti Biskajského zálivu, kde sa nachádzajú atlantické svahy západnej časti Pyrenejí. O Hercýnskom lese zároveň hovorí, že podľa dovtedy známych poznatkov je to jednoznačne najrozsiahlejšie pohorie v Európe. O pár riadkov nižšie uvádza (kniha V, 32), že Hercýnsky les sa tiahne od Pyrenejí cez Keltiku (pohoria v južnom Francúzsku) až po Skýtiu. Južné časti Skýtie začínali zhruba niekde v oblasti Moravy a Slovenska, severnejšie časti sa tiahli na východ od povodia rieky Visly.

Hercynsky les podľa Diodorusa Siculusa

Lucius Annaeus Seneca (1. stor.) v tragédii Medea spomína Hercynske (Hyrcanian) lesy na severe, ktoré obývali statoční Suebi (Suabians). Dionysius Periegetes opisuje známy svet (Description of the Known World), kde uvádza, že Germáni – vojnou pobláznené biele kmene obývajú územie pozdĺž pohorí Hercynskeho lesa.

Najstaršiu zmienku o Hercynskom lese nachádzame zo 4. storočia pred n.l. u Aristotela (Meteorology, kniha 1, časť 13). Uvádza zaujímavý poznatok, že väčšina zvyšných riek tečie z Hercynskeho pohoria na sever. Hercynske pohorie je najväčšie svojou výškou ako aj rozlohou v spomínanej oblasti. Pomponius Mela (cca 43 n.l.) spomína Hercynsky les pri opise Germánie, kde uvádza, že krajina je sama o sebe ťažko priechodná, pretože je tam veľa riek. Členitý povrch je tvorený početnými pohoriami a do značnej miery je nepriechodný s jeho lesmi a močiarmi. Z močiarov sú najväčšie Suesia, Metia a Melsyagum. Z lesov, okrem Hercýnskeho (Hercynian) sú podľa mena známe aj ďalšie, ale pretože sa Hercynsky les svojou rozlohou  tiahne na dĺžku šesťdesiatich denných pochodov, je vzhľadom na svoju veľkosť omnoho známejší než ostatné.

Gaius Plinius Secundus (1. stor.) v Historia Naturalis umiestňuje Hercynsky les vo vnútrozemí a nazýva ho aj ako Hercynium iugum. Iugum v súvislosti s Hercynskym lesom možno chápať ako zväzok horských chrbtov, alebo reťaz pohorí. Taktiež v súvislosti s ním uvádza, že veľké územia medzi Dunajom a Hercýnskym lesom až po panónsky zimný tábor v Carnunte a hranicu Germánov sú obsadené sarmatskými Jazygmi, ktorí obývajú nížiny a planiny, zatiaľ čo Dáci, ktorí boli hnaní až za rieku Tisu, obývajú vrchy a horské hrebene.

Strabón (1. stor. pred n.l.) opisuje Hercýnsky les ako mimoriadne hustý a s mohutnými stromami. Tiahne sa v nedostupných krajoch, zaberá plochu s veľkým obvodom, no uprostred sa rozprestiera územie, ktoré poskytuje veľmi dobré možnosti pre svoje obyvateľstvo.

Detailnejšie informácie o Hercynskom lese poskytuje Júlis Cézar (1. stor. pred n.l.) v jeho Zápiskoch o vojne v Galii (VI, 25-28). Podľa neho sa Hercynsky les rozprestiera  v rozlohe deväť dní cesty pre chodca bez záťaže. Začína na hraniciach Helvétov, Nemetov a Raurakov a tiahne sa rovno pozdĺž Dunaja až k územiu Dákov a Anartov. Odtiaľ s mnohými odbočkami zahýna od dunajského toku naľavo a dotýka sa pre svoju veľkosť územia mnohých národov. Nikto v Germánii nemôže povedať, že došiel až na začiatok lesa, čo by bol prešiel aj šesťdesiat dní cesty, alebo že sa aspoň dopočul, kde začína.

Hercynsky les podľa Cézara

Grécky geograf Klaudios Ptolemaios (2. stor.) umiestňuje celý Hercynsky les medzi Nízky Jeseník (východná časť pohoria Sudéta) a Gabrétu (Javorníky) na jednej strane a Sarmatskými horami (pravdepodobne Slovenské Rudohorie) na strane druhej. Podľa tohto sa jedná o pás vrchov na severe ohraničené Beskydami a na juhu Nízkymi Tatrami.

Hercýnsky les podľa Klaudia Ptolemaia

Tacitus (zač. 2. stor.) umiestňuje kmeň Helvetov medzi Hercynsky les, rieku Rýn a rieku Mohan. Jeho opis je pomerne presný, pretože tieto tri geografické prvky v podstate vytvárajú „uzavretý kruh“. Počiatok Hercynskeho lesa podľa jeho opisu teda začína pohorím Švábska (Suebska) Jura, ktoré bezprostredne nadväzuje na rieku Rýn. Ďalej smerom na severovýchod nasleduje Franská Jura a pahorkatina Smrčiny, v ktorých pramení rieka Mohan, a ktorou sa „kruh“ uzatvára. V ďalšej časti uvádza veľmi zaujímavú pasáž: …sídla Chattov začínajú u Hercynskeho lesa, ich kraj nie je tak plochý a močaristý ako územia iných (germánskych) kmeňov, pretože tam sú kopce a len postupne rednú. Hercynsky les svojich Chattov sprevádza a súčasne s nimi končí. Sídla Chattov začínali v oblasti Smrčín a pokračovali Českým lesom, odtiaľ na sever sa tiahli až po rieku Ohře. Kde však končí? Podľa iných autorov končí až na území Dákov. Tam všade boli germánski Chatti?

Tacitus umiestňuje kmeň Helvetov medzi Hercynsky les, rieku Rýn a rieku Mohan.

Takáto zdanlivá rozporuplnosť privádza bádateľov k voľnejšiemu chápaniu rozsahu Hercynskeho lesa, takže k tomuto pohoriu pripájajú napríklad pohorie Spessart, Rhön, či Hartz. John Bostock o pohorí Hartz dokonca uvažoval ako o pohorí, ktorého meno je pozostatok starodávneho pomenovania Herc(ynia)(1). V skutočnosti meno Hartz pramení v slovanskom slove „hora“. V konečnom dôsledku však aj samotné Hercynia má súvis so slovanským a slovenským „herkýnia“ – horský, avšak nie v priamom význame. K tomu bližšie však neskôr.

Možno zhodnotiť, že nemalá časť autorov uvádza ako Hercynsky les, respektíve ako jeho významnú časť, severné (ale aj celé) Karpaty. Tieto severné Karpaty boli v čase Uhrov nazývané aj „Uhorská hora“, čo vytvára priestor pre úvahu stotožniť obe tieto pomenovania. Nuž a vysoká jazyková zhoda tu naozaj je a to v jazykoch a nárečiach krajín, ktorými sa Hercynsky les tiahol – v češtine, moravských a slovenských nárečiach.

Latinský tvar Hercynia, ktorý čítame ako herkynia, je zjavne skomolené slovo „uherky(nia)“, respektíve „uherči(nia)“. Slovo „uherči“ dnes už nie je na Slovensku spisovné, avšak jeho tvar sa dodnes zachoval v slovenských priezviskách, kde nachádzame pomerne frekventované meno Uher a Uherčík, či menej časté Uherec, alebo obce Veľké a Malé Uherce. Česko-moravské slovo Uhersko je dodnes používané pomenovanie pre slovenské Uhorsko a nachádzame ho aj v menách uhorských miest Uherské Hradište, Uherský Brod a Uherský Ostroh.

Uherský les bol teda Uherkynskym (herkynskym) lesom. Mená sú až na zanedbateľnú odchýlku identické, územný rozsah je totožný. Pôvod mena súvisí s rybou – úhorom.  Tento fakt spolu s Rybími vrchmi (Rhipaey) vykresľuje novú historickú situáciu s obrovským množstvom podporných dôkazov.

Pokračovanie

Oskár Cvengrosch

Predchádzajúca časť: Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(1)

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

---

(1) The Natural History. Pliny the Elder. John Bostock, M.D., F.R.S. H.T. Riley, Esq., B.A. London. Taylor and Francis, Red Lion Court, Fleet Street. 1855

Uhorská hora – kľúč k dejinám Uhrov

Pôvod mena „Uhor“ v súvislosti s historickou krajinou Uhorsko dnes oficiálna historiografia nepozná. Neoficiálna uvažuje o krajine menom Uhorsko ako o krajine nachádzajúcej sa „u hor“, rozprestierajúcej sa v panónskej nížine obklopenej horskými hrebeňmi Karpát a svahov Álp. V Kronike anonymného notára kráľa Bela (Gesta Hungarorum) sa však dozvedáme, že meno Uhrov bolo odvodené od mena užského hradu: A Arpád bol nazvaný kniežaťom Hungarie a všetci jeho bojovníci boli podľa hradu Hung v jazyku cudzincov nazývaní Hungarmi a onen názov platí v celom svete až dosiaľ.

Užský hrad však nie je jediný toponymický prvok v historických zdrojoch, v ktorom je možné vidieť pôvod mena Uhor – uhorský. Radziwillský letopis v časti o Uhroch nám ponúka veľmi zaujímavú informáciu. Uvádza sa v ňom, že Uhri šli „uhorskou horu“, až došli k Dnepru. Dneper pramení vo Valdajskej vrchovine. Na základe opisu v letopise je teda možné Valdajskú vrchovinu pokladať za spomínanú „uhorskú horu“. Uhri pri Dnepri nejaký čas zotrvali, odkiaľ sa v bližšie neurčenom čase pustili na juh. Tu prešli cez veľké hory, ktoré taktiež dostali meno „uhorské“. V tomto prípade už išlo zjavne o severné Karpaty. Jeden a ten istý zdroj teda spomína dva od seba vzdialené samostatné vrchy (hory, pohorie) nazvané „uhorské“. Čo je v tomto prípade dôležité, je ten fakt, že severnejšia „uhorská hora“ vo Valdajských vrchoch  nemá žiaden súvis s historickou krajinou zvanou Uhorsko.

Na prvý pohľad to vyzerá, že jedna aj druhá „Uhorská hora“ dostala pomenovanie od Uhrov, ktorí tadeto prechádzali. Avšak tá severnejšia, ktorá bola stotožnená s Valdajskou vrchovinou, má v súvislosti s Uhrami jednu toponymickú nezrovnalosť. Nezrovnalosť spočíva v tom, že síce Valdajská vrchovina má viacero historických mien, avšak ani jedno sa nenazýva „Uhorská hora“. Tento výraz sa spomína len v Radziwillskom letopise. Staršie mená pre Valdajskú vrchovinu boli Volchonský les a Alanské vrchy. A tu to začína byť zaujímavé, pretože toponymický názov Alanské a Uhorské (vrchy) sú pomenovania vzájomne synonymické. Ale k tomuto podrobnejšie neskôr.

Na východ od Alanských (valdajských) vrchov sa nachádzali tajomné vrchy, ktoré grécki zemepisci nazývali Rhipaey (grécky Ριπαι). Záznamy o Ripaiských vrchoch v starovekých zdrojoch sú pomerne nejasné. Prvý ich spomína Alkman (633 pred n.l.), potom Hekataeus (509 pred n.l.), Aeschylus (490 pred n.l.) a Hippokrates (400 pred n.l.), pričom sa všetci svorne zhodujú, že Ripaiské vrchy sa nachádzajú na najzadnejšom severe pre nich známeho sveta.

Hekataeove poznatky o nich sa zachovali v zlomkoch Damasta v týchto slovách: „Povyše Skýtov sídlia Issedoni, severnejšie od nich Arimaspi, za týmito sú Rhipaey, z ktorých veje severný vietor a na ktorých leží večný sneh: za nimi sídlia Hyperborejci na území siahajúcom až k najvzdialenejšiemu moru.“ Od toho sa veľmi nelíši to, čo o Rhipaeoch povedal Eudoxus (379 pred Kr.). Podľa neho z Rhipaeov, ležiacich hlboko v Skýtii, vyteká Eridanus, tečúci vedľa Keltov a iných cudzojazyčníkov do západného mora. Naproti tomu Aeschylus sa nazdával, že z Rhipaeov vyteká Ister; Sofokles a jeho vykladač si ich predstavovali na severe. Aristoteles Rhipy (αι ’Pιπαι) výslovne umiestňuje pod arktusom (severom), v najzadnejšej Skýtii, a hovorí, že v nich pramenia premnohé po Isteri najväčšie rieky. Mela z Ripaiských hôr odvodzuje rieku Tanais čiže Don. Plínius ich tiež spomína na tejto severnej strane. Podľa Ptolemaia pramení v týchto horách rieka Tanais, a podľa Marciana nielen táto, ale i ďalšie dve, Turuntus a Chesunus, tečúce do Sarmatského oceánu.

Ripaiské hory podľa dávnych svedectiev zaberali rozsiahle oblasti na severe Európy a tiahli sa zo západu na východ, tvoriac tak severnú hranicu Veľkej Skýtie. Tento nejasný opis privádzal neskorších bádateľov k rôznym úvahám o ich lokalizácii. V celku však boli ako Ripaiské vrchy najčastejšie definované severné Karpaty (Tatry) a Ural.

Ural sa však tiahne zo severu na juh, takže jeho geografická poloha je v rozpore so starovekými opismi, ktoré uvádzajú, že Ripaiské vrchy sa tiahnu zo západu na východ, rozdeľujúc tak krajinu na časť severnú a južnú. Taktiež netreba zabúdať, že v Ripaiských vrchoch údajne pramenili rieky Don, Dneper a Volga (Mela, Ptolemaios, Marcianus), ktoré iste nepramenia na Urale. Pohorie tiahnúce sa z východu na západ rozdeľujúce krajinu na severnú a južnú časť, musíme v podstate vnímať ako rozvodie, rozdeľujúce krajinu s riekami tečúcimi na sever a riekami tečúcimi na juh. Tomuto zodpovedá nenápadné pohorie s názvom Severné úvaly s prepojením na Polárny Ural (starší názov Kameň).

Západne od Severných úvalov sa nachádzajú Alanské (Valdajské) vrchy, v ktorých pramení rieka Dneper. Je možné, že tieto Alanské vrchy (Valdajská vrchovina) boli v dávnych časoch chápané ako súčasť Ripaiských vrchov a tvorili jej najzápadnejšiu časť. Každopádne ako Ripaiské vrchy boli označované dve lokality – Severné úvaly s priľahlými pohoriami a severné Karpaty.

Súčasťou línie Ripaiských vrchov sú Haličské vrchy, ktoré tvoria západnú časť Severných úvalov. Vrch a územie rovnomenného názvu – Halič sa však nachádza aj v severných oblastiach severných Karpát. Ak k tomuto pripojíme poznatok, že minimálne Valdajská vrchovina je v Radziwillskom letopise nazývaná „uhorskou horou“ a „uhorskou horou“ sú nazývané aj severné Karpaty, ponúka sa nám zaujímavá názvoslovná identickosť týchto oblastí. Túto identickosť vystupňuje poznatok, že grécke slovo Rhipaey (Ριπαι) je fonetický záznam slovanského Ribaj – Rybie, takže pohorie menom Rhipaey by sme správne mali nazývať „Rybie vrchy“. Vzhľadom na to, že „úhor“ je „ryba“ a aal (nem.) je taktiež úhor, ide doslova o synonymické pomenovanie „Uhorských“ – „Alanských“ vrchov zvaných „Rybie vrchy“. Tento fakt zreteľne vypovedá o tom, že pojem „uhorský“ pramení v mene ryby zvanej „úhor“. Otázkou zostáva, čo spájalo Rybie vrchy (Rhipaey) s územím Karpát? Vzhľadom na grécke záznamy o Rybích-Uhorských vrchoch zo 7. storočia pred n.l. spoločným pojivom určite nebudú Uhri – Arpádovci a ich mytologický pochod na juh. Skutočná príčina musí byť omnoho staršieho rázu.

Pokračovanie

Oskár Cvengrosch

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

TAJNÉ DEJINY SLOVENOV A UHORSKA
Oskár Cvengrosch – Vydavateľstvo: Eko-konzult, 2017

Počet strán: 296 strán
Väzba: pevná väzba
Rozmer: 190×270 mm
Hmotnosť: 1290 g
Jazyk: slovenský jazyk
Rok vydania: december 2017

Predajná cena: 20 eur

Knihu si môžete objednať u autora na:  info1sgo2sk (1=@, 2=.)

Predhovor

V slovenských národných dejinách sú pojmy Uhorsko a uhorský vnímané ako čosi cudzie, ako nie naše, ako nie slovenské. Avšak ešte  v 18. storočí sa pomenovanie „Uhor“ vzťahovalo na obyvateľstvo Uhorska hovoriace slovenskými nárečiami. Medzi nich patrili nielen nárečia na území dnešného Slovenska, ale všetky dnes už neexistujúce panónske dialekty, cez slavónske až po slovenské (slovinské) nárečia na juhu. Slovenskými nárečiami rozprávali Valasi na dnešnej Morave, na Slovensku aj v Rumunsku. Počas politického a spoločenského prevratu, ktorý prebehol v Uhorsku v priebehu 18. a 19. storočia sa pojem „uhor“ v zmysle Sloven-Sclavónec zmenil na Uhor v zmysle Maďar.

Tento spoločenský „premet“ spočíval v jazykovom prechode Slovenov-Uhrov z uhorského sclavónskeho jazyka na maďarčinu, o ktorej formujúca sa maďarská administratíva propagandisticky tvrdila, že je jazykom pôvodných Uhrov, pre ktorých vznikol krycí názov „starí Maďari“. Vysoký podiel slovenských nárečových slov v tomto novom maďarskom jazyku bol prvkom, ktorý takéto mylné tvrdenie staval do roviny určitého stupňa prijateľnosti. Takýmto spôsobom slovensky hovoriace obyvateľstvo, ktoré samo seba nazývalo Uhrami, v prevažnej miere pod tvrdým nátlakom prijalo maďarčinu ako svoj jazyk, čím sa stali Maďarmi, avšak naďalej zostali aj Uhrami. Vznikla tak paradoxná situácia, ktorú možno zhrnúť slovami: „ Uhri boli naozaj Sloveni, ale neskôr Uhri boli vskutku aj Maďarmi“. Tento jazykovo-spoločenský galimatiáš bol vyšperkovaný hľadaním pôvodu Maďarov, sťaby Uhrov, niekde medzi ugrofínskym obyvateľstvom dnešnej Jugry, v oblasti severného Uralu.

Najnovšie výskumy z oblasti genetiky však túto úsmevnú, ale zároveň aj tragikomickú situáciu vzájomného vzťahu Maďarov a Slovákov, ktorí majú spoločných slovenskými nárečiami hovoriacich predkov, so slovenským rodom a slovenskými menami, stavajú do reálneho svetla, ktoré vypovedá o tom, že Maďari sú geneticky identickí so Slovákmi. Tento fakt triezvo zmýšľajúceho človeka núti prehodnotiť súčasne zaužívané historické a spoločenské dogmy a hľadať odpovede, ktoré by spĺňali kritériá genetiky, jazyka, toponýmie ako aj historických zdrojov. Preukázateľných dôkazov je tak veľké množstvo, že je priam nepochopiteľná zarytá pasivita oficiálnych historických inštitúcií na Slovensku. Pasivita je tak intenzívna, že v podstate o Uhroch, ich pôvode a etnogenéze v rámci Slovenska nevyšla žiadna ucelená publikácia. A aj keď je pravdou, že v poslednom období boli pokusy interpretovať dejiny Uhorska nielen ako dejiny Maďarov, ale už ako spoločné dejiny dvoch dominantných „uhorských“ národov – Maďarov a Slovákov, stále je citeľná chybná a nešťastná historická šablóna Uhor-Maďar. Je treba otvorene a naplno povedať, že Uhri boli výsostne slovenské a slovanské obyvateľstvo, vybavené jazykom nekompatibilným s jazykom dnešných Maďarov. Je absolútne vylúčené spájať historických Uhrov so spojením „starí Maďari“. Dejiny Maďarov v podstate začínajú až zaužívaním mena Maďar v zmysle „meno národa“ niekedy v 16 až 17. storočí, pričom ešte aj samotné meno „maďar“ má slovenský a slovanský pôvod.

Celé dejiny Uhorska sú dejinami Slovenov – Slovákov. Maďari si tieto dejiny Uhrov jednoducho bez ostychu privlastnili. Takticky sa zamlčuje, že až na zopár nepresných interpretácií sa nikde v historických zdrojoch neuvádza, že Uhri boli Maďari, avšak existuje množstvo záznamov z rôznych historických období, exaktne vypovedajúcich o tom, že Uhri boli Slovania – Sclavónci. Aj preto vznikla táto kniha, ktorej cieľom je odstrániť historické dogmy, ozrejmiť a vysvetliť skutočný pôvod Uhrov a na základe jednoznačných dôkazov zreteľne deklarovať ich slovenskosť a slovanskosť. Je nevyhnutné doplniť informačnú medzeru na tomto poli histórie.

Kniha prináša nový pohľad na už známe historické zdroje, a v súlade s modernou genetikou podáva ich úplne odlišnú interpretáciu. Okrem toho prináša absolútne nové, prekvapivé a doposiaľ nikde nepublikované objavy, ktoré výrazným spôsobom odhaľujú nielen skutočný pôvod a slovanskosť Uhrov, ale vyzdvihujú ich dôležitosť pri budovaní etnogenézy dnešných slovanských národov. Možno dokonca povedať, že príchod Uhrov do Karpatskej kotliny je práve ten nikde historicky nezaznamenaný príchod Slovanov, ktorí geneticky prevrstvili pôvodné, Rimanmi už značne zdecimované, slovanské osídlenie Európy. Skutočná história Uhrov sa takto stáva kľúčovou históriou nielen vo vzťahu k dejinám dnešných Slovákov a Maďarov, ale je mimoriadne dôležitým prvkom, ktorý prispieva k poodhaleniu pôvodu dnešných Slovanov, ako aj k znovuobjaveniu pôvodnej histórie Európy vôbec.

———————————-

OBSAH KNIHY

Predhovor

MAĎARI – FANTÓMOVÉ ETNIKUM

Gény vyvracajú vykonštruované historické schémy

Neugrofínsky pôvod „maďarskej“ mtDNA

Maďari sú Európania a v prevažnej miere Slovania

OPIS VPÁDU UHROV NA MORAVU A ICH VÝBOJE V HISTORICKÝCH ZDROJOCH

Constantine Porphyrogenitus De administrando imperio (AI)

Gesta Hungarorum (GH)

Kronika uhorských kráľov zvaná Dubnická (DK)

Uhorsko – poľská kronika (UPK)

Správy dominikána brata Juliána o starých Uhroch a Tartaroch z rokov 1237 a 1238

Dejiny Uhrov Šimona z Kézy (ŠzK)

Radziwillský letopis (RL)

Ďalšie zdroje

Sibírske zdroje (SZ)

STREDNÁ A VÝCHODNÁ EURÓPA NA POČIATKOCH DEJÍN

Kto sú Slovania?

Migrácia slovanskej haploskupiny R1a

Západoeurópska predstava o pôvode a migrácii slovanskej haploskupiny R1a

Východoeurópska (slovanská) interpretácia o pôvode a migrácii haploskupiny R1a

Konfrontácia západného a východného vnímania genetických podkladov

Slovanská védická India

Slovanskí bohovia ako predobraz indických božstiev alebo ako sa v indických védických tradíciách zachovalo staré slovanské náboženské poznanie

STREDOVÝCHODNÁ EURÓPA PRED „PRÍCHODOM UHROV“

Slovanské osídlenie stredovýchodnej Európy nazývané tiež germánske

Sarmatsko-germánske kmene boli súčasťou „slovanského sveta“

Peucini zvaní Pečenehi, neskôr známi ako Rusíni

Venetti

Viatiči

Severania pochádzajú z kráľovstva, z ktorého vzišli všetci Slovania

Venettský tandem: Viatiči a Severania

Severskí Chorváti zvaní Kriviči

Sarmatskí Feni

Kumáni

Genetické prekvapenie. Uhorskí Kumáni boli Európania!

Kumáni neboli etnikom, ale námezdnou armádou

Slovanské kmene Karpatskej kotliny označované tiež ako kelto-germánske a ilýrske

Marava zaberala celú Karpatskú kotlinu

Suebska a sarmatská Marava

Uhri v predarpádovskej Marave

Sarmatská časť Maravy obývaná Marharmi bola známa ako Marava „horná“

Pojmy ako zásadný historický problém. Marhari raz ako germánski Vandali, inokedy ako sarmatskí Jazygi

Merehani – obyvatelia dolnej Maravy

Svätoplukova Marava

UHRI

Uhrov nachádzame v slovanských krajinách aj mimo karpatského Uhorska

Ugrania, Etelkuz alebo Uhorsko na Ukrajine

„Uhorské“ toponymické názvy v Poľsku

Pôvod mena Uhor

Uhri, Užania, Bužania

Mytologické zviera ako predobraz Uhrov

Kde ležali Uhorské vrchy zvané Rhipaey?

Európske rozvodie – kraj úhorov

Uhri a Bieli Chrobati. Dve mená pre jeden kmeň alebo dva kmene jedného etnika?

Tajomné slovo „biely“

Krajina slovanských Alanov

Od Tungrov pochádza meno Germáni a Tungri neboli nik iný než slovanskí Ungri (Uhri)

Rozvodie nekončí v krajine Alanov

Bieli verzus Červení

ANALÝZA PRÍCHODU UHROV NA MARAVU

Húni boli Slovania!

Slobodné slovanské bojové spoločenstvo zvané Huni alebo Venetti

Slovania ako Bieli Húni v Indii

Stopy hunských vojenských aktivít v Európe sa prekrývajú so slovanským osídlením

Sarmatskí Alani

Kde bola pravlasť Uhrov?

Kde bol Etelkuz?

Vpád do Karpatskej kotliny

Vojenské operácie 1. hunskej (slovanskej) invázie – germánske (suebske) spojenectvo

Vojenské operácie 2. hunskej (slovanskej) invázie v Karpatskej kotline – príchod Čiernych Uhrov

Arpádovská dynastia bola dynastia slovanských kráľov. Podľa mena i podľa rodu.

JESTVOVALA AJ TRETIA HÚNSKA (SLOVANSKÁ) INVÁZIA V KARPATSKEJ KOTLINE TZV. TARTARSKÁ?

Občianska vojna v Uhorsku nesprávne opisovaná ako Tatársky vpád

Pôvod Tartarov alebo prečo meno Mangali nemožno stotožniť s dnešnými Mongolmi

Tartari – spojenecké slovanské vojská oslobodzujú Uhorsko spod útlaku

NEMAĎARSKÁ SVÄTOŠTEFÁNSKA KORUNA

AKO SA Z NÁŠHO UHORSKA STALO CUDZIE MAĎARSKO

Inštalovanie Maďarska. Z pôvodnej Maravy sa stáva „Marava iná“ – Mačarsko

Politicko-spoločenská situácia v Uhorsku v 18. storočí

Maďarizácia

Zlom nastal počas jednej generácie

Maďarizácia pokračuje dodnes

PREŠOV  – MÝTUS JEDNÉHO NÁZVU

Nemaďarské slovo „eper“

Nárečové šipar (epar) značí šípová ruža

Ďalšie mestá menom Prešov

Rakúsky Epuries

FANTÓMOVÉ DEJINY

Spoločný jazykový pôvod historických mien Uhri a Venetti

Uhorskí Chatti

Bieli Húni ako historickí Árijci v Indii

Vandali, Venetti a Húni boli jedno a to isté. Staroveký svet sa dramaticky scvrkáva

Slovanskí bojovníci zvaní „Boji“

Dáci neboli etnikom ani kmeňom. Dacia bolo územím slovanských vojvodstiev

Bol výbojný Svätopluk nazývaný aj Kritasir a Burebista bolo iné meno Arpáda?

Sarmatskí Jasi

Sú na Biatekoch zobrazené mená slovanských inváznych kmeňov?

Geobitzas – Gabinus – alias Aba

Germánski Thervingi ako predobraz uhorských Tourkoi

ZHRNUTIE

Doslov

PRAVDA O VELESTÚRE
Ján Ducár – Vydavateľstvo: Eko-konzult, 2016

Počet strán: 204 strán
Väzba: pevná väzba
Rozmer: 165×240 mm
Hmotnosť: 650 g
Jazyk: slovenský jazyk
Rok vydania: november 2016

Predajná cena: 12 eur

V prípade záujmu si knihu môžete objednať u autora na adrese: ducar.velestur@gmail.com

O knihe

Aj keď od nálezu záhadného nápisu na kopci Velestúr uplynulo už mnoho rokov, okrem pár desiatok historikov, archivárov a záujemcov o historické záhady a kuriozity, dlho málokto o ňom vedel. Napriek viacerým populárnym článkom v tlači i televíznej relácie povedomie o existencii tejto tajuplnej pamiatky nepreniklo do širšieho spoločenského vedomia. Dalo by sa povedať, že až úspešný román Velestúr (vyšiel v r. 2015) známeho slovenského spisovateľa J. Banáša spropagoval Velestúr medzi širokými vrstvami. Samozrejme pre spisovateľa bol tento kopec len priestorom pre umiestnenie časti umeleckého príbehu jeho románu a vhodnou zámienkou pre vyjadrenie jeho celoživotných hodnôt a názorov. Aký je ale pravdivý príbeh nápisu na Velestúre? Všetkým zvedavcom sa teraz ponúka vynikajúca príležitosť sa to dozvedieť.

Kniha PRAVDA O VELESTÚRE nezaujato podáva doposiaľ najpodrobnejšie a najucelenejšie informácie o problematike Velestúru. Aká je teda pravda o najzáhadnejšom nápise na Slovensku? – Pochopiteľne vám tu nemôžeme v pár riadkoch rozpovedať celý príbeh, na to si musíte prečítať samotnú knihu autora Jána Ducára, avšak aspoň zopár riadkov o čom sa v knihe dozviete.

Autor detailne oboznamuje čitateľov s históriou nálezu i stavom výskumu v súčasnosti. Postupne a objektívne uvádza všetky dosiaľ známe poznatky. Kde sa skrýva tajomný a slávny Velestúr. Kto, kedy a ako objavil neznáme epigrafy nad Kremnicou. Čo hovoria staré ľudové povesti. Zoznámite sa s objaviteľom nápisu, s jeho životom, ktorý bol naplnený obetavou a usilovnou prácou v prospech nášho národa a mesta Kremnica. Spolu s autorom sa zamyslíte nad tým – prečo je tento čestný muž dodnes očierňovaný? Kto to začal a prečo? Čo tým sledoval? Aké boli a dodnes sú problémy s lúštením nápisu? Kde sa stratil záhadný Hrobový kameň? Ako sa na tie dávne udalosti spomína účastník pamätných udalostí, známy slovenský spisovateľ Gustáv K. Zechenter –Laskomerský?

Dozviete sa, že nález bol urobený v časoch najväčšieho útlaku Slovákov zo strany Maďarov. Akú úlohu zohral v príbehu maďarón Matunák? Čo ho kto mu viedlo? Prečo a ako sa stratilo dielo starého historika Bolského? Čo všetko ešte nevieme o našej histórii? Ako s tým súvisí Laurín a mnísi a pustovníci žijúci v pralesoch? Sami sa presvedčíte, že príbeh nálezu nápisov na Velestúre je skutočne veľmi zvláštny. Prečo ho niektorí naši historici stále spochybňujú? Kto nám chce odoprieť našu dávnu históriu? Vyzerá to tak, ako by si oficiálni, školskí či akademickí historici želali, aby tento nápis radšej neexistoval. Prečo? Runové nápisy existujú v iných krajinách a nik sa tomu nečuduje. Ale, že by sa nejaký mohol objaviť aj u nás na Slovensku? – To predsa nie je možné! Prečo tu vládne takýto postoj?

Čo s tým ? Zdá sa ale, že aj keď sú na túto záhadu naši historici jednoducho krátki, vysvetlenie existuje. Napadlo by vám, že by nejako mohol súvisieť Velestúrsky nápis u nás a Kensingtonský runový kameň v USA? A keď, tak ako? K slovu sa dostáva kryptografia a ponúka neočakávané odpovede. Ako to teda je? Je tu predstavená úplne nová a objavná hypotéza, prekvapivo vysvetľujúca toto tajomstvo

mtDNA

Poďme sa teda pozrieť ako je to so “ženskou” líniou (označuje sa ako mtDNA) takzvaných „ugrofínskych“ génov. Tu je to trochu komplikovanejšie, ale taktiež zaujímavé. História mužskej a ženskej populácie „ugrofínskych“ Chantijcov a Mansov javí značné odlišnosti. Ich ženská mtDNA obsahuje  58.7 až 68.9% západoeuroázijských génov, pokiaľ čo ostatní obyvatelia severozápadnej Sibíri disponujú len 20.4 až 47.4% génov západného pôvodu.

Medzi Chantijcami a Mansami sú najrozšírenejšie západné haploskupiny mtDNA:  U (27.2%, dominujú U4, U5 a U7), H (11.8%) a J (9.7%)³. Ich pôvod pramení v oblasti Stredného východu  a juhovýchodnej Európy. Obdobie migrácie je datované do obdobia Paleolitu⁴. V súlade s „maďarskou evolúciou“ by to teoreticky potiaľ mohlo byť ako tak v poriadku. Veď odtiaľ(z Uralu)  mohli migrovať a priniesť tie isté gény späť do krajín odkiaľ vzišli. Avšak zhruba 30 % populácie Chantijcov a Mansov tvoria východné haploskupiny mtDNA :  A, C, D, F, G, a M⁴, ktoré sa nielen v Maďarsku, ale ani v Európe vôbec nenachádzajú. Selektoval azda niekto ženy „údajných Staromaďarov“ podľa génov a stanovil, ktoré môžu ísť do Karpatskej kotliny? Určite nie. V tejto súvislosti treba poznamenať, že frekventované haploskupiny mtDNA: U, H a J v rámci európskej populácie, nie sú v Maďarsku ničím výnimočným, dokonca v porovnaní s okolitými krajinami, sa vyskytujú v menšom percentuálnom výskyte. Viď mapky. Haploskupina mtDNA: H je ženským protipólom slovanskej mužskej Y-DNA: R1a⁵, je teda haploskupinou slovanskou. Keďže Maďarskí ideológovia predstavujú Maďarov ako čosi extra, nebudeme s touto slovanskou haploskuipnou vôbec uvažovať.

mtDNA: U2 sa v Maďarsku nevyskytuje.  Zdroj: Eupedia

mtDNA: U3 sa v Maďarsku takmer nevyskytuje. Zdroj : Eupedia

mtDNA: U4 sa v Maďarsku (3,3 %) vyskytuje v podstatne nižšej miere ako v okolitých krajinách vrátane Slovenska (5,5 %). Zdroj: Eupedia

mtDNA: U5 sa v Maďarsku (7,4 %) vyskytuje v podstatne nižšej miere ako v okolitých krajinách vrátane Slovenska (11,1 %). Zdroj: Eupedia

mtDNA: J je rovnomerne rozšírená po celej Európe s maximami v Španielsku, Walese, a Blízkom Východe. Maďarsko nie je ničím výnimočné. Zdroj: Eupedia.

Jazyková príbuznosť Chantijcov, Mansov a Fínov je potvrdená vysokým výskytom mužskej haploskupiny N1c (Y-DNA). V prípade mtDNA to už je horšie. Identifikovať „ugrofínske“ gény mtDNA na fínskej populácii je rovnako nemožné ako v prípade Chantijcov a Mansov. Vo Fínsku, kde je 61 percentný výskyt N1c, ktorý vysoko dominuje nad ostatnými haploskupinami, sa ani zďaleka nenachádza porovnateľne vysoký výskyt akejkoľvek mtDNA.

Vyšší percentuálny výskyt vo Fínsku nachádzame u haploskupiny mtDNA – H (36,3%) a U5 (20,7%) [viď mapky]. Haploskupina mtDNA –H je rozšírená všade v Európe a vo Fínsku je jej výskyt najnižší. Je to mtDNA ktorá, ako už bolo spomínané, prináleží k mužskej haploskupine R1a, teda Slovanom, takže ju môžeme pokojne vylúčiť. Haploskupina mtDNA – U5 je teritoriálne sústredená na severe európskeho kontinentu s najväčším výskytom medzi Saammi (Laponci) – 48 %. Výskyt tejto haploskupiny sa smerom na juh Európy pozvoľna znižuje. Na Slovensku a v Poľsku sa jej výskyt pohybuje okolo 11 %, v Maďarsku iba 7,4%. V Chorvátsku 10,3%, v Rakúsku 8,6%, v Českej republike 9,7%, v Nemecku 8,8%, v Rumunsku 8,7%, v Srbsku 9,4%, v Slovinsku 9%, na Ukrajine 9,8%. Rozsah výskytu tejto mtDNA v Európe ju jednoznačne diskvalifikuje ako možnú takzvanú „maďarskú“ mtDNA.

Ak sa pozrieme na Európu, tak v rámci jej teritória mtDNA s najväčším výskytom práve vo Fínsku je haploskupina W. Vo Fínsku ju vlastní 9,6% populácie. Tu konečne zdanlivo dochádza i na „Maďarov“ pretože výskyt tejto haploskupiny je v Maďarsku jedným z najvyšších v Európe, má ju zhruba 5,2% populácie Maďarska, na Slovensku iba 2%. Avšak obdobný výskyt je i v Sliezsku (celé Poľsko – 3,6%), Macedónsku (4%) a v severnej časti Bieloruska (celé Bielorusko 3,7%), kde o Maďarčine a Maďaroch nikdy nechyrovali. Relatívne vysoký výskyt mtDNA – W je na Kaukaze medzi Adygejcami (západní Čerkesi) vo výške 5,2%, Avarmi (Dagestan) 8,2%, Karačevcami a Balkarcami 8,1%. Karačevsko-Balkarský jazyk je jazyk turkický, avarština a adygejčina sú kaukazské jazyky, pričom jazyková príbuznosť týchto jazykov s fínštinou či maďarčinou nie je známa.

Čo sa javí ako obrovský problém v súvislosti s „ugrofínskou“ ideológiou, je mizivý výskyt tejto mtDNA- W medzi jazykovo príbuznými Chantijcami a Mansmi. Samotný pôvod mtDNA – W je situovaný do oblasti severozápadnej Indie alebo severného Pakistanu. Jej príslušníci odtiaľto v niekoľkých vlnách a v rôznych časových obdobiach smerovali do Európy, na Kaukaz, Blízky východ a na juh Indie. Haploskupina pozostáva zo subskupín W1, W3, W4, W5, W6 a W7.

mtDNA: W. Najrozšírenejšia je vo Fínsku a na Kaukaze. Vysoký výskyt nachádzame i v Maďarsku, na východnom pobreží Španielska, v južnom Poľsku a v Bielorusku. Zdroj: Eupedia.

W1 je fínsko-nordická skupina rozšírená v severnej Európe, prevažne vo Fínsku. W3 až W7 majú pôvod v oblasti Kaspického mora. W3 až W5 sa vyskytujú v strednej Európe, Anatólii, Rusku a v Indii. W7 sa vyskytuje na Kaukaze (Arménsko). Migračný model mtDNA – W (obrázok) vylučuje takzvaný „ugrofínsky“ pôvod a svojim charakterom situovaným v smere India-stredná Európa pripomína skôr migračný model „mladšej“ vetvy  slovanskej mužskej (Y-DNA) haploskupiny R1a.

mtDNA: W. Migračný model vylučuje takzvaný „ugrofínsky“ pôvod Maďarov

Porovnaním genetického zloženia Maďarov s obyvateľstvom okolitých krajín zreteľne vidieť, že Maďari sa vzhľadom na Y-DNA ako i mtDNA nijakým spôsobom nelíšia od Slovákov, ako i od Čechov, Rakúšanov, či Bulharov. Významnejšie odchýlky badať jedine v percentuálnom zložení R1a a R1b, čo sú dve základné Európske Y-DNA.

Y-DNA Maďarska v porovnaní s okolitými krajinami. Mongoloidné gény haploskupín Q a N sú medzi maďarskou populáciou najnižšie. Ak by sme nebrali do úvahy rozdiel medzi slovanskou R1a a západoeurópskou R1b, tak zloženie maďarskej populácie je porovnateľné napríklad i s populáciou Belgicka. Zdroj: Eupedia.

Mitochondriálna DNA (mtDNA) je v rámci prirodzenej štatistickej odchýlky v Maďarsku rovnaká ako v prípade okolitých krajín (Slovensko, Rakúsko, Česká republika, Bulharsko). Zdroj: Eupedia.

Je zaujímavé, že mongoloidné gény Y-DNA haploskupín Q a N sú v maďarskej populácii v rámci stredoeurópskej populácie najnižšie. Vyzerá to, akoby Maďari boli najeurópskejší Európania.

Záver.

Na základe mužských chromozómov Y-DNA je príchod inojazyčných Uhrov nesprávne nazývaných i „Starí Maďari“ absolútne vylúčený! Ženská mtDNA je v prípade Chantijcov a Mansov v prevažnej miere východoeurópska, vo Fínsku dominuje slovanská haploskupina H. Vyšší výskyt haploskupiny W vo výške dnešných 5,2 % v maďarskej populácii vzhľadom na jej pôvod a absenciu medzi Chantijcani a Mansami, nedáva žiaden predpoklad uvažovať o nej ako o „staromaďarskej“. Nulový výskyt východných haploskupín mtDNA :  A, C, D, F, G, a M v Maďarsku, ktorými disponuje zhruba 30 % populácie Chantijcov a Mansov vylučuje rovnako ako v prípade N1c akékoľvek genetické prepojenie s oblasťou Chantyjsko-Mansijska.

Teória premiešania sa „staromaďarov“ s okolitými etnikami pred príchodom do Karpatskej kotliny sa na základe vyššie uvedeného javí ako absolútne neudržateľná. Maďari vykazujú rovnaké genetické zloženie ako okolité krajiny. Ich premiešanie až po príchode do Karpatskej kotliny sa jednoducho neudialo. Je dosť ťažké si predstaviť „staromaďarské ženy“ v pozícii nájazdnikov do Strednej Európy, naháňajúcich tu Slovanov, s ktorými plodia deti, a ktorým následne odovzdávajú svoju maďarskú materinskú reč. Napriek mohutnej rozprávkovej tradícii zaujatia vlasti maďarskou družinou, teda vojenským vpádom, stopy po mužských takzvaných „ugrofínskych“ predkoch tu jednoducho niet.

V každej kultúre musí jestvovať pôvodca kultúry a jazyka. Spomínané genetické premiešavanie prirodzene spôsobuje i „premiešavanie“ jazyka. Každý kultúrny a jazykový vplyv na populáciu mení pôvodnú kultúrnu matricu, avšak v prípade Y-DNA stále uchováva genetický obraz pôvodcu, aj keď postupom času dôjde ku kultúrnej a jazykovej zmene populácie, či etnika. Genetický obraz spájajúci dnešných Maďarov na jednej strane a Fínov, Chantijcov a Mansov na strane druhej fakticky nejestvuje. Maďari si nesú so sebou genetický odkaz svojich predkov – Slovenov  a Európanov. Ich súčasná jazyková odlišnosť napriek ich pôvodnej európskej genetickej výbave bola získaná práve kultúrnym vplyvom počas Tureckej okupácie stredného Uhorska (tu pramení pôvod tureckých slov v maďarčine, ako i termín Turci nachádzajúci sa v historických análoch v spojitosti s nájazdnikmi do Karpatskej kotliny) a v 18. storočí zavŕšením Kazinciho jazykovou reformou. Ešte na konci 18. storočia maďarský jazyk, ako jazyk ovplyvnený tristoročným tureckým kultúrnym vplyvom, pre svoju nízku slovnú zásobu nebol dostatočne komunikatívny. O jej zveľadenie sa postaral až kalvín a slobodomurár František Kazinci (študoval v Kežmarku, Košiciach, Prešove a v Pešti), ktorý dotvoril viac ako desaťtisíc nových slov. Tu si treba položiť otázku, aké to boli slová, ktoré Kazinci do slovnej zásoby doplnil. Ak si vzal za vzor fínštinu, chantyjčinu, či mansijčinu historický rébus by bol zreteľne vyriešený. Kazinci určite vedel, za akým účelom tento nový jazyk „zkompiloval“. Vytváral jazyk pre nové Uhorsko, v ktorom by „určité“ mocenské zoskupenie, mohlo prevziať faktickú moc nad celým Uhorskom, nielen v jej strednej časti (bývalé územie okupované Turkami). Vytvorením jazyka mala v duchu herderovského ponímania sveta vzniknúť i nová kultúra a samozrejme nový národ – národ maďarský. Agresívnou a krutou maďarizáciou vedenou nie národom voči národu, ale štátnou administratívou voči obyvateľstvu Uhorska, ktoré bolo v plnej miere slovanské a prevažne slovenské, sa vytvoril národ maďarský. Falšovali sa tabuľky a štatistky, pojem Uhor sa postupne stal identický s pojmom Maďar. Tu je odpoveď na Lendvayovo čudovanie sa, ako je možné, že sa maďarčina napriek stopercentnej genetickej výmene jej nositeľov, dodnes zachovala. Nezachovala sa, pretože nikdy nejestvovala, pretože nikdy nejestvoval „maďarský“ národ putujúci od Uralu do Karpatskej kotliny. Jestvovala len mocenská vízia, ktorá bola úspešne pretavená do reality. Pri vytváraní nového národa s fantómovou históriou postavenou vo veľkej miere na mytológii, ktorá je preberaná historickou vedou v doslovnom znení ako historický prameň, došlo tak k nenapraviteľnej strate rodovej pamäte. Rodová pamäť sa stráca stratou jazyka. Ľudia bez rodovej pamäte sú ľahko manipulovateľní, stávajú sa zajatcami okolností a i jednoduchou a primitívnou propagandou je ich možné „použiť na zásah“ voči komukoľvek. Táto strata rodovej pamäte dodnes vyvoláva v Maďaroch pocit etnickej úzkosti, čoho výsledkom je systematické pestovanie extrémne vysokého národného povedomia, ktoré stratou svojej slovenskej prirodzenosti je nahrádzané maďarským národným „vreskotom“ a agresivitou. Tieto negatívne prvky sú paradoxne smerované v prevažnej miere práve proti nositeľom ich vlastnej rodovej pamäte: proti Slovenom – Slovákom. Bol azda toto zámer Kazinciho „pajtašov“?

Každý dobyvateľ ak chce zotrvať na dobytom území, musí vymazať históriu krajiny. Bez zničenia národnej pamäte nie je možné bez odporu ustanoviť na okupovanom území nový štát, nový systém organizácie spoločnosti. Nie je možné vytvoriť anonymné parazitické štruktúry, ktoré vysávajú zo spoločnosti kultúrne, ale i hmotné bohatstvo. Vytvorením Maďarského etnika bola odobratá história nielen dnešným Slovákom, ale i samotným Maďarom. Slovenom – Uhrom boli ukradnuté dejiny Suebsko – Sarmatské, ktoré by sme z dnešného pojmového slovníka mohli nazvať i Slovensko – Rusínske. Bola ukradnutá naša „germánskosť“, ktorú si k svojim dejinám „primontovali“ dnešní Nemci, boli ukradnuté naše slávne dejiny, v ktorých naši predkovia (”maďarskí” a slovenskí) bojovali proti rímskej tyranii. Toto je ústredný bod toho, prečo Nemci vehementne podporovali a podporujú maďarské dejiny, ako i maďarskú úradnícku genocídu voči Slovákom-Uhrom. Bez tejto medzinárodnej podpory by sa maďarizácia nikdy neudiala!

Maďari sú od detstva vedení k tomu, aby s hrdosťou rozprávali o svojich dejinách. Sú to však dejiny plytké, plné mytológie, sú to dejiny privandrovalcov. Maďarské mytologické dejiny sú napriek ich rozprávkovosti akceptované širokou medzinárodnou vedeckou obcou. V rámci európskych dejín sa popri „maďarskom jazyku“ jedná o ďalší unikát, pričom táto akceptácia má zjavné politické pozadie. Bez tejto akceptácie, by sa veľmi rýchlo zistilo, že dnešní Maďari sú potomkovia násilne pomaďarčených Slovenov a že ich skutočná história je jedna z najslávnejších histórií Európy, oveľa slávnejšia a vzletnejšia ako súčasne ponúkané fantómové dejiny Maďarstva, exaktne doložená nie mytológiou, ale reálnymi historickými zdrojmi. Maďari nie sú žiadni privandrovalci, sú to naši ľudia, pokrvní príbuzní, ktorých od nás oddelili jazykom. Boli „vytvorení“, aby vymazali skutočné dejiny strednej Európy, boli stvorení ako dráb-policajt, ktorý drží v strehu všetky okolité krajiny Slovenov (Slovákov, Chorvátov, Rumunov), boli vytvorení ako nástroj zásahu v prípade „neposlušnosti“, ako poistka medzinárodného finančného korporátu. Kto má dobrú pamäť určite si pamätá na „kauzu Hedviga“. Bolo to len jedno z malých upozornení, čo sa môže stať, ak by sa Sloveni – Slováci chceli uberať vlastnou cestou.

Koniec.

Oskár Cvengrosch

Predchádzajúce časti:

Omyly histórie I. – Maďari(1)

Omyly histórie I. – Maďari(2)

Súvisiace články:

Kto boli Uhri?

Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko.

Chrobati – hraničiarska armáda Slovenskej zeme II.

Literatúra:

3. Ville N. Pimenoff, David Comas, Jukka U. Palo, Galina Vershubsky, Andrew Kozlov, Antti Sajantila; Northwest Siberian Khanty and Mansi in the junction of West and East Eurasian gene pools as revealed by uniparental markers, European Journal of Human Genetics (2008) 16, 1254–1264; doi:10.1038/ejhg.2008.101; published online 28 May 2008; http://www.nature.com/ejhg/journal/v16/n10/full/ejhg2008101a.html#tbl1

4. Olga A. Derbeneva, Elena B. Starikovskaya, Douglas C. Wallace, Rem I. Sukernik; Traces of Early Eurasians in the Mansi of Northwest Siberia Revealed by Mitochondrial DNA Analysis, Am J Hum Genet. 2002 Apr; 70(4): 1009–1014. Published online 2002 Feb 13. doi:  10.1086/339524. http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC379094/

5. Anatolij Kľosov a Konstantin Penzev, Árijské národy na priestore Eurázie (Moskva, Knižnyj mir, 2015). Viac na http://www.tajnedejiny.sgo.sk/?p=1492