Pravdivé dejiny Slovѣnov a Slovanov

Oskár Cvengrosch – Vydavateľstvo: Eko-konzult, 2025

Počet strán: 456 strán
Väzba: pevná väzba
Rozmer: 302×220 mm
Hmotnosť: 2002 g
Jazyk: slovenský jazyk
Obrázky: kniha je plnofarebná, viac ako 310 fotografií, schém a máp
Rok vydania: máj 2025

Predajná cena: 29 eur

Knihu si môžete objednať u autora na:  info1sgo2sk (1=@, 2=.)

1

2

3

4

5

Kniha prináša novú koncepciu dejín, zostavenú na základe oficiálnych gréckych a rímskych zdrojov, v súlade z novými poznatkami v oblasti genealógie DNA a archeogenetikou,  výskumom jazykovedy,  heraldikou, toponýmiou a geografiou, ako aj astronómiou. Nechýba ani staroveká grécka a slovanská mytológia. V nadväznosti na súčasne platnú chronológiu, nová koncepcia dejín vypovedá o pôvode Slovanov vo vnútrokarpatskom priestore už v období pred 9 000 rokmi. Od tohto obdobia kniha monitoruje dôležité udalosti a okolnosti našich slovenských a slovanských dejín, ktoré sú menej známe, alebo v oficiálnych dejinách úplne ignorované. Dejinný príbeh končí korporátnym rozbitím slovenského Uhorska. Kniha je určená každému, kto hľadá pravdu o minulosti, o svojich predkoch, o ňom samom.  Poznaním minulosti pochopíme prítomnosť a tieto vedomosti nám napomôžu pri projektovaní a budovaní našej slovenskej budúcnosti postavenej na skutočnej fyzickej a duševnej slobode.

Vyberáme z knihy:

Úvod alebo prečo nie je možné veriť oficiálnej historiografii

Pôvod Slovanov je záhadný a tajuplný. Záhada nášho pôvodu však nie je skutočnou záhadou v pravom zmysle slova. Je to výsledok politickej a ideologickej doktríny, ktorá sa tu presadzuje minimálne už 200 rokov. Základným prvkom tejto doktríny je tvrdenie, že Slovania sa objavujú na historickej scéne v 6. storočí. Objavujú sa náhle a tajomne, z ničoho nič, odrazu na teritóriu polovice Európy. Napriek tomu, že dovtedy v podstate neexistovali, slovenský jazyk, vrátane jeho bohatých nárečí, nesie so sebou všetky prvky indoeurópskeho protojazyka. V kontexte oficiálnej historickej doktríny je to ďalší čriepok smerujúci k „tajomnosti“ pôvodu Slovanov.

Na počudovanie, ani obdobie socializmu nebolo v tomto smere výnimkou. Aj v tomto období bolo 6. storočie červenou čiarou, za ktorou nikto nesmel hľadať Slovanov. No a napriek údajnej demokratizácii po roku 1989 sa slovanská oficiálna historiografia aj naďalej drží tejto červenej línie. Dokonca sa voči iným pohľadom na dejiny Slovanov, smerujúcim hlboko do minulosti, oficiálne slovenské inštitúcie ostro vyhraňujú a bádanie v tomto smere je odsudzované. Vyvrcholením tohto procesu bolo vedecké kolokvium, ktoré 15. mája 2015 v Bratislave zorganizovali Slovenský historický ústav a Historický odbor Matice slovenskej pod názvom „Neodborná historiografia na Slovensku – problém, alebo výzva?“. Výsledkom kolokvia za zatvorenými dverami bolo, že je potrebné „zabrániť ďalšiemu rozširovaniu takejto tvorby a zvyšovaniu významu dezinterpretátorov v histórii. Tento cieľ je možné dosiahnuť najmä úzkou spoluprácou historikov zo všetkých vedeckých pracovísk, recenzovaním pseudohistorických prác a upozorneniami odbornej aj laickej verejnosti na škodlivosť dezinterpretácií našich dejín.“ Skutočným výsledkom bol fakt, že akademici týmto akoby vyhlásili informačnú vojnu vlastnému národu, ktorý cíti a vníma dejiny inak ako oni. Nie diskusia, nie výmena názorov a postojov, ale „zabrániť“!

Podivuhodné na celom tomto procese je, že niektorí účastníci spomínaného kolokvia sami vo svojich prácach prekročili spomínanú červenú čiaru. Prekročenie bolo síce nenápadné a citlivé, avšak dostatočne čitateľné. Tento jav len potvrdzuje, že v skutočnosti nejde o dejiny, ale téma Slovania je ideologickou a politickou agendou a Slováci a ich dejiny sú v súčasnosti v otrockej pozícii.

Významná osobnosť historického ústavu SAV profesor Marsina s kolektívom autorov v roku 1999 vydal knihu Slovensko očami cudzincov, kde hneď v úvode uvádza nasledovné: „Odhliadnuc od správ antických spisovateľov o Podunajsku a jeho obyvateľoch v posledných storočiach pred Kristom a v prvých storočiach po Kristovi, začínajú sa historické písomné pramene o dejinách Slovenska a jeho už slovanských obyvateľoch objavovať od 6. storočia a prvé najstaršie správy o nich sú od gréckych spisovateľov.“Marsinova správa Slovákom je veľavravná. Napriek tomu, že antické písomné zdroje spomínajú našu prítomnosť v Podunajsku pred naším letopočtom, naše dejiny začínajú až 6. storočím. Profesor Homza v knihe Svätopluk v európskom písomníctve sa neostýchal uviesť Svätoplukov gótsky pôvod a jeho príslušnosť k legendárnej gótskej kráľovskej dynastii. Zároveň poukázal na slovanský pôvod mnohých mien v zozname gótskych kráľov. Pavol Mačala v roku 1995 vo svojej knihe Etnogenéza Slovanov v archeológii ide ešte ďalej a kladie náš pôvod na území Slovenska do doby bronzovej.

K týmto nenápadným avšak významným posolstvám v posledných rokoch pribudol ďalší nemenej významný prvok – genetika a archeogenetika. Genetika priniesla informáciu, že medzi Slovanmi dominuje v prevažnej miere mužská génová mutácia, ktorá je označovaná ako Y- DNA R1a. Je to dôkaz o spoločnom pôvode, ktorý na európskom kontinente siaha zhruba do obdobia 8000 pred n. l.. Porovnaním zvykov a obyčajov medzi Slovanmi a Védickou Indiou (nositelia R1a) môžeme identifikovať našu slovanskú kultúru už pred 5000 rokmi a pomocou archeogenetiky vieme prítomnosť našich priamych predkov v stredoeurópskom priestore jednoznačne doložiť v dobe bronzovej minimálne okolo roku 2100 pred n. l.. Prvé exaktne doložené slovanské písmo sa objavuje okolo roku 1000 pred n. l. (Etruskovia).

Dnes s určitosťou nevieme ako si v tých časoch naši predkovia hovorili. Možno si hovorili Áriji (dnes nesprávne Árijci), ako sa to dochovalo vo védickej literatúre alebo Bohani (Bogani) zo starobylého rodu Deva-Devi, ako je to možné vyčítať z nášho jazyka v konfrontácii s antickými písomnými zdrojmi. V časoch nástupu totalitného krvavého režimu Rímskeho impéria však už boli označovaní ako Skýti, Sarmati, Kelti, Uhri či Germáni. Neskôr boli známi aj ako Huni a Tartari. Je preukázateľné, že so všetkými týmito národmi bol zviazaný genofond mužskej haploskupiny Y-DNA R1a.

Tieto výsledky moderného genetického výskumu však len potvrdzujú to, čo bolo v minulosti všeobecne známe. Súpis činov a mien slovanských národov zdokumentoval ešte v roku 1601 v svojej knihe „Kráľovstvo Slovanov“ Mavro Orbini. Orbini v nej uvádza, že Slovania vládli vo Francúzsku, Anglicku, vytvorili kráľovstvo v Španielsku, vlastnili tie najlepšie provincie v Európe. A z toho slávneho národa pochádzali najsilnejšie národy ako Vandali, Burgunďania, Góti, Ostrogóti, Vizigóti, Gepidi, Geti, Alani, Heruli, Avari, Skiri, Melanchlaini, Bastarni, Peucini, Dáci, Suevi, Normani, Fíni, Ugri, Markomani, Quadi, Tráci, Veneti a mnohí ďalší. Slovenská historická akademická obec Orbiniho dielo ignoruje a jeho samotného radí k romantickým historikom napriek tomu, že v svojej knihe cituje 288 autorov z rôznych období, medzi inými aj antických.

Meno Sláv v tvaroch Sclav, Sláv, Suev alebo Sloven sa začal výraznejšie presadzovať práve v období akéhosi obrodenia a vzdoru voči rímskej ideologickej a mocenskej totalite, pár storočí pred počiatkom letopočtu. Pomenovania sú odvodené od pojmu „sláva“ či „sloboda“ a symbolizovali starobylú civilizáciu Slnka, civilizáciu Boganov, ktorá bola už od 3. tisícročia pred n. l. v nekonečných vlnách atakovaná a kontaminovaná mamonom, otroctvom a parazitizmom. V priamej konfrontácii v boji s neľudským systémom sa naši predkovia mysľami obracali na svojich dávnych predkov a pripomínali si svoju starobylosť – teda „slávu“, udržiavali svoj starobylý jazyk – teda „slovo“ a bránili svoju nespútanosť – teda „slobodu“. Vzhľadom na tieto fakty budem v súvislosti s našimi dejinami a predkami používať označenie Slovania, aj keď je to meno pomerne mladé. Anatolij Kľosov sa prikláňa skôr k pomenovaniu Áriji, pretože si myslí, že Slovania sú jednou vetvou Árijov. Ak však vezmeme do úvahy jazyk, zvyky a obyčaje, mytológiu, genetiku a rozsah obývaného územia, prikláňam sa k pomenovaniu Slovania. Používanie pomenovania Slovania aj v súvislosti s tisícročia starými kultúrami našich predkov má ešte jeden vážny dôvod. Každý tomuto pojmu dnes rozumie. Pomenovanie Áriji vytvára rozličné asociácie deformované dobou. Na druhej strane, Slovania sú ľudia slávni, starobylí, sú to ľudia „slova“ s bohatou kultúrou a tradíciami.

Slovania sú starobylá civilizácia, ktorá od čias spupnej agresie Ríma bojuje o svoje prežitie. Tento boj trvá dodnes. Rím zmenil iba svoju formu, taktika ostáva stále rovnaká – rozdeľuj a panuj. V rôznych historických obdobiach boli na starých základoch odrazu vytvorené nové slovanské národy a v prúde času po niekoľkých generáciách s novou ideológiou boli postavené proti sebe. Brat zabíjal brata. A tak sa nečudujme, že dnes Poliaci nemajú v láske Rusov a pod vplyvom staronovej západnej politiky Rusov nemajú radi aj Ukrajinci. Nevraživosť Chorvátov a Srbov je vzájomná a o ďalších slovanských napätiach sa takticky mlčí.

Dnes sa už vôbec nehovorí  o slovanských Uhroch, ako boli maďarizáciou rozdelení na dva národy. Toto bola totiž od nepamäti rímska imperiálna politika, ktorú neskôr prevzali Briti. Takýto štýl moci je založený na vytvorení nového štátneho útvaru v susedstve „problémovej“ krajiny alebo priamo z jej časti. Podporovaním a poštuchávaním raz jedného, potom druhého, je daná oblasť ovládaná a ekonomicky žmýkaná s nízkymi nákladmi na zdroje. Nie je potrebná veľká armáda a konflikt je možné udržiavať dlhodobo. Obe krajiny to oslabuje a impérium na tom dobre profituje.

Sila Slovanov je použitá proti sebe navzájom, pretože Slovana môže poraziť len Slovan. Víťazom v takomto konflikte je v skutočnosti niekto tretí, niekto, kto na nás už stovky rokov parazituje, niekto, kto tieto konflikty vytvára, šikovne živí a neustále obnovuje. Niekto nechce, aby Slovania k sebe našli cestu, pretože by sa obnovila staroveká civilizácia – Slovanská dŕžava, kde nebolo miesta pre parazitov a duševné kreatúry.

Nevyhnutnou súčasťou procesu je systematické vykrádanie našich dejín a zahmlievanie príčin a následkov dejinných udalostí. Táto kniha vznikla so zámerom priblížiť dejiny bližšie k pravde. Predostieram v nej ucelenú koncepciu dejín z pohľadu vnútrokarpatských Slovanov. Ako dôkazový materiál som zásadne používal oficiálne historické pramene, ako aj všeobecne známe zdroje z rozličných oblastí. Informácie sú vyberané s dôrazom na preveriteľnosť tak, aby si každý čitateľ mohol ich pravdivosť kedykoľvek overiť.

Autor

0

0

0

0

0

0

0

0

0

0

0

0

0

Obsah knihy

Úvod alebo prečo nie je možné veriť oficiálnej historiografii 13

Pôvod Slovanov – Slovania najstarší národ sveta? 16

Pôvod Slovanov z pohľadu genetiky. 18

„Biblický“ výklad pôvodu Slovanov. 19

Vnútrokarpatské more – Veľká Morava – pravlasť Slovanov. 21

Kde sa podelo more?. 26

Slovanská mytológia zaznamenaná v karpatskej toponýmii 28

Kedy došlo ku kataklizmickej udalosti vyliatia Veľkej Moravy?. 29

Akým jazykom rozprávali obyvatelia Veľkej Moravy pred 8000 rokmi?. 31

Moravania vystupujú v histórii pod menami Jazerania, Vodani a Bariňania. 34

More a Moravania. 36

Jazero a Jazerania. 39

Vodani a Bariňania. 40

Osídľovanie pradávnej Veľkej Moravy. 42

Pred 5000 rokmi došlo v severných Karpatoch k rozdeleniu Slovanov na tri rody. 43

Rozvodie – zhmotnená mytológia a zároveň doposiaľ chýbajúci prvok odhaľujúci skutočné dejiny  49

Dedovizeň Slovanov v severokarpatskom rozvodí 54

Zvyky a obyčaje Boganov dokladajú 5000 ročnú etnicitu Slovanov. 58

Tajomná kultúra mohýl východoslovenského typu. 63

Pradávny kult draka – jaštera. 70

Jašter v slovanskej mytológii 71

Jašter – drak v západnej Európe – pozostatok osídlenia slovanských Boganov. 74

Tri slovanské rody pochádzajúce zo severných Karpát 79

Skýti – najmladší rod Slovanov, ale najstarší národ sveta. 79

Postup Skýtov v priestore Eurázie. 79

Melanchlaini – Skýti či Sarmati?. 82

Pôvod Skýtov zaznamenaný Herodotom.. 84

Najstarší rod Boganov (Agathyrsi) zotrval v severokarpatskej krajine dedov. 85

Stredný rod Vodanov zvaný Budíni nazývali Gréci aj menom Geloni 89

Vetva Boganov v povodí rieky Narew v Mazovsku. 91

Konflikt s neznámym etnikom – Európou sa šíria Erbíni (nositelia R1b) 93

Západná časť vnútrokarpatského priestoru obnovuje svoj pôvodný boganský charakter – lokálne spolužitie s Erbínmi 95

Potisie (Vyšná Morava) – život vo východnej časti vnútrokarpatského priestoru. 97

Ozbrojený stret dvoch civilizácií 99

Vnútrokarpatská revolúcia. 99

Prastarý slnečný kult Slovanov. 103

Karpatský kult Slnka-Boga, počiatok éry Sarmatov. 108

Bitka pri Tollense. 119

Karpatská invázna vlna do krajín Stredomoria. 121

Epiróti – Bogani zo severných Karpát 126

Druhá invázna vlna karpatských spoločenstiev – zrod Etruskov. 127

Etruskovia – Raseni – národ vnútrokarpatských Slovanov. 130

Invázia karpatských Boganov na Balkán a do malej Ázie, zrod Trákov. 137

Kréta a palác kniežat – palác Knó(ss)os. 140

Vpád Boganov – Moravanov do Egypta a Blízky východ. 144

Sarmati – slovanskí bojovníci draka. 149

Slovanské mená sarmatských kmeňov. 152

Srbi – sarmatská elita. 156

Záhadný, zatiaľ uspokojivo nevysvetlený, vzťah Srbov a Chorvátov. 160

Drak – gryf symbol Sarmatov. 161

Územie Sarmatov v toku času. 163

Alani – najvznešenejší sarmatský rod urodzeného pôvodu. 167

Urodzený pôvod Alanov. 167

Pôvod mena Alanov. 168

Vnútrokarpatskí Alani – Uhri, Osi alebo Jasi 169

Sarmatské tamgy v tieni karpastkej symboliky. 170

Genetický vývoj Sarmatov a Alanov. 171

Alani na Kaukaze. 172

Galia a Kelti 174

Kaukaz – kohútie vrchy rozvodia. 174

Galia bol geografický názov. Všetky Galie ležali na rozvodí 177

Pôvod Galov – Keltov. 183

Vnútrokarpatské slovné zrkadlenie. 184

Valasi alebo Slávi?. 184

Boli Rusi Sarmati?. 186

Gali -Valasi 187

Invázne vlny stredoeurópskych karpatských Kelto – Volosov. 188

Boji – slovanskí branci – bojovníci, ktorých profesia sa stala ich menom.. 192

Ako sa z hornouhorských Galo-Valachov stali Valasi rumunskí. 193

Historickí Germáni boli Slovania. 198

Germáni – najkeltskejší spomedzi všetkých Keltov. 198

Pôvod Germánov bol v severných Karpatoch. 199

Suevi – Suov(ac)i alebo pôvod Slávov – Slovákov podľa Hájeka z Libočan. 204

Kde sa vzalo meno Germán?. 207

Boli Tungri – Germáni Moravania?. 209

Germáni obývajúci Magna Germániu nebol jeden národ. 211

Vnútrokarpatskí králi Slávov (Suevov) 213

Slovenskí Moravania boli pred 6. storočím známi ako Markomani a Quadi 213

Quádi – pôvodne Kelti, neskôr Germáni a v skutočnosti slovanskí Slávi 214

Moravania zvaní Markomani 215

Moravský kráľ Marobud sa obracia proti Rímu. 217

Slovenský kráľ Vannius. 218

Markomanské vojny. Slovenský východ a západ sa opäť spojil v boji proti tyranii 219

Sídla a výpravy slovanských Vandalov. 220

Moravania v Španielsku. 223

Slovania v severnej Afrike. 227

„Zánik“ Germánov v strednej Európe a „vznik Slovanov“. 228

Veneti – konkrétny príklad panického prekrúcania pojmov. V najstarších dobách to boli Trójania, potom Ilýri, tak Kelti, potom Germáni a nakoniec čisto-čistí Slovania. 230

Vnútrokarpatskí potiskí Bogani  v písomných záznamoch. 238

Tráci – Sarmati z východokarpatských hôr 239

Sarmatskí Geti, Góti a Gepidi-svetlovlasí, biela pleť, vysoká postava a príjemný výraz 241

Avari – rodová línia boganských otcov – uctievačov Slnka 243

Bieli Uhri – prastarý národ horného Potisia 249

Uhri boli Slovania. 250

Kde sa nachádzalo územie Bielych Uhrov?. 252

Pôvod mena Uhor, Uhri 254

Ryba – úhor v menách európskych kmeňov. 258

Ryba s krídelkami plaziaca sa po súši 259

Úhor – ryba hôr (rozvodia) 263

Európska „uhorská“ toponýmia. 265

Potiské Biele Uhorsko – krajina úhorov. 269

Potiské Uhorsko bolo členené na vojvodstvá, latinsky Ducie (Dácia) 271

Uhor ako synonymum mena Sarmat 272

Huni – spojenecká armáda slovanských dŕžav 275

Meno Huni ako priamy následník starobylého mena Sarmati 275

Bieli Huni mali bielu pleť – boli europoidného pôvodu. 277

Bieli a tmaví Huni v záznamoch rímskych a gréckych autorov. 278

Huni: ”spolok mužov formovaný pre dosiahnutie spoločných zámerov”. 279

Mená Huni a Uhri boli synonymá. 280

Huni boli Slovania. 281

Chazaria – krajina medzi jazerami – stredoázijská biznis zóna vytvorená Bielymi Hunmi 282

Občianska vojna a zánik Chazarie. 285

Konflikt medzi Rímom a slovanským svetom sa opäť vyostruje 288

Na scéne sa objavuje karpatská domobrana nazývaná Sclavi 292

Karpatskí bieli Avari a ázijskí Avari 295

Príchod ázijských Avarov do karpatského priestoru v 6. storočí 297

Spojenci: Avari a Sakaliva (Sclavi) na rímskych hraniciach. 298

V politickom svete strednej Európy sa obajvuje franský kupec Samo. 302

Tartaria pod karpatským drobnohľadom 307

Kto boli Tartari?. 308

Pramení pôvod názvu Tartaria v Karpatoch?. 311

Tartari ako Turci v historických zdrojoch. 315

Tartária z pohľadu geografie. 317

Mojmír, Pribina a Svätopluk v svetle faktov ako ich nepoznáme 319

Geograficko – politické pomery v karaptskej kotline začiatkom 9. storočia. 319

Mojmír I. – knieža ”severnej” Moravy. 325

Pribina hynie na bojovom poli Rastislavovou ”rukou”. 325

Pôvod Svätopluka. Bol Svätopluk východniar?. 329

Rastislav a Svätopluk v ohni franských intríg. 330

Svätopluk – kráľ Sclavov. 331

Schyľuje sa ku kolapsu Svätoplukovej Moravy. 334

Karpatskí Uhri preberajú kontrolu nad Moravou. 335

Príchodzie vojenské oddiely (Uhrov) prišli z území obývaných v tom čase Slovanmi (Venedmi) 336

Etul – rieka alebo územie?. 337

Arpádove vojenské družiny pozostávali z viacerých kmeňov z rôznych území 339

Do karpatskej kotliny prišli nositelia prevažne slovanských genofondov R1a a I2a. 341

Arpádovi Uhri sa menom stali Uhrami až príchodom do Bieleho Uhorska. 343

Vojenské pohyby a aktivity Uhrov. 344

Arpádovci – nová dynastia slovanských kráľov. 346

Územná strata Západnej Moravy. 348

Germánski Peucini boli nazývaní aj ako Pečenehi, v dobách mladších ako Rusi-Rusíni 350

Uhorsko pod vládou slovanských Charbatovcov (Karpatovcov) 354

”Stara vira” v Uhorsku. 357

Rímska ríša opäť politicky zasahuje v karpatskej kotline. 359

Ondrej II. – neschopný kráľ manipulovaný cudzincami 360

Krutovláda Belu IV. – nadvláda bezprávia a rozšírenie korupcie v Uhorsku. 363

Umravnenie Belu IV. vošlo do dejín pod názvom ”Tartarský (tatársky) vpád”. 366

Tartarské vojsko – Mangali čiže Tartari, boli indoeurópania. 366

Oslobodenie Uhorska spod rímskeho vplyvu, ”nastal mier, súdy boli spravodlivé, každému bola dopriata spravodlivosť”. 369

Temný koniec slovanskej Charbatovskej (Arpádovskej) dynastie. 375

Dosadenie cudzích vládcov v Uhorsku – nástup Karla Roberta z Anjou. 378

Omodejovci, poslúžili pri upevňovaní moci, potom ako konkurencia nemilosrdne odstránení 380

Dejiny karpatskej kotliny z pohľadu Novej chronológie 385

Fyzický aj informačný zánik Tartarie 389

Husári – karpatská (uhorská) branná sila od doby bronzovej po 17. storočie 394

Okrídlení husári – hmatateľný odkaz bronzového kultu slnečnej bárky. 395

Husársky kúsok – odvážny počin, ktorý preslávil husárov vo svete. 396

Politicko-spoločenská situácia v Európe medzi 14. až 17. storočím 397

Rozvoj obchodu a korporátnej sily v Európe. 398

Uhorsko v období medzi 13. až 19. storočím 401

Uhorsko v čase samostatného kráľovstva. 401

Protihabsburgské stavovské povstania v Uhorsku. 403

Prešovské jatky. 404

Uhorsko za vlády Márie Terézie. 406

Východoslovenské roľnícke povstanie 1831. 408

Maďarstvo ako politické hnutie a zánik Uhorska 410

Uhorský slovanský jazyk a vznik cudzej maďarčiny. 410

Slovenská ľudová hudba ako dôkaz starobylosti slovenského etnika. 417

Uhorská šľachta vidí spásu v maďarizácii 419

Veľkí Maďari s rodným jazykom slovenským.. 420

Háklivý pojem  Uhor – Maďar 422

Maďarizácia Uhorska. 425

V polovici 19. storočia Habsburgovci vytvárajú Ukrajincov. 433

Cieľom z cudziny riadenej maďarizácie bolo ujarmenie a následné rozbitie Uhorska. 436

Genocída Slovanov 442

Etnogenéza Slovanov a Slovѣnov – Slovákov 444

Jestvuje riešenie pre strednú Európu?. 446

Literatúra 447

]]> http://www.tajnedejiny.sgo.sk/?feed=rss2&p=2571 0 http://www.tajnedejiny.sgo.sk/?p=2412 http://www.tajnedejiny.sgo.sk/?p=2412#comments Wed, 15 Apr 2020 10:38:54 +0000 oc http://www.tajnedejiny.sgo.sk/?p=2412
Uhorská cesta je symbolické pomenovanie turistickej trasy vedúcej časťou európskeho rozvodia cez územie obcí Štrba a Šuňava. Trasa vedie v prevažnej miere rozvodím miestami, kde kedysi s veľkou pravdepodobnosťou migrovali úhory z povodia baltského mora do povodia čiernomorského a snáď aj späť. V tak vysokej nadmorskej výške (viac ako 900 m n. m.) ide v rámci celoeurópskeho priestoru o mimoriadne priaznivú oblasť pre migráciu úhorov. Vzdialenosti medzi súčasnými vodnými tokmi oboch úmorí môžeme na mnohých miestach rátať doslova na 100 metrov. Toponymické pozostatky, ako aj staršie záznamy nasvedčujú, že nejeden z týchto priaznivých úsekov bol ešte v nedávnej minulosti popretkávaný barinami, ktoré takto umožňovali doslova „mokrý“ prechod úhorov z jednej riečnej sústavy do druhej.

Na mapke vidieť pozostatok barín na Barne. Názov Barno pochádza od slova barina.

V súčasnosti nie sú známe písomné doklady, ktoré by jednoznačne svedčili o prítomnosti úhorov v tejto časti rozvodia. Tieto dôkazy však nie sú známe možno preto, lebo kedysi ich “tiahnutie horou” nebol jav nezvyčajný. Nebolo potrebné túto prirodzenosť zaznamenať ani na ňu poukázať. A možno takéto informácie žiaden súčasník ani nehľadal, neupriamil svoj zrak na túto tému v množstve zaznamenaných historických činov a udalostí a úhory takto ešte len čakajú na svoje odhalenie aj v písomných záznamoch. Napriek týmto skutočnostiam jestvujú nepriame dôkazy v jazyku, v toponýmii, v starých mapách, ako i v samotnom úhorovi, ktorý svojou stavbou tela, nezvyčajnými vlastnosťami a životným cyklom stavia migráciu rozvodím do roviny reálnej skutočnosti.

Úhora nachádzame nielen v toponymických názvoch na rozľahlom území európskeho rozvodia, ale aj na minci z 1. storočia pred n. l., ktorá bola nájdená v Bratislave. Na tejto minci s nápisom MACCIUS je zreteľne zobrazený „úhor“ – ryba (vpravo). Minca patrí do súboru mincí zvaných Biateky, na ktorých boli zobrazované rôzne mytologické bytosti. Fakt, že sa medzi nimi nachádza aj „úhor“, svedčí o jeho výnimočnom, snáď až mytologickom postavení v starovekom svete.

Turistická trasa „Uhorská cesta“ má za cieľ upozorniť na množstvo faktov spojených s teóriou „úhora na rozvodí“, ako aj na zaujímavé historické súvislosti z toho vyplývajúce. Návštevníci sa v príjemnom podtatranskom prostredí môžu na vlastné oči presvedčiť o blízkosti vodných tokov dvoch úmorí – baltského a čiernomorského, ako i o reálnosti migrácie úhorov v tomto prostredí. Návštevníci môžu spoznávať dávnejšie geografické pomery, spočinúť na zaujímavých historických i geografických miestach, a spoznať i nevšednú technickú pamiatku vybudovanú priamo v teréne rozvodia.
Uhorská cesta spája zabudnutú históriu so súčasnou prekrásnou prírodnou scenériou krajiny „U hory“, kde možno stráviť príjemný pobyt poznávaním, turistikou a rozjímaním nad dávnymi časmi „keď ešte úhor vládol tejto krajine“.

TRASA

Trasa je vhodná pre peších turistov aj pre cykloturistiku. Z časového hľadiska je cesta pre peších turistov stredne náročná až náročná (6 až 8 hod.), vedie rozvodím, prevažne po poľných cestách.  Uhorská cesta sa skladá z niekoľkých kratších úsekov, ktoré je možné absolvovať aj samostatne.

Vzhľadom na to, že celá trasa je zatiaľ vyznačená provizórne a niektoré krátke úseky poľných ciest sa z roka na rok menia, je potrebné mať pri sebe mapu Uhorskej cesty. Mapa pozostáva z textovej časti, kde sú popísané jednotlivé zastávky na Uhorskej ceste a z mapovej časti, kde nájdete dve mapy. Turistická mapa zobrazuje trasu Uhorskej cesty s označením jednotlivých zaujímavostí na trase. Historická mapa sa zameriava na európske rozvodie s popisom etymologicko-geografických faktov týkajúcich sa úhorov a rozvodia.

Mapa turistickej trasy Uhorská cesta. Ako sa dostať k mape – viď info pod článkom.

Textová časť mapy

Mapová časť

POPIS TRASY

Výlet je možné započať na viacerých miestach, my sa budeme pridržiavať mapy a začneme našu púť na vlakovej stanici Štrba.

Stanica Štrba (2)

Európske rozvodie prechádza kolmo na trať niekoľko desiatok metrov východným smerom od budovy stanice. Tam, kde dnes vedie železničná trať sa kedysi, medzi úmoriami, tiahol priesmyk (štrbina). V druhej polovici 19. storočia, pri výstavbe Košicko-bohumínskej železnice, bol priesmyk rozšírený a zrovnaný. Pôvodný stav tak môžeme zachytiť už iba na starých mapách. Na popradskej strane v údolí pramení potok, ktorý vteká do Mlynice. Na starej mape je na opačnej strane rozvodia zachytený potok, ktorý sa vlieval do dnešného Lúčneho potoka. Podľa mapy bola vzdialenosť medzi prameňmi týchto potokov zhruba 400 metrov. Dnes už žiaľ nevieme, aké boli na tejto vzdialenosti prírodné pomery. Vzhľadom na okolitý terén je veľmi pravdepodobné, že celé údolie bolo popretkávané barinami. V roku 1871 bol dostavaný úsek železničnej trate Žilina – Poprad, takže v tomto období už možno hovoriť o definitívnych terénnych úpravách stanice a jej okolia, ktoré poznáme z dnešných čias.

Stanica Štrba, pohľad od stanice smerom na západ

A

A

A

A

A

A

A

Stanica Štrba – Pamätná tabuľa výstavby Košicko-Bohumínskej železnice

A

A

A

A

A

A

A

Nová voda (1)

Krátka trasa pozdĺž potoka Nová voda je “výhonkom” Uhorskej cesty smerujúcim na sever. Nenáročná prechádzka pozdĺž potoka Nová voda približuje technické dielo, ktoré sa už stráca v bujnejúcom poraste. Umelo vytvorené koryto odoberá vodu čiernomorskému úmoriu a odvádza ju do úmoria baltského. Násyp, ktorý sa nachádza neďaleko chaty číslo 3108, napovedá o prehradení pôvodného koryta. Preto voda, kedysi prirodzene tečúca do Váhu, dnes už naráža na umelú prekážku. Po prudkom zlome sa tak vody prírodného potoka presúvajú do umelého koryta vedúceho západným úbočím Lieskovca, takmer po vrstevnici, až do potoka Mlynica. Zámerom stavby bolo posilniť tok Mlynice, aby aj v zime mohla poháňať mlyn.

V prvom slovenskom turistickom sprievodcovi z roku 1911 je zmienka Miloša Janošku o tom, že Váh je spojený vodnou stuhou s Popradom. Miloš Janoška o tomto nezvyčajnom úkaze uvádza: „…od štrbskej stanice k bočnomorännému návršiu, rozkladá sa homoľovitý lúčny vŕšok Lieskovec, popod ktorý tečie neveľký potôčik Nová voda. Táto vteká do Mlynice a s touto do Popradu. Z tejto Novej vody je viac odtokov, menovite ale na Pálenici odteká z nej Železnou vodou zvaný jarok, ktorý tečie do Bieleho Váhu. teda jeden potôčik, ale na dvoje rozdelený, a tak skutočne tvorí vodný súvis medzi Čiernym a Baltickým morom a to práve na tom površí, ktoré je vododeľným. Dľa toho Stredná a Západná Európa je vlastne ostrov.“

Potok Nová voda tečie západným úbočím Lieskovca takmer po vrstevnici v umelo vytvorenom koryte. Zámerom bolo posilniť tok Mlynice tak, aby aj v zime mohla hnať mlyn. Ladislav Khandl v svojom článku v „krásach Slovenska “ poukazuje na niekoľko vodných prepojení baltského a čiernomorského úmoria. Prvé miesto uvádza medzi chatami ČSD Nové Zámky a Avia Žilina, kde cestu pretína zapustená železná rúra.

„Rozdvojenie potoka je na siahu vpravo“, uvádza Ladislav Khandl a pokračuje: „Približne 90 krokov od rozdvojenia možno nájsť asi 3 metre širokú a 1 m vysokú betónovú hrádzu s otvormi, ktorými sa zrejme reguloval tok. Vody tečúce z horných častí údolia odvádza koryto Novej vody, takže dnom údolia začína tiecť potok, až keď sa stihnú sformovať presakujúce kvapky do tenučkého pramienka. Toto nie celkom zreteľné prepojenie oboch morí môžeme vidieť, ak zbehneme po spádnici od zastávky zubačky na Liskovci. Ďalšie prepojenie je v areáli súkromnej chatky, avšak tiež nie je dobre viditeľné, majiteľ chatky ho riešil železnou rúrou. Posledný odtok z Novej vody smerujúci do Čierneho mora, je tesne vedľa trate zubačky. Betónová platňa však prepúšťa do údolia iba slabý pramienok. V daždivom počasí a na jar vidieť ako tenká stužka vody rozrezáva Európu na dva kusy.“

Mapa Ladislava Khandla, červenou je zobrazený dnes viditeľný stav.

A

A

A

A

A

A

A

A

A

V dnešných časoch panuje podstatne suchšie podnebie, takže viditeľnosť týchto prepojení je pomerne obmedzená. Dobre viditeľný je však násyp, ktorý sa nachádza pri chate číslo 3108, odkiaľ voda pôvodne tečúca do Váhu naráža na umelú prekážku. Po prudkom zlome sa vody prírodného potoka presúvajú do umelého koryta vedúceho vrstevnicou až do Mlynice.

Umelé prehradenie koryta. Miesto, kde dnes vzniká potok Nová voda – násyp pri chate číslo 3108.

A

A

A

A

A

A

A

Potok Nová voda tečúca po vrstevnici v umelo vytvorenom koryte.

A

A

A

A

A

A

A

A

A

Za Hájom – Vlčia Jama (3)

Zo stanice Štrba vedie trasa po peróne a potom krátky úsek pozdĺž trate. Odbočkou v pravo sa dostanete na vedľajšiu hradskú, smerujúcu popod trať. Hradská prechádza podjazdom popod trať (značka Uhorskej cesty – UC) a smeruje hore miernym svahom. Miniete odbočku vľavo a smerujete rovno na cestu tiahnúcu sa rozvodím (číslo 3 na mape).

A

A

Medzi kótami rozvodia “Za Hájom” a “Vlčia jama” sa nachádzajú dve miesta, kde vzájomná vzdialenosť protiľahlých prameňov potokov rozdielnych úmorí dosahuje vzdialenosť približne 400 metrov (dnešný stav). Prítoky Mlynice a Lúčneho potoka sú aj v súčasnosti popretkávané barinami.

A

Za Hájom – povodie Váhu. Pohľad na Tatry.

A

A

A

A

A

A

A

Medzi Za Hájom a Vlčou jamou. Pohľad na Tatry.

A

A

A

A

A

A

A

Vlčia jama – cesta sa tiahne presne po rozvodí. Pohľad na Tatry

A

A

A

A

A

A

A

Vlčia jama – pohľad na juh, na Uhorskú cestu

A

A

A

A

A

A

AA

A

Šoldov (4)

Od kóty Za Hájom vedie hradská presne rozvodím až k mostu ponad diaľnicu. Na druhej strane mosta je už na dohľad Šoldov. Zaniknutá stredoveká zemianska osada Šoldov sa rozkladala na ploche 5 hektárov. V 15. storočí sa v Šoldove usadili bratríci, ktorí si tu vybudovali pevnosť, odkiaľ podnikali lúpežné výpravy do okolia. Dominantným prvkom osady bol stredoveký kostol z 13. storočia. Pozostatky tejto mohutnej stavby boli viditeľné ešte začiatkom 19. storočia, postupne sa však rozobrali. Z rumovísk bola časť rebier klenby a stĺpov prevezená do Spišského Štiavnika na renováciu kláštorného kostola. Ostatok kamenného materiálu bol v druhej polovici 19. storočia použitý na stavbu hradskej Važec – Štrba.

Osada je situovaná na strategickom mieste obklopenom barinami. Severne od kostola boli rozsiahle zamokrené plochy, ktoré boli kedysi pravidelne zaplavované. Aj z tohto dôvodu mŕtvych pochovávali výlučne na juh od kostola. Bariny vytvárali nielen riaznivé predpoklady na obranu, ale aj dobré podmienky pre migrujúce úhory, ktoré boli vynikajúcim a ľahko dostupným zdrojom obživy. Nie je vylúčené, že priľahlé oblasti barín boli miestom “zberu” úhorov aj pre obyvateľstvo širšieho okolia, a Šoldovčania mohli z týchto okolností profitovať.

V lokalite stredovekej osady prebehol archeologický výskum, ktorého výsledky sú zdokumentované na prehľadných informačných paneloch.

A

A

A

A

A

A

Pôdorys stredovekého kostola z 13. storočia

A

A

A

A

A

A

A

Kostol bol obohnaný priekopou. Symbolicky stvárnené palisády a most cez priekopu.

A

A

A

A

A

A

A

Pohľad z mosta vedúceho ponad priekopu na drevené domce.

A

A

A

A

A

A

A

Rekonštrukcia stredovekých obydlí osadníkov.

A

A

A

A

A

A

A

A

Studňa v lokalite stredovekej osady.

A

A

A

A

A

A

A

A

Jánošíkova stupaj (5)

Len niekoľko stoviek metrov od Šoldova sa popri ceste nachádza míľnik označujúci kráľovskú cestu zo 14. storočia, posledný zachovalý z okolia Štrby. Podľa legendy zanechal Juraj Jánošík otlačok nohy, keď sa zo stĺpa s vrecom ulúpených dukátov pozeral na Štrbu.

A

A

A

A

A

A

A

A

Šoldov (vpravo od cesty) pri pohľade od Jánošíkovej stupaje.

A

A

A

A

A

A

A

Pastierske (6)

Od kráľovského míľnika cesta smeruje po hradskej a vzápätí sa zatáča v ľavo na poľnú cestu. Zhruba po 300 metroch po pravej strane začína prírodná rezervácia Pastierske.

Poľná cesta. Po pravej strane sa nachádza prírodná rezervácia Pastierske.

A

A

A

A

A

A

A

A

A

Prírodná rezervácia je zameraná na ochranu žltohlavu najvyššieho (Trollius europaeus L.) spolu s ďalšími ohrozenými druhmi prirodzených zamokrených lúk Popradskej kotliny. S rozlohou 2,93 ha dnes už ide iba o torzo pôvodných mokradí. Na mape z roku 1839 zreteľne vidieť, že územie zamokrených lúk zaberalo nepomerne väčšiu plochu. Dnes sú tieto lúky vysušené a premenené na ornú pôdu. Ich stredom sa tiahlo rozvodie. Potoky, ktoré tu kedysi pramenili, vytekali oboma smermi do povodia Popradu i Bieleho Váhu. Pôvodné mokriny tvorili v dávnych dobách ideálny “mokrý prechod” úhorov z jedného úmoria do úmoria druhého. Vzhľadom na to, že  pôvodne išlo o pomerne rozsiahle územie, je pravdepodobné, že sa tento priestor doslova hmýril úhormi. Kto vie, možno úhor dostal práve tu, pod tatranskými štítmi, svoje pomenovanie – “u hor(y) – úhor”.

Vzdialenosť prírodnej rezervácie Pastierske (povodie Váhu – v pravo) od prameňa potoka povodia rieky Poprad.

A

A

A

A

A

AA

Od pastierskeho trasa vedie poľnou cestou smerom na juh.

A

A

A

A

A

A

A

Pohľad späť smerom na sever. V pozadí vidieť štíty Tatier.

A

A

A

A

A

A

A

Poľná cesta sa rozdvojuje. Vľavo vedie trasa tzv. “malý okruh Štrba”, v pravo trasa pokračuje smerom na Šuňavu. V pravo na zemi je betónový dielec, na ktorom je improvizovaná značka UC (Uhorská Cesta) so šípkou označujúcou smer.

A

A

A

A

A

Označenie Uhorskej cesty so smerovou šípkou.

A

A

A

A

A

A

A

Od miesta rázcestia cesta nadobúda mierne dobrodružný charakter. Značenie je sporadické a bez mapy človek neznalý terénu môže zablúdiť. Mapka oblasti približuje dôležité body trasy. Modrá šípka ukazuje na miesto rázcestia, kde sa nachádza označenie Uhorskej cesty so smerovou šípkou. Trasa pokračuje poľnou cestou a na neveľkej lúke sa pod uhlom 90 stupňov zatáča doľava. Ak prešvihnete odbočku dostanete sa zakrátko k ďalšej odbočke a miernou obchádzkou sa dostanete späť na trasu (zelená šípka).

Značka Uhorskej cesty – oranžová šípka na mape.

A

A

A

A

A

A

A

A

Po niekoľkých minútach sa dostanete na rozsiahle pasienky s krásnym výhľadom na Tatry

A

A

A

A

A

A

A

A

A

A

A

A

A

A

A

V tomto úseku nie sú žiadne značky ani oporné body, ktorých je možné sa pridržiavať. Jediným spoľahlivým vodítkom je mapa.

A

A

A

A

A

A

Jeden z mála orientačných bodov.

A

A

A

A

A

A

a

Ďalšia nádherná scenéria.

A

A

A

A

A

A

A

A

A

A

A

a

A

A

A

Cesta sa sa pomaly zvažuje…

A

A

A

A

A

A

A

A

… a pri prechode úzkym pásom stromov vidieť značenie so smerovou šípkou.

A

A

A

A

A

A

A

A

A

Cesta je využívaná rekreantmi ako cyklotrasa.

A

A

A

A

A

A

a

Ďalší pohľad na tatranské štíty.

A

A

A

A

A

A

A

Dole kopcom trasa opäť nadobúda dobrodružný charakter, pretože odbočka (v mieste modrej šípky) z poľnej cesty nie je každoročne zreteľná. V prípade, že na ňu nenarazíte, dostanete sa rovno na asfaltovú cestu (ružová šípka) a po nej do Šuňavy.

A

A

Ak sa vám šťastne podarí odbočiť, pôjdete popri poli, kde sú každý rok vysadené iné plodiny, smerom k včelím úľom (oranžová šípka na mape). Odtiaľ smeruje trasa popri potoku až k betónovému mostíku, po jeho prekročení (zlom trasy doprava) vedie cesta priamo k osamelému stromu, pod ktorým je kríž.

A

A

A

Strom s krížom – pohľad z diaľky.

A

A

A

A

A

A

A

A

Strom s krížom – detail. Odtiaľ je už Šuňava na dohľad.

A

A

A

A

A

A

A

A

A

A

Hneď na začiatku dediny, pri Parku dvoch morí je možné v príjemnej reštaurácii načerpať ďalšie sily.

A

A

A

A

A

A

A

Šuňava – Park dvoch morí (8)

Obec Šuňava leží presne na rozvodí. Zrážková voda, ktorá spadne na východnú časť obce odteká potokom Lopušná, prameniacim v obci, do rieky Poprad a potom povodím Dunajca sa v Poľsku vlieva do Visly. Tá preteká mestom Varšava a pri Gdaňsku ústi do Baltického mora. Zrážková voda zo severozápadnej časti obce steká do Šuňavského potoka a odtiaľ do Váhu a Dunaja, ktorý sa vlieva do Ćierneho mora. Hneď vedľa kostola vo Vyšnej Šuňave sa nachádza park dvoch morí, ktorý je situovaný na mieste, ktorému sa hovorí aj hydrologická strecha strednej Európy.

Park dvoch morí

A

A

A

A

A

A

A

Park dvoch morí

A

A

A

A

A

A

A

Informačná tabuľa v Parku dvoch morí.

A

A

A

A

A

A

A

V parku dvoch morí začína aj náučný chodník, ktorý sa vo veľkej miere prelína s Uhorskou cestou

A

A

A

A

A

A

A

Z Parku dvoch morí vedie trasa krátkym úsekom v súlade so žltým značkovaným chodníkom.  Ešte donedávna tadiaľ viedla modrá značka, ktosi však modrý značkovaný chodník pred nedávnom odstránil. Na turistických mapách ako aj na mape Uhorskej cesty je zaznačený modrý značkovaný chodník. Trasa je je značkovaná symbolmi UC.

Značenie trasy od Parku dvoch morí: UC – Uhorská Cesta

A

A

A

A

A

A

A

Trasa vedie od dediny hore strmým svahom a zatáča sa doľava. Žltá značka sa zakrátko stáča niekde vpravo a Uhorská cesta pokračuje v priamom smere. Značenie UC je všade viditeľné.

Lúky vystrieda krátky les, z ktorého vyjdete na Barno.

A

A

A

A

A

A

A

Na Barne sa nachádza informačná tabuľa náučného chodníka. Tu sa prekvapivo dozvedáme, že názov Barno pochádza z Maďarčiny od slova “barna” – hnedý. Je to dosť prekvapivé tvrdenie, nakoľko všetky okolité toponymické názvy sú slovenské. Barno je charakteristické množstvom barín, ktoré nachádzame doslova na každom kroku. Názov Barno odvodený od slovenského slova “barina” je jav omnoho prirodzenejší a logickejší.

A

A

A

Po niekoľko desiatkach metrov od informačnej tabule na Barne zabočíte doprava, dolu svahom.

A

A

A

A

A

A

A

A

A

A

A

A

A

A

A

Cesta od  informačnej tabule vedie pozdĺž umelo vytvoreného koryta, zrejme pozostatok po zásahu buldozéra, ktorého okraje počas desaťročí postupne zarástli stromami.

A

A

A

A

A

A

Koryto postupne prechádza v poľnú cestu, ktorá ústi na veľkej odstavnej ploche. Na jej konci vpravo vedie hore kopcom nenápadný chodník k prameňu Hornádu, ktorý sa odtiaľto nachádza vo vzdialenosti necelých 100 metrov.

A

A

A

A

A

Zhruba po sto krokoch hore kopcom od odstavnej plochy sa po ľavej strane nachádza romanticky vyznačené miesto prameňa Hornádu. Značka je osadená v tôni medzi stromami, takže ju ľahko možno prehliadnuť.  Skutočný prameň sa však nachádza o niekoľko desiatok metrov vyššie.

A

A

A

A

A

A

A

Prameň Hornádu. Od Prameňa trasa vedie späť na odstavnú plochu a odtiaľto pozdĺž Hornádu, ktorý je v týchto miestach ešte maličkým potôčikom, dole miernym svahom po poľnej ceste.

A

A

A

A

A

Poľná cesta vedúca popri rieke (snáď ešte riečka) Hornád.

A

A

A

A

A

A

A

Hornád ešte ako maličký potôčik.

A

A

A

A

A

A

A

A

Kráčajúc po ceste zakrátko po ľavej strane minieme studničku pod bukom.  Od nej zopár desiatok metrov nižšie je odbočka vľavo hore svahom, ktorou sa dostaneme späť na lúky Barna. Od tohoto miesta je už Uhorská cesta identická s náučným chodníkom.

A

A

A

A

A

A

A

A

Poľná cesta vedie popri osamelom strome a ďalej dole svahom…

A

A

A

A

A

A

A

…popri jazierku, ktorého prítok pramení niekoľko desiatok metrov nad ním. Sú obdobia, kedy je jazierko vyschnuté.

A

A

A

A

A

A

Jazierko na Barne.

A

A

A

A

A

A

A

Cesta sa mierne zvažuje a v pozadí vidieť opäť tatranské štíty.

A

A

A

A

A

A

A

Poľná cesta pretína potok, ktorý je prítokom potoku Lopušná a pokračuje náučným chodníkom až do Nižnej Šuňavy.

A

A

A

A

A

A

Náučný chodník šuňavského chotára. Uhorská cesta prechádzajúca Śuňavou takmer celú trasu kopíruje náučný chodník. Odlišuje sa iba krátkou odbočkou k pameňu Hornádu. V Šuňave pri kostole Všetkých svätých a parku dvoch morí Uhorská cesta končí.

A

A

A

A

A

A

Mapa Uhorskej cesty je dostupná v kníhkupectvách po celom Slovensku,  v informačných centrách Štrby a Šuňavy, prípadne Vám ju môžeme zaslať poštou na dobierku. Cena mapy je 2 eura + poštovné. Objednávky zasielajte na info1sgo2sk (1=@, 2=.)

Podrobnosti o historickom pozadí Uhorskej cesty nájdete v Štrbských novinách, ktoré si v tvare PDF môžete stiahnuť TU.

Prajem príjemnú turistiku.
Oskár Cvengrosch

Bez väčších problémov začínali čítať etruské písmená zprava doľava, zľava doprava, kdekoľvek, kde uvideli nápis – na tanieri, helme, zrkadle. Pre ľudí bolo vyriešenie tajomstiev radosť a ako viete, to je najhoršia vec pre odborníkov na etruský jazyk – čo ak vyriešia záhadu!
Pred sto rokmi Rusi a Bulhari chápali a mohli čítať texty, pretože iba so znalosťou vtedajšej abecedy, nehovoriac o staroslovančine, gréčtine a latinčine, pochopili, že jedno písmeno môže znamenať slovo aj slabiku. V tom čase bolo v abecede viac písmen, takže intuitívne dekódovanie bolo oveľa jednoduchšie ako v súčasnosti. Reforma ruského jazyka spôsobila, že myslenie sa stalo plochým a lineárnym, eliminovala sa rôznorodosť, zložitosť a rozsah chápania.
Časopis “Etruscan studies”, ktorý vychádzal vo Florencii od roku 1927, pravidelne publikoval práce “vynikajúcich výskumníkov” z rôznych univerzít po celom svete, ktorí “pracovali” celé roky v pote tváre nad záhadami dávneho národa. V tomto prípade je hlavným problémom – pôvod Etruskov a ich jazyk. Avšak skutočnosť, že už na začiatku 19. storočia niekoľko prominentných vedcov S. Chiampi, A. Čertkov a F. Volansky dokázali slovanský pôvod jazyka a kultúry Etruskov, ako keby „odborníci“ nevideli. Ako aj diela súčasných vedcov P. Oreškina a G. Grineviča.
Chiampi, Čertkov a Volansky dešifrovali etruské texty tak brilantne, že je jednoducho nemožné pochybovať o správnosti ich metódy čítania. Je iba možné predstierať, že nič také nebolo.
V záujme spravodlivosti je potrebné poznamenať, že mnohí významní predstavitelia Talianska, historici, hovorili otvorene o slovanskej povahe Etruskov. Napríklad taliansky Jovan de Rubertis v článku „Slovanské osady v Neapolskom kráľovstve“ uvádza, že v roku 1468 Slovania založili v Taliansku tieto mestá: Montemiro, Sanfelice, Tavenna, Seritello.
“Etruskovia zaviedli v Taliansku zákony, boli prví vo filozofii, geometrii, žreci, stavitelia miest, chrámov, vynálezcovia vojenských strojov, lekári, umelci, sochári, agronómovia …” F. Dempster, taliansky historik (1619)

V slovníku Stephanusa Byzantinusa (527 – 565) sa uvádza, že “Etruskovia sú slovanským kmeňom”. Etruskovia sa nazývali Rassénami, Rasou. V dôsledku toho má aj písmo názov “Rassénske obrazovo zrkadlové písmo (molvica)”.
Talentovaný dešifrovateľ starovekých jazykov P. Oreškin v knihe „Babylonský fenomén“ tiež poukazuje na zvláštnosť rassenského písma – zrkadlového obrazu. Oreškin tieto šikovné techniky nazýva zložitým systémom starovekých Rassénov.

Etruskovia stavali mestá z dreva a kameňa, vybavili ich vodovodom a systémom komunikácií, ovládali umenie dobývať rudu, metalurgiu a všetky druhy remesiel. Obľubovali sa kúpať v kúpeľoch a saunách, nosili husté dlhé brady, vykonávali rituály spaľovania mŕtvych a uctievali si ich pamiatku, podobne ako Rusi. Tvorili veľké umelecké diela a vyzdobovali verejné miesta.
Talianske múzeá a súkromné ​​zbierky sú napchaté úžasným etruským umením. Pred viac ako dvetisíc rokmi ovládali Etruskovia takmer celý Apeninský polostrov, boli vládcovia západných morí, preto sa vyznali v obchode, navigácii a v stavbe lodí. Talentovaní a zruční ľudia národa Etruskov pracovali, tvorili a vytvorili základ pre vychvaľovanú kultúru “Starovekého Ríma”.

Viktória Chortová
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info

Článok stiahnutý z OZ Biosféra

Alani ako „bieli ľudia“ boli nazývaní nielen skrátene „bieli“ (Alani), ale používali sa aj iné slová, z dnešného pohľadu synonymá. Najčastejším bolo meno „Jasi“ ako „jasní – bieli“, prípadne varianty Osi a Asi. Jasi boli vetvou západných Alanov (Sarmatov) a známi boli ako Aorsi, Jasi alebo Asaioi. V ruských letopisoch sú Alani nazývaní ako Jasi alebo Osi.
Veľká koncentrácia Alanov sa nachádzala v priestore neskorších slovanských Uličov, v povodí riek Dnester a Prut a ďalej na sever na rozvodí v Haliči a vo východnej Volyni. Rieka Prut bola v dávnoveku dokonca nazývaná ako „Alanská rieka“ (Alanus Fluvius).
V karpatskej kotline sú Alani známi už na začiatku letopočtu. Gaius Plinius Secundus (1. stor.) spomína kmeň Jasi v dolnej Panónii na rieke Dráva. O čosi neskôr ich Tacitus uvádza v Hornej Panónii, ale aj na druhej strane Dunaja – v Germánii (dnešné Slovensko – Matra), pričom zdôrazňuje ich príbuznosť s panónskymi Eraviskami. Východne od Dunaja, v povodí rieky Tisy, ktorá v tom čase tvorila obrovské jazerné a močaristé územia, sú v tom čase známi aj ako Jazygi (Jasians). Neskôr ich poznáme ako Asdingov, ktorí boli kmeňovo priradzovaní k Vandalom. Alanov už pod menom Alani nachádzame v 4. storočí v oboch Panóniách a v Noriku. Títo potom spolu s Vandalmi a Suevmi (Slovenmi) pustošili Rímsku ríšu (oblasť dnešného Francúzska). V čase Atilu Alani sídlili aj v meste Orleáns.
Samotný tvar Jasi má súvis so sanskritským slovom jhaSa, ktoré prioritne prekladáme ako „ryba, veľká ryba, slnečná žiara“, ale aj ako „les a púšť“. Slovo jhaSa je foneticky identické s „jasa“ respektíve „iasa“ a je totožné so slovenským „jas“ v rovnakom význame – slnečná žiara. Už sme spomínali, že Massageti, predchodcovia Alanov, uctievali slnko a meno mali odvodené od ryby. Sanskritské jhaSa svojou skladbou jednotlivých významov (ryba, slnečná žiara, les a púšť) zreteľne nadväzuje na situáciu v strednej Európe: Hercynsky (Uhorský) les – bójska púšť (Panónia) – úhor (ryba) – jas (biely), z čoho je zrejmé odkiaľ pochádza predchodca sanskritu, ktorý priniesli do Indie slovanskí Veneti. Samotné meno Veneti pramení pravdepodobne v slovanskom slove „vendže“, ktorého „odnož“ je dodnes živé slovo v poľskom jazyku. Poľské węże čítame ako „venže“ a prekladáme ako „hadi“.

Expanzia Alanov z oblasti európskeho rozvodia smerom na juh a juhovýchod. Zobraziť mapu v rozlíšení 1778 x 954

Invázne vlny smerom na východ

Zhruba v 4. storočí sa na územie Alanov žijúcich v oblasti medzi dolnými tokmi riek Dneper a Prut a pobrežím Čierneho mora, presunul zo severu bojový zväz Severanov (Sabiri). Títo Severania boli známi aj pod menom Huni. Spoločne s Alanmi vytvorili alianciu, ktorá realizovala mohutné bojové koristnícke výpady spočiatku smerom na východ, juhovýchod a neskôr aj na západ. Podľa Ammianusa Alani boli vo všetkom rovnakí s Hunmi, akurát spôsobom života i vonkajšou úpravou boli jemnejší. Prokopios z Kaisareie stotožňoval Hunov s Masagetmi (Mazovčanmi).

Ammianus opisoval bojové výpady tohto zoskupenia ako činy Alanov: Pri lúpení a love sa rozbiehajú až k Maiótskym stojatým vodám (Azovské more) a Kimmerskému Bosporu (Kerčenský prieliv) a rovnako k Arménii a Médii. V svojich opisoch pritom exaktne popísal šírenie Alano-Hunov smerom na východ nie naopak, ako nám to tvrdí oficiálna historiografia. Jeho záznamy zreteľne vypovedajú, že v časoch Ammianusa sa Alani ešte len udomácňovali na rozľahlých Skýtskych stepiach na východ od rieky Don. Boli rozptýlení medzi ľudnatými a v rozľahlých oblastiach žijúcimi národmi, ktoré tiahnu k ázijským končinám. Alani sa rozpínali až po Gangu, k rieke pretínajúcej zem Indov a vlievajúcej sa do južného mora.

V sanskrite boli Alano-Huni známi ako „Sveta Hunas“ teda Bieli Huni. Bieli Huni vytvorili v Indii cisárstvo, ktoré jestvovalo v období od 455 do 670 n. l. Vláda Bielych Hunov pokračovala aj po páde cisárstva ešte pomerne dlhé obdobie. Boli absolútnymi vládcami, avšak už na území, ktoré bolo v porovnaní s ich predchodcami podstatne menšie. V severných indických štátoch je dnes viac ako 50 percent populácie nositeľom árijskej R1a a v najvyšších kastách až 70 percent. Podľa genetických výskumov predkovia nositeľov týchto génov pochádzajú z východnej Európy. Genetika týmto jednoznačne potvrdzuje inváziu Alano-Hunov z východnej Európy do Ázie a nie naopak.

Alani na Kaukaze

Historiografia spája Alanov s dnešnými kaukazskými Osetíncami. Osetínci hovoria iránskym jazykom, avšak gény majú neiránske – haploskupina G2a. O haploskupine G sa uvažovalo ako o Alanskej haploskupine pretože sa nachádza v Európe všade tam, kde sú v histórii spomínaní Alani. Avšak pri detailnejšom porovnávaní zisťujeme, že v Európe dominuje paralelná haploskupina G2a2. Špecifická Ossetská haploskupina G2a1a, ako aj G2a3b1 v Európe absentuje, čo znamená, že Ossetínski Alani nerobili nájazdy do Európy!
Massageti alias Alano-Huni podľa mnohých starovekých autorov pochádzali od Skýtov. Výskum starovekej Y-DNA skýtskych kostier zo stepí od južného Sibíru po severovýchodný Kaukaz preukázal iba haploskupinu R1a1-M17 aj keď kostry mnohých jedincov nepreukazovali čisté európske rysy. Odpoveďou nám môže byť Herodotova poznámka, že „pravých Skýtov je málo“. Ammainus v tomto smere dodáva veľmi dôležitý poznatok, že Alani postupne vtiahli do svojho kmeňového označenia susedné národy, skrušené často ich víťazstvami. Je zjavné, že menom Alani sa neskôr pýšili nielen pôvodní „bieli“ pochádzajúci z urodzeného plemena, ale aj všetci tí, ktorých si podmanili, alebo boli v ich službách na „bojovom chodníku“.
V súvislosti s tým jestvuje aj ďalšie možné vysvetlenie prečo sa medzi Alanmi-Ossetincami haploskupina R1a1 takmer nevyskytuje. Herodos v svojich záznamoch opisuje návrat Skýtov z Médie. Keď sa títo po 28 rokoch vrátili z bojov, našli v svojej vlasti vojsko, ktoré sa im postavilo na odpor. Toto vojsko vzišlo z ich otrokov, pretože ženy Skýtov, ktorých muži boli vzdialení po dlhý čas, chodili za otrokmi. Neprítomnosť mužov medzi Skýtmi-Alanmi, ktorí boli buď na bojových výpravách, alebo padli v bojoch, spôsobilo preberanie mužských funkcií ženami. Spoločenstvám, kde dominovali ženy povieme aj dnes „samé ženy“. Starovekí autori tieto spoločenstvá žien zaznamenali opäť bez počiatočného „S“ v tvare „ameženy“, respektíve Amazeny (Amazonky). Tie v skutočnosti naozaj jestvovali. Amazonky nosili nohavice, fajčili marihuanu, kožu mali potetovanú, jazdili na koňoch a bojovali tak tvrdo ako chlapi. Archeologické nálezy skýtskych hrobov vypovedajú o tom, že každá tretia skýtska žena bola pochovaná so zbraňou a mala bojové zranenie ako muži.

Alanskí Srbi

Východní Alani v oblasti ústia Donu a Azovského mora boli začiatkom letopočtu nazývaní Srbi. Plínius (1. stor.) kmeň menom Serbi umiestňuje severne od Azovského mora, Ptolemaios ich kladie východnejšie medzi severovýchodné výbežky Kaukazu a rieku Volgu a nazýva ich Serbi, zriedkavejšie Sirbi.
Pomenovanie Srb, Serb, Sirb ako aj ďalšie neskoršie varianty ako napríklad Servi, a pod. naznačujú možný pôvod v slove „červený“, srbsky crven. Ich príslušnosť k Alanom pravdepodobne jazykovo ovplyvnil cieľovú oblasť invázie – Indiu. Meno Serbov v sanskrite nachádzame v slove sarpa, čo značí had, ako aj sarpati, ktoré prekladáme ako „kĺzať sa“. Je podivuhodné, že rovnaké slovo serpens nachádzame aj v latinčine v identickom význame „had“.
Vzhľadom na to, že slovo červený pochádza od slova krv, mohlo označenie „červení“ respektíve Srbi značiť, že síce už neboli čistí Alani, ale hlavná pokrvná línia ich spoločenstva pochádzala od „bielych“ predkov. Zdieľali rovnakú kultúru, zvyky a jazyk, avšak z genetického aj vizuálneho hľadiska sa už javili ako miešanci. V prospech tejto úvahy svedčí genetické zloženie balkánskych Srbov. Majú vysoké národné slovanské cítenie, silného bojového ducha, ale majú pomerne veľký genetický rozptyl s iba 18 % výskytom haploskupiny R1a.

Bieli Alani – slovanská družina

Genetika ako aj samotné záznamy starovekých autorov exaktne vypovedajú o pravlasti Alanov v oblasti európskeho rozvodia medzi Suebskou Hurou (dnes Švábska Jura) a Alanskými Vrchmi (Valdajská vrchovina). Túto oblasť obývala biela rasa, nositelia haploskupiny R1a, ktorých životný priestor bol do veľkej miery spätý s rybami, rybolovom a obzvlášť s úhormi. Možno povedať, že títo „bieli“ Uhri, alebo podľa dobových zdrojov Skýti, Massageti, Huni, či Alani, tvorili etnické jadro tej časti obyvateľstva Európy, ktoré v neskorších časoch politicky činní ideológovia začali nazývať menom Slovania. Títo „starí“ Slovania odovzdali svoje kultúrne dedičstvo mnohým národom Ázie a Európy a prvky ich civilizácie v mierne alebo viac deformovanej podobe dokážeme čítať aj dnes. Moderná historiografia však našu slávnu minulosť zamietla pod koberec. Pôvodne uznávaná autochtónna teória o pôvode Slovenov a Slovanov, bola v posledných storočiach nemeckou školou na čele s českým slavistom Niederlem prepracovaná na teóriu migračnú. Napriek neexistencii dokladov, ktoré by potvrdili pravdivosť tejto teórie, sa stala jedinou pravdivou informáciou o našom pôvode.

Oskár Cvengrosch
(podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska – Uhri boli Slovania)

Alani – Kľúč k dejinám Slovanov I.

TENTO TEXT AJ MAPY JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Alani sú súčasnou historiografiou charakterizovaní ako indoeurópske kmene iránskeho pôvodu. Viacerí starovekí autori ich radia medzi Skýtov, Ammianus Marcellinus je konkrétnejší a uvádza, že pochádzali od Massagetov a dodáva, že nevedia čo je otroctvo, pretože všetci sú splodení z urodzeného semena. Sú urastení a pekní, majú stredne plavé vlasy, naháňajú strach už svojim pohľadom. Vďaka ľahkým zbraniam sa pohybujú šikovne a rýchlo.

Podľa Herodota Massageti boli pôvodom skýtske kmene, uctievali slnko, boj viedli na koni aj pešo. V boji používali oštepy, šípy a ich obľúbenou zbraňou boli bojové sekery, zvané „sagaris“. K výrobe zbraní a brnenia používali len meď a zlato. Kraj Massagetov Herodot kladie na východ od Kaspického mora, do oblasti povodia rieky Syrdarja východne od Aralského jazera.

Naproti tomu Ammianus Marcellinus opisuje Alanov vedľa Masagetov a tých vedľa kmeňa menom Aremfai. Kmeň menom Aremfai identifikuje pomerne presne. Na ich území končia Rhipaiské hory (Tatry – Bieščady) a obtekajú ho rieky Chronios (Hron) a Bisula (Visla). Obyvateľstvo tejto krajiny charakterizuje ako ľudí spravodlivých, ktorí sú známi svojou prívetivosťou. Presne na tomto území severného Slovenska a juhovýchodného Poľska sú v neskoršom období zaznamenaní Bieli Chrobati. Ich meno „Chrobati“ je identické s deformovaným zápisom Aremfai, pôvodne Charembai – Chareb(ai) – Chrob(ai).

Mapa strednej Európy zobrazujúca toponymické názvy nesúce meno “úhor”. Jedná sa nielen o názvy krajín, ale aj riek, potokov a obcí. Vysoká koncentrácia týchto názvov sa nachádza na celom toku povodia Visly, ako aj v historickej oblasti Mazovska. Zobraziť mapu v rozlíšení 836 x 966

Na prvý pohľad sa črtajú dve odlišné lokality s obyvateľstvom rovnakého mena. Massageti v oblasti Aralského jazera a Massageti na území historického Mazovska. V historiografii to však nie je nič ojedinelé. Je veľmi pravdepodobné, že tieto lokality obývalo rovnaké etnikum, pričom jedna z lokalít bola krajinou pôvodu. Názvy „massa-geti“ (maza-geti) a  „mazov-sko“ majú rovnaký etymologický pôvod v tvare slova „maz“. Maz je označenie pre blato, bariny a Mazovsko je meno barinatej krajiny. Rovnaký charakter krajiny Massagetov v Ázii opisuje aj Herodot. Sulimierski nám pripomína, že meno Massageti pochádza od slova označujúceho rybu. Je zaujímavé, že toto slovo „massa“ je identické so sanskritským „matsya“, v rovnakom význame – ryba. Tento text „massa“ v tvare „MACCIUS“ nachádzame aj na minci typu Biatek, ktorý bol nájdený výlučne na území dnešnej Bratislavy. Minca MACCIUS je známa tým, že je na nej zobrazený vlk, z ktorého pysku vyvierajú dva pramene – symbol rozvodia. Na druhej strane je zobrazený úhor – ryba. V súlade s doposiaľ uvedeným nebude náhodou, že v rámci územia Poľska má práve oblasť Mazovska najvyššiu koncentráciu toponymických názvov nesúcich meno „úhor“, poľsky węgorz (čítame „vengož“).

Slovenská minca MACCIUS nájdená v lokalitách na území Bratislavy. Datovaná je do obdobia počiatku letopočtu a jej pôvod je nesprávne  prisudzovaný akýmsi anonymným Keltom.

Povedľa „mazovských“ Massagetov, v súlade s výpoveďou Ammianusa, umiestňuje Alanov do oblasti prameňov Dnepra, Volgy a Západnej Dviny aj Ptolemaios. Kraju dominuje Valdajská vrchovina (Volchonský les), ktorú on nazýval Alaunské vrchy a vedľa nich žijúci národ Alanov.

Mapa zobrazuje expanziu Alanov zo severu z Alanských vrchov na rozvodí smerom na juh do Pričiernomorskej oblasti a ďalej do Médie (Irán) a Indie. Zobraziť mapu v rozlíšení 1500 x 857

Pôvod Alanov v týchto končinách potvrdzuje aj Mavro Orbini, ktorý úvádza: „O pôvode Alanov napísal Pietro Crusber v svojej práci o severných národoch, kde poznamenáva, že boli venedským, alebo slovanským plemenom. To isté potvrdzuje i Matthia Meccouita v 13-tej hlave I. knihy, kde píše, že Alani, Vandali, Svévi a Burgundi pochádzali z poľských zemí a hovorili jedným a tým istým poľským alebo slovanským jazykom. O tom píše i Geremia Russo v svojich letopisoch. Giambulari a Irenico potvrdzujú, že Česi (Bohemi) vzišli zo zmienených Alanov, ktorých Carlo Vagriese nazýva slovanským plemenom“.

Spojenie Čechov s Alanmi je možné vidieť v povesti o Čechovi a jeho bratovi menom Lech. Obaja so svojimi družinami žili Charvátskej zemi pri rieke Visle, čiže v Chrobatii. Východnú časť územia Chrobatov tvorila Halič, kde sídlili Alani a severne bolo Mazovsko s tam žijúcimi Massagetmi. Ako je známe z povesti, Čech opustil krajinu a usídlil sa v Bohemii.

Stredoeurópsky pôvod Massagetov a Alanov potvrdzuje i Prokopios z Kaisareie, ktorý uvádza, že rímsky vojvodca Belisar bol pôvodom z tej časti Germánie, ktorá sa nachádza medzi Thrákiou a Ilýriou, teda z oblasti trojuholníka: Panónia – Matra – Biharsko. K tomuto dodáva: Aigan, jeden z jeho veliteľov, bol z rodu Belisarovho a pochádzal z krajiny Massagetov, ktorí sa teraz nazývajú Huni. Samotné meno Belisar má slovanské meno prameniace v slove „beli“ (biely) alebo „beliš“. Priezvisko Beliš a jeho deriváty je dodnes frekventovaným menom na východe Slovenska.

Meno obľúbenej zbrane Massagetov, bojovej sekery zvanej „sagaris“, je foneticky identické so slovanským slovom „sekera“. Táto bojová sekera bola typickým prvkom kultúry šnúrovej keramiky, ktorá sa rozkladala na rozľahlých územiach strednej Európy, v centre ktorej sa nachádzalo Mazovsko. Bojová sekera ako prvok hmotnej kultúry našich predkov je ďalším čriepkom, ktorý poodhaľuje nešťastné ideologické zásahy na poli historiografie.

Skýtsky lukostrelec držiaci “sagaris”, vyobrazený na váze gréckeho maliara Euphroniosa (510 – 500 p.n.l., Louvre). „Sagrais“ je výraz etymologicky zhodný so slovanským slovom „sekera“, tvarovo a proporcionálne identický s valaškou

Pôvod mena Alanov

Meno Alanov podľa Ammianusa pochádza od názvu hôr a zároveň dodáva, že kedysi sa volali Massageti a Albani. Slovo Alba, odvodené od ich mena Albani je výraz, ktorý sa naozaj používal pre pomenovanie pohorí (napr.: Alpy). V latinčine „alba“ značí biely a takéto meno možno vnímať aj v spojení so zasneženými – bielymi štítmi vrchov. Lenže v mene Alani, respektíve Halani ako ich nazýva Ammianus, na prvý pohľad žiadnu horu nevidieť. Ak však vezmeme do úvahy častú deformáciu pôvodných slovanských slov, ktoré pri latinskom zápise strácajú počiatočný znak, nejasný obraz nadobudne presné kontúry. Vložením „B“ na začiatok dostaneme totiž slovanské slovo „Belani“, ktoré je pojmovo identické s latinským „alba“, od ktorého pochádza ich iné meno – Albani.

Je očividné, že meno Alan – Alani má slovanský pôvod. Ten je čitateľný nielen v samotnom mene „biely“, ale aj stavbou koncovky „-an“, respektíve „-ani“ (Belani – Alani). Ammianusov tvar „Halani“ má veľmi blízko ku gréckemu slovu Χέλι (xéli), čo v preklade značí „úhor“. Úhor je ryba a hovorili sme, že na území mazovských Massagetov je vysoká koncentrácia toponymických názvov nesúcich meno „úhor“. V súvislosti s tým vieme, že meno Massageti pramení v mene ryby a Alani predsa pochádzali od Massagetov! Tento vzťah „úhor – biely“, ktorý niesli v svojom mene Alani, sa v tvare aal (Ala-ni) dochoval aj v dnešnej nemčine v rovnakom význame – „úhor“. Grécke slovo xéli: úhor – hada pripomínajúcu rybu nachádzame i u súčasných kaukazských Alanov v slovách xilag, xelage, xelun, yelgina, uallon. Tieto alanské slová však už neoznačujú rybu-úhora, ale tvarovo príbuzného hada – zmiju. V osetskom digorskom dialekte xælagæ (zmija), vyplýva zo slovesa xelun – plazím sa. Nuž a úhor je ryba, ktorá sa plazí po zemi. Podobnosť s osetinskou formou naznačuje i bulharské хлъзгам се (kĺžem sa). Bulharský výraz chala, označuje mýtické, rozprávkové zviera, spravidla opisované ako ohromný, plazu podobný drak.

Berúc do úvahy túto etymológiu, môžeme povedať, že slovenský ekvivalent mena Alani, bude tvar: Uhri, alebo snáď ešte výstižnejšie: Bieli Uhri. Je iba náhoda, že slovenské slovo „úhor“, ktorým boli pomenovaní Uhri „pochádza od názvu hôr“, ako hovorí Ammianus, teda od samotného slova „hor – hora“? Slovo „úhor“ je pomenovanie ryby, ktorá bola charakteristická pre horské oblasti európskeho rozvodia. Ryby, ktorá sa plazila po vlhkej tráve horou, teda „u hory“. Túto rybu plaziacu sa horou bolo možné nájsť napríklad na rozvodí v Suebskej Hure (dnes Jura), v podhorí Tatier (Šuňava, Šoldov), ale aj v Alanských vrchoch (Valdajská vrchovina). Na rovinách na strednom toku rieky Visly, medzi Tatrami a Alanskými vrchmi, na hranici rozvodia, sídlili aj európski Massageti. Ako nám zaznamenali starovekí autori, celú túto oblasť obývali biele, vojnou pobláznené kmene. Spriaznenosť Masagetov – Alanov s rybami musela byť kedysi naozaj mimoriadna, pretože poznačila mnohé európske jazyky. Meno mazovskej rieky Visla, sa v tvare „viš“, respektíve „fiš“, dostalo do jazykov západnej Európy vo význame „ryba“. Naproti tomu Maďari pre pojem ryba používajú nedeformovaný tvar „hal“, podľa mena „Halani“, ktorý spomenul v súvislosti s Alanmi Ammianus. Skrátenú formu v tvare „aal – eel“ nájdeme však aj v mnohých európskych jazykoch. Tieto už slúžia na pomenovanie konkrétneho druhu ryby u nás známej ako „úhor“.

Pokračovanie…

Oskár Cvengrosch
(podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska – Uhri boli Slovania)

TENTO TEXT A MAPY JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Germáni sú dnes chápaní ako nemecky, anglicky, dánsky, či švédsky hovoriace národy, ktorých pôvod je kladený na sever Európy. Avšak súčasná definícia germánstva nie je v súlade s chápaním pojmu Germán v minulosti. Inak povedané, historickí Germáni známi hlavne z opisov Rimanov s tými súčasnými majú len pramálo spoločné.

Gaius Plinius Secundus (1. stor.) v Historia Naturalis vymenúva päť germánskych rás: Vandalov, Ingævonov, Istævonov, Hermionov a Peucínov. Tacitus spomína tri základné kmene Germánov menom Ingaevones, ktorí sídlili najbližšie k Oceánu, Hermiones obývali vnútrozemie a Istaevones boli všetci ostatní. Avšak zároveň dodáva, že s dávnymi časmi možno nakladať ľubovoľne, a že bolo viac božích synov a viac názvov kmeňov, menovite Marsos, Gambrivios, Suebos, Vandilios. To sú vraj tie pravé starobylé mená.

Podľa týchto záznamov teda Germáni netvorili jednoliatu rasu. Tacitus k tomuto poznamenáva niekoľko zaujímavých a na prvý pohľad rozporuplných poznatkov. Prvým z nich je tvrdenie, že Germáni sú pôvodní obyvatelia a že sú prakticky bez prímesí cudzej krvi. Druhým je výpoveď o tom, že názov Germánia je nový, daný len nedávno a pochádza od jedného kmeňa. Najskôr sa menom Germáni označovali všetci porazení, potom si tak začali hovoriť i oni sami.

Z uvedeného by vyplývalo, že „jeden z germánskych kmeňov dal pomenovanie ostatným Germánom“. Lenže v zozname germánskych kmeňov, ktoré Tacitus postupne menuje sú niektoré evidentne mimo „germánskych rás“ v dnešnom chápaní „germánstva“. Napríklad kmeň menom Nemeti je možné zreteľne čítať ako „Nomádi“. Ďalej sú tam Dulgubini, respektíve Dulgubi, čo je foneticky zápis mena Duljubi. Tacitus tu očividne zaznamenal meno slovanských Dulebov. Hneď vedľa nich umiestnil Chazarov, ktorých zaznamenal v tvare Chasuari. Klaudios Ptolemaios neďaleko spomínaných Dulebov (Doulgoumnioi) umiestňuje ďalší ”germánsky” kmeň menom Avarini. V tomto prípade jasne uvádza Avarov. Pred Dulebmi smerom k Rýnu sídlili Angrivari. Meno Angrivari je slovo latinského pôvodu zložené z dvoch častí, z „Angri“ a „varius“. Angri je mierne deformovaný zápis mena „Ungri“ a „varius“ značí rozmanití. Kmeň Angrivari bol teda „zmiešaným spoločenstvom“ rozličných kmeňov Uhrov a bol známy aj pod menom Angrarii.

Je očividné, že územie Germánie, známe tiež ako Magna Germánia obývali všakovaké „germánske“ kmene. Príslušnosť ku Germánom teda zrejme nepramenila v etnicite, ale v tom, či ten ktorý kmeň obýval Germániu. Bolo jedno či sa jednalo o nomádske kmene z oblasti čiernomorských stepí alebo horských území európskeho rozvodia. Sídlili na území Magna Germánie, boli teda Germáni.

Tento poznatok je však v rozpore s Tacitovým tvrdením, že Germáni sú pôvodní obyvatelia a že sú prakticky bez prímesí cudzej krvi. A v tomto Tacitus nie je sám. Dionysius Periegetes opisuje známy svet (Description of the Known World), kde uvádza, že Germáni – vojnou pobláznené biele kmene obývajú územie pozdĺž pohorí Hercynskeho lesa. Zreteľne definuje, že ide o „biele kmene“, z čoho vyplýva, že iné kmene vtedajšej Európy „biele“ neboli.

Magna Germania (Veľká Germánia) bola nazvaná podľa jedného kmeňa menom Tungri.  Meno Tungri – Germáni je etymologicky zhodné s Dunajci – Ugermani (Uhri). Zobraziť mapu v rozlíšení 2479 x 2261

Hercynsky les (Hercynia silva) sa tiahol rozvodím od pohoria Suebska Jura až po Biečšady. Zaberal celé dnešné Bavorsko, Čechy, Rakúsko, juh Poľska a takmer celé Slovensko. Tu, vo vnútrozemí, na svahoch Hercynskeho lesa žili germánske kmene menom Hermioni. To by nasvedčovalo tomu, že ”čistí” (bieli) Germáni, tí od ktorých pochádza meno Germánia, boli práve Hercynski Hermioni. Severovýchodným smerom susedili s Vandalmi a na východe s Peucinmi. Nuž a o týchto Peucínoch samotný Tacitus píše, že sa miešali so Sarmatmi. Z vyššie uvedeného je zjavné, že etnické miešanie prebiehalo nielen na východnej hranici ”čistých” Germánov, ale aj na hranici západnej, v oblasti Rýna. Tu sa totiž nachádzala ”bojová zóna”, kde jedna i druhá strana konfliktu ”ťahala” do oblasti cudzie etniká za účelom vyrovnania síl.

Tacitus o tomto píše otvorene a vo svojich opisoch doslova opisuje korumpovanie ”Germánskych kmeňov” a prechod na ”opačnú stranu”: …germánski Ubii pred časom prešli cez Rýn a za svoju vernosť boli odmenení tým, že boli usídlení na samom brehu ako strážcovia hraníc, už neboli ako tí, ktorých bolo treba strážiť… vyslúžili si česť byť rímskou kolóniou… …Batavi, bývajúci na neveľkom kuse brehu, inak na ostrove rieky Rýn, boli kedysi vetvou Chatov, kvôli vnútorným rozbrojom prešli do svojich nových sídel a tam im bolo určené stáť sa súčasťou rímskej ríše… neponižuje ich žiadna daň, ani colníci ich neutláčajú, od tiarch a dávok sú oslobodení a ponechaní iba pre vojenskú službu, sú ako zbraň a výzbroj pohotoví do vojen… v rovnakej závislosti je i kmeň Mattiakov, veľký rímsky národ rozšíril totiž úctu k svojej ríši za Rýn a za staré hranice. A tak majú Mattiaci sídla a územia na germánskom brehu, avšak svojou mysľou a srdcom sú s nami…

Tieto germánske kmene sa stali vazalmi Ríma a slúžili ako branná moc a strážcovia hraníc voči ostatným Germánom. Na základe zmluvy (foedus) sa stávali súčasťou rímskej armády, preto sa im hovorilo i Foederati (spojenci – lat.). Zrejme nie je náhoda, že tvar German a armáda (army ang., armee nem.) majú rovnaký koreň „arm“.

V priebehu storočí Rím mocensky postupoval na východ a „civilizoval“ (romanizoval) významnú časť Magna Germánie, prevažne jej západnú časť. Vplyvom latinčiny ako aj prítomnosti významného množstva nomádskych kmeňov došlo k deformácii pôvodného germánskeho (rozumej slovanského) jazyka a následne k strate rodovej pamäte. Táto romanizovaná zmes etník západnej Germánie, bola plynúcimi storočiami kontinuálne nazývaná menom Germáni. Meno pretrvalo dodnes. Germánske vnútrozemie aj východ však naďalej Rimanom tvrdo odolával. Jadrovým kmeňovým zoskupením odporu boli germánski Hermioni obývajúci Hercynsky les. Gaius Plinius Secundus priradzoval k Hermionom kmene menom Suevi, Hermunduri, Chatti a Cherusci.

Hermunduri, Chatti a Cherusci boli horské kmene slovanských Chrobatov obývajúce úbočia Hercynskeho lesa. Suevi sídlili v nížinách severne aj južne od Hercynskeho lesa. Tacitus o týchto Suevoch píše, že to nie je jeden národ ako „ostatní Germáni“, pričom zaberajú väčšiu časť Germánie a delia sa na menšie kmene s vlastným menom.

Meno Suevi je historikmi zaznamenané meno v pôvodnom jazyku Suevov. Tento jazyk je dodnes živý. Prežil v podobe nárečí západného a stredného Slovenska ako aj v Poľsku. Tvar „Suevi“ vyslovený napríklad v nárečí Záhoria by sme mali preložiť do spisovnej slovenčiny ako Slevi, teda Slávi – Sloveni. Obdobne je to aj v súčasnom poľskom jazyku. Poľské slová suava (sláva), suovo (slovo) i Suovak (Slovák) znejú zhodne s historickým menom Suev. Dokazuje to aj historický toponymický názov Slovenského rudohoria, ktoré Aventinus nazýval montemque Suevum, teda Slovenské vrchy.

Suevi – Slávi sa rozšírili na sever až do Švédska, ktoré po nich nesie dodnes svoje meno. Dôkaz o prítomnosti Slovanov v Škandinávii nám priniesla moderná veda v podobe genetického výskumu. Výsledky potvrdzujú zhruba 20 percentnú prítomnosť slovanských génov haploskupiny R1a v Škandinávii. Rovnako vysoký podiel R1a nachádzame aj u súčasnej populácie západnej časti historickej Magna Germánie. V jej východnej časti výskyt R1a presahuje 60 percent. Významný podiel ázijských haploskupín nachádzame zhruba v oblasti bývalej „bojovej hraničnej zóny“, ktorá sa tiahla zo Švédska, cez Nemecko do východného Francúzska. Nepopierateľným faktom je, že územie Suevov z 2. storočia sa prekrýva s územím Slovanov z 8. storočia. Medzi Suevmi a Západnými Slovanmi je tu evidentná územná a etnická zhoda, ako aj zhoda v samotnom mene tohto mohutného kmeňového zoskupenia.

Meno Suevi bolo jedným z mnohých historických pomenovaní Slovanov. Foto: Vojenova družina – akadémia bojového umenia, Lipany

Možno povedať, že súčasní Nemci môžu o sebe hovoriť, že sú Germáni, vzhľadom na územný rozsah ich krajiny, ktorá bola súčasťou historickej Magna Germánie. Nemožno však o nich hovoriť ako o etnických Germánoch, pretože obyvatelia Nemecka sú výsledkom rímskeho etnického miešania rás nomádov, Rimanov a pôvodných Germánov. Vzhľadom na historickú kontinuitu prítomnosti R1a v strednej Európe od doby bronzovej je možné túto genetickú skupinu označiť ako haploskupinu germánsku. O dnešných Nemcoch je možné teda hovoriť ako o etnických historických Germánoch len do takej percentuálnej miery, do akej v ich krvi koluje prítomnosť génovej mutácie haploskupiny R1a. Germáni boli predsa podľa Tacita bez prímesí cudzej krvi. O vysokej prítomnosti nomádov v západnej Germánii – v dnešnom Nemecku, svedčí aj samotné pomenovanie Nemec. Slovanské jazyky ešte donedávna svorne používali tento výraz – Nemec, Nemet – Nomád na označenie obyvateľa západnej časti Germánie (dnes sa „europanizujeme“ a začíname používať aj Germán). Naši predkovia ich nemohli nazývať Germáni, pretože meno Germán je slovanského pôvodu a vždy bol menom slovanského jadra, menom Suevov – Slávov, obývajúcich povodia Dunaja a Dunajca. Práve odtiaľ pochádzali Tungri, o ktorých Tacitus píše, že ich meno sa stalo menom všetkých ostatných Germánov, pretože menom Germáni boli označovali všetci porazení. Historiografia tento Tacitov záznam však neakceptuje. V odborných publikáciách sa nijako zvlášť neuvádza, že Magna Germániu mocensky ovládali Tungri. A rovnako sa neuvádza, že práve preto sa celé toto územie ich mocenského záberu volá Germánia.

Z doposiaľ uvedeného zreteľne vyplýva, že nie všetky kmene Germánie boli etnickí „bieli“ Germáni – Tungri. Dokazuje to i Tacitova nenápadná poznámka: „myslím si, veril by som“, že samotní Germáni sú pôvodní obyvatelia… Pojem „myslím si“ znamená neistotu a tá mohla premeniť v tom, že pôvodné slovanské obyvateľstvo pod mocenskou kontrolou Dunajcov – Tungrov, bolo lokálne „zahustené“ inými bojovými etnikami po celej dĺžke hraníc s Rímskou ríšou.

Zakladateľom moderného nemeckého národa filozofia multietnického priestoru západnej časti Germánie so slovanským etnickým jadrom nevyhovovala. Potrebovali vytvoriť jednotný národ s jedným – germánskym pôvodom. A aby očistili germánstvo od jeho slovanského pôvodu, bola vytvorená samostatná „etnická“ skupina – Slovania. Vzhľadom na to, že títo Slovania sa v záznamoch rímskych historikov nijako zvlášť nevyskytovali, novodobí historici im vymysleli pravlasť v oblastiach, o ktorých údajne Rimania nemali žiadne informácie. Tak sa podľa nemeckých učencov rozsiahle močaristé oblasti povodia rieky Pripjať stali domovom našich predkov. Toto je „železná logika“ oficiálnej historiografie. Bez podkladov, bez dôkazov, bez logiky. Hovorí sa, že históriu píšu víťazi a v tomto prípade to platí naozaj doslovne.

Oskár Cvengrosch (podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska – Uhri boli Slovania)

TENTO TEXT A MAPU JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Historickí Germáni ako aj Uhri sú v dnešných učebniciach dejepisu opisovaní ako cudzojazyčné etniká. Napriek zložitým a nepravdepodobným konštrukciám opisujúcich ich „cudzosť“, sme tomu všetci na čas uverili. Rozvoj vedy v oblasti genetiky však odhalil nezmyselnosť týchto vžitých téz, ktorých pravdivosť bola postavená iba na neustálom opakovaní. Genetika zvýraznila nepravdepodobnosť tvrdenia o príchode Slovanov v 5. – 6. storočí, spochybnila indoeurópsky pôvod obyvateľov západnej Európy, odhalila pôvod indickej védickej kultúry v slovanských tradíciách a potvrdila prítomnosť Slovanov na obrovských územiach Európy minimálne už od doby bronzovej. Pod ťarchou týchto jednoznačných dôkazov je nevyhnutné prehodnotiť pojmový historický aparát a zmietnuť zo stola vžité a nepravdivé tézy. Je potrebné vytvoriť tézy nové, postavené na dôkazoch, ktoré by sa vzájomne dopĺňali a plasticky vykresľovali pravdepodobnejší priebeh dejinných udalostí.

Počas „demaskovania“ dejín som narazil na veľké množstvo historických nezrovnalostí, ktoré som popísal v knihe Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek. Stále to však boli len sekvencie odhaľujúce nelogickosť a nepravdepodobnosť oficiálnej historickej konštrukcie. Naďalej som hľadal pojivo, ktoré by spájalo tieto sekvencie do uceleného logického celku, ktorý by bol v súlade s čo najširším záberom historických záznamov a zároveň by rešpektoval výskum v oblasti genetiky a bol aj v súlade s jazykom, tradíciami a toponýmiou. Ten stmeľujúci prvok sa mi nakoniec podarilo objaviť. Je ním rozvodie a ryba – úhor. Na týchto aspektoch som vybudoval teóriu, ktorá je kompaktná a nenásilným širokospektrálnym spôsobom dáva logické odpovede tam, kde oficiálne historické tézy prekračujú rámec „normálnosti“.

Teória sa odvíja od pôvodu historického mena Uhor, ktorý pramení v mene ryby zvanej úhor. Vysoký výskyt úhorov v oblasti rozvodia bol zdrojom pomenovania množstva toponým, ktoré pretrvali dodnes. Avšak po úhoroch boli pomenované nielen rieky, potoky, hory, mestá a územia, ale ich meno sa prenieslo aj na obyvateľstvo žijúce v oblasti rozvodia. Kmene Uhrov žijúce na rozvodí, boli bielym plemenom, preto ich história pozná aj pod menom Bieli Uhri. V historických zdrojoch sa však ujal odvodený tvar – Germáni. Etnickým jadrom Bielych Uhrov – Germánov boli Suevi zvaní aj Slávi, Sloveni (dnes Západní Slovania), ktorí obývali obe strany rozvodia kontinuálne od doby bronzovej. Pomenovania Bieli Uhri a Germáni majú spoločný etymologický pôvod, prameniaci v mene tejto nezvyčajnej ryby, svojím tvarom pripomínajúcej hada. Spoločný pôvod je doložený rozsiahlym dôkazovým materiálom rešpektujúcim vyššie spomínané aspekty, ktorý som zhromaždil v ďalšej knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska – Uhri boli Slovania.

Európske rozvodie – krajina “u hory” (pod Tatrami) – miesto mohutnej migrácie úhorov z baltského úmoria do úmoria čiernomorského.

Stručne o teórii

Životný cyklus úhora (ryby) nie je dodnes známy do všetkých detailov. V Európe sa vyskytuje v povodiach riek vtekajúcich do morí Atlantického oceánu, Stredozemného mora a Barentsovo mora. Migrácia úhorov z týchto oblastí do čiernomorského úmoria nie je v súčasnosti potvrdená žiadnym výskumom. Vzhľadom na výskyt úhorov zaznamenaný na hornom toku Dunaja je však takýto jav veľmi pravdepodobný. Zmienka zo 6. storočia týkajúca sa hojného výskytu úhora na hornom toku Dnepra podporuje tento predpoklad a zároveň vypovedá o výrazne odlišných prírodných pomeroch v staroveku oproti súčasnosti. V dávnejších dobách boli v Európe známe tiahnutia lososov a jeseterov proti prúdu riek. Je veľmi pravdepodobné, že vlhkejšie prírodné pomery, ktoré panovali v tých časoch v Európe umožňovali aj masívnu migráciu úhorov cez hranicu rozvodia.

Teória predpokladá vysoký výskyt úhorov na oboch stranách európskeho rozvodia, hlavne na línii Suebska Jura – Valdajská vrchovina. Tento predpoklad podporuje vysoký výskyt toponymických názvov nesúcich meno „úhor“ v rôznych jazykových mutáciách. Jedná sa prevažne o názvy riek v širšej oblasti rozvodia, ako v čiernomorskom, tak v „atlantickom“ úmorí. Zásahom človeka došlo k výrazným zmenám prírodných pomerov na rozvodí, mnoho močaristých oblastí bolo vysušených, čím došlo k prerušeniu migračných trás. Značný podiel na zdecimovaní európskej populácie úhorov mal aj vysoký výlov tejto “chutnej ryby bez kosti“. Popularitu úhora minimálne ešte v 15. storočí prezentuje aj obraz Posledná večera od Leonarda da Vinci, kde autor obrazu zobrazuje Krista a jeho učeníkov ako jedia úhora s pomarančovými plátkami.

Hospodársky význam úhorov bol mimoriadne dôležitý pre obyvateľstvo strednej Európy a vzhľadom na tieto skutočnosti sa stal ideovou predlohou pre pomenovanie rozľahlého pásu hôr tiahnuceho sa rozvodím. Horské chrbty rozvodia sa podľa neho nazývali Uhorský les, v historických zdrojoch zaznamenaný ako Hercyynsky les (Uherkynsky les). V severnejších oblastiach rozvodia bol reťazec pohorí známejší ako Rybie vrchy, ktoré grécki historici zaznamenali foneticky príbuzným tvarom Rhipaey (Riba-ey). Prvé zmienky o Rybích vrchoch pochádzajú už zo 7. storočia p. n. l., Hercynsky (uherkynsky) les sa spomína trochu neskôr – v 4. storočí pred naším letopočtom. Vzhľadom na oba slovanské názvy je možné už v tomto období hovoriť o území rozvodia ako o území obývanom slovansky hovoriacim etnikom.

V tomto období územia južne od rozvodia obývali kmene, ktorých mená mali súvis s rybou – úhorom alebo prostredím, v ktorých ryby žijú, teda s vodou. Ich mená sú v sanskrite a v dnešných slovanských jazykoch identifikovateľné ako ryba, úhor, voda. Menovite to boli Ilýri, Gali, Quadi, Helveti, ale aj Jazygi, Jasi, Osi, Aorsi, Asaioi. Vzhľadom na to, že sa jednalo o biele plemeno, mnohé tieto kmene boli známe aj pod menom „belani“ respektíve „bialani“, v historických zdrojoch zaznamenaní bez počiatočného znaku ako Alani. Slovanské slovo „bial(y)“ sa stalo aj predobrazom dnešného nemeckého slova „aal“ – úhor. Významná časť týchto južnejších kmeňov bola Rimanmi „scivilizovaná“ a dostala plošné pomenovanie Gali alebo Kelti. Všetky historické ako aj súčasné územia s menom Galia-Galicia ležia (ležali) v Európe na rozvodí.

Kmene žijúce pozdĺž Uherkýnskeho lesa na línii Suebska Hura (Jura)  – severné Karpaty ostali slobodné (suebodné, záh.), teda nescivilizované. Boli to Slávi – Suebi. Starovekí historici nám zanechali správy, že tu žilo „biele vojnou pobláznené“ obyvateľstvo, pre ktoré sa zaužívalo všeobecné pomenovanie Germáni. Títo Germáni boli „bieli“ a ich meno pochádzalo od dunajských Uhrov, ktorí si hovorili Dungri (Tungri) podľa rieky Dunag (dnes Dunaj). Dunajskí Uhri – Ugri (známi aj ako Jasi, Quádi, Osi, Alani) obsadili povodie rieky Main, ktorá sa stala súčasťou ich mena v tvare Uger-main (Ugermani – Uhri na rieke Main) alebo Ale-main (Uhri na rieke Main). Tvar Allemagne dodnes používajú Francúzi pre označenie západnej časti „scivilizovaných“ Germánov – dnešných Nemcov.

Východná časť Uhrov mala v svojom mene zakomponovanú „vizuálnu podobu úhora s hadom“, takže boli známi ako „vendže“. Táto logika sa dodnes uchovala v poľskom jazyku v slove węże (čítame ako „venže“), ktoré prekladáme ako „hadi“. V starovekých zdrojoch boli zaznamenaní ako Vendi, Vinidi, respektíve Venetti a boli označovaní ako východní Germáni. Venettský zväz kmeňov známy ako Bieli Huni vpadol do Indie, ktorá dodnes nesie po nich meno Vinidia, respektíve Inidia (India). Ďalší Venedský zväz známy pod menom Alani operoval severne od Čierneho mora a v oblasti Kaukazu a Iránu. Tretia významná skupina sa usídlila v Anatólii v tom čase známej ako Galatia a založila mesto Ankara (Ungara). Mesto Frýgov – Gordion, premenovali na Vindia.

Germáni boli biele plemeno – pôvodní európski Uhri, ktorí boli spájaní s pojmom „biely“, vďaka čomu sa v ojedinelých prípadoch zachovalo v písomných zdrojoch pomenovanie Bieli Uhri. Na východe a juhu germánskeho (rozumej slovanského) sveta dochádzalo k sarmatizácii Uhrov – miešaniu „bielych“ z inými plemenami (prevažne haploskupiny I2 a N), čím došlo aj k ich vizuálnemu odlíšeniu. Títo boli v terminológii neskôr označovaní ako Uhri Čierni. Čierni Uhri obývali oblasť západnej Ukrajiny (Ugrania). V 9. storočí sa pod vplyvom historických okolností časť týchto Uhrov presunula do západnej časti Karpatskej kotliny, odkiaľ mocensky expandovali do Nitrianska a Panónie.

Historické procesy opisované v tejto teórii sú v plnom súlade s genetickou vývojovou vetvou slovanskej haploskupiny R1a. V čase pred naším letopočtom v dobe bronzovej, územie neskoršej veľkej Germánie obývala haploskupina R1a – M17. Dnešní Západní Slovania nositelia R1a – M458 sú priamymi potomkami tejto haploskupiny. Je prirodzené a oprávnené uvažovať, že aj v období medzi 8. storočím pred naším letopočtom a 4. storočím nášho letopočtu, v čase Germánov, obývali územie Veľkej Germánie nositelia haploskupiny R1a – teda Slovania, známi aj ako germánski Suevi, či Suebi.

Kultúra šnúrovej keramiky 2900 – 2350 pred n.l. (doba bronzová). Príslušníci tejto kultúry boli nositelia haploskupiny R1a.

Významným svedectvom sú aj záznamy zo staroveku, ktoré vypovedajú o tom, že Germáni a Kelti boli pokrvne príbuzní, rozprávali rovnakým jazykom, mali rovnaké zvyky a tradície, akurát Germáni boli „ešte väčší, ešte divší a ešte plavejší. Takáto charakteristika zreteľne vypovedá, že Germáni boli nositelia čistej haploskupiny R1a, Kelti – Gali boli už miešanci s miestnym neolitickým obyvateľstvom (I2) avšak stále udržujúci staré tradície ako aj jazyk. Slovanskú R1a pochádzajúcu z východnej Európy nachádzame vo významných percentuálnych pomeroch v populácii dnešnej Indie, Iránu a Anatólie (Turecko).

Historickí Bieli Uhri zvaní Germáni boli základným genetickým jadrom európskeho slovanského obyvateľstva, ktoré ako etnikum, kultúra a jazykovo samostatná skupina prežila dodnes. Ich východná vetva – Venetti obsadili a preosídlili Irán a Indiu. Do týchto ázijských končín priniesli so sebou charakteristickú slovanskú kultúru, ktorá je dnes známa ako védická filozofia.

Textová časť teórie:

Úvod

1. Uhorská hora – kľúč k dejinám slovenských Uhrov

2. Hercynsky les – Uhorská hora

3. „Uhorská hora“ zásadným spôsobom mení známe dejiny

4. Prečo historické mená „Rhipaey, Hercynsky les, Uhri a Uhorsko“ možno spájať s pojmom úhor-ryba?

5. Úhor na rozvodí. Životný priestor a cyklus „úhora-ryby“

6. Etymologický súvis medzi pomenovaním Uhri, Uhorsko a rybou-úhorom

7. Chrobati – jedno z mnohých mien stredoeurópskych Bielych Uhrov

8. Starobylí Uhri boli známi pod menom Alani

9. Uhri – Alamani známi aj ako historickí Germáni

10. Magna Germánia, po správnosti – Magna Ugermánia

11. Bieli Uhri a Ogari – slávni muži dávnych čias (pripravujeme)

12. Sumár prvkov pokladajúci spojitosť medzi Germánmi a Bielymi Uhrami (pripravujeme)

Klaudios Ptolemaios zostavil rozsiahle dielo s názvom Geographia, v ktorom opisuje geografiu vtedy známych oblastí. Jednou z nich bolo aj územie zvané Magna Germania – Veľká Germánia. Jej hranice popísal pomerne presne. Západnú hranicu tvorila rieka Rýn, severnú Baltické more, ktoré nazýva Germánsky oceán. Južnú hranicu kladie do oblasti od prameňa Dunaja po jeho toku až zhruba po Ostrihom, ďalej je južná hranica Germánie dosť nejasná. Východná hranica sa tiahla od Dunaja na sever Sarmatskými vrchmi, ktoré v prípade jeho opisu tvorili buď Slovenské Rudohorie alebo celkovo Karpaty. Oblasť východnej hranice je u mnohých autorov označovaná len strohým zhodnotením, že na východe Germánia hraničí so Sarmatmi(1).

Magna Germánia slovami Pomponiusa Melu (cca 43 n. l.) je krajina sama o sebe ťažko priechodná, pretože je tam veľa riek. Členitý povrch je tvorený početnými pohoriami a do značnej miery je nepriechodný s jeho lesmi a močiarmi. Z močiarov sú najväčšie Suesia (Slezia), Metia a Melsyagum. Z lesov, okrem Hercynskeho (Hercynian) sú podľa mena známe aj ďalšie, ale pretože sa Hercynsky les svojou rozlohou  tiahne na dĺžku šesťdesiatich denných pochodov, je vzhľadom na svoju veľkosť omnoho známejší než ostatné. Podobne o Germánii píše aj Tacitus, ktorý poznamenáva, že jednotlivé kraje sa vzhľadom v kadečom líšia, vcelku však buď naháňajú strach hlbokými lesmi alebo odpudzujú bažinami. Germánia je vlhčia smerom ku Galii, veternejšia smerom k Noriku a Pannonii. O pár storočí neskôr v podobnom duchu píše i Jordanes. Ten doslova uvádza, že miesto miest majú k bývaniu bažiny a lesy. Jeho opis sa však vzťahuje na územie časti Germánie nachádzajúcej sa južne a od Hercynskeho lesa a neopisuje Germánov, ale Slavov (Sclavi, tiež Suavi).

Magna Germánia. Naprieč Germániou sa tiahne európske rozvodie, kedysi plné úhorov.

Tacitus o obyvateľoch Magna Germánie spomína, niekoľko veľmi dôležitých charakterových prvkov. V prvom rade je presvedčený, že sú to pôvodní obyvatelia bez prímesi cudzej krvi, ktorá by sa k nim dostala od príslušníkov iných národov. Pod termínom „pôvodné obyvateľstvo“ je nutné chápať obyvateľstvo, ktoré žije v danej oblasti  od pradávna, pravdepodobne až od doby bronzovej. V dobe bronzovej, v období zhruba 2500 pred n. l. oblasť Magna Germánie obývala „kultúra ľudu šnúrovej keramiky“, o ktorej nám genetika exaktne dokladá, že boli nositelia haploskupiny R1a. Presne tú istú haploskupinu majú aj súčasní obyvatelia Magna Germánie – Západní Slovania.

Ďalej Tacitus uvádza, že názov Germánia je nový, vytvorený len nedávno (v čase života Tacita). Meno pochádza od jedného kmeňa menom (T)ungri. Je teda zjavné, že v skorších časoch sa obyvatelia menovali inak. Z toho je možné interpretovať, že pre pomenovanie Germánov mohlo byť nielen v čase Tacita, ale aj neskôr používané aj ich pôvodné meno, teda iné ako tvar Germáni.

Opis bežného života Germánov je nápadne identický so slovanským. Podľa Tacita domy nestavajú ani z kameňa ani z tehál, na všetko používajú hrubo otesané drevo. Niektoré miesta natierajú starostlivejšie hlinou, tak čistou a žiariacou, že to vyzerá ako maľba. Ďalej pokračuje: družnosť a pohostinnosť nie sú u žiadneho národa tak rozšírené ako u Germánov. Odohnať niekoho od prahu, nech je ktokoľvek, je považované za hriech – každý ponúkne pohostinstvo tak nákladné, ako to odpovedá jeho možnostiam. Keď sú všetky zásoby vyčerpané, ukáže hostiteľ cestu k ďalšiemu a hosťa k nemu dovedie. Všetky spoločensky dôležité udalosti ako zmierovanie nepriateľov, dojednávanie svadby, vyberanie náčelníkov alebo o mieri sa obvykle dojednávajú na hostinách, ako keby nikdy inokedy nebola duša prístupnejšia úprimným myšlienkam. Germáni podľa neho nepoznali úrok ani úžerníctvo, orná pôda bola zaberaná všetkými spoločne vo výmere odpovedajúcej počtu tých, ktorí mali obrábať. Potom si ju rozdelili podľa dôstojnosti. Mali dostatok pôdy, takže ju každý rok mohli striedať.

Dionysius Periegetes opisuje Germánov, ako vojnou pobláznené biele kmene, ktorých sídla bežia povedľa pohorí Hercynskeho lesa. Nuž a práve tu v oblasti Hercynskeho lesa  treba hľadať (T)ungrov, kmeň čistého plemena, nositeľov haploskupiny R1a, ktorí sa rozšírili na sever do nepriechodných lesných a bažinatých oblastí Európy. Od týchto Uhrov (Ugrov) pochádza meno Germán, avšak sú známi aj ako Suavi či Slávi. Germáni Suavi perom Tacita neboli jediný národ ako Chatti alebo Tencteri, pretože zaberajú väčšiu časť Germánie a členia sa na menšie kmene s vlastnými menami, avšak všetci dohromady si hovoria Suavi (Suebi). Pre tento národ je príznačné, že si vyčesávajú vlasy z čela zväzujú ich do uzla. Tým sa odlišujú Suebi od ostatných Germánov, tým sa odlišujú u Suebov slobodní od otrokov. K tomu možno len dodať, že v jazyku Suebov, ktorý sa dodnes používa na západnom Slovensku, sa slobodný človek nazýva sųobodňák, skrátene Suob, Sueb.

Pokračovanie

Oskár Cvengrosch

Predchádzajúce časti:

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(1)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(2)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(3)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(4)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(5)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(6)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(7)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(8)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(9)

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

(1) napíklad: Pomponius Mela, kniha 3, strana 109

Jazykový „doplnok“, ktorý sa „udial“ v prípade Alani – Ala(man)i sa rovnako realizoval aj s tvarom Ugri – Uger(man)i. Táto skutočnosť nie je náhodná, pretože na jednej strane tvary Uhor/Ugor a Alan (aal) označujú úhora-rybu, na strane druhej Alaman a Germán sú pomenovania synonymické. Francúzi dodnes západných, Rimanmi „scivilizovaných“ Germánov (Nemcov), nazývajú Alemani (Allemands).

Spojenie medzi Uhrami-Alanmi a Germánmi koniec-koncov potvrdzuje aj Tacitus, ktorý doslova uvádza, že názov Germánia je údajne nový, daný len nedávno, pretože si tí, ktorí prví prekročili Rýn (hranicu) a zahnali Galov, dnešní Tungri, vtedy hovorili Germáni. Toto meno patriace jednému kmeňu, nie celému národu, všeobecne prevládlo, takže potom najskôr menom Germáni sa označovali všetci porazení zo strachu pred víťazmi  a čoskoro si tak hovorili i sami od seba.

Je zjavné, že Ungri, ktorých Tacitus zaznamenal pravdepodobne v miestnom slovanskom dialekte (neskôr sa k tomu vrátim) s predponou „T“ ako „Tungri“ boli jeden kmeň, nie celý národ Germánov. Títo Tungri – Uhri obývajúci európske rozvodie svojou bojovnosťou preniesli meno Ugri aj na ostatných obyvateľov území, ktoré boli svojím charakterom podobné tým, ktoré sami obývali – močaristé územia popretkávané množstvom riek s hustými ťažko preniknuteľnými lesmi.

Na tento fakt upozorňuje Pomponius Mela (cca 43 n.l.), pri svojom opise Germánie. O Germánii píše ako o krajine, ktorá je sama o sebe ťažko priechodná, pretože je tam veľa riek. Členitý povrch je tvorený početnými pohoriami a do značnej miery je nepriechodný s jeho lesmi a močiarmi. Jadrové územie Ugermanov (Germánov) Dionysius Periegetes umiestňuje pozdĺž pohorí Hercynskeho lesa, teda na rozvodie, na územie Uhrov. Zároveň o Germánoch hovorí ako o bielych kmeňoch, ktoré sú vojnou pobláznené. Inak povedané, slobodné za každú cenu. Zmienka o „bielych kmeňoch“ vypovedá a dokladá etymologickú správnosť v označení „Bielych Uhrov“ ako Germánov, ako aj o spojení „biely – aal“ či latinského alba (v preklade biela).

Samotné tvary „Tungri – Ugri – Ugermani – Germáni“ majú spoločný základ v tvare GER, ktorý je identický so slovanským slovom GOR, najčastejšie známy vo význame „gora“ (hora). Fakt, že jadrovým územím Uhrov – Germánov bol Hercynsky les teda GORA, je len ďalším potvrdením správnosti etymológie.

Gaius Plinius Secundus (1. stor.) v Historia Naturalis (kniha IV., kap. 28) vymenúva päť germánskych rás: Vandalov, Ingævonov, Istævonov, Hermionov a Peucínov. Hermionov spomína vo vnútrozemí, v oblasti kde umiestnil aj Hercynsky les. K týmto Hermionom radí kmene menom Suevi, Hermunduri, Chatti a Cherusci. Meno Hermioni je až na počiatočné „H“ identické s tvarom Germáni, z čoho je možné usudzovať, že práve od týchto Hermionov pochádza meno Germáni. Zároveň je zrejmé, že ide o slovanskú jazykovú skupinu TYP „H“, ku ktorej prináležia dnešní Česi, Moravania a Slováci (kedysi aj Rakúšania a Maďari). No a zároveň je z vyššie uvedeného zrejmé, že títo Hermioni majú v mene základ „HER“ identický s tvarom Hercynsky, takže je možné ich nazývať Uhermioni, respektíve „Uher – mioni“, „Uher-menovaní“,  alebo inak: „tí s menom Uhra“. Kmene Hermionov boli Suevi, teda Slávi; Hermunduri, teda Uhorskí Turi; Chatti, teda Čadi a Cherusci, teda Chrobati (Chervski, Chorvatski).

Nie je náhoda, že jazyková príbuznosť jazykov a nárečí dnešných Slovákov, Moravanov a Čechov je tak vysoká, napriek tomu, že sa jedná o krajiny, ktoré v historických časoch prináležali k rozličným štátnym útvarom. Napriek veľkým vzájomným vzdialenostiam, všetky tri krajiny sa nachádzajú na rozvodí, kde sa nachádza historicky známy Herkynsky les, hranica rozvodia, avšak úhorov je tu dnes už žiaľ podstatne menej.

Pokračovanie

Oskár Cvengrosch

Predchádzajúce časti:

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(1)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(2)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(3)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(4)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(5)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(6)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(7)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(8)

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Meno Alan, Alani a jeho modifikácie boli v časoch „Keltov a Germánov“ najfrekventovanejším pomenovaním Uhrov v rámci celého Euroázijského priestoru. Najzápadnejší Alani dostali od Rimanov príponu „man“, takže boli známi ako Alamani; v oblasti dnešného východného Rakúska, Maďarska, Slovenska a Rumunska boli známi ako Osi, Jasi (1) a neskôr ako Jazygi alebo Vandali Asdingi; ďalej na východ sú spomínaní ako Alani, Aorsi, Jasi alebo Asaioi (2). Spoločným pôvodcom týchto mien boli dnešné dva samostatné pojmy – „úhor a biely“, ktoré v tých časoch zrejme splývali v jedno.

Alani – Alamani

Meno Alan je tvorené základom „al“ plus slovanská koncovka „-an“ (ako mešťan, zeman, krajan, pijan, atď.). Slovo „al, äl“, pochádza zo slovanského tvaru „bel-vel“ (strata počiatočného B-V) vo význame veľký – biely. Toto slovanské slovo sa dostalo neskôr do novodobej nemčiny v tvare aal vo význame „úhor“. Slovanská koncovka „-an“, bola Rimanmi nahradená tvarom „man“.

Konštrukcia priezvisk v dnešných nemecky hovoriacich krajinách poukazuje na zaujímavý fakt, že jednotlivé priezviská majú svoj ekvivalent v základnom tvare + prípona „man“. Len pre ilustráciu 10 najčastejšie používaných priezvisk v Nemecku – Müller, Schmidt, Schneider, Fischer, Weber, Meyer, Wagner, Becker, Schulz, Hoffmann; má v Nemecku aj svoj ekvivalent v tvare s príponu „man“ – Möllemann, Schmidtmann, Schneidermann, Fischermann, Webermann, Meyermann, Wagnerman, Beckermann, Sulzmann a Hoff. Je zjavné, že aj Al(an) a Ala(man) sú vzájomne pojmovo synonymické, obidve prameniace v pojme a slove „úhor (biely)“.

Alamanov prvý krát spomína Cassius Dio pri opise výpravy Caracallu v roku 213. V tom čase Alamani obývali povodie rieky Main (Mohan, Moenus – lat.) juhozápadne od Chatov. Cassius Dio zjavne opisoval tam žijúcich Uhrov – Alanov, ktorých odlíšil od dunajských Uhrov zvaných Dungri tým, že im k ich menu odvodenému od pojmu „úhor – aal“ pripojil meno rieky, na ktorej mali svoje sídla. Spojením „Al(an)“ respektíve aale (v preklade značí „úhory“) s menom rieky Main vzniklo zložené meno Ale-main, teda Aleman.

Spätosť Alamanov s úhormi opisuje Paulus Diaconus, ktorý zaznamenal meno ich božstva v tvare „Wotan, Vodan“ (3). Meno božstva „Vodan“ pochádza zo slovanského tvaru „voda“. Voda bola životným priestorom Vodan(a), teda úhora. Pomenovanie Vodan v zmysle „vodný tvor“, „vodný had“, mimoriadne výstižne vystihuje samotného „úhora“.

Dunajskí Uhri – Osi alebo Jasi

Pomenovanie Osi nachádzame v ruských letopisoch v súvislosti s Alanmi, ktorí sú v nich nazývaní Jasi alebo Osi (4). Fonetická príbuznosť je zreteľná (Osi, Asi, Jasi). Tacitus použil tvar Osi a označoval ich ako Panóncov. Jasi (Osi) sídlili v oblasti Panónie, ale aj v Germánii na druhej strane Dunaja (5). V Panónii boli Jasi pôvodne radení k Ilýrom (6), sídliaci v blízkosti Eraviskov. Ich toponymickým pozostatkom je obec Jášč (Jásd maď., Vesprémska župa). Prevažná väčšina toponymických názvov je však spojená s Osami (Jasmi) na druhej strane Dunaja v oblasti Germánie, južne od Matry. V tejto oblasti sú známejší ako germánski Vandali Jasdingi (Hasdingi) alebo Sarmati Jazygi (Jazyji).

Samotný tvar Jasi má súvis so sanskritským slovom  jhaSa, ktoré prioritne prekladáme ako „ryba, veľká ryba, slnečná žiara“, ale aj ako „les a púšť“. Slovo jhaSa je foneticky identické s „jasa“ respektíve „iasa“ a je totožné so slovenským „jas“ v rovnakom význame – slnečná žiara. Jas, slnečná žiara sú synonymom k pojmu biely, čím dochádza v podstate k potvrdeniu vyššie uvedeného pôvodu slova aal (úhor) v pojme biely. Možno povedať, že Jasi boli Bieli, respektíve Alani. (V tomto prípade platia výroky z matematickej logiky: ak Jasi sú Alani a ak  Jas je Biely, potom musí platiť, že Alani sú Bieli.)

Sanskritské jhaSa svojou skladbou jednotlivých významov (ryba, slnečná žiara, les a púšť) zreteľne nadväzuje na situáciu v strednej Európe: Hercynsky les – bójska púšť (Panónia) – úhor (ryba) – jas (bieli), z čoho je zrejmé odkiaľ pochádza predchodca sanskritu, ktorý priniesli do Indie slovanskí Veneti.

Alani na východe

Európski historici a zemepisci poznajú Alanov v 2. storočí medzi Kaukazom, Volgou a Donom ako osobitnú vetvu Sarmatov, ako „Bielych Sarmatov“. Dionysius Periegeta (koniec 2. stor.) ich umiestňuje medzi Don a Dneper a nazýva ich jazdeckým národom, avšak ten istý autor vedel aj o ich inej odnoži v okolí Dácie a dolného Dunaja (Jazygovia, ale tiež známi ako Vandali Jazdingi), odkiaľ uskutočňovali ustavičné vpády do rímskeho panstva. Ptolemaios kladie Alanov ďalej na sever okolo prameňov Dnepra, Volgy a Západnej Dviny, kde je teraz  Valdajská vrchovina (Volchonský les), ktoré on nazýval Alaunské vrchy a vedľa nich žijúci národ Alanov.

Ammianus Marcellinus Alanov nazýva v množnom čísle Halani, v súlade so slovenským skloňovaním. Opisuje ich ako mužov pekných, veľkej statnej postavy. Ďalej o nich zaznamenáva: ich vlasy sú jemne žlté, ich oči sú strašne divoké, ľahkosť ich brnenia im poskytuje rýchlosť v pohybe a sú v každom ohľade rovní Hunom, akurát sú viac kultúrni v strave a ich spôsobe života.(7) Okolo roku 376 v oblasti medzi riekami Volgou a Dneprom historici spomínajú Bielych Hunov. V tomto období (okolo roku 376) Bieli Huni splynuli s Alanmi a od tej doby boli Alani vernými spoločníkmi Hunov vo všetkých ich vojnách až do Atilovej smrti (8). Zreteľne vidieť, že samotné meno Alan ako derivát pojmu „biely“, je identický s menom „Bieli Huni“. Nuž a rovnako ako Alani aj Uhri boli opisovaní ako Huni.

Bieli Alani – Jasi boli v oblasti „ruskojazyčnej“ vetvy Alanov nazývaní aj Aorsi, v súladde s ruským slovom pre „jas“ – jarkosť, od ktorého sa v skrátenom tvare zaužívalo meno Jaorki, Jaorsi, respektíve Aorsi.

O náboženstve Alanov Ammianus Marcellinus hovorí, že žiadne svätyne ani chrámy neboli videné v ich krajine. Ich jediná predstava náboženstva spočívala v zapichnutí holého meča do zeme, ktoré bola sprevádzaná barbarským obradom, počas ktorého s veľkým rešpektom uctievali boha Marsa, najvyššie božstvo území, ktorými sa potulujú. Boha Marsa uctievali aj Germáni ako božieho syna a jedného zo svojich predkov (9) a boha Marta si podľa záznamov Antoniusa Bonfiniusa (1427-1502) ctili aj Uhri. (10)

Bieli Uhri – Alani žijúci na línii rozvodia Bieščady – Alanské vrchy (Valdajská vrchovina) postupne zo severu obsadili roviny nad Ćiernym morom. Odtiaľ, za panovania Vespaziána, sa časť Alanov vyrútila cez Kaspickú bránu do Médie a začali pravidelne uskutočňovať vpády do Perzie. Za Hadriána plienili rímske krajiny v Ázii, čo vyprovokovalo prefekta Kapadokie napísať osobitnú knihu o taktike proti nim. Neskôr sa ich meno Alani niekoľkokrát spomína na území Kaukazu, v niekdajšej Albánii (alba lat. – biela), v terajšom Dagestane. V týchto sídlach ich našli Jean Plan de Carpin (1246), nazývajúci ich Alanmi čiže Asmi (11) (Alains ou Asses). Dnešní kaukazskí Alani sú už len menovci, geneticky premiešaní s lokálnym obyvateľstvom, avšak sami seba dodnes nazývajú Iron a svoju zem Ironistan (12), obe pochádzajúce od prastarého mena časti ich mužských predkov – Árijcov (Iron – Aron – Arij). Túto iránsku cestu exaktne dokazuje genetická línia R1a (Viac v knihe Tajné dejiny Slovenska a Uhorska).

Ďalšia časť Bielych Uhrov známa ako węże osídlila ruské roviny. Dnešné poľské slovo węże značí „hadi“ (množné číslo od „had“) a čítame ho ako „venže“. Poľské slovo „venže“ je pravdepodobne západoslovanskou jazykovou odchýlkou od východoslovanského tvaru „vendže“, respektíve „vende“. Vendi, boli zaznamenaní v historických zdrojoch ako Venetti, či Venedi a boli súčasťou germánskeho okruhu (Viac v knihe Tajné dejiny Slovenska a Uhorska). Táto časť Alanov – Uhrov pod menom Venedi vpadli do Indie, ktorá dodnes nesie po nich meno – Vinidia respektíve bez počiatočného „V“ – Inidia (India).

Spojitosť medzi Venetmi a Alanmi potvrdzuje i Mavro Orbini, ktorý uvádza (13): „O pôvode Alanov napísal Pietro Crusber v svojej práci o severných národoch, kde poznamenáva, že boli venedským, alebo slovanským plemenom. To isté potvrdzuje i Matthia Meccouita v 13-tej hlave I. knihy, kde píše, že Alani, Vandali, Svévi a Burgundi pochádzali z poľských zemí a hovorili jedným a tým istým poľským alebo slovanským jazykom. O tom píše i Geremia Russo v svojich letopisoch. Giambulari a Irenico potvrdzujú, že Česi (Bohemi) vzišli zo zmienených Alanov (Chrobati žijúci na severe Čiech), ktorých Carlo Vagriese nazýva slovanským plemenom“.

Alani žijúci v oblasti Čierneho mora sa postupne „sarmatizovali“, to znamená krížili sa s nebielym obyvateľstvom iných národov. Šlo prevažne o haploskupiny I2, N, Q, G a R1b. Tento stav zaznamenal Tacitus, keď o východných uhorských (germánskych) kmeňoch hovoril, že sa miešajú so Sarmatmi. U týchto alanských kmeňov dochádzalo postupne k strate nielen genetického obrazu, ale hlavne k výraznej jazykovej odchýlke od pôvodnej slovanskej jazykovej matrice. V oblasti východného Uhorska „sarmatizácia“ prebiehala krížením slovanskej (germánskej)  R1a s lokálnou neolitickou haploskupinou I2. Na severe sa miešala R1a prevažne s haploskupinou N, výsledkom čoho sú dnešní Rusi.

V čase vpádu Alanov, Suevov (Slovenov) a Vandalov na Pyrenejský polostrov, tvorili už Alani etnicky rôznorodé obyvateľstvo. Španielsko-rímsky kronikár Hydatius (asi 400 – 469), spomína koalíciu kmeňov, ktorá v roku 409 vstúpila do Španielska týmito slovami: Suevov je ťažko popísať, pretože ich meno je rodové-staroveké, všeobecne rozšírené a používané pre ľudí, ktorí majú vlastné kmeňové mená. Dve skupiny Vandalov napriek ich spoločnému menu boli navzájom rozdielni ľudia a na vojnovej výprave tvorili samostatné skupiny. Alani, stepní ľudia, boli v ich rodnom kraji chovatelia dobytka. Boli podobní Sarmatom a sú dokonca viac etnicky rozdielni než Suevi. (14)

Teritórium pôsobenia bieleho plemena Alanov (Uhrov-Hunov) siahalo od Karpatskej kotliny po rieku Gangu v Indii. (15) Celá táto oblasť bola dominantným územím časti haploskupiny R1a, ktorá sa v celej tejto oblasti rozšírila z európskeho rozvodia, z krajov úhorov. Potomkovia týchto Alanov (Uhrov-Hunov), nositelia R1a, tieto oblasti obývajú dodnes.

Pokračovanie

Oskár Cvengrosch

Predchádzajúce časti:

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(1)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(2)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(3)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(4)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(5)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(6)

Uhor, Uhri – starobylé meno stredoeurópskych Slovanov I(7)

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

Viac nájdete v knihe Tajné dejiny Slovenov a Uhorska

(1) Pavol Jozef Šafárik, Slovanské starožitnosti I, Spisy Pavla Jozefa Šafárika 2, Vydavateľstvo Oriens, s.r.o., Košice 1999, str. 238-240

(2) Tadeusz Sulimirski, Sarmaci, Państwowy Instytut Wydawniczy, Warszawa 1979, str. 148

(3) Wotan vskutku, ktorého pridaním písmena oni volali Godan, je ten ktorý medzi Rimanmi je nazývaný Mercury PAUL THE DEACON, Historv of the Lanqobards, translated by William Dudley foulke, ll.d., Cornell University Library, published by the department of history, University of Pennsylvania, Philadelphia, 1907, Chapter IX

(4) Pavol Jozef Šafárik, Slovanské starožitnosti I, Spisy Pavla Jozefa Šafárika 2, Vydavateľstvo Oriens, s.r.o., Košice 1999, str. 238-240

(5) Či sa však odsťahovali Araviskovia do Panónie od Osov, kmeňa, ktorý býval medzi Germánmi, alebo Osi od Araviskov do Germánie, to je neisté vzhľadom na to, že majú dnes rovnakú reč, rovnaké zriadenie a rovnaké obyčaje – kedysi pri rovnako neúrodnej pôde a rovnakej politickej nezávislosti poskytovali obidva brehy rovnaké výhody i nevýhody. Publius Cornelius Tacitus – Germánia 28, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I, Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc, hlavný redaktor edície, Národné literárne centrum, Bratislava 1998, str. 128

(6) John Wilkes, The Illyrians, ISBN 0-631-19807-5, str. 218

(7)  Ammianus Marcellinus, The Roman history, translated by C. D. Yonge, B.A., London: George Bell and sons, York st., Covent garden, and New York 1894, str. 582

(8) Pavol Jozef Šafárik, Slovanské starožitnosti I, Spisy Pavla Jozefa Šafárika 2, Vydavateľstvo Oriens, s.r.o., Košice 1999, str. 239

(9) Tacitus z dějín císařského Říma, Germánie, přeložili Antonín Minařík, Antonín Hartmann a Václav Bahník, Svoboda 1976

(10) Antonii Bonfinii rerum Hungaricarum decades quinque, MAGNAE MORAVIAE FONTES HISTORICI, Státní pedagogické nakladatelství, Prague-Brunae, MCMLXVI, str. 333

(11) Staré škandinávske legendy rozprávajú o národe Ásov (Alanov), z ktorého rodu vraj pochádza samotný Odin, najslávnejší hrdina, ktorý sa potom dostal na vrchol germánskeho panteónu bohov. V legendách sa hlavné mesto Asov volá Asgardr, hrad Asov (Jasov, jasných, žiarivých – červených). Je príslovečné, že nemeckí projektanti histórie hľadali svoj pôvod aj týmto smerom a pohrúžiac sa do škandinávskych legiend, hľadali pôvod Gótov a Sveónov medzi Alanmi.

(12) Pavol Jozef Šafárik, Slovanské starožitnosti I, Spisy Pavla Jozefa Šafárika 2, Vydavateľstvo Oriens, s.r.o., Košice 1999, str. 240

(13) Мавро Орбини, Славянское царство, ОЛМА медиа групп, Москва 2010, str. 126

(14) Walter Goffart, Barbarian Tides, University of Pennsylvania Press, Philadelphia, 2006, str. 80

(15) Ammianus Marcellinus, The Roman history, translated by C. D. Yonge, B.A., London: George Bell and sons, York st., Covent garden, and New York 1894, str. 581